Autoradmin

So zľavovými kupónmi zarobíte – ak viete, čo robíte

Nakupovanie s kupónmi

Zľavové kupóny zažívajú rozmach, to je isté. A spotrebiteľ sa v tom zmätku ponúk potrebuje vyznať.

Niekto kupóny zbiera, vyhľadáva, hodiny prezerá internet… a niekto sa k nim dostane len občas, náhodou. Všetci však chcú, aby ponuka robila presne to, čo uvádza: teda zlacnila nejaký produkt alebo službu. A to naozaj, nielen fiktívne. Povedzme si teda päť zásad bezpečného využívania zliav:

  1. Neprenášajte svoju zodpovednosť na iného, tzn. nedávajte kupóny ako darček, kým nie ste si na 100% istí, že obdarovaný stojí o danú vec. Takisto je vhodná istá zručnosť s nakupovaním na internete – zľavový kód používajú tí, čo už vedia kde a čo, majú už niečo „odnakupované“.
  2. Ilustračné fotografie sú len ilustračné. Nemusia presne zodpovedať skutočnosti – ostatne, ako skoro všetko v reklame. Používajte sedliacky rozum. Ilustračné fotografie sa vyrábajú za ideálnych podmienok, v drahých ateliéroch alebo s drahou technikou a snažia sa, jemne povedané, prifarbiť šedú skutočnosť.
  3. Preverte si firmy. Ak ide o dôveryhodný subjekt na trhu, s veľkým obratom a dlhoročnou pôsobnosťou, človek sa lepšie cíti ako pri neznámej značke. Recenzie obchodov sú skvelý barometer. Takisto buďte zdravo skeptickí k príliš vysokým číslam (napríklad zľava 80-90% – v tom musí byť nejaký háčik).
  4. Naštudujte si parametre sľubovaného produktu a veľmi dobre (do detailov) si ho porovnajte so skutočnosťou.
  5. Porovnávajte ceny. Internet, porovnávače cien, početné e-shopy. Jeden produkt si môžete overiť veľakrát, takže zistíte, či je zľava naozajstná alebo je len lákadlom pre obchodníka. Sťažovať sa môžete na Slovenskej obchodnej inšpekcii, samozrejme, ale iba v extrémnejších prípadoch, ktoré zašli za hranice zákona.

Ale aby sme neboli iba skeptickí. Pre veľa dobre známych internetových obchodov predstavujú zľavové kupóny serióznu predajnú techniku, ako sa dostať do domácností. A pre malé nové firmy to môže znamenať vstup medzi väčších hráčov. Aj obchodník môže obetovať maržu, aby o sebe dal vedieť – len zákazník musí intuitívne vedieť rozoznať, kedy sú zľavy naozaj úprimné.

DRAGON AGE: Myslíte si, že zabíjanie drakov je sranda?

Dragon Age

Zbieranie dračích hláv na stene s loveckými trofejami má svoje úskalia. Normálne to málokto prežije. No niektorí to neprežijú naisto. Pokiaľ chcete nejakému zasadiť poslednú ranu, dajte si radšej naskôr do poriadku svetské záležitosti. Rozlúčte sa, splňte si životný sen. A potom – v ústrety večnosti a ešte ďalej!

Keď už sme si mysleli, že doba klasických dobrých RPGčiek je fuč, prišiel Dragon Age. A zase bolo veselo. Autori si vymysleli od podlahy úplne nový svet a vydarilo sa. Jeho históriu a pozadie objavujú hráči počas celej hry na rôznych lístkoch, záznamoch, v knihách atď. (kto to všetko nájde je asi cvok). Hlavné je, že tá hra je krásna. A aby takou i ostala, zrecenzujme len jednotku, pretože dvojka bola fakt bla bla bla a koniec :).

Kamaráti do dažďa

Jednou zo špecialít bol život v partii. Tak premakané vzťahy medzi virtuálnymi postavami nie sú nikde (a pôsobí to celé oveľa dospelejšie a serióznejšie ako japonské hry, kde sa vás tvorcovia snažia dohnať k slzám). Na všetkých parťákov si tu veľmi dobre pamätáme.

Od začiatku sa k vám pripojí Alister, ufrfľaný dobrák a skoro-templár, ktorý je pre príbeh kľúčovou postavou. K tým lepším patria babičkovský starostlivá čarodejnica Wynne či pekelne rýchla Leliana, ktorá evidentne nevyniká len v speve.

Z tých horších sa k vám pripojí talentovaná čarodejnica Morrigan, trochu otravná a cynická, ale vtipná a sexuálne povoľná k vyvoleným. V prvej dedine v klietke nájdete Stena – flegmatického obra, ktorý veľa veciam nechce rozumieť… a ktorého mali zlynčovať za to, že zmasakroval rodinu farmárov. Príkladný charakter nie je asi ani veselý nájomný vrah Zevran, ktorý stále básni o svojich čižmách a snaží sa zbaliť hlavnú postavu. Výborným parťákom je pes, len škoda, že môže nosiť len dve veci.

Najlepším je podľa mňa Ogren, večne ožratý grgajúci trpaslík. Za jeho opilecké hlášky by mu mal niekto dať Oscara. So ženami to má ťažké – nevedno ako, ale podarilo sa mu oženiť s najuznávanejšou trpaslicou v Orzamare. V krčme pred mágskou vežou má bočnú kamošku s ktorou na seba metajú najhoršie možné urážky a nadávky, čo je v trpasličom svete zrejme forma dvorenia.

Nuž a keď vám nestačia parťáci – zožeňte si vlastnú armádu. Alebo pre istotu viac armád. Lebo aj o to v tejto hre ide. Hordám Splodencov nemôžete predsa vzdorovať sami. Najsrandovnejšia armáda sú bojoví mágovia… tých je síce oveľa menej ako ľudí, trpaslíkov či elfov, ale keď začnú po nepriateľoch metať na konci hromadné kúzla… občas vyčistia svet aj sami od seba :).

Vlastný svet

Keď nezískate drahú licenciu na zabehnutý svet, urobte si vlastný. Ferelden sa síce podobá na iné svety, ale obsahuje veľa krásnych detailov, ktoré ho od konkurencie odlišujú. Napríklad mágovia tu nie sú sebavedomí selfmani, čo všetko riešia svojou Mocou. Musia čučať vo veži ako väzni, kde na nich dozerajú Templári a sem-tam nejakého odpravia – keď sa nezvládne vrátiť z Úniku, čo je niečo ako iná dimenzia bytia a v hre je veľmi hlboko vysvetlená jej existencia.

Medzi ľudskými šľachticmi vládnu zložité vzťahy a medzi trpasličými ešte zložitejšie. Najväčší ľudský hrdina svojej doby je pekný podrazák, čo viac k tomu povedať. Elfovia sa delia na tých týraných a utláčaných v meste a na tých namyslených a miestami zvrhlých v lese. To, že svet tu nie je čierno-biely, je úžasné. Zo severnej Ameriky nám práve toto často chýba.

Všetko sa točí okolo Šedých strážcov, ktorí sú obetavá a tak trochu fanatická skupinka obrancov, ktorá stojí medzi ľudským svetom a deštrukciou v podobe Nákazy. Ich príjímacie rituál je pekne drsný a dosť veľa uchádzačov pri ňom zomrie. Časom každému strážcovi zašibe a v tom lepšom prípade sa vydá sám do nekonečných tunelov nájsť smrť v beznádejnom boji proti príšerám. Zabíjanie arcinepriateľov… tiež nejde bez sebaobetovania. Strážcovia sú proste frajeri a fatalisti zvyknutí platiť len v krvavej mene.

No a zrovna vo Fereldene je ich zúfalý nedostatok. Na začiatku je len starý mentor Duncan, ktorý potrebuje zohnať zopár mladých snaživcov.

Všade špliecha krv

Bitky sú v hre pekne krvavé. Neraz po bitke sa zasmejete, keď dôjde na dialógy a postavy sa doberajú medzi sebou s ústami zababranými od krvi. Však ona ta krv časom z krásnych blýskavých brnení a smiešnych mágovských čiapočiek zíde.

Samozrejme, nie je to len o krvi. Je to aj o voľbe. Hra vám častokrát dáva na výber – a vy vyberáte. Na konci uvidíte, dôsledky svojich činov. Keď to dohráte, niektoré veci vám ostanú vŕtať v hlave. Autori si na druhý diel nechali dokorán otvorené nie dvierka, ale obrovskú bránu vykladanú chrličmi a magickými reliéfmi.

Škoda len, že ten ohromný potenciál Bioware nedokázal využiť na dôstojné pokračovanie.

Svet: planéta sa volá Thedas, ale nás zaujíma hlavne kontinent Ferelden, miesto, kde sa odohráva prvý diel. V dvojke utečie hlavný hrdina do Kirkwallu, akurát hra je o ničom. Dej sa odohráva podľa všetkého na južnej pologuli – čím viac na juh, tým viac zima. Svet si autori vymysleli úplne od začiatku a je skvelý. Zatiaľ nám dovolili nahliadnuť len do malej časti z neho. Ferelden je komplikovaná krajina s krvavými dejinami a neprajnými susedmi (pred časom sa oslobodili spod navlády Orlais, ktorí sa radi parádia a majú francúzsky prízvuk). V zemi vládne kráľ, ale nemá neobmedzenú moc, potrebuje súhlas mocných arlova thanov.

Nezabudnuteľné momenty:Tými hra doslova preteká. Len ako to popísať bez zbytočného prezrádzania deju. Dajme tomu, že tu rozohráme fantasy telenovelu s priateľmi, budeme mať do činenia s krvavou mágiou i svätými záležitosťami. Nebudeme hrať za Šedých strážcov – my nimi budeme. Bitky s drakmi – s ktorými hra veľmi šetrí – sú ultimátne a zábavné. Na koniec nezabudne hádam nikto – dostanete na výber zopár možnosti, ale bez drsnej ceny sa to nezaobíde.

Zvláštnosť: na začiatku si vyberáte, či začínate ako bedár alebo šľachtic, narážky na svôj pôvod sa s vami vlečú celú hru. Príbeh je premakaný – trpaslíci sú temnejší a mocibažnejší ako v iných hrách, nedržia tu až tak veľmi spolu. Temné tajomstvá majú aj elfovia v lese, tí v meste žijú ako treťotriedni chudáci. Ľudskí hrdinovia tiež nie sú žiadne neviniatka. Vo svojej partii môžete mať postavy, ktoré tiahnu skôr k dobru alebo zlu, ale postupom času zistíte, že tí zlí majú sympatické kvality, kým tí dobráci majú tiež svoje temnejšie stránky.

Variabilita povolaní: len tri povolania – bojovník, mág a darebák. Podľa toho aké štatistiky im dvíhate, a aké schopnosti nakupujete sa ďalej rozvíjajú. Bojovník môže byť obrnený tank, čo schytáva s úsmevom najsilnejšie rany, alebo rozbíja rady nepriateľov obojručákom atď. Z mága môžete mať ultimátneho ničiteľa, alebo sa sústrediť skôr na liečenie, či kontrolovanie nepriateľov. Darebák môže byť šikovný typ s nožmi, poctivý bojovník s mečmi, alebo ostreľovač s lukom a tak podobne.

Poznámka: kým prvý diel je ukážkou ako sa majú robiť RPG hry, druhý diel je zase učebnicovým príkladom ako hru úspešne zmrviť.

Nová reštaurácia SEN v trnavskom MAXe

Kačka Sen

Pred pohyblivé dvere pred trnavským Maxom niekto postavil tabuľu – nová vietnamská reštaurácia na 1. poschodí – a ja som do nej nabúral. A hneď je z toho nový foodblog.

Pre tých, čo nepoznajú Trnavu – MAX je to malé obchodné centrum kam prestali chodiť ľudia, keď na štadióne otvorili veľkú Arénu. Aj to je možno dôvod prečo skrachovala reštaurácia,  ktorá na tom istom mieste bola predtým (aj keď osobne si myslím, že to bolo preto, lebo majiteľ bol z tých, čo veria, že čím menej zákazníkov, tým viac treba pohnať ceny do výšky). Skrátka – máme tu úplne novučičkú Vietnamskú reštauráciu. Ako vidno na fotkách – aj veľmi vkusne a moderne zariadenú. Je to tu priestranné, vzdušné a čisté. A zatiaľ asi bez ľudí.

Naschvál píšem reštauráciu, pretože v nej nič nenaznačovalo, že sa volá Sen. To som vygooglil až doma. Inak to nebolo nikde napísané. Sranda, že som si z menu objednal zrovnu kačku, ktorá sa tiež volala Sen (aj keď o takomto osude zrejme nesnívala).

Prirodzene, ako každý vie, názov reštaurácie je vôbec to najdôležitejšie na celom podniku. To pochopil aj pán Thi, ktorý sa do bitky s Tromi Tigrami vrhol pod novým názvom Bistro Bambus, chápe to aj pán Chen, ktorý má v spomínanom Maxe Bistro Shanghai len pár metrov od Sna (a dá sa tu veľmi rýchlo a zúrivo nažrať, čo aj často robím). A touto cestou idú aj páni Giao a Luu, ktorí majú trnavský podnik napísaný na adrese v Bratislave, ale vraj bývajú v Košiciach (dívaj ich, východniarov). Ale u nich som sa rozhodol naobedovať s dekórom.

Do reštiky som došiel o 15.02 a na ceduli sa písalo, že denné menu je do 15.00. Tak som zo slušnosti z menu už nepýtal. Pohľad mi zablúdil na spomínanú Chrumkavú kačku Sen. Čašníčka nerozumela dobre, keď som použil výraz kačica miesto kačka, ale človek sa aspoň cíti ako v cudzine. K tomu som si objednal čaj a polievku. Tá druhá objednávka dopadla nakoniec ako tá Ruskova u Černáka, pretože došiel nejaký chlapík s kalkulačkou a papiermi a začal čašníčku zabávať – k čaju a polievke sme sa nedostali. Asi to bol zástupca centra a prišiel po nájomné, alebo miestny výpalník, čo je v podstate to isté.

Po štvrťhodine sa čašníčka predsa len spamätala a čaj som dostal. Polievku už nie, ale kašlať na to. Zaujímavé, že som bol jediný zákazník široko ďaleko a čašníčka mala aj tak fofry :). Chrumkavá kačka bola veľmi zaujímavá. V jedálnom lístku mi na ňu padli zraky vyslovene za to, že to mala byť kačka s hubami a zeleninou. Huby ani hríby som neobjavil. Bola poliata nejakým červeným dresingom a pod tým bola sladká chili omáčka. Toto by ma nikdy nenapadlo, ale inak celkom dobrá kombinácia, nebolo to zlé. Škoda, že kačica bola viac žuvačkovitá ako chrumkavá, ale rozumiem, že nie všetky kačky musia byť ako na hody u babky, keď viete, že to ešte včera kvákalo po dvore. Kačka stála 4,50 a ryža 1 euro.

Ako som napísal vyššie, reštaurácia je zariadená celkom šikovne. Ako program mi tam polhodinu púšťali na televízor vietnamské idoly – modelky, tanečníčky, girls generation, V-pop. Také tie pekné tanečnice, čo vrtia zadkami a dobre sa na to pozerá, keď z mozgu vytesníte myšlienku, že niektoré možno majú cikuly.

Zhrnutý foodblog: z celej reštiky dýchala novota a že to nejak ešte nemajú zabehnuté. Možno to aj skrachuje, ale to kvôli tomu, že Max už nie je vychytené nákupné centrum. Človek sa tam cíti osamelo ako tlsťoch v športových potrebách. No hoci ma v reštaurácii neobslúžili dobre, tí, čo poznajú 24. epizódu v 6. sérii Star Trek: Nová Generácia, vedia, že keď si Tom Riker (genetický duplikát Willa, ktorý sa rozdvojil pri nehode s transportérom) zaslúžil druhú šancu – zaslúži si ju aj Vietnamská reštaurácia Sen. Aj keď Tom to potom v treťej sérii Deep Space dosť pohnojil, keď ukradol Defiant a pridal sa k maquistickým teroristom.
Reštaurácia Sen v OC MAX v Trnave

Tri tipy na darčeky, po ktorých rozbalení nezavládne trápne ticho

Tipy na darčeky

Rodinu si nevyberáte, iba to, čo im kupujete na narodeniny :).

Možno poznáte človeka, ktorému sa extrémne ťažko kupujú darčeky. Trebárs nejakého chlapíka, ktorý nečíta knihy, ponožiek má dosť a aj oholiť sa podľa všetkého zvládne sám.  Môže mať veľa koníčkov – napríklad rybárčenie alebo motorky – ale čokoľvek mu kúpite, na 100% sa netrafíte správne, alebo mu kúpite niečo, čo už má.

Potom vznikajú komplikované návody o tom, koľko míňať, ako kupovať sentimentálne veci, ako zasýpať blízkeho užitočnými vecami, a vôbec ako dávať najavo všetku tú lásku a priateľstvo. Naše tipy na darčeky od srdca sú jednoduché, lacné, univerzálne – a hlavne prispôsobiteľné na skoro každého človeka na Zemi, kto nie je vyslovený samotár a mizantrop. Darček má skrátka primárnu funkciu potešiť. Naše tipy:

  1. Hrnček s fotkou. Výborný nápad. Pije totiž každý. A každý má svoje hrnčeky a šálky. Obchody pretekajú so šálkami so všelijakými vtipnými obrázkami, poučnými a duchaprítomnými citátmi… ale nič nie je také poučné a duchaprítomné, keď si to nevymyslíte sami. Našiť dizajn presne na mieru – to je originálny dar. Na hrnček s fotkou vám stačí jedna fotka.
  2. Fotoplátno. Obraz, napnutý na drevených lištách a vo výbornej kvalite, je skvelá pripomienka čohokoľvek – životnej situácie, tváre, alebo trebárs obľúbeného šteniatka, ktoré medzičasom dorástlo na statného psa. Fotoplátno nie je dar, ktorý obdarovaný odloží na policu, aby zapadala prachom. Zavesí ho alebo položí na veľmi dobre viditeľné miesto, kde je upomienkou každý deň v roku.
  3. Puzzle z fotky. Vyšší level od obrázku je „customizovateľné“ puzzle. Či už fandíte tomuto druhu zábavy – alebo ho poskladáte iba raz a niekde vkusne umiestnite – puzzle z fotky je veľmi obľúbený darček. Puzzle ako také existuje už zopár storočí a stále je veľmi obľúbené. Asi to je jeho univerzálnosťou – príjemná hračka, ktorá nikdy nikoho neurazí.

Je jedno, či je dar viac užitočný alebo sentimentálny. Mal by byť vždy dávaný z úprimnosti – a vždy by mal byť prekvapením (to je na margo tých ponožiek a vôd po holení). Nový alebo vo výbornej kvalite a kupovaný alebo zaobstarávaný s istými ťažkosťami. Práve preto výber darčeku občas trvá dosť dlhšie.

Mečiar (film)

Mečiar

Tento snímok sa mohol pokojne volať aj Chlap, ktorému to prešlo.

Točiť filmy o Mečiarovi je väčšinou zbytočné. Každý ma na neho jasný názor. Časť Slovenska je presvedčená, že je to svätý muž, ktorý svojimi telesnými tekutinami oplodňuje žírne slovenské polia a druhá polka zase, že ide o zakladateľa dvoch druhov mafií u nás – tej v oblekoch, ktorá kradne milióny a miliardy, a tej v kožených bundách, ktorá sa strieľa na ulici.

Ale jedna vec sa predsa len udiala – utiahnutý Mečiar do svojho súkromia pustil mladú režisérku Nvotovú, takže predsa len bol nejaký materiál okolo ktorého sa dal postaviť celkom svižne sa odsýpajúci dokument. Do svojho domčeku, ktorý si Mečiar kúpil, ehm, radšej to ani nenapíšem z čoho, lebo by mi jednu jebol až by som sa z toho nespamätal, pustil asi prvý krát niekoho s kamerou.

Zaujímavé, že tie jeho myšlienky dôchodcu nie sú už také zásadné. Mečiar ukazuje kuchyňu. Ukazuje papagája Pipa, ktorý mu zachránil kožu. Smeje sa, že bude mať jednu vetu v dejepise, či už to bude veta pozitívna alebo negatívna. Usmieva sa, žeby mu stačil aj menší domček. Vyslovene si užíva, keď tvrdí, že s privatizáciou nikdy nič nemal. Opeká si špekačku. A na konci úplne žiari a chichúňa sa, že mladšieho Kovača dal uniesť umrieť nebohý starší Kováč.

Druhá linka – mimoriadne nudná – je život hercov Nvotovcov a ich detí. Vlastne aj Terka mohla dať film nahovoriť niekomu inému, aj keď by sa to asi predražilo. Ona sama rozpráva takým tým preťahovaným nafrneným tónom, ako keby v Auparku vyťahovala vlasy zo zmrzliny. Pokojne mohla rodinné spomienky z filmu vyraziť a skrátiť to trebárs aj na 40 minút ako mala Cooltúra.

Skrátka – nič nové už vo filme odznieť nemôže. Argument, že mladým to pomôže rozšíriť si obzory neobstojí – mladí dneska volia medzi kotlebami a komančami, asi ako ich prastarí rodičia v 30-tych rokoch. Svoje si tu povedia Leško, Gál… ľudia, ktorí sa k Mečiarovi vyjadrili už tisíckrát. Jediný zaujímavý respondent mi prišiel jeden zo starých házedesáckých hovorcov, ktorý priznal, že lup menom Slovensko si otcovia zakladatelia rozdeľovali ako keď Jánošík nadeloval ženičkám – od buka do buka.

Je to pekný dokument, ale možno by som miesto neho odporučil komiks Češi 1992 – Jak Mečiar s Klausem rozdělili stát. Je to síce „len“ komiks a zaoberá sa jediným rôčikom zo života proroka, ale prišlo mi, že je to oveľa viac informácií a lepšie je vystihnutá tá osobnosť Mečiara. On má totiž chorobu.

V politike si psychiatrickými diagnózami nadávajú odjakživa, ale Mečiar tú poruchu osobnosti naozaj  má. Keď v komikse v tom roku 1992 jedna postavička (psychiater v Pithartovej vláde) poznamenala, že Mečiar má histrióna, hneď som to vygooglil a vedel som, že toto je on, Len On, Mečiar. To prazvláštne náboženstvo charizmy a preludov, pri ktorom babky vypúšťali pižmo do športových hál, bolo totiž postavené okolo tej histriónskej stránky jeho osobnosti. Manipulovanie. Legendárne klamanie. Ublíženosť. Potreba neustálej pozornosti. Nestabilita. Afekt. Intrigy. Vrtkavosť. Presviedčanie seba samého, že lži sú pravda. Klebety. Nápadnosť. Pod tým všetkým ozajstná láska k vlasti – ale keď s ním nesúhlasíte, stávate sa nepriateľom. Proste otec národa ako vyšitý.

Záver odkazuje na Fica ako dedičstvo po Mečiarovi. Podľa mňa ale Fico žiadnu poruchu osobnosti nemá. A možno je to tá najväčšia chyba, lebo inak sme sa mohli aspoň veľa nasmiať.