Všetci sa rehocú na chudákovi Ďoďovi, ale Ďoďo je len ďalší Jozef Mak – človek milión a to sme my všetci. Niektorí síce vieme písať na počítači, ale aj tak je nám to prd platné. Tak schválne, kedy ste boli naposledy na obecnom alebo mestskom zastupiteľstve? Byť tam je naše sväté právo – dokonca aj keď sa bojíme vŕzgania parkiet a nevieme sa dívať ľuďom priamo do očí.
Raz sme s mojím šéfom len tak politikárčili v aute a on vyhlásil, že najhoršia slovnenská vlastnosť je priposratosť. Až z toho sa odvíja všetko ostatné. Bol to síce len elektrikár živnostník, žiadny filozof, ale pod túto myšlienku sa podpisujem. Celé roky nad ňou dumám. Šéfko to vysvetlil tak, že keď Slovák stretne vagabunda, o ktorom vie, že včera vykradol šopu, tak zdiaľky na neho kričí: “Nazdar, Fero, jak to ide?” Veľmi sa toho Fera bojí. Až tak, že sa bojí odbočiť pohľadom. V krajine šéfovej dočasnej emigrácie to tak vraj nebolo.
Tento typ zbabelosti krásne popisuje Irvine Welsh v knihe Trainspotting (čo dokazuje, že báť sa nie je len slovenský fenomén). Narkomani sa kamarátia s magorom Begbiem, bavia sa stále o futbale, ale v skutočnosti sú z neho len posratí a boja sa ho poslať do riti.
Najdovážnejší čin na svete je myslieť za seba
Čo je to vlastne odvaha? V ruskej literatúre jeden Tolstoj nechal Petrových vzbúrených strelcov spupne klásť hlavy na katov klát. Druhý Tolstoj zase posielal nahnevaných ruských generálov hľadať pokoj v daždi napoleonských guliek. Vo filmoch o Druhej svetovej rozzúrení sovietski dôstojníci nechávajú do seba strieľať, len aby nacistom ukázali ako sa umiera.
Tak presne tento extrémny šibeničný príklad odvahy nemám na mysli. Nemali by sme zamieňať filmové gerjostvo s odvahou. Mám na mysli skôr ten typ smelosti, ktorý Čechov hľadal v Smrti úradníka (a nenašiel ho). Také tie obyčajne veci ako nenechať na sebe rúbať drevo, alebo sem-tam predniesť niečo, čo niekomu nejde pod fúzy. Mohli by sme začať tým, že v reštaurácii začneme vracať pokazené jedlo ako robia inde. Ale my to radšej zožerieme a ešte máme humornú historku. Alebo blog :).
Cvičenie starostky Milky s poslancami nie je neobyčajná rarita. Je to tak všade. Niekedy cvičia iní so starostami. Obecný podvodník sa bodro zdraví s generáciami starostov a robí s nimi predražené chodníky, aj keď tí starostovia sa za to v hĺbke duše hanbia a províziu až tak veľmi nepotrebujú. Ale radšej vyzerajú ako skorumpovaní gauneri než zbabelci.
Potom tomu podvodníkovi napadne, že sa mu už nechce vymýšľať kšefty, načo sa drať, keď stačí prísť s papierom za občanmi s nejakou detskou historkou, aby dobrovoľne prepísali svoj majetok na neho – a oni to vystrašení urobia. A potom sa čudujú. Ech, tieto prípady z Reportérov :). Každý pozná príbehy zo svojho rodného kútika.
Pamätám si, ako jeden primátor okresného mesta odklonil nejakých pár sto tisíc euro nevedno kam. Nesmelý hlások na zastupiteľstve špitol, či by v budúcnosti nemalo mesto pri nákupe požadovať doklady o kúpe. Primátor sa len usmial a kývol na vystrašenú úradníčku. Tá začala servilne trhane vysvetlovať, prečo sa veci nemôžu kupovať bankovým prevodom a prečo netreba doklady – kopa bojazlivých (protizákonných) kravín. Všetci mlčali. Išlo sa ďalej.
Divíme sa, že za zlodejinu sa považuje, až keď samosprávy predražia zákazku nad povinných tridsať percent a vo voľbách sa neobyčajne darí najmä gaunerom? Videli ste Facebook Mikuláša Černáka než mu zrušili účet? Tie tisíce obdivných komentárov… z ktorých ale sálal posvätný strach. Ešteže nikomu nenapadlo zaradiť ho do ankety o najväčšieho Slováka. Možno aj tí alfasamci poskladaní okolo Kočnera neboli až takí alfasamci.
V prístave je loď bezpečná, ale na to sa predsa lode nestavajú
Veľký pes za ohradou chrabro breše – keď ide okolo malá čivava, tak mu zlostne odletuje pena od huby. Ale keď sa otvoria dvere na bránke, zistíme, že je roztomilý, ospalý a ani tá reťaz mu až toľko neprekáža. Komunisti nám sľúbili zložiť starú reťaz, ale založili nám novšiu, kvalitnejšiu. Ale nemyslím si, že tento druh metalurgie je ich vynález.
Prečo sa nevieme poučiť z rozprávok pre deti? Napríklad z Labakana. Zo zbabelých sluhov sú mimoriadne nafúkaní páni. Dajte šedému panáčikovi do rúk troška moci – pokračovanie poznáme. Tritisíc Fekišoviec na Slovensku.
Spomínam si, kto mi v živote najviac (a bez príčiny) vyhuboval. Bola to istá pani riaditeľka múzea. Keď som prišiel, pani riaditeľka zbadala na parapete niekoľko kvapiek vody. Niekoľko minút zato vytrvalo jačala na mladú podriadenú. Ale ako. Ľudský jazyk ešte neobsahuje slová, ktorým by sa tá ponižujúca scéna (pred neznámymi ľuďmi) dala opísať. Dievčina sa odplazila a ja som zistil, že to bola len predohra :). Zamestnanci múzea mi ešte niekoľko týždňov potajomky gratulovali, že som riaditeľku označil za jaštericu, hoci som to neurobil. Legenda sa zrodila bez môjho pričinenia, ale cítil som sa odvážne.
Alebo taký pán XY na jednom z najviac skorumpovaných úradov v kraji. Sekretárke som povedal: “Hľadám XY, je tu?” Naraz len dačo zrevalo: “Aký som ja XY? Pre vás som pán Y!” Viete si predstaviť v akom duchu sa nieslo najbližších 5 minút :). Jeho podriadení s ním však museli tráviť roky. Pointa je, že som toho mimoriadne pyšného a sebavedomého pána uvidel na jednom videu – na obrích dôchodcovských mítingoch HZDS otváral vodcovi dvere. Zhrbený, servilný, vždy priskočil ako lasička.
Dejiny zbabelosti
Mám ambíciu napísať Dejiny zbabelosti (tak ako sú Dejin lásky alebo Dejiny šialenstva). Nebola by to hrubá kniha. Stačilo by aj pár stránok – o sraľoch a potrimiskároch sa nevyplatí dlho rozpisovať.
Začal by som tromi stupňami evolúcie ľudstva. Polmilióna rokov sme boli len chlpaté opice, mrchožrúti, nič sme neriešili. Pred stotisíc rokmi prišiel problém – začali sme používať mozog. Veci sa skomplikovali. No a z príchodom civilizácie sme na seba uviazali bič. Zistili sme, že teplý žvanec si udržíme vždy len v rámci nejakého systému. Vymysleli sme si, že jeden človek káľa krajšie kôpky ako iný.
Dejiny slovenskej zbabelosti by som začal, keď uhorská šľachta nasadila sikulovi Dóžovi železnú korunu a prinútila jeho kamarátov, aby mu zubami odkusovali variace sa mäso zaživa. Zápoľský nebol citlivka. Oproti takému Crassovi, ktorý nechal ukrižovať “len” šesťtisíc povstalcov, sa vedel oveľa viac vybúriť. Do roku 1514 sme boli odvážni alebo zbabelí tak isto ako všade inde v Európe, ale práve v tomto roku bolo zavedené nevoľníctvo, v praxi stredoveké otroctvo – a kliatba myslenia východoeurópskych národov. To myslenie nám ostalo aj po osvietenských reformách.
Pamätáte sa, čo ste sa učili o protitureckých vojnách na škole? O tom ako sme 150 rokov bránili bránu do Európy, ako sa ten alebo onen statočný kapitán z pevnosti vyznamenal, ako sme im tých 150 rokov nakladali, až sa museli pobrať svinským krokom naspäť?
V skutočnosti to bolo 150 rokov zbabelosti. Zavedenie nevoľníctva bolo priamym dôsledkom toho, že uhorským statočným magnátom a rytierom sa nechcelo do vojny s Turkom. Tí smradi si len chceli užívať pohodlie a lacnú pracovnú silu a vojnu mal miesto nich vyhrať niekto druhý. A keď sa konečne ako tak zorganizovali, vieme ako to dopadlo (zloduch Zápoľský, čo to spískal, bol jeden z mála uhorských kráľov, čo mali nejaký vzťah k nášmu územiu).
V dejepise nás len veľmi málo učili, ako často stavali vyslanci uhorských magnátskych rodín svoje stany v tureckých táboroch, alebo ako ochotne prebiehala miestna šľachta pod turecký daňový systém. A poddanému – tomuto bolo úplne šumafuk, kto sa po ňom aktuálne vozí. Túto epochu by som nedával potomkom za vzor nepoddajnosti a vzdoru. Pravda je tá, že Turci by Uhorsko nikdy nedobyli alebo neudržali, keby tunajšie panstvo neviedlo vojnu proti vlastným poddaným a za vlastné pôžitky.
Každý má talent. Ale len odvaha ním hýbe správnym smerom
Možno by sa patrilo spomenúť pár ozaj odvážnych chlapíkov. Francúzskeho generála Štefánika, ktorý to nad európskymi bojiskami nechal do seba šiť v papierovom lietadielku alebo idealistu Gabčíka, ktorý z Británie priniesol pozvánku do pekla Heydrichovi za cenu vlastného života. Veľa slovenskej odvahy sa nazbieralo, až keď videli zahraničie. K prvej republike prikladali ruky najmä americkí Slováci a legionári v Rusku, kým domáci intelektuáli zahajovali protestný spánok. Golian a Viest dodnes nemajú žiadne sochy, hoci to boli ozajstní frajeri. Aj Dubček, jediný komunista, čo chcel vylepšiť systém, bol syn svetobežníkov a zcestovaných rodičov.
Za najväčší vzor odvahy sa považuje Jánošík. Bol to kuruc aj labanec, z obidvoch táborov zbehol a venoval sa už len súkromným aktivitám. Jeho legenda vznikla pretože sa pri svojej poprave a mučení choval naozaj nezvyčajne odvážne a chladnokrvne. Ale bol to chlapík, čo vystrelil dušu z farára a keď sa ho pýtali, či to spravil, tak nabonzoval dvoch svojich kamarátov. To je tak. Čistá odvaha je asi naozaj len vo filme.
V titulke som urobil narážku na známy Masarykov citát a na to, že nás v škole neučia týmto cnostiam neučia, hoci máme všelijaké finančné alebo počítačové gramotnosti. Viete, kedy sa Masaryk zachoval najodvážnejšie? Nebolo to vtedy, keď vypovedal poslušnosť habsburgskému domu. Bolo to vtedy, keď sa postavil svojim vlastným – v tej najchúlostivejšej záležitosti. Ostal verný pravde, aj keď potom vyzerali pred svetom všetci trošku ako spolok idiotov.
