Nie každá pozitívna správa od urológa musí byť nutne dobrým znamením aj v politike.
Umenie odísť v pravý čas – alebo 20 rokov po správnom čase – neovládajú dva typy ľudí. Hokejisti (to nie je narážka na teba, Miro!) a politici. U tých prvých, čo majú zaprášené medaily vo vitrínke, to až tak nevadí. V slovenskej lige sa v pohode dokĺže nejeden dôchodca so slávnou minulosťou.
Čo ale keď ste si celý život váľali šunky v štátnych funkciách a odrazu vás ignoruje aj vlastný pes, ktorému ste doniesli štanglu salámu z poslaneckého bufetu? Vyhorený ale súdny človek vie kedy odísť na odpočinok. Politik v sa takej chvíli v poslednom predsmrtnom kŕči snaží pripomenúť divákom ako kandidát na predsedu štátu.
Majstrami v odchode bývajú Taliani. Tí majú štýl. Veľký bohém a superboháč Silvio Berlusconi kopal a driapal, narobil okolo krásny humbuk a ešte si po 70-ke stihol aj užívať s neplnoletými prostitútkami. Keď účtovník Fantozzi zistil, že nadišiel jeho čas, splnil si v posledný deň všetky sny, ktoré sa bál celý život zrealizovať. Zjedol plný kýbeľ ustríc a vypúšťal plyny v uzavretom výťahu plnom ľudí.
Americký senátor Robert Budd Dwyer bol frajer. Zvolal si tlačovku a keď dočítal prejav, strčil si svoj .357 republikánsky revolver do úst a stlačil spúšť. Viete si predstaviť, žeby napríklad slovenský kádehák po neúspešnej a troška trápnej kandidatúre povedal: „Fajn vážení, som na poslednej strane a už nemám čo povedať. Teraz urobím niečo veľmi konzervatívne a tradičné,“ a vypálil si dieru do makovice, pretože by ho dohnalo svedomie a uvedomil si, že kopírovaním už existujúcej legislatívy dosiahol svoj zenit v politike?
Nie. Slovenský kádehák s úprimnosťou polnočného erotického kvízu na Slovak Sport 3 bude radšej hovoriť niečo ako bla, bla, bla, bla, bla (20 dôvodov prečo som stále vynikajúci kandidát, to len ostatní mi hádžu polená pod nohy), bla, bla, bla, bla, bla. A na sústrasnú moderátorovu otázku by nástojčivo odpovedal bla, bla, bla – bla!!!! bla, bla, tradície, blabla, čistota, istota, blablabla, to musí posúdiť predsedníctvo našej strany, lebo ja nie som kompetetný o týchto otázkach osamote rozhodovať. Blablablabla.
Pán Fígeľ povedal o pánovi Hrušovskom, že bol najlepším predsedom Národnej rady v histórii Slovenska. Ak si pod pojmom dobrý predstavujete „taký, čo nič nerobí a nič nepokazí“, tak je to celkom presné. A takých, ktorí nič nerobili, pofľakovali sa po recepciách s obloženými misami a zbierali funkcie v orgánoch, kandidovalo za prezidenta celkom dosť… Úžasná príležitosť naživo vidieť ako títo páni spievajú svoju labutiu pieseň starých ujov.
Lebo labuť, keď umiera, ako si všimli už starí Gréci, spieva. Nádherný strieborný vták, ktorý celý život dôstojne mlčal, odomkne svoje hrdlo a vydá z neho poslednú a najkrajšiu pieseň. Zbohom všetky radosti a bláznovstvá sveta, moje oči sa zatvárajú! U ľudí to často býva opačne – ako povedal básnik – až keď umrieme, začneme spievať.
Ale politik, zbytočný a neužitočný prívesok pracujúceho ľudu, sa nedočká búracajúcej bachovskej overtúry, vírenia tympanov a víťaznej harmónie. On nesníva o tom, že raz vystúpi na posvätnú horu Fuji alebo omočí si nohy v rieke Ganga.
Slovenskému politikovi na odchod škriekajú prežraté vrany a zvuk, čo vypúšťa domáca sada na klistír. Nohami napred a na lafete – jediný dôstojný spôsob ako môže politik opustiť scénu. A okolo vilky už obchádzajú sponzori a pýtajú sa, no, kdeže je tých šesť núl, čo sme utopili v kampani, však vieš, tie, čo sme v novinách vraveli, že sú len štyri? Ideš dávať plagáty dole alebo čo? Agónia, čo sa ťahá niekoľkými volebnými obdobia. Pokračovanie o päť rokov…
Ale aspoň tradičnú rodinu sme zachránili popri tej kakofónii (doporučujú dve z troch premiérových mileniek).
