Ďalekovýchodný duel. V Trnave stoja dve reštaurácie (bistrá) hneď vedľa seba – Enak a SushiKi, Halenárska ulica 11 a 13.
V oboch majú rovnaké čierne servítky. Do oboch sem-tam dakto dôjde len ako do kaviarne. Obe prevádzky sú nové, čisté, ale nie až tak veľmi ázijsky vyzdobené (nehovorím, že majú vyzerať ako Astra v Bratislave, ale aj lacné ázijské bistrá pôsobia viac exoticky). Ani jedna netlačí filozofiu poriadnych veľkých porcií pre jedákov. A obe sú trochu drahšie.
Satay Ayam v Enaku. Na obrázku hore vidíte indonézsku klasiku Satay Ayam. Dva malé kuracie špízy s arašidovou omáčkou Bumbu Kacang (tá je na tom najlepšia), sambalom, sladkou obyčajnou sójovou omáčkou a ryžou. Trošku skaramelizovanej cibuľky na vylepšenie ryže a surová pokrájaná zelenina v tvare indickej zástavy (asi len čaro nechceného, lebo Indonézia má zástavu ako Poľsko). Surovej zelenine inak tlieskam.
Netuším, ako sa to dá jesť paličkami :). Tento chod stojí viac ako 12 euro a preto sa vyplatí rozumne si namixovať chute z malých misiek. Celé je to postavené na chutiach, ktoré sa výborne dopĺňajú a pasujú k sebe. Za víťaza duelu označím tohto závodníka. Hoci na konci som bol najedený asi tak na 80 percent. Čo je síce zdravé, a takí stravníci sa dožívajú najdlhšie, ale zase sa asi aj dosť nudia.
Kuracie Udon v SushiKi. Áno, to najlacnejšie z ponuky v SushiKi, hanba mi. Ale aj tak – celý obed ma vyšiel na 15 euro. Za túto sumu človek niečo čaká – buď kvantitu, kvalitu, alebo zážitok. Udon sú japonské rezacne, v preklade hrubé slíže. A teriyaki omáčka je fajnová karamelová vec, kde hrá rolu ryžové víno alebo ocot, trochu cukru, zázvor a možno aj čili. Zelenina vnútri bola cítiť, že nie je vyvarená, trošku surovosti znamená, že v tom ostali aj vitamíny – výborne. Ale. Na obrázku bolo na zeleniny navrchu oveľa viac. To je tak. Keď máte krásny jedálny lístok s veľkými fotografiami a produkt na stole vyzerá chudobnejšie ako na obrázku… Navyše, otlčená miska, neviem či je to úmysel vyzerať ako starojaponská patina, alebo proste párkrát tresla na zem.
V oboch bistrách som dostal už použité paličky (ktoré neviem používať). Ale čítal som o tom zaujímavú vec – že v Japonsku a inde sa ľudia snažia tým už použitým vyhnúť. Ak sa dá. Každý chce úplne nové paličky. Ale vlády proti tomu bojujú, pretože kvôli paličkám ročne padajú obrovské lány lesa. Drevo pekne nasiakne biologickú stopu po predchádzajúcom stravníkovi, takže si viem predstaviť dilemu normálneho Japonca.
Nuž a pred Udonom som si doprial ešte zázvorovo-limetkovú polievku (s koriandrom a kokosovým mliekom) Tom Kha. Stojí 3.30 alebo 4.90 euro a je jasné, že je to veľmi prehnané, že tam je marža vyslovene premrštená. Zvlášť, keď opäť vedľa na tom jedálnom lístku vidíte, že to vyzerá inak – je tam viac zeleniny a je tam tá krabia tyčinka (na obrázku). Polievka je veľmi kyslá a mlieková, ak má človek chuť na kyslé, tak by mal chodiť na takéto veci. A áno, v krajine pôvodu ide zrejme o bohatý vývar (hlavné jedlo), nie polievku.
Nuž tak. V oboch prípadoch som sa zamyslel nad cenou, či to naozaj stojí za to. Lakmusový papierik mojich myšlienok je pivo – a ak tretinkové fľaškové pivo stojí skoro 4 eurá, a pritom nie je ani v chladničke, iba tak na poličke, pod zelenou lampičkou – došiel som k myšlienke, že ceny sú vykrútené až príliš. Ak dáte za obed 15-20 euro, čakáte skrátka niečo viac ako za 5-10.
