Autoradmin

Ponorka Orzel útočí

Orzel: Ostatni patrol poľský film

Môžete si kúpiť hračku alebo RC model poľskej ponorky Orzel z Druhej svetovej vojny, ale nemôžete si o nej prečítať nič v slovenčine. Napravme to v našom blogu!

Vidíte hlavný obrázok? To je úplne novučičký poľský film Orzel: Ostatni patrol. Tento film je však až o poslednej (siedmej) hliadke v britských službách. Skorší príbeh Orzelu je rovnako zaujímavý – a dôležitejší. V jednom dokumente o ňom povedali, že Orzel začal vojnu, ale nie je to pravda. Orzel iba zneužili Sovieti na svoje nenažrané ciele.

Keď v roku 1939 Hitler napadol Poľsko, poľská zastaralá armáda sa začala rýchlo roztápať. Päť poľských ponoriek malo chrániť baltské pobrežie pred výsadkami, ale strhmlavé bombardéry ich rýchlo vyhnali z gdanského prístavu na otvorené more. Nemci neútočili loďstvom, ale letectvom. Odstrihnuté ponorky museli urobiť vlastné rozhodnutie – dve sa dostali do Švédska, jedna skončila v Británii a jedna musela kapitulovať. Orzel sa dva týždne po začiatku invázie vynoril v Estónsku.

ORP Orzeł začali stavať v holandskej lodenici v roku 1936 (plne začlenená do námornictva bola len pár mesiacov pred vojnou). Poľská vláda mala vtedy tri menej kvalitné a nevyhovujúce ponorky (Divomačka, Rys a Vlk) a chcela niečo modernejšie, objednala štyri nové plavidlá – podarilo sa dokončiť iba elektro-dieslových Orla a Supa.

Poliaci odmietli elitné anglické a francúzske lodenice, kým našli tú správnu kvalitu v De Schelde. Pritom na ponorku štát nemal prostriedky – zaplatili ju vo výrobkoch, surovinách a vyzbierali sa na ňu aj poľskí dôstojníci z výplat. Podieľali sa na nej aj poľskí inžinieri, šlo o národnú pýchu. Orzelu sa do vody nechcelo… vazelína zamrzla a ponorka neskĺzla po rampe do vody. Stiahnuť ju musel remorkér. Zlé znamenie.

Do Talinnu, hlavného mesta Estónska vplával Orzel poškodený, pretože sa predtým porafal s nemeckými mínolovkami (Nemci nalákali Poliakov na falošné volanie o pomoc – posledný krát, čo Orzel naletel na nepriateľský trik). Orzelu nefungovala hydraulika, vytekal mu olej a prišiel o kapitána Henryka Kłoczkowskeho, ktorého sa zmocnila neznáma choroba a museli ho odniesť do estónskej nemocnice. Kormidla sa chytil Jan Grudzinski. O týchto dvoch by bol určite tiež skvelý film – starý kapitán bol opatrný vyčkávací typ, kým Grudzinski bol poľský podvodný Rambo pripravený rozdať si to s celou Kriegsmarine. Netreba dodávať, že medzi oboma mužmi vládlo napätie.

Estónci ponorku prijali dobre a začali im pomáhať s opravami. Lenže – bojové plavidlo mohlo byť podľa medzinárodných haagskych dohovorov v neutrálnom prístave iba 24 hodín. A v Talinne kotvili aj Nemci. Estónci museli Orzel zadržať, posádku internovať a plavidlo odzbrojiť (odmontovali skoro všetku výzbroj okrem piatich alebo šiestich torpéd, ktoré sa Grudzinskemu podarilo skryť). Ešte horšie bolo, že odniesli aj všetky mapy a navigačné pomôcky. Mali len mapu pobrežných majákov vďaka ktorým Orzel po 40 dňoch vojny našiel škótske pobrežie.

Útek do neznáma

Áno, Poliaci nevydržali dlho v prístave s Nemcami vrieskajúcimi na Estóncov (vtedy boli Nemci a Sovieti ešte bratské národy, ktoré spolu úzko spolupracovali, ako uvidíme neskôr). Iná verzia hovorí, že 5 torpéd posádka neskryla, len prístavní montéri boli unavení a zvyšok si nechali na druhý deň. Na pondelok – v nedeľu je predsa hriech makať?

V noci orlíci premohli stráže a odrazili preč z prístavu. Vraj im pomohol tajný sympatizant, ktorý im doručil pohľadnicu angličtine s textom „Veľa šťastia a Boh vám žehnaj.“ Jeden námorník predstieral, že chytá ryby, ale v skutočnosti meral hĺbku vody. Druhý nenápadne narezal „parkovacie laná“ (neviem ako sa to správne prekladá), s tým, že posledné vlákna budú musieť pretrhnúť. Niekto sekerou presekol elektrické vedenie osvetľujúce ponorku a Orzel vyrazil do tmy.

Prístavná stráž spustila paľbu a keďže ponoriť sa do periskopovej hĺby trvalo Orzelu až 50 minút (maximálny ponor 100 metrov), schytal guľometné dávky do veže. Posádka odpovedala puškami, až kým sa Orzel nepotopil. Poškodený, odzbrojený, bez navigácie a zásob pre šesťdesiat ľudí vyrazil do posledného boja so skopčákmi.

Plán bol: naraziť na civilnú loď a „požičať“ si jej navigačné dokumenty. Lenže Balt teraz okupovala Kriegsmarine. Orzel sa dlho potĺkal blízko švédskeho pobrežia, až padlo rozhodnutie odplávať do Británie (v rádiu počuli, že bratom s Vlkom sa to podarilo). Stihli ešte na gumennom člne vysadiť dvoch zajatých estónskych strážcov – dali im výbavu a peniaze, aby si mohli dovoliť prvú triedu vo vlaku, pretože tí čo sa vynoria z podsvetia, nemajú na suchej zemi cestovať inak.

Poľskí dôstojníci dali dokopy hlavy a nakreslili si mapu spomínaných majákov podľa svojich spomienok. Rádio mali poskladané z vyhodených súčiastok. Niekto vedel lámane po anglicky. Museli preplávať medzi Kodaňou a Malmö, kde je voda plná plavidiel ako ľudí na tržnici. Všade nemecké hliadky… a najhoršie na tom bolo, že ponorka sa nedokázala identifikovať. Potopiť ju pokojne mohli aj britské stráže. Nakoniec však po 44 dňoch po opustení Gdaňska a 27 dní po opustení Talinnu, uzreli škótske pobrežie. Už vedeli, že Poľsko neexistuje. Briti sa Orzelu vrelo potešili – len pár hodín pred jeho objavením prišli o jednu zo svojich periel ponorkového loďstva.

Koniec slobody pobaltských krajín

Najslávnejší zásah Orzelu bolo potopenie nemeckej lode Rio de Janeiro v apríli 1940. Táto loď od Prvej svetovej vojne vozila civilistov do Južnej Ameriky (odtiaľ ten názov). V druhej vojne ju ale zabavila Kriegsmarine a zaradila do svojich radov. Keď na ňu narazil Orzel, niesla práve výsadok do Nórska, kde nikto nič netušil, respektíve nechceli tušiť. Zo 400 Nemcov na palube zahynulo okolo 200. Utopilo sa aj 70 koní (tých bolo zvlášť škoda). Zachránení boli všetci v uniformách a po zuby ozbrojení. Navyše niektorí pešiaci vypovedali, že Nemci chystajú inváziu do Nórska – zbytočne. Nóri správy ignorovali, lebo im nechceli veriť (a tak mohli vzniknúť fajné nórske filmy o tejto udalosti). Orzel odhalil inváziu do Nórska, ale ich vláda bola príliš neschopná a zbabelá, aby niečo podnikla.

O Orzeli sa hovorí, že zohral smutnú rolu pri začlenení pobalských krajín do Sovietskeho zväzu. Nie je to pravda – incident v Talinne a následné udalosti boli len jednou z mnohých zámienok na zabratie cudzích štátov. Stalin sa jednoducho tak rozhodol – rovnako sa rozhodovali jeho predchodcovia cárovia, aj jeho dnešní nasledovníci.

Poľská ponorka po úteku z Talinnu údajne ponorila sovietske plavidlo Metallist pri Narve. Nedáva to absolútne žiadny zmysel – odzbrojená ponorka ohrozuje obrovské impérium? Pretože presne takto to dobovi chmelárovia v tlači podali. Sovieti vyhlásili, že Estónsko (ktoré s ponorkou nemalo nič spoločné) chce prepadnúť Sovietsky zväz a hotovo. O niekoľko dní sa v Timesoch objavila fotografia, že Metallist kotví nepoškodený v Anglicku, ale to už nikoho netrápilo.

Celá záležitosť bola pripravená schématicky, je jedno či išlo o Pobaltie 1940, Československo 1968, Gruzínsko 2008 atď. atď. V skutočnosti chceli Sovieti celý balík aj s Fínskom, ale Fíni bojovali a za cenu straty Karélie si vybojovali slobodu. V troch pobaltských krajinách už dávno predtým pôsobila prvá vlna, ktorá ide vždy pred vojskami – miestni chmelárovia. Väčšinou všelijaké neúspešné figúrky, idealistickí naivní komunisti, podivíni, ktorým ich komickosť uberá následné krvipreliatie rozpútané ich pánom.

Sovietsky zväz sa pokúsil obsadiť Estónsko už v roku 1924, ale k ozbrojeným komunistom z Ruska sa nepridal nikto miestny. Napriek tomu – v troch miništátikoch neverili, že by bol Sovietsky zväz až taký nenažraný, svorne vopchali hlavu do piesku, až kým sa neocitli na zjazdoch, kde viseli červené vlajky s päťcípymi hviezdami a všetky veci asi tak päťnásobne zdraželi.

Posledné roky „na slobode“ vyvíjal Sovietsky zväz na pobaltské krajiny úžasný tlak, samozrejme, Nemecko svoju najlepšiemu priateľovi vo všetkom ochotne pomáhalo. Stalin dotlačil tri štáty do podpísania zmluvy o vojenskej spolupráci a následne ich po všelijakými (doslova opileckými) vymyslenými historkami obvinil, že zmluvu porušujú a že ich teda obsadí. Jedným z incidentov bol útek Orzela z Talinnu. Alebo to bola zmluva o ochrane? Aj vtedy platilo to čo dnes – ak podpíšete zmluvu o spolupráci s Ruskom, pravdepodobne vás veľmi skoro napadnú. Ak požiadate o ich ochranu, automaticky vás začnú pokladať za svoje územie.

Niekedy si okrem lží a vrážd pomáhal Sovietsky zväz aj šampanským a kaviárom. Litvu napríklad vlákali do pasce tak, že jej sľúbili vrátiť staré mesto Vilnius, ktoré zabrali Poliaci. Samozrejme, v určený čas, keď mali Sovietske vojská odovzdať Vilnius litovskej armáde, nikto nikam neodišiel, miesto toho začali červenoarmejci obrovské rabovanie v meste. Estónsko dotlačili k tomu, že bude súhlasiť s tromi základňami na troch ostrovoch, ktoré budú Estónsko „chrániť“. Sovietska armáda sa automaticky nasáčkovala do všetkých miest na pevnine „lebo v kasárňach na ostrovoch je zima“. Ako do toho zapadá Orzel? Nijak. Odporúčam prečítať si dlhú reportáž od Mika Waltariho – Vojna o pravdu.

Tour de Sofia (Bulharsko)

Letisko Sofia
  1. Nastrúhané jablko a nastrúhaná cvikla bez chuti. Dokopy sa to volá Taliansky šalát.
  2. Pivo Skapto (nemýliť zo Zomri) na mieste zvanom Burger & Beer Paradise. Jediné ozajstné craft pivo, čo sa nám podarilo nájsť v Sofii (ale len sme málo hľadali asi).
  3. Raj vám ponúkne aj niekoľkokrát prepečené hranolky. Zdravé ako skok zo skaly, ale skákať sa musí.
  4. Ešteže je miestny Lidl preplnený českým pivom.
  5. Barcelonské podivné pivo. Toľko chutí hádam nemá žiadne iné pivo na svete – či je to dobre alebo zle, neviem.
  6. Ak ste unavení, na nohy vás postaví malá istota.
  7. Chili con carne. Hm… v medzinárodnom menu, kde nebolo nič bulharské. Toto je doslova najbalkánskejšia položka v lístku.
  8. Pivo Šumensko. Je to europivo, ale evidentne sa dá používať aj ako turistická pasca v peknej taverne.
  9. Bulharská studená polievka Tarator. Je tam ten pocit, ako keď o polnoci chlípete rovno z chladničky 🙂.
  10. Purlenka. Taký suchý lokeš /plackochleba s troškou cesnaku a syrom.
  11. Názov mi vypadol (Kavarma? Iba hádam)… v podstate je to ako lečo, ale miesto klobásy sú tam kuracie kúsky a hríby. A zapekali to v trúbe… po pristátí na stole to ešte chvíľku bublotalo.
  12. Obrovské prázdne námestie a okolo neho obrovské komunistické paláce. Všetci tam pili nejakú oranžovú limonádu. Povedal som, že aj ja chcem takú. Starý dedko povedal, že oranžová neni, je len biela. Po 15 minútach som dostal toto (kým ostatným ďalej chodili oranžové). Za 3 eurá, to je ako keby v Bratislave stálo 7 eur. Inak čašníči v centre Sofie majú dosť na saláme, ani veľmi nepestujú cudzie jazyky. Tu čas necvála.
  13. Hustá fazuľová polievka. Veľmi hutná a nie veľmi komplikovaná (doma to tiež zvládnete). Hríby sa mi nepodarilo identifikovať, tie boli dobré.
  14. Tradičný „sausage with porcini“. Nesmierne zábavná položka v časti „starters“ v menu. Vedľa boli desiati hluční Španieli a dvaja si objednali toto. Mali ste vidieť tie pretiahnuté tváre, keď im na stôl doniesli tanieriky s Nitran salámom 🙂. To nečakali.
  15. Pivo Kamenitza na letisku. Začína to byť zúfalé 🙂
  16. A však Tuborga dobre poznáme.
  17. Pivo Zagorka. V mysli počujem reklamu „to najobyčajnejšie z obyčajných, čo obyčajne máme“. Toto je Sofia – nie je to pivná veľmoc.

Všetky obrázky k textom tu

Šťastné a veselé saturnálie. Stručná história Vianoc

Kent Monkman

Ako sa z pohanskej swingers párty stali sviatky duchovna a pokoja a následne obžerstva, plastu a Mariah Carrey.

25. decembra sa narodil Isaac Newton, ale pravdepodobne nie Ježiš Kristus. V biblii sa dátum jeho narodenia nespomína, ale spomína sa, že pastieri vtedy ležali na poliach a Mária sa živila tak, že triasla ďatlovníkami (slovenský preklad je v niektorých pasážach dosť obrúsený, ale to je iný príbeh). Takže to asi nebolo v zime. Nehovoriac o tom, že rímske sčítanie ľudu (vôbec prvé v histórii, najväčšie podujatie v dejinách ľudstva) asi nebolo práve v čase, keď sa všetky cesty zmenili na rozbahnené rieky… O Augustovej dobe sa vie, že Rimania vtedy mysleli hlavou, sčítanie sa nemuselo odohrať naraz… A hlavne: Márie sa netýkalo. Ženy nikto nesčítaval (neplatili dane a neslúžili vo vojsku). To spomínam zato, že Mária sa v Biblii spomína oveľa častejšie ako Jozef (ktorý za sčítacím komisárom mieril z Nazaretu, hoci sa mohol zapísať aj tam, pravdepodobne kvôli otcovskej pôde.

V skratke: dátum Ježišovho narodenia je zahmlený a nedá sa vypočítať. Napriek tomu to jeden byzantský mních (ktorého meno si nezapamätáte) urobil, jeden historik dátum 25. december spopularizoval a cisár Konštantín ho uviedol do praxe prvými Vianocami na svete (to bol ten panovník, čo vyhladil zopár kmeňov a vraždil aj členov vlastnej rodiny. Len si predstavte ako topí svou manželku vo vriacom kúpeľi a smeje sa pri tom „HO-HO-HO“). Ako spomínaný mních prišiel k dátumu 25. december? Jednoducho. Vypočítal si, že archanjel Gabriel navštívil Máriu v marci + 9 mesiacov. Mária mu síce povedala, že Jozef je impotentný a ona v živote nepoznala muža, ale Gabriel odvetil, že „Duch Svätý zostúpi na teba a zatôni ťa moc Najvyššieho“. A bolo.

No a 25. decembra sa vtedy v Rímskej ríši slávili povestné Saturnálie, ako nám hovoria početné meme vtipy v tomto období. Pravda je, že nešlo o rímsky vynález – Rimania nevynašli nič – ale prebraný od iných kultúr, v tomto prípade od Grékov. Ale všetky kultúry oslavovali zimný slnovrat, to bola predsa veľká vec – deň sa predlžuje, vyjde slnko, Bohovia na nás nezabudli! Zase bude leto. Vtedy ešte na Vianoce nepredstierali šťastie ako dnes, ani sa toľko nerozvádzali.

Saturnálie… veľmi veselý sviatok. Wikipédia trochu sucho konštatuje, že občania sa vtedy vymenili s otrokmi, dávali si darčeky a pálili sviečky. Stojí sa to zisťovať, čo všetko sa vtedy dialo. Boli to ohromné orgie s kopou podivností. Striedmy Livius napísal, že ľudská skromnosť vtedy ustúpila všetkým možným zhýralostiam sveta. A čo v takom Grécku, kde sa žilo v maličkých polisoch, ktoré mohli kedykoľvek vymrieť na mor alebo vo vojne. V takej Sparte mali starešinovia hlavu v smútku: Sparťanov bolo máličko, oveľa menej ako otrokov a mladí sa nechceli veľmi množiť. Pestovala sa pederastia – starý vojak mal mladého (milovník a milovaný) a 150 takých párov tvorilo najobávanejšie vojsko staroveku (odporúčam komiks 300). Jasné, že počas Saturnálií vyháňali rodičia mládež nahú na párty a nezabudli im klásť na srdce, aby okrem kamarátov nezabudli obskočiť aj vnučky. Aby nevymreli.

Stredovek si predstavujeme ako potemnenú pochmúrnu dobu, kde všetci umierali na mor a pod bičom pánov. Ale inak mali aj dosť voľného času – polovicu roka bol vždy nejaký sviatok. Veselili sa vo veľkom, že ten klip Men without hats je len mierny odvar všetkého čo sa dialo. Každý európsky národ prispel svojou trošku (často založenou na pohanskom základe) do toho, čo považujeme dnes za pekné Vianoce. Nemci napríklad stromčekmi (v Anglicku popularizovali stromčeky ich nemecké princezné) a názvom. Ale sviatky to boli zrejme pekne bujaré. Nepatrili do oficiálneho cirkevného koloritu a taký Cromwell ich rovno zakázal.

Kde mohli skôr ľudové ako formálne sviatky získať dnešnú tvár? Samozrejme, v Amerike. Mravy aj zákony sa v slobodnom nezaľudnenom kontinente zmenili – a to aj pre početných puritánov, ktorí ako prví kolonizovali rozsiahle zeme. Ale ozajstné Vianoce dnešného typu vznikli až po Prvej svetovej vojne, keď sa svet prevrátil naruby a stará morálka umrela. Opraty chytili… obchodníci. Obchodný dom Macy’s v New Yorku v dvadsiatych rokoch usporadúval veľké vianočné sprievody mestom. Miesto Santa Clausa sme dnes mohli mať pokojne dinosaura Barneyho, ktorý bol hlavným maskotom sprievodu. Našťastie, zasiahla vyššia moc. Teda konkrétne Coca-Cola. Výtvarník Haddon Sundblom (odborník na pin-up arty) nakreslil prvého Santu podľa svojho priateľa. Vtedy ešte nebolo tresné mať diabetes a v stopovom množstve sypať kokaín do nápoja. A tak Santa vyzerá tak ako vyzerá – veľký červený úchyl s bielou bradou (s jeho sovietským bratrancom Dedom Mrázom). Štastné časy.

Obrázok: Kent Monkman

A keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“

Cisk, maltské pivo

Pivo Cisk Malta

Cisk, maltské pivo. Poviem to takto: oblizovali ste niekedy, keď ste boli malí – kľučky na dverách? Napr. u babky, také tie pekne staré, čo ešte zažili Druhú svetovú vojnu. Mal som dva Cisky a oba presne tak chutili.

Jeden v pizzerii, kde bolo 8 stolíkov a 10 pracovníkov, druhý v japonskej Sakure, kde mi dali polievku za 10 euro, v ktorej chýbali hlavné igredience, ktoré sľubovala karta 😛.Ja viem, že pivovar asi nemôže zato, že je pivo v zlej forme – ale načo to skúšať ďalej? P

Výrobca Simonds Farsons asi ani nie je pivovar, ale potravinársky podnik. Na pivo na Maltu – nie. Ani keď v televízori dávajú fodbal. Železitá chuť sa do piva môže dostať desiatimi spôsobmi. Napríklad – že ho nečapujú, ale nalievajú z lacnej nekvalitnej plechovky.

Obe pivá Cisk čo som mal vyzerali načapovane – až preskyslíkovane. Jeden bol v pinte (myslím, že to bol politer) a druhý bol v poháriku s nápisom 0,25l – v lístku to bolo označené ako polpinta. Túto drobnosť spomínam len zato, že jedného Poliaka v Anglicku za to zavreli :). Lebo pinta má trošku viac ako politer. Nuž čo už. Maltu si z pivnej mapy pokojne vyškrtnime. Možno tu majú aj nejaké domáce remeselné pivo… ale kde nie je kultúra, tam zbytočne pichať klackom do hniezda.

Pivná kultúra v Grécku / Thessaloniki

U Fleku - Thessaloniki Solún

Toto je Solún (Thessaloniki), Grécko. Krčma U Fleků (doslova: Czech Pivnice U Fleků).

  • Pod pojmom big one rozumia 4 decové pivo
  • Pri prvom sa automaticky opýtajú odkiaľ si (Slovakia – na to málokedy niekto niečo povie, väčinou len – čo?).
  • Pri druhom pive spiklenecky žmurkajú že big párty začína.
  • Po treťom sa nazdávajú, že ste sa opustili a začnú šidiť (za 3 x 5 eurové pivá povie chalan twento juro, lebo si myslí, že ste na šrot).

Dokonca sú tam dve krčmy U Fleků 🙂. Jedna má podnázov Garden. Je to tam skoro ako v origináli 🙂. Fialové neóny a na tričku nápis Sme tu už 9 rokov 🙂.

Pivná kultúra Grékov:

Na obrázku je tmavý Primátor. Najhorší Primátor v mojom živote… Pivo bolo položené pol metra odo mňa a cítil som tie skysnuté trubky… On ten barman pyšne potľapkal svojich 15 píp, ale 15 píp, z ktorých väčšina stojí a spomenutá gebuzina tam na mňa v hadičke čakala pekne dlho. Teraz sa nejaký čas Primátorovi budem vyhýbať 😛.Takže takto.

Grécke U Fleků (divím sa, že som na túto paródiu nikde nenarazil). Teraz už dáva zmysel, prečo ku každému pivu dávajú pohár vody 😛.Inak, toto je môj príspevok k tomu, že sa mi smiali, že si na dovolenke v južných krajinách kupujem plechovky v supermarkete 🙂.

Kam patrí Vladimír Mináč

Slovensko - Vladimír Mináč

Vladimír Mináč mal výročie, videl som pár statusov, úsudil som, že najlepšie si na baťka spravím názor čítaním jeho kníh a pridám svoju trošku do diskusie.

Kedysi dávno som čítal Mináčove poviedky – boli dosť dobré, taký Fraňo Kráľ po dvadsiatich rokoch. Čítal som i budovateľský román z päťdesiatych rokov Modré vlny (vydával sa hlavne v rokoch sedemdesiatych, keď už budovateľské romány nefičali – toľko k debate, či bol Mináč normalizátor alebo nie). Pri Modrých vlnách ma zachvacovali vlny trápnosti. Knižku som ako-tak dokončil s veľkým sebazaprením. Mináč sa nevytiahol – hoci román je napísaný technicky dobre a číta sa ľahko, každému je jasné, že tento chlapík má osobitný talent a štýl. Mäsiari-americkí agenti to za socializmu ďaleko nedotiahli, toľko k obsahu.

Zohnal som si dvojdielko Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu.

Knižku s krásnymi bielymi stránkami som kúpil za 2 eurá (dnes už stojí 3,90) z vydavateľstva Matice slovenskej – hovorí to o slabej čítanosti tohto diela. Ďalšia vec – poslali mi ju po 2 mesiacoch po niekoľkonásobnom urgovaní – to vypovedá o fungovaní tejto inštitúcie, na ktorej čele dlhé roky Mináč stál. Kto aspoň nazrel pod pokrývku nepotického fungovania Matice (kde sa nepracuje, ale zakopáva), tuší o čom hovorím.

Dúchanie do pahrieb je najlepšia esej, ktorú Mináč napísal – Julo Satinský hovoril, že Dúchanie mu leží vedľa postele (s Lasicom raz spracovali jeden humoristický kus od Mináča a podľa všetkého spolu dobre vychádzali). Nesúhlasím s popiskom knižky – podľa mňa je Dúchanie životopis Janka Francisciho na štýl Štefana Zweiga, akurát krátky a nedokončený. To je ostatne, najhorší rys ľavičiarov-intelektuálov – keby neboli leniví, tak by im patril svet. V každom prípade v Dúchaní do pahrieb uznávam Mináčove kvality (hoci sa mi nepáči to neustále nariekanie nad našou národnou malosťou).

Mináč mal v sebe taký prepínač, ktorým podľa potreby šťukal sem a tam. Raz bol ultranacionalista, raz komunista, raz demokrat. Verím, že v krčme sa s ním mohlo vychádzať dobre a mohol si rozumieť s ľuďmi rôzneho presvedčenia. Ale ja mám len jeho knihy – jediný zdroj, podľa ktorého ho môžem hodnotiť. V knihách Mináč neustále mačká tú nešťastnú páčku (ktorú mal v sebe viacmenej každý socialistický človek, ale málokto ňou myksľoval tak zúrivo).

Návraty k prevratu je esej zbytočná a čitateľsky otravná. To najhoršie, čo som od Mináča čítal. Zožeňte si zošit o Spisovateľstve a štýle od Artura Schopenhauera (je to výňatok z jeho poslednej veľkej knihy). Čo píše o autoroch, ktorí sú nejasní, skrývajú sa za hmlu a frázy – to je celý Mináč v Návratoch. Absolútne som nerozmel, čo chce umelec povedať. Nakopené floskuly a krasorečnícke obraty – viacmenej je jasné, že Mináč chce kritizovať, ale nerobí to otvorene, lebo cíti, že by vyzeral hlúpo. To ostatne dokazuje už predhovor o subjektívnom vnímaní histórie, kde vlastne alibisticky obhajuje svoje názory… len nie je jasné aké. Chartisti, Soroš, Čalfa – Mináč má nejaký pocit, a ten pocit s ním môže zdieľať len človek podobne naladený. Myšlienky nie sú priehľadné ani dokončené.

K dobru Vladimíra Mináča treba poznamenať, že na hodnotenie nových časov mal len tri roky a nevidel, povedzme, best of best Vladimír Mečiar po roku 1994. Tesne po revolúcii (alebo ako hovorí on po Prevrate) sa v televízii pokúšal hájiť socializmus proti skupine bojovne naladených študentov. Nebol to pekný pohľad, skoro by sa dalo povedať, že ho urážali, pomýlený nemoderný dedko Mináč nemal na víťazstvo v diskusii nárok, ale aspoň mal odvahu a šiel tam.