Prečítal som dva diely Biľakových pamätí – aby ste nemuseli vy.

Slovenský film a divadlo majú resty. Nikto ešte nespracoval život Vasiľa Biľaka. Aj on sám o tom sníval. Samozrejme, tú najlepšiu časť – po roku 1990, keď už chodil k voľbám ako slobodný občan prekliaty dlhým životom. Pri zapĺňaní dejín zabúdame na zloduchov – ešte aj tých sme mali málo. Po poriadnom zradcovi sa nahľadáme – napadajú mi Ján Zápoľský a Radoslav Procházka. A ako inak – Vasiľ Biľak. Pokojne si k tomuto blogu pusťte Kryla. Toto nie je príbeh zrady a lásky, ani zrady a pomsty. Je to iba príbeh zrady a ničoho iného. Vasiľovými slovami – Pravda zostáva pravdou. Slovom pravda bol Biľak posadnutý… nakoniec aj tieto pamäti mali vyjsť v denníku Pravda, ale ostatní súdruhovia mu to zatrhli. Biľak bol známy tým, že sa mu niekedy stáčal tachometer sám od seba.
Celoživotný komunista, agitáror, kat Pražskej jari. Dlhé roky mal na starosti ideológiu strany, zahraničnú politiku a médiá. Čiže všetku propagandu. Mal rád, keď ho oslovovali Vasiľ Michailovič. Doma mu tak ale nikto nehovoril. Biľak bol naším Raskoľnikovom, ktorý sa nikdy nedočkal vykúpenia. Náš kapitán Achab, ktorý sa v poslednej vlne šialený vrhá na Moby Dicka (kontrarevolúciu). Náš Richard III., náš Macbeth. Náš Dickensonov starec Scrooge, ktorý sa o polnoci trasie skrútený v kresle a čaká ktorého démona mu vypľuje minulosť. Skrátka, chlapík, čo zavolal Rusov na vlastný národ :). (Niekto uprednostňuje výraz pozval).
Mladý progresívec
Verte alebo nie, ale Vasiľ sa roky rokúce pokladal za progresívca – pokrokára. Veľakrát tento termín vo svojej knihe opakuje. Pôvodne nenávidel konzervatívcov (za ich spiatočníctvo a dogmatizmus), mal ich za prvorepublikové živly a ľudákov. Až počas Pražskej jari došlo k prehodeniu termínov a on bol konzervatívec a progresívci tí druhí.
Vasiľov príbeh začína pozývacím listom. Nie tým listom, ktorý máte na mysli (o tom liste sa Vasiľ v pamätiach zdvorilo nezmieňuje). Listom, ktorý napísal jeho otec z Ameriky a ako uvidíme o chvíľu, Freud by si na na jeho rodine zgustol. Biľak starší mal meter päťdesiat a nemohol si nájsť ženu. Dopočul sa, že jedna Slovenka v Amerike má mladšiu sestru, ktorá býva vo vedľajšej dedine, je mladá a slobodná. (A o dve hlavy vyššia). A tak jej napísal. Biľakovci poznali silu pošty. Budúci otec Biľak sfalšoval písmo onej ženy a do obálky vložil cestovný lístok na loď. Akože volá mladšiu sestru do Ameriky. Keď dievča, ktoré v živote nevystrčilo päty z rodnej dediny dorazilo v Amerike k sestre, tá o ničom netušila a dala jej najavo, že jej prítomnosť je nepríjemná. Čo teraz? Íst po žobraní – alebo prijať ponuku toho šibala, čo to spískal.
Otec Biľak umrel, keď mal malý Vasiľ tri roky a matka, keď mal jedenásť. Tatko bol v Amerike päťkrát a rodinného života na Slovensku sa nezúčastňoval. Dôležité je iba to, že zúrivo miloval Sovietsky zväz, ktorý bol za humnami jeho rodnej dediny (i keď v ňom nikdy nebol, podobný príbeh mal aj Dubčekov otec). Všetky deti v rodine mali ruské mená (boli rusíni). Matka si ešte vzala nejakého bitkárskeho tyrana, tiež robil v Amerike, mali osem detí, z čoho šesť zomrelo v útom veku. O detstve píše Vasiľ ako Fraňo Kráľ.
V dvanástich rokoch nastúpil Vasiľ do českej rodiny do učenia z krajčíra. Vo vlaku 40 hodín nespal, lebo sa bál, že ho ukradnú. Tiež sa celý čas nebol vykadiť… pretože dovtedy nepočul o zariadení menom záchod. Keď mu ho v českej rodine prvýkrát ukázali, vraj na ňom strávil veľmi dlhý čas. Tiež im zožral celú misu koláčov, čo mali na zajtra, a do staroby tvrdil, že to je slovenská zvyklosť. Vasiľova mladosť je skrátka jedna veselá historka za druhou… Vojnu radšej preskočím, lebo tu sa jeho tvrdenia s histografiou mierne rozchádzajú.
Ako mladý komunista stále schôdzoval, stále agitoval, študoval Lenina… Bol pyšný, že pri kolektivizácii povolal armádu, aj keď mu to pražskí súdruhovia zakázali (do Prahy sa správy z východného Slovenska aj tak nedostávali). Pridal pár zábavných historiek ako vo Svidníku odjakživa pili špinavú vodu a čistú dodávali iba počas osláv so Sovietmi. Ukážkový aparátčik. Vtedy ho nikto nemal za hajzla, jednoducho – jeden z mnohých. Asi zapálenejší ako iní. Na poradách otváral oči, bol v Etiópii a doniesol cisárovi vázu (ktorú si potom cisár stále nosil pod pazuchou, lebo by mu ju dvorania ukradli). Poskočme rovno pred Pražskú jar.
Vysokopostavený člen úvé, ktorému často sinala tvár
V istom momente sa stanú Biľakove pamäti únavnou komunistickou hatmatilkou o reakcionároch, pravicových oportunistoch a revizionistoch. Stovky odsekov bez myšlienky, len dokola točí o svojom biblickom súboji s Nepriateľom. Pokiaľ môžem súdiť, pred rokom 1968 sa Biľak videl pomerne vysoko. Cítil sa byť na úrovni s Novotným a Dubčekom. Na Novotného patálii so Slovákmi si zgustol aj Vasiľ, aj keď neskôr ho mal za tragickú obeť Dubčekových intríg.
Dubček podľa Biľakových pamätí: podlý, zbabelý, mocibažný, nerozhodný. Jašterica, čo si o sebe myslí, že je krokodíl. Malý, ješitný majiteľ komunistickej strany. Nechal si piecť rožky so svojím menom, slúžiť si sväté omše. Neschopný čokoľvek riadiť, neschopný rozkazov aj zákazov. Novotný mu vraj raz dal obálku s pol miliónom korún (táto veselá komunistická črta bola dobre známa, aj keď súdruhovia tvrdili, že v obálkach nikdy nebolo viac ako desať tisíc korún, čo bola asi trištvrteročná výplata). Podlízavý renegát Dubček! Biľak bol z neho chorý. Nervový šok 21. augusta vraj len predstieral. Biľak tiež tvrdil, že Dubčka riadila americká ambasáda cez hlavnú figúrku Kriegla, čo mu vraj povedala osobne Dubčekova manželka na Slavíne (takýchto príbehov v knihe nájdete plnú kapsu).
Biľak, samozrejme, nenávidel aj ostatných reformistov a zaplavuje ich podobnými prívlastkami. Najhorší bol podľa neho Černík, pretože bol Žid (tu sa Vasiľ v texte zháči a hneď pridá rýchlo poznámku, že nie je antisemita). Nie je rasista, ale… neznáša sionistov – a nasleduje záplava výpadov proti svojim bývalým kolegom. Žid bol aj medzináročný dobrodruh riadený Američanmi Kriegel, Císař bol zase z kapitalistickej rodiny atď. atď. Najhorší Žid bol Goldstücker, ktorého konferencii o Kafkovi nedokázal Biľak zabrániť (pomáhala mu v tom „Praha“, ktorou Biľak, ako inak, tiež pohŕdal).
Biľak mal inkvizičný odpor k tomu, keď si marxizmus vykladal kto chcel. Najviac v živote sa bál, že verejný život má podliehať verejnej mienke. Pred hlasom ulice znova a znova varoval. Urážalo ho, keď sa k voľbe prezidenta vyjadrovali pracovné kolektívy a študenti. Vyslovene ho to vytáčalo! Prezidenta formálne volili poslanci na základe doporučenia ÚV, čo sa k tomu majú čo vyjadrovať nejakí roboši alebo vlastaci? Považoval to za smiešnu estrádu, v civilizovanej krajine je vraj považované za komédiu, keď sa k voľbe prezidenta vyjadruje verejnosť (to sú Biľakove slová, nie moje).
Keď si vezmete kauzy tej doby ako Alveg, Akčný plán vyjadrenia spisovateľov, určite už viete, čo si o tom všetkom Biľak myslel. Najradšej by všetkých spláchol do záchoda. A v takom rozpoložení mu Dubček oznámil, že chce robiť vlastnú politiku a nebude chodiť po inštrukcie do Moskvy. Biľaka skoro rozdrapilo. Termíny sloboda a demokracia vymysleli len na to, aby mu strpčovali život. Nápad, aby Rudé právo spadalo pod celú stranu, nielen ÚV, ho pobúril. Otvorene tlačil na riaditeľov televízie a rozhlasu, aby zasahovali do spravodajstva podľa jeho prianí. Každý kto mal iný pohľad na vec bol podľa Biľaka automaticky agent zahraničnej rozviedky (napríklad minister zahraničných vecí Hájek). O politických väzňoch sa vyjadroval ako fašistoch a nenávidel spravodajstvo bez „uležania“, tzn. keď sa ráno informuje o tom, čo sa dialo včera. Vasiľ sa vo svojich memoároch často opúšťa, rozpálený do biela skĺzne do straníckej hantýrky plnej klišé a urážok, už sa do nedá čítať, ani karikovať. Všimol som si, že často píše v takom treťom neurčitom rode samosato- to sa urobilo, to sa neurobilo.
A tak to v ňom kvasilo od zimy 1968. Obklopený fašistami, americkými agentami, šmelinármi, zákernými prívržencami socializmu s ľudskou tvárou. Kde čerpal silu ísť ďalej? U múdrych sovietskych súdruhov. Tých opisuje ako vľúdnych, inteligentných, citlivých, nekonečne trpezlivých, jemných šarmantných diplomatov (už chýbalo len dopísať že ich príroda obdarila mimoriadne dlhými prirodzeniami). Samozrejme, v knihe spomína oficiálne schôdzky a cudne mlčí o tých neoficiálnych, kde dohadovali detaily k invázii. Čestní a pracovití súdruhovia z bratských strán sa dali dlho urážať Dubčkom a stále mu trpezlivo vysvetľovali, aby neškodil svojim ľuďom.
Svet podľa Vasiľa
V roku 1968 sa dosť preberala veľká pôžička, ku ktorej Biľak poskytuje osobitné svedectvo. Vraj Dubček pýtal od Brežneva pol miliardy zlatých rubľov… na nákup francúzskych parfúmov a dámskeho spodného prádla. Naozaj, nevymýšľam si. Čo malo údajne vyriešiť československú ekonomickú situáciu (ako vieme, v šesťdesiatych rokoch museli byť zrušené päťročnice, lebo podfuky zo štatistikami začínali byť už smiešne). Vtedy mal súdruh Kosygin položiť múdru otázku: „A čo keď sa to dámske prádlo obnosí?“ Ha-háá. Šach-mat, Dubček. Celý tento blog mi evokuje niečo z dnešných dní, ale v nasledujúcom monológu vyslovil Kosygin veľké proroctvo: „Nespoliehajte sa na dolár. Dolár padne a jeho rolu preberie zlatý rubeľ. Už teraz to západí obchodníci vedia. Rubeľ bude mocný.“ Tak pravil člen sovietskeho politbyra v Drážďanoch roku pána 1968.
Na armádnej konferencii jeden vysoký dôstojník žiadal rýchlejší odsun sovietskych „cvičiacich“ vojsk. V Biľakových očiach šlo o nehoráznosť. Chcel dôstojníka okamžite vylúčiť zo strany a postaviť pred vojenský súd, ale 120 delegátov ho v hlasovaní podporilo. Pritom Biľak odprisahal, že československý ľud si praje, aby u nás Sovieti cvičili dlhšie, aj ho zastavovali babky na ulici a prosili ho o to. No a potom… už chodili správy, že nás Rusi napadnú (aj keď maršál Konev na priamu novinársku otázku odpovedal, že „nijéééééé“). 20. augusta veľvyslanec v Maďarsku Jožko Púčik (naozaj sa tak volal) informoval šéfstvo, že invázia je tu. Tak sa radšej všetci robili, že nič. Nikto neveril tomu, žeby ich priatelia s ktorými sa bozkávali na ústa, boli toho schopní.
Je to tu. Tanky. Bumbác! Hodina pravdy
Každý čo vtedy žil, si pamätá, čo robil po polnoci 21. augusta 1968 (väčšina spala). Biľak vtedy rokoval na úvé, ktoré nútil byť hore do rána – aby privítali bratskú pomoc ako sa patrí v oblekoch. Biľak si to predstavoval tak, že sa otvoria dvere a vstúpi rúči červenolíci dôstojník a oznámi spojencom, že si sovietska armáda prišla splniť internacionálnu povinnosť. Vôbec nečakal, žeby niekto mohol protestovať. Do konca života tvrdil, že československý ľud sa zo sovietskych vojsk tešil a už vtedy v noci mal informácie, že v okresoch vítajú naši vojská Varšavskej zmluvy s chlebom, pivom a slaninou. Ale zase do toho vstúpili pravicové živly a Židia a všetko Vasiľovi pokazili. Zdeněk Mlynář (Biľakova Nemesis) pripravil vulgárny odporný dokument o odmietnutí okupácie… a už sa to sypalo. Biľak naraz nebol hrdina. Bol zradca. Sviňa čo na vlastný národ poštvala polmilónovú armádu. No, aspoň sa dostal do čela štátu – to je finálny cieľ každého komunistu.
Vasiľova psychika sa s vinou nikdy nevyrovnala. Aj keď napísal asi päť kníh o pravde, cti a spravodlivosti. Mal česť čistejšiu ako krišťálová studánka. V tých knihách. Raskoľnikova poslali na Sibír a jeho duši sa uľavilo… Tu je ten moment, ktorého sa majú chytiť filmári. Predstavte si ako sa 90-ročný Biľak šuchce po svojej obrovskej vile pod Slavínom a šomre si: „Pravičiari! Chceli zmeniť ústavu. Všetkých nás nahradiť a potom pozabíjať! Prečo v tej televízii nikto neurobí poriadky? Ten dopís som napísal, aby som zabránil občianskej vojne!! Ľud to žiadal!! Boh to žiadal!! Nemali sme blaníckych ani sitnianskych rytierov, niekto to musel urobiť!“ A na druhom ramene sedí čertík a šepce: „Aký dopis? Ty si videl nejaký dopis? Treba porobiť poriadky v televízii…“
Ešte pár perličiek z tých dvojzväzkových memoárov. Počas invázie vojsk bola Biľakova 17-ročná dcéra vo Veľkej Británii. Na brigáde, učiť sa po anglicky. Sovietska ambasáda ju mala zachrániť pred pruskou uličkou hanby :). Už-už sa ju chystali vybiť s palicami. Prezident Svoboda bol od začiatku vysmiaty a tešil sa ako malé decko. To spomínam zato, lebo väčšina účastníkov tvrdila, že Svoboda bol v tú prvú noc vytočený a upokojil sa až klasicky v Moskve. Šefredaktor Rudého Práva Švestka nedokázal zabezpečiť vyhlásenie v novinách, lebo dostal nervový šok, zmodral a dokola opakoval: „Da, da, da.“ Podľa iných zdrojov sa jednoducho ožral, keď sa mu redakcia vytratila domov. Keď Biľaka viezli v obrnenom vozidle po moste nad Vltavou, statoční sovietski vojaci mohli postrieľať pár Pražákov, ale miesto streľby statočný sovietsky nadporučík volil iba krik, čo je jasnou známkou humánnosti celého podujatia. Palachovi venoval Biľak celú kapitolu… a mne sa to tu už nechce rozoberať. Celé to proste bola konšpirácia. Knihu končí Biľak moralizovaním. Lebo kto iný vám môže prehovoriť do duše, než on? Nakoniec zistil, že najdôležitejšia v živote nie je kariéra, ale vybrať si tú správnu čestnú cestu (to povedal Biľak, nie ja).
Čo si myslím ja? Že v ňom do konca ostala tá jeho dedina, kam neviedli cesty. Ako Glasgow v bratoch Youngovcoch :). Keď sa dedinčanov v Krajnej Bystrej pýtali, že čo dobrého Vasiľ v živote vykonal, povedali, že im postavil v obci chodník. Hneď som si predstavil Vasiľa ako v novinovej čiapke tlačí fúrik s betónom…:).