Na pive
Zsákbamacska Vendéglő kačica po hurónsky

Kráčam upršanou Budapešťou, metro nepremáva, iba dáky dedo v podchode zberá podpisy za obnovenie Veľkého Uhorska. Piatok večer. Na Burger Kinga sa čaká v rade, kebaby a McDonaldy preplnené. Čo tak zájsť na niečo echt miestne? 

To bol zase nápad! Ževraj “traditional Hungarian cuisine” v rodinnej reštaurácii. Lepší nápad dostal biskup Tomori, keď pri Moháči vymyslel že na 20 Turkov bohato postačí jeden chrabrý uhorský obrnenec, hlavne aby chlapci juchali do kopca tak rezkejšie. Reštaurácia, ktorú plánujem v tomto food blogu ohovoriť sa volá celým názvom “Vendéglő Zsákbamacskához” a znamená to čosi ako “Hostinec s mačkou na obrázku”.

A áno, proti domácej kuchyni nič nemám. “Tredišinl kuzín” by malo byť niečo domácke, ale nie až tak domácke ako vedro pomyjí v školskej jedálni. A áno, som aj veľký fanúšik maďarskej kuchyne. Guláš by som pokojne obedoval 200-krát do roka a keď nastane posledný vegánsky holokaust, viem, že Maďarsko bude posledná pevnosť, ktorá bude tým fanatikom odolávať s klobásou v ruke. Vtedy, dúfam, prijmú jedného mäsožravého imigranta zo severu.

Hostinec Zsákbamacska bol úplne prázdny (prvá kontrolka zablikala). V kúte ležali odložené cigánske nástroje na tredišinl muziku pre turistov. Staručké drevené dvere bolo treba potisnúť tak silno, že väčšina ženských výprav sa sem vôbec nedostane. Od Vianoc ešte ostala výzdoba, stolíky sú pekne prestrené.

V lístku ukazujem na opečenú kačku so zeleninou a hríbkami. Čašník sa na 20 minút vytratí… a nakoniec mi donesie to, čo vidíte hore na obrázku. Ehm, červené pokrájanú kačku, tri palacinky a je to na nejakom hnedom maglajze, aby to celé neprúdilo dole na sucho. To spolu aj s kyselým pivom asi za 15 euro.

Tie tri palacinky sú z toho najlepšie, je to vlastne z 50% opečená cibuľa a trochu inej zeleniny… v lístkovom ceste, ktoré sa pri prvom dotyku láme a drobí. Ale pozrite sa na to mäso. Preboha! Som si takmer istý, že ani tá nebohá kačička, ktorá poskytla suroviny, by nesúhlasila s tým, čo jej spravil kuchár. Mäso by sa nemalo nikdy konzumovať červenšie ako plány Bélu Kuna v tisícdeväťstodevätnástom.

Kuchár to jednoducho celé prudko zvonka osmahol, takže kožu spálil, no a mäsko… mäsko ostalo pekne surové, takže si ešte uchovalo všetky vlastnosti a chuť ako keď to ešte kvákalo po dvore. Nie som fanda biftekov. Veľmi ľúbim, keď sa niečo varí, griluje, pečie alebo smaží aspoň desať sekúnd. Konečne som zistil, prečo si náš pes vždy pol dňa líže genitálie, keď mu dáme kosti od mäsiara.

Pozeral som do taniera ako maďarská delegácia na mierovú zmluvu v Trianone. Už mi chýbali len biele rukavičky, cylinder a rodokmeň do pätnásteho storočia. Čašník, ten Thonuzóbov potomok, sa pre istotu hneď vytratil. Raw nabarfovaný a zmätený som celú večeru zhltol, ostatne, našťastie nebolo toho veľa. A k tomu pocit, keď viete, že vám v hrubom čreve práve zakotvila kolónia hlíst.

Inak, čašníci v Zsákbamacske. Chudunký chlapec, ktorý mi tú poslednú večeru doniesol mal obrovskú oranžovú košeľu, ktorá mu plandala, aj keď si gate dvakrát obohnal opaskom a kusisko kože mu stále odstával. Navyše nemal vôbec riť, proste mu nohy začínali rovno z chrba ako majú handroví panáci. A druhý čašník bol zase veľmi zavalitý a mal maličkú košieľočku v rovnakom strihu a farbe, kde mu isto podchvíľou vystreľovali gombíky do polievky. Skrátka – Maďari. Už chápem ako sa cítil Guderian na návšteve u Horthyho v štyridsiatomštvrtom.

U Vietnamca Blahu

Ešteže som si na druhý deň napravil žalúdok. A to vo veľmi strohej a chudobnej kutici, ktorej na neóne svietil nápis “Blaha”. Ale bolo to vietnamské bistro. Pod pojmom Blaha som si doteraz predstavoval neužitočného hovňouska, ktorý nepracuje, len vyciciava štát a mudruje. A tuná – taká fajnová Blaha. Nepoviem jediného krivého slova – lebo tu mali kačicu výbornú.

A to som si objednal tú najlacnejšiu, vravím si, že keď to bude hnusné, tak to aspoň nebude stáť viac ako 1300 HUFov (4 eurá). A oni mi na doske doniesli dračiu kamennú misku, na ktorej kačka ešte minútu vrela a bublinkovala, aké to bolo čerstvé. Verte mi, táto kačička bola výborne prepečená, akurát mobil to mäsko nejak presvietil na fotke nabielo. Pri tejto porcii sa duch kačky mohol pokojne pyšne vznášať a prikyvovať, áno, pre toto sa oplatilo žiť a zomrieť.

Ale aj keby to bola sliepka a nie kačica, bolo by mi to srdečne jedno :). Lebo jedlo nemá mať tristo nálepiek “tredišinl”, ale hlavne sa má dať žrať (poslolstvo dnešného článku). Čo, bohužiaľ, tamten tradičný košútovský sebaklam nesplnil.

Ku kačke mi Vietnamec v svetri a jemnými ručičkami dal plný tanier ryže (ktorý by sa dal zjesť aj samostatne, lebo ryžu robia so zeleninou a vajcom) a ešte aj trošku umelecky aranžovanej surovej zeleninky (to aby ma nepobúrila varená brokolica pod kačkou, čo je už trošilinku hraničný prvok). V skratke – paráda. Po takej bašte by si aj svätý Ištván povedal, že ešte sa mu nechce konvertovať na kresťanstvo, ale skúsi najprv budhizmus.

No, Maďari sa tenokrát veľmi nevytiahli. Mali sme to v tom Trianone pohnať až k Balatónu. Minimálne pivo by sa na druhej strane Dunaja nestáčalo z kravskej moči.

 

Kačica v Blahe

O autorovi Zobraziť všetky články

admin