Na pive
Typy ľudí na stanici

Stanice sú úžasné miesta. Liečia aj spôsobujú závislosť. Ľudia tu kričia aj mlčia celé dni. Stanica v Piešťanoch patrí k mojim obľúbeným. Dva nonstopy! Aj automat pre chvíle voľna a oddychu sa nájde. Dvestokilový barman v nátelníku AC/DC, čo nikdy nič nepovie. Mraznička s logom Algida plná chľastu a doma robených hamburgerov. Kofola za 80 centov. Človečina a pocity. Kde inde by ste vyznali lásku svojej milej ako v kaviarni s názvom Emócia? Kde inde by mal mladý bakalár kulturológie prehliadnuť lesť pyšnej maloburžoázie? Toto magické miesto má svojich stálych obyvateľov.

Positive Vibes Guy. Dlhovlasý, bradatý a dosť ošklbaný chalan. Na prvý pohľad bezdomovec. Očká mu blikajú dobrom. “Všetko najlepšie prajem!” kričí na všetkých a nikoho. “Život je skvelý, veľa šťastíčka vám!”. Zabodne pohľad na mňa: “Treba sa smiať, treba sa tešiť! Majte sa skvelo!” “Uhm,” nesmelo prikývnem. Dúfam, že otočí vlny na niekoho iného. Dobrú náladu šíri zdarma, to mu treba uznať. “Musíme sa mať radi,” vyžiari ešte na mňa a žmurkne.

Detvanci. Partia muzikantov v bielych spotených košeliach. Boli na dvoch rôznych svadbách a o piatej ráno chlípu kyselé pivo. Unavený, ale spokojný východ slnka. Navzájom sa chvastajú, kto koľko jedla dokázal ukoristiť. Najskúsenejší sa nahne k mladším a vraví: “Ešte som tú starú prubol o sedemdesiat euro. Nevedela, že jej syn mi už zaplatil.” Ani samotný Senzus nepozná svoj vlastný playlist lepšie ako títo.

Taxikári. Mladí, sebavedomí, plní sily. Dohadujú sa o big biznise – dosť nahlas. Asi chcú, aby aj ostatní hostia počuli o ich big biznise. Mávajú veľkými telefónmi nad kofolou. Keď odídu, Smutný štamgast pri vedľajšom stole zamrmle: “Tí hovno vedia! Videli by, keby päť rokov sedeli na fakulte kybernetiky a potom sa museli plaziť pred pohraničníkmi!”

Španielski turisti. Roztomilá, ale stratená rodinka. Otec vyčesaný ako Desperádo, opálená mamička vo vypasovaných legínach a tričku. Dve malé roztomilé detičky. Tmolia sa hodinu po miniatúrnej piešťanskej stanici, až sa zídu pri taxíku. “Ten juros,” ozýva sa z taxíku, ktorý má na boku obrovskými písmenami napísané 1,99 euro po celom meste. Asi išli do Nového mesta nad Váhom.

Zabudnutý Čech. Vstúpim do jedného z barov. Pri pulte je plno. Všetky pohľady sa do mňa zapichnú. Jeden obzvlášť kalný zostane na mne visieť. “Mladýmu ještě jednoho,” kývne veľkopansky ošľahaný Pepík. Bohvie odkiaľ sa tu nabral. Nereaguje, keď vravím, že už som mal. O päť minút ma už objíma a spuchnutým dychom načína kontroverzné témy. “Ja vás Slováky nechápu. Proč vy nic nemáte?” hrmí a nečaká na odpoveď. “Proč nemáte něco jako pardubický perník? Proč? Proč nemáte znojemský knedlíky?” Ďaleko zo stanice sa ešte nedostal. Najradšej má slivovicu.

Hajzelbabka. Rozvinuté mesto potrebuje reprezentatívne verejné toalety. Na piešťanskej stanici jedny majú. Ešte sa ligocú novotou. Pekne voňajú. Kraľuje im Hajzelbabka. Verte mi, nechcete sem ísť osamote. Možno ešte v partii s Tonym Sopranom. Už pri zavŕzganí dverí počujete ako sa Hajzelbabka zhlboka nadýchne. Každý minizvuk sa vnútri šialene ozýva. Črevá sa krútia. Hajzelbabka vás má v moci. “Stačia vám tri útržky? uškrnie sa babizňa. “Ďakujem, mám ešte vreckovky,” špitne slabučký hlások kdesi v mojom zošúverenom telíčku. Inokedy statný mocný chlap, ktorý by si s tromi útržkami utrel tak nos, sa mení na zmoknutého králička. Pred Hajzelbabkou by sklopil uši aj Donald Trump a zamyslel sa, či to radšej neskúsi doniesť domov. Za oceán.

Invalidná dôchodkyňa. Ako socha sedí v Kiosku u vrabca postaršia objemná pani. Keď ju Smutný štamgast príliš otravuje, vytiahne prastarý tlačítkový mobil a kamsi volá. “To sa nemôžem ani opýtať ako sa máš?” vybuchne dôchodkyňa do telefónu. Človek na druhej strane sa má tak dobre, že mu to ani nestojí za odpoveď. Dôchodkyňa hodí telefón na stôl. Zase ho ale vezme, vytočí a pýta sa, kde majú lekárne pohotovosť. Je pracovný deň. Naraz sa otočí ku mne. “Dievčatko, nejdeš mi kúpiť lieky do lekárne? Päť minút to zaberie,” hovorí. Som pyšný, že som sa tak kvalitne oholil, ale za päť minút mi ide autobus. “Však to je len na päť minút! Starej žene nikto nepomôže!” Dôchodkyňa zlovestne kričí. Nahnevane oklepne cigaretu do svojho červeného striku.

Smutný štamgast. Opotrebovaný fúzatý chlapík v rifliach. Ešte v produktívnom veku. Sedáva tu každý deň. Znenazdajky sa nahne k Invalidnej dôchodkyni. „Sme na rázcestí posledného súdu,“ hovorí. “Pôjdeme buď doľava alebo doprava!” Žiadna reakcia. “V živote som vypil tri kávy,” pokračuje Štamgast s nádejou. Zase nič. Chvíľu pozerá smutne do zeme. Pätnásť minút neprerečie ani slovka. Naraz s uvedomí, že Positive Vibec Guy sa kúsok obďelač baví sám so sebou. Prisadne si a už si idú každý svoje. Štastný koniec! Dve duše sa našli. V hlave mi znie overtúra z Figarovej svadby a kráčam na autobus domov.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin