„Každá cesta má zmysel, aj keď cieľ je v nedohľadne,“ povedal Nehrú a jeho miliardová krajina vstúpila do nového veku.
Majcichovská desiatka, teda malý štvrťmaratón pri Trnave, sa beží na počesť prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka. Zrovna teraz oslavuje 35 rokov od svojej slávnej cesty do blízkeho vesmíru. Československu sa v časoch studeného súperenia o medzinárodnú prestíž dostalo cti vystreliť na rakete svojho chlapíka na orbit Zeme. Nuž a teraz tento kozmonaut chodí pravidelne každý rok strieľať štartovacou pištoľou do našich krajov, kde sa na štart 10 kilometrového behu stavia vyše 250 odhodlaných bežcov.
Keďže ja osobne nebežím ani za autobusom, neviem vám povedať, čo sa bežcom preháňa v hlave. Či rozmýšľajú nad tým, že zmyslom cesty je cieľ alebo cesta samotná. Či do toho cieľa treba vbehnúť s krikom ako veľká voda, alebo potichu, vo vlastnom tempe na pokojnejšom konci pelotónu. Možno si chcú len pestovať figúru, vypotiť nudu z roboty alebo bojovať s kardiovaskulárnymi ochoreniami ako stále dokola pripomínal moderátor podujatia. A možno ich to len baví. Majcichovská cesta je rovná, bez kopcov a prekážok. Taká cesta nevyhovuje každému filozofovi.
Neviem prečo každý sleduje hlavne tých, čo to odbehnú najrýchlejšie. Podľa mňa si väčšiu pozornosť zaslúžia tí, čo sa na trati lopotia dlhšie. Napríklad naši starí páni, ak máme použiť futbalovú terminológiu. Človek by si povedal, že sa za života nabehali až až. Ako vidíte na fotkách, ani po desaťročiach nevešajú niektorí bežci tenisky na klinec. Určite si nejeden z nich pamätá na Zátopka, keď bol ešte malý. Ale ešte stále nechajú za sebou nejakých tých mladších slimákov. Slováci možno nie sú takí bežcí ako tí z Kene, ale majú vlastné tempo a tiež sa nevzdávajú pred cieľom.
