Na pive

Autoradmin

Sokrates a jeho dlh voči Asklépiovi, synovi Korony

Sokratova smrť

Sokrates bol slobodný občan Atén a preto si spôsob svojej popravy mohol slobodne zvoliť. Bol to výdobytok prvej demokracie na svete. Vybral si bolehlav, mrkvovitú bylinu, ktorá paralyzuje svaly (vrátane močáku), až sa ľudia aj zvieratá udusia. V starovekom Grécku bežný spôsob odchodu do Hádovej ríše.

Filozof mal dosť času pripraviť sa. K poprave síce malo dôjsť okamžite po rozsudku, ale museli počkať na akési obrady a návrat jednej lode, ktorú búrka na mesiac zahnala na more. Za mesiac čakania Sokrates vytvoril najlepšie dialógy a najviac sa mu vyjasnila myseľ – už mu bolo jasné o čom to tu celé je. Zo životom sa spokojne rozžehnal a neremcal ako tí spoluväzni, čo trieskali do mreží a zavýjali, že človek sa pred popravou nemôže ani poriadne vyspať, keď sa mu pred celou presúša stádo brblajúcich filozofov.

Po rozlúčke s blízkymi (zahŕňajúcimi niekoľkostranové mnohovýznamové filozofické myšlienky) vstúpil žalárnik s pohárom bolehlavu a vyjadril Sokratovi sympatie. Bolo mu ľúto, že to takto dopadlo. Sokrata občania odsúdili v podstate ani nie za to, za čo ho miestni Ľubošovia Blahovia obvinili (bezbožnosť a kazenie mládeže), ale bol to politický proces – Atény prehrali 30-ročnú vojnu a uprostred rozkladu a depresie bolo treba na niekoho to zvaliť. Medzi žalobcami bol napr. aj jeden stratég, čo prešiel dôležitú bitku, takže je dosť jasné, že sa pri hľadaní vinníkov súčasného stavu dosť natrápili.

Sokrates bez vzrušenia obrátil bolehlav do seba a začal sa prechádzať po cele (aby sa jed rýchlejšie dostal do tela, ako mu poradil žalárnik). Postupne Sokrata štípal žalárnik do nôh (nič necítil) a vyššie. A tesne na konci vyslovil Sokrates svoju poslednú vetu – a na dva a pol tisíca rokov spôsobil ďalším filozofom veľa trápenia a hašterenia. Jeho posledné slová boli:

“Kritón, Asklépiovi dlhujeme kohúta – nezabudni za neho zaplatiť.”

Kritón bol Sokratov dobrý priateľ. Asklépius bol grécky boh medicíny a uzdravovania sa. Len pre poriadok sa pristavíme pri Asklépiovi. Pôvodne sa tento syn boha Apolóna a smrteľnej princeznej Korony volal Hepius, ale premenovali ho po kráľovi, ktorému tento mytologický medik vyliečil zrak. Asklépius bol síce smrteľný argonaut, ale keďže liečil lepšie ako jeho otec Apolón, bol vyzdvihnutý do božského panteónu (čo sa v Grécku stávalo často). Mal niekoľko dcér – napr. aj Hygienu (vidíte ako vznikajú lekárske termíny). Asklépia nakoniec zrazil naspäť do prachu sám Zeus – prekážalo mu, že Asklépius každého vyliečil, nikto neumieral a ľudstvo sa množilo. Tu vidíme, že téma preľudnenia vŕtala Grékom v hlave už v čase, keď na celej planéte žilo cca dokopy 150 miliónov ľudí.

Ako sa teda dajú vyložiť Sokratove posledné slová?

  • Podľa Platóna (v skratke) Asklepius vyliečil Sokratovu dušu od tela, pretože konečne získal nadhľad a jeho duša sa vrátila k svojej prirodzenosti. Platón bol, samozrejme, posadnutý komplikovanými teóriami o duši a čo sa týka Sokrata, nedá sa mu veriť ani slovo. Síce zapísal 95 percent Sokratových myšlienok, ale svojho učiteľa často používal, aby hlásal jeho (Platónove) idey, nie tie svoje, ktoré boli iné.
  • Podľa Nietzsche sa Sokrates skrátka oslobodil od choroby života. Podľa tohto nemeckého selfmademana je život choroba a smrť je liek. Čiže celý život sme chorí a náš život získa cenu, až keď sa nám z neho podarí dostať.
  • Mytologická verzia hovorí, že Sokrates bol darom bohov ľudstvu, aby ho vyliečil z jeho slepoty. Veď o ňom už ako o mladíkovi veštica z Delf vyhlásila, že niet múdrejšieho človeka na svete ako Sokrates – toho to potom privádzalo často do pomykova a celý život hlásal, že vie, že nič nevie a že jeho múdrosť spočíva možno len v tom. A Smrťou Sokrata sa jeho dar nakoniec naplno vlial do ľudského vedenia.
  • Cynická verzia hovorí, že Sokrates (ktorý hlásal monoteizmus), tak nejak v kútiku duše skrátka veril klasickému gréckemu systému mnohobožstva a len si chcel nechať zadné vrátka a ochrániť svoju rodinu.
  • Klasický historický prístup nám vraví, že Sokrates bol skrátka celoživotný vtipkár a jeho posledné slová boli jeho posledným žartom. Tejto teórii som najviac náchylný veriť, pretože Sokrates naozaj celý život všetkých naokolo podpichoval a trúsil nevinné žartíky. Jeho humor bol dobrácky a nikdy nikoho neurážal či netroloval. Keď na neho žena vrieskala alebo mu vyliala na hlavu nočník, len sa stoicky usmieval. Na druhú stranu, zhromaždenie, ktoré Sokrata odsúdilo na smrť,  si možno si myslelo niečo iné. Vie sa, že Sokrata neznášali najmä tí, čo ho nepoznali. Aristofanes napísal na účet Sokrata dehonestujúcu útočnú hru (ešte predtým než sa stretli osobne), kde ho opísal ako arogantného sofistu. Ale Sokrates sa neurazil, vzal to športovo a s humorom – a s Aristofanom sa nakoniec spriatelil. Takže jeho posledné slová môžu byť jemný vtip – Sokrates, monoteista 400 rokov pred Ježišom z Nazaretu, si robí srandu keď so zlyhávajúcimi pľúcami chce obetovať pohanskému bôžikovi.

O posledných Sokratových slovách sú napísané tony textu. Mnohé rozoberajú aj gramatiku (napr. môj preklad nemusí byť správny) a ľudia sa hádajú, či Sokrates povedal “nezabudni na to” “nezanedbaj to” a pod. Šup do Googla.

Na záver prosba pre pracovníkov Google Translatoru: neprekladajte stále slovo cock ako penis. Ťažko sa píšu potom články o Sokratovej smrti. Ďakujem

Všetky Vlasovove ženy

Vlasov a Heidi

Na konci minulého roka sa nám cez kontinent prevalila Řeporyjská válka, konflikt s menším počtom obetí, ale s dobiela rozpálenými diskutérmi. Reč je, samozrejme, o generálovi Andrejovi Vlasovovi a jeho družine kriminálnikov (alebo osloboditeľov – podľa toho, ktorému tímu fandíte).

Na tento fenomén sa každý pokúšal pozerať tak nejak politicky. Ale čo keby sme to celé zobrali z iného konca? Pretože o Andrejovi Andrejevičovi by sa dal napísať slušný erotický román. Alebo natočiť soft porno  s Nogom a Brychtovou. S pointou akoby vystrihnutou z Príbehu Adolfa a Evy. Pretože Vlasov mal problémy nielen s vernosťou jednej armáde, ale aj s vernosťou menšiemu počtu žien. Za každou sukňou vyrazil ako naspídované torpédo – a často aj za nejakou tou vojenskou blúzou.

Pomýlený generál (alebo Generál zradca, opäť – podľa vašich preferencií) mal jednu zákonitú manželku – Annu. Obaja pochádzali z malého ruského mestečka Lomakino, kde mali aj trvalý pobyt  (hoci Vlasovovi podriadení neskôr vo výpovediach jeho domácnosť situovali do Mosky, ale to bol len drobný informačný šum v stalinskom udavačskom systéme). Na konci vojny si Vlasov vzal druhú manželku v Nemecku – Adelheid. Samozrejme, s tou prvou nebol rozvedený… Obe ženy sa vraj dožili vysokého veku, na rozdiel od Andrejeviča, ktorý odvisol vo svojich 44 rokoch.

Vlasov bol talentovaný vojak a člen strany. Bol z chudobných pomerov a podarilo sa mu zatajiť brata bielogvardejca (on sám bol v občianskej vojne červenoarmejec) a kulackých príbuzných svojej ženy. V armáde rýchlo stúpal a treba povedať, že vďaka jeho schopnostiam. Posielali ho všade tam, kde boli jednotky v rozklade a po svojom odchode zanechával Vlasov vzorné bojaschopné pluky. Stalinské čistky, keď bola rozprášená veľká časť veliteľov, prežil Vlasov ako vojenský sudca, čiže ako oddaný Stalinov človek.

Milovník Ríše stredu

Niet divu, že ho v predvečer Druhej svetovej vojny ako vojenského poradcu poslali do Číny. Radil Čankajškovi, pretože Kuomitang mal vtedy práve krátke obdobie mieru s Maom. Tu už máme o Andrejevičovom sexuálnom denníku spoľahlivé záznamy. Vlasov mal v Číne napríklad 16-ročnú gazdinku, ktorej nepekážalo, že jej milenec je asi tak štyrikrát väčší. A taktiež pod krycím bojovým menom Volkov vymetal všetky luxusné čínske nevestince, kde sa umenie lásky pilovalo niekoľko tisícročí. Keď sa vo vchode zjavila dvojmetrová postava, majitelia červených lampičiek už vedeli, že majú skryť všetko ópium – Vlasovovi veľmi nesadlo a bolo mu z neho zle.

Ale hlavná cena bola iná – postaršia kvetinka Madame Soong, Čankajškova manželka. V čínskych dejinách je zapísaná ako veľmi silná politička (keď z marxistu dokázala vykresať takého nacionalistu). Aj ona podľahla kúzlu vojaka s dioptriami ako krt. To už je slušný zárez na generálovej pažbe – prvá lady najľudnatejšieho štátu na svete. Čankajšek o mileneckom vzťahu možno vedel, ale robil sa, že nič nevidí – ostatne, aj on mal v duchu cisárskej tradície viac manželiek a konkubín.

Po návrate z Číny však prišla prvá udalosť, keď sa Vlasova prvý raz dotkol stalinský systém. Zobrali mu všetky vyznamenania a zakázali mu čo i len ceknúť o svojich úspechoch. Dôstojník trpko poznamenal, že sa k nemu NKVD správala ako ku kriminálnikovi.

Obkľúčený generál

Stále však bol zapísaný ako mimoriadne schopný veliteľ. Preto v deň napadnutia Nemeckom stál na tom najhoršom možnom mieste – na tom úplne najzápadnejšom, pri Ľvove. Tu sa nedalo nič robiť, ale čerstvý generál (povýšili ho pár hodín po vypuknutí vojny) sa vyznamenal aj tak. Potom dostal za úlohu brániť Kyjev. Mesto padlo, ale nebola to Vlasovova chyba – pohnojili to jeho spomalení nadriadení. Taktiež NKVD pred Vlasovovými očami postrieľala ukrajinských väzňov, ktorých chcel nasadiť do boja.

Ranený generál sa z kotla vymotal peši medzi poslednými… držiac sa za ruku s istou pani doktorkou. Jej meno som zabudol, ale legenda vraví, že mali spolu syna, ktorý pod zmeneným menom stále kdesi v Rusku žije.

Keď sa vystrábil, zažil svoju hviezdnu hodinu pri Moskve. V zúrivej zúfalej bitke bol jediný veliteľ, ktorý dokázal útočiť, lebo správne vycítil miesto, kde sú Nemci najviac vyčerpaní. To si nadriadení všimli (a preto skončil Vlasov ešte na ťažšom úseku). Aj tu mal generál svoje frontové manželky – ženy, ktorých prítomnosť nikomu nestála za pol slova, veď nikto si  tom pekle nemohol byť istý životom v najbližšej minúte.

Napokon nastúpil sexy generál na Volchovský front. Pôvodne tu prišiel len na inšpekciu, ale velitelia armády sa vyhovorili a zdúchli letecky na dovolenky – vedeli, že prehra je neodvratná a niekto schytá Stalinov hnev. Maršál Mereckov si už nechcel zopakovať mesiace v pivnci s agentami NKVD pri hre na vybíjanie zubov.  Velenie padlo na Vlasova.

Tunajšia armáda sa ocitla v neuveriteľnom pekle. V obkľúčení, bez munície, zásob, ošetrovateľov, bez lietadiel a ťažkých zbraní… Vojaci hnili medzi mŕtvolami v močiaroch a kŕmili sa kôrou zo stromov. Ich jedinou úlohou bolo zomrieť a trochu zdržať Nemcov – nebolo tu síce veľmi o čo bojovať, no hneď vedľa bol mimoriadne dôležitý Leningradský front, a ten musel byť udržaný aj za cenu straty susednej armády.

Nejakým spôsobm sa do štábu podarilo dostať Vlasovovej kuchárke z rodného mestečka. Poslala mu ju vlastná manželka, aby ho varovala, že NKVD prehľadala ich dom. Je možné, že práve tu sa zlomila Vlasovova vernosť vlasti. Nevedel, že Stalin mu nič nezazlieva a pubertálne obdobie, keď decimoval vlastnú armádu, má už vodca za sebou. V skutočnosti plánoval Stalin poslať Vlasova brániť Stalingrad, to sa však už generál nedozvedel. Ale aspoň mu ostala gazdiná na zohrievanie poľného lôžka. Podľa fotky vidíme, že to bola veľmi statná žena. Generál ju mal tak rád, že sa pri druhom úteku peši, postaral, aby mala väčšiu šancu na únik ako on. Keď padol do zajatia v akejsi stodole, Nemci vedeli, že ulovili veľkú rybu.

V uniforme ušitej Nemcami

Najdlhšie kapitoly v knihách o Vlasovovi sú tie o jeho pôsobení na strane nacistov. V skratke – Hitler aj Himmler boli proti zapájaniu Rusov a iných sovietskych národnosti do bojov proti Stalinovi. Bol to párik idiotov. Veď do boja proti boľševikom sa zapojilo milión bojaschopných Sovietov. Miesto toho, aby nacisti z nich vybudovali veľkú armádu, používali túto silu len lokálni velitelia a to neoficiálne.

Andrej Andrejevič sa 4 roky pokúšal vybudovať vojsko z emigrantov, kozákov, antiboľševikov a zajatcov, ale v podstate len márnil čas. Akú takú armádu (1 plnú divíziu a jednu nedocvičenú) dostavali až v posledných dňoch vojny, keď už Hitler odpočíval pod drnom.

Vlasov si naraz spomenul, že aj on bol kedysi seminaristom (ako Stalin) a v troskách vypálených ruských miest a chrámov prednášal pred bradatými popmi. Opitý si pripíjal na zdravie Hitlera – ale zároveň znervózňoval Nemcov rečami o obnovení Ruskej ríše. Mal k dispozícii rusky píšuce noviny v náklade 600 tisíc kusov. NKVD o jeho panstve v srdci Treťej ríše vedela a pokúsila sa ho niekoľkokrát zavraždiť.

Za zmienku stojí najmä pokus istej mladej blondýnky menom Olenka. Vraj to bola nesmierne okúzľujúca žena, z ktorej sa chlapom čkalo, keď ju zočili na druhom konci ulice. Bola krásna a charizmatická. Okamžite zbalila nielen generála, ale pre istotu aj celé osadenstvo jeho domu. Používala rafinovanú metódu, ktorej sa nedalo povedať nie. Ostala s mužom sama v izbe a vyzliekla sa do naha. Jediný kto odolal, bol Vlasovov osobný strážca, ktorý historku opísal vo svojich pamätiach ako dôkaz svojho umu a duševnej sily. Podľa mňa mu proste Nemci dávali troška viac brómu do čaju.

Ruská oslobodenecká armáda teda existovala len na papieri. Generál si užíval s novou kuchárkou a ďalej blýskal očami po okolitých dámach. Začali ho však prepadať aj návaly depresie – už tušil, že Nemci vojny nevyhrajú a on sa bude hompáľať. Čoraz častejšie sa opíjal, keď celé dni zostal smradľavý spotený vo svojej obývačke len s vodkou a nejakou milenkou (okrem iného mal už aj novú doktorku).

Koniec a Heidi

Nakoniec už aj Himmlerovi a Keitelovi došlo, že posledné fliačky zeme už asi neubránia a kývli Vlasovovmu okoliu, že teda môžu začať trénovať tú svoju ROA. Z nejakého dôvodu si vlasovci mysleli, že keď vyhlásia svoje idey v slovanskej Prahe, tak z toho budú miestni Česi odvarení. Neboli. Kto by chcel predlžovať vojnu a protektorát, keď sa už čakalo na koniec, že. Vo februári 1945 bol Vlasov dokonca pozrieť panstvo monsiňóra Tisa v Bratislave. O tejto návšteve sa mi nepodarilo nič nájsť, čiže hádam, že ani našincov príliš nezaujal.

V tú poslednú jar mal už Vlasov slušné množstvo ľudí – 700 úradníkov a 15 tisíc vojakov. Boli to síce všelijaké pozbierané zvyšky kriminálnikov z Bieloruska a banditov od Varšavy, ktorý navyše cestovali aj s rodinami, ale v roztopenej nemeckej armáde relatívna sila. Mal pod sebou zhruba osem generálov a aj veľmi slušných letcov.

A tam na konci prišiel najpodivnejší románik generála, ktorý otočil meč proti vlastným. Pri dovolenke v Bavorsku lapal po dychu nad nádherou krajiny a nad tým, aký je aj ten najchudobnejší sedliak bohatý. Bolo tu akési SS sanatórium, ktoré viedla akási esesácka panička – Adelheid von Bilenberg, Heidi. Jej manžel bol SSák, ktorý padol a jej brat bol úradník z okolia Himmlera. A hoci bola z prostredia, ktoré pohŕdalo slovanskými untermenschmi (pri Vlasovových cestách musel jeho sprievod schovávať Himmlerove brožúry o retardovanej slovanskej podkaste vystavené v každom kníhkupectve), okamžite sa do veľkého sexy generála zamilovala. Ten prvý pohľad aj vidíte na fotke v tomto blogu. Vlasov povedal, že Nemci ho porazili dvakrát – raz na rieke Volchove a druhýkrát v Bavorsku.

Vzali sa v Karlových Varoch. Svadba bola zvláštna, ale aspoň sa ešte raz všetci poriadne sťali. Na zachovanej fotografii sa jedine Heidi usmieva, kým ostatní svadobčania sa chmúria ako keby ich mali ísť popraviť (haha). Nikto sa nepýtal, čo si o tom asi tak pomyslí zákonitá manželka pána seminaristu, ktorý práve znovu objavil vieru. To už sa Eisenhower opatrne pýtal Molotova, čo s ruskými zajatcami na západnom fronte (Sovieti tvorili 10 percent nemeckých síl).

Vskutku, bizarná romantika. Ešte treba dopovedať, že Vlasov po svadbe nechal Heidi tak a šiel k svojej milenke Nadeždi, zajatej robotníčke z východu. Pri Heidi sa zdroje rozchádzajú – jeden pekný ruský blog tvrdí, že ho generála naozaj úprimne milovala a po vojne dala svoje posledné peniaze na jeho oslobodenie. Druhý zdroj hovorí, že Heidi bola vypočítavá a svadbu vymysleli s matkou, len aby sa dostali ku generálskej penzii (Vlasov však nespadal pod velenie Wehrmachtu, takže mali nárok na veľké povojnové). A tak končí príbeh, ktorý na rozdiel od Adolfa a Evy, mal aj fyzické naplnenie. Niekto by to mal sfilmovať. Pokojne aj bez Nogu.

Vlasov o Prahu nebojoval, iba vlasovci

Ešte poznámka na záver: čokoľvek si kto myslí o Vlasovovi v Prahe, tak on s oslobodzovacími bojmi nemal nič spoločné. Bol vtedy už demoralizovaný a skľúčený. Len ho naliateho vozili za vojakmi. Iniciatívu prevzali jeho podriadení, hlavne generál Buňačenko (dúfali, že padnú do zajatia Američanom – hoci už vedeli o dohode Stalina a Roosvelta, držali sa posledného stebla). Vojaci ROA pôvodne chceli ísť do Juhoslávie za Titom, alebo na Ukrajinu k Banderovcom, ale na konci vojny bola v dosahu len Praha. Dva dni o Prahu zúrivo bojovali s posledným germánskymi fanatikmi a dôchodcami a padlo ich tam 300. Aj preto sa Česi môžu pýšiť Pražským povstáním a tým, že sa300 rokov po Bielej hore český živel opäť raz vylial zo svojich brehov. Aj keď zo strategických dôvodov až týždeň po führerovom exite.

Najväčšie pandémie v histórii, ktoré zmenili všetko

Mor

“Podľa tohto poznáš, že ja som Jahve. Palicou, ktorú mám v ruke, udriem vody Rieky a ony sa premenia na krv. Ryby v rieke pohynú, Rieka bude zapáchať a Egypťania už nebudú môcť piť vodu z Rieky.“

Ak ste sa narodili v osemdesiatych rokoch 20. storočia alebo neskôr, ste šťastní ľudia. Lebo až dovtedy boli pandémie bežná vec. Ľudská história je jeden dlhý nepretržiý sled nákaz, ale niektoré z nich boli také kruté, že kompletne pretočili dejiny – vyrabovali, zradili a predali starého ducha doby.

  1. 10 rán egyptských. Biblický príbeh o tom ako egyptský faraón nechcel prepustiť Izraelitov zo svojej služby každý dobre pozná. Na pomoc prišiel Jahve a na Egypťanov zoslal žaby, ovady, vredy, kobylky atď. Existuje veľa teórií ako sa to mohlo udiať. Teória epidemiológa Johna S. Marra hovorí, že červené riasy v Níle (odtiaľ názov Červený mor) mohli z rieky vysať všetok kyslík, až ryby pomreli. To bola prvá rana – krv. Následkom toho z riek vyskákali žaby – druhá rana. A keď tie dochli na súši, pohlo to celým biotopom, premnožili sa komáre a kobylky, dobytku hynuli mladé atď. atď. jednoducho 10 morových rán. Alebo môžete veriť oficálnej cirkevnej teórii, že Jahve bol taká sviňa, že chodil od domu k domu a pobíjal všetko prvorodené v krajine, lebo Izraelitov mal radšej ako Egypťanov.
  2. Peloponézsky mor. Okolo roku 434 pred naším letopočtom sa Grékom darilo. Vyhnali mnohonásobne silnejších Peržanov, ich kultúra a obchod kvitli. Všade sa pofľakovali zástupy filozofov a mudrovali. Atény boli tak kultúrne vyspelé mesto, že sa v ňom už nespievali obľúbené falické piesne v sprievode, čiže dionýzovske odtrhovačky, ktorá sa môže spievať len pod vplyvom alkoholu a len ak máte penis (ženám tento typ hudby nepripadal smiešny). Skrátka a jednoducho – Gréci podpísali večný mier a vzápätí sa pustili do seba. Veľmi komplikovaná vojna všetkých miest proti všetkým (o kolónie), vedená Aténami a Spartou zúrila 30 rokov. V jej pätách prišiel mor, ktorý zrejme zredukoval len populáciu Atén o tretinu. Ale stalo sa aj niečo iné – zmenila sa helénska morálka. Prakticky skončilo obdobie humanizmu, keď veľa filozofov bolo považovaných za bezbožných, pretože verili, že človek je mierou všetkého. Historici pochybovali o zásahoch bohov do dejín a za to ich potom občania vyhnali – opäť sa vrátila éra, keď sa verilo, že za všetko môžu olympskí bohovia. Mimochodom, mor prežil 40-ročný filozof Sokrates, ktorý bol od svojej služby v armáde veľmi otužilý a každý deň cvičil.
  3. Justiniánsky mor. V roku 541 vypukol pľúcny mor v nevídanom rozsahu, prakticky vyhubil polovicu najľudnatejšej Byzantskej ríše. O tisíc rokov neskôr dostalo toto bakteriálne ochorenie názov Čierna smrť (pretože postihnutým najskôr sčerneli neprekrvené končeky prstov a uši, neskôr pribudli tmavé vredy a zvracanie krvi). Šlo o prvú pandémiu, ktorá bola historikmi seriózne popísaná (tzn. nešlo len o náboženskú literatúru). Zaviedla sa prvá karanténa – ľudia sa zabarikádovali doma, pred, ehm, démonmi. Exorcisti mali vtedy veľmi výnosné povolanie. Hoci v Konštantínopole zúril mor iba rok, vo vtedy známom svete sa držal 50 rokov a prakticky existuje dodnes. Nakazení sa správali veľmi hrubo, útočili na okolie alebo páchali samovraždy. Nebolo ľahké pochovávať 5000 mŕtvych denne v hlavnom meste, keď sa naplnili hrobky a priekopy, začali nebožtíkov hádzať do mora. Šíreniu choroby pomohol aj veľký hlad – nikto nechcel voziť jedlo do nekropoly. Po nákaze prišiel jeden pozitívny fenomén – vo veľkých častiach ríše bolo zrušené poddanstvo, nebolo totiž remeselníkov, obchodníkov, úradníkov atď. Avšak stala sa aj iná kľúčová vec – vďaka vyľudneniu a slabosti ríše sa zo severu začali do Byzancie tlačiť turecké kmene (ešte pred vznikom islamu). Tie pôvodne robili pre cisárových ľudí len nejaké bočáky, neskôr seriózne za byzantíncov bojovali, nakoniec ich premohli a ovládli.
  4. Čierna smrť. Päť rokov zúrila nevídaná pohroma, ktorú do Európy zavliekli talianski moreplavci v roku 1346. Vraj vtedy nemal o mikrobiológii nikto ani potuchy, ale možno niečo predsa len tušili. Latinská cirkev zakázala prijímať eucharistiu z kalicha, z ktorého všetci pili. Je dosť možné, že to spravili len zato, aby vínko pilo len duchovenstvo a chudobe ostal suchý chleba. No hlavne – nasledovalo potom zopár desaťročí veľmi krutých vojen, kde hlavná otázka stála: má sa teda prijímať eucharistia pod obojím alebo ako? Husiti a križiaci si mlátili s cepmi po helmách len kvôli tomuto teologickému problému. Monthy Pythonovci to pekne zobrazili ako konflikt uctievačov svätej tekvice vs veriaci strateného sandálu. Čierna smrť (pôvodom zo Strednej Ázie) pobila polovicu európskeho kontinentu, šírili ju často čierne potkany. Zaujímavé bolo, že na ňu dochli mačky rovnako ako ľudia, ale psy boli rezistentné. Najväčší učenci svojej doby verili, že za chorobu môže zlý vzduch. Dnes sa nazdávame, že choroba uvrhla Európu o 150 rokov naspäť, ale jej opakovania menšieho rozsahu prispeli k vzniku renesancie a opätovému vzkrieseniu humanizmu. Jej svedkomi boli Shakespeare alebo Nostradamus, ktorý bol jeden z prvých morových doktorov (to bolí tí chlapcí v zobákových maskách, v ktorých si pálili vonné bylinky).
  5. Sedem cholerových nákaz. Trvali dvesto rokov, ale prvá sa zjavila v Indii už pred 2500 rokmi – mohla za to zahumusená rieka Ganga. Cholera je vlastne choroba špinavej vody a v Afrike ju mali ešte aj v deväťdesiatych rokoch. U nás bola ešte v sedemdesiatych rokoch a keď na ňu zomrel nejaký význačný komunistický súdruh, tak mu do nekrológu napísali, že umrel na infarkt (pretože pacient zomrel, žiaľ, na hnačku, čo v každej dobe pripadá ľuďom nedôstojné). Najhroznejšie boli Tretia Cholera (1852-1860) a Šiesta Cholera (1899-1923), každá zabila asi milión obyvateľov. Smutné obdobie medzi epidémiami opísal v slovenskej literatúre doktor Martin Kukučín v Dies Irae (Dni hnevu). Najsmrteľnejšia Tretia Cholera prišla opäť z Indie a posvätnej Gangy (kde sa Indovia radi kúpu medzi mŕtvolami). Najslávnejší doktor, ktorý stopoval pôvod choroby sa volal ako ten v Game of Thrones – John Snow. Pri Treťej aj Šiestej Cholere si to najviac odnieslo Rusko. Naopak, v USA v druhom prípade sa nakazilo iba 11 ľudí – už sa vedelo o hygiene a o tom, že úrady musia urobiť razantné opatrenia.
  6. Ázijská chrípka. Vypukla v roku 1889, ale už predtým sa vírus H2N2 (tieto čísielka sa niekoľkokrát zmenili, pretože vírus zmutoval do nových podtypov) objavil v Kanade, v Grónsku a v Turkestane (a súvisel teda zo zimou). Táto choroba stála život milión ľudí a aj kvôli nej sa spustila veľká vlna sťahovania z preplnených európskych metropol do Ameriky. Práve pri tejto chorobe začala éra bakteriológie a seriózneho vedeckého skúmania podobných ochorení. Chrípkových pandémií bolo potom niekoľko, epidémie sú prakticky každý rok. Mimochodom, ázijskú chrípku si najviac odniesli obyvatelia Sankt Peterburgu. Najväčšia druhá vlna Ázijskej chrípky sa objavila v Číne v roku 1958, po hrozných vojnách nacionalistov s komunistami. Vírus zúril v prakticky vyhladovanej zrútenej spoločnosti, takže nikto nevie presne, či 15 miliónov obetí zabila choroba alebo Veľký hlad. A v tejto situácii veľkému Maovi nenapadlo nič rozumnejšie, než rozpútať kultúrnu revolúciu v podobe Veľkého skoku. Bol to skrátka kolosálny chuj. A hoci ho Číňania uctievajú, aj oni dnes eufeministicky opisujú tento rok ako “vykĺbenú dobu”. V roku 1968 sa chrípka vyzúrila najmä v Hong Kongu, kde zomrelo pol milióna ľudí. To už mal vírus svetovú mortalitu 5 percent, lebo ľudstvo sa už začalo trochu učiť.
  7. Chrípka 1918. Po obrovskej vojne, ktorá zmietla politické systémy, kultúru, morálku a tisícročné princípy prišla pohroma v podobe nového typu chrípky. Nakazila sa tretina svetovej populácie. Choroba mala mortalitu 10 až 20 percent. Potvrdilo sa, že choroba, vojna a hlad chodia vždy ruka v ruke. Na tejto novej chrípke bolo zvláštne to, že na ňu umierali zdraví mladí ľudí – na chrípky predtým zomierali hlavne starí, nemluvňatá a tí s oslabenou imunitou. V roku 1918 chorľaví a slabí zvláštne prežívali a tí mocní hynuli.
  8. HIV (AIDS). Kde by sme boli bez gumy. Prakticky najviac obetí má vírus HIV – až 36 miliónov ľudí. Našťastie sa vírus neprenáša napríklad podaním rúk alebo vzduchom (prenáša sa hlavne sexom a krvou). Najviac je postihnutá subsaharská Afrika, kde má tento vírus 5 percent populácie, čo je okolo 30 miliónov pacientov. Vo zvyšku sveta žije s HIV 5 miliónov ľudí, z toho 3,3 milióna sú deti, pretože to dostali už v maternici od matky. Lekári sa vírus snažia skôr kontrolovať a izolovať, lebo liečbu stále nikto nepozná. Každý vie, že neumirete konkrétne na HIV, ale na to, že vírus oslabí imunitný systém človeka natoľko, že ho premôže nejaký banálny problém. V USA sa HIV a jeho prepuknutá choroba AIDS týka veľmi veľa homosexuálov – každých 10 minút je diagnostikovaný pozitívny prípad.

Nákaza

Červený Nugger vs Jahodový Porter vs Master Špeciál

Master Špeciál

Príjemný volebný deň, 29. februára. Zopár nepríjemných týpkov skončilo, a ja som oslavu demokracie oslávil troma pivkami (však nepôjdem do volebnej miestnosti natriezvo). 

Toto zlaté pivo hore je Master Špeciál. Tak stálo na tabuli aj na účtenke. Inak – nevedno, čo je to za pivo. Nič som nevygoogli. Master má 18tku a polotmavú 13ku – evidetne toto bolo nejaké úplne iné pivo, ku ktorému sa zase nedá dopátrať, lebo na internet každý kašle :p. Čo je škoda, lebo z dnešnej trojice ma najviac oslovil. Dal som si ho ráno o desiatej v trnavskom Blumene. Barmanka mi tam rozkúrila v krbe a došiel potom chlapík, čo doniesol plynový ohrievač, čo hučal ako letecká turbína. To je tak keď chodíte osamote ráno na pivo :). Maser bol hutný, horký a vyslovene príjemný. Stabilná pena, príjemná vôňa a vôbec nie také tie citrusovo-kvetové veci. Chuť sladová a akoby viacvrstvová, dalo by sa v tom pive hľadať dlho jemné tóny. Spokojnosť.

Křikloun červený Nugget 13°

Vo vedľajšom podniku Vodáreň plnom drobizgu som našiel toto –  Křikloun červený Nugget 13°. Od Křiklouna mám už celú večnosť na disku jednu trinástku odfotenú, ale nezrecenzovanú. K tomu pivu som nevedel, čo napísať – a väčšinou zo seba viem dostať aspoň jednu vetu. Proste nič. Ale táto červená verzia stojí za pozornosť. Horké pivo, ktorého farba údajne vznikla kombináciou 4 chmeľov a 4 sladov. Dakto to nazval Red IPA, ale toto keď je Red IPA, tak ja som kráľ Šumavy. Na prvé napitie mi vrazila do dutiny chuť ako keby som sa napil toho najtmavšieho najvypraženejšieho stouta. Ale bol to len prvotný pocit, ktorý ustúpil. Hutná a plná trinástka s veľmi kvalitným polotmavým potenciálom. Farba je skôr na ozdobu, ale zážitok pitia vcelku na úrovni.

Jahodový porter

Nuž a nakoniec, aby som zdvojil červené zážitky, tak tu máme Jahodový porter od Kocoura. Vyzeral ako čierna duša sociálneho demokrata, tú červenú farbu v ňom objavil foťák namierený proti svetlu :p. Ale tá chuť – absolútne jahody. Jahody všade. Sladučké jahody – akoby sa im pri lievaní sirupu do piva šmykla ruka. Prisahámbohu, nič iné som si z tohto piva neodniesol – nebolo zlé, len ako jahodová malinovka (pritom štrnástka). Je to dobré pivo, ale len jeden pohár – dva po sebe by už mohla byť chyba, ak nie ste v blízkosti toalety :p.

Pár postrehov k voľbám 2020

Politika

Vstanem, zapnem Youtube a nič. Žiadne reklamy. Humbuk, keď pracujúci ľudia volia tých, ktorým sa nechce pracovať, je zase za nami. Začína sa mesiac knihy:

  1. Ekológia  – 0 bodov. O čom nebolo v predvolebných kampaniach vôbec počuť? No predsa o enviromentálnych otázkach. Mesiac pred voľbami som zistil, že máme ministra životného prostredia, keď sa opitý pobil v reštike. Inak nič. Čo bude so vzduchom, pôdou, vodou, včelami, zverou, lesmi? A koho to zaujíma, dal by sa parafrázovať odkaz volieb.
  2. Najväčšiu radosť nemajú Slováci z toho, že niekto vyhral… ale že niekto prehral. Ponížený nebeský generál-poručík kapitán a ďalší. Je príjemné zasmiať sa neúspechu druhých.
  3. Je naozaj Facebook tak mocný? Docela veľa krikľúnov s veľa lajkami a zdieľaniami iba utopili peniaze v Zuckerbergových bezodných účtoch. V lajkoch úspech vo voľbách neväzí. A sú médiá také silné? Najviac tlačená strana Denníkom N zhorela. A to čo tlačila alternatíva, tiež skončilo  v septiku :P. Ale prieskumy (vymyslené alebo poctivé) sú asi mocné – ja myslím, že Matovič preto požral hlasy “ostatných” lebo ho posledné dva prieskumy postrčili dopredu, tak si ten chudák volič, ktorému je všetko fuk, len nech ide Fico preč, rozmyslel.
  4. Strany predviedli širokú paletu očividných chýb a neschopnosti. Maďari sa dokonale rozdelili. Konzervatívne a bigotné KDH vsadilo na liberálneho predsedu. Progresívne Slovensko skončilo na tom, že silou pomocou chcelo byť dvojstranou kvôli dvom pánom. Fašouni došli na to, že prestali dvíhať činky a väčšina ich vedenia viditeľne trpí obezitou :P. Smer experimentoval s dvojlídrovosťou, ktorá nefungovala už v seriáli Sopranovci.
  5. V Smere urobili aj iný zvláštny experiment. Strana s najväčšími zdrojmi na Slovensku vsadila na… Ľuboša Blahu, Paškovho homonokula, ktorému zakázali napísať program, také strašné kraviny tam vymysleli. Tak ho logicky spravili za metajúce ústa kampane. Keď Ľuboš začal, mal Smer 30%, potom do jeho príspevkov naliali pár desiatok tisíc eur a skončili na 18%. Povedal by som, že cesta k úspechu nevedie cez trollovanie ľudí. Získavať voličov tak, že sa ich snažíte denne nasierať? Inak, Ľuboš nasieral kdekoho, napr. vlastných prokurátorov, akadémiu vied, alebo “fízlov” (v dobe, keď sa zašíval na Policajnej akadémii). Nuž, nie prvá červená strana zakopáva na neschopných kádroch :P.
  6. Zodpovedná zmena je najhlúpejší slogan za posledných 20 rokov. A to som chodil okolo dvoch bilboardov, kde jeden mal napísané Právo a istota a druhý konkurečný Právo a čistota.
  7. Dala by sa o donovi Robertovi napísať kniha Ako chutí moc 2.0? (Pre tých čo nečítali Mňačkovu jednotku – je to o tom, ako moc postupne rozloží slávneho partizánskeho veliteľa, ktorý  vystúpa v politike úplne nahor). Podľa mňa Róberta svätá trojka moc-peniaze-sex nezničila postupne, ako sa ľudia domnievajú, ale zničený prišiel už 4. júla 2006, keď v prvý deň svojej vlády pribral k sebe Mečiara, Slotu a ich oligarchov.
  8. Kamarát sa pýta, či je niekde video s tou Kotlebovou kandidátkou, ktorá chodí na bisexuálne swingers párty. Pokiaľ možno bez Krupu a Kuffovcov.
  9. Je dobre, že je v parlamente 6 strán a nie 8 alebo 9. Naša demokracia sa ale inak  neposunula – stále máme vo voľbách novú sadu nových mediálnych strán usilujúcich o 5 percent a strany stále nefungujú ako vyspelé demokratické hnutia – tzn. že členovia rozhodujú o vedení, nie vedenie o sebe. A jadrom strany nie je pán jedinečný predseda, ale húf celoživotných priaznivcov.,
  10. Jediným skutočným víťazom volieb je Edo Chmelár, ktorý už nemusí vstávať ráno o piatej, aby v mraze a daždi chodil do fabrík robotníkom vysvetľovať ako sa majú veci. Teraz môže politické zakúlisie demaskovať ako nezávislý politológ, za 4 roky si založí ďalšiu stranu a vesmír bude zase v rovnováhe.
  11. Sabatikal mi bude chýbať.

Mangl vs Vlasáč plus Lagunitas IPA

Pilsner Mangl

Posadnutosť vedením nikdy nezabije všetky záhady – vždy nejaké záhady ostanú.

Napríklad taký Pilsner Urquell Mangl. To je záhada nad záhady. Tento názov bol napísaný v špeciálnom nápojovom lístu a aj na bločku z pokladne. A – ? No a nič. Internet mi hovorí, že také pivo ani neexistuje. Neviem vygoogliť ani nič s podobným názvom. Pritom sa táto jedenástka chuťovo hodne podobala na horkú plzničku dakde v okolí svojho rodného mesta. Veľmi plná chuť, doslova vyšší pivný level (v pohári od pivovaru z východného Slovenska – dúfam, že som to na fotografii dosť zakryl). A pritom to pivo možno ani neexistuje – alebo mi zlyháva Google.

Mad Hat Vlasáč

Aby som mal s čím porovnať, tak som si pár krokov obdelač (v trnavskom Queste) dal inú jedenástku – Mad Hat Vlasáč. Akýsi maličký neznámy pivovarík, možno aj lietajúci? Neviem, nepoznám. Možno ani pivo nemá stabilnú stupnovisť – ale nechcem ohovárať. Tento Vlasáč mi zarezal dobre. Ani nie moc silné hutné pivo, ale chuťovo a duchovne tak nejak v harmónii, pre smädného pútnika akurát. Možno bol o kvapku vodovejší ako by mohol byť.

Lagunitas IPA

A ešte sem hodím pivko, ktoré s tými dvomi hore nemá nič spoločné, akurát iba to, že všetky tri mi veľmi chutili, takže dnes to ani nie je žiadny duel, ale proste len konštatovanie zaslúženého oddychu. Lagunitas IPA (načapovaný v nitránskom Music Café) potvrdzuje svoje meno – že nie je miestny a že je trochu iný. Vidno to už zo zvláštneho pohára bez ucha (vyzerá ako zaváraninový, len trocha malý, stačí dať slivky a zavariť). Táto IPA nebola vôbec drsná ako by mohla byť, ale pekne piteľná, svoje citrusové chmele udržala na uzde a ja musím tento Lagunitas opäť pochváliť.

Záhorák vs Lord… vs Predná Hora

Felber Záhorák

Bol som na gastrovýstave v Inchebe. Hneď pri vchode ma potiahli o 15 eur (WTF?) lebo že je “deň pre odbornú verejnosť”. To nikam nenapísali, aby takých chudákov ako ja ožobráčili. No, ale inak sa mi tam páčilo. Všetko to jedlo tam bolo krásne urobené a naaranžované – presne tak, ako ho v podnikoch a reštauráciách nikdy nedostanete :). No ale k pivu.

Hore na obrázku je Záhorák od Felberu, pretože mi najlepšie sadlo. Pivovar si píše, že pivo cisárov… podľa mňa skôr pivo chudoby tesne po tom ako im starý František v 1855-tom zkomasoval pozemky :P. Skrátka, príde mi skôr ako ľudová značka než nejaká zvláštnosť. Pivko s názvom Záhorák má asi dve verzie – slabé výčapné a trochu silnejší ležiak, ktorý pevne dúfam, že som mal a že mal 11 stupňov. Inak si to nemám ako potvrdiť. Pivo bolo horké a slad bolo dobre cítiť – rezalo pekne dolu útrobami. Dokonca som za neho zabudol zaplatiť a nikomu to nevadilo.

Predná hora

A potom, ako vidíte tuto krojovaných výčapníkov, som si  dal pivo z mne dosiaľ neznámeho pivovaru Predná Hora – čo bude asi minipivovar v miestnom penzióne. Inak, známa obec, kam chodí na pravidelné liečenie Braňo Mojsej :). Verím, že polka miestnych mladíkov sa snaží imponovať dievčinám tým, že aj oni tam raz skončia, lebo v tom pochabom veku sa mladým mužom zdá ako token zvodnosti byť v budúcnosti alkoholikom :). No, ale pivo som si samotné ani nefotil – bol to obyčajný euroležiak v plastovom pohári Staropramen. A presne ako pohár bolo aj pivo – to najobyčajnejšie pivo na svete, určené na to, aby sa v potokoch lialo do gágorov a aby sa nad ním nikto nepozastavoval. Vidím, že na internete má tento pivovar vymenované iba špeciály – biscuit, extrabitter, pivo s materinou dúškou… Tak toto nebol ten prípad. Možno som mal nakoniec aj ten Staropramen v slovenskej edícii :P. Je to záhada, ktorú treba raz overiť, keď budem nablízku Braňovej základne.

Lord ležiak

Nakoniec spomeniem pivo Lord. Na stole ležali akési reprezenatíve brožúry a dostal som k nemu lupienky zadarmo.. ale raz darmo, toto pivo nebola žiadna extratrieda. Slabé pivo raziace alkoholom (tzn. nechali ho kvasiť tak dlho, že prebili slad, ktorého bolo samo o sebe málo). Aspoň myslím. Možno len mudrujem do vetra, ale Lord mi veľmi nechutil. A opäť – len tipujem, že to bol ležiak a nie slabšia výčapná verzia.

Znesiteľné zvláštnosti českej monotématickej kuchyne

Hospoda na Kovárňe - koleno

Nemusí tam byť zakaždým vepřo ani knedlo… alebo zelo. Ale minimálne dve položky vám tam dajú. Ak nie, tak ste už prekročili hranice a víta vás merkelbába.

Tak to vidíte hore na obrázku. To veľké predné koleno, podľa lístka niekde okolo 0.8 až 1.5 kilogramu ťažké. K nemu horčica-chren-cibuľa a ako inak – kapusta. Veľký boj v pražskej Hospode na Kovárne. Je tam veľký nápis Restaurace, ale zostaňme pri názve Hospoda. Pri vstupe nás privítala kompletná parta Jířího Káry. Vyzeralo to hospúdku s Božkovými výrobkami, ale dá sa tam veľmi slušne nadlabať dlho pečeným a jemným mäskom. Jeden chlapík ostal fascionovaný, že som si obed odfotil a celých 20 minút očumoval a škeril sa .. no, ako ten Jirka Kára. Pivo mali dobré.

Restaurant U Maltézských rytířů

Ďalší ťažký kaliber je tento kusisko kačeny v Restaurant U Maltézských rytířů. Večer už mali zavretú pivnicu a nikto tam nebol. Ukrajinská obsluha veľmi priateľská. Aj kuchár piekol kačenu dlhšie ako Vietnamci. Rozplývala sa na jazyku – a inak, ťažko niečo povedať o týchto jednoduchých veciach :). Hádam len že tentokrát prišla kapusta červená (asi tá zo sáčku v obchode, taká ucapkaná, na domácu sa nechytá) a tri knedlíky sú presa len trošičku málo. I tu bolo pivo podozrivo dobré (stále pijeme len tie veľké značky typu Plzeň, Gambrinus atď., ktoré sú šokujúco iné ako doma na Slovensku).

Uzené maso Restaurace Na Klárově
Nuž a opäť nečakane – údené mäso a dva druhy knedlíkov s “neuhádnete čím”. Restaurace Na Klárově, píše si, že je blízko metra Malostranská, v skutočnosti je blízko Úradu vlády. Ale za to sa asi hanbia. Na stránke si píšu, že má reštaurácia kapacitu 100 ľudí, no priznám sa, už pri 10tich by som myslel, že je to plné. Klasická česká drevená hospúdka. Opäť výborné obyčajné pivo. To je gastronómia. Len sa divím, že na to idú turisti aj z inakadiaľ než len Strednej Európy.

Ale hlavně to nikomu neříkej…

Svet piva

touto větou začínají ty nejtajnější a nejpikantnější informace a světe div se, šíří se raketovou rychlostí dál :-)

A protože my nechceme, aby se k vám tato novinka dostala šeptandou, rádi bychom vám oznámili, že pro vás máme úplně nový e-shop Obchod Svět-piva.cz. A věříme, že z něj budete stejně nadšení jako my. Už na první pohled vás totiž zaujme svým moderním designem a nadčasovostí. O tom, že na něm najdete vše a ještě mnohem víc než jste byli zvyklí, snad ani zmiňovat nemusíme.

Náš e-shop se také chlubí titulem responzivního designu, což znamená, že jeho zobrazení je optimalizováno a není nijak omezeno žádným zařízením. Takže můžete pohodlně nakupovat jak na počítači, notebooku, tabletu a samozřejmě i na vašem telefonu v plné kráse.

Navíc s naším e-shopem si peníze můžete i vydělat. Ano slyšíte dobře! Jelikož nabízíme affiliate program s kterým si přivydělá opravdu každý.

Nebudete-li si vědět s čímkoliv rady, stačí nás kontaktovat např. přes on-line podporu a náš prodejce se Vám bude ihned věnovat.

Je to pro Vás stále málo? No tak se přijďte podívat do naší pivotéky v Brně na ulici Stránského 28, kde nás najdete každý pracovní den od 9 do 17 hodin.

 

Na návšteve v Bokovke

Bokovka bôčik

Zachvíľku budem mať vyskúšanú každú položku v jedálnom lístku trnavskej Bokovky :P. 

Tak napríklad tento bôčik v polobagete položemli ma potešil. Za 8.50 a naaranžovaný s hranolkam a zeleninou – super. Samotný bôčik bol na jednom mieste dosť tučný a tam kde bolo chudé mäso, bol veľmi jemný a mäkký – vidno, že ho mali trpezlivosť dlho pomaly variť :p. Počas tohto obeda som sa vážne zamyslel, prečo vlastne sú burgery, keď máme bôčiky!

Zemiakové placky

No apotom tieto zemiakové placičky. Stáli len 3.50 a možno to bolo to najlacnejšie v ponuke. 4 na krajoch veľmi chrumkavé placky. Podľa info v nich malo byť aj údené mäso, ale veľmi málo, iba pár malých kúsičkov, ledva ich bolo cítiť. Zato smotanu mi doma nenapadlo dávať si k plackám a docela to k sebe ide (a pivo k tomu). Toto je sympatický fastfood, aj keď výroba asi nie je narýchlejšia.

Colesaw Bokovka

A ešte dačo zo špeciálneho menšieho lístku :). Tieto lístočky pridávajú k väčším lístkom – väčšinou sú tam 3 zvláštne jedlá a 2-3 pivné špeciály. Chápem, že každý týždeň sa darí držať laťku… no aspoň cenovú. Tento Kara Age s kapustovým colesawom mi sadol. Ja si colesaw robím taký bohatý, až to nie je pekné – tento je skromnejší, o a tie kuracie kúsky sú poliate asi tou najbežnejšou chili omáčkou plus oriešky. Ani neviem prečo, ale išlo mi to no. Za 8.90 eura. Mohlo toho byť viac, hlavne klíčkov a cibuľky.