Ako fotiť volejbal

Prečo volejbal? Pretože je to amatérsky šport, netreba na neho akreditáciu a nevyhodia vás z neho SBSkári (pravdepodobne). Podobne sú na tom hádzaná, ženský futbal, juniorský tenis, dedinský futbal atď. atď. Z pohľadu športovej fotografie sa volejbal nedá porovnať s futbalom alebo hokejom – je to oveľa oveľa náročnejšie. Presne tak.

Neklamem. A preto je to aj výborný tréning pre začínajúceho fotografa, alebo takého, čo potrebuje kondičné cvičenie. Ak by som učil triedu fotografov, brával by som ich na volejbal. A či ženský alebo mužský? No, podľa preferencie. Alebo proste podľa toho, čo sa hrá vo vašom meste. Volejbalistky sú krajšie ako volejbalisti (nemusí to nutne znamenať, že aj fotogenickejšie, ale väčšinou áno).

Keď nejaký chlap povie, že bol na ženskom volejbale, tak 100% ostatných chlapov mu povie: čo si bol pozerať zadky? Nuž takto. Vezmime tento článok čisto z pohľadu serióznej športovej fotografie. Tam sú tie zadky často veľkým problémom. Fotograf chce čistu fotografiu a do toho mu zo všetkých strán vrážajú zadnice, ruky, vlasy, hráčky sa navzjom zakrývajú – je to veľký mišmaš a jeden z dôvodov, prečo tvrdím, že ide o jeden z najťažších žánrov vôbec. Hlavný dôvod je:

  1. Hra trvá maličký zlomok sekundy. Vo futbali, basketbale, v hokeji si niekto vezme loptu a vy máte aspoň tú sekundu, aby ste sa na neho zamerali. Vo volejbali trvá odrazenie lopty tak 0.1 sekundy. A vy netušíte kam lopta priletí a aké ruky ju odrazia. Ste prilepený nonstop na hľadáčik a zúfalo číhate. Oproti tomu je ľubovoľný futbal selanka. Vo futbale sa neustále odlepujú dvojice hráčov a urputne spolu bojujú – pekné zábery. Ak sú všetci nahromade tam kde je lopta, podľa toho poznáte nekvalitný zápas. Vo volejbale poznáte nekvalitný zápas podľa slabej bojovnosti – hráčky sa málo hádžu alebo naopak, hádžu sa síce za loptami, ale zbytočne, pretože tak činia lebo nemajú iné východisko.
  2. Je zvláštne, ale na volejbale sú najlepšie stredné sety. V prvom sete sa družstvá rozohrávajú, výmeny sú krátke a pekných fotiek pomenej. Naopak ku koncu, takmer na 100% jedno družstvo pochopí, že nevyhrá a kvalita zápasu opäť klesne. Je to ten najťažší boj, odohrať do konca, keď viete, že to máte spočítané.
  3. Ešte raz k tým zadkom. Základné pravidlo športovej fotografie by malo byť – mať na obrázku po prvé hru, po druhé tváre, po tretie loptu. Ostatné zábery sú príležitostné (samozrejme, aj bez lopty viete urobiť dramatický obrázok, ale to závisí od situácie). Veľmi prekáža ak sú hráčky nakope. Vy sa musíte naučiť ich oddeliť. Najlepšie sa to robí vzadu, tam kde loptu prijíma libero. Mimochodom, po podaní je zbytočné mačkať tlačítko. Pri podarenom podaní je na 99% príjem lopty ešte čistý, generický. Až pri ďalšej výmene začnú vznikať dramatické neočakávané situácie. Aj podania sú všetky generické – odfotíte si jedno a máte všetky. Niektoré hráčky sa síce vedia krásne efektne zavesiť do vzduchu a tresnúť do lopty, ale každé jedno podanie skrátka vyzerá rovnako.
  4. Akú techniku? Ako vidíte na mojich albumoch v Stanovom cvaku, som amatér, techniku mám lacnú a zastaralú. Dokonca jeden objektív má už vyše 30 rokov :). Napriek tomu sa nesťažujem. Ide to aj s lacnou a zastaralou technikou. Ale vhodnou. Potom je s tým zábava. Nevhodné sú podľa mňa široké objektívy. Pozerám si albumy iných fotografov a tam sú širokáče také, že na obrázku je 12 hráčov, sito, rozhodcovia, reklamy – každý záber je jeden obrovský chaos, kde neviete na čo sa pozerať. K športovej fotografii patrí teleobjektív. A teraz pozor – volejbalové ihrisko je maličké. 200 alebo dokonca 300mm objektív je tak na potrétovanie emócií, ale na zachytenie celých situácií je to pridlhé. Najviac mojich záberov je okolo 135mm.
  5. Za ostrosťou sa už dávno neženiem. Clony mám otvorené na maxime podľa objektívu. Možno nejakú 1.4 alebo 1.8 možno trošku privrieť, až také tragické svetlo zase v tej hale nie je. Už viem ktorý objektív je ako ostrý, a na akej clone je najostrejší – a nad týmito vecami sa pri volejbale vôbec nezamýšľam. Dokonca už to trošku pri editácii aj rozmazávam.
  6. Svetlo je problém. Moderné športové haly majú už dobre vyriešené osvetlenie, majú tam dokonca viac úrovní svetelnosti. Stavte sa, že správcom haly je nejaký dedko, čo cez zápas Extraligy púšťa svetelnosť 2ku miesto 4ky, aby ušetril 5 euro na zápase za elektrinu. Priznám sa na rovinu – používam ISO 1600 až 3200. S hodne dobrým moderným foťákom by som asi šiel aj na 6400 ISO. Čím vyššie ISO, tým vyšší šum, to vie každý. Ale – čím viac svetla, tým je ten šum nižší. Chápeme, že? Vysokého ISO sa netreba báť! Tým viac, že na telefónoch (kde si to pozerá 98% ľudí) to nevidno. Ale aj tak je to svetlo problém. Taký rýchly akčný šport nechceme fotiť na rýchlosti menej ako 1/2000 sekundy (aj keď mám odskúšané, že aj 1/50 adod. funguje s dobrou stabilizáciou). Rýchle časy sú základ. A poznať ako funguje ktorá hala.
  7. Kde sa pohybovať? Ja mám najradšej miesto medzi divákmi, úplne hore a v strede na sieti. Nie je to ideálne miesto, tým pádom prídem o všetky zábery okolo siete a všetky tie efektné smeče a bloky (zavadzia tam rozhodca, stolička, reklama, hráčky oproti majú tváre prekryté sieťou). Mne sa však tieto situácie zdajú nudné, keď ju chcem mať, tak sa skrátka nachvíľu presuniem. Tam hore sa najlepšie fotia prekvapujúce odrazené lopty v poli. A tiež portréty do tvári – tie sú dosť horšie v tom, že musíte svoj vyvolený objekt sledovať dopredu, byť nachystaný a mať 50% šancu, že prehrá bod a urobí pretiahnutú tvár miesto výbuchu radosti. Niektoré hráčky reagujú oveľa emotívnejšie ako iné a tam sa album rozrastie o pár obrázkov. Podľa mňa najhoršie miesto pre fotografa je na striedačke – teda presne tam, kam pustia „akreditovaného“ novinára. Tam máte veľa reklám a veľa prekrytých situácií. Sranda, že aj v hokeji to tak funguje, profi dedkovia sedia dole pri mantineli na rozkladacích stoličkách, najhorších miestach, ale na druhú stranu už vedia čo kedy čakať, takže chodia domov s podarenými obrázkami. Tým pádom je to otázka skúsenosti a nie ostatných vecí, čo tu rozoberám. Áno byť pripravený, poznať šport a vedieť kedy čo čakať – je najdôležitejšia vlastnosť športového fotografa. Prichystaný chlapík z mobilom zmôže viac ako ateliérový fotograf s technikou v cene auta.
  8. Najťažší je ten moment. Ako som už povedal – odraz lopty trvá 0,1 sekundy. Musíte byť pripravený a cvakať dopredu. Je treba mať rýchly objektív, rýchly autofokus – a aj tak sa často pristihnete, že tá blbá tma, alebo ostrenie vám spôsobia, že vám niečo ujde. Ja mám na svojom Nikone na kolečku takú skratku CH – rýchle sériové snímanie. Že to cvaká rýchlejšie a urobíte si z jednej situácie aspoň 1 peknú fotku. Alebo aj 3 a potom trpíte, lebo svoje geniálne dielo musíte vymazať. Jedna z chýb Facebookových galérií je dávať po sebe idúce takmer identické obrázky. Inak, najviac používam asi objektív s pulzným ostrením – čo je síce veľmi rýchle, ale veľmi to neovládate. Ale čo by za to dali fotografi, pred takými 30 rokmi, keď vyrábali moju 300vku :). Aj pomalšie ostrenie (napr. AF-S v kombinácii so správnym nastavením má svoju silu).

O autorovi Zobraziť všetky články

admin