Bázlivou nohou som vstupoval do týchto končín… ostatne, čo keď stretnem nejakú partiu futbalistov v modrých tričkách.
Ale dobre bolo – naobedoval som sa, pivko (Krušovice) bolo v poriadku. A čo som v srbskej reštaurácii Vojvodina v Bratislave dostal? Hm, to, čo som čakal. Čakal som obyčajnú reštauráciu, kde bude srbská kuchyňa. A bola.
Nenápadná prevádzka. Kebyže si ju nepozriem na mape, tak do nej nevojdem, lebo by som si ju okoloidúc ani nevšimol. Vnútri je to pekné… také trochu ako u babky, trocha skromné, trocha patiny a obitej omietky… a pár vecí. Čašníčiek som sa hanbil opýtať, či sú zo Srbska. Keď došiel čašník Aziat s menovkou Miškou, tak som potlačil rasistický vtip, či je z Chorvátska (lebo na Srba nevyzerá).
A čo som si objednal? Samozrejme, pljeskavicu. Nie obyčajnú, ale gurmánsku. Takú, čo má v sebe klobásu a možno aj údené mäso a syr. Však to vidíte na obrázku. Veľká škoda, že ten telefón, čo som držal v ruke robí také hnusné fotky. Bola veľká a bohatá. Nie taká ako dostanete na dovolenke pri mori, aj keď tam, v tom horku a s polkou suda Ožujska v bruchu by ste veľkú pljeskavicu ani nechceli :p.
Cena bola trocha vyššia – 10,90 za pljeskavicu, 2,70 eura za zemiaky. Podľa toho ako vyzerajú srbskí gopnici v automobilke by som povedal, že doma sa stravujú lacnejšie :P. A na záver najväčšia slabina obeda – zelenina. Tá zvädnutá kôpka na tanieri nevyzerá ani dobre ani aktuálne. A ešte stojí za zmienku, že som v reštaurácii bol sám, v oslabovke s personálom.
