Autoradmin

Mňačko vs Kisch, Gryzlov vs Mňačko. Ako si červení reportéri šliapali na päty

Novinári v Číne

Tri generácie reportérov – zapálených komunistov. Mladšia generácia zakaždým odsúdila staršiu. Dosť drsne, jedovato. Prečo sa nemali radi tí, čo naoko stáli na rovnakej lodi? Ťažko povedať.

Hoci boli Čechoslováci, každý mal iný pôvod. Egon Ervín Kisch bol nemecky píšuci Žid, Pražák a svetobežník. Na východné Slovensko sa dostal počas krvavých bojov v Prvej svetovej vojne. Pokrikovali na neho – Kisch, zapíš to!. Rodičia Ladislava Mňačka pochádzali z Moravy, Laco bol teda naturalizovaný Slovák, mentálne revolucionár z robotníckej kolónie. Gavril Gryzlov bol syn bielych ruských emigrantov. Po tatkovi opilcovi zdedil geniálnu pamäť a naučil sa neznášať korheľstvo.

Jednu vec mali spoločnú – teda okrem ľavičiarstva. Ego. Prezývku Zúrivý reportér nedali Kischovi súčasníci, vymyslel si ju sám. Bol pyšný na historku ako sa chrbtom otočil samotnému následníkovi trónu v jeho vlastnej záhrade. Mňačko bol fanfarón, v pravidelných intervaloch vyviedol nejaký kúsok. Emigroval do Izraela a potom narobil vietor vláde, keď sa uprostred Pražskej jari vrátil – a zase emigroval.

Najviac zabudnutý Gryzlov bol magor v dobrom aj v zlom. Vedelo sa o ňom, že trvá na tom, aby pri každom jeho článku bolo jeho meno vysádzané niekoľkonásobne väčším fontom ako článok samotný. Zaslúžil sa o znovuoživenie osobnosnej žurnalistiky, ale bol aj nervák, čo strihal telefónom káble. Nerušte majstra pri písaní! Mal sa narodiť do doby mobilov.

Tajná Čína

Spor medzi (mŕtvym) Kischom a Mňačkom spustil názor na Čínu. Zábavné je, že presne tak isto sme o Číne schopní pohádať sa aj dnes, viď. napríklad inernetový spor reportéra CNN Etzlera a 10 rokov v Číne žijúceho Lukáša Codra. Síce žili od seba vzdialení tisíc kilometrov, každý v inom prostredí, ale to im neprekážalo, aby sa v názore na Čínu nepovadili ako psy.

Kisch navštívil Čínu v tridsiatych rokoch 20. storočia a ako pravý reportér to vzal od podlahy. Šiel sa podívať na popravu (formálne vykonanou čínskou vládou, ale nariadenou Angličanmi). Navštívil neslávne čínske fabriky, kde dvanásťročné dievčatá vyzerali ako šesťročné a osemnásťročným ešte nezačala menšturácia. Napísal reportáž o ťahačoch ríkš (v povolaní kde sa umieralo do piatich rokov), venoval sa priekupníkom zbraní, prostitúcii a francúzskym herniam… Zamieril do kláštora, kde pracovali do pása holé stareny. Teda, ako zistil – eunuchovia, ktorí boli pred revolúciou mocnými cisárskymi dvoranmi.

Autor zásady “Reportér nemá tendence, nemá co ospravedlňovat a nemá stanoviska” sa v Číne názorovo vybúril. Zaujal ostrý protikoloniálny postoj. Na západných mocnostiach nenechal suchú nitku. Vysledoval západné špiónstvo, pokrytectvo, obchod s ópiom. Šanghaj bol vtedy Babylonom sveta kolískou neresti (práve tieto postrehy tak klali Mňačkovi oči). Krátko pred Kischovou návštevou mesto zbombardovali Japonci. Kisch napísal, že Európania vo svojich štvrtiach ani nevstali od večere. Hoci Japonci Šanghaj okupovali s veľkým množstvom vojska a lodí, konflikt nikomu nestál za označenie vojna. Jednoducho: taká špeciálna operácia.

Kischova kniha Tajná Čína sa preslávila obsahom, ale číta sa ťažkopádne. Kischove postrehy sú skvelé, ale jeho štýl… každý odsek si treba prečítať dva razy. Minimálne. Má zlozvyk tých čias, že čitateľovi v úvode nijak nenaznačí, o čom bude zvyšok textu. Niektoré historky sú zábavné – ako navšívil čínske divadlo, kde herci už 900 rokov nosia rovnaké kostýmy a potom bol s jedným hercom túto garderóbu nakúpiť. Trvalo to dva dni a herec homosexuál neustále nariekal nad nechutným európskym zvykom nechať hrávať ženské postavy ženskými herečkami…

Ďaleko je do Whampoa

S Kischovou knižkou sa oboznámil mladý Mňačko, keď sa po vyše dvadsiatich rokoch nechal naverbovať na loď ako pomocný účtovník (ako hviezda Rudého Práva vyfasoval kráľovské vreckové a všetky možné povolenia). Československá loď Július Fučík viezla z rumunského prístavu sto českých traktorov na pomoc čínskemu ľudu. Mňačko odmietol lietadlo, od plavby si sľuboval dobrodružstvo. Vyzbrojil sa stovkou filmov a vyhuboval manželke, že mu do kufra pchá kefu na šaty. V Prahe mu sľúbili vydať knihu – Ďaleko je do Whampoa – na tú dobu v luxusnom formáte. Vlastne, asi aj na našu dobu…

Úprimne: Mňačkovmu cestopisu chýba šťava. Reportérstvo nechal v prístavoch, kde bolo pár Nemcov a Američanov a mohol si do nich rýpnuť. Väčšinu knihy vedie v zdvorilom, úctivom duchu. Dokonalý socialistický civilizmus, neviem už ako by som to nazval.

Na mori okrem obrovského tepla a morskej choroby nebolo toho veľa čo zažiť. Čínu zobral systematicky: od Whampoa a Kantonu, cez Šanghaj až do Pekingu (Peking ho absolútne nezaujal, alebo mu došli filmy?). Nechal sa súdruhmi voziť po potemkinovských dedinách, a tak jeho kniha je plná fráz, opisov bohatých večerí, ako navštívil Maovu revolucionársku školu, bábkové divadlo, ukážkový riečny sampan… z toho sa nedá uvariť reportáž, čo má gule.

Samozrejme, že aj Mňačko je ostro protizápadný a nonstop nadáva na imperialistov. V päťdesiatych rokoch Číňania začali liečiť deti, posledná rikša sa ocitla v múzeu, inžinieri kreslili obrovské stavby… Reportér je očarený čínskou veľkosťou, vecami, o ktorých netušil, že existujú, ale vyslovene si zakázal písať o problémoch. Medzi riadkami sa občas niečo mihne.

Na strane 231 sa čitateľ dokonale nudí, tak Laco naraz prihodí polienko v podobe článku Reportér v pekle. Tu to začína. Je to o Kischovi. Zlomyseľný text o tom ako Lucifer varí v kotli Kischa za to, ako referoval o Číne. Mňačko oslovuje Kischa Egonko a vraví mu, že mučenie prestane, ak povie pravdu, ale Egonko trvá na lžiach. Uštipačný článok, kde naraz vybuchla Mňačkova agresivita. V inak mierumilovnej knižke.

Nezmyselný útok. Už sme spomenuli: Kisch zavítal do Číny v úplne inej dobe. Vtedy Šanghaj patril európskym kolonizátorom a kvitol tu hriech každého druhu. Mňačko (a iní slovenskí spisovatelia) prišli v päťdesiatych rokoch do začínajúceho budovania socializmu, keď európske veľmoci museli vyprázdniť ihrisko.

Mňačko bol v päťdesiatych rokoch fanatik, pomáhal pri popravách (k čomu sa ako jediný prihlásil). Časom ho komunistická viera opúšťala… Ale vtedy v Šanghaji nadšene hlásil, že čínsky obchodník je najčestnejší na svete, a keď na ulici zabudnete kufor, pionieri pri ňom zorganizujú hliadku. Raj na zemi (ešte pred Maovými skokmi a kultúrnymi revolúciami).

Kniha končí návštevou Moskvy, čo je mimoriadne schizofrenická reportáž, a už vidno, že v Lacovi začal hlodať červík pochybností. Nechá svoje postavy nadšene vykrikovať: “Moskva, Moskva, Moskva!”, ale zároveň vidí niečo nehrá. Ešte to nenapíše. Borovský a Masaryk by sa čudovali. Najlepšie na knihe Ďaleko je do Whampoa sú fotografie.

Červený Hemingway

Fotografom, aj keď nie pamätným bol aj Gavril Gryzlov. Sebavedomie mu nechýbalo. Blýskal sa rozhovormi o tom ako a prečo fotí, ale myslím, že okrem fotiek z procesov s gardistami, žiadne nestoja za zmienku. Ani Gryzlovove cestopisy neboli veľmi dobré, Talianom sa vysmieval za to, že sú Taliani… Turista z dediny, nie ozajstný cestovateľ.

Na začiatku roka 1968 napadol Gryzlov Mňačka – surovejšie než by sa patrilo na bývalého kamaráta a kolegu (alebo: obdivovateľa). Gryzlov poznal svoju moc. Vedelo sa o ňom, že pomáha bezbranným a zabudnutým. Sem-tam ublížil. Za mladí sa vysmial veľkým meme článkom trampom – a spôsobil prenasledovanie trampského hnutia bezpečnosťou. Tesne pred pádom bol celebritou.

Keď Mňačko zdúchol do Izraela, bol to prúser. Z pôvodného veľkokibuca na štýl Interhelpa sa po vojne sa zo židovského štátu stalo pravicové teleso a to socialistický tábor nevedel rozdýchať. Vtedy sa na Mňačkovú adresu vyjadril každý novinár a umelec v krajine. Hlavným kolbiskom bol Kultúrny život. Gryzlov si na kopanec vyhradil celú stranu vo svojej Smene, čo v časoch, keď mali noviny 4-8 strán, nebolo málo.

Skráťme to: Gryzlov predstieral intelektuálny filozofický tón, ale v skutočnosti len vykydal najhoršie klebety (typu, že Mňačko si do Izraela zaletel po zdedené valuty svojej manželky), ktoré okorenil negatívnymi (starostlivo vybranými) recenziami v západných médiách na Mňačkovu knihu Ako chutí moc. Gryzlov sa nevedel preniesť cez to, že Mňačkove knihy sú vystavené v západných kníhkupectvách a autora pozývajú do viedenskej televízie…

Aj Gryzlov narazil. Veľmi skoro. K ľadu ho uložil iný “novinár” – kamarát Husák. Než sa Gusto pustil do čistiek, zbavil sa najskôr priateľov, ktorí mu pomáhali dostať sa do pozornosti verejnosti, tzn. kamarátov z tlače a televízie (prihodil právnikov, čo ho vysekávali z lochu a zopár bývalých kolegov historikov). Čo sme chceli, to sme dostali, ako sa u nás hovorí. Má tento príbeh červených reportérov nejaké poučenie? Podľa mňa nemá.

Outer Worlds (Recenzia)

Outer Worlds

Na Vianoce bola na Epic Store zadarmo hra Outer Worlds… a keď je niečo zadarmo, nemôže to byť zlé :). Od tímu, čo predtým vyrobil: Neverwinter Nights 2, Dungeon Siege 3, Pillars of Eternity; mali prsty v Icewind Dale, v Elder Scrolls – ale hlavne vo Falloute a Star Wars: Kotor 2. Pre niekoho starého sú tieto hry najlepšie RPGčká v histórii čo vyšli.

Na začiatku to nechcelo ani zaboha naštartovať. No – skúšal som to veľmi dlho. Ešte že som tak napoly robil niečo iné a nechal som to ísť, či to niečo sťahovalo, alebo kieho čerta… To úvodné menu v skutočnosti nikdy poriadne nefungovalo – skrátka technické problémy. Veľké. Tzv. game breaker charakteru. A to by bola škoda, lebo je to najlepšie RPG za posledné roky čo som hral. Priamo súperilo so Starfieldom, ktorý bol síce väčší projekt, ale hráčov veľmi nebavil.

Outer Worlds… je vlastne docela krátka hra. Aspoň mi to tak prišlo na konci. Sú k nemu nejaké DLC, dve konkrétne na mňa vyskočili uprostred hry – tiež zadarmo. Ale nešli hrať po dohratí hlavného príbehu… potrebuje starší save no… Ešte nejaké chyby: planéty a grafika sa mi veľmi nepáčili. Zbraní a armorov sa mi zdalo málo. Tu je to trochu sporné: evidentne som hru poriadne nepreskúmal, celá moja parta mala celý čas na sebe obrovské armory a všetko sme riešili štýlom, že sme všetko vystrieľali. Až potom som pozeraním videí zistil, že iní hráči mali iné oblečky na sebe a riešili problémy často stealth štýlom :). Nepáčilo sa mi ani, že nejde schovať zbraň – pri všetkých rozhovoroch mierim kamošom rovno medzi oči… A ešte nejaké chybičky by sa učite našli. Ale.

Ale. Inak je to super RPGčko! Super príbeh! Obšľahnutý Fallout, ale len na prvý pohľad. Svet je trochu postapo – kolónia ľudí na inom planetárnom systéme, ktorej sa príliš nedarí a tak trochu vymiera. Aj niektoré štylizácie a vtipy sú falloutovské… ale príbeh samotný – je orwellovský. Cynický a politický. A priznám sa, že plno vtipom som asi ani nerozumel, lebo tá slangová angličtina bola miestami ťažká….

Príbeh je jednoduchý: nejaký vedec vás zachráni zamrznutého z lode a chce oživiť aj zvyšok posádky, pretože verí, že to kolónii vdýchne nový život. Vládcom – korporáciám – sa to ale veľmi nepáči. Nechcú aby ich niekto nahrádzal a zdá sa, že kolónia nové hladné krky ani neuživí… Potom nasleduje malý počet hlavných questov, ktoré sa dajú ľahko a rýchlo prejsť. Ako pravý RPGčkár, som, samozrejme, prešjmejdil každý kúsok máp (je ich málo) a porobil všetky možné bočné questy, čo šli. A ako poctivec až po konci hry zistil, aké chyby som robil pri investovaní bodíkov :).

Všetky tie bočné questy a surovovsť toho sveta sa mi zdali výborne napísané. Máme tu bohaté svine, robošov, čo robia od vidím do nevidím za plechovku mimozemskej ryby, nejakých revolucionárov, a sem-tam nezávislých freelancerov, ktorí sa živia bohviečím (poctivým asi nie). Starý dobrý systém frakcií a reputácií – a čo je najlepšie, aj fatálnych rozhodnutí, akým smerom sa život v sústave Halcyon bude uberať. Možností je oveľa viac, než na aké prídete pri prvom hraní (ak hráte konzervatívne ako ja).

V príbehu vám pomáhajú spoločníci, ktorí majú vlastné quesy, a hurá, nejde mať s nimi romance, čo je pri niektorých RPGčkách extrémne otravné. Vyklikáte náhodne nejaké odpovede a už trtkáte s piatimi chlapmi. Outer Worlds… sú viac stará škola. To je na nich dobré. Škoda, že PC verzia nemá menej konzolové ovládanie, ale to už asi každé RPG posledných 15 rokov…

Túto hru som si užil. Hra je dobrá, keď po dohratí vám ďalej chodí po rozume až sa pristihnete, že na Steame kupujete niečo, čo dúfate – sa na ňu podobá. Najlepšie na Outer Worlds je, že táto značka má podľa mňa väčší potenciál ako veľký Fallout. Z toho sa už veľa nedá vymačkať – tam dajú nejaké iné americké mestá s inými americkými problémami. Ale v Outer Worlds je povedané, že podobných kolónií ako je Halcyon sú desiatky, všetky majú problémy, a úplne na konci je načatá vec, že aj rodná Zem sa zrejme otriasla v nejakom megaprúseri. Vysielačky stíchli – vesmír sa otvára. Dvojka vyjde, to je už isté.

Houston, máme problém. Diváci v divadle sa smejú na vulgarizmoch. Iba

Obecenstvo v divadle

Bolo nebolo, zišlo zopár hercov, prišlo obecenstvo vyobliekané ako na mexický kar, a hralo sa. Všetko bolo tak ako malo byť. Akurát nikto sa nesmial. Mala to byť veselá hra. Počuli ste ihli padnúť na koberec… Nie, inak. Počuli ste susedove žalúdočné kyseliny ako vypaľujú vredy do brucha. Ihly majú v divadle iba šatniarky.

Potom to prišlo. Herec z ničoho nič povedal herečke, že je piča. Bum. Náramný rehot. Obecenstvo vybuchlo hurónskym chechotom. Keby sa v divadle mohli jesť pukance, lietali by vypľuté z úst po celej sále. A potom zase ticho… a zase niekto povedal piča a zase sa ozval zvuk trhanej bránice a explózia zadržiavaného smiechu. Do kopy povedali piča v hre asi 5 až 10-krát. Nepočítal som to. Veľmi dobre bolo publikom prijaté aj hovno v strede obývačky, zato na slovo sračky pred záverom sa už nikto nezasmial.

Aby som bol fér, jeden ne-opĺzly žart žal úspech – keď herec vypadol z balkóna. Potom ten istý manéver zopakovali asi desaťkrát, až si aj najslobodomyslenejší komik v publiku musel povedať, že opakovania vtipu majú byť maximálne tri za predstavenie. Normálne, postave naraz kleslo IQ o 60 bodov a znovu a znovu vypadávala z balkóna. Na tejto technike je postavená celá naša televízia, že… Jednoducho: hra z panelákového prostredia. Ako sa rodina sťahuje medzi dvomi panelákmi. A teraz: je problém v divákoch alebo v tvorcoch, ktorí ostatne, len nastavujú kašu podľa toho čo vyskúmali?

Problém s humorom, nebude len v divadle. O Štúrovi sa traduje, že ho videli smiať sa iba raz v živote (keď nemal čím zaplatiť v krčme). Náš najslávnejší básnik sa narodil v obci Závažná Poruba. Prvý humoristický časopis vydával predseda SNS (najlepšie vtipy mu posielali Česi). A tak ďalej. Nepohli sme sa za tých 200 rokov – ťažkal si Satinský, keď mu zakázali Reného (hru podľa tiež zakazovaného Bajzu).

Čo s tým? Napadajú mi dve riešenia. Ak nám humor nejde, neslúžme si ním. Stephen King nenávidí príslovky a nikdy ic nepoužíva. Vytesnil ich zo svojho sveta. Ak v Kingovej knihe vidíte príslovku, najskôr ide o robotu premotivovaného prekladateľa. V skutočnosti veľkí spisovatelia vedia používať príslovky, rozumejú kde áno a kde nie. Stephen to nevedel, tak sa na to vykašľal. Nie som si istý či výraz „do piče“ je príslovka alebo citoslovce – Chatbot sa k problému nechce vyjadriť a budiť svoju starú slovenčinárku kvôli tomu nebudem.

Druhá metóda: navštevovať iba detské divadlo. Nemusíte sa výberovo obliekať. Hry sú krátke. Lístky sú lacné. Témy sú širšie ako ľudová slovesnosť a paneláky. Detičky sa smejú na kadečom…a dospelí sa smejú na detičkách…

Ešte tretí nápad. Urobiť hru čisto založenú na nadávkach a vulgarizmoch. Videli ste Brewsterove milióny s Richardom Pryorom? Tak hentak. Napr. predstavenie o tom ako sa elektrikári v 90-tych rokoch v Petržalke pokúšajú vymontovať elektrickú skriňu, čo visí na klincoch v pivnici plnej odpadkov a fekálií. V takej hre by nepadlo jediné slovo schválené jazykovedným ústavom. Alebo ako traktorista opravuje traktor a musí sa dostať k nejakému šróbiku v strede motora a kvôli tomu desať hodín všetko rozmontovávať… všetci svätí by sa minuli po desiatich sekundách :). To by sa dámam v prvom rade právom natriasli pončá.

Atény Pub Run

Atény - kaviarenskí anarchisti

Moc sa mi nechce vyjadrovať ani k jednému pivu :p. Barmani to skôr nalievali ako čapovali, všetko sú to buď české pivá, europivá, alebo v najhoršom prípade domáce grécke pivá. Všetky za 5 eur. Skôr ma zaujímali podniky ako také. Išiel som po rock/metalových podnikoch, stojí za zmienku iba, že zhruba polovica z nich v podstate o sebe klame. Ako hlohovecký Western Pub, kde je výzdoba na štýl country a od rána do večera hrajú reperi a kolotoče:P. Akurát tam nebola ani tá výzdoba. Ešte mi vo väčšine podnikov dávali pukance alebo arašidy – alebo pohár vody.

  1. Interpid Fox. Samé decká pod 20 rokov. Nikto tam nič nepil, čo asi pre majiteľa nie je dobré, ale jak má, tak má.
  2. Rock Dragon Pub. Jediný podnik, čo plnil čo sľuboval. Vo vedľajšom klube prešľapovalo 50 ľudí pred páskou ako v americkom filme, tuná som bol jediný platiaci zákazník. Okrem mňa tu bol len jeden starý ujo, čo tancoval jak ďábel. DJ – blázen, čo púšťal staré metalové pecky z CDčka. Iba pre nás dvoch. Každé 3-5 minút sa s láskou zahľadel do svojej zbierky na poličke a vybral nejakú pecku. Výzdoba veľmi štýlová. Ale nikto tam nebol… v sobotu po desiatej
  3. Rainbow Metal Club. Preplnený podnik, ľudia okolo 25 rokov. Najskôr hral Blind Guardian, potom Iron Maiden, potom Manowar atď. Z ľudí tam výzorovo nikto na to nevyzeral, ale všetci sa bavili. Boli tam aj dievčatká v latexových oblečkoch, ktoré nemohli mať ešte 18 rokov. A dve čašníčky, tiež mladučké a maličké, čo neboli čašníčky, ale vlezlé predavačky, otravné jak vši v zašitej riti. Jedna mi vysvetľovala aký je rozdiel medzi Weiss a Lager (jediné pivá v ponuke), a keď som nič nehovoril, tak mi to písala do telefónu. Aj na záchod ma zaviedla osobne (inak, nikde nemajú pisoáre, všade len 1 normálny záchod. Proste neprodukujú toľko moču ako u nás). Na čo sa vlastne sťažujem. Litrové pivo za 11 euro.
  4. Shamone Gay Club :P. Proste som šiel okolo. Podnik doširoka fyzicky otvorený do hlavnej ulice – no, ani nebudem písať ako byt to dopadlo na Slovensku. Všetci tam vyzerali ako bývalý riaditeľ Kunsthalle. Pivo iba vo fľaške, a ešte aj tá ich najhnusnejšia značka čo majú.
  5. Nejaká reštaurácia, kde bolo prázdno.
  6. Ďalšia reštaurácia, kde bolo prázdno, ale pod Akropolou. Na konci mi doniesli na účet domu vriace víno s medom a amarettom – vravel som si, radšej keby tie hranolky zo včera miesto toho ohriali :p.
  7. Hard Rock Cafe na Monastiraki námestí. Uf. Myslel som si, že tento reťazec si potrpí na istú úroveň. Toto sa nechytalo napr. na pražský Hardrock alebo iné namakané pobočky. Toto bola iba reštika. Pivo neviem prečo mi dali malé, ale to aj na pár iných obrázkoch.
  8. Nejaký bar v pasáži, lebo vonku sa rozpršalo. Nefungoval tam internet – v úplnom centre mesta pri Syntagme. Až vonku. Barové stoličky pre ľudí do 100kg.
  9. Hassan Café bar. Náhodná, a možno najzaujímavejšia zastávka. Vonku – totálna anarchia. Graffiti a veľké zástavy s politickými heslami. Kvázi pank ľudkovia. A memoriál nejakému chlapcovi, ktorého pri protestoch v Istanbule trafil plynový projektil a on potom zomrel a Erdogan ho vyhlásil za teroristu… vygooglite si Berkin Elvan. Neviem, prečo som o ňom nepočul. O pár metrov odtiaľto už začínala pasáž, kde boli STOVKY sfetovaných bezdomovcov po zemi. Striekačky, daktorí úplne stuhnutí v kŕčoch a boli tam veru aj agresívni niektorí. A medzi nimi chodil blázon v zelenej uniforme, so štítom a obuškom… neviem či to bol policajt, ale jednu chvíľu chcel asi pacifikovať aj mňa.
  10. Beatniks Road Bar. O päť metrov ďalej. Vraj tu bývajú koncerty a tancuje sa to. No neviem. Taký maličký bar. Barmanka hluchá. Pýtala sa, či chcem Guiness, ja že hej, tak mi dala Amstel. Myslím, že si uvedomila, že niečo je zle, lebo sa mi veľmi pekne ospravedlnila :p.
  11. Rock n Roll bar. Zabudol som si odfotiť ten skvelý fľaškový 0.33 litrový Heineken čo som dostal predtým než mi bolo slušne naznačené, aby som odišiel. Pozrel som si recenzie. V minulosti išlo vraj o legendárny podnik, alebo potom ho prebrali nejakí, ktorých recenzenti opísali ako „správajú sa ako 100 pápežov“ alebo „1000 kardinálov“. Presne také to bolo. Muzika – grécke kolotočové hity. A hral to DJ v ohrádke. Túto informáciu si zapamätám do konca života miesto nejakých užitočných vecí.

Obrázok – vzadu je ten memoriál Berkinovi. Tu pochopíte pojem „Kaviarenský anarchizmus“. Album s pivami tu.

Modrooký samuraj

Modrooký samuraj

Nikdy inokedy som nečítal toľko čísel z filmového priemyslu ako tento rok. Prakticky celý záver roka bol o tom koľko prerobil Disney (a ako domrvil superznačky LuasArts, Marvel a Pixar) a ďalší, woke neboráci. Úprimne – podľa mňa sme sa len tých superhrdinov prežrali.

Najskôr zachraňujú mesto, potom planétu, potom galaxiu… a nakoniec je z toho bordel, keď zachraňujú realitu mnohovesmíru a prdia do legín. Kedysi dávno prestali divákov baviť westerny, pirátske filmy, akčňáky so svalovcami… na rade sú superhrdinovia. Generické príbehy nestačia… v roku keď scenáristi štrajkujú proti AI, stvorili kopu supernudných supergenerických supernúd :).

Našťastie, pri seriáloch to bolo lepšie. A toť máme – 100% na Rotten Tomatoes – Modrooký samuraj. Síce len 21 recenzií od tých top kritikov (od normálňakov to má 96%), ale stačí to na vyhlásenie, že ide o seriál roka. Inak, väčšina tých kritikov sú kritičky. Dievčence sa namotali na seriál, kde modrooká naštvaná samurajka vykostí armádu chlapíkov.

Samuraj, čo pohŕda cťou

Prečo nespoilovať, že je to žena, keď to z každého obrázku doslova kričí. Zaujímavé je, že originál japonské animečko dokáže až klišovite skryť pohlavie pohlavie postavy – americkej kópii sa to nedarí. Ako v každom anglo-americko-európskom seriáli je to až hlúpe ako nikoho nenapadne, prečo tá žensky vyzerajúca postava so ženským hláskom nie je žena.

Týmto sa plynule dostávam k tomu, že seriál má logické chyby. Veľa chýb. Začal som si to uvedomovať od cca 3. dielu. Že plno vecí sú kraviny a nesedia (také tie drobné detaily, nie to, že príbeh nie je historicky presný, lebo niečo také sa mohlo stať skôr v Číne o dvesto rokov neskôr, a žeby si nejaký osmelý Tommie vyšliapol na vládu, to už je dosť mimo). Na druhú stranu, keď človek veľa rozmýšľa o seriáli aj po jeho skončení – to je jednoznačný dôkaz kvality. Aj o Avatarovi som voľakedy dávno veľa rozmýšľal, aj to bolo anime lepšie ako originál anime. Americké anime sa totiž zbaví tých japonských otráv – príbeh sa neroprskne medzi 200 postáv, z ktorých každý má 10 dielov na svoju temnú minulosť a 2 diely na bitku. Nie. Odsýpa to pekne. V pravý čas v strede to spomalí a príde plot twist a vysvetlenie.

Vojna svetov

Modrooký samuraj… je super. Postavy sú super. Na hlavný obrázok som nedal Mizu, ale Akemi, lebo jej príbeh sa mi páči ešte viac. V podstate je v tej istej pozícii ako Mizu – zdanlivo bezbranné vtáčatko sa musí brániť sviniam. A volí úplne iné zbrane. Hlavný záporák je správne zvrhlý a čo veta, to zaujímavá myšlienka. Je namakaný. Celkovo – je to postavené na skvelom scenári. Ten vymyslel chlapík čo má na konte Logana a nového Blade Runnera so svojou japonskou manželkou, ktorá porodila modrooké bábätko a stalo sa nápadom na seriál (a dneska je z nej 15-ročná tínedžerka, ktoviečo si myslí o tých skoro-porno scénach hehe. Ale inak – každá erotická scéna tu má zmysel a opodstatnenie, na rozdiel od 95% iných seriálov).

Krásne čisté a väčšinou zimné Japonsko je krásne čisté len na pohľad. V skutočnosti je seriál o najtemnejších pudoch spoločnosti. Ak chcete byť populárni na tiktoku, napíšte, že nejaký seriál je rasistický. Tuná je to problém. Rasový boj je hlavným motívom. Belosi sú tu vykreslení ako totálne svine (vlastne len jeden). A Japonci na tom nie sú oveľa lepšie… a niekomu vraj vadí, že najslávnejší šermiar v histórii Japonska má byť 1. žena 2. má modré oči. Je to fikcia, ale veľmi realistická. Teda. Kým nedôjde na bitky. Potom sa z drámy stáva supernatural žáner (premakaný to hej… ale aj škoda, že tá Mizu má regeneráciu ako Deadpool a Wolverine dohromady).

Vravím, seriál má chybičky. V scenári. Drobučké nedostatky v krásnom vizuáli. Ale ako hovorí majster Eigi – oceľ nesmie byť dokonale čistá, lebo sa rozpadne. Musí obsahovať nečistoty… Na celý seriál to krásne platí. Vlastne len na prvú sériu, lebo na druhú netrpezlivo čakáme.

Ako fotiť volejbal (tipy pre neprofesionálov)

Ako fotiť volejbal

Prečo volejbal? Pretože je to amatérsky šport, netreba na neho akreditáciu a nevyhodia vás z neho SBSkári (pravdepodobne). Podobne sú na tom hádzaná, ženský futbal, juniorský tenis, dedinský futbal atď. atď. Z pohľadu športovej fotografie sa volejbal nedá porovnať s futbalom alebo hokejom – je to oveľa oveľa náročnejšie. Presne tak.

Neklamem. A preto je to aj výborný tréning pre začínajúceho fotografa, alebo takého, čo potrebuje kondičné cvičenie. Ak by som učil triedu fotografov, brával by som ich na volejbal. A či ženský alebo mužský? No, podľa preferencie. Alebo proste podľa toho, čo sa hrá vo vašom meste. Volejbalistky sú krajšie ako volejbalisti (nemusí to nutne znamenať, že aj fotogenickejšie, ale väčšinou áno).

Keď nejaký chlap povie, že bol na ženskom volejbale, tak 100% ostatných chlapov mu povie: čo si bol pozerať zadky? Nuž takto. Vezmime tento článok čisto z pohľadu serióznej športovej fotografie. Tam sú tie zadky často veľkým problémom. Fotograf chce čistu fotografiu a do toho mu zo všetkých strán vrážajú zadnice, ruky, vlasy, hráčky sa navzjom zakrývajú – je to veľký mišmaš a jeden z dôvodov, prečo tvrdím, že ide o jeden z najťažších žánrov vôbec. Hlavný dôvod je:

  1. Hra trvá maličký zlomok sekundy. Vo futbali, basketbale, v hokeji si niekto vezme loptu a vy máte aspoň tú sekundu, aby ste sa na neho zamerali. Vo volejbali trvá odrazenie lopty tak 0.1 sekundy. A vy netušíte kam lopta priletí a aké ruky ju odrazia. Ste prilepený nonstop na hľadáčik a zúfalo číhate. Oproti tomu je ľubovoľný futbal selanka. Vo futbale sa neustále odlepujú dvojice hráčov a urputne spolu bojujú – pekné zábery. Ak sú všetci nahromade tam kde je lopta, podľa toho poznáte nekvalitný zápas. Vo volejbale poznáte nekvalitný zápas podľa slabej bojovnosti – hráčky sa málo hádžu alebo naopak, hádžu sa síce za loptami, ale zbytočne, pretože tak činia lebo nemajú iné východisko.
  2. Je zvláštne, ale na volejbale sú najlepšie stredné sety. V prvom sete sa družstvá rozohrávajú, výmeny sú krátke a pekných fotiek pomenej. Naopak ku koncu, takmer na 100% jedno družstvo pochopí, že nevyhrá a kvalita zápasu opäť klesne. Je to ten najťažší boj, odohrať do konca, keď viete, že to máte spočítané.
  3. Ešte raz k tým zadkom. Základné pravidlo športovej fotografie by malo byť – mať na obrázku po prvé hru, po druhé tváre, po tretie loptu. Ostatné zábery sú príležitostné (samozrejme, aj bez lopty viete urobiť dramatický obrázok, ale to závisí od situácie). Veľmi prekáža ak sú hráčky nakope. Vy sa musíte naučiť ich oddeliť. Najlepšie sa to robí vzadu, tam kde loptu prijíma libero. Mimochodom, po podaní je zbytočné mačkať tlačítko. Pri podarenom podaní je na 99% príjem lopty ešte čistý, generický. Až pri ďalšej výmene začnú vznikať dramatické neočakávané situácie. Aj podania sú všetky generické – odfotíte si jedno a máte všetky. Niektoré hráčky sa síce vedia krásne efektne zavesiť do vzduchu a tresnúť do lopty, ale každé jedno podanie skrátka vyzerá rovnako.
  4. Akú techniku? Ako vidíte na mojich albumoch v Stanovom cvaku, som amatér, techniku mám lacnú a zastaralú. Dokonca jeden objektív má už vyše 30 rokov :). Napriek tomu sa nesťažujem. Ide to aj s lacnou a zastaralou technikou. Ale vhodnou. Potom je s tým zábava. Nevhodné sú podľa mňa široké objektívy. Pozerám si albumy iných fotografov a tam sú širokáče také, že na obrázku je 12 hráčov, sito, rozhodcovia, reklamy – každý záber je jeden obrovský chaos, kde neviete na čo sa pozerať. K športovej fotografii patrí teleobjektív. A teraz pozor – volejbalové ihrisko je maličké. 200 alebo dokonca 300mm objektív je tak na potrétovanie emócií, ale na zachytenie celých situácií je to pridlhé. Najviac mojich záberov je okolo 135mm.
  5. Za ostrosťou sa už dávno neženiem. Clony mám otvorené na maxime podľa objektívu. Možno nejakú 1.4 alebo 1.8 možno trošku privrieť, až také tragické svetlo zase v tej hale nie je. Už viem ktorý objektív je ako ostrý, a na akej clone je najostrejší – a nad týmito vecami sa pri volejbale vôbec nezamýšľam. Dokonca už to trošku pri editácii aj rozmazávam.
  6. Svetlo je problém. Moderné športové haly majú už dobre vyriešené osvetlenie, majú tam dokonca viac úrovní svetelnosti. Stavte sa, že správcom haly je nejaký dedko, čo cez zápas Extraligy púšťa svetelnosť 2ku miesto 4ky, aby ušetril 5 euro na zápase za elektrinu. Priznám sa na rovinu – používam ISO 1600 až 3200 (pri objektíve, kde mám svetelnosť okolo 5-6, ale napr. s tou 2.8 sa dá ísť na ISO 400-800 – v dobre osvetlenej hale. Nitra alebo Piešťany sú dobre nasvietené haly, Trnava a Hlohovec sú jaskyne-tmavé komory). S hodne dobrým moderným foťákom a málo svetelným objektívom by som asi šiel aj na 6400 ISO. Lepšie je opačne – starý foťák a moderný svetelný objektív. Čím vyššie ISO, tým vyšší šum, to vie každý. Ale – čím viac svetla, tým je ten šum nižší. Chápeme, že? Vysokého ISO sa netreba báť! Tým viac, že na telefónoch (kde si to pozerá 98% ľudí) to nevidno. Ale aj tak je to svetlo problém. Taký rýchly akčný šport nechceme fotiť na rýchlosti menej ako 1/2000 sekundy (aj keď mám odskúšané, že aj 1/50 adod. funguje s dobrou stabilizáciou). Rýchle časy sú základ. Taký čas 1/800 ešte dokáže zamraziť hráčky, sem-tam už ich rozmazáva, ale lopta už býva akoby v inej rovine než je. Poznať ako funguje ktorá hala.
  7. Kde sa pohybovať? Ja mám najradšej miesto medzi divákmi, úplne hore a v strede na sieti. Nie je to ideálne miesto, tým pádom prídem o všetky zábery okolo siete a všetky tie efektné smeče a bloky (zavadzia tam rozhodca, stolička, reklama, hráčky oproti majú tváre prekryté sieťou). Mne sa však tieto situácie zdajú nudné, keď ju chcem mať, tak sa skrátka nachvíľu presuniem. Ak je dobrý zápas a plno divákov, tak sa do stredu vôbec nemusíe dostať :). Žiadne miesto nie je tragédia – z každého miesta v hale by ste si mali nejak poradiť. Tam hore sa najlepšie fotia prekvapujúce odrazené lopty v poli. A tiež portréty do tvári – tie sú dosť horšie v tom, že musíte svoj vyvolený objekt sledovať dopredu, byť nachystaný a mať 50% šancu, že prehrá bod a urobí pretiahnutú tvár miesto výbuchu radosti. Niektoré hráčky reagujú oveľa emotívnejšie ako iné a tam sa album rozrastie o pár obrázkov. Podľa mňa najhoršie miesto pre fotografa je na striedačke – teda presne tam, kam pustia „akreditovaného“ novinára. Tam máte veľa reklám a veľa prekrytých situácií. Sranda, že aj v hokeji to tak funguje, profi dedkovia sedia dole pri mantineli na rozkladacích stoličkách, najhorších miestach, ale na druhú stranu už vedia čo kedy čakať, takže chodia domov s podarenými obrázkami. Tým pádom je to otázka skúsenosti a nie ostatných vecí, čo tu rozoberám. Áno byť pripravený, poznať šport a vedieť kedy čo čakať – je najdôležitejšia vlastnosť športového fotografa. Prichystaný chlapík z mobilom zmôže viac ako ateliérový fotograf s technikou v cene auta.
  8. Najťažší je ten moment. Ako som už povedal – odraz lopty trvá 0,1 sekundy. Musíte byť pripravený a cvakať dopredu. Je treba mať rýchly objektív, rýchly autofokus – a aj tak sa často pristihnete, že tá blbá tma, alebo ostrenie vám spôsobia, že vám niečo ujde. Ja mám na svojom Nikone na kolečku takú skratku CH – rýchle sériové snímanie. Že to cvaká rýchlejšie a urobíte si z jednej situácie aspoň 1 peknú fotku. Alebo aj 3 a potom trpíte, lebo svoje geniálne dielo musíte vymazať. Jedna z chýb Facebookových galérií je dávať po sebe idúce takmer identické obrázky. Inak, najviac používam asi objektív s pulzným ostrením – čo je síce veľmi rýchle, ale veľmi to neovládate. Ale čo by za to dali fotografi, pred takými 30 rokmi, keď vyrábali moju 300vku :). Aj pomalšie ostrenie (napr. AF-S v kombinácii so správnym nastavením má svoju silu).
  9. Otázka je aj čo vlastne fotiť. Niekto chce vyslovene smeče a bloky. Výskoky a dramatické situácie. Niekto sa môže sústrediť pokojne na portéty a emócie. Prečo nie? Keby som bol novinár a mal doniesť do nejakej redakcie fotku, vedúcemu by bolo úplne fuk, čo je na fotke, hlavne musí byť dobrá, výpovedná a predávajúca. Teda – môže tam byť napr. obľúbený skupinový obrázok víťaza po víťazstve. Alebo pozápasoví MVP hráči – čo zvládne aj desaťročný školák s mobilom. Najlepšie je mať variabilný album… mať hru, ale aj emócie v pauzách… divákov, aj striedačku. Momenty po vyhranej výmene, ale aj sklamané ohnuté postavy po stratenom bode. Celé postavy, aj detaily. Každú chvíľu v hale niekto urobí niečo zaujímavé… a trvá to tak sekundu. Hlavne neváhať a cvakať jak blázon. Doma si to pretriedite.
  10. Úprava v Photoshope. Najlepšie je – keď netreba nič upravovať. Tak by to malo byť… a tak to dnes nikto nerobí. V albumoch iných fotografov vidím ako si zničia skvelý album len zato, že majú zle nastavený monitor :). Ak upravujem fotky v PS, tak veľmi mierne, jemne. Čokoľvek radikálne športový obrázok zničí. To čo môžete robiť kdekoľvek inde, pri inom žánre – pri športe nie je dobrý nápad. Táto fotografia má byť poctivá a pravdivá (pozerajte najlepších športových fotografov na svete – tam to fakt nie je o postprodukcii). A keď nefotíte ostro alebo svetlo na mieste, niečo je zle na vašej strane. Ale inak viem, že tie naše zle osvetlené haly majú tendecie robiť divoké farby… kombinácia vysoké ISO a málo svetla je niekedy nezdravá.