Ako Slovensko prišlo o humoristov

Na námestí v Prahe hovorí Jakešova žena manželovi: “Miloušku, kup mi ten kožich!” Samozrejme, že lakomý Jakeš jej ho nekúpi. Tak mu pani Jakešová vlepí mastnú facku. Okoloidúci neváha, priskočí k tajomníkovi a vylepí mu tiež facku z druhej strany. “Co to má bejt!” rozčuľuje sa pán tajomník. “Promiňte, já myslel, že to už začalo,” hovorí chlap.

Starý dobrý vtip, ale rozprávať ho dnes sa už nehodí – v najlepšom prípade sa v obecenstve rozprestrie trápne ticho. Áno, vážení, Slováci definitívne stratili zmysel pre humor. A to je znak blahobytu. Lebo vtipom sa najlepšie darí v časoch neslobody a útlaku. Odkedy sme sa začali mať dobre, už aj ten Skrúcaný s Nogom prestali chodiť v televízii. Ba vlastne, tam prestalo chodiť čokoľvek spoločné s humorom. Ešte aj Pročka zakľala nemilosrdná sledovanosť.

“Poviem vám senzačný vtip,” hovorí v 80-tych rokoch muž na návšteve. “Mám poslať preč deti, alebo súdruhov?” pýta sa opatrne pani domáca.

Kedysi za Štúra alebo Palackého v skutočnosti odviedli oveľa viac práce humoristické časopisy, ktoré si strieľali z monarchie, ako všetky seriózne národno-obrodné hnutia dokopy (v škole sa to neučí, ale naozaj je to tak – Černokňažník Viliama Paulínyho-Tótha mal oveľa väčší náklad ako štúrovské zaprdené Slovenské národné novini). Humor mieša kartami v histórii a vynechané tri chody jedla spúšťajú revolúciu.

Prečo budujeme socializmus? Pretože je to lepšie ako pracovať. Čo je najväčším nepriateľom socializmu? Jar, leto, jeseň, zima, imperializmus.

Za socializmu sa – ako inak –  politickým vtipom darilo ako paprike v sklenníku. Lenže prišla oná stupídna hnusná nenávidená zamatová revolúcia a bolo po srande. Dnes je nedeľa, sedíme nasratí za Facebookom a plníme Zuckerbergove disky myšlienkami, aký odporný podvod vlastne ten 17. november 1989 bol. Vlastne sa čaká už len na Československo má talent a na Barbara Conana večer, lebo televízie nehodlajú si nijakým spôsobom pripomínať najdôležitejšiu udalosť posledného štvrťstoročia. Ako vtedy v 89-tom, keď nám púšťali Angeliku, aby sme zostali doma, aj dnes súdruhovia vedia, čo slovenské obecenstvo prikove k domácej pohovke (tí čo pozerali dnes poobede Markízu si možno domysleli o aký krutý vtip ide).

Viete ako Česi zistili, že Zem je guľatá? Vysrali sa na západ a z východu im priletelo hovno.

Vlastne sa ani nezhodneme, kto za tou revolúciou stál a kto zohnal tie státisícové bezprízorné davy dohromady. Boli to kresťanké, ekologické, občianske hnutia? Boli to disidenti, vtedy nazývaní provokatéri, dnes dodatočne nesmierne rozmnožené plemeno? Boli to mladí nespokojní komunisti v strane? Agenti ŠTB? Svetové židovsko-kapitalistické spiknutie? Slobodomurári? Vyrobcovia kľúčov? Jedno je isté, ten štrngajúci dav túžil po fajných rifliach, digitálnych hodinkách, menej smradľavej káve, tenších vložkách, dostatku sracáku a čo ja viem čoho ešte.

Poradca prezidenta Spojených štátov telefonuje do Kremľa a pýta sa na výšku priemerného platu sovietskeho občana. Asi o päť minút sa zo sluchátka ozve zúfalý hlas: „A vy zase diskriminujete černochov!”

Ja viem, že kaviarenskí intelektuáli namietnu, že celá revolúcia je predsa o slobode myslenia, ale podľa mňa Slovákom slobodu netreba. Dajte im ju a len ich zase zbytočne naseriete. Ľudia ešte v žiadnej epoche dejín nemysleli politicky – každý myslí len na svoje brucho. Prečo myslíte, že v 15- miliónovom Československu bolo len milión komunistov? Slováci sa v 1989-tom chceli mať jednoducho lepšie, kratšie čakať v radoch, kúpiť si štramácke vietnamské galoše a najlepšie by bolo, vôbec, keby nám pečené holuby lietali rovno do huby. Rovnako ako keď sme boli hlasovať v referende o vstupe do EÚ. Holuby stále nie a nie priletieť. Najradšej by sme celú tú inštitúciu zrušili!

Slávny básnik Majakovskij spáchal podľa agentúry TASS samovraždu. Jeho posledné slová boli: “Súdruhovia, nestrieľajte!”

Po revolúcii sa z nás stali demokrati. Presvedčení republikáni, ktorí sa tu a tam klaňajú anglickej kráľovnej na návšteve a pri každých voľbách polovica obyvateľstva očakáva reštauráciu cisárstva (inak si neviem vysvetiť tú ostentatívnu a nasratú neúčasť). Síce nám už nehrozí jadrová vojna kvôli mandelinkám, ale zase za komunistov bolo lepšie. Chýbajú nám tie časy konštruktívneho zbrojenia. A tiež oslavy októbrovej revolúcie, ktorá bola v novembri, zariadená človekom menom Lenin, ktorý volal Ulianov a vlastne sa na tej naozajstnej revolúcii nezúčastnil a celé to bolo v Petrohrade, ktorý sa však nesmel spomínať, lebo to bol Leningrad.

Vraví sa, že najväčším problém Slovenska sú zlodeji. Samozrejme, tí druhí, tí, ktorým tak ochotne hádžeme hlas do urny, alebo ich vítame, keď vylezú z basy – nie keď si Pišta v závode sem-tam vezme nejakú drobnosť, na ktorú má právo už len z toho titulu, že majiteľ fabriky na to má, a ešte si to tá sviňa aj odpočíta z daní. Zlodejov skrátka nenávidíme, ale keď nájdeme niečo opustené na lavici v krčme, predsa to tam nenecháme len tak ležať, nie? Je to veľmi pekná vlastnosť, prinesená zo socializmu, kde nás učili, že jedného dňa zavládne raj na zemi a každý si bude brať to, čo bude potrebovať.

Hovorí jeden ruský robotník druhému: „Tak si predstav, že už päť rokov robím v továrni na šijacie stroje, tak si vravím, že by som si mohol nejaký doma zložiť. Tak nosím jednu súčiastku za druhou, ale nech to skladám, ako chcem, vždy mi z toho vyjde guľomet…“

Druhý výrazný rys, ktorý nám zo socializmu ostal, je náš geopolitický rozhľad. Rozumieme sa do problematiky svetovej ekonomickej rovnováhy, predvídame kurz juanu a dolára, dokonale poznáme pozadie konfliktov na blízkom východe, vieme, prečo Obama močí vždy do stredného pisoáru. Len ten záujem o veci domáce ešte neprepukol. Za socializmu bolo vždy výhodnejšie pozorovať úspechy Kubáncov v Afrike, ako rozoberať záležitosti miestneho Okresného výboru. Preto napríklad ani pätina ľudí sa nedostaví k samosprávnym voľbám. Čo sa stane s miliardami? Koho to trápi! Prežije škola vo vašej dedine, zrušia nemocnicu v blízkom meste? Choďte doriti s taľafatkami. Regionálne spravodajstvo nás k smrti nebaví a občasných občianskych aktivistov považujeme za predvádzajúcich sa trapkov.

Takže vážení, vitajte na Slovensku 17. novembra 1989.

– Vitajte v krajine, kde za chudobu jednotlivca môže vždy niekto druhý, poprípade nejaká dejinná udalosť alebo Havel
– Vitajte v krajine, kde sme sa zbavili komunistov, ale traja najvyšší štátni predstavitelia sú bývali boľševici a najbohatší kapitalisti sú vlastne prezlečení ŠTBáci
– Vitajte v krajine, kde si zamestnanec nechá káľať s úsmevom na hlavu, ale večer v krčme to šéfom natrie aj s úrokmi
– Vitajte v krajine, kde je najväčší pomer presvedčených stalinistov, ktorí zároveň žiadajú blahorečenie najväčšieho arizátora v našich dejinách
– Vitajte v krajine, kde pred 60 rokmi bol najväčším nepriateľom dedinský mäsiar a kde dnešní mäsiari nostalgicky vzdychajú za starými dobrými časmi s časopisom Vlasta
– Vitajte v krajine, kde študenti píšu do 3G internetu, že nemajú na chleba a radšej by fárali na Urale, ako umývali riad v Londýne (hádajte čo robia)
– Vitajte v krajine, kde ľudia považujú za zlodejstvo, keď si inštalatér po odvedení práce vypýta odmenu
– Vitajte v krajine, kde sa ľudia hanbia baviť so susedmi a prekračujú chorého v záchvate infarktu, pretože opilectvo je povolená forma radikalizmu
– Vitajte v krajine, kde televízni diváci prelejú viac sĺz v Modrom z neba ako na pohrebe príbuzných
– Vitajte v krajine, kde bude človek radšej drieť zadarmo a presúvať šutre v jaskyni ako by mal pohnúť rozumom a zarobiť si na seba
– Vitajte v krajine, kde nie je najväčším problémom kradnutie, ale to, že sa ľudia nechávajú tak ochotne a láskavo okradnúť

Stále nechápem, kam sa podeli tie dobré vtipy. Však materiálu je dosť, nie?