Chleba

Sonda MAVEN sa dostala na obežnú dráhu Marsu. To už primernému internetovému diskutérovi stojí za obrátenie sa na druhý bok. „Chleba bude lacnejší, alebo mi zdvihnú plat… zobuďte sa z toho sna!“ napísal chlebológ František, zrejme len občasný čitateľ vedeckých rubrík.

A užívateľ s prezývkou Tribhanga zdupľoval: „Ďaľšie vyhodené peniaze, plus ešte aj zadĺžené a rozkradnuté Slovensko nemá kam dávať peniaze, tak hrň sa do vesmíru…“ Trošku sme im opravili interpunkciu a gramatiku, ale všetko sa spraviť nedá (ani lopatou po tvári).

História chleba má 10 tisíc rokov. Nejakému inteligentnejšiemu lovcovi alebo zberačovi zdochlín sa veľmi dávno zachcelo pestrejšej stravy. Všimol si, že niektorá tráva má oveľa väčšie zrná, keď rastie na lepšej pôde alebo naplavenom bahne. A dal sa do toho.

A už tu bol pri ňom praveký František a skuhral: „Načo to je dobré? Čo s tým chceš dokázať?“ A rehotal sa do popuku na prvom poľnohospodárovi, aký je hlúpy. A poľnohospodár oral, sial, šľachtil, jeho ženy piekli, nakoniec aj pravekí diskutéri si zvykli.

Rozumie sa samo sebou, že nejedného zo starodávnych kuvikov rozveselili stále lepšie a dokonalejšie mlyny na múku. Kamenné ručné mlyny roztáčali útle údy nežnejšej časti ľudstva, neskôr pomohol aj vietor, vodný prúd alebo dokonca para… Také haraburdie, disutovali vtedy Frantšiek s Tribhangom, ale na chleba bolo.

„Fuj, čo je to za svinstvo,“ krútili ústami diskutéri pred 6000 rokmi, keď do múky s vodou začali pekári pridávať kvasnice. „Však to zhnije! Dočerta s takými poriadkami,“ kričal zlostne František, nepriateľ pokroku.

To bolo rečí a podvratných krčmových vyjadrení, keď na začiatku 13. storočia v Anglicku kráľ začal nútiť pekárov dodržiavať predpísanú normu a značkovať svoje bochníky! To už i na diskutérov bolo príliš veľa novôt. A ako každý vie, novoty sú vynález diabla.

Ale aby sme im úplne nekrivdili, myslenie im možno nešlo, ale na robotu boli dobrí. A tak aj diskutéri kosili, mlátili, stavali kríže, nakladali rebriniaky. A škaredo zazerali, keď nejaký chytrák vymýšľal ako vylepšiť starý dobrý cep, alebo skúmal či má do mlyna tiecť voda zvrchu alebo zospodu.

Hovoria vám niečo mená ako Hiran Moore (vynálezca kombajnu), Otto Frederick Rohwedder (začal prvý strojovo krájať chleba na plátky) alebo Diphilus (vyskúmal, že jačmenný chleba je lepší pre otrokov)? Svojho času určite zožali vlnu výsmechu a krútenia nosom od zasvätených, odjakživa tradicionalistických diskutérov.

Piecť chleba, potiť sa nad diežou, miesiť, sádzať chleba lopatou do pece, otáčať ho, aby nezhorel, to bola hádam tak ťažká robota ako štvordňové pranie. Vydiskutovalo sa teda, že to budú robiť ženy (z mužov nikto neprotestoval).

Tak to bolo až do priemyselnej revolúcie. Potom predsa len výkon pekární sa začal zvyšovať a počet ľudí v pote tváre dorábajúcich chlieb zase znižovať. Ale chleba bol stále veličinou civilizácie. Hlavne v socialisickom realizme, kde o ňom písali krásne a uznanlivé básne najmä tí diskutéri, ktorí inak vystupovali len v roli konzumentov. Aj Marx uctieval prácu, hoci v živote nedržal v ruke lopatu.

Prvý väčší otras viery v chleba prišiel na Vianoce 2013, keď sa v Pantha Rhei stala najpredávanejšou knihou tá, kde autor vysvetľoval, že vlastne pšenica je najhoršie a najnechutnejšie zlo a že človek by sa bez nej vlastne mohol zaobísť. Cez noc sa narodilo 200 tisíc odborníkov na lepok. Rozumie sa samo sebou, že František a Tribhanga boli medzi najhlučnejšími, hoci úplne nechápali, či teda ten chleba bez múky bude lacnejší alebo čo.

A tak raz v budúcnosti si to bude galaxiou šinúť supermoderná loď a hlas Patricka Stewarta z lodných reproduktorov slávnostne oznámi: „Vesmír… Posledná hranica – ideme poznávať cudzie nové svety, hľadať nový život a nové civilizácie, odvážne ísť tam, kam ľudská noha ešte nevkročila.“ A nato František sediaci doma s VR helmou na hlave odtuší: „Sa zobuďte! Toto mi má dvihnúť plat? Budú replikátory na chlieb lacnejšie? Idioti…“

O autorovi Zobraziť všetky články

admin