Na Epic Store bola zas jedna AAA hra zadarmo – a to relatívne nová, iba 4,5 roka stará. Za tým niečo bude… jasné, že áno. Death Stranding je zábavný ako vytrhávanie si nechtov s kliešťami.
Zbehol som pár recenzií (SK, CZ, EN). Všetky do poslednej papagájovali aký je Hideo Kojima génius, a že robí geniálne hry a že teda ako dizajnér je to fasa chlapík, čo vie čo robí. Čo len dokazuje, že to nikto nehral a že „recenzenti“ sú trúby a Hideo už dávno prešiel cez svoj alkoholický saké kopec.
Jedna vec bude na tom DS asi super: príbeh. Postapokalyptický. Podivný. Originálny. (Tiež na začiatku strčený asi v 1.5 hodiny trvajúcej animácii – ani príbeh nevie ten génius podať…). Robíte kuriéra v svete, kde sa všetko zrútilo a svet mŕtvych sa pletie so zvyškami sveta živých. V praxi – mestá sú prázdne, nikde nikoho, nikde nič. Obrovská mapa – USA – má asi rozlohu katastra troch obcí. Inak, v tom príbehu ide o to, že ľudstvo prežije, len keď sa spojí Amerika :). Ako v každej postapo hre.. zaujímalo by ma, čo robia práve vtedy Slováci :). Pália chiralium a nadávajú?
Hlavná náplň hry je… chodenie po skalách. Simulátor chôdze. Sem-tam behu. Nesmiete sa zrúbať. Keď na vás prší, tak sa zrýchľuje čas. A tak chodíte. Mŕtvoly môžu vybuchnúť ako atómovka. Vy nemôžete zomrieť. Hra vás zahrnie s kopou nezmyselných skratiek.
Neskutočne zlé ovládanie a tým pádom hrateľnosť. Ovláda sa to ako žigulík v závode motorkár. Kým som došiel na to, ako sa chodí po rebríku… Opruz. Protivná hra. Kde sa nič nedeje – proste sa vyhýbate duchom a dákym sektárom. Priznám sa, že z toho príbehu som veľmi nevidel… Keď prídem k tomu terminálu, kde sa odovzdávajú veci, len nadávam, aké je to hlúpe a neprehľadné. Načo túto hru niekto vyrábal? S jedným sugestívnym songom na začiatku. Ach jaj. Ono to nie je ani také AAA…napr. keď sedíte v izbe, je to pocit ako v Indie hre, kde sa nič nedá robiť. Postavy dobré, aj dabing, to je asi tak všetko. To bola zas nuda. Jediné dobré (ale to som sa len dočítal), že nemusíte robiť bočné úlohy, ale môžete ísť len po hlavnej questovej línii. Čo zahŕňa veľa chôdze. V hre sú aj vozidlá, ale do tých ani veľmi nechcete nasadať :).
Najväčšia, najdrahšia… a minulý rok aj trochu nudná. Pohodu milujeme – a preto ju môžeme aj trošku skritizovať.
Najviac som sa tešil na The Hu. Tri roky. The Hu nebolo. Nikde ani slovkom to nezmienili… proste to zmizlo a hotovo. Ževraj všetky novinky sa oznamujú už len cez aplikáciu. Mapky s informáciami na krk, čo každý dostával – už neexistujú. Lenže. Tá aplikácia je sprasená – na Androidoch veľmi nefungovala. Asi ju testovali len na iPhonoch. A už vôbec nefungovala dobre na telefónoch so slabšiou baterkou. Vy ste sa totiž spárovali s kamarátmi a appka začala šialene cicať energiu. Bonus – nešla vôbec vypnúť. Iba odninštalovať. Toľko k aplikácii.
Na Pohode je veľa všelijakých atrakcií. Aj tí vám všetci povedia, že nech si nainštalujete do telefónu aplikáciu. Boha jeho. Ak niekde znenávidíte mobilné technológie, tak na Pohode. Pamätám si, že raz tam bolo niečo také, že skočte do bazéna s penovými kockami, oni vás odfotia a pošlú vám to na mail. Samozrejme, že nič neposlali. Len hŕbu reklám. Chcete si zašlapať na bicykli a vyrábať elektriku a oni vás nútia inštalovať si nejaké nezmysly do telefónu.
Diskusie. Silné slovo. Skôr prednášky, kde sa priatelia, ktorí sa dobre poznajú a bavia sa medzi sebou celý rok, bavia sa pred divákmi a navzájom sa utvrdzujú vo svojich názoroch. Nazrel som do cca 4 debát. Vo všetkých 4 sa práve bavili o pánovi Matovičovi. (Na začiatku krásneho leta s pivom v ruke sa podľa mňa normálny človek nechce baviť ani o Matovičovi, ba ani o Ficovi, a možno ani o Romane Tabak). Čudujem sa, že na 5. diskusii o pôrodoch sa nebavili ako sa narodil malý Igorko :P. Pohoda má politický problém. Salámovou metódou sa stále viac a viac ponára do aktivizmu a vy to, samozrejme, nevidíte, keď sedíte uprostred. Pred pár rokmi bola Pohoda tak 6-7/10 bodov aktivistická, minulý rok to bolo tak 9/10. Problém nie je svetonázor ani postoje – problém je to ako sa snažíte svoj guláš do niekoho nahučať. Ďalší level je už len hulákanie s megafónom do stanov ráno o šiestej. Radím: pribrdziť. Veď baviť sa dá na miliardu tém.
Ževraj tam mal búdku nejaký farár. Zvláštne, že to toľko ľudí rozhorčilo. Prečo? Mňa vyhodili zo stánku LGBTI (Ten je od nás? Nie? Tak vás poprosím opustiť priestor) aj zo stánku Iqosu, oplotenej pevnosti, kde neradi vidia odpočívať nefajčiarov :). Nejak sa ma nedotklo ani jedno ani druhé ani tretie. Čo sa ma dotýka napr. sú ceny a chuť piva, ale už sa po tých rokoch opakujem :). A tiež – cena lístka. Jedného dňa bude prestrelená. Podľa mňa ten deň už bol. Nárazovo zdražiť o 30 eur, s tým že je drahšia elektrika (to tam každý minie za 30 euro naviac?) je nešťastné. Hlavne v ročníku, kde nárazovo spadla kvalita festivalu. Covid atď., OK. Ale bolo to cítiť všade.
Lineup. Nakoniec to hlavné. Keď Pohoda vznikla, bolo to také rockové-pankáčske podujatie. Pred dvadsiatimi rokmi sa to delilo na rockový a tanečný stage. Potom sa tam hodne striedali sponzori. Všelijaké neznámy alternatívy boli veľmi zábavné a poučné, z festivalu ste chodili obohatení. Ale organizátor Michal už zabudol odkiaľ vyšiel. Svojich starých kamarátov spred 20 rokov by polovicu dnes už na festival nepustil (OK nehovorím, že má volať Koníka, aj keď toho tam voľakedy mal). Ba čo viac, stále viac prechyľuje váhy žánrov na jednu stranu. A napr. u rapperov nevadí, keď sú lowcostoví nigabič nigabič. Jedným slovom: minulý rok to nebolo až také zábavné ako predchádzajúce roky. Starnutie? Možno. Ale aj troška štipka organizátorskeho elitárstva. Ale však dobre. Nakoniec najväčšia dilema je, že začiatok leta je najlukratívnejší čas v roku a Pohoda nie je jediná, veľa iných festivalov sa tam pokúša vopchať.
Čo je lepšie ako hmotný darček? Zážitok, ktorý vám vydrží celý život. Takto začínajú zážitkové reklamy. Teraz máme niečo mimoriadne: zoskok zo 4000 metrov. A keď si na to netrúfate sami (alebo nemáte čas na riadny výcvik), tak v tandeme s profíkom.
Obdarovaný skokan je pripútaný k inštruktorovi, ktorý zodpovedá za samotný zoskok. Voľným pádom poletíte menej ako minútu. A potom budete na padáku plachtiť zhruba 7 minút až do bezpečného kontaktu so zemou. Nemusíte mať žiadne skúsenosti – len odvahu a lásku k adrenalínovým športom (tandemovo však zoskakujú aj deti či dôchodcovia). Ak ste podobné dobrodružstvo ešte nezažili – môžete ním obdarovať príbuzného a on vám ho trebárs vrátiť. Zoskok stojí zhruba 200 eur (trochu viac ak chcete, aby ste pri tom boli natočení) a skáče sa z letísk Slavnica a Senica. Jednoduché.
Pre koho je tandemový zoskok?
Pre dobrodruhov, domácich turistov, osoby bez licencie a výcviku, dokonca pre zdravotne postihnutých. Pre tých, čo chcú niečo zatiť, mať o čom rozprávať – alebo sa pozrieť na našu krajinu pekne z výšky.
Je váha človeka dôležitá?
Áno je, v letectve a parašutizme je to rozhodujúci faktor. Väčšina ľudí však spĺňa normu. Najednoduchšie je spýtať sa dopredu inštruktora, telefonicky, mailom alebo inak. Pripravte sa pred zoskokom na jednoduché školenie a prebranie niekoľkých klasických otázok týkajúcich sa skákania s padákom.
Ako dlho to trvá?
Príprava zhruba 20 minút. Voľný pád asi 55 sekúnd (behom neho dosiahnete rýchlosť 200 km za hodinu). Samotný tandemový zoskok trvá 5 až 8 minút, čo je dostatok času na vychutnanie si krásnej krajiny pod vami. Skáče sa iba cez víkendy.
Akú výbavu potrebujem?
Okuliare a kombinézu dostanete od prevádzkovateľa zoskokov. Prilbu nepotrebujete – inštruktor ju musí mať povinne. Najlepšie je prísť oblečený športovo a pohodlne, s kvalitnou pevnou obuvou, v dobrej nálade a s pohodlným spodným prádlom (to posledné sa týka obľúbených skokanských vtipov). Potrebujete odvahu, a pripraviť sa najmä na úvodný voľný pád.
Je pred tandemovým zoskokom nutná zdravotná prehliadka?
U normálne zdravého človeka v primeranom veku nie. Vo výbornej kondícii musí byť predovšetkým inštruktor. Môžete ale dostať otázky alebo dotazník na niektoré choroby (napríklad srdcové a pod.).
Čo po zoskoku dostanem?
V prvom rade úžasný zážitok. Ako hmotnú vec – certifikát o zoskoku. Pred ním máte darčekovú poukážku, ktorá platí rok a dá sa kúpiť aj osobne v Auparku v Bratislave.
Ostrovný systém predstavuje nezávislosť a slobodu. To sú ale väčšinou vysnívané pojmy – tak jednoduché to s fotovoltaikou nie je. Ostrovný systém, ktorý funguje samostatne, nachádza uplatenie na chalupách, alebo povedzme, môžete si ho namontovať do karavanového prívesu. Všade tam, kde sa nedostanete k prípojke energii – alebo z vyššie spomenutých dôvodov, že nechcete platiť elektrárňam.
Potom však prichádzajú problémy: počas zimnej noci budete potrebovať záložný zdroj energie. Buď batériu (málo výkonné, drahé, problematické, potrebuje dostatočné prebytky v špičkových časoch) alebo napríklad iný generátor energie. A benzínový generátor možno nechcete, ak premýšľate v ekologickej rovine. Pravda je, že Ostrovný systém nemusí byť módny výstrelok, ale aj nevyhnutnosť – napríklad aj tam, kde síce sieť je, ale sú časté výpadky a vy prevádzkujete nejaké spotrebiče alebo servery, ktoré nesmú mať výpadky.
Zapojenie do siete je zase pohodlné: všetci ho máme. Trvalo to desaťročia, ale elektrická sieť na Slovensku sa stala stabilnou, dostupnou, lacnou (to je vec pohľadu), ale najmä absolútnym štandardom už veľmi dávno. Naše atómové elektrárne vyrábajú toľko energie, že ju predávame do zahraničia. Máme zhruba dve desiatky vodných diel a iné elektrárne, trebárs aj tie spaľovacie, ktoré produkujú energiu bez ohľadu na rozhodnutia jednotlivcov. Mať fotovoltaickú elektráreň pripojenú k verejnej sieti je na Slovensku najčastejší spôsob pripojenia. Veľa ľudí si myslí dokonca, že si takto dokážu privyrobiť (táto kapitola je vďaka zákonom a prepravným poplatkom zložitejšia).
Na úplne autonómnu fotovoltaiku (aby „utiahla“ normálnu domácnosť) potrebujete mohutnejší systém – viac panelov, lepšie batérie než je bežná fotovoltaika. A to si môžu dovoliť len ľudia s vyššími príjmami a s vedomím, že ekonomicky sa im to neoplatí, odmena je skôr spoločenská a vo vedomí nezávislosti. Nuž ale každý máme iné potreby a možnosti.
Za jedno euro tridsať ma doviezol vlak do spaghetti westernového mestečka Porto Torres. Zopár školákov vyskákalo do naštartovaných áut a zmizli v diaľke.
Koľajnice sa im nepodarilo dotiahnuť až do mesta. To som zistil rýchlo, keď vedľa cesty zmizol chodník. Zopár šoférov si pri pohľade na osamelého pútnika začalo sťahovať okienka na autách, ale potom správne usúdili, že nemajú hasiť, čo ich nepáli. Okolo nejakého archeologického kopca som dostal do mesta, čo má 22 tisíc obyvateľov, ale mimo sezóny a cez siestu to tam žije, neviem, ako v Dolnom Lopašove? O štyroch poobede si tam človek nekúpi ani tyčinku Snickers (v prístavnej krčme mali len Lionky).
Povaľuje sa tu čierny pes (na slniečku) a jeden opilec (tiež na slniečku). Všetko pozatvárané, rolety posťahované. Most nefunkčný. Prístav krásny s veľkými loďkami (v diaľke).
Mesto polepené s plagátmi nejakých dievčat, čo vyzerá ako hra nejakého miestneho úchyla. Plno podnikov, čo majú na sebe napísané pizzera/ristorante, ale nie sú ani pizzeria ani ristorante .
Čo som mal robiť? Rýchlo stadeto vypadnúť. A tak som googlil kde si kúpim lístok na autobus. Každý Talian, ktorého som sa spýtal niečo po anglicky zostal ako keby som ho oblial s kyselinou (ale to je normálne v celom Taliansku, špeciálne v turistických destiniách, tuším).
Google ma poslal na nejakú autobusovú stanicu. Preskočím zopár zábavných rozhovorov. V skratke: nikde žiadna ceduľa. Ani na stanici ani na autobuse. Ale to nevadí, lebo on stál inde, nie na tej stanici. Ževraj si lístok môžem kúpiť v Tabachini (zatiahnutá roleta napriek nápisu 24h) alebo v novinovom stánku, len si nikto nebol istý, či ten stánok nie je zavretý už pár rokov. Chcel som si kúpiť niečo v automate, ale ten už pár rokov tiež nedoložili.
Na tej stanici prišiel jeden malý psík a vykakal sa tam. Šofér bol v pohode, zobral ma načierno domov. Aj tak sme boli v autobuse len traja (ešte dve tínedžerky, čo reagovali pre zmenu ako po údere kladivom do tváre. Vystúpili pri nejakej osamelej rozpadávajúcej sa chalupe uprostred lesa.
Okolo inak plno priemyslu. Veterné elektrárne, čo sa netočia. Fantastická obrovská hala z betónu s dvadsaťmetrovými stromami vnútri. Svorka zňuchávajúcich vlčiakov .
Mali tu ešte Tourist Office, pyšnú a obrovskú stavbu, čo vyzerala, že by pojala naraz 600 stratených turistov (akurát – zavreté a žiadna ceduľa, len vnútri som videl, že tam bol vestibul, kde by sa dal usporiadať festival – to museli postaviť z nejakého fajného eurofondu).
Mám z tejto slepej uličky objaviteľského koníčku aj fotoreport.
Tak zas moc veľká tour to nebola. V meste, kde pivo stojí 8 euro, si moc írskych tancov nezatancujete.
Jediná krčma, ktorú sme kukli tak dlhšie, bol Brewdog Post, skoro až pri prístave, veľmi neírsky, ale vkusne a moderne zariadená putyka.
Pivo na obrázku je Lebenkunst. Ležiak, varený na mieste. Myslím, že v lístku bolo 30 pív a cca 3 z nich sa tam varili rovno pred očami zákazníkov. Tento Brewdog je ešte v tom dobrý, že otvára skoro, tuším o jedenástej pred obedom. Aké bolo to pivo? No. Dobré. Za 7.85 eura aby nebolo.
To jedlo pred tým bol pekný humus. Treba to napísať na rovinu. Buffalo krídelká. Samozrejme, že s hovädzinou to nemalo nič a pochybujem veľmi, že to boli krídelká :). Neuveriteľne kyslá chili omáčka. To už vypiť baterku. Brrr, odporné. Je mi jasné, prečo sa na Slovensku tento Buffalo štýl veľmi nepestuje. Ale hlavne – baby pri vedľajšom stole dostali omáčku pekne v mištičke bokom, aby si hranolky namáčali. Mne to do nich vyliali, takže sa to celé rozgebrilo a nebola tam časom jediná suchá hranolka. Fuj, fuj.
Aký je samotný Dublin? Pozná ho veľa Slovákov, ale nie ako turisti, ale ako roboši. Na letisku mali občania kabele plné cigaretových kartónov z duty free obchodov. Biznis no.
Íri ževraj veľa pijú a potom stále tancujú. T som čítal v knižke o kapitánovi Hornblowerovi. Páči sa mi, že v každej krčme majú koberce a kreslá. Žobráci boli všetci takí 25 roční (ani jeden bradatý, ošľahaný, melúci z posledného) a všetci mali lepšie kufre jak ja. Charitu, čo rozdávala oblečenie a jedlo na hlavnej ulici strážili dva obrnené transportéry a 20 vojakov . Pred barmi stáli aspoň 2-4 ochrankári. O sochu Jamesa Joyca sa opieral stánok Muslims for Peace.
Forbidden Planet zatváral už o šiestej. Sochy dostávajú dvojité dávky kaka – od holubov, aj od čajok. Autobusári nahlas hlásili názov zastávky a zastavovali každých 10 metrov. Na linke, kde je 70 zastávok. A ešte sa mi páči, že bolo treba na nich mávať a furt sa s nimi niekto bavil a oni sa pritom netvárili ako masoví vrahovia pred činom. Nikto sa tam nechcel hrať s mincami, buď nevydávali, alebo mali na to také staré strojčeky. Jeden Ind na pumpe mi vydal cez kávovar (normálne v ňom mal dierku skade vypadali mince).
Ten ich Václávák (O’connell street) bol dvakrát menší ako pešia zóna v Nitre alebo v Trnave (to na margo toho, ževraj je to najširšia ulica v Európe). Fish and chips, eh fuj. Divili sa, že na rybu nechcem majonézu. Vyčíhol som naozaj zlý fastfood s netrpezlivou babkou, ktorej sa to nechcelo smažiť (dostal som suché a surové).
Všetci dvaja ľudia, ktorým som sa predstavili si myslia, že sa volám Amstel (Hello, Am Sten – ako to pivo). Megacon obrovský fail – zistil som prečo im vzali Comic Con licenciu . Na more netreba brať farebný foťák – všetko je tam čiernobiele a ponuré. Nakoniec som skončil v ázijskom all-you-can eate. Taký špinavý podnik a tak páchnuce toalety som v Strednej Európe nevidel už 15 rokov. Ale žrádlo dobré, resp. veľa (limit – 2 hodiny).
Let bol najsedláckejší, čo som zažil. Niekto mi sedel na sedadle a žral smradľavý chleba so salámom. Najlepšie to bolo aj tak doma v Trnave. Na autobus o desiatej večer sme čakali hodinu. Keď došiel šofér, povedal, že ten čo mal prísť, toho okradli, tak zobudili jeho a že on od štyroch rána zase celý deň jazdí. Čakali sme dvaja. Ja a jedna očividne sfetovaná pani (38-ročná K. z M s krásnou spevavou východniarčinou). Najskôr som myslel, že rozpráva do telefónu. Potom som myslel, že sa zhovára s Bohom. Nakoniec vysvitlo, že sa rozpráva so mnou.
Taký prúd myšlienok som ešte nezažil. Ani Michal Tučný tak rýchlo nerozprával. Myslím, že mi povedala asi 150 historiek z ubytovne, s policajtami a neviem čím. Ako ju dali na ubytovni k chlapovi Rumunovi a ona mu s dverami od skrine rozbila tvár. Tuším, že vo všetkých príbehoch vystupovali cudzinci – bagáž, nie dobrí ľudia, ani jeden dobrý. Ževraj za ňou prišiel strašne špatný kamionista, dal jej 50 euro a povedal, aby na neho vyskočila. Ona od strachu zavolala mame a mama povedala, aby mu pomágala klobásu, že on potom prestane. Ešte povedala, že neužíva drogy. Že jej robili test na drogy v práci (taký čo stúpa v igelitovom sáčku a jeden stojí 100 euro).
Neprešla iba jej kamarátka, 21-ročná z Drienkovec pri Galante (taká obec neexistuje). Tá furt fetuje a každé ráno razí od chlastu, ja by som sa pod zem prepadla. Má 3-ročného syna a priateľa zavretého na psychiatrii. Neviem, či sa pobila s tou, alebo z druhou, ale keď si dala dole čapicu, tak mala vytrhané vlasy. Ešte mi Katarína prezradila, že na ubytovňu už nechce a že teraz býva v obci v rodinnom dome a má vlastnú práčku. Ukázala mi ju, boli to tie pospájané unimobunky – no. Na práčku som sa už potom nepýtal.
.
