Platón bol génius. O Sokratovi by ste povedali, že sa spoliehal na zdravý sedliacky rozum a Aristotela by ste zavolali, keby ste potrebovali učiteľa k budúcemu vládcovi sveta. Ale Platón? Ten si ani nebol istý, či to tu všetko vôbec existuje.
Samozrejme, je tu šanca, že Platón bol totálne mimo a všetko čo vymyslel, je nesprávne, a vy sa nemusíte hanbiť, že si ho pletiete s plafónom a vo voľbách to hádžete Harabínovi. V každom prípade aspoň vieme o čom sa kedysi bavila parta chlapov, ktorí sa pofľakovali po mestských záhradách pred vynálezom spodného prádla.
Jedna pani (Rebecca Goldstein) píše knihy o filozofoch s fajnovými názvami. Škoda, že u nás ešte ani jedna jej kniha nevyšla. No a v jednej z tých posledných opísala 10 najväčších omylov Platóna a keďže je to žena a židovka, tak Platónovi vložila do úst aj priznanie za tieto chyby (v skutočnosti aj Platón bol špecialista na vkladanie svojich myšlienok do úst iných, ale či sa nejaký filozof v histórii aj ospravedlnil, to veru neviem). Tu je stručný a z kontextu vytrhnutý zoznam Platónových omylov:
- Nepreskúmaný život sa neoplatí žiť.
- Každá demokracia sa postupom času zmení na tyraniu – pretože ľudia radšej veria tyranom.
- Realita je matematická, preto sú jej pozorovania irelevantné.
- Priemerným ľuďom bez talentu by sa malo hovoriť, čo si majú myslieť.
- Krásna matematika vedie k pravde (krása = pravda).
- Umenie, ktoré vyvoláva nesprávne emócie, má byť zakázané.
- Vládcovia môžu tárať, ak sú ich srdcia spravodlivé a lži ušľachtilé.
S každým bodom sa dá polemizovať. Teraz si vravíte, kde sú zvyšné tri body. Nuž, jednému nerozumiem (resp. ani nechcem rozumieť – Idea Dobra) a do diskusie o nesmrteľnosti duše sa nechcem púšťať (a tiež nie je jasné, či dualizmus telo-duša pochádza práve z Platónovej dielne).
A nakoniec je tu slávna Platónova myšlienka, že najlepšie štátne zriadenie je také, kde vládnu filozofi. Jeho slovami: Absolútna moc je prospešná, ak sa obmedzuje na filozofov, ktorí ju, samozrejme, nezneužijú, a preto nevyžadujú dohľad. Za touto myšlienkou si pustite video telekazateľa Kennetha Copelanda, ako sa smeje nad výsledkom amerických volieb. Hhuáá-Haaá-Hu-ha-ha-hááá.
Trvalo to 2300 rokov a Platónova myšlienka sa stala realitou. Jasné, po vláde filozofov volalo množstvo mysliteľov – teda, skoro každý jeden. Napokon, 20. storočie sa stalo storočím Vlády filozofov. Storočie s najstrašnejšími a najkrutejšími vojnami, ktoré sa viedli, prečo vlastne? No, kvôli nejakým izmom. V 20. storočí totiž vládli chlapíci, ktorí nepracovali, ale miesto toho urputne filozofovali. Tí najväčší sa dopracovali k nápadom typu “aby sme niečo postavili, musíme popraviť 10 percent robotníkov s nesprávnym presvedčením a tak sa zlepší kvalita práce zvyšných 90 percent”.
Na tomto mieste odporúčam knihu Paul Johnson: Intelektuálové. Sú to vlastne stručné dejiny chytrolínstva. Znie to ako vtip, ale doslova a dopísmena to v podstate bolo nejak tak. Príbehy slávnych do červena sfarbených hrdinov (tí hnedí sú zjednodušene povedané podtyp červených), ktorý majú ruky smerom od roboty a donekonečna tárajú o tom, čo kde ako má robiť, poúčajú, rozkazujú, trieskajú do stola a celkovo, vyhýbajú sa tomu slovu na P.
Možno ste čítali útlu knižku od Thomasa Mora – Útopia. Utópia je vlastne doslova to isté, čo Dystópia, akurát sa to všetkým páči (a keď sa to nepáči – šup s nimi pod katovu sekeru). Utópia je otrokárska spoločnosť, kde však aj otrokári nonstop pracujú. To sa Morovi trošku nepáčilo a vložil do systému zadné dvierka – hŕstka učencov a filozofov pracovať, samozrejme, nemusia, lebo rozmýšľajú za ostatných. Odvtedy každý mladý červený junec sníva o Utópii ako o ideálnom štáte – lebo sa nazdávajú, že v nej nebudú musieť pracovať. Takže napríklad takí Ľuboš Blaha, Lukáš Perný a Eduard Chmelár vlastne v Utópii už žijú :P.
Vláda filozofov sa ukázala byť tou najhoršou. Áno, filozof to nie je len ten dobrák, ktorého každý druhý piatok odváža sanitka s otravou alkoholu, filozof, to je aj žlčovitý revolucionár celé dni vysedávajúci v knižnici vo Švajčiarsku, alebo držieľ Železného kríža z Prvej svetovej vojny. Títo ľudia by sa nemali ocitnúť bez spoločenskej kontroly. Platón bol posadnutý čistotou a ideálnym stavom vecí. No čistota sama osebe sa ukázala ako pekná špinavosť.
