Na pive

Autoradmin

Šariš Ejl vs Nadržený klokan Ale

Šariš ejl

Ejl, ale po našom! Špecialitou je slovenská vášeň! V dueli s Klokanom od Helfu, ktorý má v ponuke Klokanov hneď dvoch – nafrněného a ehm, nadržaného.

Dvakrát ale, na ktorom sa marketingovci vybúrili. Na tie šarišské reklamy som sa díval tak dlho, až som nevydržal a išiel na jeden z ich minieventov, čo robili po krčmách. Inak, dvaja brigádnici mali len logo na tričkách a vôbec nedošli v steampunkovom kroji, ani netancovali zmodernizované  ľudovky, ako teraz na východe všetci robia (podľa reklamy). Toľko textu, ale zabudli vôbec spomenúť, či je to dvanástka alebo desiatka, alebo vlastne je to fuk :). Ejl je ale vyladený na chuť Slovákom, tzn. nemá vôbec hutnosť ani ten typický ráz ale, je skôr podobný klasickým ležiakom (hoci je kvasený zvrchu). To pivo chutí obyčajnejšie, než som čakal, ale nebolo vôbec zlé. Otáčať sa dá, otázka je, či to stojí za ten humbuk, a či sa zapíše nejak do dejín :). Skôr nie – proste si vybrali jednu značku na reklamu a spočítali, si žeby reklama mohla (hádam) mať úspech.

No a potom tu máme dvanástku od Helfu – Nadržený klokan. Uletený názov – a zbytočný, lebo jediná vec, čo o Helfe viem, že majú výborné pivá a je to mladučký pivovar a ešte že to majú len na pár miestach. Teraz som vygooglil ešte, že je to pivovar postavený na troskách Osečanu, takže zase sme na začiatku :). Ale ako vravím, je to raritnejšie pivo a výborný. Ani ich ale (vraj ľahšieho valónskeho typu, tzn. Frantík) nie je typický ale, tak ako jeho konkurent hore. Prišiel mi trošičku iskrivejší, o štipku korenistejší a s plnšou penou ako konkurent – a preto aj o kúsok víťaz duelu. Ale obe pivá boli dobré.

Helf Nadržaný Klokan ale

Hlohovec vs Sereď vs Klokočina

Pivárnička nad Rínkom

Ešte donedávna sa v týchto rázovitých oblastiach výrazne lokálneho charakteru burger nedal kúpiť. Teda dal… jasné. V stánku na autobusovej stanici so žemľou z Lidla, ktorá prežije všetko, dá sa s ňou umývať dlážka, alebo podkladať stolík, akurát sa nedá moc jesť :P Aj to maso z Lilla vella mylla.

No a už to tu máme. Americký štýl burgerov nám dorazil aj do malých zaprdených mestečiek, ktorým sa týmto prudko dvíha životná úroveň, keď si po robote v logistickom centre v Amazone môžete skočiť na jeden stredne prepečený hovädzí :P.

Pivárnička burger, Pivárnička nad rínkom, Hlohovec, 10,90 eura. To hore, to je najlepší hlohovský burger v meste. Až sa prihlási nejaká konkurencia, rád ju sem pridám, ale zatiaľ žiadna nie je. Vidíte ako je naložený? Keď niečo stojí 10,90 v tomto meste, musí to byť plné až po strechu. Čiže nie jedno, ale až dve mäská, čo je predsa len trochu nezvyčajné. Burger sa nedá poriadne jesť a asistujú pri tom vidličky, servítky a zamastené prsty :). Asi v 2/3 mi napadlo či to nenechám tak – tak bol sýty. Ale statočne som dobojoval. Jednu vec – neviem, či to je štandard, alebo kuchárovi ušla ruka len pri tom kuse. Mäso bolo presolené… hm, dosť. Pivo (inak vynikajúca Plzeň, ten certifikát na stole asi nebola len reklama) to trochu kompenzuje. Hranolečky chválim a v kapustičke bolo plno mrkvy, čo chválim dvojnásobne.

Bistro Rambus burger

Rambus burger, Bistro Ramus, Sereď, 10,90 eura. Ó, áno, Sereď, matka miest pri ktorých názve sa ľudia potuteľne usmievajú :p. Keď urobíte 10 krokov ľubovoľným smerom, narazíte na zapadákovskú krčmu východného typu. A presne v tomto prostredí niekto postavil veľmi moderné bistro. Nevedel sa rozhodnúť aká téma bude dominovať (sú tu veci ako v ázijskom bistre, alebo hipsterskej polievkárni), ale nič to zato. Tento podniček vylepšuje meno svojho mesta. Stačí kuknúť na obrázky na Facebooku :P. Vidíte ten burger? Je v ňom volské oko, hrubá slaninka, čedar a domáca majonéza… Veľmi dobrá záležitosť. Domáce zemiačky a pre zmenu červená kapusta. V podstate nemám výčitiek až na jednu – veľmi dlho to trvalo, kým mi to priniesli. Mal som 50 minút času, vravel som si, že za ten čas zjem aj dva burgre. Ale došiel s výrazným meškaním a pritom bistro o dvoch poobede zívalo prázdnotou.

Kocúr burger Klokočina
Kocúr burger, U kocúra, Nitra-Klokočina, 8,90 eura. Dôstojný záver – o dve eurá lacnejší burger, tiež pomenovaný po svojom podniku. U kocúra, to je len taká búdka vedľa trafiky, kam starí dedkovia na obed chodia na pivo. A pritom ako fastfood je to docela luxus. Mali tu batátové zemiaky (ku ktorým je vlastne chyba si objednávať omáčku, aspoň podľa mňa). Burger sa zo všetkých testovaných burgrov jedol najlepšie. Bol kompaktný, nebol rozmočený, dobre sa držal, nerozsýpal sa. Vcelku príjemný zážitok. A žiadna vysokohorská prirážka v cenníku.

Goreng Ki vs Nasi Goreng

Goreng Ki

Kura, ryža, zelenina – kde som to už videl? Však to si viem urobiť kedykoľvek doma! Ale pravda je, že doma sa mi to ešte nikdy nepodarilo tak dobre a od profesionálnych kuchárov to chutí lepšie. 

Goreng je sympatické jedlo s veľa variantami z Indonézie. Mäso alebo zelenina tam môžu byť rôzne, hlavná je tá opečené ryža. Tú začali opekať z praktických dôvodov – nekazila sa a a opiecť ste mohli aj pozbierané zvyšky varenej ryže. Jednoducho, užitočné a praktické jedlo.

Goreng Ki v nitránskej Tatami. Na hornom obrázku je vkusná miska, akú mi dali v Nitre na pešej zóne. Každá zložka tam má svoje miesto, čerstvá zeleninka a opekaná ryža je na spodku. Na obed je to tak akurát. Stálo to 8,20 eura a bolo to trochu suchšie.

Nasi Goreng Enak

Nasi Goreng v trnavskom bistre Enak. Trochu iný názov a trochu iný postup. Hneď vidíte hore to vajíčko hore uvarené na polotvrdo, polomäkko. Opečená cibuľka… no hlavný rozdiel je v “tele”. Jednak je to celé pomiešané s ryžou (takže to nie je len tak na sebe) a jednak je tam vnútri viac šťavy / omáčky, takže sa človek ľahšie obíde bez nápoja. Ak mám rozhodnúť od ktorého kuchára mi goreng chutil viac, nechal by som to tentokrát na zmierlivú remízu – oba obedy docela ušli. Akurát toto druhé stojí 9.80 eura.

Kura v červenej karí omáčke vo Wasabi
Kura v červenej karí omáčke v trnavskom Wasabi. A ešte malý bonus ako to robia ide bez cudzieho názvu :P. Kuriatko pláva v omáčke spolu s citrónovými listami a sójovými výhonkami. A má tam byť aj chili a asi aj je, lebo je to trochu pikantné. Večera výborná, a cena do tretice poskočila o dve eurá a 12 euro celkovo.

Nepálske Momos vs Bao Buns

Nepálske Momo guličky

Človek nemusí vytiahnuť päty z domova, aby ochutnal svet :). Dnes mám trochu pocit, že som ochutnal ázijske varianty bryndzových halušiek – skôr plebejské jedlo, než špeciality pre bohatých patricijov. Ale i to sa ráta.

Nepálske Momo guličky so sladkou karí omáčkou. Hore sú guľky Momo v novom podniku Shiva v Trnave. Na jednej maličkej uličke (Halenárska – kedysi dávno tu bývala chudoba), ktorá sa krčí za zadkom univerzity sú tak už štyri podniky venujúce sa svetovej kuchyni – japonské sushi, indonézske bistro, mexický fastfood (ten nestojí za pol slova) a teraz aj, hm, no názov nie je veľmi originálny, Shiva zameraná vraj na Indiu a burgre.

O momo som vygooglil, že je to typický žvanec pre tie skôr vyššie položené lokality – Kašmír, Bhután, Nepál, Tibet. A obchodníci to zvážali do údolia, až to niekto upiekol aj v Trnave. Prekvapilo ma aké sú pomerne tvrdé. Zuby mi našťastie ako tak ešte slúžia, ale bál som sa, že pri pokuse rozkrojiť ich, budú guličky vystreľovať po celej miestnosti :p. Boli aj pekne nakorenené, to dôležité. Nuž a vybral som si k tomu karí omáčku, ktorá bola slabinou večere. Veľmi sladká chuť síce pasovala ku guľkám, ale omáčka bola veľmi riedka (iná než na obrázku) a rozliata na 1 milimeter po veľkom tanieri :p. Škriabal som lyžicou…. v tom tichu (úplne prázdny podnik) som musel vydávať zvuky ako keď sa opilec dobýja domov.

Bao Buns s kačacím mäsom. A potom tú máme Bao Buns, čínske hamburgre (zrejme komunitný humor na Taiwane, odkiaľ by toto jedlo malo pochádzať – a odkiaľ ho na počudovanie zase rozvážali obchodníci do šírych krajov). V trnavskej Bokovke ich robili celý týždeň. Podobone ako Momos vyššie aj táto večera stála 10 euro – a aj tu mám výhrady.

Na obrázku to totiž vyzeralo trochu… inak. Hlavne zelenina, nedá sa porovnať to čo som dostal a to je na reklame. Kôpka čohosi, čo zostalo :P. A to kačacie mäso – na obrázku to bolo plné ako keby smažených obalených natrhaných kúskov. Ja som mal skôr uvarené kúsky… Podľa plagátu som skrátka čakal niečo mierne iné. V podstate sú tieto Bao Buns parené buchty so štrbinkou, kam sa môže strkať čo chcete. V praxi sa tam toho veľa strčiť nedá… a všetko to treba vyjesť prstami. Človek je zagebrený ako po celom dni na zabíjačke. Bol som sýty, ale nie úplne spokojný.

Nuž, zhrnutie duelu. Fajn, ochutnal som, najedol som sa… ale druhýkrát by som do toho už asi nešiel. Asi by mali kuchári doladiť ešte detaily. Ale za prinášanie trošku exotiky domov palec hore, treba viac googliť a viac sa učiť.

Bao Buns

Blue Bear Burger & Ležiak

Blue Bear Burger & Ležiak

Chlapec z dediny sa spýtal, kde majú v Bratislave najlepšie burgre a medziiným padol názov Roxor. Tak som šiel do Roxoru. V piatok o siedmej večer tu visela ceduľa, že majú vypredané – hotovo. Nuž, zrejme ich piatkový podvečer zaskočil rovnako ako zima slovenských cestárov :p. Tým pádom udeľujem Roxoru 0 hviezdiček z 5 a ideme ďalej.

Na Google mapách mi ukázalo, že najbližšie burgre majú v reštaurácii Blue Bear cez cestu od hlúpeho Roxora. Prostredie vyzeralo nepriateľsky – všade čisto a uhľadene, rodinky s detičkami a vyfénovaný psík sa chcel so mnou hrať, kým ho majiteľka neposlala naspäť na opačný koniec potravinového reťazca.

Na stole ležal lístok a na ňom bolo “Menu pre nerozhodných”. Tak to som si chcel dať. Zrovna to nemali. Musel som si vybrať z tabletu. Mastný prštek mi skĺzol na položku Cheese/bacon burger. Robili mi ho polhodinu, čo bolo hodne, ale bol som dopredu upozornený. Rovnako ako na to, že tam nebude slanina (ak bola, tak ako papier):). Samo o sebe to znie podozrivo, ale nakoniec by som rád vyrobil pozitívnu recenziu.

Polhodinku čakania som si vyplnil pivkami Blue Bear Ležiak dvanástka z Donovalského pivovaru. A môže byť pivo, ktoré zaplatili hlúpi voliči, nekvalitné? Celý deň som nejedol, nepil. Pivá od žoviálnej čašníčky som do seba nalial ako do umývadla. Nekriticky uznávam, že to sadlo. Žiadne zbytočné príchute a výmysly, len čisté pivo pre smädného turistu. Na obyčajný ležiak to bolo presne to, čo od piva čakám.

No a potom ten burger. Ten obrovský hermelín v strede asi nejde tak nejak vopchať do orálu, aby to niekde nevystreklo. K slovu sa dostal príbor. Veľmi výrazne chuť dotvoril brusnicový lekvár – prakticky sa z burgra stala verzia grilovaného oštiepku. Hladný človek sa teší… Zemiačky k tomu neboli generické, boli pekne opečené a už si nepamätám, do čoho som ich namáčal, ale išlo to spolu. No a ešte kapusta :). Tú by som vedel žrať osamote ako zajac. Síce to stálo 10,50 eura, ale v reštaurácii boli voľné miesta a to je čo povedať, v tom nešťastnom meste, kde sa v piatok večer nedá v hospode sadnúť ani na luster.

Blue Bear Ležiak dvanástka

Alita: Battle Angel

Alita: Battle Angel

Aliltke sa zapaľujú lýtka.

Veľká pecka, nielen pre milovníkov mangy. Cameron, ktorý celý život vyrába len megapecky ohýbajúce čísla konečne po 10 rokoch vytiahol hlavu zo zadku a priniesol adaptáciu pôvodne japonského príbehu (zato tie obrovské digitálne oči, s ktorými musí divák prejsť tri fázy – najskôr je to na smiech, potom si človek zvykne a nakoniec je super). I keď je tam vlastne napísaný len ako scenárista.

Nie je tajomstvo, že ma fenomén Avatar minul. Okrem technológie mi to prišlo ako docela sprostosť. S hippisáckymi modrákmi som proste nejak extra nesympatizoval (a že bude Cammík robiť už len na troch ďalších dieloch… :)). Zato Alita – to je plné kyborgov, je to postapo, cyberhento toto a smelo tam môžu rezať hnáty, aj tak sú všetky zo železa. Čo sa týka vizuálu – škoda slov, s Rogue Player One je to momentálne určujúca topka. A má ten príbeh pod tým nejaký hlbší zmysel?

No, má. Manga Alita bola vždy oveľa vhodnejšia na sfilmovanie než povedzme taký Ghost in the Shell alebo Blade Runner. GITS je úplne iná liga, hlboký, technologický, filozofický… to najlepšie z mangy museli z filmu vyhodiť a Motoko premenovať na Miru. Pre fandov to bola slabota. Ale Alita bol taký nadčasový  holywoodsky blockbuster už dávno. Keď pretrpíte sladučký príbeh s trkvasom Hugom (to je pre Japoncov ono – neschopný chlapček a superbaba mu musí doliezať). Je to celé ako s DiCapriom v Titanicu vrátane konca, ktorý je, mimochodom, verný predlohe :).

Riešiť drobné detaily sa mi nechce – čo vo filme ostalo z mangy, čo tam bolo, čo vynechali (najviac ma mrzí gaiden toho hlavného zlého veľkého, ale to by bolo príliš drsné aj na 18+ vek a nieto na 12+, čo je aktuálne Alita vraj vhodná aj pre decká). Je to urobené dobre, oplatilo sa na to dlho čakať, uchovalo si to svojskosť mangy, ale nešlo to temných extrémov ako ozajstné cybertoto veci. No a v slovenskom dabingu je Marcin. Po odchode z kina človek začne trochu ľutovať svoje mäkké mľandravé telo a zatúži po niečom z kovu alebo aspoň plastu, s vyberateľným srdcom a aklimatizujúcimi sa nanotechnológiami.

Reštaurácia Traja Mušketieri v Bratislave

Reštaurácia Traja Mušketieri Tajomný Rocastin

Pekné miestečko pár krokov “od Kiskovho námesťá”. Vkusný interiér, na každom stole fľaša vína – môžeme začať.

Traja mušketieri evokujú všeličo – parádny rozprávačský štýl jedného z najväčších spisovateľov, časy bezstarostných dobrodruhov a mne aj zadymené hlučné vojenské krčmy páchnuce kyslým vínom a ľudskými výparmi. Zrovna táto reštaurácia je veľmi čistá a útulná – a predsa len trošku historickej výbavy jej nechýba. Navštívil som ju v ideálny čas, tzn. 1 minútu po otvorení ráno o jedenástej, keď tu ešte nikoho nie je, čiže človek má všetko len pre seba :). Bola tu jedna pani v historických šatách, ktorá ma asi 3-krát privítala a asi 6-krát sa opýtala čo mi treba – bola veľmi pohostinná.

Rozhodol som sa neexperimentovať a dať si niečo normálne – napríklad ovčím syrom plnené kuracie prsia obalené v slaninke… a k tomu trochu špenátu a zemiakové gnocchi. Inak, skoro všeto tu má názvy podľa postáv z Troch mušketierov, napr. Mazarinova večera alebo Buckingham. Niekomu to môže pripadať podivné, ale tak to je. Môj obed sa volal tajomný Rocastin a skôr ho pomenovali po syre :P. Jedlo ma neprekvapilo v žiadnom smere, čo sa stáva, keď je človek veľmi hladný, tak to zhltne a nerozmýšľa. Stálo to 13.40 eura a keby som sa chcel najesť hutnejšie a ekonomickejšie asi by som si dal rebierka za 9.90.

Ale predsa len jedna vec mi padla do oka – maková parená buchta so slivkovým lekvárom. Geniálna vec (veď na tomto a múčnej kaši prežil náš pospolitý ľud zopár storočí). Lekvár bol možno kupovaný a nie domáci, a k tomu vanilkový puding, ktorý tu nemušketiersky volajú krém :P Buchta veliká, som si istý, že väčšina babičiek robí radšej menšie buchty, ale sýty som bol nakoniec na 120%.

Parená maková buchta so slivkovým lekvárom

Veľký malý sprievodca šalátmi

Cézar šalát Piváreň Bokovka

Šaláty majú všade. Je to veľká klasika. Asi zato, že na tom sa nedá nič pokaziť. Naozaj? No, môžete ich urobiť suché, dať do nich málo zeleniny… vlastne sa dajú dosť pokaziť. Toto je recenzia na šaláty, ktoré sa najčastejšie volajú Cézar a pod., keď už je to listová zelenina (tzn. nie šalát typu pomelieme sledie hlavy s majonézou a nazveme to po morskej rybe).

  • Cézar šalát v Pivárni Bokovka. Hore na hlavnom obrázku. Začínam ním len zato, že je pekný, niežeby som ho považoval za topku :) (to by tam nesmeli byť ančovičky, ktoré sa podľa mňa málokde hodia). Ale za 7,90 je tak akurát v tomto momentálne vychytenom podniku v Trnave. Čo ma na ňom najviac zaujalo, že dresing chutil tak nejak čisto majonézovo.

Cézar šalát Al Trivio

  • Cézar šalát v Al Trivio. V rovnakom nákupnom centre ako Bokovka.. za 8,90 euro. Vlastne podobnosť je až zarážajúca :). Chlebíčky boli veľmi dobré, domáco pôsobili. Ale ani tento šalát nie je topka. Ani reštaurácia mi nepadla do oka… pizza za 10 euro a je to tá najgenerickejšia najfádnejšia pizza na celom svete. Chcelo by to nejaký nápad, nielen taliansky názov a čisté prostredie.

Taliansky šalát v La Finestra

  • Taliansky šalát v La Finestra. Ďalšia reštika s talianskym názvom… kde som si dal Taliansku polievku a Taliansky šalát :). Za zmienku stojí, že z piatich šalátov ani jeden nebol s kuracím mäsom, ale štyri vegetariánske a 1 s rybou. Vyzerá dobre, ale kombinácia parmezán olej je predsa len trošku suchá. Keď som tam bol, tak si čašníčky dvíhali tričká a ukazovali ako pribrali / schudli po Vianociach.

Caprese šalát v TiAmo

Caprese šalát v Ti Amo. Ďalšia talianska… zíív. Vedľa mestského úradu v Trnave, takže tam asi chodievajú úradníci utrácať úplatky. Už ma to podniky s talianskymi vlajočkami pomaly nudia. Hlavne, nejak extra ma neoslovil šalát. Trošilinku slaninky.. a dosť malá porcia. Práve tu padlo rozhodnutie, že prestanem na mape hľadať talianske mená, lebo evidentne už na to nie je doba :). Ale inak, tunajšia pizza mi chutí

Cezar šalát v Skanzeen v Brne

  • Cezar šalát v Skanzeen v Brne. Poďme na ťažkú váhu. Toto je, vážení, šalát, tak ako si ho predstavujem ja. Vo veľmi príjmnej špeluňke pripomínajúcej slovenskú a valašskú kultúru (to budeme asi my, aj halušky tu mali). Za 139 KČ? Paráda. Chrumkavé kuriatko… kopec dresingu a pocit sýtosti na konci.  Aj také modré taniere sme mávali dakedy doma :). Zaujímavé, že mal tento šalát v názve “bez ančoviček”. Čo je ďalší bod k dobru.
  • Fitness šalát v hlohoveckom Kelte
    Fitness šalát v hlohoveckom Kelte. A prichádzame k mojim obľúbeným teóriám. Tento zázrak s kopcom mäsa za smiešnych 3.50 eura mám totiž veľmi rád a veľmi často na neho chodím. Sprevádza ho pocit, že sa ma nikto nepokúsil ošmeknúť a že kuchár chápe, že sa k nemu chodia ľudia najesť. Vlastne… šaláty bývajú najlepšie vo všelijakých okrajových podničkoch v malých mestách. V centrách väčších miest vám za 10 euro nosia šaláty, kde vedúci kuchyne počítal každé zrnko v rajčine, len aby preboha to nemalo o 1 miligram viac.
  • Cézar šalát v piešťanskom Auparku
    Cézar šalát v piešťanskom Auparku. Nuž a na záver, nesmieme opomenúť nákupné centrá. Fascinuje ma, že v nich mávajú celkom dobré šaláty – logicky, inak by skrachovali. Najhorší šalát v živote som mal napríklad v nitrianskych Mlynoch – suchý ako lono učiteľky strojopisu. Naopak, v Auparku v Piešťanoch to bol docela dobrý obed, a dobré šaláty mávajú aj v Bratislave a inde – urobí vám ho znudená ženská vo fľakatých teplákoch, ale aspoň vie, že život potrebuje šťavu.

Žiwell Stan Lee R.I.P.A

R.I.P.A. Stan Lee

No hej. Ďalšie pivo – tentorkrát som rozpačitý.

A síce nie rozpačitý z piva, ale z jeho názvu. Je to IPA číslo 893, ďalší tuctový anonym na poličku… tak mu dali nejaký pútavý názov. Neviem, či je dobré priživovať sa na mŕtvych. To teraz budeme robiť nové etikety, vždy keď umrie dakto známy? RIPA George Bush starší, RIPA Stephen Hawking atď.? Koľko asi tak stojí licencia Marvelu? :)

Myslím, že pivo by malo pútať svojou originalitou, a keď nie je originálne, tak aspoň poctivosťou. Stana Leeho sme mali všetci radi… Kotleba by povedal, že to bol rumunský Žid, ktorý ukradol Spidermana Stevovi Ditkovi, americkému Slovákovi, ale kde by sme boli bez Stana Martina Liebera? Sníval o tom, že bude písať veľkú literatúru, ale musel v začiatkoch písať nekrológy  celebritám. To ho dostatočne deprimovalo, aby začal chrliť jedného ikonického superhrdinu za druhým. A bum. Pivo k MCU ide, ale pripadá mi to rovnaké, ako keď si krčmy Kelt maľujú Asterixov na steny. Proste nemajú čím zaujať.

Englishman burger u Bradatých bratov

Englishman burger

Už tretíkrát o Drahých, pardon, Bradatých bratoch. Nitránske bistro Bearded Brothers opäť kŕmi sólo blogera.

Englishman burger by mal v stravníkoch evokovať niečo ako anglické raňajky. Je tam fazuľa, pekné volské oko… vo fajnovom šťavnatom a čerstvom burgeri. S batátovými zemiakmi to stojí 11.30 euro, čo je dosť – na druhú stranu, kde majú v Nitre lepšie burgre? Vyzerá to dobre, chutí to dobre… nie je to úplne burger, lebo bez príbora by som si s ním asi neporadil a tiež sa nedá zavrieť… ale je to špičový fastfood. A tie sladké batata hranolky ach… sú zdravé, trochu ako mrkva a tiež dobré na stolicu :P. Po kvalitatívnej stránke opäť nemám žiadne výčitky. Ale po tretíkrát sa nepatrí len chváliť, takže mám aj pár postrehov a návrhov:

  • nedávať cidere v lístku medzi pivo. Niekto by sa mohol pomýliť a objednať si presladenú napodobeninu cideru v domnení, že si objednáva brusinkové pivo :P.
  • nedávať lístok s raňajkovým menu medzi ostatné lístky poobede. Človek dostane chuť na prvú vec, čo zočí… a tú už v pokročilú hodinu nerobia.
  • ach, a ten nešťastný papier s potravinárskou čiernou tlačou. Jasné, je to v móde, všade ich teraz dávajú. Človek si môže počítať pri jedení… ale odkedy nám pani učiteľka v škole povedala, že z desiaty v novinách umrieme, pretože je tam olovo, nemám z týchto papierov dobrý pocit. Aj keď mi tvrdia, že to nič nerobí. Niekde tie papiere otočia a dajú vám jedlo na bielu stranu… Mastný burger ten papier preondí ako nič.