Toto pivo by pred popravou odmietol aj admirál Kolčak.
Reč je o dvojke medových pív Barbar a Barbar Bok (ten sladký zázrak na fotke v strede medzi nimi je len pre efekt). Dokvasovasované „ejly“ z artézskych prameňov v akejsi malej belgickej dedinke. Receptúra je tajná, bla-bla-bla, len vrchný sládok pozná recept a raz ho odkáže… inému vrchnému sládkovi. Čo by to bolo za pivo, keby nemalo okolo seba plno reklamného spamu.
Realita je ale o trochu horšia. Už len to ako mizerne je to zabalené. Dvom z dvoch fľašiek, ktoré sa mi dostali do rúk sa akosi odlupovala etiketa a bolo vidno, že už od výroby to nesedí na skle. Proste to pivo je také super, že od výroby kašlú na to ako to hádžu do kamiónov. Legenda vraví, že to bude možno tým, že na Slovensko sa tradične vozí „horšia“ kvalita.
V golden verzii dokonca plával akýsi… uf, ako sa to vraví slušne? No jednoducho niečo husté, hadovité, biele… na etikete ani slova, že by výrobok mal obsahovať niečo, čo nie je „na závadu“. Takže gurmán pri pití rozmýšľa akej národnosti bol asi brigádnik, ktorý sa mu vytoto do piva. Fuj.
Takže som sa už ani nezamýšľal nad pomarančami a koriandrom v Golden Barbarovi, ani nad tým, prečo majú obe pivá identické zloženie a jedno z nich je tmavé a druhé iba napoly. Tiež majú obe vraj 2.5 percenta medu a 8 až 8,5 percenta alkoholu. Všeobecne, pri Atlantickom oceáne sa s cukrom v pive nešetrí.
Pivo som si kúpil v Tescu. Keďže medzitým v tom obchode prebehla reforma (menej výrobkov za rovnakú cenu), možno ho tam už ani nemajú. Ťažko povedať, keď tam teraz pchajú müsli tyčinky do chladničky.
Belgickí Barbari (nepliesť si s Čechom Postřižinské Něžný Barbar) je úboho prevedené pivo, takže sa ani nevyjadrujem k chuti a ostatným vlastnostiam. Pritom značka stojí toľko, že primerným slovenským dôchodcom pri pohľade na cenovku začne drgľovať zimnica.
