Na pive
Jimmy Page a fľaša Jacka Danielsa

Jimmy Page a fľaša Jacka Danielsa„Zatiaľ nikto nič lepšie nevymyslel,“ povedal jeden chlapík po pár pivách v nitrianskom Vrtáku (R.I.P.). Mal pravdu. Čo iné by mohol mať na mysli než Led Zeppelin? Jimmy Page oslávil pred piatimi dňami okrúhlu 70-tku a než mu nad krígľom vychladenej dvanástky zaspievame „For He’s a Jolly Good Fellow“, pozrime sa trošku na staré dobré časy, ktoré sa už nevrátia.

Skoro každý článok o Zeppelinoch začína, ako kapelu obostieral vždy závoj tajomstva, akí záhadní boli títo chlapci. No, s novinármi sa veľmi nebavili. A taký formát ako Jimmy Page ich mohol pravidelne posielať do škaredých miest, kde sa nesvieti.

Ale dvorný fotograf Neal Preston mal vždy voľný prístup až do zeppelínskej kuchyne (ako vidno na fotke, kde si Jimmy statočne uhýba z Jacka Danielsa – tieto scénky vraj neboli nikdy aranžované).

Gitarista Jimmy bol väčšinou hudobný samouk, samozrejme uznával gitaristov okolo Elvisa, alebo mäkších bluesmanov. V dobe, keď začínal nebol nikto lepší ako Beatles – koniec diskusie. Na klasický občiansky život sa vykašľal v pätnástke a naplno šiel do muziky. No a v prostredí, kde ho dostal manažér Rolling Stones – medzi všelijakými Claptonmi, Beckami, Keith Richardsami, Joe Cockermi, kapelou The Who alebo na soundtracku k Jamesovi Bondovi – kto by nepodrástol na špičkového muzikanta a producenta?

Vraví sa, že v druhej polovici 60-tych rokoch hral Page ako štúdiový muzikant asi v 60% britských rockových projektov, ktoré stáli za reč. No a potom prichádzal s vlastnými a hlavne novými technikami hrania, pravdepodobne vynašiel pár tvrdších žánrov, ale to je už na dlhšie. Proste chlapík, ktorému lietali biele holubice rovno do ruky. Doslovne (ak tej historke veríte).

Led Zeppelin (prvý názov The New Yardbirds) bola mimo pódia úplne uzavretá skupinka. My proti všetkým, nikoho si k sebe nepúšťali. Kde kto si potom myslel, že vyvolávajú Diabla. Okultný image, samozrejme, Jimmymu vyhovoval, rovnako ako Jimovi Morrisonovi, ale ten to nedotiahol ani do tridsiatky. Zo štúdiového hráča, ktorý sa nikdy nemýli a má vynikajúcu techniku, vyrástol materiál na štadióny.

Keby si Page  nekúpil starú škótsku usadlosť po nejakom šibnutom čiernom mágovi, možno by dnes nikto ani nechyroval, že kedysi existoval nejaký Aleister Crowley. Obrovská sláva, stupňujúce napätie v izolovanej kapele, egá prechľastaných hudobných géniov, povinná deštrukcia hotelových izieb… v tých rokoch ľuďom vedelo niekedy roztomilo špliechať na maják. A pre rockerov to bolo iba dobré.

Bigotných kresťanov dodnes ľakájú zeppelínske satanské litánie (to vymyslel niekto, kto si ich pustil odzadu, viď video dole :)). Page si založil knižné pohanské vydavateľstvo a angažoval sa v projektoch ako film o Luciferovi a podobne. Nečudo, že vám niektorí ľudia budú dnes tvrdiť, že Jimmy zapredal svoju dušu diablovi výmenou za hudobnícke vlohy. Súdruhom na olympiáde v Pekingu, kde Page vystupoval, to ale neprekážalo.

Sem-tam si starí páni zahrajú pre charitu, ale naozajstný comeback Led Zeppelin nehrozí. Lebo keď Page rozmýšľa o návrate, Pán Mier a Láska (Robert Plant) to zamietne a keď zase Plant vytiahne nejaké staré pásky na remastering, tak sa zase basák Jones stavia na zadné, ostatne, chudák Johnny nikdy nevedel dobre spievať. Bubeník Bonzo sa upil k smrti ešte keď mal 32 rokov. OK, starú zostavu už pokope neuvidíme. Môžeme si aspoň kúpiť v zlate zarámovanú knihu fotografií kapely. Nová stála pred piatimi rokmi 530 euro, ale keďže tieto limitované kúsky nechce nikto pustiť z rúk, cena bude asi „kúsok“ vyššia.

Inak, aj Jimmy Page začínal na talentovej súťaži (1957 na BBC). Poučenie? Ak to chcete dotiahnuť rovnako ďaleko, hláste sa na Superstar.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin

Pridaj komentár

Tvoj e-mail nebude zverejnený. Vyplň požadované polia *