Na pive

Autoradmin

Kam patrí Vladimír Mináč

Slovensko - Vladimír Mináč

Vladimír Mináč mal výročie, videl som pár statusov, úsudil som, že najlepšie si na baťka spravím názor čítaním jeho kníh a pridám svoju trošku do diskusie.

Kedysi dávno som čítal Mináčove poviedky – boli dosť dobré, taký Fraňo Kráľ po dvadsiatich rokoch. Čítal som i budovateľský román z päťdesiatych rokov Modré vlny (vydával sa hlavne v rokoch sedemdesiatych, keď už budovateľské romány nefičali – toľko k debate, či bol Mináč normalizátor alebo nie). Pri Modrých vlnách ma zachvacovali vlny trápnosti. Knižku som ako-tak dokončil s veľkým sebazaprením. Mináč sa nevytiahol – hoci román je napísaný technicky dobre a číta sa ľahko, každému je jasné, že tento chlapík má osobitný talent a štýl. Mäsiari-americkí agenti to za socializmu ďaleko nedotiahli, toľko k obsahu.

Zohnal som si dvojdielko Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu.

Knižku s krásnymi bielymi stránkami som kúpil za 2 eurá (dnes už stojí 3,90) z vydavateľstva Matice slovenskej – hovorí to o slabej čítanosti tohto diela. Ďalšia vec – poslali mi ju po 2 mesiacoch po niekoľkonásobnom urgovaní – to vypovedá o fungovaní tejto inštitúcie, na ktorej čele dlhé roky Mináč stál. Kto aspoň nazrel pod pokrývku nepotického fungovania Matice (kde sa nepracuje, ale zakopáva), tuší o čom hovorím.

Dúchanie do pahrieb je najlepšia esej, ktorú Mináč napísal – Julo Satinský hovoril, že Dúchanie mu leží vedľa postele (s Lasicom raz spracovali jeden humoristický kus od Mináča a podľa všetkého spolu dobre vychádzali). Nesúhlasím s popiskom knižky – podľa mňa je Dúchanie životopis Janka Francisciho na štýl Štefana Zweiga, akurát krátky a nedokončený. To je ostatne, najhorší rys ľavičiarov-intelektuálov – keby neboli leniví, tak by im patril svet. V každom prípade v Dúchaní do pahrieb uznávam Mináčove kvality (hoci sa mi nepáči to neustále nariekanie nad našou národnou malosťou).

Mináč mal v sebe taký prepínač, ktorým podľa potreby šťukal sem a tam. Raz bol ultranacionalista, raz komunista, raz demokrat. Verím, že v krčme sa s ním mohlo vychádzať dobre a mohol si rozumieť s ľuďmi rôzneho presvedčenia. Ale ja mám len jeho knihy – jediný zdroj, podľa ktorého ho môžem hodnotiť. V knihách Mináč neustále mačká tú nešťastnú páčku (ktorú mal v sebe viacmenej každý socialistický človek, ale málokto ňou myksľoval tak zúrivo).

Návraty k prevratu je esej zbytočná a čitateľsky otravná. To najhoršie, čo som od Mináča čítal. Zožeňte si zošit o Spisovateľstve a štýle od Artura Schopenhauera (je to výňatok z jeho poslednej veľkej knihy). Čo píše o autoroch, ktorí sú nejasní, skrývajú sa za hmlu a frázy – to je celý Mináč v Návratoch. Absolútne som nerozmel, čo chce umelec povedať. Nakopené floskuly a krasorečnícke obraty – viacmenej je jasné, že Mináč chce kritizovať, ale nerobí to otvorene, lebo cíti, že by vyzeral hlúpo. To ostatne dokazuje už predhovor o subjektívnom vnímaní histórie, kde vlastne alibisticky obhajuje svoje názory… len nie je jasné aké. Chartisti, Soroš, Čalfa – Mináč má nejaký pocit, a ten pocit s ním môže zdieľať len človek podobne naladený. Myšlienky nie sú priehľadné ani dokončené.

K dobru Vladimíra Mináča treba poznamenať, že na hodnotenie nových časov mal len tri roky a nevidel, povedzme, best of best Vladimír Mečiar po roku 1994. Tesne po revolúcii (alebo ako hovorí on po Prevrate) sa v televízii pokúšal hájiť socializmus proti skupine bojovne naladených študentov. Nebol to pekný pohľad, skoro by sa dalo povedať, že ho urážali, pomýlený nemoderný dedko Mináč nemal na víťazstvo v diskusii nárok, ale aspoň mal odvahu a šiel tam.

Nebáť sa! (Komentár Mila Urbana v Gardistovi máj 1942)

Gardista titulka

Ustrašenosť a z nej obyčajne vyplývajúca polovičatosť, nedoslednosť, sú charakteristickými znakmi mnohých našich ludí. Nielen tam dolu, ale i na dôležitých miestach. Riešiť, ale nič nedoriešit‘: podopierať, plátat, drótovat staré veci, aj ked‘ už nestoja za opravu, len preboha nič nové, nič také, čo tu ešte nebolo.

No a, ked‘ to tak vezmeme od kraja, tých nových vecí u nás nikdy nebolo veľa. A domácich vzorov máme tak málo, že ak sa za nimi neobzrieme inde a ak si ich nevypožičiame, nevyhnutne sa utopíme vo svojej prízemnosti, vo svojom krpčiarstve. Nuž ale toto práve mnohí naši l’udia nie a nie pochopiť! Boja sa neznáma, výbojov, zápasu, hoci tu sa rodí budúcnosť, z týchto prameňov sa vykupuje, obnovuje a násobí život jednotlivcov i národov. Oni len tak po starom: piplať sa, živkať, vegetovať na tom, čo sem vietor zavial, sbierať suché omrvinky z cudzích stolov, a ked niekde zahrmí, utiahnuť sa ako kurence pod sliepku, spod materinho krídla vyzerať kedy dážď prejde.

Tieto nešťastné zvyšky našej starej mentality nebezpečne vystupujú do popredia najmä dnes, ked‘ okolo zúri svetová povíchrica, ked‘ sa všade uplatňuje vôľa a čin, najvyššie vypätie a najväčšia aktivita. Vskutku — mnohí naši ľudia ako by to všetko nechápali, ako by si neuvedomovali a nevedeli domyslieť záväzky, plynúce z našej samostatnosti. Vzali nám Poliaci odveké slovenské kraje? Krik! To nie je bratské, to je zločin atd‘. Dobre. Bol to naozaj zločin. Ale nadišla chvil’a velkého účtovania s Poľskom a – naši ustrašenci sa skoro rozplakali. Pane Bože, so zbraňou v ruke na brata! Ako to? A keby tito Poliaci raz dostali sa k moci? … To isté sa opakovalo aj na začiatku polnej výpravy proti Sovietskemu Zväzu. Brojilo sa proti boľševizmu, poukazovalo sa naň ako na smrtelného nepriateľa kresťanskej kultúry, ale ked‘ došlo k ozbrojenému konfliktu, ked‘ treba bolo aj skutkami dokázať, že sme to mysleli vážne, ustrašenci spustili nový nárek. Slovania, bratia a my tak! Čo bude s nami, ked‘ náhodou zvíťazia ?…

A také je to aj so Židmi. Trpeli sme v ich pazúroch i nadávali sme na nich, ale teraz, ked‘ sa ich máme definitívne zbaviť, našich l’udi odrazu zmocňuje sa sentimentalita. Začínajú hovoriť o humanite, o kresťanskej láske a kde len môžu, zachraňujú Židov. Lebo ved‘ čo, keby sa títo Židia vrátili?… A toto sa u nás stále opakuje, v súvislostiach vnútropolitických i zahraničnopolitických, pripomínajúc nám nevdojak starý, velmi starý vtip o snúbencoch, ktorých našli v humne pod rebríkom, na ktorom bola zavesená sekera, usedavo plakať. ..Prečo plačete?“ pýtajú sa ich a oni: ,,Len si predstavte, aké nešťastie by sa stalo, keby sme tak mali dieťa, keby to dieťa prišlo sem pod ten rebrík, keby ním pohlo a-keby mu tá sekera spadla na hlavu…“

Nuž v živote sa všeličo môže stať. I tehla nám môže spadnúť na hlavu. Ale to ešte neznamená, že nemáme ísť po ulici. Ved‘ keby sme sa takej logiky držali, nemohli by sme vykročiť z domu, ba nemohli by sme ani doma byť, ked’že tam zasa môže nám spadnút na hlavu – povala. Nemohli by sme mať nijaké zásady, nijaké plány, nesmeli by sme nič chcieť, nič robiť, nesmeli by sme dýchať, ba ani žiť, lebo kým žijeme, všade číha na nás nejaké nebezpečenstvo. Žiaľbohu však, táto katastrofálna logika, táto polovičatosť, nedôslednost je u nás dosť rozšírená. Zatemňuje neraz životne dôležité zásady, ciele a l’udia ňou postihnuti nie že by sa aspoň v týchto veľkých, rozhodujúcich časoch utiahli, ale oni naopak – ešte sa organizujú, zo svojho ustrašenectva robia národný program, tisnú sa na dôležité miesta a znemožňujú prácu tých, čo majú odvahu boriť sa o lepší zajtrajšok, čo chcú ísť za našimi ideálmi do dôsledkov a konečne ich uskutočniť.

Pre túto otrockú logiku sme v nejednom ohľade iba málo pokročili. Vinou l’udi, ktori v nej vyrástli a ktorí sa jej nevedia zbaviť. ktorí žijú stále až v akomsi metafyzickom strachu pred všetkým novým, odvážnym a výbojným, a ktorí – aby v tomto strachu neboli sami usilujú sa ho naočkovať aj do národa, nevidiac vo svojej slepote, že takto vlastne podlamujú jeho korene, jeho vôl’u a tým aj jeho právo na budúcnosť. Strašná vec! Na tejto vôli máme budovať a tu sa celkom zámerne vyťahuje a uplatňuje naša stará, neosvedčená taktika… Nie von, do života, do zápasu, na výboje, nie merať sily, nie riešiť pálčivé otázky, nie vykupovať si právo a zabezpečovať tak lepší život pre národ, ale útek, dezercia, skrývanie sa pred týmito otázkami. A keď ich predsa dostanete k stene, tak uhýbanie, plané výhovorky, kompromisy, a napokon bežná odveta ustrašencov: nenávistný, anonymný, hromadný pohon na l’udí, ktorí sa vedia pozrieť veciam do očí, ktorí sa nepýtajú, čo bude s nimi zajtra, ale v záujme národa riskujú všetko, čo majú svoju povesť, ba i svoje životy, spolu s povesťou a budúcnosťou svojich rodín sa dali robiť divy.

Nebezpečné je, že sa u nás na dôležité miesta dostávajú ustrašenci, ľudia polovičatí a nedôslední, ktorým je každá iniciativa, každá reforma podozrivá ktorí pred všetkým novým utekajú do podzemia a chceli by ta zavliecť i národ. Nebezpečné je, že sa tu na mnohých miestach pod titulom budúcnosti podáva vlastne minulosť, a že sa takto národ i naďalej udržiava v onej zvláštnej duchovnej porobe, v onej otrockej mentalite, ktorá kedysi ubíjala ducha a znemožňovala rozlet.

Nuž takíto l’udia, aby nezavliekli národ na plytčinu, musia sa dostať ta, kde patria: do kúta aj so svojím strachom. Národ, ktorý chce žiť, nemôže potrebovať ustrašencov. Najmä dnes nie, keď všetko spočíva na rozhodnosti, smelosti a odvahe. Uvedome si, že štátna samostatnosť ešte nie všetko, že k tomu aby sme si ju udržali a zachovali, musíme byť aj duchovne samostatní – samostatní v tom zmysle, že budeme vedieť čo chceme a za tým aj dôsledne pôjdeme.

Milo Urban

(Milo Urban, chlapík, ktorý sa preslávil protivojnovou humanistickou literatúrou po Prvej svetovej vojne a ktorému Nemci spálili jeho knihy, brojí do vojny proti Sovietskemu zväzu po boku Nemecka a za zbavovanie sa Židov. Slovákom vyčíta zbabelosť a ustrašenosť. Toto nevymyslíš. Navyše – toto číslo Gardistu je sviatočný špeciál na Turíce, má až 32 strán oproti 8 normálnym, Turíce sú sviatok Ducha svätého, mieru a holubičiek… a oslavy génia Adolfa Hitlera).

Archív Univerzitnej knižnice v BA

Psychológia tipovania: fakty, ktoré vás prekvapia

Tipovanie

Ľudský mozog sa nevie nabažiť vzrušenia: je to zvláštne, ale zdá sa, že ľudia stávkovali a tipovali už pred vznikom civilizácií. Čo nás vedie k tomu, že dúfame vo výhru, hoci vieme, že šanca je veľmi nízka? Náš mozog sa pri tipovaní správa zvláštne.

  • Dobrá nálada zvyšuje chuť riskovať. Ak je vonku pekne, náš tím vyhráva, dobre sa bavíme v partii kamarátov… ak sa náš mozog kúpe v šťastí, má tendenciu viac rozšafne stávkovať.
  • Ilúzia vzťahov a kontroly. Keď sa roztočí ruleta, hráč má pocit, že vie ako to funguje – alebo robí závery na základe predchádzajúcich hier. Všetk je ilúzia – každá hra je osobitná a absolútne náhodná. Šport až tak náhodný nie je, záleží od schopností športovcov – ale tipujúci na to tak či tak nemá dosah. Matematika pomáha, ale musíte byť v nej veľmi dobrí a odosobnení od emócií.
  • Evolúcia. V modernom svete sa stále správame podľa vzorcov, ktoré sme si vyvíjali stá tisíce rokov predtým. Ak sme lovili zver – vsadili sme na náhodu. Ak sa zásah nepodaril, šli sme ďalej, skúšali sme šťastie opäť – veď šlo o potravu a prežitie. Pri hazarde nastáva chvíľa, keď si treba dať pauzu (napríklad po vyčerpaní určitej hranice rozpočtu), ale ľudský mozog núti hráča pokračovať, akoby si stále zháňal potravu s oštepom kdesi na savane.
  • Minulé skúšky. Najčastejší mýtus je, že minulé pokusy majú vplyv na tie budúce… Dokonca sa takto dajú zadávať nesprávne premenné do matematických rovníc a upravovať pravdepodobnosti výhry vo svoj prospech. Je to chiméra. Aj športovci vedia, že každý zápas je iný a začína sa od nuly. Live futbalové zápasy sa dajú síce odhadovať, ale stávkové kancelárie sú v tom zvyčajne lepšie ako tipujúci.
  • Žiadny výskum. Je dokázané, že tipujúci stávkujú na športové výsledky náhodne, bez toho, žeby si zisťovali nejaké podrobnosti – jednoducho sa spoliehajú na svoju intuícii a súčasnú znalosť pomerov.
  • Najviac sa stávkuje v septembri a v decembri. V septembri jednoducho preto, lebo po letnej pauze začína väčšina športov a líg. V decembri to zase súvisí s utrácaním počas sviatkov.
  • Najvášnivejší hráči sú v USA. Až 80 percent Američanov sem-tam staví na športový zápas – to je oveľa viac ako inde vo svete… (vo svete iba 20 percent ľudí aspoň občas tipuje) a zvyčajne sú aj konkrétne stávky o desiatky percent vyššie ako napríklad u nás v Európe. Američanom napomáha aj legislatíva, ktorá sa neustále uvoľňuje (kým u nás sa zase sprísňuje). Mimochodom, najťažšie predvídateľný kolektívny šport je baseball – pri ňom bývajú výsledky „favoritov“ a „outsiderov“ najmenej očakávané. Ak hľadáte kde si tipnúť online, tak tu.
  • E-športy stúpajú. A budú stúpať aj v budúcnosti. Je zaujímavé, že najhranejšie hry na svete – Fortnite alebo League of Legends nemajú toľko stávok ako stará klasika Counter-Strike.

Ako vybrať kliešťa

Turisti v lese

Na Slovensku máme až 20 druhov kliešťov, z toho 7 môže spôsobiť vážnu epidémiu (a na jar a v lete tomu skutočne dochádza – určite poznáte niekoho, kto v minulosti od kliešťa ochorel). Tri najčastejšie choroby sú

  • Lymská borelióza.
  • Zápal mozogových blán (meningitída)
  • Kliešťová encefalitída.

Tieto choroby sú rozdielne (prvé dve sú bakteriálne a teda liečiteľné antibiotikami, tretie je vírusové a dobre na neho funguje preventívne očkovanie), ale majú aj niečo spoločné – všetky tri môžu na neliečenom človeku zanechať vážne následky do konca života. Ich hlavnými prenášašmi sú väčšie zvieratá, ale kliešťe pôsobia ako prostredníci. Ak máte nejaké príznaky (trebárs očervenené miesto na koži, horúčky, hnačky alebo čokoľvek iné – treba bežať hneď k lekárovi). Očkovať by sa mali všetci, ktorí sa pravidelne pohybujú v lese – napríklad lesní robotníci, poľovníci, chalupári a ďalší. Hovorí sa, že kliešte sú atívne najmä v teple, ale v skutočnosti sa prebúdzajú už pri piatich stupňoch Celzia – čo je už v marci, keď je ešte kalendárna zima.

Samozrejme, najlepšia je prevencia. Na prechádzkach v lese alebo vo vysokej tráve pri riekach a podobne je dobré byť poriadne poobliekan, nie s holými nohami v sandáloch. Oblečenie dávame na slnko, lebo kliešte na veľkom slnku uschnú. Slnečné lúče kliešte nemajú radi, naopak, milujú vlhkosť, trávu a kríky presne do výšky človeky. V listnatých lesoch ich je o dosť viac ako v ihličnatých, čo neznamená, že v smerkovom lese ste v bezpečí. Počas najväčieho tepla aktivita klieštov ustupuje, lebo sa skrývajú do tieňov, ale na začiatku jesene opäť ožívajú. LIetajúce kliešte neexistujú, len sa niekedy pletú s niektorými druhmi múch.

Svoje telo pozorne prezeráme a to aj intímne zákutia (vlastne – najmä tie, napríklad pod pazuchami a pod.). Niekedy sme kliešťa už mali a on odpadol… dá sa to spoznať podľa začervenaného miesta, kde sú v strede biele minibodky po kusnutí (nemusí ich byť vždy vidno voľným okom – ale sú tam). Kliešť má len 1 milimeter a je často takmer neviditeľný. Staršie kliešte majú 8 nôh a veľkosť 1,5 milimetra. Krv cicajú iba samice a keď sú nacicané, tak majú aj 4 milimetre a fliačik na chrbte.

Ako vybrať kliešťa

Zahryznutý kliešť nemá závity, ale miniatúrne háčiky, ktorými sa drží v koži. Je teda možné ho opatrne vytočiť alebo vykývať. Ak sa kliešť rozpučí, alebo pretrhne – riziko nákazy sa veľmi zvyšuje. Ak hlavička ostane v rane, navštívte lekára. Na vyberanie kliešťa nepoužívajte holé ruky, ale pinzetu, maličké klieštiky a v najhoršom prípade servítku. Potom si musíte hneď poriadne umyť ruky mydlom (samozrejme, umyť ruky mydloma aj pred zákrokom). Ranu dezinfikovať. Kliešťa spáľte, nerozpučte ho, niekedy ho môžete dokonca v nejakom plastovom obale dať preskúmať do laboratória.

Čo nerobiť

  • Nerozpučte ani vytiahnutého kliešťa, niekedy ho môžete dokonca v nejakom plastovom obale dať preskúmať do laboratória, aj keď veľký význam to nemá.
  • Najhošie čo môžete spraviť je naliať na ranku olej – vtedy kliešť vyvráti obsah vnútorností do rany a s nimi aj baktérie borélie.
  • Rovnako nepoužívajte mastičky, poprípade domáce „zdravotnícke“ výrobky.
  • S klieštom v sebe neotáľajte – trvá to istú dobu kým prenesie baktérie alebo vírus do človeka. Ale ani sa neponáhľajte, vyťahovanie kliešťa je trpezlivá piplačka.

Konektory sú všade. Ako ich kupovať

Konketory

Pre prevádzku akéhokoľvek systému, sú konekory kľúčové. Ak ich nevidíte, znamená to len, že sú skryté pod krytom – ale určite sú tam – v elektronike, v spotrebnom tovare, v priemysle, v ťažkých strojoch… Typológia konektorov je komplikovaná, ostatne, existuje ich zhruba pol milióna až milión (samozrejme, vyrábané podľa noriem). Konektory prenášajú prúd, signál, dáta, ale aj kvapalinty či plyny…

Ak ste elektrotechnik, viete, že správny konektor urobí váš výrobok ľahším, menším, lepšie ovládateľným, spoľahlivejším. Bežný človek sa s problematikou konektorov stretáva až keď niečo nefunguje… a keď je niečo pokazené, vo veľkom množstve prípadov to znamená, že je niečo s kabelážou alebo konektormi. Dobre vybraný konektor vám v budúcnosti ušetrí prostriedky za opravu. Aké sú zásady dizajnu konektora a na čo hľadieť, ak hľadáte tento nepriehľadnuteľný dôležitý detail?

  • Materiál. Plast, kov, kompozit, iný materiál? Vyberajte starostlivo, lebo materiál puzdra, kabeláže, kontaktov a zvyšku ovplyvní v budúcnosti spoľahlivosť konektora. Mosadzné, pochrómované alebo poniklované konektory sú tradične odolné, ale sú aj ťažšie. Ak potrebujete ľahké výrobky, určite zháňate plastové riešenia. Vo veľmi korozívnom prostredí (napríklad v potravinárstve) vládne nerezová oceľ. Mechanické zapadnutie samca a samice do seba je veľmi dôležité, ale ešte dôležitejšie je rátať s tým, že zákazníci budú konektory mechanicky nahmáhať viac ako im to zvyčajne doporučuje výrobca.
  • Správne elektrické vlastnosti. Napätie, prúd, počet kontaktov, izolačné vlastnosti, schopnosť prenášať prúd – pozorne študujte parametre od výrobcu a jeho testovacie výsledky berte vždy s istou rezervou. Dôležitý (a prehliadaný údaj) býva napríklad špecifikácia zvýšenia teploty – určite nechcete, aby sa má akákoľvek elektronika prehrievala v konektore, pretože to časom jednoducho vedie k znefunkčneniu.
  • Funkcie. Jeden konketor jedna funkcia. Avšak existujú aj hybridné konektory – a k ich existencii je veľa dobrých dôvodov – ktoré obsahujú prídavné funkcie a aj keď o ne zo začiatku nestojíte, časom ich môžete využiť.
  • Odolnosť kontaktov. Typ koncovky má priamy vplyv na odolnosť celej zostavy, ale kľúčový je kontakt. Určite sa vám stalo, že sa vám kontakt veľa krát zalomil (kov po čase oxiduje a pod.) a vtedy konektor musíte buď vymeniť, alebo sa ho pokúsiť opraviť. Musíte vedieť v akom prostredí budete konektor používať – pre ilustráciu, v dávnejšej minulosti mávali domácnosti celú elektroinštaláciu hliníkovú, čo sa však časom stalo neudržateľné, hliník sa lámal, horel, odchádzal – jednoducho sme potrebovali dostať všade meď (čo zároveň tlačí cenu tohto kovu horu).
  • Tesnenie. Každý konektor má v špecifikácie stupň ochrany, udávaný údaj od výrobcu. Znamená to, ako je konektor utesnený voči vlhkosti, prachu a ďaľším enviromentálnym ruchom, navyše pod rôznymi podmienkami, v rôznom tlaku, hĺbke, ovzduší… Ide o dosť kľúčovú informáciu pri kúpe konektora.
  • Miniaturizácia. Miniaturizácia postpuje aj v roku 2022. V elektrotechnike to znamená, že kde ste v minulosti potrebovali 2-3 konektory, návrhár súčiastky sa snaží o jednoduchosť a použiť iba jeden konektor. Niektoré konektory sú však natoľko zmenšené, že to už ohrozuje ich základnú funkciu – nedá sa miniaturizovať za každú cenu.
  • Servis a ručenie. Klasika, skontrolujte si pri kúpe dátumy – výroby, životnosti, dodávky, v akých podmienkach čo ako funguje. Aj dodávateľ musí niesť istú časť rizika za fungovanie konektoru.

Ak Fico a Kotleba zavelia, budeme mať aj u nás 80 percent zaočkovaných

Polícia SR a očkovanie

Mám teóriu. Nie je z mojej hlavy. Vlastne sa sem-tam objavuje pod príspevkami pravidelne: a síce, že keby páni Fico a Kotleba boli za očkovanie, zaočkovanosť na Slovensku by bola dávno vyššia. Ostatne, oni možno vakcíny v sebe už dávno majú. Cesty do exotických destinácií, fotky z lyžiarskych stredísk a pod., čiže zo služieb, kde vás pustia iba s Greenpassom… ťažko si predstaviť, žeby nejaká aerolinka pustila podnapitého cestujúceho na palubu len tak na dobré slovo.

Jasné, covidfašizmus, diktatúra, atómové bomby. Ako všetci vieme, každých pár rokov sa na Slovensku valí politická téma sľubujúca koniec sveta. Tentoraz je to iné len v tom, že politickú látku zdieľame so zvyškom sveta (nieže by nás to vyrušovalo).

Pamätáte si na rok 2015? Jasné, že nie. Vtedy nás frustrovali homosexuáli, rozvracali a rozberali našu štátnosť na súčiastky. Dokonca o tom bolo aj referendum. Pikatné bolo, že predseda parlamentu (a neskorší premiér) bol homosexuál, hlavný ideológ Ľuboš Blaha bol starý známy účastník gay pride pochodov a táto skupinka sa tvárila, že je „proti“. Kotlebovci rúbali scénu na triesky. Potom sa zistilo, že dvaja veľmi blízki Kotlebovi spolupracovníci dávajú svoje nahé fotky na internet a ponúkajú sex s ľubovoľným množstvom pohlaví v ľubovoľnej kvantite (koľko sa zmestí do domu). A bolo. Odvtedy o homosexuáloch na Slovensku už nikto nepípol.

Spomínate si ako bol pán Fico proti privatizácii? Bývala to jeho najväčšia téma. Najväčšie zlo bolo, ak štát pustil z rúk nejaký strategický podnik. Potom tento sociálny demokrat predal (veľmi ziskový) Telekom Nemcom. Nikto – ne-po-ve-dal ani pol slova. Absolútne ticho a nezáujem. Pretože neprivatizoval pán s modrou knižkou ale pán s červenou knižkou.

Kotlebovci… na scénu vstúpili (okrem hajlovania a uniforiem) s tým, že zakážu neprispôsobivých občanov. Časom sme zistili, že veľká časť z nich sú neprispôsobiví občania, že nie sú schopní normálne žiť, pracovať, platiť odvody (staré mercedesy nafarbené nazlato a dlhy v sociálnej poistovni), že nedokážu normálne hovoriť, len hučať. Schválne, kedy naposledy ste počuli kotlebovca hovoriť o neprispôsobivých občanoch?

A rozpomeniete sa ešte na to, čo bol u nás problém číslo jedna pred covidom? Invázia z moslimských krajín. Že naše ženy budú znásilňovať moslimovia (dnes Američania). Samozrejme, že nás nikto nezaplavoval a všetky znásilnenia vykonalo domáce obyvateľstvo. A predsa to ľudí vytáčalo viac do biela. Krik a vreskot. Potom Kotleba vzal manželku do moslimskej krajiny. A odvtedy sme o téme nepočuli ani slovo. Absolútne ticho.

V momente ako Frederika začala lietať za vtákmi do južných krajín, téma moslimovia zhasla. Ako sme sa bránili európskym kvótam. Nebolo väčšieho zla ako eurokvóty na utečencov. Potom Fico tú kvótu jednoducho splnil – zobral 150 ľudí. A odvtedy téma stíchla. To čo mal byť začiatok konca civilizácie dnes, už nikto nespomenie… Pretože tú kvótu vybavil Fico a nie Sulík alebo Radičová. To je celý vtip. Keď povie Fico to isté ako neoliberál, nie je to isté.

Slovensko je rozdelené na dva jednoduché systémy myslenia, niektorí sa tvária, že sú neutrálni, medzi tým (lepšie povedané nad tým), že sú rebeli , že žiadnemu politikovi nikdy nesadnú na lep, ale je to len samolož, sme dva tábory, jeden obrátený na východ (rovnako ako za čias Hurbana Vajanského) a druhý obrátený k východu chrbtom. Medzi tým nič nie. A každý sa rozhoduje len podľa toho, čo kde moderné. Nejakého konzistentného principálneho názoru naprieč desaťročiami nie sme schopní – ako malé deti. Aj tie americké základne začal Fico, stíhačky nakúpil Danko, bola to nudná záležitosť pred tromi rokmi a v inej konštelácii.

Keď sa Fico dostane do vlády, začne pomaličky propagovať vakcináciu, budeme mať aj my 80 percentnú zaočkovanosť. Téma vyhnije a skončí tak ako všetky štípajúce výbušné hádky predtým – nikto si už na ne nespomenie. A verte, nikomu nebude prekážať, ak poprední politici urobia otočku o 180 stupňov a prezlečú z noci do rána kabát.

Obrázok: FB strána Polície SR

Keď hudbe vládli eunuchovia

Farinelli

100 rokov vládli talianskej opere vykastrovaní speváci. A talianská opera – tá znamenala viac ako všetky opery vo zvyšku sveta dokopy. Každý taliansky štátik / mesto malo vlastnú operu – Taliani mali 60 unikátnych osobitných svätostánkov kvalitnej hudby. Nakoniec sa začalo kastrovanie zakazovať, predsa len to bol nechutný barbarský zvyk. A ako zvyčajne – zákaz neplatil pre Vatikán (ktorý ho inicioval).

Prví eunuchovia boli „strážci lôžka“ v starovekom Grécku. Taký staroveký obchodník mohol pokojne odísť na pár rokov do vojny, za obchodom alebo na zálety, a mohol si byť istý, že po návrate domov načapá manželku s otrokmi maximálne tak hrať starovekú obdobu hry Backgammon. Eunuchovia sa hodili na stráženie háremov nie zato, žeby mali vlastnosti bojovníkov, ale najmä zato, že nemali chuť na zakázané ovocie. Pamätáte si na rozprávku s Labakanom? Keď chcel sultán, aby ho manželka nešpehovala, zavolal si húf eunchov, aby spievali a vytvorili okolo neho harkonenský kužeľ.

Eunuchovia boli veľmi poslušní a verní – nelomcoval nimi testosterón, nebavili ich bitky, ani šťuchanie paličkou do spiaceho hada, nezisťovali či prežijú, keď skočia z útesu a podobné iné aktivity, ktoré sa pripisujú mužom s nadbytkom testosterónu. Boli preto skvelí úradníci – využívalo sa to najmä v Číne. Taký eunch bez potomstva netúžil založiť dynastiu a pán sa nebál jeho rebélie. Najslávnejší čínsky moreplavec bol eunuch – keď pristáli, tak sa mohol zodpovedne pripravovať na ďalšie plavby miesto spoteného obiehania prístavných zariadení s notesom v ruke. Mimochodom, v Indii sa stal prípad, že si do miestneho parlamentu schválne zvolili eunuchov asi pred 10 rokmi, eunuchovia vraj netúžia toľk po peniazoch – nie sú skorumpované svine ako testosterónom natlakovaný muž-sociálny demokrat.

Teraz by mala nasledovať typológia eunušstva a ako sa k tomuto stavu predurčení jedinci dopracovali. Túto časť radšej vynechajme – je veľmi drsná, krvavá a kreatívna. Stačí povedať, že ufiknúť ľubovoľnú súčiastku na zdravom človeku znamenlo väčšinu histórie okamžité ohrozenie života, pretože o nejakej sterilite ešte nikto nepočul. Poďme radšej k hudbe.

Základné typy mužského spevu sú tenor, barytón a bas (plus ďalšie). Exisoval však aj typ hlasu castrato (evirato). Bol takmer zhodný so ženským sopránom, mezosopránom a kontraaltom… akurát že ten mužský bol zvučnejší, silnejší, živší. Eunuch dokázal vylúdiť úžasne čisté a sýte tóny vo výškach, ktoré muži bežne nedosahujú. V jeden moment bol spevák kovovo zvučný a mocný, rezavý ako pílka, v okamih prešiel do ľúbozvučného zurčiaceho potôčika, do tuhej ohnivej bravúry. Skrátka, tá hudba mala gule. Aj keď nemala.

A ešte jedna dôležitá vec: možno by sa našla speváčka s pľúcami ako kovačske mechy, ale cirkev tejto polovici ľudstva zakazovala spievať v božom chráme. A asi tak do 19. storočia boli hlavnými objednávateľmi hudby hlavne kostoly, katedrály, biskupi a iné duchovenstvo. V roku 1589 pápež Sixtus VI oficiálne bulou zlegalizoval eunchov – cirkev potrebovala „anjelské hlásky“ pre svoj zbor na veliteľstve. A tak bolo časté že najmä chudobní chlapci boli svojimi príbuznými kastrovaní v prísľube budúceho bohastva. Rozumie sa samo sebou, že nie každý dosiahol na kariéru dobovej kombinácie Braňa Mojseja a Boba Halforda – a aj vtedy bol showbiznis neľútostný, aj superslávni speváci eunuchovia končili v cirkusoch ako obézne kuriozity.

Vatikán v zbore prevádzkoval eunuchov až do roku 1913, pričom niektorí tvrdia, že posledný eunuch spieval ešte v roku 1959. Svätá cirkev sa hrozila krvi a zakazovala napríklad medicínu (fujky fujky), ale kastrácia sa vždy dala šikovne ospravedlniť. Napríklad tak, že dotyčný mladík pred pubertou spadol pod koňa. Vatikán mal vždy plno chlapcov, ktorí spadli pod koňa. Táto vatikánska kapitola dnes nikoho nevzrušuje – na rozdiel napríklad od židov či moslimov niekto nežiada ospravedlnenie kléru. Pretože eunuchovia nemali potomkov.

Obrázok je z Farinelliho, filmu z roku 1994 – o najlepšom spevákovi všetkých čias. Film nie je veľmi verný histórii, je tu niekoľko zvláštnych sexuálnych scén, hlavný hrdina je štíhly (eunuchovia mali sklony k priberaniu a mali zadky ako Halina Pavlovská) a ten hlas, čo počujete – ten vylúdila počítačová technika skombinovaním ženskej speváčky a nejakého chlapa, ktorý v mladosti možno tiež spadol pod koňa. Tie vzrušené diváčky a omdlievanie v hľadisku ale boli asi naozaj pravda, ostatne, v 18. storočí bolo do MC Erika ešte ďaleko a nikto nemal iPod ani Spotify.

O čom písalo Rudé právo

Gusto Husák

Zasvietila na mňa reklama: kúpte si historické noviny z dňa vášho narodenia. Za ľudových 50 euro (pôvodné noviny stáli 50 halierov). 50 euro za niečo, čo je na internete zadarmo – hneď som stiahol číslo z dotyčného dátumu (Len pre úplnosť – nepošlú vám ozajstné historické noviny, ale „reprodukciu“ – dakto stiahne free súbor z verejného archívu a pošle vám ho za mesačnú výplatu krajíčky v Bangladéši). Je to zaujímavé čítanie. História a Gusto „Zachránim-vás-aj-keby-som-vám-mal-napľuť-do-očí“ Husák. O čom písalo Rudé Právo vo významný sviatok môjho narodenia:

  • Hlavný článok nesie titulok Pro dobrou sklizeň a pojednáva…, no, o žatve. O socialistickej súťaži medzi kombajnistami a ako komunisti v kolektívoch stimulujú boj s prírodou. Pre vysvetlenie: žatva plní prvú stranu Rudého práva povinne niekoľko desaťročí. Predstavte si elitných pražských reportérov a aparátčikov strany, ktorí musia každý deň vyprodukovať niekoľko heroických článkov o žatve. Niet divu, že pri zhruba tri až päť tisícom článku sa im to začne trochu zlievať a nikto netuší, čo sa v texte vlastne píše. Hlavná správa dňa.
  • Druhá hlavná správa je o študentských brigádach, ktoré sú v plnom prúde. Padne termín stavba mládeže (v osemdesiatych rokoch predsa len opatrnejšie). Tretia správa je o karlovarskom filmovom festivale, ktorý nastavil zrkadlo imperialistickému elementu. Vyhral sovietsky režisér a cenu za celoživotné dielo dostal Američan, čo natočil film o fiktívnom synovi špióna, čo ukradol nukleárne tajomstvo z USA a vložil ho do rúk sovietskeho ľudu. Súdruh Biľak navštívil ČTK a poučil osadenstvo ako podávať zrozumiteľnejšie informácie.
  • Hlavná fotografia novín zobrazuje poľnohospodársky mechanizmus vyrobený v Detve, ktorý ide na vývoz do krajín RVHP. Správa pyšne informuje, že sme vyviezli techniku za 1,5 miliardy korún vo franko cenách. Termín franko cena znamená, že závod nedostane za dodávku ani korunu, všetko sa zapíše do notesa a československá vláda to Detvancom doplatí zo svojho.
  • Správa o politických väzňoch v USA (Indiánoch). Ako ich bijú a tak. Je tu aj správa o nepokojoch v Západnom Nemecku a ako ich polícia krvavo rozháňa.
  • Dôležitá správa je, že premiér Štrougal poslal brahoprajný telegram do Egypta (a minister zahraničia Chňoupek poslal pre istotu ešte jeden). Prezident Husák poslal v druhom dôležitom článku blahoprajný telegram do Nikaraguy, kde sa vlády ujalo teleso s poetickým názvom Junta národnej obrody (združujúca extrémnych ľavičiarov s extrémnymi pravičiarmi – niet divu, že je to podľa Gustovho gusta). Chňoupek sa opäť vytasil s kópiou. Na vysvetlenie: Husák musí byť v každom čísle na prvej strane. Zistilo sa, že články o ňom vyvolávajú v občanoch nadšenie a spontánne akcie, tak Rudé právo dennými notickami udržuje obyvateľstvo v spontánnej nálade.
  • Posledná správa na prvej strane oznamuje radostnú novinu: sovietsky priemysel plní plán na 102 percent a neustále stúpa produktivita práce (osemdesiate roky, vek optimizmu).
  • Kým na prvej strane sú iba dokola používané klišé titulky, na druhej strane to začne byť zaujímavejšie. Titulky prestanú hovoriť o čom sú články a čitateľ musí texty čítať. Niekoľko rôznych článkov hovorí o prepožičiavaní významných vyznamenaní významným komunistom (Rad práce, Rad víťazného februára), pričom v každom stĺpčeku sú vymenovaní významní súdruhovia, ktorí sa tohto významného aktu zúčastnili. Sú tu aj krátke správičky o kultúre, zvyčajne nejaká výstava dokumentujúca boj proti fašizmu, alebo výstava, kde nikto nevie o čo ide, ale sú tu vymenovaní dôležití súdruhovia, ktorí na podujatie prijali pozvanie.
  • Tretia strana patrí veľkým témam. Na svetovom formáte sú len dva články – to je naozaj veľa textu. Jeden článok je obligátna téma o protifašistickom boji (vychádza desaťročia) a hlavná téma dňa je šetrenie energie v hutníckych kombinátoch, kde autor opatrne naznačuje hutníkom, aby mali rozum a neplytvali toľko (samozrejme, nikto netvrdí, že vyrábame málo energie, západ sa zmieta v kríze a Československo ukazuje ako šetriť).
  • Štvrtá strana je plná veselých políčok – malé žánre, ktorých názov som zabudol (epištolárne?). Spoločenská kronika, konkurzy – a more inzerátov. Napríklad na televízor Diamant, ktorý môžete mať za 115 korún mesačne alebo Rubín pre náročných divákov za 285 korunovú splátku. Čedok predáva zájazdy k čiernemu moru – 19 dní za 3900 korún. Armabeton, obuvnícke nože, domáce marhule. Vylosovali súťaž Slovnenskej knihy s názovom Kniha na dovolenku – a výhry veru nie sú žiadne kľúčenky, ale prvá cena je Škoda Garde, druhá cena 10 tisíc korún atď. Niekto predáva 1000 kaktusov, niekto zháňa pohľadnice vydané do roku 1925… Nuž a to najlepšie nakoniec: inzeráty v zoznamke. 20-ročný mladík hľadá rovnako starú dievčinu silnejšej postavy, recepčná hľadá 60 až 70 ročného pána (láka ho na svoju rekreačnú vilku) a 36-ročný Pražák-fajčiar hľadá slečnu, ale dopredu ju varuje, že cez víkendy na ňu nebude mať čas.
  • Piata strana patrí náročnejším domácim témam (rozumej, tu už nikto nečíta ani titulky). Je tu pokus o akúsi kritiku hospodárskej politiky – tony nič nehovoriacich fráz – pravdepodobne nikto netuší, prečo to celé stagnuje – a nakoniec dôjde na výber z kubánskej poézie. Na tejto strane sú najlepšie výroky – spravidla cca 10 riadkové výhony nejakého riaditeľa niečoho, ktorý sám netuší, čo vlastne povedal, ale teší sa, že je v tom veľa administratívnej hatlaniny.
  • Slabšie povahy sú už dávno na šiestej strane – zahraničná politika. Veľké úspechy v afgánskej energetike, rozvoj spolupráce s Kubou, články o Pakistane a Indii (Pakistan = zlý, vyvíja atómové zbrane, kupuje technológie od USA, India = dobrá, tiež vyvíja atómové zbrane, ale dá si poradiť od súdruha Kosygina), Pentagon robí pokusy na ľuďoch a Európske hospodárske spoločenstvo sa zmieta v posledných kŕčoch a znižuje sociálne výdobytky zotročeným občanom. Najhorší ekonómovia sú na Novom Zélande, v Nikarague (dobrí) vyvlastnili už 75 percent veľkostatkárov. V Juhoške je parádna voda. Istý dovolenkár píše list od mora, že v Juhoslávii orgány bijú na poplach – nemajú turistov. Pritom Čechoslovák jasne vidí, kde je diera – alkohol zdražel o 14.8 percenta a pivo a víno dokonca až o 18 percent. S takými cenami si môžu viete čo (poslednú vetu som dopísal ja).
  • Aj siedma strana je venovaná zahraničnej politike. Opäť sa píše o Nikarague (keď už im súdruh Husák poslal ten telegram). Československo sa nedá vydierať Američanmi! Rudé právo varuje pred vesmírnymi aktivitami Američanov a západnými základňami na Bahamách. Je možné, že v USA to už začalo – za štát Maine kandiduje nejaký komunista za prezidenta a v Británi plánujú robotníci z dokov zvrhnúť vládu. Inak sú americké voľby spomenuté ako neférové a nedemokratické. Krvavý pes Helmut Kohl (západné Nemecko = zlé) posiela 50 miliónov mariek Salvádoru, pravdepodobne na porušovanie ľudských práv. Kongo a arabská liga majú našliapnuté do ľudovodemokratického socialistického tábora. Posledná správa prekvapuje: Čína vo svojich médiách neustále očierňuje Sovietsky zväz a Rudé právo sa pohoršene pýta: komu to prospieva?
  • Napokon šport. Uprostred leta sa nič nedeje a naplniť stranu (ktorú mnohí čítajú ako prvú) – je náročné aj pre ostrieľaného redaktora. Rozhovor s účastnicami Spartakiády o päť rokov starých veciach. Hlavná správa je z hádzanej – Československo prehralo so Sovietskym zväzom 16:17, čo je podľa titulku Rudého „prehra, ktorá nebolí“. Od najdrahších priateľov sa necháme kedykoľvek vytrepať s úsmevom na tvári.

Darček pre manžela a partnera. Ako vybrať ten najlepší darček?

Darček pre manžela a partnera. Ako vybrať ten najlepší darček

Či už sú to Vianoce, narodeniny, meniny alebo vaše spoločné výročie, vždy stojíte pred rovnakou otázkou – čo mu kúpiť? Ak už vaša fantázia za posledných niekoľko rokov či mesiacov dosiahla svoje hranice, nechajte sa inšpirovať našimi tipmi.

Dobrodruh alebo domased

Veľa závisí od toho, aký typ partnera máte. Zjednodušene povedané, či ide o vrcholového turistu, ktorý každú voľnú chvíľu využije na nejakú aktivitu, alebo skôr pohoďáka, ktorého najčastejšie nájdete na gauči. V prvom prípade je určite dobrou voľbou akýkoľvek adrenalínový zážitok – či už let stíhačkou, jazda na Ferrari alebo zoskok padákom, weby dnes ponúkajú obrovské množstvo možností.

Veľmi dobré tipy za ešte lepšie ceny vďaka zľavovým kupónom nájdete tu https://www.kuponyzdarma.sk/zazitky/. Menej akčného muža zasa môže potešiť nová počítačová alebo konzolová hra, fľaša dobrého alkoholu či nové pyžamo (to je napríklad jedna z vecí, ktorú si väčšina mužov vôbec nekupuje a napriek tomu ju potrebuje viac, ako novú košeľu či päťdesiatu mikinu). Taktiež môžete využiť zľavy a zľavové kódy na stránkach KuponyZdarma.

Doplnky do auta

Vďačným a praktickým darčekom môže byť aj doplnkové vybavenie druhej najväčšej pýchy každého motoristu – jeho auta. Či už vyberiete nejakú príjemnú vôňu, nové koberčeky, držiak na mobil alebo cestovný pohár na kávu. Niektoré z týchto doplnkov sa dajú dokonca aj personalizovať, takže na takom pohári môže pokojne byť meno vašej lásky. Určite poteší aj poukážka do autoumyvárne.

Ak je stále na cestách, praktickým aj štýlovým darčekom zároveň sú smart hodinky. Vďaka hodinkám môže telefonovať bezpečne cez vstavaný reproduktor, mimo šoférovania vie rýchlo odpovedať na vaše správy, prípadne môžete sledovať jeho polohu. Vyberte rovno z výberu Nákupnej poradne – najlepšie smart hodinky, aby hodinky mali všetky najlepšie funkcie a ich prevedenie bolo na vysokej úrovni.

Ak máte doma gentlmana

Samozrejme, všetci muži by mali byť gentlmeni, ale ak to ten váš aj rád prenáša do svojho šatníka, neexistuje lepší tip na darček ako módny doplnok. Vyhnite sa kompletnému oblečeniu, ako sú obleky, nohavice či košele, ktoré si takto založený partner vie určite najlepšie vybrať sám, a buďte skôr minimalistická: potešte ho novou vreckovkou, kravatou, taškou na notebook či manžetovými gombíčkami.

V zime to môže byť aj kvalitný šál či rukavice. Samozrejme, ak váš partner zasa naopak neznáša nakupovanie oblečenia, veľkú radosť mu urobíte, ak to vyriešite zaňho a na sviatok mu podarujete kompletný outfit, vďaka ktorému nebude musieť ísť do obchodu s oblečením aspoň mesiac. Za zváženie stojí aj kvalitný alkohol, vyberte rovno z tých, ktoré sú právom označované ako najlepší alkohol, pritom väčšinu kúpite v sumách od desiatok eur.

Štátnik Husák: Ak ho milujete, nie je čo riešiť

Gustáv Husák: karikatúra v Die Zeit

Prečítal som si text od pána docenta E. Ch. na Facebooku, akési vyobrazenie štátnickeho rozmeru Gustáva Husáka na výročie jeho úmrtia. Dovolím si nesúhlasiť. Husák žiadny štátnik nikdy nebol a tu v podstate môžem skončiť.

V téme Husák nie sú žiadne biele miesta, ani medzery, ako zvyknú začínať učené historické príspevky o tejto osobnosti. Naopak – materiálu je toľko, že si každý môže vybrať čo sa mu páči. Gusto bol chameleón a z jeho duchovnej pozostalosti si môže každý vybrať čo len chce. Husák bol totiž utopický komunista, demokrat, stalinista, nacionalista – čo bolo v ktorej dobe konkrétne výhodné. Už toto nepovažujem za rys štátnictva, ba vlastne presný opak, ale ako napíšem na konci článku: prečo si nestanoviť nejaké objektívne kritériá, čo je vlastne štátnik, definovať pojem a až potom sa o ňom baviť.

Husák: Ján Zápoľský 20. storočia

Aby Zápoľský v 16. storočí počítil na čele chlad vlastnej koruny, najskôr zradou (obzvlášť podlou) venoval väčšinu kráľovstva úhlavným nepriateľom Turkom. Gustáv bol chlapík z toho istého cesta – museli sme na takého čakať 450 rokov – pán docent o ňom napísal, že bol mocibažný a bezohľadný, ale nie je to presný opis. Mocibažní a bezohľadní boli iní komunisti, Husák hral ligu nad nimi.

Keď sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvu konal prvý riadny zjazd komunistov (nie ten vysočanský, ale ten neveselý v estrádnej hale PKO), tak všetci na ňom boli akýsi ubití, ubolení, neosprchovaní, frustrovaní. Len Gusto čiperne pobehoval hore dole a šibal očami raz naľavo raz napravo. Všetci si všimli, že je nejaký bujný, že šteboce ako vtáčik na jar. V Kremli už sa rozhodli, že najlepšie bude mať v Československu za koňa nejakého bývalého väzňa (tento model fungoval v Maďarsku – Kadár, aj v Poľsku – Gomulka).

Čo je to štátnik? Tento pojem určite nezávisí od dĺžky služby ani výšky zvereného úradu (obzvlášť ak bol dotyčný inštalovaný cudzou mocnosťou). Termín štátnik ani nezávisí, či sa na dotyčného pozeráte pozitivíne, alebo ho nenávidíte, či zdieľate jeho svetonázor, alebo nie. Najskôr napíšem moje súkromné dôvody, prečo Husáka nepovažujem za štátnika (čo sú ale len moje neobjektívne dôvody).

Tak za prvé: kedysi v Československu chodil seriál Povstalecká história na objednávku strany. Seriál so skvelou výpravou a supersympatickým Miškom Dočolomanským v roli Husáka (legenda vraví, že to Dočolomanský musel vziať, aby ho nevyhodili z SND kvôli akémusi sporu z predsedom základnej organizácie komunistov). V povstaleckej histórii bol Husák vykreslený ako charizmatický neohrozený vodca povstania, už mu chýbalo len opásať tri nábojnicové pásy a do ruky strčiť ľahký guľomet. Z nejakého dôvodu si odvtedy veľká časť populácie myslí, že Husák bol charizmatický neohrozený vodca povstania.

Pravda je, že keď povstanie vypuklo, tak Husák o tom netušil. A keď to konečne oneskorene zistil, miesto toho, aby sa postavil na čelo bratislavskej posádky, zakázal ostatným vodcom poslať bratislavských vojakov do boja, a sám sa ponáhľal k povstalcom na sever, aby nezmeškal vodcovskú pozíciu, po ktorej tak túžil. 3000 trnavských vojakov z neďalekej posádky vyrazilo do povstania, ale 7000 bratislavských Husák zastavil.

Ešte si pripomeňme, že pred povstaním Gusto bol teoretickým salónnym hostiteľom, vyfajčil cigaretku s nejedným ľudákom a dokonca sa zúčastnil zájazdu „k frontu“, ktorý organizovala HSĽS. V spomínanom statuse pána docenta sa o Dubčekovi píše negatívne, ale fakt je, že kým Dubček utekal do fyzického boja, Husák pred bojom utekal. Dubčeka strelili do nohy, Husák si pre prechode hory uhnal otlaky v topánkach. Na svojej ceste do Banskej Bystrice urobil Husák svoj typický kúsok: v Nitre dal zatvoriť svojich spolusúdruhov. Husák, Novomeský a Šmidke totiž boli až piate vedenie komunistickej strany, všetky vedenia pred nimi nacisti/ľudáci pochytali a zavreli.

V Nitre ušli bachari a nechali dvere na celách dokorán otvorené. Dokonca pre väzňov prišiel nákladiak – a naraz prikvitol Gusto a rozkázal straníkom vrátiť sa do ciel. Netreba dodávať, že nejeden väzeň to neprežil. Tí čo prežili potom Husáka odsúdili za buržoázny nacionalizmus, dobre si pamätali, čo je Gusto zač. Je mierne chybné domnievať sa, že Husák dostal nálepku buržoázneho nacionalistu „za svoje pôsobenie v prospech federácie“. Veď Husák bol od svojcih študentských čias zástancom toho, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu!

A dokonca v tom zmysle poslal aj Stalinovi list: prosil, aby sa Slovensko stalo 16. zväzovou republikou (vymyslel si, že je to želanie 70 percent Slovákov). Tento list supermocnému Stalinovi dodnes „historici“ v pote tváre ospravedlňujú a bagatelizujú, že to bol len taký lístoček a bla bla bla. Gusto bol federalista a hotovo. List mal docela vážnu dohru: Stalin nepodporil povstanie a neposlal lietadlá zo zásobami (v tom momente potreboval spojenectvo Londýna, ktorý protežoval Benešovu stranu). A zakázal spojencom, aby sa do „jeho sféry“ vyplyvu starali, takže to čo u nás pristálo, bolo načierno. Komunisti (najmä Široký) si veľmi dobre zapamätali, čo im Husák cez vojnu urobil, a potom sa s ním porátali skrz nálepku buržoázneho nacionalistu. V šesťdesiatych rokoch sa vo veľkom rehabilitovali, ale Novotný (tiež starý mukel) nechcel Husáka prepustiť z basy, poznal ho a bál sa ho. Myšlienka, že „kruto trpel za presadzovanie federatívneho usporadania“ je mierne nepresná. A ak má byť federácia najväčším Husákovým štátnickým dielom (podľa E. Ch.), tak potom šlo o dielo polovičné, a tým pádom nechcené, a obe strany sa ho zbavili hneď ako k tomu dostali príležitosť.

Nebolo to len raz, čo Husák ohrozil povstanie. Potajomky rokoval s ľudákmi (Čatlošom), bez toho žeby o tom niekto vedel. Vojenským taktikom sa stal až potom, čo bolo povstanie rozprášené. Nazdávať sa, že povstanie padalo na Husákových vodcovských schopnostiach mi pripadá rovnaké, ako keď si Fico v Štrasburgu získal povesť mimoriadne nadaného mladého právnika (akurát, že Slovenská republika vyhrala 0 sporov). O Ficovi si tiež plno ľudí myslí, že je múdry štátnik, ktorý vidí za roh, hoci vidí len po najbližšie voľby. Dva Husákove projekty – federácia a socializmus – doslova umreli na podvýživu a biedne schopnosti tých, čo ich spravovali.

Husák nevedel kedy odísť, za jeho panovania sa z reprezentácie štátu stal domov dôchodcov, kde sa partia starcov zubami nechtami držala zvyškov moci. Ani nim nenapadlo vychovať si mladú generáciu, vyučiť si následníkov a dať im rozvíjať svoje dielo. Teda, ak za učňov nepokladáme tých absolventov moskovských inštitútov, pracovníkov tajných služieb a mladých pracovníkov zahraničného obchodu, ktorí sa neskôr stali oligarchami, previedli štátny majetok na svoje súkromné kontá a dodnes žijú napojení na štátny rozpočet – ak sa ráta toto, tak Husákovi istý štátnicky rozhľad môžeme priznať, aj keď sám by sa tomuto vtipu asi nezasmial.

Husák vraj „po svojej republike“ nechal dve miliardy dolárov „prebytku“. Neviem odkiaľ je táto informácia. Kedže suma je uvedená v dolároch, ktovie, či to nie je z nejakej „tamtej“ webstránky. Rozpočty z osemdesiatych rokov si vygooglite za pár sekúnd – každý jeden hospodáril s nulovým rozdielom, príjmy a výdavky sa vždy rovnali. Onen „prebytok“ mohli byť pohľadávky voči spriateleným krajinám, rozumej, dlh za topánky (Československo vyrábalo 130 miliónov párov topánok ročne, 30 miliónov v Partizánskom) a iné komodity, za ktoré Sovietsky zväz nemal v úmysle nikdy platiť, jednak sa v rámci RVHP nepoužívali peniaze a jednak na to už ani nemali zdroje. Takže prebytok bol vlastne manko, ktoré sa sčasti po revolúcii pokúšal štát vymôcť obskúrnymi službami (tie ekonomické pojmy vyznievajú v mojom podaní hodne domácky).

V 1968 roku bol Husák veľký demokrat. Riaditeľ televízie Vrabec mu dovolil mať na obrazovke reláciu, kde Husák rozprával o demokracii, smial sa na vtipoch Lasicu a Satinského a vôbec. Samozrejme, po invázii musel Vrabec odísť, čo na tom, že to bol najschopnejší riaditeľ v jej histórii, ktorý z amatérskeho podujatia spravil profesionálnu inštitúciu. Medzi prvými musel ísť ten právnik, čo mu vybavil rehabilitáciu (krásne gesto), alebo napríklad šéfredaktor Smeny Gryzlov, v ktorého novinách Husák predtým vypisoval, že hranice sú zadrôtovaná klietka, že Lenárt je politická trasorítka a že na ohníku v štátnom znaku si môžeme opekať slaninu. Chudák Gavril si do konca života asi myslel, že Gusto je jeho kamarát a fajn chalan, asi mal ako ďaľší šéfredaktor Kalný začať vyrábať rozhlasové relácie pre tetičky – Gusto už nikdy nikomu nepomohol (zadarmo).

Inak, ešte ku komentáru pána docenta E. CH. – termín normálizácia nevymyslel Dubček a termín konsolidácia nevymyslel Husák. Oba výrazy boli z tvorivej kremeľskej dielne, líši sa len dátum na papieri. A ešte vykresľovať Dubčeka ako pasívneho aparátčika, čo len plnil rozkazy – nebola Pražská jar práve o tom, že si robil čo chcel, bez ohľadu na to, ako na neho vrieskajú sovietski vyslanci a generáli? Jasné, potom ho zlomili… Ale kto by sa nezlomil, keď mu k hlave priložia hlaveň tanku. Gusto bol z tých, čo hlavu k hlavni priložili radostne a z vlastnej iniciatívy. Ale teraz už odbáčam, do komunistickej telenovely. Tento dlhý nedeľný text, čo som hore vyrobil, naozaj nemá spoločné s tým, či bol Husák štátnik alebo nebol.

Čo je to štátnik

Podľa spisovateľa Clarka existujú 4 spôsoby ako zistiť rozdiel medzi štátnikom a politikom:

  • Politik myslí na nasledujúce voľby, štátnik myslí na nasledujúcu generáciu.
  • Politik rozmýšľa nad úspechom jeho strany, štátnik nad dobrom krajiny.
  • Politik si želá ustanoviť konkrétne opatrenie, štátnik konkrétny princíp.
  • Politik sa nechá unášať prúdom, štátnik chce kormidlovať.
  1. Husák na voľby nikdy nemusel myslieť. Voľby sa ho netýkali. Šlo len o zábavnú estrádu s vlajkami a hudbou, kde každý nevoľník sľúbil vernosť strane a kto tam bude v tom či inom kresle, to sa plebsu naozaj netýkalo . Bol zvolený tankami, armádou iného štátu a hŕstkou rovnako ambicióznych mocichtivých nešťastníkov ako bol on sám. Na nasledujúcu generáciu sotva myslel, keď sa jeho vláda zvrhla v blokovanie reforiem a vyhadzovanie šikovných ľudí.
  2. Husák rozmýšľal iba v rámci svojej strany. Nikdy nemal legitimitu. Nikdy nezažil ozastné voľby, kde by dostal aspoň jeden ozajstný hlas. Nie je ani isté, či by svoju krajinu napevno nerozpustil v inej, väčšej krajine (v minulosti sa o to pokúsil).
  3. Hovoriť o princípoch v súvislosti s človekom, ktorý prevracal kabáty podľa toho aký vietor vial, je smiešne. Hlavným princípom komunistického hnutia bolo, že ľuď sa zbaví vládcov a bude si vládnuť sám (ako sa im to podarilo, môžete si sami odpovedať). Husák bol principálny asi ako Napoleonov minister Joseph Fouché, ktorý za života zložil 8 prísah 8 rôznym režimom. Jednoducho: praktický machiavellista.
  4. Gustáv Husák sa v roku 1968 zhlobka nadýchol…. a ponoril sa do toho najbahnitejšieho prúdu, ktorý existoval. Ak niekedy kormidloval, tak len s oveľa väčšou rukou na svojej ruke, asi ako keď otec dá pošoférovať malému dieťaťu.

Gustáv Husák nebol nikdy štátnik. Kolaboroval a to u nás máme radi – len z toho nič nemáme.