Niekedy okolo roku 2009 začal Google masívne prispôsobovať výsledky vyhľadávania jednotlivým užívateľom. Už nejde o to, aby ste sa dostali k najlepšiemu výsledku. Algoritmus sa snaží predvídať, na čo by ste radi klikli. Takto sa začína kniha The Filter Bubble (What The Internet Is Hiding From You) od Eliho Parisera. A takto začína aj cesta do pekla, pôvodne dláždená dobrými úmyslami.
Dnes už ide o dobre zdokumentovaný psychologický fenomén. Napriek tomu – veľmi si tým hlavu zatiaľ nelámeme. Po zadaní hľadaného slova vo vyhľadávači dostane každý užívateľ iný výsledok. Eli použil príklad s British Petroleum – niekto dostane informácie o tom akú katastrofu spôsobila firma v Mexickom zálive, iný dostane ponuku na kúpu akcií. Každý človek žije v odlišnej Google bubline (filter bubble).
U sociálnych sietí je problematika hádam ešte vypuklejšia a bubliny sú od sebe viac separované. A je jedno, či sledujete politiku alebo zábavné videá. Google a Facebook nám šijú výsledky vyhľadávania na mieru – podľa našej histórie na ich stránkach. A naťažených dát majú ohromné kopy, tým si môžeme byť istí. Pretože každý človek má tendenciu klikať na svoje obľúbené veci – a na veci, s ktorými súhlasí. Odlišný obsah je nám skrytý. Žijeme v informačnej bubline stvorenou technológiou. Technológiou, ktorá nám mala zjednodušiť život, ale zároveň nám na oči vkladá ružové okuliare. Prečo by sme sa teda mali usilovať o prasknutie tejto bubliny?
1. Obmedzujeme svoju kreativitu a fantáziu. Izoláciou vo vlastnej bubline sa pripravujeme o schopnosť riešiť záležitosti kreatívne. Informačný ekosystém je akýsi infotunel, človek má tendenciu ísť po vyjazdených koľajniciach. Miesto fantázie používame pri riešení problémov naučené ťahy.
2. Utvrdzujeme sa vo svojich predsudkoch. Predsudky sú jednou z najprirodzenejších stránok ľudskej osobnosti. Má ich každý – aj človek, ktorý ich nechce mať a snaží sa hľadieť na všetko s nadhľadom. Internetová bublina nás v našich dogmách a predsudkoch utvrdzuje. A nemusíme byť nevzdelaný človek so základnou školou. Stať sa to môže aj špičkovému učencovi, možno aj majiteľom Googlu či Facebooku, aj keď u nich to má asi inú formu ako napríklad u futbalového chuligána.
3. Informácie, ktoré sú nám nepríjemé, vylučujeme. Vezmite si posledné veľké krízy Európskej únie. Dlhová kríza a utečencká kríza. Každý má na to svoj vyhranený názor a pohľady „tej druhej skupiny“ sú mu úprimne ukradnuté. Ak diskusia skĺzne do urážok, blahoželáme. Bublina sa prejavuje v celej svojej nedokonalosti. Nemusí ísť len o politiku. Môže ísť napríklad o debatu, či je nejaká potravina zdravá alebo nie (čo je tiež veľmi v móde). Mimochodom, na vylučovanie nepríjemných názorov, doplatíme najmä my sami.
4. Obrusujeme hrany medzi odbornosťou a diletantizmom. Asi ste už počuli o Dunningovom-Krugerovom efekte. Internet je plný kvantových fyzikov a bezpečnostných analytikov. Ale teraz vážne. Tento syndróm hovorí, že niektorí ľudia bez kvalifikácie sebavedome komentujú čokoľvek a nepripúšťajú, žeby niečomu nerozumeli. Naopak, odborníci sú vo svojom odbore často neistí a nekonkrétni. Odborný výklad je nudná vec – na internete každý číta len prvých pár riadkov z článku. Napriek tomu, väčšina ľudí, ktorá s niečím alebo niekým nikdy v živote neprišla do kontaktu, vám bude zasvätene tvrdiť, že prišli problému na kobylku a vysvetlia vám ako sa veci majú.
5. Konzumujeme predhodenú informačnú stravu. Už aj veľké médiá prišli na to, že diváci nepotrebujú vidieť a počuť všetko. Každý filtruje. Už nedostávame plnohodnotný obraz, ale len úzky výsek. Dezinformácie, zveličovanie alebo aj vyslovené lži – to všetko dokážeme požuť a stráviť. Takmer nikto na internete si neoveruje zdroje a veľkým problémom je, že to zanedbávajú aj žurnalisti.
6. Celý svet pritaká našej pravde. V bubline máme o tom dôkazy neustále. Internet s nami súhlasí. A aj keď sa správame toxicky, urážame druhých, útočíme na ich osobnosť, ak nevieme prísť s vecnými argumentami – nedokážeme to postrehnúť. Sme v skupine ľudí, kde každý robí to isté, každý má pociť správnosti a spolu máme svoju nepriestreľnú pravdu. Zamyslite sa, kedy ste sa naposledy fatálne mýlili. Ak vás nič nenapadá – žijete v dokonalej bubline. Lebo každý človek sa mýli. Selektívna pravda je len zdanlivá pravda. A len skúmaním svojich omylom môžeme bublinu prasknúť.
7. Podliehame ľahšie ideológiám. Základným rysom internetového používateľa je presvedčenie, že nepodlieha politickej propagande toľko ako druhí. Na iných ľuďoch (keď sa bubliny stretnú) je to evidentné – ako veľmi ich niečo ovplyvňuje, niečo nesprávne a bludné. Omyl. Testovať by sme mali hlavne svoju osobnosť a svoje názory. Každý človek má svoj vplyv, aj keď nepatrný. V akej bubline musel žiť napríklad Hitler? A ako veľmi nenávidel čokoľvek, čo odporovalo jeho videniu sveta a ako dokázal vytesňovať logické argumenty aj v časoch najhoršieho neúspechu… A dnes už nemajú propagandu v rukách politici, ale stroje.
Vyhľadávanie v Google (alebo na sociálnej sieti) prevzalo časť našej zodpovednosti za to, aké informácie denne nasávame.
