Na pive

Autoradmin

Tres Tacos v Nitre

Tres Tacos v Nitre

V Nitre veľa mexických reštík nepoznám, tak som navštívil túto novú jednu (vlastne to bolo tak, že vedľa v Pande ma bez rúška pani nechcela pustiť k pultu :p). Tres Tacos je hneď vedľa. Jedno bolo aj na Mostnej, ale to bolo bistro. Je to novo spravené, takže to vyzerá zaujímavo / family friendly.

Vnútri bolo cca 5-6 čašníčok, čo vyzerali ako stredoškoláčky na praxi, alebo proste tam iba postávali, lebo sa poznali? Bohvie ako to s tými stádami mládeže je. S kuchármi čo vykúkali z kuchyne a s dvomi osobami za akýmsi teplým pultom som narátal 9 ľudí… načo dovnútra vrazil nejaký svalovec čo namáhavo vliekol pivný sud, potom prišla baba, čo ten sud dvihla ako plyšovú hračku, načo sa moja matematika ustálila na 11 osobách personálu. Ak chodíte po reštikách, viete čo to znamená. Pivo si musíte vypýtať aspoň trikrát, lebo vám ho jednoducho nedonesú. Čím viac čašníčiek, tým rýchlejšie im vyšumí z hlavy nejaký chudák, čo sa krčí v kúte.

Ale to hlavné: tacos. V lístku ich nebolo veľa (to mi vyhovuje), tak som si vypýtal hneď to prvé. Bolo tam v dvoch verziách – jedno za 6 eur a vo verzii za 9 niečo eur. Žmurkol som na čašníčku: to je menu, však? Dúfal som, že dostanem aj hranolky. Ale dievčina na mňa tiež žmurkla: to neviem, čo je. Dajte si to prvé. Tak som si dal to prvé.

A teraz to najlepšie z mexických reštaurácií. Všetky majú lístky popísané brutálnymi španielskymi názvami. Tacos, čo mi doniesli, malo v sebe mäso, kapustu a ryžu. No vážne – ryžu v tacos, to som ešte nedostal. Aby nedošlo k mýlke, ja mám mäsíčko s kapustičkou a ryžou veľmi rád, dokonca spomínané tacos nehodnotím zle. Akurát ho mohli nazvať Taco Školská jedáleň. Čakal som nejaké jalapeňos papričky a všelijaké ondaté mexické výmysly a miesto toho poctivá domáca kuchyńa od babičky zabalená v placke :P.

Ako prežiť zlé počasie pri záhradnej párty

Pohoda 2016 - Stánky

„Zostať doma“ je nové „Poďme von“. Za posledné dva roky nebolo veľa príležitostí navštíviť nejaký festival alebo podujatie – večierky sa presunuli domov na záhrady. Záhradné stany, s ktorými sa stretáme na ulici ako s predajnými či podpornými stánkami, vyrastajú v našich domácnostiach ako huby po daždi. Slovo dážď je dôležité – ak príde uprostred leta, na okolí nebude príjemnejšie miesto ako váš stan.

Nepremokavá strecha je vždy základ. Chráni pred vodou, ale aj pred páliacim slnkom, v jej tieni sa skryjú ľudia, jedlo, ale napríklad aj hudobná technika či trebárs terasový ohrievač. Nožnicové stany je možné ukotviť do zeme kolíkmi alebo zaťažiť napríklad vodnými záťažami (ak sa podujatie odohráva na betóne). Bočné plachty je možné ľubovoľne pripínať, alebo zvesovať dole.

Asi nebudete prekvapení, keď vám povieme, že dôležitejšie než farba, je rozmer stanu. Malé nožnicové stany s rozmermi 2×2 či 3×3 metre často stačia na malé súkromné oslavy. Samozrejme, k dispozícii sú aj iné rozmery. Ak sa u vás neschádza len rodina, ale napríklad kolegovia z firmy, je lepšie byť vlastníkom stanu, ktorý má napríklad 6 metrov na šírku. Konštrukcia, ktorá drží stenové a strešné plachty môže byť z ľahšieho hliníka, alebo z ťažšej (ale lacnejšej) ocele.

Záhradné altánky sú finančne nenáročné – ich cena začína na 100 eurách, ale ide o vec, ktorá vám bude dobre slúžiť roky, ľahko sa prenáša, takže ju budete môcť použiť na miestach, alebo požičať priateľom, s ktorými ste pri kúpe nerátali. Vyrábajú sa v rôznych farbách, väčšinou platí, že biela farba (a rôzne odtiene šedej až po čiernu) sú esteticky neutrálne a hodia sa prakticky na všetky pozemky k akémukoľvek podujatiu. Jednoduchosť zbalenia je dôležitá – ak stan či altánok často skladáte a rozkladáte, chcete, aby šlo o prostý nenáročný mechanizmus.

Domáci stan nemusí ostať len domáci – ak začnete nejakú formu drobného podnikania, alebo podporíte nejakú akciu, ešte bude veľmi užitočný, prenosná strecha, ktorú odnesiete v rukách – tieň a zábrana proti dažďu. Predajný stánok sám o sebe dokáže generovať slušný zárobok pre jednu rodinu a pritom jeho kúpa vôbec nebolela.

Foto: Pohoda 2016

Urban & Ondrejov: Svätí za dedinou

Já nic, soudruzi

Každý normálny spisovateľ napíše zhruba jednu autobiografiu – alebo sa na to vykašle, v pokoji zomrie a biografiu napíše za neho niekto iný. Milo Urban nebol trochár: napísal si rovno štyri životopisy. Čitateľ sa pýta, o čom asi tak môže autor písať v štyroch knihách o sebe? No predsa o svojej skromnosti.

Milo Urban: Na brehu krvavej rieky

Najzaujímavejší diel je, samozrejme, ten z Druhej svetovej vojny. Na brehu krvavej rieky je o Slovenskom štáte, gardistoch… a tak. Alebo aj nie. Kniha nie je až tak životopis ako obhajoba, alibi, ale vonkoncom nie ospravedlnenie, alebo pokus o sebareflexiu.

Od Mila Urbana leží na polici 13 na sebe naukladaných Živých bičov. Žiadna iná kniha nemá v našej knižnici viac kusov: Urban bol talentovaný spisovateľ a niečo sa mu pripisuje (možno aj umelo, ale rozhodne bol schopný autor). Učiteľky literatúry ho zoširoka rozberajú, aj keď ho možno nečítali. Nie sú to až tak nadčasové diela… Priznám sa: po prečítaní jeho spomienok nemám náladu načínať akúkoľvek prózu od tohto síce nadaného, ale aj zaprdeného autora. Znechutil ma.

Urban sa v Rieke neustále ľutuje. Ľutuje sa, bráni sa, ľutuje sa… ako keby celá vojna vznikla len aby mu ubližovala. To je jeho optika. Počas vojny štyri roky redigoval Gardistu, časopis a neskôr denník Hlinkovej gardy. Urbanovci sa nemali zle – asi tri či štyri krát zmenia byt (vždy za väčší) a vystrieda sa pri nich asi päť rôznych slúžok. Dovolenky v Tatrách, šibačky s gardistami… a do toho neustále Urbanove kňúranie a náreky, aký je ubitý neborák. Chlapec z Oravy. Doslova.

Spisovateľ sa dušuje, že je apolitický (toto je asi najčastejšia myšlienka opakujúca sa na mnohých miestach), ale prekladajú ju prudkými politickými úvahami. Prepáčte, ale prečo sa o Urbanovi píše, že bol politicky nevyhranený? On bol vyhranený až až. Ako sa tešil, keď Hitler napadol západné štáty. Nech zistia po čom je poľská soľ! Jasné, po Mníchove, logická myšlienka… len nenechajme Urbana zamotať sa do politiky viac. On je vlastne taký ironický a kvázi veselý – koncentráky nevolá inak než koncentráčiky a do nemoty opakuje myšlienku o tom, kto ušil Hitlerove čižmičky.

Pohybuje sa v stáde gardistov, ale všetko sú to napospol slušní, tichí a vzdelaní ľudia. Šaňo Mach je vyslovený frajer. Jediný gardista, z ktorého si strieľa je Karol Murgaš. Keď sa Urban po vojne na gardistickom vlaku dopravil do rúk Američanov v Rakúsku, zistil, čo v živote nenávidí najviac – strýčka Sama. Pre neho sú Američania horší ako Nemci a americké koncentráky sú odpornejšie ako tie nemecké. Nuž, Urban vedel byť pekný chuj. Oni ho totiž z tábora (s hnusným gulášom z amerických konzerv) prepustili a v Československu ho odsúdili na verejné pokarhanie.

Ako opisuje Urban svoju činnosť v Gardistovi? Nedozviete sa nič konkrétne. Ani čiarku o obsahu novín – a to Urbana súdili už oveľa skôr za článok v Slovákovi (zastali sa ho známi komunisti, ale to nie je nič divné, vieme, že polovicu vojny strávili komunisti a fašisti pospolu v kaviarňach). Urban tvrdí, že v Gardistovi hrdlačil deň čo deň a zničil si pri ňom zdravie. A zároveň, že netuší o čom sa v ňom písalo, lebo… lebo tak funguje žurnalistika! Fascinujúce vyhlásenie: šéfredaktor predsa nevie, čo je v jeho novinách – prečo to tí tupí Američania nechápu.

Urban nám vo svojom životopise s kamennu tvárou tvrdí, že šéfredaktor netuší o obsahu svojich novín (mimochodom, mali maximálne 8 strán). Čo tam robil? Grafika asi nie, keďže mal k dispozícii viac ako troch technických redaktorov (ktorých zavreli, keď vznikol nejaký preklep).

Vlastne, Urban tvrdí, že v Gardistovi bolo 0 gardistov a že všetci do jedného tam boli socialisti. A že články mu posielali z veliteľstva gardy, z ministerstva propagandy, alebo z tlačovej kancelárie. Nuž – ťažko polemizovať. Urban sa o svojej práci v novinách vyjadruje vo frázach, literárne, vymýšľa najlepšie prirovnania a obraty. Akurát čitateľ sa nedozvie o čo išlo (podobne veselo bagatelizuje slovakštát aj v Kade-tade po Halinde).

Dokonalý svätý za dedinou. (Inak, autor tohto výrazu, Novomeský bol po vojne niečo ako minister kultúry a Urbanovi pomáhal).

Ľudo Ondrejov: Lajko Mistrík, ktorý vedel vypiť

Druhý dokonalý Svätý za dedinou a príklad sa Slováci vedia pomazať kakom a volať to božská Nutella, je Ľudo Ondrejov. O ňom vieme, že bol veľký opilec, čo ale nebol problém, pretože opilci boli úplne všetci spisovatelia a po vojne im komunisti dokonca zriadili fyzické hasičárne, kde sa mohli opíjať do nemoty a kde vznikali najlepšie slovenské anekdoty (aspoň tak sa tá zbierka básnikov a prozaikov nazdávala).

Horší rys Ondrejova bol, že si vymýšľal… veľa. V literatúre to nie je problém: najlepšie cestopisy napísal Ondrejov, keď popíjal vínko po viechach. Keď išli s kamarátom do Afriky, dostali sa len po Budapešť. Ale vravím, toto je v poriadku. Keď si fyzicky slabý chlap neustále vymýšľal ako sfackoval piatich, naraz odniesol tri učiteľky alebo kosil trávu ako kosačka – každý o ňom vedel, že kecá a všetci ho i tak mali radi. Čo ale keď pošlete na smrť šesťnásť ľudí? A minimálne o štyroch od toho existuje aj doklad… Na veselosti historiek to neuberá.

Za Ondrejova si vezme na plecia povinnosť obhajoby jeho kamarát Štefan Žáry, ktorý o ňom napísal, že Ondrejov svoje arizovanie antikvariátu považoval za epizódu nehodnú literárneho spracovania… vlastne za tú vôbec najzanedbateľnejšiu epizódu. On vlastne antikvariát Steinar nespravoval, len mu chodil odľahčovať kasu, lebo býval v Martine. A hotovo. Takto Žáry vysvetlil, prečo bol Ondrejov fajn chlapík. On tých Židov vyhádzal len preto, aby raz za mesiac prišiel do Bratislavy, vybral kasu a v ten deň prepil mesačné tržby. Chlapík čistý ako krišťálová studnička. A potom čakal „kým sa kasa naplní zasa“. Steinarovcov medzitým pohádzali do plynu a niektorých možno roztrhali SSácke psy.

Takto Žáry opísal Ondrejova: Z očí mu sršali blesky lahodného, neškodného ohňa, čo nezakladá požiare, nepára kmene stromov, nezabíja.

Inak, keď Nemecká obrana v Dukle praskla, mesiac na to začal partizánčiť aj Ondrejov. Tesne pred koncom vojny dlávil Nemcov v močovke. A tak sa stal redaktorom Partizána a ešte mu komunisti vybavili miesto správcu spisovateľského domu v Budmericiach (kde opíjal zahraničné delegácie). Červeno-hnedá idylka.

A tak jediným spisovateľom, ktorý sa v histórii našej literatúry nad sebou zamyslel a po 40 rokoch ospravedlnil, ostáva Laco Mňačko. V deväťdesiatych rokoch v Národnej obrode sa priznal, že to bol on, kto pomáhal zabíjať Žingora svojím pamfletom. Žingorovým hriechom bolo, že bol partizánskym veliteľom v horách v čase, keď všetci komunisti a fašisti svorne vysedávali v bratislavských kaviarňach a spriadali plány nového sveta. A neskôr, keď začali fňukať, zrodila sa tragédia slovenskej sebaľutujúcej sa literatúry.

Ako videl Slovákov Sándor Petőfi

Sándor Petőfi

Keď sa najväčší maďarský básnik zamiloval, o svojej vyvolenej písal, že ju vidí všade, ako keby sa dlho díval do slnka – a aby ju opísal, musel by pero namáčať do tej žiarivej gule na oblohe. A ešteže na ňu spomína ako Slovák, ktorý nájde stokorunovú bankovku.

No nebol ten Šaňo trochu chytrák? Ako všetci dobre vieme, Sándor Petőfi sa pôvodne volal Alexander Petrovič a obaja jeho rodičia boli Slováci (jeho strýc si dokonca písal so Štúrom o politike). Posledných päť rokov si básnik Petrovich zmenil meno na revolučné Sándor Petőfi. Ak vám poézia spôsobuje nevoľnosť, skúste knižku Putovanie Sándora Petőfiho, ktorú v roku 2020 vydalo SSS. Je tenká a Horniaky v nej docela zábavným spôsobom ohovára.

Našťastie, Petőfi nebol nikdy jedovatý alebo zlostný, takže jeho historky zo Slovenska (Rumunska, Ukrajiny – neborák, ešte netušil ako dopadne uhorská zem) sú viacmenej vtipné a duchaprítomné. Sándor Petőfi je prirodzený, skoro detinský, ale nesmierne nadaný pozorovateľ. A je aj dosť stručný, to by som vypichol na prvom mieste. Keď sa urazený a zdeptaný vydal z Pešti na cesty, stvoril za pár rokov viac ako väčšina tiežbásnikov za celý život.

Ako správny odrodilec, Petőfi pomeriava všetko maďarskosťou okolia: všetko mu je dobré, keď je poriadne maďarské. Chodí po ruinách starých hradov a pozerá na slávnu maďarskú históriu. A tak no… nechcem tu prezrádzať dej knižky, len vypichnúť niekoľko jeho pozorovaní, ktoré je možno lepšie nechať bez komentára.

Košice sú pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života. Ocitol som sa v najodpornejšej izbe hnusného hostinca.“ Košice sa básnikovi nepáčili – vraj v nich nepočul maďarského slova a nanašiel pekné devy, len zmaľované firmy, ktorý by v Pešti obstáli na určitých uliciach. Ešte pekne šťavnato okomentoval nemeckých hercov (Sándor Petőfi bol bývalý komediant, ktorý si v Bratislave privyrábal ako parlamentný korešpondent a Slováci boli v jeho očiach ako Nemci – nič moc).

Museli sme pol dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdičeka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj duchom, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem.

V Rožňave a v Rimavskej Sobote Petőfi vtipne opisoval miestne kortešačky a opilcov. Keď sa vybral do akejsi jaskyne, vyryl do steny svoje meno – dúfajúc, že okolostojaci sa potešia, že stretli celebritu. Ale nikto nereagoval – Petőfiho poézia na Gemer neprenikla.

No a tak náš hrdina putuje a píše listy, každú chvíľu šomre na Nemcov a Slovákov. Nakoniec, keď príde do spoločnosti slovenských študnetov, nakoniec raz v knihe prehodí, že jednu noc nechcel byť Maďar (zrejme sa všetci pekne svorne zryli). Je zaujímavé ako vníma maďarských krčmárov – keď sú k nemu neprívetiví a nedajú mu najesť, tak sa básnik teší, že Maďari nemajú slúženie v krvi.

„Ináč, Užorod je strašne protivné mesto. Špinavé a neporiadne. Pôsobí ako pijan čo spadol do mláky a zablatený sa potáca domov.“

A pre poriadok ešte jedna myšlienka z knihy:

„Nechcem sa chváliť, som jedným z najväčších ľudomilov, ctím a vážim si židov, ale predsa by som ich z krčiem hnal do pekiel, pretože čo je ošklivé, to je ošklivé. Nič sa nedá robiť!“

Nuž veru, mladý zomrel veľký básnik, ktorého obdivoval aj Hviezdoslav – ešte rok mu chýbal, aby sa dostal do Klubu 27 a jeho smrť sa považuje za jednu z najväčších záhad v maďarskej histórii. Pravepodobne ho nejaký ruský kozák prepichol palošom. Sándor Petőfi je živým dôkazom, že keď sa Slovák z národnostného hľadiska veľmi nevyvedie, stále sa z neho môže stať Maďar prvej akosti.

Ako videl Palestínu Einstein

Einstein

Profesor Albert Einstein bol sionistom a zároveň pacifistom, čo je kombinácia, ktorú moc v Izraeli tradične obchádza.

Ak poznáte jeho knihu Ako vidím svet, určite ste si všimli niekoľko nadšených prejavov venovaných budovaniu Palestíny z 20-tych a 30-tych rokov (ešte pred Einsteinovou emigráciou z Nemecka do Ameriky v roku 1933). Stotožnil sa s myšlienkami Hertzla, zakladateľa sionistického hnutia, tak ako ich opísal v knihe Židovský štát.

Ale pozor – v jednej veci mal Einstein inú predstavu. Pochyboval ohľadom štátu a hraníc, predstavoval si, že v Palestíne budú žiť Židia a Arabi svorne v mieri pod britským dohľadom. Jeho výroky sú často používané Palestínčanmi, pretože v palestínskom naratíve bol profesor Einstein takmer antisionistom. Je to skreslené tvrdenie.

Vykladači Einsteina

Medzi Arabmi sa traduje, že Einstein označil pravicovú stranu Likud za fašistov, hoci profesor umrel v roku 1955 a Likud vznikol až v roku 1973. Na myšlienkach vytrhávaných z kontextu je vždy niečo pravdy – Einstein odsudzoval ozbrojencov z Irgunu, z ktorých niektorí neskôr stáli pri vzniku Likudu.

Jeden z najobľúbenejších Einsteinových výrokov, ktorí často citujú Palestínčania je: “Bol by som nesmierne nešťastný, keby sionisti robili to isté, čo nacisti robili Židom.”

Proti štátu v Palestíne (z pohľadu Palestínčanov) sa profesor vyslovil pred sudcom Hutchesonom , ktorý skúmal možnosť založenia židovského štátu (v roku 1946, teda v čase, keď bol vznik Izraela na spadnutie). Einstein sa vtedy vyslovil proti štátu – rátal s tým, že Briti budú vykonávať mandátnu správu aj v budúcnosti. Rozhovor nebol priamočiary, Einstein sa obával násilia, ktoré by po vyhlásení štátu mohlo vypuknúť (a ktoré tušili všetci zúčastnení).

Ako hovorí legenda, prvé kamene boli hodené ešte okolo roku 1880. Či to bola krava pasúca sa susedovom pozemku, alebo krádež koní, načo nasledovala konfiškácia mulov – ťažko povedať. Sionizmus ešte nehral rolu, prvé masové trenice začali až o 40 rokov neskôr, po Prvej svetovej vojne. Idealisti ako Einstein dúfali v nenásilné riešenie – lenže čím viac sionistické hnutie naberalo na sile, tým viac Palestínčanom dochádzalo, že sa niečo deje, a mier sa vzdaľoval.

Einstein navštívil Palestínu na svojej plavbe do Japonska v rokoch 1922-1923. Jeho denníky sú zaujímavé tým, že sa ich západní progresívci snažia zakázať za údajný rasizmus. Palestínske zápisky sú pomerne nudné – Einstein navštívil zopár známych, ktorí predtým zastávali funkcie na západe, pozrel si jeruzalemský bazár, zúrodňovanie púšte… a sťažoval sa na neustály silný dážď. V tomto období bol Einstein najaktívnejší v otázkach sionizmu – zbieral peniaze na Židovský národný fond a pre Hebrejskú knižnicu v Jeruzaleme.

Einstein v prejave povedal, že spolupráca medzi Židmi a Arabmi nie je vec Angličanov, ale ich samotných. “Spravodlivo vyriešiť úlohy, aby to neponížilo ani jeden či druhý národ. To je dôležitejšie a krásnejšie ako samotné budovanie,” povedal profesor a uviedol ako príklad Švajčiarsko – aby bol tento štát na takom vysokom stupni rozvoja, bolo nutné, aby sa jeho národnostné skupiny naučili medzi sebou spolupracovať.

To, že bol Einstein v sionistickej otázke optimistický, vyznieva z jeho ďalšieho prejavu, kde tvrdil, že kríza vzťahov zbavila židovskú vec hlušiny nacionalizmu. Sionizmus chápal nie ako pokus o vytvorenie politického spoločenstva, ale spoločenstva kultúrneho, v najširšom zmysle slova. Dúfal, že s Arabmi budú Židia spolupracovať a v budúcnosti sa vyhnú napätiu.

Mierumilovný sionizmus a realita

Slávnostné reči bývajú obrúsené. Einstein patril do krúžku Chaima Weizmanna, ktorého nazýval “naším dobrým vodcom”. Profesor Weizmann bol supersionista, vôbec nie rojko alebo nepraktický politik. Keď za ním prišiel cez Prvú svetovú vojnu lord admirality Churchill (spoznali sa osobne, keď sa Churchill zastával emigrantov utekajúcich pred pogromami z Ruska), že námorníctvo Jeho veličenstva nemá s čím strielať a potrebuje 30 tisíc ton acetónu, Weizmann odpovedal: “Dobre, ale ja som len laboratórna krysa. Dajte mi najlepších sládkov z pivovarov a veľkých páleníc a uvidíme, čo sa dá robiť.”

Weizmann (neskorší prezident Izraela) našiel správny postup, zo sto kilogramov obilia vyrobil dvanásť kilogramov acetónu. Chleba bolo menej, ale námorníctvo cez vojnu vypálilo 250 miliónov striel – Churchill na to nezabudol. Podpora zo strany židovského spoločenstva cez vojnu proti Osmanom bola dôvodom, prečo lord Balfour prekreslil čiary tak ako prekreslil. Cez Druhú svetovú vojnu aj tak skoro celý britský kabinet sympatizoval s Arabmi. Šestnásť zo sedemnástich členov vlády odmietalo sionistické návrhy. Ten sedemnásty bol premiér, sir Winston Churchill. Jeho politický výtlak bol ohromný aj v opozícii. Palestína sa pre starého imperialistu stala jediným územím, kde ho neškrelo, že sa Briti museli stiahnuť, keď straty prevýšili zisky.

Keďže Einstein spolupracoval s ľuďmi, ktorí umožnili vznik Izraela, ťažko mu uveriť, že odmietal štátnu formu s hranicami. Realita ukázala, že v konflikte Židia versus Palestínčania sa nedá stáť bokom – buď sympatizujete s jednými alebo s druhými. Stáť bokom ako svätý pánko, ktorý káže celosvetový mier, nie je možné ani pre profesora, ktorý si vydupal, že sa nechce stretávať so študentami.

Albert Einstein svojím spôsobom podporil vznik štátu Izrael, aj keď slovne sa z toho vykrúcal, lebo si nechcel ušpiniť ruky. Nechcem spochybniť jeho dobré úmysly – len to, že Izrael nemohol po množstve zrážok vzniknúť na pacifistickom základe. Muž, ktorý žiadal vývoj atómovej bomby, to možno chápal.

Terorizmus s biblickými následkami

9. apríla 1948 v dedine Deir Yassin stovka ultrapravicových sionistov z Irgunu a Lehi zmasakrovala (bez vedomia Hagany, oficiálnej milície) stovku nevinných palestínskych dedinčanov. Svet sa dozvedel, že Židia pri uvoľnovaní jeruzalemskej blokády vraždili deti, ženy a starcov. Vtedy by ste za Izrael (ktorý vznikol o pár dní neskôr) nedali ani šesták.

Židovskí intelektuáli boli zhrození – mnoho osobností na čele s Albertom Einsteinom sa poponáhľalo, aby napísali otvorený list, v ktorom odsúdili činy bojovníkov Menachema Begina (neskôr sa stal šiestym premiérom Izraela) . Poslali telegram jordánskemu kráľovi, ale ten ľútosť odmietol.

Vtedy urobili Arabi niečo, čo sa s nimi vlečie dodnes – v momente, keď boli sympatie sveta na ich strane, volili klasickú blízkovýchodnú krvnú pomstu. Ako odplatu prepadli lekársky konvoj a povraždili 70 lekárov, sestier a študentov. Väčšina tiel sa nedala identifkovať. Svet sa zháčil. Ben-Gurion, bývalý člen Irgunu, vyhlásil Izrael. Volanie pacifistov a akademikov prehlušil hukot prichádzajúcej vojny.

Ako vynašli gilotínu

Gilotína

Nesprávne sa verí, že gilotínu vynašiel doktor Joseph-Ignace Guillotin. V Európe sa podobnými zariadeniami stínalo stáročia pred rokom 1790. Pre potreby „revolúcie“ zostrojil nový efektívny nástroj nemecký inžinier-mechanik Tobias Schmidt v spolupráci s osobným doktorom kráľa Ľudovíta XVI Louisom. Preto sa gilotínu najskôr volala Louison, resp. dievčenskou prezývkou Louisetta.

Nakoniec sa ujal názov Gilotína – doktor Guillotin z toho nebol šťastný. Podobne ako Oppenhemier si uvedomil čo spôsobil, až keď uvidel svoje dietko v činnosti. Doktor Guillotin! História si ho mala zapamätať ako chlapíka, ktorý začal s masovým očkovaním alebo ako zakladateľa Académie Nationale de Médecine. Alebo ako toho, kto skúmal ľudskú anatómiu a pomáhal aktívne chudobe. Miesto toho vieme len, že stál za mašinkou, ktorá spočíva v tom, že zo 4 metrovej výšky za pol sekundy po koľajničkách spadne na krk odsúdeného 50+ kilogramov nabrúsenej ocele.

Úmysly doktora Guillotina boli dobré: chcel, aby boli popravy humánejšie. Znie to ako nezmysel, ale popravy do roku 1790 boli masaker: ľudské telá boli rôzne mučené, hanobené, pokrútené, liali do nich olovo. Roztrhanie koňmi bol mizerne vymyslený trest – 4 silné kone málokedy roztrhali telo na prvý pokus, vždy bolo okolo toho plno nechutností. Napríklad pri lámaní v kolese sa stávalo, že pomocník trafil železnou tyčou druhého pomocníka, pretože musel tresnúť z celej sily a mykajúceh sa odsúdeného musel niekto pridržiavať aj napriek remencom.

Keď predok Charlesa-Henriho Sansona (parížskeho majstra kata, piateho v osem-generačnej histórii katov Sansonovcov) prvýkrát stínal obojručným mečom, odsúdený markíz sa krútil tak, že, kat mu prvou ranou iba odrazil čeľusť a meč sa mu zaplietol do vlasov. Rýchlou a čistou popravou by to nazval iba optimista.

Doktor Guillotin bol členom Národného zhromaždenia a bol dobovým Ceasarom Baccariom hrdelného práva: chcel popravy zmodernizovať. Húževnato pracoval na novom zákone a presadil šesť progresívnych článkov; zato si ho všetci spájali s gilotínou:

  1. Každý človek bude čeliť rovnakému trestu bez ohľadu na pôvod (šľachta stratila svoje privilégium, že bola často trestaná oveľa miernejšie ako bežní chudáci).
  2. Smrť musí byť vykonaná čo najrýchlejšie prístrojom.
  3. Rodina vinného sa nijak nepodieľa na vine a nenesie zodpovednosť za činy zločinca. V úmrtnom liste nebude poprava spomenutá.
  4. Bude trestné, ak sa niekto bude pozostalým po zločincovi vysmievať.
  5. Majetok popraveného nebude skonfiškovaný (predtým bol zvyk, že časť šla vždy kráľovi a cirkvi – nakoniec si kati aj tak z chudáka Ľudovíta XVI odniesli pár suvenírov, majster kat vreckovku a črievice, jeho pomocníci zvyšok).
  6. Telo popraveného bude vrátené rodine, ak o to požiada (predtým bolo zvykom telo jednoducho pohodiť na hnojisko alebo ho skladovať v pivnici u kata, a treba poznamenať, že prvý Sanson začal telá pitvať a naučil sa o ľudskom tele toľko, že za ním bežali chorí a zranení, keď im už normálni doktori nevedeli pomôcť. A ešte mal aj sociálny systém – peniaze za liečbu bral len od boháčov).

Mechanik Schmidt vraj vymyslel princíp gilotíny pri hraní Ifigénie v Taulide. Bol to totiž výrobca klavírov a jeden z mála priateľov majstra kata. Schmidt hral večer na klavíri, kat Sanson hral na viololončele, potom sa obaja vzrušili, vymenili si nástroje a Schmidz narýchlo načarbal náčrtok gilotíny.

Ak sa čudujete, že majster kat bol jemný hudobník, tak vedzte, že Sansonovci boli vlastne šľachtici, a všetci boli veľmi vzdelaní. Kat mal veľmi slušný príjem, ktorý nemal kde míňať – nemohol do spoločnosti. A keďže mal aj veľa voľného času, tak hlavnou kratochvíľou u Sansonovcov bolo samoštúdium (posledný Sanson dokonca napísal knihu o popravách v Dumasovom štýle). Majster kat málokedy uskutočňoval popravu vlastnoručne, na to mal predsa svojich pomocníkov. Popravu iba riadil a sem tam niekoho uškrtil, keď súd do dokumentov pridal tajný dodatok – zmiernenie bolesti pri usmrtení.

Keď Guillotin prvýkrát opisoval Národnému zhromaždeniu nový vynález, použil niekoľko nešťastných formulácií – tvrdil, že nikto nič neucíti, maximálne chlad na zátylku, čo v dave vyvolalo záchvaty rehotu. Po komplikovanom schvaľovacom procese a skúšobných popravách s mŕtvolami, bola gilotína schválená. Česť testovacieho pilota, ktorý vstúpi do histórie, pripadla akémusi zlodejíčkovi Pelletieremu.

Verte alebo nie, k vývoju gilotíny prispelo aj jeho Veličenstvo. Ľudovít XVI bol ako panovník babrák, ale mal zámočnícky koníček, rád sa vŕtal v kovových hračkách. Keď ho internovali v Tuilerských záhradách, ani mu nenapadlo, žeby jeho poddaní strčili pod gilotínu raz aj jeho. Keď mu jeho dvorný lekár ukázal náčrtok gilotíny, Ľudovít si hneď všimol, že polmesiacovitý nôž je nezmysel – nepasoval by na každý krk. On sám mal krk veľmi tučný a krátky. Kráľ navrhol, aby bol nôž šikmý, čo sa pri jeho poprave naozaj osvedčilo. Svojim poddaným poprial, aby im jeho krv priniesla šťastie a odobral sa do mučeníckeho neba.

Revolúcia poslala pod gilotínu zhruba 10 tisíc z 35 tisíc svojich detí. Nie vždy sa stínalo – istý Collot d’Herbois v Lyone sa Parížanom vysmieval, že odsúdencov pohlavkujú a on sa rozhodol popravovať streľbou z kanónov (takto zniesol zo sveta 200 neborákov denne). Nakoniec aj Collot mal skončiť pod gilotínou (ako komplic Robespierra), ale „zachránila ho“ smrť na žltú horúčku.

Popravy v Paríži sa konali tradične na Námestí Grève (neskôr na námestí Réunion a sem-tam museli teperiť gilotínu na iné pamätné miesta revolúcie). Ak ste vlastnili okno smerujúce na šibenicu, mohol sa z vás stať bohatý občan – na popravy sa vždy zbehol obrovský dav a z okna ste sa mohli pozerať ako z lóže v divadle. Najmä najbohatšie dámy s obrovskými garderóbami si mohli dovoliť lístky do najbližích okien. Robespierrovi, ktorý posielal pod gilotínu celé skupiny, sa dostalo výsady, že ho sťali hlavou otočenou nahor (báli sa, aby mu neodpadla čeľusť, ktorú si pokúsil odstreliť).

Gilotína sa stala strašným symbolom, obzvlášť keď sa politické frakcie začali vybíjať navzájom medzi sebou. Gilotínovaniu sa hovorilo červená omša a šibnutým ženským, čo spod konštrukcie vrieskali na odsúdencov urážky sa hovorilo olizovačky gilotíny. Odsúdenci sa často snažili o zachovanie chladnej tváre, odísť dôstojne, niektorí robili ako by sa nič nedialo, alebo dokonca žartovali.

Keď sťali istú hysterickú barónku, ktorá hodiny bojovala o pár okamihov naviac, dav to zasiahlo tak, že besnel menej ako predtým – a kata napadlo, že keby každý odsúdenec tak bojoval o život, bolo by menej popravených. Majstrovi katovi proti jeho vôli akýsi papaláš vnútil pomocníka šaša, ktorý miesto pomoci robil šašoviny pre dav. Keď popravili kráľovnú Máriu Anoinettu, akýsi tesár, ktorý nepatril k štábu, ale opravoval pódium, zobral do ruky hlavu a ukázal ju davu. To bolo normálne, to robili pri všetkých – ale tesár hlavu vyfackoval, takže strčili za mreže aj jeho, pretože porušil článok o výsmechu (čo je zvláštne, lebo popraveným sa zvieracím spôsobom vysmieval celý dav).

Nastal problém, že krv spod gilotíny prestala vsakovať do zeme a celé námestie páchlo – z okolia sa zbiehali psy a krv chlemtali. Kat nechal urobiť kanalizáciu, ale zachvíľu bola plná, takže museli urobiť päť väčších žúmp na najcennejšiu ľudskú tekutinu.

Keď vo vojne s Pruskom po desaťročiach vznikla opäť komúna, komunardi dali zničiť všetky gilotíny, pretože pohŕdali trestom smrti. Nakoniec zistili, že potrebujú na onen svet dopraviť nejakých poviazaných väzňov (vrátane arcibiskupa), tak začali väzňov strielať, čím založili komunistickú tradíciu. Gilotínu používal aj Hitler – obzvlášť na politických väzňov. Dal gilotínovať zhruba 16 tisíc ľudí.

Keď začala gilotína úradovať, na popravy chodilo aj množstvo detí. Netrvalo dlho a vo Francúzsku sa rozšíril nešvar – malé deti sa hrali s hračkárskymi gilotínkami. Boli zhruba pol metra vysoké a plne funkčné. Detské gilotínky dokázali popraviť bábiku alebo chyteného hlodavca. Takto vznikla iná tradícia – zakazovanie nebezpečných hračiek úradmi. Detské gilotínky skončili v kuchyniach, kde sa nimi krájala napríklad mrkva alebo uhorky.

Posledným popraveným gilotínou bol akýsi Tunisan Hamida Djandoubi. Bol to imigrant, ktorému sa po amputácii nohy nedalo robiť na poli, tak sa dal na pasáctvo. Uniesol, umučil a zavraždil istú nešťastnú 22-ročnú Elisabeth Bousqetovú. Stal sa posledným sťatým odsúdencom v Západnom svete – v roku 1977. Vo svojich 27 rokoch. Keby prípad dokázali jeho právnici naťahavovať o čosi dlhšie, dočkal by sa zrušenia trestu smrti za prezidenta Mitterranda. Mimochodom, tú poslednú popravu sledoval aj Christopher Lee. Keď hral Sarumana v Pánovi Prsteňov a režisér Jackson mu vysvetľoval, aby si predstavil popravu, sir Christopher povedal, že si to nemusí predstavovať.

Nový trend na Twitchi: Change bikini

Change bikini Twitch craze

Zvláštne, že to trvalo tak dlho: pomôcť musela pandémia. Slečny na Twitchi objavili ako zarobiť (ešte väčší) ranec peňazí.

Živé vysielanie pre deti je po čase nuda: trochu hier, trochu klábosenia, trochu spánku. Niekoho napadlo robiť celodenné prenosy z vírivky. Vlastne – bohato stačí aj nafukovací gumenný bazénik, vaňa alebo kúsok marcovej pláže. Z Twitch Star, na ktorú sa denne dívalo 5 tisíc ľudí, sa naraz díva 20 tisíc a príspevky do klobúka sú bohatšie.

Sexuálny podtón? Ale prosím vás. Vy sa nechodíte kúpať do bazéna? Bikini sú normálne oblečenie… a čo sa deje na onlyfans, ostáva (väčšinou) na onlyfans. Služba Twitch si uchováva počestnosť. Ostatne, 40% užívateľov sú deti a mládež. Vlastníkom Twitchu je Amazon a palivom je 30 miliónov divákov, ktorý každý deň zavítajú na stream.

Rada na začiatok: kde začať. Hľadajte známe tváričky Amourath, Indiefoxx, Faith, Spoopy Kitt… stream vám časom odporučí desiatky ďalších kanálov :). Spoopy Kitt v rozhovore prezradila, že ľudia sa radi dívajú na pekné ženy a ona sa zase rada kúpe. Tzv. win-win situácia.

Tento „change bikini“ craze – alebo dlhšie Changing into cute bikini, je psychologická hra. Streamerka zmizne na dlhé minúty prezliecť sa a tisícky divákov nedočkavo slintajú na monitor. Sprievodným javom trendu je písanie si fixkou na ruky mená prispievateľov a zohýbanie sa po predmety, ktoré sú na potvoru vždy oproti kamere. (Minimálna sadzba zato, že si Amourath napíše vaše meno na kožu je 50 dolárov. V niektoré dni je pokreslená ako Mojžišove dosky).

Niektoré streamerky sa pokúšali v bazéne hrať hry, ale Playstation v elektrike by ic mohla raz zabiť. Väčšina streamov preto funguje v móde Just chatting – nič zvláštneho sa nedeje, diskusia na kromaňonskej úrovni lenivo tečie a stádo moderátorov striehne na chlapíka, ktorý urobí narážku na prsné implantáty účinkujúcej, aby ho mohli doživotne zabanovať. Sem-tam si nejaká streamerka pretiahne šunky alebo si zavolá kamarátku.

Streamerke s prezývkou Iamjasmine sa stalo pľuhavstvo – povolila jej cverinka na podprsenke, keď sa prezliekla za Ariel Malú morskú vílu. Keď jej potom vykuklo prsko v iných bikinách, Twitch ju neľútostne zabanoval! Erotiku nechce trpieť. Bany sa pritrafili aj iným streamerkám, Indiefoxx napríklad až štyrikrát – bany sú to však krátke a kvalitne zaplatené.

Ak máte pocit, že ide o softporno pre 13-ročných, nuž tu je pravidlo Twitchu: Plavky sú povolené, ak zakrývajú genitálie a účinkujúci vystupujúci ako ženy, musia mať zakryté aj bradavky. Látka musí byť nepriehľadná, aj keď je mokrá – o veľkosti sa však nič nepíše. To najlepšie: zadok nemusí byť zakrytý. Ak sledujete, viete, o čom píšem. Kúpanie sa vo vírivke alebo vo vani predstavuje primeraný dôvod na nosenie plaviek.

Ak by ste chceli Twitch svojim dietkam zakázať, spomeňte si ako ste vo svojej mladosti vyrastali na Baywatchi, Erike Eleniak, Pamele Anderson a Yasmine Bleeth (meno, tej čo jej žralok odtrhol nohu som zabudol. A ešte tam bola doska Stefani). Jednoducho – niekde sa to naučiť musia.

Change into Cute Bikini – Twitch streamer craze

Slávne duely minulosti

Slávne duely minulosti

Prečo sú dnes všetci takí napuchnutí a nevyprdení? Lebo sme prestali duelovať. Krásne časy, keď ste niekoho miesto papuľovania na internete rovno švacli rukavicou a svoj problém ste si vyriešili manuálne a s definitívnou platnosťou.

Prestavte si, žeby Sulík vyzval na súboj Matoviča, alebo Remišová kapitána Danka, tak ako sa to robilo voľakedy. Trebárs pred prvou svetovou vojnou, keď sa vo Francúzsku nezhodol predseda Radikálnej strany Georges Clemenceau (vojnový premiér známy pod prezývkou Tiger, ktorý uťahoval šróby Nemcom) a predseda Nacionalistov Paul Déroulède (miláčik Paríža, ktorému jedinému prišli na pohreb davy ako Victorovi Hugovi). Dohodli sa, že preskočia nudné pasáže a vysvetlia si veci pištoľami. Zrovna tento súboj dopadol nudne – padlo šesť výstrelov a ani jeden pán sa netrafil. Obaja boli skvelí šermiari, ktorí cvičili paloše aj vo vysokom veku, ale strelné zbrane im nešli.

Andrew Jackson vs Charles Dickinson. Dvaja kohúti z amerického juhu sa stretli v roku 1806. Ten prvý sa neskôr stal prezidentom – jediným prezidentom USA, ktorý veril na plochú zem a zabil v dueli chlapa. Pohádali sa o taľafatku – o prepadnutú kauciu v konských dostihoch za zraneného koňa (obaja boli bohatí chovatelia koní a o peniaze až tak nešlo). Dickinsona sa prípad ani netýkal, ale jeho svokra. Chlapi na seba brechali ako psy v krčme. Posilali za sebou všelijakých pomocníkov, sácali sa, uverejňovali hanlivé stĺpčeky na svoje osoby v novinách. Vlieklo sa to rok. Dickinson to pokašľal – urazil Jacksonovu manželku. Síce sa jej ospravedlnil, že bol sťatý ako prasa, ale pachuť ostala. Duely boli v Tennessee nelegálne, tak sa stretli na hraniciach v Kentucky. Dickinson sa po ceste vystatoval svojimi streleckými schopnosťami, pálil na všetko naokolo. Jacksonov sekundant prišiel s geniálnym nápadom – nechajú Dickinsona vystreliť prvého, pretože jeho prvá zbrklá strela nebude kvalitná. Plán mal dieru, ktorú Jackson objavil vo svojom hrudníku. Guľka mu polámala rebrá, ale nezabila ho. Jeho strela do Dickinsona bola kvalitnejšia a ten vykrvácal s epickými poslednými slovami na perách. Jackson nosil guľku pri srdci do konca života – lekári sa báli ju mu vyoperovať. Dickinsonova guľka vraj skĺzla po mosadznom gombíku budúceho prezidenta. Tomu vyčítali, že si vzal voľný kabát a že mal až dva výstrely – na prvý Jacksonov pokus sa jeho pištoľ zasekla a vypálil až druhý raz. Dickinson sa musel neozbrojený prizerať – podľa pravidiel, ktoré boli rovnako mizerne vymyslené a uplatňované ako tie pri konských dostihoch.

Lady Almeria Braddocková vs pani Elphinstonová. Spodničkový duel pobavil Londýnčanov v roku 1792. Istá pani Elpinstonová prišla na šálku čaju k lady Braddockovej. Dámy sa rozkošne cukrovali. Pani E. poznamenala, že v minulosti bývala lady B. krásna, ale dnes jej ruže z tváre už potmavli. Tá sa zhrozila, keď sa dozvedela, že pani E. si myslí, že má 60 rokov, pričom lady tvrdila, že má 30. Pani E. vyhlásila, že to čítala v nejakej knihe od istého Collinsa. Keď lady trvala, že je tridsiatnička a Collins je podvodník, pani E. nerozumne trvala na svojom postoji. Z nejakej príčiny sa rozhodili vyriešiť si to ako gentlemani. Lady B. červená v tvári zrúkla, že volí pištole aj meče. Prvá rana z pištole pani E. v Hyde Parku vystrašila všetky kačice. Výstrel lady B. bol presnejší – zostrelila klobúk svojej sokyne. Dámy sa chytili šablí a Lady zrejme naozaj nemala šesťdesiat rokov, keďže premohla pani E., zranila ju na ramene a potom gentlamansky súhlasila, že jej pani E. pošle ospravedlňujúci list.

Puškin vs barón de Heeckeren d’Anthès. Veľký ruský básnik Puškin mal krásnu ženu Natáliu, ktorá sa však stala jeho prekliatím Bola nesmierne koketná a rozpaľovala mladých mužov v celom Petrohrade. Poručík d’Anthès bol francúzsky rojalista, ktorý slúžil v cárovnej stráži (Francúzi mohli podľa zákona slúžiť v inej krajine bez straty občianstva) a patril k zástupu obdivovateľov potvory Natálie. Puškinovi sa dostal do rúk akýsi text, kde sa mu vysmievali, že je Veľmajster rádu paroháčov. Domnieval sa, že ho napísal de Heeckeren d’Anthès – navzdory faktu, že francúzština v liste bola mizerná, Puškin sa zrejme v žabožrútskej gramatike tiež nevyznal. De Heeckeren d’Anthès, aby urovnal klebety, si zobral za ženu Natáliinu sestru Jekaterinu. Čím ešte viac prikúril pod kotol, lebo teraz flirtoval so svojou švagrinou. V studený januárový večer 1837 patrila prvá rana Francúzovi. S istotou ju poslal do Puškinovho žalúdku. Podlomený Puškin dokázal soka iba škrabnúť na ruke. Zomrel o dva dni. Francúza síce zavreli za nelegány duel, ale cár ho omilostil. Trestom bolo – ehm, vyhnanie z Ruska do západnej Európy. De Heeckeren d’Anthès sa dožil vysokého veku a 20 rokov bol doživotným poslancom v parlamente.

Isabella de Carazzi vs Diambra de Pettinella. V madridskom Prade visí rozkošný obraz od Riberu – antická mlátička dvoch mladých žien. Ďalšia dievčenská bitka, pri ktorej by Howard Wolovitz držal Leonarda. V 16. storočí bolo normálne, že sa muží bili o priazeň žien. Tentokrát sa pobili dve dámy o pozornosť istého bakalára Fabia de Zeresolu, nech to bol ktokoľvek (vraj to bol pekný hajzlík). Isabella a Diambra boli dobré kamarátky. Chytrák Fabio sa dvoril obom dámam naraz, bez toho, aby o tom tušili. Stačil neopatrný pohľad na Isabellu a Diambre bolo všetko jasné. Pohľad na Isabellu sa jej zdal horúcejší ako tie, čo vrhal Fabio na ňu, pričom si bola istá, že chlap bude jej. Celý Neapol (vtedy ho okupovali Španieli) sa zbehol na rytierske kolbisko na nevídané divadlo. Isabella si vybrala modrú farbu s diamantom na chochole, Diambra bola zelená so zlatým hadom na helme. Rozbehli sa oproti sebe na koňoch ako rytieri a divo sa zrazili. Z kopijí boli triesky, podali im palcáty. Diambra práskla takú ranu do Isabellinho štítu, že sa spadla z koňa a Diambra si bola v tej chvíli istá, že Fabio si ju vezme za ženu. Isabella však schmatla meč, zhodila sokyňu a strhla jej helmu. V tej chvíli urobila niečo nečakané – uznala svoju prehru a povedala, nech si Diambra nechá Fabia. Asi dostala rozum.

Bismarck vs von Vincke. Bismarck bol z junkerskej rodiny, ale zbrane ho nebavili. Hoci ho celý život videli v uniforme, jeho koníčkom bola moc a ovládanie. Keď študoval právo v Gottingene, musel pre svoje hrubé spôsoby bývať v chatrči mimo mestských hradieb. Bol síce hovädo, ale ctižiadostivé hovädo. Potreboval sa dostať do duelantského klubu študentov – kde sa pestoval akademický šerm zvaný Mensur medzi jednotlivými študentskými bratstvami. Táto technika spočívala v presne vyrátanej vzdialenosti protivníkov. Priateľské zápasy boli občas dosť brutálne, no Bismarckovi šlo len o reputáciu. Mal skoro 2 metre, postavu ako býk a neprehral ani jeden z 25 duelov – iba raz ho zranili, ale budúci kancelár tvrdil, že šlo o faul. Keď po dueli prišiel do kutice, hodil meč pod posteľ a zašomral, že je rád, že má tie hlúposti za sebou. V živote absolvoval len jeden ozajstný duel. Raz rokoval so zástupcami Rakúska-Uhorska, pričom si zapálil cigaru, aby ukázal Rakúšanom, že nestojí pod nimi. Istému príčinlivému Prusovi von Vinckemu sa takéto chrapúnske správanie na najvyššej úrovni protivilo, ale Bismarck len urobil poznámku na jeho vzdelanie. Von Vincke vyzval Bismarcka na „súboj štyroch guliek“ (ehm, no áno). Bismarck navrhol svoje obľúbené šable, ale von Vincke bol guľkový typ. Ako to dopadlo? Nijak. Diplomati presvedčili kohútov, aby vypálili strely neškodne do vzduchu, aby neutrepla pruská pozícia pri vyjednávaniach s Rakúšanmi. Bismarck súhlasil, ale dokonca života frfľal, že mal von Vinckeho odbachnúť, pretože on bol ten urazený a nedostalo sa mu satisfakcie.

Dumasov prvý duel. Alexandre Dumas starší si veľmi zakladal na svojej dobrodružnej povesti. Bol syn generála a kreolky a neskôr mal napríklad súkromnú loď, s ktorou sa plavil oslobodzovať Taliansko (plnú kuchárov a jedla). Jeho prvý duel absolvoval v 23 rokoch, keď ako nafúkaný dandy vymetal parížske pivnice. Pri biliarde si akýsi vojak uťahoval z jeho plášťa a čižiem, čo podobne ako mušketier d’Artagnan nemohol Dumas nechať tak. Dumas cvičil streľbu, ale oznámili mu, že súboj bude na meče. Súper sa však nedostavil – vyspával opicu. Tak sa bili až obdeň v zasneženom kameňolome. Súper požiadal Dumasa, aby mu pomohol vyzliecť hrubé oblečenie a keď sa vyzliekal Dumas, spadli mu nohavice. Všetci sa schuti zabavili, ale Dumas pre istotu nikoho už nevyzval do súboja. Zapol si traky a zreval „En-Garde!“ Hneď na začiatku uštedril Dumas vojakovi ľahké zranenie na ruke a ten bol tak prekvapený, že zakopol o koreň a skončil na zemi. Súboj bol nijaký, protivníci boli maslá a rozišli sa bez vážnych zranení. Fiktívne súboje šli Dumasovi lepšie.

Pauline von Metternich vs grófka Anastasia von Kielmannsegg. Ak si myslíte, že príbeh Diambry a Isabelly by mali sfilmovať, ta počkajte na príbeh Paulínky, vnučky slávneho Metternicha :). Nájdite si jej portrét – bola to okúzľujúca dáma. Na akejsi hudobnej výstave prišlo k vážnej roztržke – Pauline a Anastasia sa nezhodli na kvetinových aranžmánoch. Niečo také mohlo skončiť iba súbojom na meče. A teraz príde tá najlepšia časť – bojovali vraj hore bez, aby sa im nezapálili rany od oblečenia. Pauline tieto reči neskôr označila za výmysel talianskych novinárov, ale v tomto prípade im musíme veriť, že to bolo tak. Prítomní muži sa vraj museli otočiť a dámy chytili do rúk šable. Pri súboji sa vraj navzájom dorantali ľahkými ranami. Keď im potom chceli muži pomôcť, nejaká zlostná barónka roztiahla dáždnik a odohnala panstvo preč od zranených dám. Mala podozrenie, že úmysly panstva neboli čisto altruistické.

Édouard Manet vs Edmond Duranty. Francúzi mali v histórii veľké zástupy chronických duelantov-umelcov. Napríklad Marcela Prousta alebo Cyrana de Bergerac. Najslávnejším sa stal duel maliara Maneta a spisovateľa Durantyho, obaja boli veľkí kamaráti. Manet sa preslávil maľovaním pajzlov a pobehlíc (kunsthistorik by asi s mojou definíciou nesúhlasil) a Duranty s obhajobou realizmu a vášňou pre bábkové divadlo. Práve umelecké nezhody sa stali jablkom sváru. Manet totiž chcel skoncovať s realizmom a posúval sa k impresionizmu. Ťažko niesol Durantyho kritiku v novinách. Vtrhol do obľúbenej Durantyho kaviarne, vyfackal ho a vyzval na súboj na meče. Manet mal vraj za sekundanta Emila Zolu (to bol chlapík, ktorý sa podobne ako Clemenceau vyššie motal okolo Dreyfusovej aféry). Stretli sa potajomky v lese. Celý súboj vraj pozostával z jednej jedinej zúrivej rany, súperi si treskli tak silno mečmi po sebe, že obom praskli a Duranty sa ľahko zranil (francúzska oceľ, no). To Manetovi stačilo ako satisfakcia a za chvíľu boli s Edmondom zase starí parťáci z mokrej štvrte.

Miyamoto Musashi and Sasaki Kojirō. Najväčší japonský šermiar všetkých čias bol akiste Miyamoto Musashi. Prvého chlapa zložil v 13 rokoch. Nebol len vojak, bol aj umelec – Japonci si na tieto veci potrpia. Bol rónin, takže sa mohol potulovať po krajine bez toho, aby sa musel spovedať nejakému pánovi. Vyvinul vlastnú techniku šermu – kensai, svätý meč. Za života absolvoval 60 duelov s vyhlásenými protivníkmi, ktoré v zásade končili smrťou jedného účastníka. V roku 1612 konečne skrížil paloš so svojou nemesis – Sasaki Kojirōm, mečiarom číslo dva v celom šogunáte (Sasaki sa domnieval, že je číslo jedna, ale Miyamoto ho čoskoro vyviedol z omylu). Stretli sa na ostrove. Miyamoto meškal niekoľko hodín, pretože si z vesla strúhal meč. Drevený mečom chcel (podľa vlastných slov) potupiť starého soka, podľa iných šlo o trik – drevený meč bol oveľa dlhší ako Sasakiho katana, s ktorou márne vystrelil svoj legendárny Lastovičí sek. Miyamoto musel z ostrova zdúchnuť po anglicky, lebo nasledovníci Saskiho sa nazdali, že nebojoval čestne. Víťaz usúdil, že sa v živote už dosť nadueloval, stal sa učiteľom, potlačil jednu revolúciu, maľoval obrazy a na smrteľnej posteli spísal svoje techniky v knihe.

Aulus Cornelius Cossus vs Lars Tolumnius. V 5. storočí pred naším letopočtom bol Rím mestečko, ktorého slávnu armádu tvorilo tisíc pastierov z okolia, ktorí sa stretli na Marsovom poli a cvičili. No a Cossus bol generálom tohto dobrodružne naladeného hlúčika (jeden z troch v histórii ovenčených trofejou Spolia optima, čo bol vlastne len kúsok handričky odtrhnutý z protivníkovej mrciny). Pre Rimanov ale homérske bitky veliteľov neboli bežné. Druhú stužku mal napríklad Crasus z Cézarovho triumvirátu, zato že vyzval na súboj akéhosi macedénského vodcu. Tolumnius bol vtedy v počiatkoch Ríma kráľ etruského mesta Veii, ktoré bolo, mimochodom, len pár hodín chôdze od Ríma, takže duel ste mohli vybaviť do obeda. Tolumnius nahovoril rímsku kolóniu Fidenae na vzburu (no, kolóniu – asi to bola len väčšia dedina). Keď prišli rímski vyslanci žiadať vysvetlenie, podľa legendy si hodil kocky a tie mu povedali, že ich má zavraždiť. Vo vojne sa rímske vojsko rozrástlo. Konzul Sergius vyhral bitku, ale akosi pri tom prišiel o celé vojsko (čo prezrádza rozprávačskú techniku rímskych historikov). Bolo treba vymenovať zvláštneho diktátora, ktorý mal za vojenského tribúna Cossusa . Jazdecká bitka sa vyvíjala rôzne – obe strany sa naháňali na koňoch a nebolo jasné, kto víťazí (hoci rímski historici napíšu, že Rimania hneď na začiatku prudko rozrazili etruské šíky). A tak Cossus zamieril k Larsovi, ostatne, celá vojna bola aj tak iba z jeho hlavy. Zrazil ho z koňa, prepichol kopijou, vyzliekol ho donaha, poslal Toumniovu zbroj do Jupiterovho chrámu, nechal postaviť sochy zavraždeným vyslancom na novom námestí a stal sa rímskou obdobou pápeža.

Keď sa snažím vygoogliť najslávnejší duel všetkých čias, stále prichádzam na stret Hamilton – Burr… a práve preto ich sem nedám :P.

Éra antivírov skončila a iné úsmevné omyly v IT

Gates Jobs

Rok 2012: elitný novinár Tom Simonite v rovnako elitnom MIT Technology Review tvrdí: Éra antivírov skončila. Urobil tak na základe nálezu malvéru Flame, ktorý si dva roky nerušene zbieral dáta od užívateľov, robil screeny obrazoviek a podľa zvuku kláves dokázal rozpoznať, čo užívateľ píše. V článku padlo prirovnanie k Maginotovej línii v Druhej svetovej vojne (veľmi nákladnému obrannému systému Francúzska, ktorý sa Hitlerovi generáli rozhodli jednoducho ignorovať a obísť).

Flame nespúšťal dlho žiadny poplach, lebo žiadny antivír vo svojej databáze nemal jeho signatúru. A tak Tom, ktorý je dnes senior redaktor v ešte prestížnejšom Wired došiel k presvedčeniu, že antíviry sú pasé ako zvoncové nohavice. Teraz, o desať rokov neskôr, vieme, že sa mýlil – antíviry sú robustnejšie a je ich stále viac a viac. Spoločnosti vyvíjajúce antivírový softvér, sa topia v peniazoch.

Samozrejme, omyl jedného novinára je málokedy fatálny. No história pozná aj dosť drsnejších omylov: napríklad keď sa smiali telefónu alebo lietadlám (a niekto neurobil správnu investíciu a odišiel do histórie).

Naopak, taký Bill Gates sa investícii nikdy nebál. V roku 1997 sa jeho konkurent Apple topil v hlbokom bahne. Vytiahol ho z neho Bill injekciou v hodnote 150 miliónov. Samozrejme, neurobil to zadarmo – akurát si nevypýtal tie správne veci. Dnes vieme, že mal pýtať niečo s telefónmi. Tento omyl časom narástol na hodnotu mnohých miliárd dolárov.

Gates si všetko vynahradil špehovaním Xeroxu – keby neookopíroval ich technológiu okienok na obrazovke, nikto by ho dnes nepoznal. Ale nedal si pozor, aby to od neho neodpozoroval zase agilný Apple (a to bol systém pôvodne vyvíjaný pre IBM, len si to správny človek neuvedomil).

U Apple sa zase za najväčší omyl považuje vyhodenie Steva Jobsa a nahradenie Johnom Sculleym, ktorý dokázal firmu doviesť akurát tak do problémov. Inak, tretí zakladateľ Apple Ron Wayne v začiatkoch firmy predal svoj 10-percentný podiel za 1500 dolárov a myslel si, že urobil dobrý obchod. Dnes by jeho podiel mal hodnotu viac ako 50 miliárd dolárov (takúto historku má možno veľa prvých majiteľov bitcoinu :)).

V Yahoo v roku 2012 urobili riaditeľkou Marissu Meyer, ktorá robila predtým v Googli… akurát v Yahoo sa preslávila len svojou gender politikou a tým, že robila aj vo vyskom štádiu tehotenstva. Yahoo, ktorý bol pôvodne silnejší a bohatší ako Google, si dnes mimo Ameriky už nikto nevšíma. V časoch, keď bol Yahoo sexy a Google nikto, dávali manažéri googlakom niekoľko ponúk na odkúpenie – Google sa tomu nebránil, len ľudia z Yahoo boli leniví obchod dokončiť. Ono vôbec Yahoo bolo vždy trochu ustráchané – keď Google kúpil Youtube, Mark Zuckerberg chcel predať svoj Facebook do rodiny Yahoo. Suma miliarda sa im zdala príliš (to je asi osemdesiatina ročného obratu dnes).

V roku 2000 najväčšia sieť pôžičovní DVD na svete Blockbuster odmietla dať Netflixu 50 miliónov dolárov (čo vtedy bolo v možnostiach Blockbusteru). Pyšne to odmietli s tým, že budúcnosť je v požičiavaní DVDčiek poštou. Dnes už väčšina ľudí DVD zariadenie ani nepotrebuje, stačí im Netflix alebo obdobná služba.

Alebo kto si spomenie na firmu s názvom RealNetworks? Tí odmietli konštruktéra iPadu, ktorý so svojím nápadom odošiel nakoniec k Applu a zažil svoju hviezdnu chvíľu. Rovnako vysmiali manažéri Kodaku inžiniera, ktorý pracoval na digitálnom fotoaparáte – táto historka je legendárna, rovnako ako krach Kodaku. Manažéri Nintenda zase posadili na koňa Sony – pracovníci Sony pôvodne pracovali pre Nintenda (a veľa sa pritom naučili). Nintendo ich potom poslalo preč a najalo si ľudí of Philipsu. A tak konzolový svet videohier ovládlo Sony. (Sony malo zase slabú chvíľku, keď prišlo s protipirátskou technológiou Rootkit – vystrašil ich prípad Napster a pokúsili sa na trh vniesť trochu diktátorstva).

Veľké firmy sa dopúšťajú často chýb, ak pracujú systémom pokus-omyl. Cintorín Google je legendárny – firma rozbieha stovky nápadov a tie ktoré sa ukážu neperspektívne, jednoducho utopí. Niektoré omyly sú zo súdka, keď museli firmy platiť miliardové pokuty – Samsung, Facebook, Microsoft… na najzábavnejšie omyly ostávajú tie technologické.

Vo Facebooku sa zrejme dodnes hanbia, že sa kedysi nechali nahovoriť na projekt Beacon… alebo že neverili vymazávacej sieti Snapchat.

10 dôvodov prečo politici klamú

Klamári v politike

Ak ste si nevšimli, že politici lžú, pravdepodobne vám ušlo, že ráno vychádza slnko. Politici, skresľujú, prekrúcajú, zavádzajú, vytŕhajú z kontextu, nehovoria pravda. A nie o takých malých veciach „kde je to povolené“ (napr. nevyniesol som koš, lebo čakám na smetiarov = nechce sa mi). Politici klamú, klamú, klamú… a keď ich odhalia, začnú na staré lži lepiť nové lži, je jedno či prepracovanejšie alebo hlúpejšie. Prečo je to tak?

  1. Politici sú narcisi. Arogantní a zameraní na seba. Plávajú vo vlastnej sebadôvere. A v oveľa väčšej miere ako zvyšok populácie, alebo v iných povolaniach. Politika je prakticky umenie klamať a nebyť za to postihnutý. Vtedy hráte hru dobre. Čím vyššia inteligencia, tým väčší priestor pre uveriteľnejšie klamstvá.
  2. Niektorí klamú zo zvyku. Notorické luhanie znamená, že klamár presvedčí sám seba o pravdivosti vlastných výrokov, lož a pravda sa mu dokonale zlejú a on sa cíti pohodlne ak ich neoddeľuje.
  3. Spoločenská akceptácia lži. Funguje krásne napríklad v reklame. Lživá reklama je dobrá, pretože pomáha predať náš produkt. A politika je veľmi výnosný produkt. Politici majú miliónkrát vyskúšaná, že príjemná lož je oveľa obľúbenejšia ako nepríjemná pravda.
  4. Voliči nechcú počuť pravdu. Pravda – zraňuje. Je nepríjemná. Ohrozuje niekedy vašu konzistenciu, váš svetonázor. Politici nechcú byť nikdy poslovia zlých správ a preto na oznam niečoho hodne zlého pošlú zvyčajne nejakého poskoka (ako keď napríklad mierovú zmluvu v Prvej svetovej vojne poslali Maďari podpísať ani vlastne nevieme koho). Volič ochotne volí politika, ktorý síce klame, ale klame v záujme voliča.
  5. Priznanú lož ľudia neodpúšťajú. Ak by sa našiel blázon, ktorý pripustí, že klamal, bude s týmto faktom konfrontovaný do konca života. Ľudia totiž neodpúšťajú úspešným a určite nie tým, čo lepšie zarábajú.
  6. Politici vedia, že ich nasledovníci im uveria nech sa deje čo sa deje. Politik a jeho volič obývajú jednu a tú istú bublinu s nepriepustnou membránou, je jedno, že politik to robí iba na oko a pre zisk – časom do vlastného bahna zabŕdne viac a viac.
  7. Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Tento cynický výrok nacistického propagandistu funguje.. a funguje aj v demokraciách. Z klamstiev, ktoré nie sú účinne vyvrátané, sa po ich opakovaní stáva folklór.
  8. Lož je správna, ak slúži správnemu cieľu. Napríklad – ponížiť a uraziť protivníka, ktorého nemáme radi. Ochrániť milovaného pána predsedu. Ochrániť nelegálne bočné zisky. Nehovoriac o tom, ako si dokáže politik ospravedlniť to, keď náhodou verí, že koná dobro.
  9. Evolučné tiky mozgu. Napríklad Semmelweisov reflex núti človeka k popretiu nových informácií, ktoré spochybňujú zaužívané názory. Dunningov-Krugerov efekt je nesmierne rozšírený medzi politikmi aj voličmi – nekompetetný a neschopný laik v odbore má oveľa sebavedomejšie tvrdenia ako skutočný odborník v odbore. A tak ďalej.
  10. Machiavellistické teórie. Ak chcete v politike niečo dosiahnuť, pravdou a láskou to nejde. Dejiny politiky sú dejinami luhania a úspešných luhárov.

Z tohto jednoduchého článku, dúfam, ctený čitateľ, vyvodil ešte jeden záver: nielen politici sú tí, čo klamú, palivo im dodávame my všetci okolo – tým, že podporujeme klamárov a svojím správaním ich do klamania niekedy tlačíme.