Odstrašujúce príklady by sa mali ľuďom neustále pripomínať. Teda najmä politikom, ktorí sa venujú zhromažďovaniu neobmedzenej moci. Ľudia sú nepoučiteľní.
Maximilán Robespierre sa tiež nedokázal poučiť z histórie. Býk v politike, ktorý posielal pod gilotínu jednu hlavu za druhou (vrátane niekoľkých kráľovských) – až nakoniec na tomto zariadení vypršal aj jeho čas spotreby. A pretože boli Francúzi v týchto neistých časoch budovania demokracie vo švungu, popravili hneď aj Maxovho brata a zopár priateľov, ktorí boli po ruke. 5 minút po Robespierrovej smrti si zostávajúci priatelia spomenuli, že ho vlastne vždy nenávideli.
Po otcovi a dedovi bol Robespierre právnik ako vyšitý – od útleho detstva sa učil ako vybabrať so systémom. A to dokonca napriek faktu, že otec rodinu po smrti matky opustil (nebol to zrejme otcovský typ). Ako právnik sa mimoriadne úspešne presadil zo začiatku v rodnom mestečku Arras. Vtedy to bol muž z ľudu. Takým ako sa radi označujú všetci politici. Do jakobínskeho kata mal ďaleko – vzdal sa sudcovského povolania, aby nemusel vynášať rozsudky smrti. Neskôr toto rozhodnutie evidentne oľutoval a povedal si, že preventívne stínať hlavy treba.
Mladý ambiciózny politik ale netúžil byť len obhajcom chudákov a spisovateľom, pridal sa k buržoázii a už sa to viezlo. Parížania sa mu vysmievali. Bol to malomeštiak navlečený v nemoderných handrách so silnými rečami. Nepochybne nejeden z nich dostal šancu sa z tohto hriechu vyspovedať kňazovi pod gilotínou. Robespierre vášnivo obhajoval rovnosť náboženstva a neznášal ateistov.
Čudák, čo býval u truhlára získaval čoraz viac revolučnej moci. Podieľal sa na pokrokových ústavných zákonoch alebo Deklarácii práv človeka a občana. Dostal prezývku Neúplatný. A začal si ako každý vládca hľadať nepriateľov. Tých bolo dosť. Zástupy rojalistov doma aj za hranicami… celé Franúzsko obkľúčovali nepriatelia. Ale najlepšie sa osvietený terorista dokázal vysporiadať s vnútorným nepriateľom. Domácu opozíciu musel mať dlho v zuboch, koniec koncov, revolučný guláš bol plný vyvreskovania urážok, hany, pamfletov, útokov na osobnosť človeka. Nakoniec začal hľadať nepriateľov medzi vlastnými jakobínmi a spojencami. Opäť jeden chytrák začal opakovať chyby minulosti.
Tak to vidíte, takto neslávne dopadol Neúplatný vodca Výboru pre verejné blaho, mimoriadne krvavej organizácie. Šiel za svojimi komplicami Maratom a Dantonom, ktorí tiež zahynuli rovnako surovou cestou. Samozrejme, že po jeho konci sa nezačal mier a jeho bývalí spojení nepriatelia sa začali opäť štiepiť. Všetci sa zhodli len na tom, že Robespierre bol tyran a diktátor a zaslúžil si byť naložený na Luciferovu lopatu. Dnes sa už nájde sem-tam nejaký francúzsky historik, ktorý Krvavého Maxa obhajuje, koniec koncov, tvorili sa vtedy základy novodobej demokracie. Ľudia sú skrátka nepoučiteľní.
