Na pive
Stratili sme Stalina

Rád by som sa poďakoval ruskej vláde, že zakázala premietanie filmu Stratili sme Stalina. Inak by som sa o jeho existencii asi ani nedozvedel a nešiel na neho do kina :). Keď však všetky noviny vydali správu, že toto sa v Rusku nesmie, hneď som naklusal pod plátno.

Čierna komédia o ruských papalášoch nie je masová zábava, to mi došlo už keď som sedel v kine úplne sám. Ľudí asi nezaujíma ako sa bavia nejakí Berija, Chruščov a Malenkov. A pritom je to roztomilý film ako vínko! Briti a Francúzi zobrali námet Stalinovej smrti a vytlačili z neho maximálne absurdum. Trik je v tom, že všetky tie perličky, neoverené fámy a zveličné udalosti stoja na pravdivých  udalostiach. Pretože inak by ten film predsa nezakazovali. Jednoducho, smrť Stalina, to bolo. Pôsobí to celé ako vymyslená kravina – lenže, tak nejak to možno aj bolo. Berija je tučný a ako sa Stalin pred smrťou pomočil tu prežuli v asi desiatich nízkych vtipoch. Jeden by si povedal, že nad tým sa dá mávnuť rukou a ignorovať to.

Film nedýcha veľmi “ruskosťou”, herci sú anglosaskí až hrôza, Chruščov exceluje, Žukov je čistý Lucius Malfoy a do toho neustále vulgárne fuckujú a vkladajú anglické vtipy.  Na pozadí množstva popráv a ruskej svojráznosti z pohľadu kritika Kremľu – a áno, je to film, ktorý je postavený na miliónoch mŕtvych. Humor je tu neskutočne čierny, a fanúšikovia tímu východ budú pobúrení. Mne sa veľmi páčil. Je to v podstate ako Monthy Pyton reznutý s nejakým britským sitcomom. A nad celým scenárom, ktorý strieľa ako guľomet, sa vznáša ten puch ozajstnej orientálnej neskutočnosti.

Pre Rusov je film proste cez čiaru, asi sa nad ním urazia. Ale v Rusku súd zakazuje aj špekulovať o tom, že Druhú svetovú začali delením Poľska dve veľmoci.

Stalin: Krev a sláva

Nedávno som dočítal knihu od ruského historika Svjatoslava Rybasa Stalin: Krev a sláva. Táto veľmi tučná a objemná buchla mi prišla totiž oveľa absurdnejšia ako nejaký filmík zo západnej produkcie. Je to neskutočná sonda do ruskej nelogiky a ako vidia svet východné “oficiálne kruhy”.

Dámy a páni, zväzky tejto knihy sú najobľúbenejší Stalinov životopis v Rusku a dočkal sa vraj už veľa vydaní. A teraz sa podržte – na tisícke strán chýbajú také detaily ako napríklad zmienka o Gulagoch. Chápete to psycho? Je to ako keby niekto napísal životopis o Krištofovi Kolumbovi a zabudol sa zmieniť, že bol námorník alebo že sa sem-tam plavil po mori.

Svajtoslav Rybas raz na pozvanie Matice slovenskej prednášal aj na Slovensku. Zabudol si pozrieť základné údaje o našej krajine na Wikipédii, no vehementne nám tu tvrdil, že sme len naleteli americkému agentovi Masarykovi. Jeho životopis Stalina sa v úvode chváli, že je konečne nezaujatý a suchý (triezvy) objektívny pohľad, a mimochodom, za všetko zlo sveta môžu Amíci.

Nad touto knihou mi stále ostáva rozum stáť. Začína sa krátkym zamyslením, prečo boli Rusi vždy takí zaostalí. No predsa kvôli počasiu. Bolo škaredo a výnos pšenice bol malý. Podľa tejto logiky by na Islande mali žiť v jaskyniach, ale inak to so Stalinom nijak nesúvisí. Celé je to napísané tak, že sa Stalin musí z hrobu usmievať – takto by to napísal najväčší pätolízač ešte za jeho života.

V tomto životopise nenájdete nič o fínskej vojne, o delení si štátov, Pobaltí, Besarábii, celkovo sovietskych republikách a národoch, o vzťahoch s Nemeckom… nič. Urobil som si dlhočizný zoznam, čo Rybas “zabudol spomenúť, ale zmazal som ho. Lepší Stalinov životopis je skôr kniha o varení Umenie sovietskej kuchyne. Doslova. Napríklad pakt Moltov – Ribenntrop tu autor odpikne na piatich riadkoch, s tým, že za celé to mohol západ… a potom na desiatich stranách autor ospevuje Stalinovu zmluvu s Japonskom ako geniálny diplomatický ťah. Čo sa vlastne stalo? Bola nejaká vojna vôbec? Ani ťuk o ničom. Vlastne tu autor “vyvracia” lži, napríklad, že keď Nemci vpadli do Ruska, tak sa Stalin nezavrel na dači, ale hrdine organizoval obranu… takých vyvracaní mýtov je tu habadej, ale bielych miest je tu ako v českých novinách za Rakúsko-Uhorska. A zabielil si to poctivo životopisec, použijúc asi tak 3 plechovky bielej farby na 1 knihu.

O čom teda má písať autor, keď má zaplniť dva zväzky? O rodine a referátoch na zasadnutiach. Stalin bol veľmi rodinný typ. Teda, podľa tohto najpredávanejšieho životopisu. Rybas tu zdĺhavo píše, ako miloval svoje ženy a deti, ako v záhradke sadil stromčeky. Fakt, že v rodine diktátora takmer nikto neumrel prirodzenou smrťou odbije v clivej kapitole o samovražde jeho ženy – čo bola dlhá a nenápadná duševná choroba, ktorú milujúci manžel spozoroval neskoro. Stalin je v knihe predstavený nielen ako železný geroj, ale v jednej kapitole dokonca aj ako, ehm, liberál. A ako ruský vlastenec, milujúci všetko ruské a kážúci aziatom sa poruštiť. Proste veľké mechechce, prečítajte si odborné recenzie na internete a bude vám jasné, že na debatu nad pivom je toto dielko ako stvorené :).

Vlastne aj všetko to vraždenie – ľudí či spolupracovníkov – v tomto životopise tu skrátka… chýba. Chýba, doboha, čo som to prečítal za knihu práve? V tejto knihe nie je nič o riavach a riekach ľudských životov, o čistkách, je to subreálna rozprávková esejistika z inej dimenzie. Nedá sa rozumieť tomu, že to niekto seriózne číta.

A predsa som len objavil 3 drobné poznámočky o Gulagoch. Prvú asi po 600 stranách. Sú to tri kratučké polvetičky… a všetky tri spomínajú Gulagy v krásnom svetle. Ako pomohli sovietskej ekonomike a sovietskej vede. Veľmi ťažké psycho…. Skrátka najobjektívnejší a najobľúbenejší životopis Stalina v Rusku. A teraz – prečo by mali povoliť nejaký hlúpy film? Rusov skrátka čaká ešte veľmi dlhá cesta – a nikto im ju nehatí tak veľmi ako oni sami.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin