Na pive

Autoradmin

Platónov najväčší omyl

Platón

Platón bol génius. O Sokratovi by ste povedali, že sa spoliehal na zdravý sedliacky rozum a Aristotela by ste zavolali, keby ste potrebovali učiteľa k budúcemu vládcovi sveta. Ale Platón? Ten si ani nebol istý, či to tu všetko vôbec existuje.

Samozrejme, je tu šanca, že Platón bol totálne mimo a všetko čo vymyslel, je nesprávne, a vy sa nemusíte hanbiť, že si ho pletiete s plafónom a vo voľbách to hádžete Harabínovi. V každom prípade aspoň vieme o čom sa kedysi bavila parta chlapov, ktorí sa pofľakovali po mestských záhradách pred vynálezom spodného prádla.

Jedna pani (Rebecca Goldstein) píše knihy o filozofoch s fajnovými názvami. Škoda, že u nás ešte ani jedna jej kniha nevyšla. No a v jednej z tých posledných opísala 10 najväčších omylov Platóna a keďže je to žena a židovka, tak Platónovi vložila do úst aj priznanie za tieto chyby (v skutočnosti aj Platón bol špecialista  na vkladanie svojich myšlienok do úst iných, ale či sa nejaký filozof v histórii aj ospravedlnil, to veru neviem). Tu je stručný a z kontextu vytrhnutý zoznam Platónových omylov:

  1. Nepreskúmaný život sa neoplatí žiť.
  2. Každá demokracia sa postupom času zmení na tyraniu – pretože ľudia radšej veria tyranom.
  3. Realita je matematická, preto sú jej pozorovania irelevantné.
  4. Priemerným ľuďom bez talentu by sa malo hovoriť, čo si majú myslieť.
  5. Krásna matematika vedie k pravde (krása = pravda).
  6. Umenie, ktoré vyvoláva nesprávne emócie, má byť zakázané.
  7. Vládcovia môžu tárať, ak sú ich srdcia spravodlivé a lži ušľachtilé.

S každým bodom sa dá polemizovať. Teraz si vravíte, kde sú zvyšné tri body. Nuž, jednému nerozumiem (resp. ani nechcem rozumieť – Idea Dobra) a do diskusie o nesmrteľnosti duše sa nechcem púšťať (a tiež nie je jasné, či dualizmus  telo-duša pochádza práve z Platónovej dielne).

A nakoniec je tu slávna Platónova myšlienka, že najlepšie štátne zriadenie je také, kde vládnu filozofi. Jeho slovami: Absolútna moc je prospešná, ak sa obmedzuje na filozofov, ktorí ju, samozrejme, nezneužijú, a preto nevyžadujú dohľad. Za touto myšlienkou si pustite video telekazateľa Kennetha Copelanda, ako sa smeje nad výsledkom amerických volieb. Hhuáá-Haaá-Hu-ha-ha-hááá.

Trvalo to 2300 rokov a Platónova myšlienka sa stala realitou. Jasné, po vláde filozofov volalo množstvo mysliteľov – teda, skoro každý jeden. Napokon, 20. storočie sa stalo storočím Vlády filozofov. Storočie s najstrašnejšími a najkrutejšími vojnami, ktoré sa viedli, prečo vlastne? No, kvôli nejakým izmom. V 20. storočí totiž vládli chlapíci, ktorí nepracovali, ale miesto toho urputne filozofovali. Tí najväčší sa dopracovali k nápadom typu “aby sme niečo postavili, musíme popraviť 10 percent robotníkov s nesprávnym presvedčením a tak sa zlepší kvalita práce zvyšných 90 percent”.

Na tomto mieste odporúčam knihu Paul Johnson: Intelektuálové. Sú to vlastne stručné dejiny chytrolínstva. Znie to ako vtip, ale doslova a dopísmena to v podstate bolo nejak tak. Príbehy slávnych do červena sfarbených hrdinov (tí hnedí sú zjednodušene povedané podtyp červených), ktorý majú ruky smerom od roboty a donekonečna tárajú o tom, čo kde ako má robiť, poúčajú, rozkazujú, trieskajú do stola a celkovo, vyhýbajú sa tomu slovu na P.

Možno ste čítali útlu knižku od Thomasa Mora – Útopia. Utópia je vlastne doslova to isté, čo Dystópia, akurát sa to všetkým páči (a keď sa to nepáči – šup s nimi pod katovu sekeru). Utópia je otrokárska spoločnosť, kde však aj otrokári nonstop pracujú. To sa Morovi trošku nepáčilo a vložil do systému zadné dvierka – hŕstka učencov a filozofov pracovať, samozrejme, nemusia, lebo rozmýšľajú za ostatných. Odvtedy každý mladý červený junec sníva o Utópii ako o ideálnom štáte – lebo sa nazdávajú, že v nej nebudú musieť pracovať. Takže napríklad takí Ľuboš Blaha, Lukáš Perný a Eduard Chmelár vlastne v Utópii už žijú :P.

Vláda filozofov sa ukázala byť tou najhoršou. Áno, filozof to nie je len ten dobrák, ktorého každý druhý piatok odváža sanitka s otravou alkoholu, filozof, to je aj žlčovitý revolucionár celé dni vysedávajúci v knižnici vo Švajčiarsku, alebo držieľ Železného kríža z Prvej svetovej vojny. Títo ľudia by sa nemali ocitnúť bez spoločenskej kontroly. Platón bol posadnutý čistotou a ideálnym stavom vecí. No čistota sama osebe sa ukázala ako pekná špinavosť.

Bol raz jeden život (komiks)

Bol raz jeden život

Zvláštne, že s tým niekto neprišiel skôr – v každom prípade, s komiksovou podobou Bol raz jeden život sa stretáme až v nešťastnom roku 2020.

Na rovinu priznám – čo viem o staroveku, viem z Asterixa a čo viem o ľudskom tele, viem z tohto francúzskeho seriálu s fajnovou zvučkou, čo kedysi chodil na STV :p.

Dodnes keď mám dáku chorobu, tak si predstavujem ako sa biele krvinky márujú s vírmi alebo bacilmi. Zrovna bitky policajného zboru v prvom dieli o srdci nie sú, ale je tu aspoň pekne opísané ako cirkev v minulosti upaľovala vedcov, čo študovali krvný obeh :P. Proste samé užitočné veci pre deti… a dospelých nanič súcich capov.

Je to presne také ako vtedy…. no, s krajšími farbami. Je tu starý Maestro, čo všetko vie, lenivý Hemo a Globínka, čo robí vtipy s kyslíkovými guličkami. Jednotka je o srdci, vyjde teda ďalších 20 dielov? Ani neviem. Je so síce knižkokomiks pre deti, ale aj starý človek, čo nemá MUDr. titul sa niečo nové dozvie… a hádam aj doktor Bukovský by sa niečo dozvedel.

Typy streamerov na Twitchi

Thatbunny streamerka

Keď sme teraz tak dlho doma, zablúdim sem-tam na Twitch – streamovaciu platformu, kde sa väčšinou pozeráte ako sa niekto hrá na počítači. Ale nie vždy – to je na tom tiež zaujímavé. Je tam kategória chat, kde sa zmestí všetok zvyšný lesk a bieda. Mám napríklad rád majstrovstvá v pilovaní motorovou pílou, ale to už odbáčam.

Naspäť k Twitchu. Jednak je to super vec, a jednak dokáže byť neuveriteľne debilný. Za deň sa vám napríklad pokúsi 200-krát prehrať jednu a tú istú 30-sekundovú nepreskočiteľnú reklamu. V iných krajinách to je možno otravné, lebo je tam viac reklám, na Slovensku púšťajú len jednu – a keď tie videá prepínate, tak sa celý systém poserie a tie debilné reklamy sa začnú reťaziť. Sajfa a jeho posratý telefón. Extrémna kravina.

Druhá výtka je, že Twitch má zvláštne pravidlá – som si istý, že cez neho teroristi predávajú zbrane a biele mäso, ale na druhej strane vás doživotne banujú za banality. Nemá cenu sa nad tým pozastavovať, ani písať do chatu čokoľvek na čo treba, aby mal príjemca aspoň 75 IQ. Poďme radšej k typom streamerov, ktorých som počas niekoľkých mesiacov dešifroval (preskočíme hráčov Wowka, Lolka a Fornite).

Tretia vec, že Twitch je starý dobrý Pokec. So všetkou tou mentálnou výbavou, drámou a jednosmerkou ľudskej civilizácie.

Amouranth

Amouranth. Doporučil mi ju samotný Twitch pár sekúnd po tom čo si vytvoril účet. Neviem prečo. Odvtedy ju tam proste mám. Amouranth žije iba na streame, je to ako Truman show, ale dobrovoľná. Amouranth má veľkú svalnatú zadnicu, ktorú každý deň zvečňuje na svojom Instagrame a často vidíte, ako ju trénuje vo fitku alebo tancuje videohry (vtedy má ten trpiteľský výraz aký majú baníci, čo fárajú v piatok poobede). Keď cez leto grilovala pri bazéne, stále sa zohýbala pre uhlie, takže jej zadnica v bikinách vypĺňala celú obrazovku. Pokiaľ viem, nikto sa nesťažoval. Na streame dokonca aj spí, ako vidno na obrázku – drichme, inkasuje príspevky a pozoruje ju pri tom 3000 užívateľov.

Gambler. Zanedbaný zlepený chuchvalec, ktorému sa dávno vypálila posledná žiarovka a ktorý netuší, koľko je hodín a kto je zrovna prezident. Krčí sa v tme s piatimi divákmi a šomre niečo, že sa musí držať systému. Potom v online pokri čosi zacinká, gamblerovi ubudne väčšia suma než zvyčajne, načo začne chudák zavýjať a vy si domyslíte, že trpí, lebo sa zase nedržal systému.

Claudy smažka

Smažka. Hrá, ale veľmi ju to nebaví. Preberá tri témy: penisy, vagíny a luxusné dovolenky. Obecenstvo má veľmi živé a často ho musí napomínať, aby ruky ostali na stole. Málokto má také vzrušujúco rezané lícne kosti. Potom to prišlo. Začne variť – cesnak s cibuľou a cestovinami. Cesnak napilovala asi tak na 30-krát – je to problém s obrovským ajfónom v ruke. Mussolini by to aspoň pokvapkal citrónom. Táto streamerka pôsobí svojím tónom ako zlatokopka, ale niečo tu nesedí.

Aziatka v kuchyni

Aziatka v kuchyni. Dve hodiny stojí nad panivcou, krúti bokmi a po dvoch hodinách zahlási: “Prečo mi nikto nepovedal, že do toho majú ísť vajcia?” Komunitný humor. Máte sa skrátka pozerať a dať follow na Instagram.

Veľký streamer s Česku. Pokojný chlapec s veľkými príjmami, čo sa hrá do štyroch rána a 3/4 jeho interakcie s chatom spočíva v cenzúre rasistických vtipov a veľmi preto trpí. Trpí hlavne preto, že musí cenzurovať najmä sám seba. Na Twitchi je proste zakázaná akákoľvek politika, dokonca aj tá pepíčkovsko-redneckovská.

Vegánka s modrými vlasmi. Raz sa jedna hráčka (ktorá mi bola sympatická, lebo robila nejaké tutorialy a neprišla mi, že je taká hlúpa ako väčšina streamerov) opýtala: “Tak aká ja vaša novoročná tradícia?” V dobrom rozmare som napísal, že zabijeme prasa a potom ho zjeme. Bum – do pár sekúnd som dostal doživotný banán. Slečna zmodrala aj v tvári a ešte polhodinu o tom rozprávala. Doteraz netuším, kde som spravil chybu.

Drunk streamer

Drunk streamer. Toto je veľká sranda – točiť ruletou a chľastať potom výberové patoky z Lidla. Drunk streamy má každý rád, jediný, kto ich nemá rád sú frajerky drunk streamerov (po pár panákoch sa menia na šarmantné asistentky, ktoré nechcú ísť na kameru). Alkohol ma čarovú moc – vytiahne z vás pravdu. Takže metalista, čo najskôr točí gore a black začne k ránu púšťať juhoslovanskú dychovku a pozná texty Twinsiek. Mimochodom, drunk streamy vysielajú aj meter štyridsať vysoké osemnásťročné dievčiny. Je to ale dosť smutný pohľad – nie je na tom nič srandovné, slečná sa odpáli a potom je to dosť depresívne a komorné.

Drogový dealer. Nad ránom na kanál menšieho streamera prikvitne skutočne veľká Celebrita a nastane pozdvihnutie. Celebrita niekoľkokrát zdôrazní, že sem chodí svojou prítomnosťou podporiť menších a MENEJ ÚSPEŠNÝCH. Mládež zabáva celebrita historkami z Dubaja a z Telerána a že pozná slovenskú speváčku, čo má meno ako palác, v ktorom žije anglická kráľovná. Nakoniec Celebrita šibalsky zažmurká a spýta sa omladiny, či už vyskúšali tvrdé drogy. Keď sa mladí zarazia, tak Celebrita vyhlási, že každý by mal vyskúšať tvrdé drogy “aby vedel aké to je” a zase počujete ako do mikrofónu šibalsky žmurká. Ostatne, však ani v pravidlách Twitchu sa nepíše, že by mladí nemali vedieť aké to je, no nie?

Obézny bohém. Dokonca aj 20 stálych divákov dokáže stremerovi zabezpečiť príjem, aby prežil. Taký 150 kilový streamer potom nemusí vytiahnuť päty z domova – doslovne. Sedí, hrá, v kuse popíja pálenku a kŕmi sa vecami, ktoré by doktora Bukovského zabili už len svojím zápachom. Takýto život je trochu nudný, tak si ho chlapík spestruje 2 alebo 3-dňovými streamami. Proste streamuje 50 a viac hodín v kuse. Na konci už chudák nevníma, nechápe a vy máte pocit, že už na neho siaha zubatá. A áno, pár streamerov na to už zomrelo. V priamom prenose. Preto je pravidlo o sebapoškodzovaní v skutočnosti jediné pravidlo, o ktoré sa Twitch naozaj zaujíma, našťastie, jeho zamestnanci nevedia cudzie jazyky, takže je to vlastne jedno.

Felan streamerka

Dievčatá, čo sa maľujú. Zlé jazyky im hovoria omietkoví démoni, ale nebuďme zlí. Ony sú na seba ešte horšie. Poznajú sa medzi sebou, často streamujú spolu, cukrujú sa – a potom po sebe metajú atómovky v hnusnej ohováračskej megavojne,  v ktorej sa neberú zajatci.

Ceckatá streamerka

Dievčatá, čo si maľujú cecky. Príjemný typ streamu, je ich docela dosť a baby sú kreatívne. Viete si predstaviť lepšie strávené popoludnie ako sledovať dievčinu ako si maľuje svoje silikónom vylepšené vaky?

Dabingová herečka. Sú herečky, ktoré prerazili v dabingu. Respektíve nahovorili nejakú ikonickú postavu vo videohre a odtiaľ sa odvíja ich sláva, ktorá im na Twitchi prináša slušnú sledovanosť. Pokiaľ viem, dal som follow na dve také osoby, obe sú v pohode a obe sa v pravidelných intervaloch rozplačú a prakticky nervovo zrútia (bez nejakého predstierania). Pritom taký kanál, kde máte 3000 a viac užívateľov naraz sa oplatí asi oveľa viac ako hrať sem-tam v nejakom seriáli.

Eskamotér. Niektoré hry sú ich plné – chalanov, čo robia Big time show a po rokoch s dvomi fanúšikmi im stále nedochádza realita. Úprimne? Toto je najrozšírenejší typ streamera. Poznám ich strašne veľa a občas niektorému napíšem do chatu, aby mal radosť. Je tragédia nepochopiť omyl, ale ešte väčšia tragédia je robiť drámu pre nikoho.

Pifa

Pifa. Občas sa kanály spoja do jedného. Väčšinou, keď sa hrajú tímové hry, ale tieto spojené chaty sú tiež úžasný revert butthurt. Ako napríklad tuná, keď sedem streamerok a jeden obrázok (?) radí chlapíkovi vľavo dole. Trochu neprávom som označil streamerov za hlúpych – v tomto prípade na obrázku streamerky veľmi presne rozobrali chlapíkove problémy, prečítali ho ako knihu a docela drsne o ňom vyjavili pravdu celému svetu :P. Najaktívnejšia bola tá Missy v strede – má najväčšie cecky, takže je aj najkomunikatívnejšia. Aj ban je u nej narýchlejší.

 

Otvorené terasy: Poručíme větru, dešti

17's BAR

Druhý krát prišla na majiteľov krčiem, reštaurácií a prevádzok pohroma: vláda im zavrela podniky a pre istotu okamžite prijala zákon, že nikto ju nemôže žalovať o odškodnenie. V marci bolo zatvorenie kompletné… a v októbri sa tvárime, že len čiastočné. Letmý pohľad do zimy a dažďa von nám však napovedá, že ide o žart. Kto by sedel v kose na terase? Vydal som sa na prieskum. Pre istotu hneď v prvý deň ako opatrenie začalo platiť.

Prešiel som sa bratislavským centarom – nikde nič. V tých desiatkach pascí na turistov sedelo asi tak 6 ľudí dokopy… Ak sa im ďalej točí nájomné a energie, tak sú v slušnom prúseri. Je to príjemné, také prázdné centrum na jednu stranu, človek sa konečne prejde v pokoji – ale na pivko si veľmi neskočí.

Nakoniec som našiel jednu terasu – na Hviezdoslavovom námestí,  17’s BAR, je na hlavnom obrázku. Mali tam totiž 2 plynové ohrievače. Tie sa pokúšalo mnoho krčiem dostať do módy tak pred 5 rokmi, ale každý to vzdal – musí to kúriť ako bláznivé, aby to bolo cítiť. A návšteníkov musí byť hromada, aby sa to zaplatilo. A prečo by ľudia sedeli vonku, že. Nuž, dnes je situácia iná a ohrievače nikto nemá, ale si vyrátal, že kašlať na ne.

V tom  17’s BAR majú vonku len 4 stoly, a všetky boli obsadené – jediná živá krčma čo som našiel. Majú tu aj jedálny lístok, ceny pizze v norme, platiť kartou sa nedá. Dokonca tu boli aj dvaja Indovia, po dvoch pivách ako bomby. Jeden sa užasnuto spýtal čašníka: How you speak English?” A čašník sa hrdo vypol: “I was in London!” Pri vedľajšom stole sedel zas dáky expert, ktorý vysvetľoval, že hákové kríže sa neoplatia kupovať v Bratislave, lebo v Prahe ich majú za 400 euro. “Ale už som 5 rokov to nemal, lebo mi to je blbé,” hovorí jeden. “Náramok?” pýta sa druhý. “Nie, bracelet,” odpovedá prvý. “Miesto kravaty!”

Viem, že sa nepatrí počúvať, ale niekto odišiel na záchod… a čašník stráži, aby len jeden hosť mohol sa vyprázdňovať naraz. A ten týpek tam bol 15 minút… skoro mi roztrhlo mechúr.

Pena na Guinessi

Ešte sem dám obrázok Guinessu v bratislavskom Irishi :). Veľké víťazstvo – konečne aj mne nakreslili do peny obrázok :P. Irish je podľa mňa jediné pivo, čo sa oplatí piť v zime – írske počasie – írske pivo. No a dole obrázok z trnavského Irishu… hmmm…. jediný človek vo vetrovke. Síce otvorené… ale sudy sa neoplatí narážať. Prázdno. Nikde nič. Z chladničky vám niečo dajú, ale len z princípu.

Terasa v trnavskom Irishi

Zhrnuté: nechcem napádať opatrenia ani vládu, je mi jasné, že ten Covid nevznikol na území Slovenska a čo som pozeral, aj v Kanade to berú už dosť zle. A tam sa vraj nikto nikdy nesťažuje. Ale zavreté krčmy mi rvú srdce na kusy… No nič, nakaziť sa hnusobou budeme musieť inde.

Divíte sa, že klérus má vlastné zákony? Buďte radi, že vaša žena nemusí na panské

Farár

Zdá sa, že ľudí prekvapilo dnešné vyhlásenie slovenských biskupov, že ich zákony sú nadradené nad tie štátne. Mňa to neprekvapilo – mám v polici knihu od Laca Mňačka Kde končia prašné cesty. Hneď som ju vytiahol, oprášil a nalistoval príslušnú kapitolu.

Reportáž bola o výbušnej púti na Sivej Brade začiatkom päťdesiatych rokov, po ktorej komunisti zavreli biskupa Vojtaššáka a spolu s inými duchovnými ho natrvalo uložili k ľadu. Pravda, Mňačko písal reportáž z pohľadu komunistu a tí vyhlásili kléru vojnu. Mnoho duchovných zmizlo kadetade a úlohou červeného reportéra bolo legimitizovať všelijaké krutosti nového režimu. Na púti si všímal najmä opilstvo a politiku.

Lenže Mňačko bol hádam najmenej dogmatický komunista v histórii a pokojne kritizoval aj modlu Gottwalda – a to boli oveľa pikantnejšie texty, pretože prezidenta poznal osobne a vedel aký dokáže byť maličký.

Vojtaššáka považoval Mňačko za posledného zemepána na Slovensku – pretože Vojtaššák ním naozaj bol. Dokonca mal vlastný feudálny zákonník, ktorý nadradil nad štátne zákony. Vo svojej Kapitule postavil kňazský seminár, ktorý nesie jeho meno a ktorý dodnes produkuje kňazov, ktorí veľmi dobre poznajú názory svojich učiteľov. Prečo by si mali myslieť, že zákony sekulárneho štátu stoja nad cirkevnými?

Biskup Vojtaššák… prvá informácia na slovenskej Wikipédii vraví, že bol obeťou vykonštruovaného procesu a že bol signatárom Martinskej deklarácie. Prvá informácia na anglickej Wikipédie hovorí, že bol spoluzodpovedný za deportácie Židov do táborov smrti počas vojny.

Mňačko mu uznával jednu vec – na to že jeho biskupstvo ovládalo časť spišského priemyslu, malo vlastnú banku, tlačiareň a a ročný dôchodok 4 milióny korún – že vzhľadom k tomu všetkému žil biskup skromne a bez prepychu. Mňačko dodal, že na zlosť biskupského správcu po zatknutí vykopali zo zeme biskupove archívne vína a škodoradostne ich vypili.

Ale naspäť k téme – ako si duchovenstvo zvyklo, že jeho zákony stoja nad štátnymi (a nepíšem o nejakých vatikánskych pokynoch, ale o zákonoch, ktoré si spísalo malé slovenské biskupstvo).

V roku 1933 si Vojtaššák sám vydal Služobné a disciplinárne pravidlá pre všetkých zamestnancov biskupstva spišského. Biskup všetkým podriadeným (vrátane detí) nariadil, aby do tých Pravidiel hľadeli ako do zrkadla.

Hneď na začiatku tento zákon štátu v štáte hovorí, že zákony republiky platia iba keď sa nerozchádzajú s tými biskupskými. Biskupské pravidlá prekvapujú svojou stredovekou mentalitou, tvrdosťou a tým, že neupravujú len službu, ale aj súkromný život “poddaných”. Vyslovene sa v nich hovorí, že ak by mal zamestnanec biskupstva ísť za trestný čin pred štátny súd, musí to najskôr dovoliť biskup.

Druhý paragraf hovoril, že anonymné listy na zamestnancov biskupstva sa automaticky ničia, ale ich pisateľov je možné stíhať. Biskupstvo zrejme trpelo udavačstvom, tak situáciu vyriešilo jednoducho.

Ďalší paragraf ukladal povinnosť každému ovládať Pravidlá, ale možnosť výkladu ponechával len sídelnému biskupovi. Každý trest uložený biskupom bol bezpodmienečný – a bez možnosti odvolania sa. Obvinený dokonca mal zakázané brániť sa prísahou (keby náhodou na svoju obranu povolával vyššie bytosti). Žiadny opravný prostriedok nie je možné použiť (paragraf 12). Jedným z trestov bolo zníženie platu až na päť rokov. Pokuty šli do spoločného fondu, čiastky zo znížených platov však šli rovno biskupovmu účtovníkovi.

Ak zamestnanec ochorel, alebo utrpel úraz (nie svojou vinou), tak dva týždne nemal nárok na žiadnu mzdu. Po dvoch týždňoch začal mať nárok na desať percent zo mzdy. Ak zamestnancovi zabránil vykonať prácu nadriadený, tak mu to tiež strhli zo mzdy. Samozrejme, žiadne odvolanie nebolo možné – rozhodnutie biskupa bolo večné.

Zákon mal 215 paragrafov a biskup sa uisťoval, že každý chodí do kostola a na spoveď, pričom o tom mali mať ľudia aj písomné potvrdenky. Ľudia majú vzdávať úctu vrchnosti (ktorá sa na niektorých miestach nazýva aj panstvo). Zákon je plný hrozieb a trestov, zakazuje niektorým napríklad vlastníctvo kráv, ale dokonca aj bratríčkovanie sa učiteľov so žiakmi.

Takmer na konci zákonníka sa nachádza nevoľnícky stredovek: príbuzní zamestnancov majú sa na výzvu dostaviť do roboty. Ak je práca na biskupskom majeri, je zakázané ísť robiť pre iného gazdu.

A čerešnička: každý zamestnanec musí mať ženskú (manželku alebo sestru) pripravenú ísť do práce. Ak má dieťa – má si nájsť pestúnku.

Kam sa ísť vyvetrať, keď nechcete dostať covid v bare alebo v kine

Escape room ako dovolenka

Zdá sa, že nie je ľahké pohybovať sa počas pandémie – alebo skôr snažiť sa jej zabrániť tým, že prijmeme celospoločenské obmedzenia spočívajúce najmä vo vyhýbaní sa neznámym ľuďom. Obetujeme svoj spoločenský život – a čo potom? Žiť treba tak či tak.

Svetielkom na konci tunela je nájsť si niečo, čo nás udrží pri zmysloch a v dobrej nálade… a čím viac času trávime v obývačke, tým viac si uvedomujeme, že na tomto mieste to nie je. Múzeá, športoviská, kiná, reštiky – všade tam sa normálne zhlukuje plno ľudí. Ideálne strávený čas je v prírode – ale vonku zrovna prší a nie každý je typ, ktorý znesie lesnú nepohodu. Rozmýšľali ste o escape roome?

Escape roomy sú stále ešte novinka – šíriť sa začali až v 21. storočí ako opozitum k filmovej a počítačovej kultúre, z ktorej však čerpá. Živá hra spočíva vlastne v tom, že sa vás snaží dostať do filmu alebo knihy, ale naozaj, naostro a so všetkým čo k tomu patrí. Escape roomy sa preslávili svojou intenzitou a zážitkom. Najväčší a rozhodne odporúčaný escape room v Bratislave je Questum.

A prečo ich spomíname v súvislosti s coronou a ochorením covid?

Lebo hry sú neverejné, pre úzky okruh hráčov. Hra je pre dvoch až piatich ľudí a tí sa veľmi dobre poznajú, sú v rodine alebo dobrí kamaráti (v zahraničí vás do hry často dávajú aj s cudzími ľuďmi, ale tento zvyk u nás nie je). Čiže sa vyhnete davom neznámych ľudí. Hra je vhodná aj pre deti – je dobré pozrieť si hry dopredu a zistiť si o čom to vlastne je.

Hru si zabookujete cez internet a na presný čas – tento čas je len váš. Na hodinu vás zavrú do miestnosti plnej hádanok a idete. Za zamknutými dverami vás nič nebude vyrušovať, ponorenie sa do hry je absolútne. A von vyjdete s lepšou náladou.

Trnavská 13-ka uprostred zúriaceho Covidu-19

Sessler 20 v Kryme

Celý tento rok je taký nijaký, a taká bola aj Trnavská 13-ka. Pivný pochod, ktorý jedeň deň v roku prefarbí Trnavu na farbu aktuálnch tričiek pochodu. Tento rok boli tričká výrazne žlté a tak ste videli, že ich bolo nejak o dosť menej ako po minulé roky – kvôli blbej korone asi hromada ľudí ostala radšej doma.

Ono tie podujatia sa rušili ako podľa rulety… Trnavská 13-ka ostala, hoci dve krčmy tesne pred dňom D pustili do gatí a radšej sa odhlásili. Že to bolo narýchlo zbuchnuté podujatie v náhradnom termíne som spoznal už podľa toho, že napr. na webe nemali mapu :). Asi by tohto roku vyzerala divne, keďže 5 zastávok bolo na pešej zóne na kope. Mimochodom, myslím, že mali byť miesto pochodu nejaké slávnosti piva, ktorým privrel tipec hipsterský primátor a vôbec nie kvôli pandémii, ale kvôli nejakým jeho blbostiam.

Hore na obrázku vidíte 20tku Sesslera – hutné, presladené, ťažké pivo. Raz za čas OK, ale inak je to už vážne trochu príliš vykvaseného sladu… Vlastne sa mi sem ani nechce dávať veľa fotiek. Dám sem Galaxiu IPA z banskobystrického remeselného pivovaru Baran (v pivnici Lokál Pubu), lebo ten tu ešte nebol. Je to štandardná IPA – svieža, voňavá, predražená.

Baran Galaxia

Bol som aj v Rotunde Spiegesaal, ktorú opäť vyhlásili za najlepšiu zastávu na pochode. Ona nie je najlepšia – nie je to vyslovene pivný podnik (majú tam hlavne Bernarda, ale je to skôr taká hipsterská kaviareň), ale keď som tu poobede bol, tak vládla mizerná nálada :). Na plátne dávali futbal a Slovan Bratislava s tým ich neschopným Juniorom práve dával Trnavu 2 : 0.

V Radničnej pivárni mi prišla tradičná Plzeň trochu čpavkovitá… a dovnútra ma pustili iba s rúškom, čo je zvláštne, lebo po pár sekundách, samozrejme, rúško ide dole. Je to skrátka chaos, každý si vysvetľuje opatrenia inak, ale nevravím, že za to niekto môže.

Mustang v Café History

Ešte sem dám túto fotku – je to Mustang v Café History v úplnom centre mesta. Toto tiež nie je pivný podnik a nikdy ani nebol. V kaviarni visí obrovská tabuľa s dennou ponukou a pivo tam ani nie je. Že je to Mustang som sa musel opýtať čašníčky (v plastovom pohári Staropramenu). Takže kým dve zastávky sa v strachu odhlásili, toto Café sa do pochodu prihlásilo z opačných dôvodov – asi im klesla klientela.

A ešte humorná historka na záver: jedna zastávka bola Laser Aréna. Viem, kde to je… je tam aj bar. A keď som sa tam došiel, samozrejme, žiadny pivný pochod tam nebol. Lebo v Trnave, na druhej strane meste, niekde v riti, je druhá Laser Aréna. A tam bola zastávka. Nebol som jediný, čo upadol do omylu – došli tam ďalší pochodovači a tiež sa divili. Nuž, nebola mapa…

Moháčska tragédia je mýtus. Uhri páchali samovraždu už predtým

Lajos Jagielo

Rád by v tomto článku vyslovil myšlienku, že bitka pri Moháči nebola až taká dôležitá, aby sa ňou označoval koniec stredoveku v Strednej Európe. Alebo že nehrala veľkú rolu v následnom rozpade Uhorska a 150-ročnej okupácii Turkami.

Bola to bitka veľká, iste. Kanónov tam mali viac ako pri Slavkove. Akurát, že v Uhorsku sa viedla iná vojna, oveľa záludnejšia a škodlivejšia – vlastne 6 až 7 vnútorných vojen, ktoré v skutočnosti roztrhali štát na tri kusy. Turci len prišli na konci ako do supermarketu, keď už videli, že sa pohraničné pevnosti rozpadajú bez posádok a že obrovské úseky južnej uhorskej hranice sú bez ochrany.

Rozvrat Uhorska nezavinil vpád vášnivého dobyvateľa Sulejmana, ale vnútorná slabosť Uhrov… ktorí si to po 400 rokoch života pod niekým iným opäť zopakujú, ale už rozdelení na iné národy. Po Moháči neboli Turci v stave dobyť zomknutý a funkčný štát… lenže Uhorsko nebolo zomknuté a nefungovalo. Nechránený Budín Turkovi otvoril brány, miestne panny už brali kurzy turečtiny, ale nakoniec Budín zabrali Turci aj tak až po 15 rokoch.

50 tisícove vojsko nemohlo na začiatku 16. storočia zabrať krajinu so 4 miliónmi obyvateľov. V tej dobe nebolo mydlo, cesty ani pruské sáčkové polievky Knorr. Vojská boli dočasný tovar. Kráľ Korvín síce mal ešte pred Moháčom výborný systém stáleho žoldnierskeho vojska – to však šľachta škodoradostne rozpustila po tom ako sa Čierny pluk vzbúril a rozpútal malú vojnu.

Moháč bol len jednou z bitiek, ktorá nebola ani symbolickou poslednou ranou, pretože Uhorsko sa rozkladalo v nasledujúcej 30 rokov trvajúcej občianskej vojne.

Rozpad po Moháči – to je jednoducho maďarská mytológia. Podobne ako Trianon – ako keby sa Uhorsko rozpadlo len kvôli pár podpisom na kuse papiera a nie kvôli nezmyselnej 70-ročnej kultúrnej vojne, ktorú Maďari rozpútali proti ostatným uhorským národom a ktoré proste a jednoducho mali štátu už plné zuby.

Maďari vedia byť sympatickí a čarovní, ale majú jednu historickú vadu – radi sa nechávajú ovládať vlastnými predstavami. Celú prvú svetovú vojnu boli v tom, že vyhrávajú. Aj v novinách písali, že keď sa ustupuje, tak len organizovane a zasadzujúc tvrdé údery nepriateľovi. A naraz sa predseda vlády v parlamente postavil a zahlásil, že vojna je prehraná a že Uhorsko zatiaľ nebudú obmývať tri moria. Ten šok nerozdýchali dodnes. Podobne to bolo aj na začiatku 16. storočia.

Čo mám na mysli pod vnútornou predmoháčskou vojnou na mnohých frontoch v Uhorsku?

Šľachta proti kráľovi

Dávno pred Moháčom dal Belo IV veľkú moc šľachte. Podelil sa o kus kráľovskej moci, aby mu vazali ochránili krajinu. A naozaj – keď sa Tatári vrátili z voľby nového Džingschána, privítali ich nové pevnosti a benátske kuše. Mimochodom, všimnite si, že hoci jeden tatársky vpád bol oveľa devastujúcejší ako akýkoľvek turecký útok (krajina prišla o 50 percent populácie), štát sa nezlomil, naopak, upgradoval o novú mestskú vrstvu slobodných občanov.

Storočia držali moc v rukách magnáti miesto kráľov a zvykli si na to. Výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bol kráľ Korvín… ale i ten južnú hranicu zanedbával. Korvín držal šľachtu nakrátko a vládol absolutisticky. Takže po jeho smrti šľachta nadšene zvolila do čela štátu jagelovského superslabocha Dobrzeho, čo na všetko iba kýval. Šľachta zase získala navrch nad kráľovskou mocou, čo znamenalo, že sa každý staral o svoj kúsok zeme a do spoločnej obrany sa rozmaznanú šľachtu nedarilo nahnať.

Nuž a ako sa traduje o jagelovskom chlapčenskom kráľovi Lajošovi, ten bol taký chudobný, že nemal ani na pár poriadnych zlatom vyšívaných pačmagov a na zbroj si musel požičať. Ako sa ukázalo, plavecký neoprén by sa mu zišiel viac.

Šľachta proti šľachte

Samozrejme, krajinu tradične vyčerpával miestny Game of Thrones medzi všelijakými veľkorodmi a malorodmi. Ako keby bojovali o nejaké korenie umožňujúce cestovať nepriestorom. Rodiny medzi sebou uzatvárali aliancie a rôzne sa medzi sebou párili (to isté čo mali králi – príbuzní medzi sebou boli Jagelovci, Habsburgovci, Huňadyovci a Zápoľskovci – ten istý šport pestovala aj šľachta). Ani historici sa v tom guláši nevyznajú.

Bez krvavej diplomacie sa u nás nedalo nič vybaviť. Možno v Svätej ríši rímskej to bolo ešte o stupeň horšie… ale Nemci nesusedili s Turkami. Vraví sa, že Turkov nahovorili na vojnu Francúzi, aby škodili Nemcom a Uhorsko len stálo v ceste. V každom prípade, každý šľachtic rozmýšľal len v dimenzii svojho zisku a spravidla mu v ceste stál iný šľachtic.

Kráľ proti kráľovi

Najstarší bojovníci pri Moháči si pamätali ako to bolo, keď zomrel veľký kráľ Matej Huňady Korvín. Práve grandiózne vyklepal Nemcov v dlhej a ťažkej vojne, načo ho trafil šľak, keď mu sluha neumyl figy. Zomrel silný muž na čele štátu a s ním aj myšlienka na prvú Stredoeurópsku úniu. Rozhorela sa vojna o uhorské dedičstvo, kde sa zapojili Česi, Poliaci, Rakúšania a ďalší.

Kandidátov na kráľa bolo veľa, vážnych aspoň päť. Všetci mali nejaké rodinné linky, ktoré ich na trón oprávňovali – skrátka, veľká mela. Ako sme už spomenuli, vyriešilo sa to inštaláciou bábkového kráľa, no nároky rôznych rodín ostali.

Ján Zápoľský až taký dôveryhodný background nemal, ale mal tajnú batmanovskú superschopnosť – bol bohatý. Veľmi bohatý. Najbohatší v Uhorsku. Čo ho podľa jeho presvedčenia oprávňovalo na uhorskú korunu. A tak sa zrodil najväčší zloduch svojej doby, vtedajší Rado Procházka.

Počas Moháča si jednoducho na čele veľkej armády počkal, až Turci utopia mladého Lajoša a pobijú kráľove vojsko. Pokojne nechal zahynúť aj svojho brata spišského župana. Neskôr na tom istom mieste (možno aj pod na hlavou mŕtveho biskupa Tomoriho) zložil podliak Zápoľský prísahu Sulejmanovi.

Takže naraz rok po Moháči, ten, čo mal krajinu brániť, začal dobýjať západoslovenské mestá. A tie chránil akýsi cudzinec, Nemec, alebo skôr Španiel čo miesto dolovania zlata v Novom svete začal zbierať koruny v Strednej Európe – Ferdinand Habsburgský.

Kráľ vypaľoval dediny vzdorokráľovi a opačne. Začali s tým tesne po Moháči – a Turci sa vtedy k Horným Uhrám nepribližovali. A keďže to Ferdinand dotiahol po troch desaťročiach až na cisára Svätej ríše, zrejme nespomínal staré roky v zlom. Uhorsko vzal ďas.

Dobrá správa bola, že následné vojny proti Turkom museli prevziať Habsburgovci. Zlá správa bola, že sa to odohrávalo u nás.

Šľachta proti poddaným

Za komunistov sa v učebniciach viac ako Moháč preberalo Dóžovo povstanie pár rokov pred Moháčom. Šlo o ukážkový sociálno-triedny konflikt, kde poddaní ťahali za kratší povraz. V skratke – proti Turecku mala vyraziť krížová výprava, do ktorej sa však nezapojila šľachta. Všetci tí naparujúci sa superrytieri a ušľachtilí ochrancovia zeme s modrou krvou ostali doma. Dokonca sa výpravu zloženú z roľníkov pokúsili zastaviť, lebo im nemal kto robiť na poliach.

Výsledok bol otrasný. Ďalšia občianska vojna, ďalšie nové techniky mučenia, ktoré vymýšľali víťazi na porazených. Katov museli poriadne bolieť ruky. Zápoľský a Báthory zniesli zo sveta 50 až 70 tisíc zajatcov. Čo je to proti 6000 ukrižovaným, ktorými vyzdobil cestu Crassus z Cappuy do Ríma? Pritom Spartakovo povstanie ospevovalo toľko spisovateľov, vrátane Marxa. O chudákovi Sikulovi Dóžovi ani neviem či existuje nejaká kniha.

Páni bolo nesmierne urazení a vydupali si kruté nevoľnícke zákony, ktorým neskôr ešte viac uťahovali šróby. Z poddanných sa stali otroci a kde nie sú slobodní ľudia, tam nie je ani pokrok. Lenže v Uhorsku nebol ani chleba. Krajina sa sama sebe vrazila ďalšiu dýku pod rebro a Turci sa si už brúsili jatagány.

Uhorsko proti susedom

Počas 30 rokov pred Moháčom viedli Uhri s Turkami štyri vojny – a každá trvala päť až osem rokov. Prímeria boli kratučké. V jednom dobrodružstve sa dokonca Uhri vypravili až na juh Talianska. Boli tu samozrejme aj trenice so Svätou ríšou. A tradičné vojny s Čechmi a Poliakmi, ktoré si vybavovalo panstvo bez národnostnej zatrpknutosti, lebo národov ešte nebolo.

Spomínate si na historku ako skončila existenciu slávna Academia Istropolitana Mateja Korvína? V skutočnosti Korvín nebol až taký fanúšik vzdelanosti. Prvú univerzitu u nás založil jeho starý učiteľ z českého zajatia Ján Vitéz a Korvín poskytol len razítko a dotáciu. A keď sa potom Vitéz ako arcibiskup staral príliš do politiky, Korvín univerzite jednoducho stopol rozpočet. Arcibiskup kráľovi pílil nervy tým, že mu vytýkal, že sa stále bije so svojimi kresťanskými príbuznými na západe, a na juhu si medzitým robia Turci čo chcú.

Korvín možno bol veľký kráľ, ale neustálym porušovaním sľubov a mierových zmlúv veľmi vyčerpával svoju domovinu. So svokrovcami si nedokázal vydiskutovať veci inak než za pomoci cepov a arkebúz. A je tiež otázka či bol Korvín naozaj taký veľký turkobijca, keďže jeho výpravy na osmanské územie nemali veľký úspech a v podstate dosiahol proti balkánskym bratrancom v službách Turka len jedno veľké víťazstvo v živote (ktoré mu rozviazalo ruky na celoživotnú zákopovú vojnu s príbuzenstvom). Ale ľudia si Mateja ctili, pretože po jeho smrti šlo všetko ešte do väčšieho kôpru.

Náboženská vojna

Pätnáste storočie sa nieslo v znamení husitských vojen. Husiti radi organizovali zájazdy aj do našich končín. Po páde husitstva v Horných Uhrách ostali kopy bratríkov, ktorí zo svojich takmer štyridsiatich pevnôstok stále prepadávali pocestných a vypaľovali kláštory. A kam sa podeli po svojom zániku bratríci? No nikam. Naverboval ich Korvín a vytvorili základ Čierneho pluku. Takže jedna z najlepších európskych armád bola vlastne protestantská… slúžiaca katolíckym pánom. Niet divu, že aj tento stav skončil revoltou.

Päť rokov pred Moháčom vystúpil Martin Luther aj u nás zjavili jeho nasledovníci. Poznáme minimálne päť vplyvných kazateľov, ktorí na území Slovenska reformovali názory obyvateľstva ešte pred Moháčom. Do konca storočia bolo v Hornom Uhorsku 90 percent protestantov.

Moháč náboženskú vojnu urýchlil. V bitke fyzicky zahynula časť duchovnej vrchnosti a ďalší duchovní sa porúčali do večných lovíšť v sprievodných bitkách. Veľmi stúpol význam hornouhorských banských miest – a tie obývali Nemci, ktorí nadšene načúvali Lutherovým myšlienkam.

A tak sa zrodil ďalší front občianskej vojny a opäť s tým Turci nemali nič spoločné. A ako voľakedy za Svätopluka, opäť bude do našich predkov krvavo a prácne vklepávané katolíctvo.

Ekonomická vojna

Takže tu máme reformáciu a počiatok trhového hospodárstva… v krajine, kde práve zaviedli nevoľníctvo. Tu niečo škrípe. Naviac šľachta sa k reformácii pridávala len preto, lebo zacítila šancu na rozdelenie cirkevných majetkov.

Uhorsko bolo na tom pred Moháčom mizerne. Šľachta si na slabých Jagelovcoch vymohla zníženie daní o 80 percent. Lenže nevoľníci ktohovieaké hodnoty neprodukovali. Po Dóžovom povstaní šľachta pobila ohromnú pracovnú silu, desaťtisíce otcov a párov pracovitých rúk. Niet divu, že na obranu nezostal rozpočet a vojenské remeslo upadlo. Finančné suchoty rozpárali Uhorské brucho. Nemal sa kto postaviť na hraničné opevnenia. Hlavne – nebolo toho, kto by to celé zaplatil.

Veľká bitka

Bojisko vybrala uhorská armáda. Bolo ich menej a presúvali sa rýchlejšie. Turci museli cestou dobýjať menšie mestá. Vtedy vojenskej rade Uhrov napadla náramná kravina – že upachtených Turkov, ktorí dorazili na bojisko s vyplazenými jazykmi, nechajú oddýchnuť. Bude to rytierskejšie a sláva bude väčšia. Toto vážne môže napadnúť iba Maďarovi. Turci si v pokoji nastavali kolové zábrany a delá zviazali reťazami.

A tak 110 rokov po bitke pri Azincourte, kde zahynul výkvet francúzskeho rytierstva, si uhorskí rytieri kompletne zopakovali všetky chyby svojich predchodcov (zaujímavé, že v uhorskom vojsku bolo veľa francúzskej ťažkej jazdy, ale zrejme sa Uhrom hanbili vysvetľovať ich omyl, poprípade chýbali na dejeprave). Takže riedko rozmiestnení jazdci útočili močaristým terénom do mierneho kopca a prenasledovali pár chudákov rovno do stredu nepriateľského postavenia. S tým rozdielom, že tentokrát nepostrieľali elitných rytierov lukostrelci kadiaci si v horúčkach do nohavíc, ale 300 kanónov odliatych zlatými slovanskými ručičkami.

A čo urobili po bitke Turci? Nič. Čakali na bitku. Nedošlo im, že ju práve vyhrali. Sultán nechápal, že taká veľká krajina proti nemu poslala také malé vojsko. Popri Dunaji došli janičiari až do Budína… no nemali predpoklady, aby srdce štátu podriadili svojej správe. Opakujem svoju myšlienku – Moháč nemal vplyv na okupáciu Uhorska Turkami. Panstvo Osmanov spôsobila nekonečná občianska vojna vedená pred Moháčom, počas neho, i po ňom.

Kým sa Turci usádzali na juhu, na severe sa do seba pustili z jednej strany Habsburg a z druhej strany Zápoľský. Na juhovýchode na troskách Banátu rebelovali Srbi. No I tak sa obávam, že keby nebolo Slovenského národého povstania, tak by sme si 29. august (Moháčska bitka sa odohrala v ten istý deň ako vypuklo SNP) pripomínali v súvislosti s prehrou v roku 1526. Aj naši historici sú často v tom, že Uhorsko sa rozpadlo následkom moháčskej bitky.

Štáty sa rozpadajú zvnútra, nie zvonka

Ja tvrdím, že nie. Životaschopný štát na obrovskej ploche a s veľkým množstvom miest nie je možné ovládnuť po jednej bitke. Hromada bojaschopných mužov sa Moháču vyhla, aby sa do seba navzájom pustili neskôr, požierajúc zdroje krajiny na domáce špinavé prádlo. Zápoľský pred Turkami pokľakol z vlastnej vôle. A keď zomrel, rytieri vedení zmyslom pre česť no nie láskou k pánovi, chránili korunu pre jeho syna v plienkach. V preklade – občianska vojna zúrila ďalej.

Pamätáte si na Svätoplukove prúty a na to ako skončila Veľká Morava? Nerozvrátili ju Maďari ako znie náš výhovorkový naratív. Svätý Išván bol len vyľakané bezmocné chlapčisko Vajk na úteku. História mala na neho zabudnúť, ale prišli dve slovanské kniežatá a posadili sopliaka na koňa, pretože dúfali, že sa tak zbavia silnejšieho tretieho protivníka. A aj sa zbavili…

Ozajstný štát so zomknutým obyvateľstom prežije veľké otrasy. Ako prežil Rím púnske vojny? Neovládal ani ktohovieaké územie, len mal v Itálii pár spojeneckých miest. Druhá polovica miest bola na strane Hanibala. Kartáginský vojvodca 20 rokov plienil Itáliu a porážal jednu rímsku armádu za druhou.

Rímski vojvodcovia sa učili taktike systémom pokus-omyl-strata 50 tisícovej armády. A aj tak sa mesto vždy zmobilizovalo na ďalšiu obranu – občania si verili a aj najväčší sokovia sa vedeli donútiť k spolupráci. Rím sa o stáročia neskôr nerozpadol pod tlakom barbarov. Barbari ho dobyli, lebo bol slabý… vyčerpal sa nekonečnými vnútornými konfliktami. A jeho obyvateľom už bolo všetko fuk.

V maďarských galériách visia v súvislosti s Moháčskou bitkou krásne obrazy. Pri západe slnka ležia pobití krásni šľachtici, vyobliekaní statoční páni, obrancovia zeme. V skutočnosti však všetko čo malo koňa (tzn. šľachta) po hodine bitky utieklo. Zostali len chudáci pešiaci, ktorí sa v obkľúčení zhŕkli do kruhu, svojho posledného Last standingu, načo boli vzápätí do posledného muža pobití, možno aj vlastnými pokrvnými príbuznými na opačnej strane. Takýmto sa pomníky nestavajú. Šľachtici, ktorí ušli na sever, sa nepreskupili proti Turkom, ale proti iným Uhrom. A tu máme celé čaro Moháčskej tragédie.

Ako ušetriť na jedle a na alkohole

Ako ušetriť na jedle

Hovorí sa, že za boomom donáškových služieb je korona, ale nie je to pravda. Donášky sa hojne množili už dávno predtým – možno poznáte taxikára z vedľajšieho vchodu, ktorý rozbiehal start-up s rozvozom už pred rokmi.

V každom prípade pandémia prinútila vojsť do tohto sektora už len tie najtvrdohlavejšie a najstaromódnejšie prevádzky. Infraštruktúra je prakticky hotová – dokonca u nás ponúkajú služby aj zahraničné siete ako je napríklad fínsky wolt.com. Reštaurácie aj zákazníci si môžu vyberať.

Otázka dňa znie: ako ušetriť na jedle?

Pri nakupovaní v hypermarkete sme si vyvinuli desiatky lifehackov. Funguje niečo aj pri dovoze jedla? Samozrejme, že áno. Začnime tým, že nedovoľme hladu, aby vyklikala prvú vec, čo nájdeme na Google.

Hľadajme služby, ktoré nemajú poplatok za dovoz – alebo ho majú veľmi malý. Jasné, čím bližšie je podnik vašej lokalite, tým menej si bude účtovať. Výhercami sú najmä obyvatelia väčších miest, ale ani dediny nie sú úplne stratené. Dokonca si môžete zistiť, či za častejšie objednávky nemáte nejakú zľavu (v angličtine to už označujú ako subscription službu) – časť ľudí totiž neexperimentuje a zostáva verná úzkemu okruhu obľúbených prevádzok.

Maličký tip: sledujte Facebook strány a Instagramy svojich obľúbených gastropodnikov. Gastrá a reštiky totiž nemajú vo zvyku spamovať obsah, väčšinou sú na tvorbu obsahu dosť leniví a uverejňujú len zaujímavejšie oznamy a ponuky.

Kupóny a tak ďalej

Existuje skvelý vynález a to sú zľavové kupóny. Tí čo varia občas obetujú maržu v prospech vyššieho predaja – na kupónoch získajú obe strany. Reštaurácia šíri svoje meno a zákazník ušetrí na jedle. Skĺbením populárnej služby bistro.sk a kupónového webu bonipo.sk sa ako stravník sa dokáže dobre najesť za menšie peniaze ako keby ste štartovali auto a vyrazili do mestskej džungle.

Mimochodom, kupóny sú záležitosť podliehajúca správnemu časovaniu, takže sa oplatí mať prehľad kde je aká zľava aktívna. Psychológia kupónu skutočne funguje a často je za ňou jednoducho skúšanie.

Šetrenie na alkohole

Funguje šetrenie aj na alkohole?

Áno, funguje. Ale donášky alkoholu sú v mnohom iné ako tie s jedlom. Jesť totiž musíme neustále, zato popíjanie je dobrovoľná voľba.

Služby s alkoholom sa sústredia na to lepšie – prémiovejšie značky, kvalitnejšie produkty a aj poplatok za dovoz býva vyšší, poprípade ho odpustia pri vyššej utratenej sume. To znamená, že zľavové kupóny bevmarket.sk nevyužívajú ani tak ľudia pri nejakej náhodnej pitke, ale skôr si ich nechávajú na oslavy, eventy a podujatia s cvengom. Dobrá správa je, že čím luxusnejší tovar je, tým sa zväčšuje priestor na zľavu pre ozaj cenných zákazníkov.

Tým sme sa plynulo dostali ako veľmi potešíte niekoho napríklad kódom zo Sveta nápojov. Fľaše kvalitného alkoholu sú ako darček evergreen – a tiež výhovorkou ako si čuchnúť k značke, ku ktorej sa často nedostanete.

Nová séria seriálu The Boys, kde ju nájdeš online?

Seriál The boys

Čakanie na druhú sériu seriálu The Boys sa skončilo: prvých pár epizód je už vonku. Seriál ktorý je, natočený podľa populárneho komiksu Gartha Ennisa, je zasadený do alternatívneho vesmíru, kde je skupina jednotlivcov obdarená super silou a uznávaná širokou verejnosťou ako superhrdinovia. Týchto superhrdinov vlastní korporátna spoločnosť Vought International, ktorá ich predáva a zarába na nich. Títo superhrdinovia sa v osobnom živote správajú arogantne a svoje schopnosti často zneužívajú. Preto ich chce zničiť skupinka The Boys, ktorá je vedená Billym Butcherom, ktorý nenávidí všetkých superhrdinov.

V priebehu posledných mesiacov pred publikovaním sa o druhej série tohto seriálu vyskytol veľký nával nových informácií: do série bol pridaný Jensena Ackles ako Soldier Boy, Shawn Ashmor ako Lamplighter a takisto bol zverejnený aj dôležitý dátum vydania. Tento dátum bol určený na 4. September, no platí to iba pre prvé tri epizódy, zvyšných päť bude zverejnených neskôr – informoval týždenník Cnet.


Social link:


Seriál The Boys môžeš sledovať aj online a to napríklad na webovej stránke filmyaserialy.com . Sú tam pridané aj prvé tri časti druhej série, a vyzerá to tak, že nové epizódy tam spolu so zverejňovaním budú pribúdať časom. Ak ťa zaujímajú akčné seriály, určite si nenechaj ujsť ani tento!