Na pive

Autoradmin

Krásne obrázky z fotopasce upotrebia výskumníci aj obyčajní nadšenci

Veverička

Vlci relaxujúci v mláke, urastený jeleň pri východe slnka, elegantné líšky alebo hašteriace sa veveričky – do života divej zveri môžeme nahliadnuť bez toho, aby sme objekty nášho pozorovania rušili alebo nebodaj vytláčali z jeho prirodzeného prostredia. Fotoaparátový lov naberá na popularite spolu so zvyšujúcou sa dostupnosťou a kvalitou fotopascí.

Fotpasce (v angličtine aj trail camera, niekedy dokonca spy, game alebo scout camera) sú dnes šikovné skladné zariadenia, ktoré pracujú iba, keď je v jeho okolí nejak pohyb, samé sa pripoja na internet a pošlú vám úlovky – zábery, ktoré sa za normálnych okolností nedajú získať. Ceny fotopascí sa pohybujú zvyčajne od zhruba 70 do 1000 euro – je jasné, že čím drahšia, tým rýchlejšia reakcia, čistejší a krajší obraz, lepšie nočné videnie, kvalitnejšie uchytenie (skrutky, remienky…) či viac funkcií.

Najlepšie miesta na fotopascu

  • Kde sa reálne pohybuje divá zver. Čiže tam, kde na prechádzke prírodou narazíte na zvieracie stopy, škrabance, ohryzenú kôru, vyryté diery v zemi. Ak máte problém, že divá zver chodí k vášmu hospodárstvu, jednoducho si kamerou postrážite vlastný pozemok (a vtedy sa nestrachujete, že vám fotopascu vezme niečo dvojnohé).
  • Blizko zdroja potravy. Napríklad pri krmítku (dávajte pozor, aby ste zver nevyrušovali), ale možete napríklad na lúku vyhodiť za tašku starej kapusty – niečo sa pri kope určite zastaví. Klasickou návnadou je aj trochu soli, ktorú zver nielen miluje, ale ju aj potrebuje.
  • Blízko potoka alebo napájadla. Zver často zvykne mať vlastné chodníčky, ktoré sú skúsenému oku dobre viditeľné – nikoho neprekvapí, že sú najmä v okolí vodných zdrojov, lebo zver potrebuje piť a pri vode sú jej stopy (prešliapané tunely v tráve atď) v blate najlepšie viditeľné.

Nielen miesto je dôležité – ale aj čas. V zime sa zver pohybuje minimálne. Na konci leta sa začína páriť a na jeseň sa samce v ruji najčastejšie bijú. Zato na jar je zveri najviac – všetky gravídne matky majú potomstvo, ktoré potom začnú v priebehu roka prerieďovať poľnovníci, poľnohospodárstvo, predátori a podobne.

Niekedy sa odporúča umiestniť fotopascu do takej výšky, v akej očakávate zver. Kamera nesmie byť nikdy namierená do slnka a nemala by snímať úzky najblížší priestor, pretože je tu vždy pauza medzi registráciou pohybu a samotným záberom. Nuž a samozrejme – na tienistom mieste. Nielenže to šetrí elektroniku, ale aj znižuje plané poplachy.

Čo sledovať pri nákupe fotopasce? Výdrž batérie, prípojku k operátorovi či Wi-Fi, veľkosť záznamovej karty, kvalitu obrazu, šírku záberu. Niektoré fotopasce sú lepšie pri robení fotiek, iné si poradia aj s videom, najlepšie vám vyhovia vo všetkom a v pekne vysokej HD kvalite. Ak ste dostatočne bohatí, samozrejme, nemusíte ostať len pri jednej fotopasci – viac kamier na pozemku má väčšiu šancu na úlovok.

Pamätajte, že ľudský pach spoľahlivo zneistí zver. Ak sa pri kamere často pohybujete, okolie vami napáchne – a zver typu jeleň má skvelý čuch. Takže musíte občas bojovať s vlastným pokušením. Kameru nepremiestňujte často – ako nejaký rybár začiatočník. Pointa je v trpezlivosti, aj výborné miesta celé dni nevykazujú poriadne zábery. Na druhú stranu, drahý fotoaprát a drahá kamera vyžadujú istú údržbu (a ochranu pred počasím), takže veľa šťastia s plánovaním fotolovu.

Kedy skončil stredovek? Keď jedného deda polámali na kolese

Jean Calas

Dobrá otázka: kedy skončil stredovek? O jeho začiatku niet pochýb – keď zanikla doráňaná Rímska ríška v roku 476. Ale na poslednom dni stredoveku sme sa nezhodli. Každý ho učí inak.

  • Objavenie Ameriky. Na základnej škole nás učili rok 1492 – rok, keď sa Kolumbus na krehkých lodičkách doplavil do Ameriky (resp. na Bahamy). Španieli s rokom súhlasia, ale za koniec stredoveku považujú dobytie Granady, poslednej moslimskej enklávy na svojom ospalom polostrove. Inak, nešlo o nablýskané masové podujatie ako sa javí z obrazov Francisca Pradilla y Ortiza. Niektorí autori pochybujú, že reconquista vôbec existovala. V  Granade šlo kresťanom aj moslimom hlavne o peniaze a ako to už chodí, doplatili na to najmä Židia. V každom prípade, 800-ročná éra skončila.
  • Kníhtlač. Vzdelaný vysokoškolský pedagóg môže zastávať názor, že stredovek skončil, keď Guttenberg vynašiel kníhtlač (v roku 1450 si požičal prvé guldeny na projekt a v 1455-tom tlačil prvé biblie). Šlo o informačnú revolúciu porovnateľnú s nástupom internetu. Naraz sa mohli množiť vedomosti, na ktoré stratila monopol cirkev. Ako dobre vieme, informácie sú najmocnejšou zbraňou na svete.
  • Zánik východného Ríma. Politickým supermedzníkom bol pád Konštantínopolu – 1453. Vtedy zatvorila krám stredoveká veľmoc Byzancia alias Východná Rímska Ríša. Ak starovek skončil pádom západného Ríma, je logické, že stredovek bol zavŕšený koncom východného Ríma. Európa stratila východ a musela sa obrátiť na západ. Tento dátum sa často používa, ale môžeme mať k nemu výhrady – Byzancia na konci nebola žiadnou ríšou, o ten status prišla dávno predtým. Bola už len živoriacim mestom na úzkom pruhu územia, ktoré žilo z minulosti a ich najväčší úspech bolo, že im sultán dával malú kôpku peňazí za živenie jedného príbuzného. Keď si to ďalší sultán rozmyslel a stráže zabudli zamknúť jednu malú bránku, bolo po Byzancii.
  • Koniec križiackych kráľovstiev na Blízkom východe. Ak za najstredovekejší fenomén považujete križiacke výpravy, môže sa vám pád posledného križiackeho mesta Akkonu v roku 1291 javiť ako dobrý koniec stredoveku. Skončili storočia veselého búšenia železom na brány (prevažne) moslimského sveta.  Zostávajúce zvyšky rytierov s dlhými tvárami naložili čo to z nakradnutého zlata na lode a vydali sa zakladať nové ríše do svojich rodných domácich ríš (kde z toho nikto extra neskákal radosťou).
  • Znovuobjavenie Aristotela. Pevninskú Európu v stredoveku ovládali Nemci, ktorí sa považovali za potomkov Rímskej ríše, akurát v svätej verzii. Pohŕdali všetkým gréckym – dedičstvo bolo v latinčine. Tieto dve vety znejú, ako keby boli stredovekí Európania veľkí vzdelanci. V skutočnosti boli dosť zadubení – až keď sa otvorili dobyté knižnice v Seville, Cordóbe a v Tolede, začali sa v nej opatrne vŕtať prví zvedavci. Objav zabudnutých gréckych filozofov bol intelektuálny výbuch – prišla renesancia, čo je sympatický dôvod na označenie príchodu novoveku.
  • Ďalšie medzníky. Určite by dali nájsť ďalšie “konce” stredoveku – napríklad keď sa ľudia začali trochu starať o hygienu a veľké epidémie prestali kosiť polovicu populácie. Osvietenstvo, náboženské a politické slobody, vymaňovanie sa obyčajného človeka zo stredovekého trojsystému šľachta-duchovenstvo-chudák-čo-na-ostatných pracuje – to všetko sa dá považovať za koniec stredoveku. V Uhorsku sa napríklad hovorí, že stredovek skončil bitkou pri Moháči (1526) a v Rusku to bolo možno až 200 rokov po Európe – keď sa v roku 1689 ujal vlády Peter Veľký a so striedavými úspechmi sa pokúsil zmodernizovať ruské samoderžavie. Mám tu však ešte jednu novú tému, ktorú som na slovenskom internete nenašiel a ktorú týmto odvážne  otváram:

Koniec mučenia – prípad Calas

Čo je to stredovek? Zaostalosť, spiatočníctvo. Animálne surové spôsoby. Stredovek bol obdobím, keď sa zabudlo na veci, ktoré tisícročia objavovalo ľudstvo počas staroveku. Medziiným aj mučenie, každodennú stredovekú radovánku a účinný nástroj vykonávania moci. Ako vieme, v Ríme bolo zakázané mučiť občanov (nevzťahovalo sa to na otrokov, barbarov a spôsobu vykonávania popravy sa nekládli medze fantázii). Nenapadá mi nič stredovekejšie ako mučenie. A tak za koniec stredoveku môžeme považovať aj (hodne hodne) dlhé obdobie, keď sa začalo upúšťať od týchto praktík (mučenie však nikdy nezmizlo, ako nám ukazujú hnedo-červené dejiny 20. storočia a články o Katarzii na Denníku N počas pandémie).

13. októbra 1761 sa z domu obchodníka Jeana Calasa (scéna na obrázku hore) ozýval krik – práve našli mŕtvolu 29-ročného syna Marca Antoina, inak zhýralca a zadĺženého hráča. Rodina mŕtveho sa tvrdila, že sa do domu niekto vlámal (možno s mečom). Ale obhliadajúci lekári usúdili, že muž bol obesený – svojím alebo cudzím pričinením. Rozpor vo výpovedi otca Calasa by za normálnych okolností nemal byť dôkazom vraždy – teda, pokiaľ nie ste hugenot v katolíckom prostredí. V tom prípade je dôkazom vraždy aj to z akého pohára pijete víno. Lekárska formulka sa rýchlo rozšírila medzi ľuďom, pričom si katolícki veriaci vzrušene kládli dôraz práve na výraz “cudzím pričinením”.

Na vysvetlenie: hugenoti vo Francúzsku boli tí porazení. Nemohli mať vlastné bohoslužby, v minulosti prehrali všetky vojny, štát im zakazoval vykonávať niektoré profesie a zastávať úrady. Nuž a mladý Marc Antoine bol vlažný, hugenotské veci mu boli ukradnuté, nechcel problémy – zato starý Jean sa protestantstva poctivo držal. Šepot v tme hovoril, že pár hodín pred vraždou syn oznámil otcovi, že prestúpi na katolícku vieru. Boli to nepotvrdené klebety, tak ako aj ďalšie veci – nikto to nevedel dokázať, ale všetci si tým boli istí.

Vraždu vyšetroval istý David de Beaudrigue, sudca, detektív a prokurátor v jednom, zbrklý a hrubý muž, ktorý si svoju kanceláriu doživotne kúpil, rovnako ako šľachtické výsady k nej.

Jean Calas, bohatý obchodník so šatstvom (súknom? plátnom? vraj bohatol najmä z veselých bavlnených vzorov, nech už to znamená čokoľvek) z centra v Toulose bol obvinený z vraždy. Z prípadu sa stal proces storočia, ktorý slávny Voltaire roky rozpitvával ako obrovskú škvrnu na francúzskom súdnictve – a celá vec viedla ku kompletnému obratu chápania zločinu a trestu v spoločnosti.

Voltaire (ktorému už ťahalo na sedemdesiatku, bol svetoznámy, hašterivý a unavený z lôn bohatých mecenášok) sa obrátil k ľudom, k verejnej mienke, nie k sudcom a úradníkom. Celá vec dospela až do štádia zrušenia mučenia a stala sa základom pre myšlienku zrušenia trestu smrti. Mimochodom, 63-ročný obchodík Calas bol vzdialený príbuzný druhého veľkého renesančného mysliteľa baróna z Montesquieu (preto sa prípad tak dobre propagoval – a ešte kvôli ďalším bohatým príbuznym, niektorým dokonca za hranicami). Voltaire poznal zvnútra Bastilu a vedel, čo je nespravodlivosť. Vyťahoval sa že,  celý život písal, aby sa veci menili, nie pre pocit z písania, ako tej trpák Jean-Jackues Rousseau. Keď sa o prípade dopočul, útrúsil: “My síce nestojíme za veľa, ale hugenoti sú ešte horší.” Ale vŕtalo mu to v hlave, stretol sa s najmladším synom kupca, zistil si viac a zmenil názor. A tak začala Voltairova trojročná krížová výprava za modernejšiu spravodlivosť.

Aby sme boli čestní, tak to neboli len Voltaire a Montesquieu (v čase vraždy 10 rokov po smrti), ktorí hnali nové myšlienky v oblasti práva. Veľmi dôležité boli návrhy nenápadného Taliana Cesare Beccariu, ktorý vo veľmi tenučkej knižke zhrnul moderné zásady práva, ktoré platia prakticky aj dnes – odsúdil mučenie, neprimerané tresty, dokazovanie vynútenou výpoveďou, zaviedol prezumciu neviny. Keby nebol taký trkvas, tak by bol dnes docela slávny. Avšak chudák Cesare bol beznádejne nespoločenský neohrabaný tĺk – keď ho pozvali do francúzskych salónov, tak sa medzi veľkými chvastavými hlavami stratil a nikam v živote potom už nešiel. Jeho nápady preberali iní.

Ale späť k prípadu. Po dvoch dňoch vo väzení Jean Calas zmenil výpoveď. Povedal, že prvú verziu s votrelcom si vymyslel, pretože samovrahmi cirkev pohŕdala, nechcel, aby syna vyzliekli donaha a vliekli po ulici. Nevedel, že šepot vonku tvrdí, že “votrelec” neprišiel zvonku domu, ale zvnútra. Takže po novom Calas uviedol, že syna našli obeseného na drevenom preklade nad dopoly otvorenými dverami. Nastal veľký buzz – široko sa pretriasalo či to mohli dvere vydržať a podobne.  Jeden sudca prípad verne zrekonštruoval pomocou, ehm, šnúrky a ceruzky. Skrátka, vyvstalo veľa technických otázok, na ktoré by vedela odpovedať len učebnica fyziky pre 3. ročník Ľuboša Blahu. Pretriasalo sa, že mladému synovi sa hnusila práca v obchode, že kamarátom sa chválil s novým modrým oblekom (to predsa samovrahovia nerobia) a v celom prípade vystupoval katolícky sluha hugenotskej rodiny.

Vyšetrovateľ dal vyhlásiť, že zatajení svedkovia budú exkomunikovaní z cirkvi. Prihlásilo sa 100 ľudí, z ktorých každý mal historku, čo kedy kupec povedal pekárovi, čo jeho manželka vravela krajčírovi a čo videl holičov kamarát, keď šiel do krčmy. Neexistoval žiadny zásadný dôkaz vraždy, len milión drobných opletačiek. Čo stačilo na to, aby sa mladý Marc Antoine stal takmer svätým – pochovali ho s poctami ako katolíka, hoci nikdy nekonvertoval, slúžili sa za neho bohoslužby a pod.

Súd na radnici Toulose bol neúprosný – osem sudcov hlasovalo za vinný, päť si nebolo istých (pričom iba jeden z nich navrhoval oslobodenie). Keď bol rozsudok smrti na svete, vypočul slávny súd konečne aj kupca Calasa – v mučiarni.

Kupec tvrdohlavo zapieral vraždu. Sudcovia boli prekvapení – nazdávali sa, že kupec pri mučení udá celú rodinu a záležitosť sa rýchlo skončí. Naťahovali ho na škripci pomocou kladiek a závaží, až mu kĺby vyskakovali z puzdier. Potom mu do úst vložili dve palice, aby mu ich roztiahli. Zapchali mu nos a naliali do neho 13 litrov vody. Kupec sa stále nepriznal. Ctihodní sudcovia boli zaskočení – to nečakali.

Prišiel čas vyjsť z tajnej mučiarne a urobiť verejné divadlo. Sudcovia sa nazdali, že dedko je starý a vetchý a všetko zo seba šikovne vyklopí. Kupca ukrižovali a kat mu systematicky polámal všetky hnáty. Potom ho natiahli tvárou k nebu na koleso,  dali mu dvojhodinovú pauzu na rozmyslenie a začali ho ďalej lámať. Zvyšky tvorca, čo sa kedysi volali Jean Calas dokázal povedať, že je nevinný. Sudcov to ešte viac zmiatlo. A nakoniec ich zaplavila neistota, keď ľudské ostatky na kolese vyhlásili, že im odpúšťa ich hriechy. Všetci diváci videli muža, ktorý odišiel majestátne, polámaný iba na tele, ale nie na duši či viere – spoločnosť zaplavil súcit a sudcov pocit trápna. Nakoniec prepustili 5 zvyšných členov rodiny kupca, čo odporovalo pôvodnej verzii o vražde.

Do veci sa vložil Voltaire. Skôr prinútil ako presvedčil vdovu, aby sa odvolala – a celé to sám zaplatil. Do prípadu zatiahol všetkých priateľov právnikov (a Voltaira poznal každý), dokonca si zohnal mladého vyšetrovateľa ako v Jackovi a tlsťochovi. Začal čítal zákony a fascinovalo, aká zbierka nezrozumiteľných nerozhodných hlúpostí to je. Nakoniec prípad odpečatila parížska vláda, ktorá si “spis” vzala k sebe. Voltaire produkoval energickú kampaň, vydával brožúry a traktáty, hromžil na všetkých zúčastnených v Toulose (a nepríjemne fakty skresľoval, aby viac sedeli jeho propagande). 40-členný apelačný súd v Paríži kupca Calasa zbavil viny. Život nemohli vzkriesiť, ale aspoň očistili jeho dobré meno. Nové právne princípy sa začali šíriť do sveta – pozvoľna končil stredovek.

Dialektický rozpor v rozprávke Soľ nad Zlato

Soľ nad zlato
Ok – chápem. Rozumiem, prečo poučenie z rozprávky zdôrazňuje úžitkovú hodnotu chloridu sodného, aj to ako sa jeho minerálna forma voľakedy ťažko dobývala. Aj to, že v stredoveku nejak tušili, že bez soli ostanú dehydrovaní a inzulín im začne spôsobovať veľké problémy (ak sa rovno neobžerú zákuskami).
Dajme tomu, že prijímam aj fantastickú deus ex machina, ktorá zabraňuje nakúpiť si dostatok soli za zlato (ak sa soľ prepadla pod zem, čo im bránilo ju vykopať? No – nechajme to tak). Tu to začína byť divné – soľ mizne presne na hranici, a ako vieme, v stredoveku ešte nemali cez cestu závoru, pri ktorej Lasica dojí kozu. Hranice neboli definované presne – a aj rieky z roka na rok putovali. Ale dobre.
Nikto z dvora sa však nepozastavil nad tým, čo povedala otcovi prostredná princezná. Ktorá sa vyjadrila až po slečne so zlatom a evidentne jej axióma bola menej hodnotná. V stredoveku bolo totiž zlato nedosiahnuteľná cennosť – v Európe bolo množstvo strieborných nálezísk, ale zlatom disponovali len králi a duchovenstvo. Dokonca sa ani neplatilo zlatými mincami – tie boli iba v gréckom (byzantskom) svete, u nás bolo najcennejšie striebro. A zlato malo ku striebru o dosť lepší kurz ako dnes, keďže sme sa naučili krajinu plundrovať kyjanidovou metódou.
Prečo nevyhnali rovno aj prostrednú princeznú? A čo mala za lubom?
Radšej teda ani nerozoberať, čo prostredná dcéra povedala v Dobšinského verzii 😛. Doslovne riekla, ehm: “Otče drahý, ja vás mám rada ako svoj vienok zelený”. Túto verziu by som deťom už radšej nečítal – aj keď nepochybujem o čerstvosti vienka danej slečny a o jej láske k nemu. Vo filmovej verzii (s nadabovanou Šafránkovou) prostredná princezná vyzerá ako predavačka v Zelovoci, preto takticky zoširoka opisuje všetky poklady sveta, aj keď nie je jasné, či má na mysli drahé kamene, kovy či snáď iné “poklady”.
Rozprávka končí tak, že Maruška má čarovné vrecko “z ktorého brali a brali, a nikdy sa soli nedobrali, nikdy im už nechýbala.” Posledný enviromentálny blud by som cenzuroval aj dospelému publiku. Začínam trochu rozumieť cancel kultúre a prečo si berie na mušku klasické rozprávky.

Prasa Pištík z Farmy zvierat

Pištík - Squealer

Najvýstižnejšie správy o ľudstve netreba vpisovať do archipelágov – zmestia sa pohodlne aj do 100 stranovej útlej knižôčky. Ako Orwellova Farma zvierat. Odporúčam.

V tejto alegórii sa ocitlo pozoruhodné množstvo postáv z histórie, ale ich archetypy máme aj dnes. Samozrejme – hlavnú rolu hrajú prasce. Každý sa ľahko dovtípil, že Major bol Marx (alebo Lenin), že Napoleon predstavuje Stalina, Kuliš (po slovensky Snehuliak) bol Trockij… nuž a prasa nášho článku Pištík (slovensky Kvičiak, anglicky Squealer) predstavuje hlavného propagandistu Farmy. Použijem jeho české meno. Môže ísť o Molotova, alebo trebárs ľubovoľného novinára hlavných Stalinových novín Pravdy. Medzi zvieratami sú emigranti, básnici, agenti NKVD, naivní dôverčiví robotníci, veriaci, ale aj naše obľúbené ovce, ktoré svojim jednoduchým bľačaním prehlušia akúkoľvek kritiku.

Sám Orwell sa mohol pasovať do postavy osla Benjamina, pravda, ten v knihe radšej mlčal, čo Orwell nemal v povahe. Určite však nebolo jeho cieľom označiť všetkých komunistov za prasce, pretože on sám bol komunista. Kniha opisuje, čo sa stane so socializmom, ak sa socialisti premenia na tých, ktorých predtým vyhnali.

Pištík je fanatický manipulátor, ktorý prekrúca všetky fakty a z čiernej robí bielu (alebo ak chcete – z vody cocacolu). Pištík je demagóg – jeho prejav pôsobí na dav zvierat, ktorý nevie poriadne čítať ani premýšľať. Práve jeho myšlienky držia farmu pokope, po tom ako musel ujsť hlavný mozog prasa Kuliš a vodca Napoloen sa uchyľuje iba k násiliu.

Na začiatku prasce predstavia ostatným zvieratám 7 prikázaní zvieracieho socializmu. V priebehu knihy všetky prikázania začnú prasce porušovať, aby však nenastal zmätok pred zvieratami, poveria obratného rečníka Pištíka, aby to nejak žehlil. A Pištík žehlí – po nociach prikázania prepisuje, niečo vyčiarkuje, niečo dopisuje – ako sa mu to hodí (keď prasce začnú holdovať alkoholu, Pištík do prikázania dopíše, že zakázané je piť “príliš veľa”, hoci prasce evidentne nepoznajú svoju mieru).

Pištík sa ako hlavný poskok režimu stáva čoraz skorumpovanejším a zakrýva čoraz drzejšie požiadavky prasiat. Všetky neúspechy zvaľuje na emigrovaného Kuliša okolo ktorého vytvorí kopu fantasických mýtov. Nakoniec prikázania zredukuje do finálnej vety: “Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.” (Ovce nechápu ani túto vetu, preto bľačia dokola iba Štyri nohy dobré, dve nohy zlé.)

Prasatá sú čoraz cynickejšie a začnú sa uchyľovať k zabíjaniu, čo Pištík vysvetľuje tak, že jednoducho niekto ochorel alebo ho odviezli do nemocnice. Pôvodne Pištík na zvieratá vyťahoval len malé lži, aby si pomohol v neistých rétorických situáciách a pri dialektických rozporoch (ktoré vedel lepšie vysvetľovať Kuliš), malé lži však prerastú do obrovských klamstiev.

Poradí si napríkald s obhajobou stavby Veterného mlynu, ktorý vodca Napoleon sprvu odmietal. Pištík jeho náhlu zmenu názorov vysvetlí ako prešibanú taktiku, hoci tie múdrejšie zvieratá si pamätajú, že opakuje v podstate slová vyhnaného zločinca Kuliša.

Pištík vznostnými slovami opisuje svojho vodcu a pri každej príležitosti vysvetľuje nové usporiadanie – nie je možné nechať vládnuť všetkých, preto sa vodca Napoloen za všetkých obetuje. Z Farmy sa stala totalita a Pištík tancuje na svojich kopýtkach a vrtí vzrušené chvostíkom, keď vysvetľuje, že zvieratá musia slúžiť kvôli svojmu dobru.

Keď Farma začne obchodovať, prijímať peniaze a dokonca nadviaže styky so susedmi (jeden reprezentuje Hitlera), tak Pištík neúnavne obchádza Farmu a všetkým vysvetľuje, že sa to neprieči ich prvým myšlienkam – a musí už pristúpiť k vyhrážkam, pretože prasce boli pôvodne presne proti všetkému, čo začali zavádzať.

Keď začnú prasce žiť ako ľudia, Pištík vytiahne svoj najčastejší argument – chcete, aby sa vrátil pán Jones (pôvodný majiteľ farmy, kapitalista). Túto myšlienku opakuje neustále dokola a dokáže ňou obhajovať už i vyslovené zločiny, napríklad vraždy sliepok.

Vodca Napoloen sa medzi zvieratami takmer neukazuje. Ak potrebuje vysvetliť niečo, pošle jednoducho fanatického klamára Pištíka ochotného vymyslieť si čokoľvek… alebo novú generáciu psov s vymytými mozgami.

A takto skončil socializmus na Farme zvierat – prasce sa zmenili na ľudí, len sú oveľa horšie, sú bohaté, prežraté, pohŕdajú prácou a bránia sa zmesou propagandy a násilia.

Inventúra 2020 (politická)

Exit 2020

Skokan roka: pán premiér. V deň volieb nikto netušil (a on najmenej), že do čela vlády zasadne osobnosť tohto typu. Keby Igor slúžil na mori v službách Jeho veličenstva, bol by veselým írskym námorníkom, co má na starosti piecku a ktorého často bičujú, lebo loď každú chvílu ohrozuje požiar. Rozhodne by nikomu nenapadlo, že mu majú zveriť kormidlo.

Prekvapenie roka: Eduard Chmelár. Keď odišiel z politiky, všetkým spôsobil malý šok. Nikto totiž netušil, že v tej politike vôbec je. Kedže ale Eduard stále píše nekrológy, do ktorých vkladá svoje fotografie a svoje veselé historky, súdim, že si ešte necháva otvorené zadné vrátka na bombastický návrat.

Prepad roka: Róbert. Všetko sa mu pod rukami drolilo. Na druhú stranu – vy sedíte doma v gumákoch a v prešiváku a na Jednotke pozeráte Pumpu. Róbert leží vykokotený na pláži v havajskej košeli, útroby má plné rumu z karibskej cukrovej trstiny a vie, že sa nachádza v štáte. ktorý nemá uzatvorenú zmluvu o vydávaní zločincov zo Slovenskou republikou. Tak kto je tu vlastne na tom zle?

Čestný člen siene slávy: Tibor Rostas. Celoživotné dielo je zavŕšené. Banán v posledný deň roka. Tak dlho na ňom pracoval. Nuž veru, sláva, poľná tráva, ani Lunetic a Backstreet Boys nevydržali na vrchole 20 rokov.

Rétor roka: Marián. Keby neprišiel Covid, musel by si ho Marián vymyslieť. Dovtedy totiž stavil všetko na jednu kartu – obranu slavianstva pred moslimami. Stala sa však zrada. Jediný Slovák komu ušla žena za moslimom je on sám. Nuž, keby na onu dovolenku šli s Frederikou do slovenských hôr, tak by sa im to asi nestalo. To je tak, keď Slovákovi smrdia Tatry. Našťastie, Covid je výborná téma – ukázalo sa, že množstvo Slovákov veľmi baví, ak ich sa ich susedia pomaly v bolestiach dusia.

Prezliekači kabátov: kandidáti v amerických prezidentských voľbách. Na väčšinovom volebnom systéme je zaujímé okrem iného aj to, že nemá zmysel vydržiavať viac ako dva bloky. Väčšie strany pohltia menšie, aj s ich úchylkami a zvláštnosťami. A tak Donald, rozmaznaný milionár z golfových klubov, musí predstierať, že sympatizuje s otrhanými ozbrojenými rednekmi v maskáčoch a Joe, chlapík, čo 50 rokov pohodlne prevegetoval v úradoch hlavného mesta, sa zase musel bratať s hipíkmi, ktorí by najradšej všetky úrady zrušili.

Škoda, že som si v Novom roku 2020 nedal žiadne predsavzatia. Ak by som si nejaké dal, tak som ich v priebehu roka nevedomky dodržiaval. Tu je zoznam mojich predsavzatí do roka 2021:

Koniec roka 2020 vo foodblogingu

Hotdogy

K tomuto blogu si pustite pesničku The Buggles – Video Killed The Radio Star.

Počúvam všelijaké sarkastické poznámky o roku 2020, že bol taký a onaký. Pestovateľ hlivy ustricovej na uplynulý rok nemôže povedať krivého slova.
Ročník 2020 bol pre hlivu to isté, čo 2001-ka pre francúzske vína. Už sme sa s hlivou niekoľkokrát lúčili a ona stále rodí ako pani Klapzubová.
V noci mrzne, 27. decembra, vonku pohodená hliva je zamrznutá, odlamujeme ju ako kusy ľadu – a stále idú ďalšie trsy. Vidím to tak, že najbližšia dávka bude na Silvestra. K tomu trojCDčko s 50 najväčšími hitmi Karla Gotta a máme tu nový typ párty.
Ale to som mierne odbočil… čo som to vlastne. Aha – foodbloging. Tak ten v 2020 naozaj nestál za reč. Problém ani nie je v tom, že sú zavreté prevádzky, ale že to človeka tak nejak nebaví. Na foodblogerstve je pekné to, že sa mu môže venovať každý, prakticky okamžite, ako si to zmyslí. Netreba ani kanál, technológiu ani publikum – a človek sa aspoň dobre naje. Alebo naje.
Keď skončila prvá vlna, tak hneď bol dáky Truck Street Fest v Trnave na námestí. Plné to tam bolo až až. Obrázky pekné – hore sú nejaké hotdogy, ktorých názov som zabudol a dole nejaké mexické oné, ktoré som tiež zabudol. Spojovací znak – brutálne som sa tým zamazal a nepomohlo ani polkila dezinfekcie, ktorú mali všade :). Áno, vtedy nejak ma to prestalo baviť.
Mexické oné
A potom tá pauza a bum, máme tu december. Tieto dve lokše s kačacou pečeňou a supersladké supermastné Churros sú posledné veci, ktoré som v tomto roku ochutnal. Vo všelijakých prístreškoch, medzi zákazmi, na stojáka – veci, končia, keď vás to prestane baviť. Ako Rakúsko-Uhorsko.
Lokše s kačacou pečeňou
churros

Slovácko sa nesúdi

Slovácko sa nesúdi

Hotař Klásek div nespadli z lavky, jak sa lekli, dyż im stařeček Pagáč večer zabúchali bičem na okno.
,,Pod ně pomoct!” – zavolali z voza, dyž Klásek vyšli ze dveří.
„Kam jedeš?’
,,Ná, co to necítíš? Vezu tú durancijovú břečku do pálenice!” chlubili sa stařeček.
,,Ale, býl sem tam včera – dneskaj sa ně nechce!” – huhňali Klásek.
,,Co sa ti nechce? Enom poď! Aspoň jednú uděláš neco užitečného. Budeš ně do puténky nabírat kvas a já to budu odnášat do kotla – a abych nezapomněl – ufikni v komoře pořádný kus slaniny – na suchý břuch sa špatně pije!” Klásek brblali, ale za chvilku sa vrátili v haleně a z uzélkem pod pažú. Stařeček enom mrkli po uzélku, aby odhadli, lesti sa hotař při krájání špeku neuřezali do prsta. Znali ho moc dobře, že by sa rozdál, dyby mu pámbu ruky nedržál…
,,Koléj teho letos budeš mět?“
,,Nó, dyž dobře poteče, tož takých štyrycet litrů – aj věcéj. Bylo to dobře uzráté a kvasu mám přes štyry metráky.“ – A šibli do kráv.
Dyž dojeli do pálenice, zrovna z poslední várky vysýpali kostky do potoka a vyplachovali kotel. Vyšlo to na minuťu. Za pomoci súsedů měli za chvilku »zasypané«, a protože pod kotlem ešče hořalo, tož tam Klásek přihodili pár polének a prohrábli rošt. Hajný Srnec, kerý pálili poslední, už rozlévali sliovicu ze sodovčáka a dávali koštovat.
,,Dobrá je” – hodnotili stařeček. ,,Šak štyryjapadesát má!”
„Má – hádáš dobře!” pravili Srnec. ,,Včílkaj ju nechám týdeň otevřítú, aby vyšly ty smrady. Dva stupně ztratí a bude pěkně »kulatá«.”
,,Tož, okoštujte aj moju!” – přihlásili sa pastýř Tatar. Potem ešče vytahli butelku hlásný Fukar a starý Peléšek – a za chvilku už sa enom mlazgalo, chválilo a řečnovalo …
Velikého rozdílu mezi »kapkama« nebylo, lebo trnky byly pěkně uzráté, až sa im »řitečky scvrkávaly«, slunečka a cukru na vůlu, tož sa sliovička ve sklenečkách enom gúlala …
Stařeček po každém koštu mlazgli, oblízli sa a posuzovali: ,,Chlapé, kemu česť, temu česť – pastýřovi trúba! Néni marná – takú možete ponúknút aj císařovi pánovi!”
Starý Peléšek zakvedlovali sodovčákem a nastavili ho prot lampě: „Sak sa podivajte, jak drží řetázek!”
No, je fajnová a sladučká jak malvaz, to je bez řeči. Enom sem si tak pravil, kolej sa téj »halúzkovéj« v tějto pálenici vypálilo? Herdek, to by byl potok! Šak to by mohl mět najlepší zevidované totkaj »správec« Peléšek!” – připomněli znov stařeček.
Peléšek, kerý už najmeň štyrycet roků »védli« pálenicu, přiložili pod kotel a poctěný titulem »správec«, pokládali za svoju povinnost dat neco do placu:
,,Tož na chup sa to řéct nedá – to bych mosél nahlédnút do dukomentů, ale je isté, že dybyzme ju vypustili do dědiny, to ji bude až po křížek na zvoničce… Měl sem a mám tady stejných kunčoftů, keří roka nevynechajú a dycky si »krapečku« vypálijú To víte, mosí to byt v chalupě jak medicina!”
„No to máš recht, lebo dyž donde tá »famfulica«, tož Kača si dycky kapne na cukr!“ – potvrdili Pagáč.
„Enomže, dyž ty si »kapneš«, tož pro Kaču už ve sklénce neostanú ani ty tři kapky na cukr…” – trefili hřebík na hlavičku. Fukar.
,,Trúbo!” – zmohli sa enom na jedno slovo stařeček.

(Ukážka z knižky Slovácko sa nesúdi od Zděnka Galušku)

Hlúpy možeš byt enom dyž si zdravý a šmakuje ti!

Ako Felix operoval kráľovi ritný otvor a vznikla anglická hymna

Prehliadka kráľa

V novembri si pripomíname impozantnú udalosť v dejinách medicíny, veľkolepý zlom, keď sa zlúčila medicína a dovtedy prehliadaná chirugia. Na začiatku bola boľavá kráľovská riť Ľudovíta XIV (štrnásteho).

Kráľa Slnko omíňal zadok už dva roky. Ako hovoria podrobné záznamy, v januári 1685 sa objavil mierny opuch v análnej oblasti panovníka. 18. februára sa oblasť zapálila a objavil sa absces. V máji už mocnár čelil hnisavej análnej fistule. Lekári boli bezradní, kráľovi dokázali maximálne predpísať minerálku, po ktorej vypúšťal vetry. V tej dobe žiadny doktor neoperoval, považovalo sa to za podradné a nedôstojné vážených pánov, ktorí formulovali myšlienky výhradne po latinsky. Preto máme o priebehu Ľudovítovho ochorenia kvalitné záznamy – keď nevedeli pacientovi pomôcť, boli doboví lekári aspoň dobrí archivári.

Kráľ nedokázal sedieť na koni. Čo bolo horšie – nevedel sedieť ani na tróne. Po dvore ho ťahali v drevenej káre. Európa s napätím sledovala kráľovu patáliu – tento panovník mal prsty vo väčšine vojen počas svojej 72 ročnej vlády. Nakoniec na dvor zavolali monsieura Charles-Francoisa Felixa, prostého holiča, a mimochodom, schopného chirurga, ktorý popri holení brád obyčajnému ľudu rezal aj vredy na zadku.

Bohatier, ktorý sa vyznal v zadkoch

Monsieura Felixa zaliala panika. Musel sa obzrieť po šatstve hodnom dvora, aby vôbec mohol vykonať prehliadku kráľovho rekta. Prehliadka sa, samozrejme, konala za účasti množstva dvoranov. Tí boli na pohľad na Ľudovítov zadok zvyknutí, považovalo sa za poctu, ak dvoran mohol byť prítomný pri kráľovom vylučovaní do nočníka. Dvorania vyjadrovali kráľovi účasť tak, že nosili na zadku rovnaké obväzy ako jeho veličenstvo, dokonca si začali vymýšľať, že aj oni majú análne fistuly. Charles-Francois z Avignonu sa pri onej prehliadke prepracoval v kráľovskom konečníku najďalej a tromfol všetkých pochlebovačov na dvore.

Bolo mu jasné, že to nebude len tak. Ak by operáciu pokazil, neostal by ňom ani mastný fľak. Nehovoriac o tom, že by sa zrútil medzinárodný poriadok v Európe a súčasný následník trónu nebol bohvieaký lúmen. Felix si vyžiadal čas šesť mesiacov na tréning operácie. Unavený kráľ prikývol: “Máte k dispozícii všetky zadky vo francúzskych väzniciach.”

Cvičných operácií vykonal Felix vyše sedemdesiat. Väčšinu z nich na zdravých pacientoch – niekoľkí z nich zrejme zomreli alebo ostali zmrzačení. K dobru pána Felixa nepridáme ani fakt, že okrem galejníkov experimentoval aj na obyčajných sedliakoch.

Monsieur Felix si musel vyvinúť a vyrobiť  vlastné nástroje – dodnes môžete vo Versailles obdivovať jeho diabolsky zahnutý skalpel a spektulum k roztiahnutiu análneho otvoru (retraktor – ľudovo zvaný aj análny dáždnik).

Operácia trvala tri úmorné hodiny. Rozumie sa, že sa jej prizerala kráľova milenka (aktuálna). Prítomný bol následník trónu a obľúbení ministri. Lekári sa na operáciu pozerali zvrchu, ale  vtedy museli predstierať ohromenie (v duchu už chystali Felixovi horšiu pomstu ako najhoršiemu nepriateľovi lekárov – Moliérovi). No a nakoniec bol po ruke aj kráľov spovedník – jeho veličenstvo sa s ním mohlo pretriasať staré hriechy po celú dobu zákroku, pretože anestézia ešte neexistovala.

Operácia sa podarila. Po troch hodinách vŕtania sa v kráľovských útrobách sa Ľudovít spýtal: “Tak čo, páni, hotovo? Nesprávajte sa ku mne ako ku kráľovi, chcem sa uzdraviť ako sedliak.” Táto veta sa stala predmetom mnohých klebiet a mystifikácií, ktoré boli na dvore najobľúbenejšou kratochvíľou. Nadšení dvorania predstierajúci análne fistuly žiadali novú hviezdu Felixa, aby aj im operoval zadky. Kráľ si zatiaľ ten svoj liečil burgundským vínom – doslova. Aplikoval ho aj na dolný otvor. Po mesiaci konečne vysadol na koňa a maliari sa opäť necítili zvláštne, keď pod jeho veličenstvo primaľovávali vzpínajúcich sa tátošov.

Chiruga Felixa zasypali titulmi a pozemkami. Čo je pre históriu najdôležitejšie – na zlosť pyšných lekárov Felix požiadal, aby boli chirugovia tiež uznávaní ako lekári. Trvalo to len pár desiatok rokov a stalo sa tak. A jeho syn sa stal kráľovským chirurgom Ľudovíta XV (päťnásteho).

Cirkev proti pokroku

Prečo vlastne lekári dovtedy neoperovali a keď chceli pustiť žilou, museli zavolať obyčajného holiča, čo nevedel po latinsky? Pretože zákroky zakázala cirkev už v 12. storočí. Iba holiči (česky lazebníci, bradýři) mali potrebné nástroje. A boli teda aj chirurgovia alebo zubári.

Na akomsi slávnom koncile sa zhrčil zástup dobre živených chytrákov a vyhlásil, že cirkev sa hrozí krvi. Tzn. akékoľvek operovanie je zakázané. A tak na stáročia spoľahlivo v Európe zablokovali sľubne sa vyvíjajúcu praktickú medicínu. Doktor mal študovať svätého Augustína a hotovo. Túto myšlienku vytrvalo potvrdzovali na naledujúcich konciloch a ránhojičov pre istotu podchvíľou upaľovali. Našťastie, v 21. storočí už cirkev nevstupuje svojimi názormi do liečby pacientov, inak by sme boli v peknej riti, všakže?

Mimochodom, aj zdroj problémov kráľa Ľudovíta pochádzal z tvorivej cirkevnej dielne. Duchovenstvo zakázalo aj osobnú hygienu – kúpanie podľa cirkvi spôsobovalo choroby. A vraj ste pri ňom mysleli na sex. Takže kráľ sa v živote okúpal len dvakrát (na sex ale myslel neustále). Po dvore sa plahočil v superťažkých kostýmoch, naparfumovaný, namejkapovaný v obrovskej parochni, so zhnitým dychom a kyslým zvieracím smradom. Kráľa ste skôr zacítili ako zočili. Kráľovná tiež smrdela ako stará koza – v tomto medzi žobrákmi a aristokraciou nebolo žiadneho rozdielu. Obe spoločenské triedy si menili spodné košele veľmi zriedka a strata sviežosti dolnej zadnej časti košele pri prezliekaní nehrala rolu.

God save the king

Ľudovítova royal dolor in asinum stála pri vzniku anglickej hymny. Počas operácie kráľovná prikázala dvorným dámam tri hodiny spievať pieseň, ktorú zložil monsieur Lully špeciálne pri príležitosti roztiahnutia kráľovského otvoru – Bože, ochraňuj kráľa. Samozrejme, po francúzsky. Na francúzskom dvore sa v čase operácie potuloval istý chlapík, ktorý si zobral za manželku jednu Bourbonku a v tej dobe bol krátko anglickým kráľom ako  Jakub II. Jakub a Ľudovít mali medzi sebou súdružskú družbu – prvý sľúbil, že uvoľní šróby katolíkom a druhý zase hugenotom.

Jakubovi pieseň učarovala. Zaumienil si, že z nej spraví anglickú hymnu. Fakt, že sa anglický (posledný katolícky) kráľ poneviera po dvore najväčších nepriateľov, svedčí o tom, že ho doma veľmi nemali v láske. O dva roky po opulentnom postrčení chirugického kolesa dejín vpred, ho z anglického trónu hnali svinským krokom. Ale hymnu – tú si Angličania nechali.  Veľakrát ju potom prepracovali (mimo iného aj pre potreby kráľov ženského rodu).

Autorské práva boli v tej istej polohe ako hygiena – nikto s nimi ešte neprišiel. Tú istú melódiu si do hymny dalo viac štátov (Rusko, Nemecko, Nórsko, Lichtenštajnsko). Autor hudby je pravdedepodobne neznámy. Angličania majú, ako inak, hromadu teórií ako pieseň vznikla, alebo kto od koho čo okopíroval a čo kto kamsi pripísal. Francúzi veria, že anglická hymna vznikla pri operácii francúzskeho ritného otvoru číslo jedna a hotovo.

:::

  • Obrázok je z výborného komiksu Neuveřitelné dejiny lékařství (Fabiani, Bercovici). Kompletná história lekárstva iba za 16 euro – minulý mesiac som sa tešil, že začal vychádzal komiks Bol raz jeden život a naraz je tu komiksová literatúra, ktorá z čitateľa urobí študenta medicíny.
  • V článku používam termín kráľovná, aj keď de iure o kráľovnú nešlo, iba o jednu vychovávateľku, ktorá mala na starosti armádu kráľových ľavobočkov. Prvú manželku – Máriu Teréziu z habsburgského domu – Ľudovít veľmi neráčil. Keď zomrela, otvorili sa brány favoritkám. Boli krásne a dokonale skazené. A tak si Ľudovít potajomky zobral madame de Maintenon, nepeknú dámu bez urodzeného pôvodu, ktorá vo versaillskom Babylone vynikala čistotou ducha a skromnosťou. Cirkev strategicky tajný sobáš uznala, hoci nikdy nebol potvrdený písomne.

 

Platónov najväčší omyl

Platón

Platón bol génius. O Sokratovi by ste povedali, že sa spoliehal na zdravý sedliacky rozum a Aristotela by ste zavolali, keby ste potrebovali učiteľa k budúcemu vládcovi sveta. Ale Platón? Ten si ani nebol istý, či to tu všetko vôbec existuje.

Samozrejme, je tu šanca, že Platón bol totálne mimo a všetko čo vymyslel, je nesprávne, a vy sa nemusíte hanbiť, že si ho pletiete s plafónom a vo voľbách to hádžete Harabínovi. V každom prípade aspoň vieme o čom sa kedysi bavila parta chlapov, ktorí sa pofľakovali po mestských záhradách pred vynálezom spodného prádla.

Jedna pani (Rebecca Goldstein) píše knihy o filozofoch s fajnovými názvami. Škoda, že u nás ešte ani jedna jej kniha nevyšla. No a v jednej z tých posledných opísala 10 najväčších omylov Platóna a keďže je to žena a židovka, tak Platónovi vložila do úst aj priznanie za tieto chyby (v skutočnosti aj Platón bol špecialista  na vkladanie svojich myšlienok do úst iných, ale či sa nejaký filozof v histórii aj ospravedlnil, to veru neviem). Tu je stručný a z kontextu vytrhnutý zoznam Platónových omylov:

  1. Nepreskúmaný život sa neoplatí žiť.
  2. Každá demokracia sa postupom času zmení na tyraniu – pretože ľudia radšej veria tyranom.
  3. Realita je matematická, preto sú jej pozorovania irelevantné.
  4. Priemerným ľuďom bez talentu by sa malo hovoriť, čo si majú myslieť.
  5. Krásna matematika vedie k pravde (krása = pravda).
  6. Umenie, ktoré vyvoláva nesprávne emócie, má byť zakázané.
  7. Vládcovia môžu tárať, ak sú ich srdcia spravodlivé a lži ušľachtilé.

S každým bodom sa dá polemizovať. Teraz si vravíte, kde sú zvyšné tri body. Nuž, jednému nerozumiem (resp. ani nechcem rozumieť – Idea Dobra) a do diskusie o nesmrteľnosti duše sa nechcem púšťať (a tiež nie je jasné, či dualizmus  telo-duša pochádza práve z Platónovej dielne).

A nakoniec je tu slávna Platónova myšlienka, že najlepšie štátne zriadenie je také, kde vládnu filozofi. Jeho slovami: Absolútna moc je prospešná, ak sa obmedzuje na filozofov, ktorí ju, samozrejme, nezneužijú, a preto nevyžadujú dohľad. Za touto myšlienkou si pustite video telekazateľa Kennetha Copelanda, ako sa smeje nad výsledkom amerických volieb. Hhuáá-Haaá-Hu-ha-ha-hááá.

Trvalo to 2300 rokov a Platónova myšlienka sa stala realitou. Jasné, po vláde filozofov volalo množstvo mysliteľov – teda, skoro každý jeden. Napokon, 20. storočie sa stalo storočím Vlády filozofov. Storočie s najstrašnejšími a najkrutejšími vojnami, ktoré sa viedli, prečo vlastne? No, kvôli nejakým izmom. V 20. storočí totiž vládli chlapíci, ktorí nepracovali, ale miesto toho urputne filozofovali. Tí najväčší sa dopracovali k nápadom typu “aby sme niečo postavili, musíme popraviť 10 percent robotníkov s nesprávnym presvedčením a tak sa zlepší kvalita práce zvyšných 90 percent”.

Na tomto mieste odporúčam knihu Paul Johnson: Intelektuálové. Sú to vlastne stručné dejiny chytrolínstva. Znie to ako vtip, ale doslova a dopísmena to v podstate bolo nejak tak. Príbehy slávnych do červena sfarbených hrdinov (tí hnedí sú zjednodušene povedané podtyp červených), ktorý majú ruky smerom od roboty a donekonečna tárajú o tom, čo kde ako má robiť, poúčajú, rozkazujú, trieskajú do stola a celkovo, vyhýbajú sa tomu slovu na P.

Možno ste čítali útlu knižku od Thomasa Mora – Útopia. Utópia je vlastne doslova to isté, čo Dystópia, akurát sa to všetkým páči (a keď sa to nepáči – šup s nimi pod katovu sekeru). Utópia je otrokárska spoločnosť, kde však aj otrokári nonstop pracujú. To sa Morovi trošku nepáčilo a vložil do systému zadné dvierka – hŕstka učencov a filozofov pracovať, samozrejme, nemusia, lebo rozmýšľajú za ostatných. Odvtedy každý mladý červený junec sníva o Utópii ako o ideálnom štáte – lebo sa nazdávajú, že v nej nebudú musieť pracovať. Takže napríklad takí Ľuboš Blaha, Lukáš Perný a Eduard Chmelár vlastne v Utópii už žijú :P.

Vláda filozofov sa ukázala byť tou najhoršou. Áno, filozof to nie je len ten dobrák, ktorého každý druhý piatok odváža sanitka s otravou alkoholu, filozof, to je aj žlčovitý revolucionár celé dni vysedávajúci v knižnici vo Švajčiarsku, alebo držieľ Železného kríža z Prvej svetovej vojny. Títo ľudia by sa nemali ocitnúť bez spoločenskej kontroly. Platón bol posadnutý čistotou a ideálnym stavom vecí. No čistota sama osebe sa ukázala ako pekná špinavosť.

Bol raz jeden život (komiks)

Bol raz jeden život

Zvláštne, že s tým niekto neprišiel skôr – v každom prípade, s komiksovou podobou Bol raz jeden život sa stretáme až v nešťastnom roku 2020.

Na rovinu priznám – čo viem o staroveku, viem z Asterixa a čo viem o ľudskom tele, viem z tohto francúzskeho seriálu s fajnovou zvučkou, čo kedysi chodil na STV :p.

Dodnes keď mám dáku chorobu, tak si predstavujem ako sa biele krvinky márujú s vírmi alebo bacilmi. Zrovna bitky policajného zboru v prvom dieli o srdci nie sú, ale je tu aspoň pekne opísané ako cirkev v minulosti upaľovala vedcov, čo študovali krvný obeh :P. Proste samé užitočné veci pre deti… a dospelých nanič súcich capov.

Je to presne také ako vtedy…. no, s krajšími farbami. Je tu starý Maestro, čo všetko vie, lenivý Hemo a Globínka, čo robí vtipy s kyslíkovými guličkami. Jednotka je o srdci, vyjde teda ďalších 20 dielov? Ani neviem. Je so síce knižkokomiks pre deti, ale aj starý človek, čo nemá MUDr. titul sa niečo nové dozvie… a hádam aj doktor Bukovský by sa niečo dozvedel.