Autoradmin

Pocta strýcovi Marcinovi

Strýco Marcin

Strýco Marcin„Nikto nezná hodiny ani dna,“ hovoril o smrti Strýco Marcin. V jeho podaní to znelo srandovne, ostatne ako všetko. Strýco Marcin alias Milan Mlsna umreli pred 20 rokmi. Obaja boli borci starého typu, na ktorých sa vyplatí zaspomínať.

Strýco Marcin je hercom odvrátenej strany Slovenska. Tej nezakomplexovanej a veselej. V dnešnej dobe čo povedať. Presnejšie nebol ani tak hercom, režisérom či komikom – ale ľudovým rozprávačom. Navzdory tomuto označeniu nikdy neklesol tam, kde dnes klesajú bársakí nóbl celebritníci, hoci aj jeho humor bol miestami pekne pikantný.

Ten dar – lámať diváka v páse a opotrebovávať nadmerne jeho bránicu – nedostane do vienka každý. Nemusí byť moderný. Každá doba sa smeje niečomu inému. Strýco Marcin nerozprával vtipy, on rozprával život. Každý divák do posledného v ňom videl teho strýca z Pezinka, kerý sa kontruje doma ze starú a v šenku hladá pravdu ve víne.

Takému sympatickému starému drúkovi človek odpustí aj to, že občas si svoje vtipy opakovali s inými ľudovými rozprávačmi, ako napríklad Ander z Košíc, čo je dnes už kasta z kníh o dinosauroch. V čom tkvie ich tajomstvo? Na nič sa nehrali. Áno, Marcin sa volal v skutočnosti Mlsna a Ander zase Pisančin. Aj tie najabsurdnejšie historky vedeli podať presvedčivo, ako by sa to im to naozaj stalo a hlavne z toho obyčajného pohľadu prostého človeka. Dnešný tradičný humor je v pasci – preexponovaný, silený a celkom naprd. Na šašoviny merané v peniazoch si ale o 20 rokov už nikto nespomenie.

Na koniec otázka? Vyšiel Strýco Marcin definitívne z módy? Samozrejme, že nevyšiel. To len obecenstvo z nej vyšlo.

STAR WARS THE OLD REPUBLIC : Najdrahšia hra od najbohatších

swtor

 

Keď sa vám podarí zhromaždiť najväčší rozpočet v herných dejinách, zaobstarať si najlukratívnejšiu filmovú a hernú značku, je jasné, že vývoj zveríte niekomu, kto to s RPG hrami naozaj vie. Špičkový vydavateľský dom EA zaúkoloval kanadskú firmu Bioware, ktorá momentálne kvalitatívne (a kvantitatívne) dominuje svojmu žánru. Čo to však znamená pre nás? Len to, že na toto MMO môžeme byť oveľa kritickejší ako obvykle.

Ďaľšia MMO zo sveta Star Wars (predchodca Galaxies bol skôr podpriemer) si dáva jasný cieľ – zaútočiť na roky neotrasiteľnú pozíciu World of Warcraft spoločnosti Blizzard. V skutočnosti, kde sa len dá, Bioware dáva najavo, že nechce Blizzard kopírovať, že si chce ísť vlastnou cestou – to už nech posúdia hráči ako je to vlastne. Podľa mňa je nemožné tieto dve hry neporovnávať, robia tak desaťtisíce hráčov denne na fórach. Blizzard je sebavedomý – svojmu konkurentovi praje veľa šťastia a úspech Starej Republiky si vraj želajú aj tam.

Najväčšie rozdiely

Samozrejme, WoWko je zo sveta fantasy a ToRko sci-fi – navyše desaťročia veľmi špecificky tvorené s vlastným zákonmi. V Hviezdnych vojnach neplatí fyzika vo vesmíre – počuť tu špecifické hvízdanie lodi, všetci bojujú najradšej nablízko, vo vákuu to pekne búcha a podobne.

Logiku fanúšikovia nikdy nehľadali. Inak by sa asi pozastavili už i pri druhom intre v TOR, kde republikánski vojaci chystajú v lese pascu na Impov (neviem prečo v dobe, keď má každý svoje medzihviezdne vozítko cestujú lesom pešibusom). Vojaci poschovávaní za stromami s ťažkými zbraňami na diaľku vyskáču spoza bučkov rovno do stredu imperálneho húfu, aby boli ľahšie rozsekateľní. Nová taktika boja v lesnatom teréne. V sithskom intre to isté – aby zdemolovali chrám, nie aby ho vybomardovali, radšej do neho narazia loďou a idú si to rozdávať na férovku. Hlavne, že zvyšok planéty klasicky vykropili.

Najväčšie rozdiely (alebo pardon, novinky – aby sme sa nedotkli skalnatých fanúšikov, ktorých sú po mesiaci celé zástupy a ktorí neznášajú porovnávanie s WoWkom) sú asi systém získavania surovín pre craftenie a companioni – spoločníci. Suroviny pre kutilov totiž nemusíte hľadať sami – svojich spoločníkov posielate na misie a oni vám väčšinou niečo prinesú. Jedna misia trvá tak 1 minútu až hodinu, a časom sú drahšie a drahšie. Profesie sú celkom zaujímavé, ale väčšinou som nič užitočné neucraftil, čo by sa nedalo zohnať inak. Až na leveli 50 – samozrejme – nastupujú veci, do ktorých potrebujete raritné suroviny z ťažkých bossov.

Spoločníci

Každý hráč môže mať až päť spoločníkov, ktorí s ním zdieľajú dobré aj zlé (je tu ešte jeden otravný robot, ale ten sa hodí len za pucfleka, aby vám na lodi leštil rodinné striebro). Spoločníci sú unikátni pre každé povolanie – každý má svoj bohatý príbeh a osobitosť. Vzťahy s nimi si zlepšujete konverzáciou, početnými darčekmi alebo aj na misii. Môže to prerásť až do romániku, ako to majú Bioware vo zvyku robiť pomaly už v každej hre.

Škoda len, že na finálnej úrovni ich význam klesá – nemôžete si ich vziať do operácie, a nemôžete ani s nimi bojovať proti hráčom, pretože by to bolo nefér. Na konci sa so spoločníkom väčšinou už len ukazujete na Flotile (Flotila je v tejto hre niečo ako hlavné mesto, kde sú všetci potrební obchodníci a zgrupujú sa tu hráči na odvážne výpravy). Aj tu parkujete zo svojou loďou (to je parádna novinka, s loďou možete lietať na space misie, je to taká veselá arkádovka alá Star wars). Spoločníci sú oveľa silnejší ako nejakí peti v iných hrách. Môžu nosiť vybavenie ako hráč a spôsobovať veľké zranenie, poprípade tankovať alebo liečiť. V podstate nie sú na príťaž, aj keď občas nevedia nastúpiť do výťahu – hlavne nie je treba sa o nich strachovať, lebo smrť nie je pre nich veľkým postihom.

Sandbox tu nehľadajte

Sloboda pohybu, tzv. sandobox tu veľmi nie je. Fyzicky nie ste obmedzení, ale hra vás inak dosť ťahá v príbehu po planétach – pekne doradu, neoplatí sa preskakovať dopredu určené poradie. Veľa vecí tu nie je – technické drobnosti ako dual spec, dungeon finder – autori to sľubujú v nových patchoch. Ale ako spomínam hore – hra mala obrovský rozpočet, ohromný rozsah betatestu, je dosť hlúpe začínať na úrovni ako nejaké MMO pred desiatimi rokmi s tým, že veci sa postupne budú pridávať v nových patchoch. Trochu zamrzí aj výber rás – je ich síce viac, ale napr. v stavbe tela sa vôbec nelíšia. Za malého Jawu alias gnóma v kapucni si teda nezahráme.

Hráč proti hráčovi

Tu je to zatiaľ dosť rozpačité. PVE časť je rozhodne oveľa lepšia. Bioware podľa ich vlastných slov vraj „milo zaskočil záujem hráčov o PVP. To tu nie je dotiahnuté do konca. Wowkári sa dožadujú arén, Bioware im miesto toho chce dať world pvp – to sa ale nezadarilo. Planéta Ilum je trochu prešľap – ak sa tu zídu veľké počty hráčov, tak väčšina má mizerné FPS, lagy atď, strany len vyčkávajú, kedy sa od nepriateľa oddelí dezorientovaný chudák, aby ho dorazili. A zase na prázdnych serveroch je to ešte horšie – tu chodí jeden človek dokola a vyberá bedne, aby ho vykempila skupinka piatich nepriateľov. Ubíjajúce, frustrujúce. A to sa na fórach ľudia väčšinou sťažujú na iné veci. Warzony (battlegroundy) sú tu tri, sú v pohode, ale po mesiaci vrieskania baróna Deathmarka v Huttbale už aj tu začína nuda.

Najväčšou chybou Bioware je, že narobili hŕby serverov – asi 200 – pričom časť z nich zíva prázdnoutou. Na prázdnom serveri sa nedá robiť vôbec nič. Bioware na túto tému mlčí. Oficiálne sú ich moderátori veľmi milí, ale tu majú všetci zámky na ústach. Maximálne vám nejaký napíše, nech si urobíte postavu na inom serveri, keď vás nebaví server, ktorý Bioware veľmi propagoval a ktorý zdochýňa na nezáujem. Problém akoby neexistoval. Čo s tým urobia, vedia len oni sami. Hra je krátko po launchi, budúcnosť ukáže ako sa pobijú s problémami.

Svet: rovno celá galaxia (far far away). Rozdelená je na Centrálne svety Republiky, Imperiálne systémy, Huttský svet, Vonkajší kruh a neznáme končiny. Republikáni začínajú na planétach Tython (lesíky a prastaré jedi ruiny) a Ord Mantell (skaly, oceány, občianska vojna). Impérium štartuje na Korribane (nehostinný domov Sithov) a Nal Hutte (kde lovec odmien vždy nájde robotu). Samozrejme, nesmú chýbať evergreeny ako Tatooine, Hoth či Nar Shaddaa + ďaľšie zaujímavé planéty. Naboo alebo Dantooine tu nie sú, možno neskôr. Novinkou je ľadový Ilum, ktorý má byť hlavným bojiskom medzi frakciami.

Nezabudnuteľné momenty: Každé povolanie má svoj špecifický príbeh, v ktorom nájdete pekné momenty. Jedi Guardian napríklad môže zabiť Imperátora rovno v srdci jeho paláca, jeho kolega Consular zase je jediný, ktorý môže ochrániť mocných, ale zlom posadnutých kolegov. Tu už som ďaleko v spoileroch :) Zopár prekvapení ale neprezradím. Do pamäti sa vryjú aj príchody na planéty, keď sa napríklad pred vami objaví obrovská senátorská budova na Coruscante, či starobylý rozborený chrám. Škoda, že niektoré veci sú trochu prirýchle – napríklad výroba svojho prvého svetelného meča. Aj s titulom, že som 3. najslávnejší Jedi v histórii galaxie mohli počkať autori aspoň na vyšší level.

Zvláštnosť: takzvané „vykecávačky“ nie sú veľmi často vídané v MMO hrách. Je to v podstate to isté ako v starých Knights of Old Republic, či Dragon Age – kvalitné dialógy, kompletne nahovorené, autori sa pri rozhovoroch pohrali s mimikou postáv, rôznymi detailami, zábermi kamier a podobne. V parti odklikávajú repliky viacerí, ak majú ľudia rozdielne odpovede, rozhodne náhoda – roll. Je to výborné a sú za to tzv. social points, za ktoré sú špeciálne veci. Koho to nebaví, môže preskakovať s medzerníkom. Otázka je, či sa tieto dialógy budú dať celkovo preskakovať aj v end-game inštanciách. Tam sa totiž chodia misie a flashpointy často po sebe a už to nie je zaujímavé.

Variabilita povolaní: za každú stranu sú štyri povolania, ktoré sa na leveli 10 ďalej špecializujú. Taký Jedi Consular môže byť napríklad Shadow, špecializuje sa na utajenosť a boj zblízka, alebo Seer – niečo ako kúzelník alebo healer. Každý má tri skillové stromy. Kúzla sú „mirrorované“, čiže podobný Sith a Jedi majú rozdielne animácie, ale čísla a efekty by mali byť zhodné. Samozrejme, sa o tom na fórach vedú dlhé debaty, či je to naozaj tak. Sith kúzelník je bleskozvod, zatiaľ čo Jedi kúzelník dokáže zo zeme efektne vytrhnúť bársčo a šmariť to po nepriateľovi. Zatiaľ sa zdá, že Jediov a Sithov je viac ako vojakov, agentov, či pašerákov. To sa ale dalo čakať.

Maximálny level: štandardná 50-tka. Dosiahnuť maximum sa dá aj pomalším vychutnávaním hry alebo zúrivým grindom. Ak chodíte planéty, robíte doradu questy, sem tam skočíte Warzone alebo flashpoint, mali by ste pochodiť všetky planéty na odporúčanom leveli.

Poznámka: v čase písania tohto textu je hra dva mesiace po launchi – čiže spustenia – a má veľa detských chorôb. Tak to už ale u MMO chodí.

Od obecného blba k online diskutérovi

Internetový troll

Internetový troll

1. Obecní blb musí být nejméně 175 cm vysoký, štíhlé postavy.
2. Vyžaduje se středoškolské vzdělání a znalost jednoho světového jazyka.
3. Nutno prokázat záslužný čin pro obec

Lenže pokrok a pokusy s klonovaním sa nezastavujú. Obecný blb z 20. storočia nám evolvoval v pilného internetového diskutéra 21. storočia. Ich počty sa trochu aj rozšírili. A narástli im chlpy.

Takže po novom je to takto:

1. Výška postavy u obecného blba-diskutéra už nehrá rolu – väčšinu svojho produktívneho času trávi v sede.
2. Vzdelanie ani jazyk sa už nevyžaduje – všetko sa dá vygoogliť a hodiť protivníkovi do tváre ako dôkaz jeho nevzdelanosti. Ale vysoká škola, samozrejme, neuškodí, hlavne právo či filozofia :)
3. Záslužný čin sa už nemusí dokazovať, pretože je obsiahnutý priamo v internetovom posolstve, s ktorým obecný blb-diskutér posúva spoločnosť na novú úroveň.

Čriepky ekonomického vzdelania na rozdiel od ministra financií nie sú na škodu, naopak, poskytujú množstvo munície na poníženie súperov.

Obecný blb-diskutér sa dokonca už delí na tri typy:

– hlupák, ktorý všade bol, všetko videl, všetko videl, všetko vie, všetko nagooglil
– mudrák, ktorý tiež všade bol a všetko videl a pohŕda tými, čo negooglia
– normálny človek, ktorý si po šikane v robote len potrebuje uľaviť

No nech sú už typy a motivácia našich diskutérov akékoľvek, diskusia sa vždy nekompromisne stočí k 4 základným bodom (je jedno či sa komentuje článok o sprenevere štátneho majetku, alebo komentuje fotografia 5-ročných detí ako spievajú koledy starkým):

– vo vláde sú samí debili
– v opozícii sú samí debili
– ostatní diskutéri sú debili
– zase nie je na chleba a možu za to Židia v Izraeli

Po dlhej a vyčerpávajúcej diskusii sa našťastie aj naši obecní blbi uzmieria a zhodnú na tom, že naša krajina je banánistan a všade inde na svete je oveľa lepšie, lebo sa tam nemusí zhasínať pri odchode.

 

Na každú sviňu sa niekde varí voda

Svine

SvineZakáľanie prasiatka či dvoch sa neprávom vynecháva z kalendára najvýznamnejších podujatí roka ako sú svadby, pohreby, okrúhliny či promócie. Pravda, len na to prvé sa chodí v montérkach a v starých zásterách.

Ide však o polnohodnotnú udalosť, ktorá mala v minulosti na slovenskom vidieku zásadný vplyv na chod domácnosti. Ja viem, že dnešná tabletová generácia si myslí, že aj pred 60 rokmi chodili ľudia do obchodu, kde všetko zohnali. No – nechodili. Každá rodina mala svoj kúsok role (políčka ostali istý čas aj po prechode na socializmu, len už pod družstvom) a na tej roli si dopestovali väčšiu časť svojich potravín a ešte z toho aj vychovali zopár prasiatok. Náš vidiek bol možno zaostalý, ale pracovitý.

Ono dnes si človek ťažko predstaví, že možno ešte pred nejakými 80 rokmi museli byť dedinskí boháči oslovovaní „Pán veľkomožný“ a vedeli si túto úctu vynútiť aj s bičom v ruke, úplne ako v knihe Jano od Fraňa Kráľa (knihu, ktorú čoskoro možno začnú predávať pod žánrom sci-fi).

Posledný deň v živote svine

Nuž ale späť k zabíjačke. Je to rodinné zhromaždenie väčšinou veselého charakteru (pokiaľ sa gazda príliš neopije), kde sa človek aj nabehá a ku koncu dňa je mastný až za ušami. Dobrú zabíjačku by mala doprevádzať hudba a trochu toho vína, či dačoho ostrejšieho pod jazyk. Všetci majú z udalosti radosť – samozrejme, až na hlavnú hviezdu, sviňku, ktorá radosť naopak nemá vôbec. Ale tak už to vo svete chodí.

Zabíja sa v zime zo zrejmých dôvodov – počasie je obria chladnička a netreba odháňať muchy od zavesených kusov mäsa. Niektoré útlejšie dievky sa skryjú dovnútra, zatiaľ čo mladší odvážni junci preberajú ilegálne techniky vyvolania exitusu u zvierat. Skúsený mäsiar mávne rukou nad takými rečami a prevedie operáciu šikovne, že sebou sviňka ani moc nezatrepe. Niekto strieľa, niekto púšťa elektriku a niekto len bodá, však to poznáte :).

Prečo sa zabíjačky usporadúvajú ešte aj dnes, keď by ich európska byrokracia najradšej zakázala (hoci prasiatka pod dohľadom našich zootechnikov na družstvách sú zdravšie ako väčšina toho, čo si kúpime v hypermarkete)? Ekonomické dôvody tiež už klesajú – pomaly sa to už nevyplatí (ak nemáte prístup k pomyjám z nejakej jedálne alebo podobne). Ono na 100 % úplne prasiatko nedokážeme spracovať a na niektorých vnútornostiach hodujú väčšinou len vrany (v potravinových fabrikách si tipnem, že to dávajú do nejakých drahších luxusnejších párok).

Do klobás len mäso, papriku, cesnak a korenie

Ide o kvalitu výsledku! Viete si predstaviť koľko múky sa cpe vo výrobni do hoci aj tých najdrahších klobás? Kúpite v obchode ovarenú kapustu s mäsom, ktorá vám vydrží v komore rok a je to výborná rýchlovka po návrate z roboty domov? Všetko si urobíte podľa svojich chutí. Tlačenku naozajstnú, nie takú fake-ovanú kožnatú ako v obchode, bôčiky, jaternice (črevká? hurky?) vlastnej výroby predsa nebudete klamať. V oškvarkoch nenecháte stvrdnuté kusy mäsa ako v Tesco výrobkoch. A tak ďalej. Každý má svoje receptúry, niekto rád cibuľu, niekto cesnak :). Dobrý mäsiar nechá všetko najskôr ochutnať gazdinou.

Je to náš kolorit. Oheń pod kotlami praská, najmladší vyfasuje miešanie zabíjačkovej kaše z krvi a krúp, na chleba sa natierajú mozočky s praženicou a v trúbe už sa vypekajú prvé kusy mäsa. Nepoznám luxusnejšie a kvalitnejšie mäso na svete. Pochybujem, že tie plátky, čo majú v Taliansku po 120 eur môžu byť lepšie. Ale niekto zase na pekáč hádže tie najhoršie tučné odrezky, ale prečo si raz do roka nedopriať?. Poslať niečo, samozrejme, patrí sa aj rodine. Keď je po všetkom poroznášať niektorým bohatú výslužku a pochváliť sa. Teda, minimálne starkým treba zaniesť, aby babka očekovala ako to neveste ide od ruky :).

Slovensko disponuje zásobou desiatok tisíc poslancov

Poslanci

PoslanciStaré dobre časy, keď mala každá slovenská dedina jedného richtára a dvoch prísažných, ktorí obhospodárili celú obecnú agendu od pasenia husí po oznámenie o začiatku vojny! Dnes má Slovensko takmer 1 poslanca na 100 obyvateľov. Po veľkej reforme zo začiatku 3. tisícročia sa nám počet samosprávnych poslancov podarilo znížiť z 35 tisíc na 21 tisíc.

Rozporuplný úspech, keď sa porovnáme s krajinami, ktoré majú takmer identický počet
obyvateľstva ako my – Švajčiarskom či Dánskom. V Dánsku majú napríklad len 5 veľkých regiónov. Plus 98 samosprávnych obcí. Bodka.

U nás by komunálni poslanci zaplnili futbalový štadión vo veľkomeste. Mohli by si pri tom vziať aj slávnostnú šerpu a pripäť medailu za zásluhy, ktorú každý obdrží na konci volebného obdobia – to by sme vyzerali už ako kompletní (…). Poslancov síce máme asi o 20 tisíc viac ako by sme potrebovali, ale keďže sú dobre zaplatení, tak aspoň bdejú nad naším pokojným spánkom a nedopustia, aby sa tu rozmáhali podlosť a pľuhavstvo ako napríklad vo Švajčiarsku.

O znižovaní počtu poslancov sa v našej krajine zázrakov spravidla zápalisto diskutuje len pred
voľbami. A aj to len o tých 150, o ktorých píšu farebné časopisy a Nový Čas, a ktorých vraj
musí byť veľa kvôli pluralite názorov. Kto pozná naše pomery, musí sa pousmiať. Raz sa
poslancovi pošmykne prst iným smerom ako nakázal preceda a už tu máme koaličnú krízu.

Naše malé zlaté vesničky

Uveďme si zopár veselých príkladov. Na Slovensku máme 13 dedín, ktoré majú menej ako 40
obyvateľov. Voľakedy tu podľa predpisu bývalo po 5 poslancov, po reforme klesol ich počet na 3.

V obci Oľšinkov sa museli rozlúčiť s piatimi dôstojnými zástupcami ľudu, keď ich počet ich
obyvateľov klesol na 39. Tu aj inde mávajú problém zložiť aj volebnú komisiu, kde musí sedieť
aspoň 5 ľudí, ale nesmú to byť aktívni poslanci alebo kandidáti. Volebnú blamáž musia zvyčajne
zachraňovať ochotní chalupári.

Každá z týchto mini-dediniek má samozrejme váženého pána starostu. Najmenšia obec u nás je Havranec pri Svidníku s 11 obyvateľmi. Štatistiku o percentuálnom zložení tu robili, keď mali len 10 ľudí – dopadlo to tak, že 50 % sa hlásilo k slovenskej, 40% k rusínskej a 10% k ukrajinskej
národnosti (10% = jeden človek pre tých, ktorým sa nechce vyťahovať kalkulačka). Mužov v
produktívnom veku majú síce len štyroch, ale zase majú vlastný gréckokatolícky chrám. Priemerný
vek mužov v Havranci je 57,7 roka a priemerný vek žien je 83,7 roka. Muži to tu skrátka majú
ťažké.

Inak najmenšia bývala blízka obec Príkra s 5 obyvateľmi (majú politicky aktívneho starostu za
stranu SMER), ale zažila prudký demografický boom a vytlačila to nad 10. Zo známych osobností,
ktorý podľa internetovej stránky vyšli z tejto obce (2) spomeňme napríklad stachanovca Jána
Capku ovenčeného medailou Hrdinu československej práce, ktorý lámal jednu normu za druhou.

Obec Propoč zo 16 obyvateľmi vstúpila s veľkou slávou do histórie, keď pri ich miestnom Veľkom
požiari zasahovalo viac hasičov ako tam býva ľudí.

Skrátka – kandidovať do obecného zastupiteľstva na slovenskom vidieku sa oplatí- len blbec by neprešiel. Oprava – veľa blbcov už prešlo. Na druhú stranu, inštitút poslanca aspoň predstavuje mohutný nástroj proti nezamestnanosti.,

Slovensko je jednoducho dedina. Svojbytný rurál. Dve tretiny zo Slovákov býva v celku, ktorý má menej ako 1000 obyvateľov. V skutočnosti sú dedinami aj naše mestá, ale nesmie sa to hovoriť nahlas, lebo Bratislava by sa mohla uraziť :).

Potom tu máme župných poslancov, ktorí su čosi navyše ako obecní. Nie je ich tak veľa a
polovica z týchto ľudí sedí asi tak v 10 iných funkciách (toto nie je žart, ale o tom inokedy).
Skrátka niet zamestnanejšieho človeka na svete, ako je náš poslanec, ktorý je často tak
zamestnaný, že nemá čas ani pár-krát do roka prísť na spoločné zasadanie.

Newyorčania sú chudáci proti nám

Porovnajme si dve podobné mestá, povedzme Bratislavu a taký New York. Podobností je viac ako
dosť – v oboch žijú okrem iných aj Slováci, aj Maďari a v oboch chodia chlapci v piatok večer von (aj inokedy – štvrtok je predsa malý piatok).

New York má 5 samosprávnych častí – Bronx, Brooklyn, Manhattan, Queens a Staten Island.
Bratislava má častí 17. New York má 51 councilmenov, Bratislava má 396 poslancov. Pravda,
nerátame tých župných, že. New York patrí tradične demokratickej strane. Až na štyroch
odbojných republikánov a jedného nestraníckeho individualistu je NYC kompletne zafarbený
Demokratickou stranou. Bratislava mala župana Vladimíra Bajana, ktorý bol v šiestich stranách
(od HZDS po nepriateľskú SDKÚ) a napriek tomu o sebe v súčasnosti vraví, že je nestranník.

Vlastne k tomu New Yorku by sme mohli prirovnať napriklad naše mestá ako Žilina, Nitra či
Banská Bystrica, ktoré majú po zhruba 31 poslancov a len o niečo málo viac mestských častí :).
Našťastie tí cudzinci, čo sa k nám občas zatúlajú netušia, že za mesto považujeme napríklad
aj také Dudince City s 1475 obyvateľmi a 9 poslancami alebo Modrý Kameň City s  počtom 1560 poctivých (hádam) duší.

Keď bude na Slovensku každý starostom alebo aspoň poslancom, až vtedy budeme konečne šťastní a zavládne sociálny zmier.

Cvoci, ktorí súťažili v Bielom pekle

Kapitán Scott

Kapitán ScottAmundsen a Scott, dvaja tvrdohlaví býci, si za ohradu svojho súperenia nevybrali nič menšie ako kontinent Antarktída, alias v tých dobách Terra Incognita – zem tak nepreskúmaná, že ani poverčiví kartografi tu nepredpokladali obľúbený výskyt drakov.

Usporiadali šialený pretek v ľadovej pustatine, kde sa jeden príbeh skončil ako absolútny triumf a druhý ako tragická historka z dejepisu. Scott priplával na plavidle s menom Terra Nova a tak aj jeho expedíciu historicky neskôr premenovali. Meno lode naozaj vystihovalo smutný osud výpravy.

Scott aj Amundsen boli obaja skúsení polárnici. Okolo zamrznutého pobrežia sa obšmietali už dlhšie, aj keď pravda nie tak dlho ako Robert Peary, ktorý na dobytie prístupnejšieho Severného póla zbieral odvahu až 25 rokov. Mohli sa oprieť o výskumy slávnych bádateľov ako sir James Clark Ross, ktorého udivená posádka sa zabávala na objave tučniakov a zopár vzoriek aj tĺkli kvôli štúdiu po hlavách kyjakmi (nakoniec zabrala až lyžička s kyjanidom).

Výprav sa okolo Antarktídy motalo viac. Nakoniec sa vyprofilovali dve skupiny, ktoré mali gule dotiahnuť zdanlivo nezmyselný cieľ (zapichnúť vlajočku do snehu) do do konca. Amundsen pôvodne šiel objaviť severný pól, ale tu mu vytrel kocúra spomínaný Američan Peary – Nóri šikovne stočili kormidlo na juh. Tu nazvali novú plochu Zemou kráľa Hakkona. Veľmi originálny názov, ak vezmeme do úvahy, že kapitán Scott ju zase za veterných fanfár pomenoval Zemou kráľa Edwarda.

Obe výpravy sa dajú dobre rekonštruovať podľa denníkov ich účastníkov. I keď z tej druhej výpravy našli denníky až takmer po roku pri ich mŕtvych telách… Mám knihu z antikvariátu z roku 1936, ktorá presne popisuje ich plahočenie sa bielym peklom. Fascinujúca kniha, kde čitateľ 150 strán číta o tom, ako partia borcov mašíruje po snehu a sem-tam odmerajú svoju polohu. Paráda! Česť a odvaha v tých časoch znamenali niečo úplne iné ako dnes. Títo chlapíci evidentne nemárnili čas sedením na pive.

Scottovi nič nevychádzalo. Počasie bolo takmer stále mimoriadne nepriaznivé a vziať poníkov s motorovými saňami sa ukázalo ako fatálna chyba. Amundsen naopak sa tešil dobrému počasiu a tak zo svojich snežníc sa mohol často kochať monumentálnymi krásami okolitej mrazivej prírody. Občas sa dokonca povozil na saniach s plachtou, ktoré poháňal vietor. Len sem tam zabil jedného zo svojich verných polárnych psov, aby jeho mäsom nakŕmili jeho kamarátov. Na začiatku ich mal 119.

Predtavte si tú situáciu zo Scottovho pohľadu! Plahočí sa neuveriteľne krutými snežnými búrkami k pólu, každá sekunda je obrovské utrpenie. Po tom všetkom príde do cieľa – a vlajočka konkurenčného kráľa je tu už zapichnutá. Samozrejme, ako vojak a chlap si musí uznať trpkú prehru…

Kdesi na ceste späť si Scottovia skupina vyrátala, že nemajú dosť zásob ani síl na návrat. Hra skončila. Začala nesmierne krutá a pomalá smrť, kde neexistovala ani nádej na záchranu. Uprostred šialenej odysey už šlo len o jediné – dohrať hru so cťou. Prvý umrel Evans. Po ňom dobrovoľne odišiel neľudskou zimou zmrzačený kapitán Oates, ktorého posledné slová sa zapísali do dejín ako slová sebaobetujúceho sa chlapa.

Po ôsmich mesiacoh našli aj Wilsona, Bowersa a Scotta. Prví dvaja zaspali zakutaní vo svojich vreciach. Scott si vrece otvoril a rozpol si kabát, možno umrel ako posledný. Stihli napísať niekoľko listov na rozlúčku. Scott svoj list adresoval vdove Scottovej.

Jeho posledný zápis v denníku je: „Už nemôžeme dúfať v zlepšenie. Vydržíme až do konca. Smrť už nemôže byť ďaleko. Je to kríž, zrejme už nebudem schopný ďalej písať. Preboha! Starajte sa o naše siroty!“