Päťnásťročným solitérom chodia po hlave rôzne myšlienky. Napríklad myslia často na pohlavie – to opačné. A ako sa s ním zbližovať, aby to nevyzeralo úplne zúfalo.
V minulosti som si stanovil zásadu, ktorá sa mi dlhodobo vypláca – nikdy nečítať dve knihy z toho istého žánru po sebe. Po tenkej humoristickej knižke by malo ísť niečo obsiahle a vzdelané. Po fantasy história. Po vede komiks – atď. Tak sa stalo, že na začiatku roka sa mi medzi Tankový prapor a Bitúnok číslo 5 dostala tenká knižka o tínedžeroch zo 60-tych rokov.
Hlavným hrdinom je obyčajný chlapec, ktorý križoval ulice Trnavy pred polstoročím. Je trochu vyberavý, trochu zmätený, občas sebavedomý, občas váhavý, zbiera papier, kšeftuje, kuká po babách, školu príliš neprežíva, vláči sa s kamošmi – skrátka, je mu dobre. Akurát by chcel frajerku a možno sa aj dostať do klubu odpanených. Toť vsjo.
Asi budeme spolu chodiť je Medzi nami dievčatami naruby. Možno trošilinku hrubší – chlapčenský pohľad býva sebecký. Všade okolo sú lány báb, no hrdinovia to nemajú ľahké. A nielen kvôli tomu, že im občas hrozí polepšovňa. Do ženských hláv nevidno tak dobre ako pod vypasované tepláky. V ročnej kronike pubertiaka sa teda väčšinou rieši kto z koho a kto s kým, chalani si berú baby ako lovci, alebo zľaknuto čakajú, kým ich vysnívané idoly stratia súdnosť, ale…
Ale nazrieme trochu aj do životov starších, autor knihy Miroslav Masaryk sem-tam pustí kvapku reálií šesťdesiatych rokov, dozvuky vojny a budovanie socializmu, no nie v tom zmysle, aby to skĺzlo do politiky alebo moralizovania, rozoberie tému slobodnej mamy a jej obdivovateľov, pozrieme sa do umeleckých kruhov v malomeste, vzápätí si pričuchneme ku gulášu a fľaške na chate, a celé to drží pokope vďaka všadeprítomnému humoru, ktorý si neberie oddych. Na koniec knižky docvála každý svieži.
Komu je dielko určené? Niekde som videl, že pre tínedžerov (a chlapčenský pohľad určite zaujme aj nejednu tínedžerku). Hm. Určite si prídu na svoje aj tí, čo si pamätajú ako to bolo kedysi v šesťdesiatych rokoch. Alebo tí, čo poznajú veľm dobre Trnavu. Alebo ktokoľvek medzi tým. Vydavateľstvo Buvik vydáva hlavne knihy pre malé deti, ale tie rastú ako z vody. Väčšina postáv v príbehu prejde svojím vývinom.
V úvode autor varuje, že všetky osoby sú vymyslené a podobnosť s realitou je čisto náhodná. Mám podozrenie, že tej reality a nostalgických spomienok je v knihe až až. Na fikciu totiž pôsobí knižka až príliš uveriteľne.
