Na pive

Autoradmin

Slovensko disponuje zásobou desiatok tisíc poslancov

Poslanci

PoslanciStaré dobre časy, keď mala každá slovenská dedina jedného richtára a dvoch prísažných, ktorí obhospodárili celú obecnú agendu od pasenia husí po oznámenie o začiatku vojny! Dnes má Slovensko takmer 1 poslanca na 100 obyvateľov. Po veľkej reforme zo začiatku 3. tisícročia sa nám počet samosprávnych poslancov podarilo znížiť z 35 tisíc na 21 tisíc.

Rozporuplný úspech, keď sa porovnáme s krajinami, ktoré majú takmer identický počet
obyvateľstva ako my – Švajčiarskom či Dánskom. V Dánsku majú napríklad len 5 veľkých regiónov. Plus 98 samosprávnych obcí. Bodka.

U nás by komunálni poslanci zaplnili futbalový štadión vo veľkomeste. Mohli by si pri tom vziať aj slávnostnú šerpu a pripäť medailu za zásluhy, ktorú každý obdrží na konci volebného obdobia – to by sme vyzerali už ako kompletní (…). Poslancov síce máme asi o 20 tisíc viac ako by sme potrebovali, ale keďže sú dobre zaplatení, tak aspoň bdejú nad naším pokojným spánkom a nedopustia, aby sa tu rozmáhali podlosť a pľuhavstvo ako napríklad vo Švajčiarsku.

O znižovaní počtu poslancov sa v našej krajine zázrakov spravidla zápalisto diskutuje len pred
voľbami. A aj to len o tých 150, o ktorých píšu farebné časopisy a Nový Čas, a ktorých vraj
musí byť veľa kvôli pluralite názorov. Kto pozná naše pomery, musí sa pousmiať. Raz sa
poslancovi pošmykne prst iným smerom ako nakázal preceda a už tu máme koaličnú krízu.

Naše malé zlaté vesničky

Uveďme si zopár veselých príkladov. Na Slovensku máme 13 dedín, ktoré majú menej ako 40
obyvateľov. Voľakedy tu podľa predpisu bývalo po 5 poslancov, po reforme klesol ich počet na 3.

V obci Oľšinkov sa museli rozlúčiť s piatimi dôstojnými zástupcami ľudu, keď ich počet ich
obyvateľov klesol na 39. Tu aj inde mávajú problém zložiť aj volebnú komisiu, kde musí sedieť
aspoň 5 ľudí, ale nesmú to byť aktívni poslanci alebo kandidáti. Volebnú blamáž musia zvyčajne
zachraňovať ochotní chalupári.

Každá z týchto mini-dediniek má samozrejme váženého pána starostu. Najmenšia obec u nás je Havranec pri Svidníku s 11 obyvateľmi. Štatistiku o percentuálnom zložení tu robili, keď mali len 10 ľudí – dopadlo to tak, že 50 % sa hlásilo k slovenskej, 40% k rusínskej a 10% k ukrajinskej
národnosti (10% = jeden človek pre tých, ktorým sa nechce vyťahovať kalkulačka). Mužov v
produktívnom veku majú síce len štyroch, ale zase majú vlastný gréckokatolícky chrám. Priemerný
vek mužov v Havranci je 57,7 roka a priemerný vek žien je 83,7 roka. Muži to tu skrátka majú
ťažké.

Inak najmenšia bývala blízka obec Príkra s 5 obyvateľmi (majú politicky aktívneho starostu za
stranu SMER), ale zažila prudký demografický boom a vytlačila to nad 10. Zo známych osobností,
ktorý podľa internetovej stránky vyšli z tejto obce (2) spomeňme napríklad stachanovca Jána
Capku ovenčeného medailou Hrdinu československej práce, ktorý lámal jednu normu za druhou.

Obec Propoč zo 16 obyvateľmi vstúpila s veľkou slávou do histórie, keď pri ich miestnom Veľkom
požiari zasahovalo viac hasičov ako tam býva ľudí.

Skrátka – kandidovať do obecného zastupiteľstva na slovenskom vidieku sa oplatí- len blbec by neprešiel. Oprava – veľa blbcov už prešlo. Na druhú stranu, inštitút poslanca aspoň predstavuje mohutný nástroj proti nezamestnanosti.,

Slovensko je jednoducho dedina. Svojbytný rurál. Dve tretiny zo Slovákov býva v celku, ktorý má menej ako 1000 obyvateľov. V skutočnosti sú dedinami aj naše mestá, ale nesmie sa to hovoriť nahlas, lebo Bratislava by sa mohla uraziť :).

Potom tu máme župných poslancov, ktorí su čosi navyše ako obecní. Nie je ich tak veľa a
polovica z týchto ľudí sedí asi tak v 10 iných funkciách (toto nie je žart, ale o tom inokedy).
Skrátka niet zamestnanejšieho človeka na svete, ako je náš poslanec, ktorý je často tak
zamestnaný, že nemá čas ani pár-krát do roka prísť na spoločné zasadanie.

Newyorčania sú chudáci proti nám

Porovnajme si dve podobné mestá, povedzme Bratislavu a taký New York. Podobností je viac ako
dosť – v oboch žijú okrem iných aj Slováci, aj Maďari a v oboch chodia chlapci v piatok večer von (aj inokedy – štvrtok je predsa malý piatok).

New York má 5 samosprávnych častí – Bronx, Brooklyn, Manhattan, Queens a Staten Island.
Bratislava má častí 17. New York má 51 councilmenov, Bratislava má 396 poslancov. Pravda,
nerátame tých župných, že. New York patrí tradične demokratickej strane. Až na štyroch
odbojných republikánov a jedného nestraníckeho individualistu je NYC kompletne zafarbený
Demokratickou stranou. Bratislava mala župana Vladimíra Bajana, ktorý bol v šiestich stranách
(od HZDS po nepriateľskú SDKÚ) a napriek tomu o sebe v súčasnosti vraví, že je nestranník.

Vlastne k tomu New Yorku by sme mohli prirovnať napriklad naše mestá ako Žilina, Nitra či
Banská Bystrica, ktoré majú po zhruba 31 poslancov a len o niečo málo viac mestských častí :).
Našťastie tí cudzinci, čo sa k nám občas zatúlajú netušia, že za mesto považujeme napríklad
aj také Dudince City s 1475 obyvateľmi a 9 poslancami alebo Modrý Kameň City s  počtom 1560 poctivých (hádam) duší.

Keď bude na Slovensku každý starostom alebo aspoň poslancom, až vtedy budeme konečne šťastní a zavládne sociálny zmier.

Cvoci, ktorí súťažili v Bielom pekle

Kapitán Scott

Kapitán ScottAmundsen a Scott, dvaja tvrdohlaví býci, si za ohradu svojho súperenia nevybrali nič menšie ako kontinent Antarktída, alias v tých dobách Terra Incognita – zem tak nepreskúmaná, že ani poverčiví kartografi tu nepredpokladali obľúbený výskyt drakov.

Usporiadali šialený pretek v ľadovej pustatine, kde sa jeden príbeh skončil ako absolútny triumf a druhý ako tragická historka z dejepisu. Scott priplával na plavidle s menom Terra Nova a tak aj jeho expedíciu historicky neskôr premenovali. Meno lode naozaj vystihovalo smutný osud výpravy.

Scott aj Amundsen boli obaja skúsení polárnici. Okolo zamrznutého pobrežia sa obšmietali už dlhšie, aj keď pravda nie tak dlho ako Robert Peary, ktorý na dobytie prístupnejšieho Severného póla zbieral odvahu až 25 rokov. Mohli sa oprieť o výskumy slávnych bádateľov ako sir James Clark Ross, ktorého udivená posádka sa zabávala na objave tučniakov a zopár vzoriek aj tĺkli kvôli štúdiu po hlavách kyjakmi (nakoniec zabrala až lyžička s kyjanidom).

Výprav sa okolo Antarktídy motalo viac. Nakoniec sa vyprofilovali dve skupiny, ktoré mali gule dotiahnuť zdanlivo nezmyselný cieľ (zapichnúť vlajočku do snehu) do do konca. Amundsen pôvodne šiel objaviť severný pól, ale tu mu vytrel kocúra spomínaný Američan Peary – Nóri šikovne stočili kormidlo na juh. Tu nazvali novú plochu Zemou kráľa Hakkona. Veľmi originálny názov, ak vezmeme do úvahy, že kapitán Scott ju zase za veterných fanfár pomenoval Zemou kráľa Edwarda.

Obe výpravy sa dajú dobre rekonštruovať podľa denníkov ich účastníkov. I keď z tej druhej výpravy našli denníky až takmer po roku pri ich mŕtvych telách… Mám knihu z antikvariátu z roku 1936, ktorá presne popisuje ich plahočenie sa bielym peklom. Fascinujúca kniha, kde čitateľ 150 strán číta o tom, ako partia borcov mašíruje po snehu a sem-tam odmerajú svoju polohu. Paráda! Česť a odvaha v tých časoch znamenali niečo úplne iné ako dnes. Títo chlapíci evidentne nemárnili čas sedením na pive.

Scottovi nič nevychádzalo. Počasie bolo takmer stále mimoriadne nepriaznivé a vziať poníkov s motorovými saňami sa ukázalo ako fatálna chyba. Amundsen naopak sa tešil dobrému počasiu a tak zo svojich snežníc sa mohol často kochať monumentálnymi krásami okolitej mrazivej prírody. Občas sa dokonca povozil na saniach s plachtou, ktoré poháňal vietor. Len sem tam zabil jedného zo svojich verných polárnych psov, aby jeho mäsom nakŕmili jeho kamarátov. Na začiatku ich mal 119.

Predtavte si tú situáciu zo Scottovho pohľadu! Plahočí sa neuveriteľne krutými snežnými búrkami k pólu, každá sekunda je obrovské utrpenie. Po tom všetkom príde do cieľa – a vlajočka konkurenčného kráľa je tu už zapichnutá. Samozrejme, ako vojak a chlap si musí uznať trpkú prehru…

Kdesi na ceste späť si Scottovia skupina vyrátala, že nemajú dosť zásob ani síl na návrat. Hra skončila. Začala nesmierne krutá a pomalá smrť, kde neexistovala ani nádej na záchranu. Uprostred šialenej odysey už šlo len o jediné – dohrať hru so cťou. Prvý umrel Evans. Po ňom dobrovoľne odišiel neľudskou zimou zmrzačený kapitán Oates, ktorého posledné slová sa zapísali do dejín ako slová sebaobetujúceho sa chlapa.

Po ôsmich mesiacoh našli aj Wilsona, Bowersa a Scotta. Prví dvaja zaspali zakutaní vo svojich vreciach. Scott si vrece otvoril a rozpol si kabát, možno umrel ako posledný. Stihli napísať niekoľko listov na rozlúčku. Scott svoj list adresoval vdove Scottovej.

Jeho posledný zápis v denníku je: “Už nemôžeme dúfať v zlepšenie. Vydržíme až do konca. Smrť už nemôže byť ďaleko. Je to kríž, zrejme už nebudem schopný ďalej písať. Preboha! Starajte sa o naše siroty!”

Od socializmu ku kapitalizmu očami dobového svedka

Socializmus a kapitalizmus

Socializmus a kapitalizmusBoli lepší komunisti, alebo demokrati? To je predsa každému kto zažil oba systémy jasné. Každý je odborníkom na vlastnú dobu a keďže iné časy človek nezažil, neslobodno sa mu k nim vyjadrovať.

V novembri 1989 mi bolo päť rokov a takmer všetky moje spomienky súvisia s politikou a so školkou, respektíve s politikou v škôlke.

Pamätám si napríklad na prvý rasovo motivovaný útok na nášho neobľúbeného počerného spolužiaka. Slovo Róm bola vtedy absolútna novinka, vlastne sa vtedy ešte písalo bez dĺžňa. Tento náš nový spolužiak (stále sa sťahoval hore-dole) chcel s nami kopať bojový zákop. Bol to ambiciózny projekt naprieč celým pieskoviskom – nepamätám si, žeby sme vtedy kopali niečo väčšie. Skrátka nepozvaný votrelec narúšal trochu posvätnosť celej veci, načo mu iný militatný spolužiak rozbil lopatkou hlavu. Pani učiteľka musela všetko nechať tak a bežať s neborákom do nemocnice. Aj deti vedia byť kruté. A lopatky sme poctivé komunistické, nie plastové pásiky ako dnes. Taká lopatka bola ťažká a celá zo železa. Aj pán kurič takú používal.

Aj na zeleno natretú trojkolku  som mal takú komunistickú, to jest bol to silný a na detské rozmery mohutný stroj. Zrážka s ním nebola žiadna sranda. Tie dnešné trojkolky sú oproti tomu starému monštru neškodné škrupinky.

Ale aby sme len nechválili socialistické výrobky – jedna z najhnusnejších spomienok sa mi viaže na chleba v škôlke. Ten sa ani ľudským jazykom nedá pohaniť. Pekári mali vtedy úplne na saláme – do škôlok vozili skrz naskrz zhoretý chleba. Čierne odporné kôrky od múky, na to dosmrti nezabudnem. A ani na spolužiačku, ktorá sa vymrdzovala a nechcela jesť nič iné, okrem práve tých čiernych kôrok :).

Nuž a nakoniec prišiel čas, keď skončili dobré časy a človek sa musel posunúť na nový životný stupeň. Reč je o vstupe do prvého ročníka na ZŠ, ktorý vždy bol a bude dôležitejší ako maturita, svadby, pohreby a neviem čo.

Bola to strašná (ale strašná) radosť. No ale aj trochu úzkosti. Keď sa zapisoval do prváku môj o rok starší brat, mama ma vzala s ním a dostalo sa mi tej cti spoznať o čom celá tá procedúra je – pri zápise dostal brat novučičké krásne farbičky. Ako inak – v poctivom komunisticokm puzdre z tvrdého plastu a psychoobrázkom na obale. Také farbičky mohli vážne zraniť.

Ťažko opísať to nadšenie pred mojím zápisom. Však ani na tie Vianoce sa netešíme celý rok. Moje nové farbičky (nechápem, prečo tam dávajú bielu?) boli už takmer isté. Marketing umierajúceho socialistického školstva finišoval.

Lenže čo sa nestalo? Prišla nežná revolúcia  (podľa niektorých doba kachličkovania, podľa iných prevrat eštébákov, ktorí dostali chuť na kapitál a podľa tretích západné sprisahanie proti východu). Dospelí boli viditeľne ako na ihlách (nám deťom to bolo celkom fuk), chodili na autobusoch do väčších miest poštrngať si na chvíľu kľúčami. Na rieke Morava sa pripíjalo záhoráckou slivovicou s Rakúšanmi a v hlavách niektorých chytrákov sa už rodili prvé smelé plány na privatizáciu bez nákladov.

V skratke späť k môjmu príbehu – žiadne farbičky po revolúcii napokon neboli. Kapitalisti so mnou prvý-krát vybabrali.

Iron Maiden: záhada vypustenej kačice

Iron Maiden

Iron MaidenTopfest 2013 nebude už len bársaká dedinská dupačka na piešťanskom letisku. Tohto roku do tanca hrá Iron Maiden!

Naposledy u nás boli – ak ma pamäť neklame – v roku 2000. Samozrejme, v plnej zostave s Brucom Dickinsonom (lebo inak na Slovensku chodia so svojím varieté len Paul Di´Anno a Blaze Bayley šnupať zvyšky zašlej slávy ich bývalej kapely) Dávali vtedy s Ironmi reportáž na Markíze, Jopo ich púšťal v Deke a tí, čo to zažili, hádam po koncerte začali chodiť do kostola. Taká atmosféra tam bola. V hľadisku pre 10 tisíc ľudí, kde je 15 tisícový dav.

Lenže.

Čo ak to celé je len novinárska kačica, respektíve internetový hoax? Nikde na internete totiž nie je žiadna oficiálna správa o Iron Maiden na Topfeste. Iba na Facebooku pár zbožných prianí, či pár detských fór typu Birdz, ale nič seriózne! Ak nejaká správa aj bola na oficiálnych festivalových stránkach alebo trochu lepšom hudobnom webzine, tak bola zmazaná (napríklad na livemusic ostal link a prázdna stránka :)).

Čo sa to deje? V oficiálnom programe majú Iron Maiden uvedené, že 29. júna hrajú v Nemecku na Open Air. To je tretí topfestový deň. Kto pozná odpoveď na túto záhadu?

Ono je to totiž pri kúpe lístka dosť zásadné vedieť, či v Piesťanoch, budú hádzať šedivými hlavami originál Ironi alebo iba Emir Kusturica s obligátnym Čechomorom. Zatiaľ to vyzerá na peknú bublinu.

UPDATE: 17. 1. 2013 – agentúra SITA potvrdila, že Iron Maiden príde v prvý festivalový deň! Chváľme pána!!!

Ostrakizmus: nástroj, ktorý dnes chýba

Ostrakizmus

OstrakizmusNa svoju dobu nebol ostrakizmus vôbec krutým trestom. Vyhnancovi nikto nesiahal na majetok, zvyčajne ho do svojho návratu mohol zveriť správcovi, ktorému dôveroval.

Išlo naozaj len o to, aby dotyčný neškodil svojmu mestu. Na desať rokov musel opustiť domov, pretože väčšina občanov sa zhodla, že ťahá spoločné zriadenie ku dnu.

Ostrakizmus (názov vznikol podľa črepín, na ktoré sa písalo meno obžalovaného – črepinový súd) býval pred tisíckami rokov mocným inštitútom domácej politiky v Aténach. Bola to akási antivoľba – tak ako sa volia zástupcovia ľudu, volil sa aj človek, ktorý škodil spoločnosti a bol z nej následne vypovedaný. Šlo o účinný a racionálny nástroj proti tyranii – škoda, že dnes sa z histórie nevieme poučiť a zaviesť niečo podobné aj v našom štáte. Aj vtedy tyran dokázal ovládnuť demokratickú spoločnosť – peknými rečami, podplácaním, mocnými priateľmi a tak ďalej. Dnes to nie je iné. Voličská masa sa nespráva racionálne a nie je imúnna voči manipulácii.

My, ľudia 21. storočia, by sme k škodcovi boli mierni. Nikam by ho nevyháňali. Akurát by vyvolený politik nesmel vykonávať funkciu v štátnej správe. Musel by si hľadať robotu v komerčnej sfére – tak ako ostatní. Pri tejto predstave sa mnohí uškrnú – politik a hľadať si robotu, ha! Dokonalý trest! Však tí nič okrem rečnenia neovládajú. Keď si spomenieme na takého Ivana Šimka, 300-krát vyhoretého ideológa niekoľkých strán, ktorého nakoniec vždy niekde prichýlili – niečo komické na predstave chudáka-politika na úrade práce predsa len je.

Podstatou systému ostrakizmu nebola pomsta, závisť alebo zlomyseľnosť. U jednotlivcov nepochybne áno. Ale za ostrakizovaného človeka musela predsa hlasovať rozhodujúca väčšina občanov. Tá istá zodpovedná väčšina, ktorá volila svojich zástupcov. Ak má väčšina dosť rozumu, na to, aby zvolila politika do funkcie, má dosť rozumu i na to, aby ho odvolala. Hnev voličov sa nedá vždy vyjadriť len vo voľbách. Mal by existovať i korigovací nástroj. Najmä v našej partokracii, kde jeden šéf strany vládne, a ostatní sa mu hanbia čokoľvek vyčítať.

Ako by na myšlienku reštaurovať črepinové súdy v modernej forme zareagovali súčasní politici pri moci? Ak by šlo o vážnu iniciatívu, nepochybne by niekoľkým i stislo. Keďže však ide len o myšlienku pri pive, politici by sa len schuti zasmiali. Ale tí, čo by sa smiali najhlasnejšie… Však viete čo.