Na pive

Autoradmin

10 slávnych ľudí, ktorí v minulosti veľa hrávali

Celebrity hráči

Herne si zakladajú na mlčanlivosti a diskrétnosti – ale raz darmo, keď príde do kasína herec alebo športovec, ktorý zarába milióny, o rozruch je postarané. Tu je 10 celebrít, ktorí sa okrem svojej práce preslávili aj hraním či stávkovaním:

Tobey Maguire, prvý Spiderman je známy tým, že kým na plátne hrával milé chlapčiatka, v súkromí bol parťák z Mokrej štvrte. Kvôli pokru mal problémy so zákonom – zúčastňoval sa ilegálnych hier. Medzitým sa “polepšil” a hrá už len vo vyhlásených kasínach. Médiám prezradil, že za život vyhral v pokri viac ako 10 miliónov dolárov – koľko prehral, o tom taktne pomlčal. O Tobeyho hráčskej vášni sa dajú popísať stohy kníh.

Pamätáte si na komédiu Dannyho parťáci, o ohľaduplných vykrádačoch kasín? Herec Brad Pitt dovtedy o poker alebo automat ani nezavadil. Až pri príprave na rolu vo filme sa k tomu dostal. Pitt je známy tým, že hrá dlho, ale ostáva gentlemanom a nad vecou. Ďaľší herec Matt Damon sa k hraniu dostal identicky, ale pri príprave na úlohu vo filme Hráči o tri roky skôr – kde hral študenta profesionálneho hráča pokeru. Damon je dnes tiež profesionálny hráč, vyhráva v pokri viac ako jeho súperi. Hlavnú rolu v Dannyho parťákoch si strihol George Clooney, ktorý je celoživotný hráč svetového formátu. Dokonca si vo Vegas založil vlastné kasíno, ale to rýchlo skrachovalo – George je lepší hráč ako podnikateľ.

O Paris Hilton, rozmarnej dedičke siete hotelov sa vie, že hrá na zelených stoloch aj online. Na svoje 31. narodeniny vyhrala 30 tisíc dolárov v Blackjacku. To pre veľké kasína, samozrejme, nie je veľká čiastka ani problém – horšie je, že sa Paris niekedy nevie zmestiť do kože a tak má v niekoľkých veľkých podnikoch v Las Vegas zákaz vstupu. Paris inak nie je až taká veľká hráčka – oveľa väčšie sumy míňa na šaty ako na stávky.

Sir Roger Moore hral Jamesa Bonda v siedmich bondovkách. Rozumie sa samo sebou, že aj herec bol vášnivý hráč – James Bond sa skoro v každom filme objavil v nejakom kasíne. Sir Roger to trochu preháňal a jeho priateľ, majiteľ kasína mu pri dvojdňovom ťahu dal miesto ozajstných žetónov iba napodobeniny z detskej hry. Na radu manželky Roger hranie nakoniec obmedzil. To jeho predchodca Sean Connery (prvý James Bond) sa preslávil niekoľkými podivuhodnými historkami z kasína, napríklad keď v Alpách vyhral v rulete na čísle 17 dvakrát po sebe.

Charlie Sheen býval nočný vták a hranie k nemu patrilo ako fľaša šampanského. Najviac ho vraj ťahali športové stávky – bol schopný prehrávať pravidelne okolo 20 tisíc dolárov týždenne iba na športe. Na druhú stranu – za jednu epizódu v seriáli Dva a pol chlapa dostával takmer 2 milióny dolárov, čiže si to mohol dovoliť. Ale aj na Charlieho prišli horšie časy a musel s hazardom seknúť.

Najlepší golfista na svete Tiger Woods mal nerestí až až. Najviac sa písalo o jeho náklonosti k opačnému pohlaviu, ale aj jeho láska k Blackjacku stojí za pozornosť. Niekoľko kasín muselo kvôli Tigrovi znížiť svoje limity stávok, aby neprišlo k škandálom. Tiger mával požiadavku typickú pre neho: chcel, aby okolo stola kde hrá, postávalo vždy veľa atraktívnych modeliek. Mimochodom, Tiger nie je ten golfista, ktorý by hral o najväčšie sumy v histórii – tým najťažším hráčom bol John Daly.

Tigerovým častým parťákom býval legendárny basketbalista Michael Jordan. Tak ako bol skvelý pod košom, bol vraj mizerný v pokri. Hovorí sa, že za jeho odchodom v roku 1993 bol hazard – vlastne o tom existujú celé knihy. Michael nevedel vydržať uprostred playoff proti New York Knicks a strávil noc v Atlantic City (časť New Jersey na druhej strane riekdy Hudson, kde je hazard na rozdiel od New Yorku legálny).

No a nakoniec jedna domáca rybička: český hokejista Jaromír Jágr bol vyhlásený za 9. najväčšieho gamblera v histórii športu (podľa akej metodiky sa k tomu bulvár dopátral, nevedno). Okrem jeho skvelých kľučiek na ľade si tak pamätáme aj neustále novinárske otázky, koľko zase Jarda prehral a či už zaplatil dlhy americkému daňovému úradu – a Jarda sa vždy roztržito poškriabal na hlave a popravde odpovedal. Neskôr tvrdil, že sa mu už hranie zunovalo a prehrané peniaze aspoň sčasti zarobil naspäť tak, že jeho meno a obrázok svietia na automatoch v Las Vegas.

Vietnamské pivo Saigon a Indický Tiger

Vietnamské pivo Saigon

Malý exotický duelík, ktorý nie je až taký exotický – k týmto pivám sa už u nás dá dobre dostať. Niežeby sa stali vyhľadávaným artiklom. Stále ide o to, že ho ochutnáte a potom si poviete, že sú aj lepšie pivá.

Saigon hore na obrázku – už mám za sebou detské obdobie, keď som sa z etikety snažil vyčítať informácie. Je to zbytočné. Pivo mali v ázijskej reštaurácii, pri ktorej je pripojený supermarket s ázijskými potravinami a pív majú teda dosť. Reštiku cez lockdowny veľmi pekne zreštaurovali – i keď ponuka je identická ako predtým a vo všetkých ostatných reštauráciách (proste to tak máme radi).

Pivo je síce slabé na alkohol, ale chutí ako keby tam alkoholu bolo dvakrát toľko. Silný alkoholický odér, ktorý všetko prestupuje. Silná nasladlá chuť – je to presne ku korenistému jedlu, lebo osamote sa to piť veľmi nedá. Nie je to veľmi dobré pivo.. pritom podľa internetu taká veľká značka. Je vidno, že Vietnamcov kedysi učili variť pivo Francúzi. A tí sfetovaní Američania, ktorí si vyhadzovali v Saigone z kopýtka, po tom čo im Vietkong postrieľal polku kamarátov na Kóte 112, tomu tiež nijak nepomohli. Vietnam je pivná krajina v rámci Ázie, ale zdá sa, nie podľa stredoeurópskych chutí.

Pivo Tiger.

V Indickej reštaurácii Chutney na Obchodnej ulici v Bratislave som si dal Tigra – bol vypísaný na tabuli. Hm. Vidíte – slabá slamová farba, iste to bude vodové… a aj bolo. Čiže žiadny extra zážitok. A predsa, Tiger asi dnešný duel vyhráva – vodové pivo je totiž od smädu dobré – a verte mi, po prekorenenej paneer pizze s kilom karí budete dosť smädní. Celkovo platí, že za tie ceny (2-3 alebo aj viac eur) tieto pivá nestoja… Človek chce iba vyskúšať.

Čo je to akrylamid a ako sa mu vyhnúť

Mladé opečené zemiačky

Určite viete, že dnes v potravinách nájdeme mnoho chemikálií a látok, ktoré nie sú zdraviu prospešné, no dokážu udržať surovinu dlhšie čerstvú a atraktívnu. Kukuričný sirup s vysokým obsahom fruktózy, trans mastné kyseliny, aspartám a iné sa v potravinárskom priemysle využívajú už viac ako storočie. Čo má s nimi spoločné akrylamid?

Pravdepodobne ste o akrylamide ešte nepočuli. Možno áno, ale nie ste si istý, o čo skutočne ide. Akrylamid patrí do skupiny neurotoxínov a karcinogénov, ktorý vzniká pri vyprážaní alebo pečení. Jeho hlavnými zdrojmi sú teda potraviny, ale tiež cigaretový dym. To znamená, že táto látka sa do potravín nepridáva môže vzniknúť alebo sa už nachádzať v zemiakoch, zemiakových lupienkoch, obilných výrobkoch, v cereáliách alebo káve. Čiže v tých, ktoré obsahujú aminokyselinu asparagín a niektoré cukry, napríklad fruktózu. Akrylamid nájdeme aj v iných potravinách (mäso, mliečne výrobky, ryby), ale len v veľmi malom množstve.

Hladina akrylamidu v rôznych potravinách sa líši. To závisí od spôsobu a času prípravy, teploty pri akej bolo jedlo spracované, ale tiež od výrobcu. Je možné znížiť množstvo akrylamidu v potravináca a to:

· neuskladňovať zemiaky v chladničke

· znížiť čas smaženia, aby sa predišlo prepečeniu

· blanšírovanie

Ľudia, ktorí fajčia alebo aj tí, ktorí sa nachádzajú v ich blízkosti sú vystavení podstatne väčšiemu množstvu akrylamidu než v potravinách. Fajčiari majú až niekoľko násobne vyššiu hladinu akrylamidu v krvi ako nefajčiari.

Akrylamid sa nenachádza len v jedle. Používa sa aj na výrobu polymérov, papieru, plastov a iných. Dokonca sa využíva aj v kozmetickom priemysle, kedy sa do kozmetických produktov pridáva vo forme polyakrylamidu, ktorý sa po absorbovaní do pokožky rozpadne na akrylamid.

Keďže akrylamid vzniká prirodzene počas smaženia alebo varenia, nemusíte sa ho zase úplne báť a vyhýbať sa vašim obľúbením pochutinám. Jeho výskyt v potravinách je väčšinou veľmi nízky a teda doposiaľ neboli zaznamenané negatívny účinky na zdravie. Preto sa ani neodporúča obmedziť alebo úplne vyradiť vyššie spomenuté potraviny z jedálnička. Ak si myslíte, že eliminačná diéta či rôzne detoxy sú správnym riešením, môžete byť prekvapení. Je dôležité, aby bola vaša strava plná živín a to docielite jej rôznorodosťou a pestrosťou.


Má akrylamid vplyv na vznik rakoviny?

Podľa prieskumu, ktorý bol vykonávaný v roku 2016 v Amerike si až 15% spotrebiteľov myslí, že karcinogény v potravinách sú najdôležitejšou otázkou, čo sa týka bezpečnosti potravín. Akrylamid je pravdepodobne karcinogén a je pravda, že niektoré štúdiá tvrdia, že vysoký obsah akrylamidu (oveľa vyššia hladina, akú by sme našli v bežne dostupných potravinách) môže spôsobiť rakovinu u zvierat.

Karcinogény môžu, ale nemusia spôsobovať rakovinu. Závisí to od niekoľkých faktorov. A to: v závislosti od toho ako dlho je im človek vystavený, intenzita, a v neposlednom rade genetika.

Štúdie ukázali, že pracovníci, ktorí sú vystavení vysokému množstvo akrylamidu (tí, ktorí používajú akrylamidové polyméry na vyčistenie vody) jeho vdychovanie môže spôsobiť poškodenie neurologickému systému. Avšak výskumníci neupozornili na riziko vzniku rakoviny u pracovníkov.

Čo robiť ak sa chcete akrylamidu vyhnúť?

Mali by ste vedieť, že výrobcovia a priemysel sa v posledných 15 rokoch snažil znížiť hladinu akrylamidu v potravinách čo najviac. No ak vám bezpečnosť toho, čo konzumujete nie je ľahostajná je možné znížiť dávku akrylamidu, ktorú denne prijmete.

· Pri smažení, zabráňte pripáleniu a nekonzumujete pripálené časti

· Vyprážané jedlo by malo mať zlatú, nie hnedú alebo čiernu farbu

· Robte si zdravé raňajky miesto vajec so slaninou

· Varte zemiaky v šupke – majú nižšiu hladinu akrylamidu

· Nevarte na príliš vysokej teplote

· Používajte kurkumu

Vo všeobecnosti – urobíte najlepšie, keď sa vyhnete vyprážaným a vysoko spracovaným potravinám. A nie len kvôli vyššiemu obsahu akrylamidu. Mnohé z týchto jedál sú plné cukru a škrobu čo vedie k chronickým ochoreniam.

Tres Tacos v Nitre

Tres Tacos v Nitre

V Nitre veľa mexických reštík nepoznám, tak som navštívil túto novú jednu (vlastne to bolo tak, že vedľa v Pande ma bez rúška pani nechcela pustiť k pultu :p). Tres Tacos je hneď vedľa. Jedno bolo aj na Mostnej, ale to bolo bistro. Je to novo spravené, takže to vyzerá zaujímavo / family friendly.

Vnútri bolo cca 5-6 čašníčok, čo vyzerali ako stredoškoláčky na praxi, alebo proste tam iba postávali, lebo sa poznali? Bohvie ako to s tými stádami mládeže je. S kuchármi čo vykúkali z kuchyne a s dvomi osobami za akýmsi teplým pultom som narátal 9 ľudí… načo dovnútra vrazil nejaký svalovec čo namáhavo vliekol pivný sud, potom prišla baba, čo ten sud dvihla ako plyšovú hračku, načo sa moja matematika ustálila na 11 osobách personálu. Ak chodíte po reštikách, viete čo to znamená. Pivo si musíte vypýtať aspoň trikrát, lebo vám ho jednoducho nedonesú. Čím viac čašníčiek, tým rýchlejšie im vyšumí z hlavy nejaký chudák, čo sa krčí v kúte.

Ale to hlavné: tacos. V lístku ich nebolo veľa (to mi vyhovuje), tak som si vypýtal hneď to prvé. Bolo tam v dvoch verziách – jedno za 6 eur a vo verzii za 9 niečo eur. Žmurkol som na čašníčku: to je menu, však? Dúfal som, že dostanem aj hranolky. Ale dievčina na mňa tiež žmurkla: to neviem, čo je. Dajte si to prvé. Tak som si dal to prvé.

A teraz to najlepšie z mexických reštaurácií. Všetky majú lístky popísané brutálnymi španielskymi názvami. Tacos, čo mi doniesli, malo v sebe mäso, kapustu a ryžu. No vážne – ryžu v tacos, to som ešte nedostal. Aby nedošlo k mýlke, ja mám mäsíčko s kapustičkou a ryžou veľmi rád, dokonca spomínané tacos nehodnotím zle. Akurát ho mohli nazvať Taco Školská jedáleň. Čakal som nejaké jalapeňos papričky a všelijaké ondaté mexické výmysly a miesto toho poctivá domáca kuchyńa od babičky zabalená v placke :P.

Ako prežiť zlé počasie pri záhradnej párty

Pohoda 2016 - Stánky

„Zostať doma“ je nové „Poďme von“. Za posledné dva roky nebolo veľa príležitostí navštíviť nejaký festival alebo podujatie – večierky sa presunuli domov na záhrady. Záhradné stany, s ktorými sa stretáme na ulici ako s predajnými či podpornými stánkami, vyrastajú v našich domácnostiach ako huby po daždi. Slovo dážď je dôležité – ak príde uprostred leta, na okolí nebude príjemnejšie miesto ako váš stan.

Nepremokavá strecha je vždy základ. Chráni pred vodou, ale aj pred páliacim slnkom, v jej tieni sa skryjú ľudia, jedlo, ale napríklad aj hudobná technika či trebárs terasový ohrievač. Nožnicové stany je možné ukotviť do zeme kolíkmi alebo zaťažiť napríklad vodnými záťažami (ak sa podujatie odohráva na betóne). Bočné plachty je možné ľubovoľne pripínať, alebo zvesovať dole.

Asi nebudete prekvapení, keď vám povieme, že dôležitejšie než farba, je rozmer stanu. Malé nožnicové stany s rozmermi 2×2 či 3×3 metre často stačia na malé súkromné oslavy. Samozrejme, k dispozícii sú aj iné rozmery. Ak sa u vás neschádza len rodina, ale napríklad kolegovia z firmy, je lepšie byť vlastníkom stanu, ktorý má napríklad 6 metrov na šírku. Konštrukcia, ktorá drží stenové a strešné plachty môže byť z ľahšieho hliníka, alebo z ťažšej (ale lacnejšej) ocele.

Záhradné altánky sú finančne nenáročné – ich cena začína na 100 eurách, ale ide o vec, ktorá vám bude dobre slúžiť roky, ľahko sa prenáša, takže ju budete môcť použiť na miestach, alebo požičať priateľom, s ktorými ste pri kúpe nerátali. Vyrábajú sa v rôznych farbách, väčšinou platí, že biela farba (a rôzne odtiene šedej až po čiernu) sú esteticky neutrálne a hodia sa prakticky na všetky pozemky k akémukoľvek podujatiu. Jednoduchosť zbalenia je dôležitá – ak stan či altánok často skladáte a rozkladáte, chcete, aby šlo o prostý nenáročný mechanizmus.

Domáci stan nemusí ostať len domáci – ak začnete nejakú formu drobného podnikania, alebo podporíte nejakú akciu, ešte bude veľmi užitočný, prenosná strecha, ktorú odnesiete v rukách – tieň a zábrana proti dažďu. Predajný stánok sám o sebe dokáže generovať slušný zárobok pre jednu rodinu a pritom jeho kúpa vôbec nebolela.

Foto: Pohoda 2016

Urban & Ondrejov: Svätí za dedinou

Já nic, soudruzi

Každý normálny spisovateľ napíše zhruba jednu autobiografiu – alebo sa na to vykašle, v pokoji zomrie a biografiu napíše za neho niekto iný. Milo Urban nebol trochár: napísal si rovno štyri životopisy. Čitateľ sa pýta, o čom asi tak môže autor písať v štyroch knihách o sebe? No predsa o svojej skromnosti.

Milo Urban: Na brehu krvavej rieky

Najzaujímavejší diel je, samozrejme, ten z Druhej svetovej vojny. Na brehu krvavej rieky je o Slovenskom štáte, gardistoch… a tak. Alebo aj nie. Kniha nie je až tak životopis ako obhajoba, alibi, ale vonkoncom nie ospravedlnenie, alebo pokus o sebareflexiu.

Od Mila Urbana leží na polici 13 na sebe naukladaných Živých bičov. Žiadna iná kniha nemá v našej knižnici viac kusov: Urban bol talentovaný spisovateľ a niečo sa mu pripisuje (možno aj umelo, ale rozhodne bol schopný autor). Učiteľky literatúry ho zoširoka rozberajú, aj keď ho možno nečítali. Nie sú to až tak nadčasové diela… Priznám sa: po prečítaní jeho spomienok nemám náladu načínať akúkoľvek prózu od tohto síce nadaného, ale aj zaprdeného autora. Znechutil ma.

Urban sa v Rieke neustále ľutuje. Ľutuje sa, bráni sa, ľutuje sa… ako keby celá vojna vznikla len aby mu ubližovala. To je jeho optika. Počas vojny štyri roky redigoval Gardistu, časopis a neskôr denník Hlinkovej gardy. Urbanovci sa nemali zle – asi tri či štyri krát zmenia byt (vždy za väčší) a vystrieda sa pri nich asi päť rôznych slúžok. Dovolenky v Tatrách, šibačky s gardistami… a do toho neustále Urbanove kňúranie a náreky, aký je ubitý neborák. Chlapec z Oravy. Doslova.

Spisovateľ sa dušuje, že je apolitický (toto je asi najčastejšia myšlienka opakujúca sa na mnohých miestach), ale prekladajú ju prudkými politickými úvahami. Prepáčte, ale prečo sa o Urbanovi píše, že bol politicky nevyhranený? On bol vyhranený až až. Ako sa tešil, keď Hitler napadol západné štáty. Nech zistia po čom je poľská soľ! Jasné, po Mníchove, logická myšlienka… len nenechajme Urbana zamotať sa do politiky viac. On je vlastne taký ironický a kvázi veselý – koncentráky nevolá inak než koncentráčiky a do nemoty opakuje myšlienku o tom, kto ušil Hitlerove čižmičky.

Pohybuje sa v stáde gardistov, ale všetko sú to napospol slušní, tichí a vzdelaní ľudia. Šaňo Mach je vyslovený frajer. Jediný gardista, z ktorého si strieľa je Karol Murgaš. Keď sa Urban po vojne na gardistickom vlaku dopravil do rúk Američanov v Rakúsku, zistil, čo v živote nenávidí najviac – strýčka Sama. Pre neho sú Američania horší ako Nemci a americké koncentráky sú odpornejšie ako tie nemecké. Nuž, Urban vedel byť pekný chuj. Oni ho totiž z tábora (s hnusným gulášom z amerických konzerv) prepustili a v Československu ho odsúdili na verejné pokarhanie.

Ako opisuje Urban svoju činnosť v Gardistovi? Nedozviete sa nič konkrétne. Ani čiarku o obsahu novín – a to Urbana súdili už oveľa skôr za článok v Slovákovi (zastali sa ho známi komunisti, ale to nie je nič divné, vieme, že polovicu vojny strávili komunisti a fašisti pospolu v kaviarňach). Urban tvrdí, že v Gardistovi hrdlačil deň čo deň a zničil si pri ňom zdravie. A zároveň, že netuší o čom sa v ňom písalo, lebo… lebo tak funguje žurnalistika! Fascinujúce vyhlásenie: šéfredaktor predsa nevie, čo je v jeho novinách – prečo to tí tupí Američania nechápu.

Urban nám vo svojom životopise s kamennu tvárou tvrdí, že šéfredaktor netuší o obsahu svojich novín (mimochodom, mali maximálne 8 strán). Čo tam robil? Grafika asi nie, keďže mal k dispozícii viac ako troch technických redaktorov (ktorých zavreli, keď vznikol nejaký preklep).

Vlastne, Urban tvrdí, že v Gardistovi bolo 0 gardistov a že všetci do jedného tam boli socialisti. A že články mu posielali z veliteľstva gardy, z ministerstva propagandy, alebo z tlačovej kancelárie. Nuž – ťažko polemizovať. Urban sa o svojej práci v novinách vyjadruje vo frázach, literárne, vymýšľa najlepšie prirovnania a obraty. Akurát čitateľ sa nedozvie o čo išlo (podobne veselo bagatelizuje slovakštát aj v Kade-tade po Halinde).

Dokonalý svätý za dedinou. (Inak, autor tohto výrazu, Novomeský bol po vojne niečo ako minister kultúry a Urbanovi pomáhal).

Ľudo Ondrejov: Lajko Mistrík, ktorý vedel vypiť

Druhý dokonalý Svätý za dedinou a príklad sa Slováci vedia pomazať kakom a volať to božská Nutella, je Ľudo Ondrejov. O ňom vieme, že bol veľký opilec, čo ale nebol problém, pretože opilci boli úplne všetci spisovatelia a po vojne im komunisti dokonca zriadili fyzické hasičárne, kde sa mohli opíjať do nemoty a kde vznikali najlepšie slovenské anekdoty (aspoň tak sa tá zbierka básnikov a prozaikov nazdávala).

Horší rys Ondrejova bol, že si vymýšľal… veľa. V literatúre to nie je problém: najlepšie cestopisy napísal Ondrejov, keď popíjal vínko po viechach. Keď išli s kamarátom do Afriky, dostali sa len po Budapešť. Ale vravím, toto je v poriadku. Keď si fyzicky slabý chlap neustále vymýšľal ako sfackoval piatich, naraz odniesol tri učiteľky alebo kosil trávu ako kosačka – každý o ňom vedel, že kecá a všetci ho i tak mali radi. Čo ale keď pošlete na smrť šesťnásť ľudí? A minimálne o štyroch od toho existuje aj doklad… Na veselosti historiek to neuberá.

Za Ondrejova si vezme na plecia povinnosť obhajoby jeho kamarát Štefan Žáry, ktorý o ňom napísal, že Ondrejov svoje arizovanie antikvariátu považoval za epizódu nehodnú literárneho spracovania… vlastne za tú vôbec najzanedbateľnejšiu epizódu. On vlastne antikvariát Steinar nespravoval, len mu chodil odľahčovať kasu, lebo býval v Martine. A hotovo. Takto Žáry vysvetlil, prečo bol Ondrejov fajn chlapík. On tých Židov vyhádzal len preto, aby raz za mesiac prišiel do Bratislavy, vybral kasu a v ten deň prepil mesačné tržby. Chlapík čistý ako krišťálová studnička. A potom čakal „kým sa kasa naplní zasa“. Steinarovcov medzitým pohádzali do plynu a niektorých možno roztrhali SSácke psy.

Takto Žáry opísal Ondrejova: Z očí mu sršali blesky lahodného, neškodného ohňa, čo nezakladá požiare, nepára kmene stromov, nezabíja.

Inak, keď Nemecká obrana v Dukle praskla, mesiac na to začal partizánčiť aj Ondrejov. Tesne pred koncom vojny dlávil Nemcov v močovke. A tak sa stal redaktorom Partizána a ešte mu komunisti vybavili miesto správcu spisovateľského domu v Budmericiach (kde opíjal zahraničné delegácie). Červeno-hnedá idylka.

A tak jediným spisovateľom, ktorý sa v histórii našej literatúry nad sebou zamyslel a po 40 rokoch ospravedlnil, ostáva Laco Mňačko. V deväťdesiatych rokoch v Národnej obrode sa priznal, že to bol on, kto pomáhal zabíjať Žingora svojím pamfletom. Žingorovým hriechom bolo, že bol partizánskym veliteľom v horách v čase, keď všetci komunisti a fašisti svorne vysedávali v bratislavských kaviarňach a spriadali plány nového sveta. A neskôr, keď začali fňukať, zrodila sa tragédia slovenskej sebaľutujúcej sa literatúry.

Ako videl Slovákov Sándor Petőfi

Sándor Petőfi

Keď sa najväčší maďarský básnik zamiloval, o svojej vyvolenej písal, že ju vidí všade, ako keby sa dlho díval do slnka – a aby ju opísal, musel by pero namáčať do tej žiarivej gule na oblohe. A ešteže na ňu spomína ako Slovák, ktorý nájde stokorunovú bankovku.

No nebol ten Šaňo trochu chytrák? Ako všetci dobre vieme, Sándor Petőfi sa pôvodne volal Alexander Petrovič a obaja jeho rodičia boli Slováci (jeho strýc si dokonca písal so Štúrom o politike). Posledných päť rokov si básnik Petrovich zmenil meno na revolučné Sándor Petőfi. Ak vám poézia spôsobuje nevoľnosť, skúste knižku Putovanie Sándora Petőfiho, ktorú v roku 2020 vydalo SSS. Je tenká a Horniaky v nej docela zábavným spôsobom ohovára.

Našťastie, Petőfi nebol nikdy jedovatý alebo zlostný, takže jeho historky zo Slovenska (Rumunska, Ukrajiny – neborák, ešte netušil ako dopadne uhorská zem) sú viacmenej vtipné a duchaprítomné. Sándor Petőfi je prirodzený, skoro detinský, ale nesmierne nadaný pozorovateľ. A je aj dosť stručný, to by som vypichol na prvom mieste. Keď sa urazený a zdeptaný vydal z Pešti na cesty, stvoril za pár rokov viac ako väčšina tiežbásnikov za celý život.

Ako správny odrodilec, Petőfi pomeriava všetko maďarskosťou okolia: všetko mu je dobré, keď je poriadne maďarské. Chodí po ruinách starých hradov a pozerá na slávnu maďarskú históriu. A tak no… nechcem tu prezrádzať dej knižky, len vypichnúť niekoľko jeho pozorovaní, ktoré je možno lepšie nechať bez komentára.

Košice sú pekná, veľmi pekná mŕtvola. Niet v ňom života. Ocitol som sa v najodpornejšej izbe hnusného hostinca.“ Košice sa básnikovi nepáčili – vraj v nich nepočul maďarského slova a nanašiel pekné devy, len zmaľované firmy, ktorý by v Pešti obstáli na určitých uliciach. Ešte pekne šťavnato okomentoval nemeckých hercov (Sándor Petőfi bol bývalý komediant, ktorý si v Bratislave privyrábal ako parlamentný korešpondent a Slováci boli v jeho očiach ako Nemci – nič moc).

Museli sme pol dňa stráviť v Levoči, kde búšia srdičeka mnohých pekných mladých dievčat. Lenže nie pre maďarský jazyk. Preto, nech by boli akékoľvek, nie sú hodné, aby som o nich hovoril. Dievča, ktoré sa chce zapáčiť mne, nech je Maďarkou telom aj duchom, v opačnom prípade jej ani vreckovku zo zeme nezdvihnem.

V Rožňave a v Rimavskej Sobote Petőfi vtipne opisoval miestne kortešačky a opilcov. Keď sa vybral do akejsi jaskyne, vyryl do steny svoje meno – dúfajúc, že okolostojaci sa potešia, že stretli celebritu. Ale nikto nereagoval – Petőfiho poézia na Gemer neprenikla.

No a tak náš hrdina putuje a píše listy, každú chvíľu šomre na Nemcov a Slovákov. Nakoniec, keď príde do spoločnosti slovenských študnetov, nakoniec raz v knihe prehodí, že jednu noc nechcel byť Maďar (zrejme sa všetci pekne svorne zryli). Je zaujímavé ako vníma maďarských krčmárov – keď sú k nemu neprívetiví a nedajú mu najesť, tak sa básnik teší, že Maďari nemajú slúženie v krvi.

„Ináč, Užorod je strašne protivné mesto. Špinavé a neporiadne. Pôsobí ako pijan čo spadol do mláky a zablatený sa potáca domov.“

A pre poriadok ešte jedna myšlienka z knihy:

„Nechcem sa chváliť, som jedným z najväčších ľudomilov, ctím a vážim si židov, ale predsa by som ich z krčiem hnal do pekiel, pretože čo je ošklivé, to je ošklivé. Nič sa nedá robiť!“

Nuž veru, mladý zomrel veľký básnik, ktorého obdivoval aj Hviezdoslav – ešte rok mu chýbal, aby sa dostal do Klubu 27 a jeho smrť sa považuje za jednu z najväčších záhad v maďarskej histórii. Pravepodobne ho nejaký ruský kozák prepichol palošom. Sándor Petőfi je živým dôkazom, že keď sa Slovák z národnostného hľadiska veľmi nevyvedie, stále sa z neho môže stať Maďar prvej akosti.

Ako videl Palestínu Einstein

Einstein

Profesor Albert Einstein bol sionistom a zároveň pacifistom, čo je kombinácia, ktorú moc v Izraeli tradične obchádza.

Ak poznáte jeho knihu Ako vidím svet, určite ste si všimli niekoľko nadšených prejavov venovaných budovaniu Palestíny z 20-tych a 30-tych rokov (ešte pred Einsteinovou emigráciou z Nemecka do Ameriky v roku 1933). Stotožnil sa s myšlienkami Hertzla, zakladateľa sionistického hnutia, tak ako ich opísal v knihe Židovský štát.

Ale pozor – v jednej veci mal Einstein inú predstavu. Pochyboval ohľadom štátu a hraníc, predstavoval si, že v Palestíne budú žiť Židia a Arabi svorne v mieri pod britským dohľadom. Jeho výroky sú často používané Palestínčanmi, pretože v palestínskom naratíve bol profesor Einstein takmer antisionistom. Je to skreslené tvrdenie.

Vykladači Einsteina

Medzi Arabmi sa traduje, že Einstein označil pravicovú stranu Likud za fašistov, hoci profesor umrel v roku 1955 a Likud vznikol až v roku 1973. Na myšlienkach vytrhávaných z kontextu je vždy niečo pravdy – Einstein odsudzoval ozbrojencov z Irgunu, z ktorých niektorí neskôr stáli pri vzniku Likudu.

Jeden z najobľúbenejších Einsteinových výrokov, ktorí často citujú Palestínčania je: “Bol by som nesmierne nešťastný, keby sionisti robili to isté, čo nacisti robili Židom.”

Proti štátu v Palestíne (z pohľadu Palestínčanov) sa profesor vyslovil pred sudcom Hutchesonom , ktorý skúmal možnosť založenia židovského štátu (v roku 1946, teda v čase, keď bol vznik Izraela na spadnutie). Einstein sa vtedy vyslovil proti štátu – rátal s tým, že Briti budú vykonávať mandátnu správu aj v budúcnosti. Rozhovor nebol priamočiary, Einstein sa obával násilia, ktoré by po vyhlásení štátu mohlo vypuknúť (a ktoré tušili všetci zúčastnení).

Ako hovorí legenda, prvé kamene boli hodené ešte okolo roku 1880. Či to bola krava pasúca sa susedovom pozemku, alebo krádež koní, načo nasledovala konfiškácia mulov – ťažko povedať. Sionizmus ešte nehral rolu, prvé masové trenice začali až o 40 rokov neskôr, po Prvej svetovej vojne. Idealisti ako Einstein dúfali v nenásilné riešenie – lenže čím viac sionistické hnutie naberalo na sile, tým viac Palestínčanom dochádzalo, že sa niečo deje, a mier sa vzdaľoval.

Einstein navštívil Palestínu na svojej plavbe do Japonska v rokoch 1922-1923. Jeho denníky sú zaujímavé tým, že sa ich západní progresívci snažia zakázať za údajný rasizmus. Palestínske zápisky sú pomerne nudné – Einstein navštívil zopár známych, ktorí predtým zastávali funkcie na západe, pozrel si jeruzalemský bazár, zúrodňovanie púšte… a sťažoval sa na neustály silný dážď. V tomto období bol Einstein najaktívnejší v otázkach sionizmu – zbieral peniaze na Židovský národný fond a pre Hebrejskú knižnicu v Jeruzaleme.

Einstein v prejave povedal, že spolupráca medzi Židmi a Arabmi nie je vec Angličanov, ale ich samotných. “Spravodlivo vyriešiť úlohy, aby to neponížilo ani jeden či druhý národ. To je dôležitejšie a krásnejšie ako samotné budovanie,” povedal profesor a uviedol ako príklad Švajčiarsko – aby bol tento štát na takom vysokom stupni rozvoja, bolo nutné, aby sa jeho národnostné skupiny naučili medzi sebou spolupracovať.

To, že bol Einstein v sionistickej otázke optimistický, vyznieva z jeho ďalšieho prejavu, kde tvrdil, že kríza vzťahov zbavila židovskú vec hlušiny nacionalizmu. Sionizmus chápal nie ako pokus o vytvorenie politického spoločenstva, ale spoločenstva kultúrneho, v najširšom zmysle slova. Dúfal, že s Arabmi budú Židia spolupracovať a v budúcnosti sa vyhnú napätiu.

Mierumilovný sionizmus a realita

Slávnostné reči bývajú obrúsené. Einstein patril do krúžku Chaima Weizmanna, ktorého nazýval “naším dobrým vodcom”. Profesor Weizmann bol supersionista, vôbec nie rojko alebo nepraktický politik. Keď za ním prišiel cez Prvú svetovú vojnu lord admirality Churchill (spoznali sa osobne, keď sa Churchill zastával emigrantov utekajúcich pred pogromami z Ruska), že námorníctvo Jeho veličenstva nemá s čím strielať a potrebuje 30 tisíc ton acetónu, Weizmann odpovedal: “Dobre, ale ja som len laboratórna krysa. Dajte mi najlepších sládkov z pivovarov a veľkých páleníc a uvidíme, čo sa dá robiť.”

Weizmann (neskorší prezident Izraela) našiel správny postup, zo sto kilogramov obilia vyrobil dvanásť kilogramov acetónu. Chleba bolo menej, ale námorníctvo cez vojnu vypálilo 250 miliónov striel – Churchill na to nezabudol. Podpora zo strany židovského spoločenstva cez vojnu proti Osmanom bola dôvodom, prečo lord Balfour prekreslil čiary tak ako prekreslil. Cez Druhú svetovú vojnu aj tak skoro celý britský kabinet sympatizoval s Arabmi. Šestnásť zo sedemnástich členov vlády odmietalo sionistické návrhy. Ten sedemnásty bol premiér, sir Winston Churchill. Jeho politický výtlak bol ohromný aj v opozícii. Palestína sa pre starého imperialistu stala jediným územím, kde ho neškrelo, že sa Briti museli stiahnuť, keď straty prevýšili zisky.

Keďže Einstein spolupracoval s ľuďmi, ktorí umožnili vznik Izraela, ťažko mu uveriť, že odmietal štátnu formu s hranicami. Realita ukázala, že v konflikte Židia versus Palestínčania sa nedá stáť bokom – buď sympatizujete s jednými alebo s druhými. Stáť bokom ako svätý pánko, ktorý káže celosvetový mier, nie je možné ani pre profesora, ktorý si vydupal, že sa nechce stretávať so študentami.

Albert Einstein svojím spôsobom podporil vznik štátu Izrael, aj keď slovne sa z toho vykrúcal, lebo si nechcel ušpiniť ruky. Nechcem spochybniť jeho dobré úmysly – len to, že Izrael nemohol po množstve zrážok vzniknúť na pacifistickom základe. Muž, ktorý žiadal vývoj atómovej bomby, to možno chápal.

Terorizmus s biblickými následkami

9. apríla 1948 v dedine Deir Yassin stovka ultrapravicových sionistov z Irgunu a Lehi zmasakrovala (bez vedomia Hagany, oficiálnej milície) stovku nevinných palestínskych dedinčanov. Svet sa dozvedel, že Židia pri uvoľnovaní jeruzalemskej blokády vraždili deti, ženy a starcov. Vtedy by ste za Izrael (ktorý vznikol o pár dní neskôr) nedali ani šesták.

Židovskí intelektuáli boli zhrození – mnoho osobností na čele s Albertom Einsteinom sa poponáhľalo, aby napísali otvorený list, v ktorom odsúdili činy bojovníkov Menachema Begina (neskôr sa stal šiestym premiérom Izraela) . Poslali telegram jordánskemu kráľovi, ale ten ľútosť odmietol.

Vtedy urobili Arabi niečo, čo sa s nimi vlečie dodnes – v momente, keď boli sympatie sveta na ich strane, volili klasickú blízkovýchodnú krvnú pomstu. Ako odplatu prepadli lekársky konvoj a povraždili 70 lekárov, sestier a študentov. Väčšina tiel sa nedala identifkovať. Svet sa zháčil. Ben-Gurion, bývalý člen Irgunu, vyhlásil Izrael. Volanie pacifistov a akademikov prehlušil hukot prichádzajúcej vojny.

Ako vynašli gilotínu

Gilotína

Nesprávne sa verí, že gilotínu vynašiel doktor Joseph-Ignace Guillotin. V Európe sa podobnými zariadeniami stínalo stáročia pred rokom 1790. Pre potreby „revolúcie“ zostrojil nový efektívny nástroj nemecký inžinier-mechanik Tobias Schmidt v spolupráci s osobným doktorom kráľa Ľudovíta XVI Louisom. Preto sa gilotínu najskôr volala Louison, resp. dievčenskou prezývkou Louisetta.

Nakoniec sa ujal názov Gilotína – doktor Guillotin z toho nebol šťastný. Podobne ako Oppenhemier si uvedomil čo spôsobil, až keď uvidel svoje dietko v činnosti. Doktor Guillotin! História si ho mala zapamätať ako chlapíka, ktorý začal s masovým očkovaním alebo ako zakladateľa Académie Nationale de Médecine. Alebo ako toho, kto skúmal ľudskú anatómiu a pomáhal aktívne chudobe. Miesto toho vieme len, že stál za mašinkou, ktorá spočíva v tom, že zo 4 metrovej výšky za pol sekundy po koľajničkách spadne na krk odsúdeného 50+ kilogramov nabrúsenej ocele.

Úmysly doktora Guillotina boli dobré: chcel, aby boli popravy humánejšie. Znie to ako nezmysel, ale popravy do roku 1790 boli masaker: ľudské telá boli rôzne mučené, hanobené, pokrútené, liali do nich olovo. Roztrhanie koňmi bol mizerne vymyslený trest – 4 silné kone málokedy roztrhali telo na prvý pokus, vždy bolo okolo toho plno nechutností. Napríklad pri lámaní v kolese sa stávalo, že pomocník trafil železnou tyčou druhého pomocníka, pretože musel tresnúť z celej sily a mykajúceh sa odsúdeného musel niekto pridržiavať aj napriek remencom.

Keď predok Charlesa-Henriho Sansona (parížskeho majstra kata, piateho v osem-generačnej histórii katov Sansonovcov) prvýkrát stínal obojručným mečom, odsúdený markíz sa krútil tak, že, kat mu prvou ranou iba odrazil čeľusť a meč sa mu zaplietol do vlasov. Rýchlou a čistou popravou by to nazval iba optimista.

Doktor Guillotin bol členom Národného zhromaždenia a bol dobovým Ceasarom Baccariom hrdelného práva: chcel popravy zmodernizovať. Húževnato pracoval na novom zákone a presadil šesť progresívnych článkov; zato si ho všetci spájali s gilotínou:

  1. Každý človek bude čeliť rovnakému trestu bez ohľadu na pôvod (šľachta stratila svoje privilégium, že bola často trestaná oveľa miernejšie ako bežní chudáci).
  2. Smrť musí byť vykonaná čo najrýchlejšie prístrojom.
  3. Rodina vinného sa nijak nepodieľa na vine a nenesie zodpovednosť za činy zločinca. V úmrtnom liste nebude poprava spomenutá.
  4. Bude trestné, ak sa niekto bude pozostalým po zločincovi vysmievať.
  5. Majetok popraveného nebude skonfiškovaný (predtým bol zvyk, že časť šla vždy kráľovi a cirkvi – nakoniec si kati aj tak z chudáka Ľudovíta XVI odniesli pár suvenírov, majster kat vreckovku a črievice, jeho pomocníci zvyšok).
  6. Telo popraveného bude vrátené rodine, ak o to požiada (predtým bolo zvykom telo jednoducho pohodiť na hnojisko alebo ho skladovať v pivnici u kata, a treba poznamenať, že prvý Sanson začal telá pitvať a naučil sa o ľudskom tele toľko, že za ním bežali chorí a zranení, keď im už normálni doktori nevedeli pomôcť. A ešte mal aj sociálny systém – peniaze za liečbu bral len od boháčov).

Mechanik Schmidt vraj vymyslel princíp gilotíny pri hraní Ifigénie v Taulide. Bol to totiž výrobca klavírov a jeden z mála priateľov majstra kata. Schmidt hral večer na klavíri, kat Sanson hral na viololončele, potom sa obaja vzrušili, vymenili si nástroje a Schmidz narýchlo načarbal náčrtok gilotíny.

Ak sa čudujete, že majster kat bol jemný hudobník, tak vedzte, že Sansonovci boli vlastne šľachtici, a všetci boli veľmi vzdelaní. Kat mal veľmi slušný príjem, ktorý nemal kde míňať – nemohol do spoločnosti. A keďže mal aj veľa voľného času, tak hlavnou kratochvíľou u Sansonovcov bolo samoštúdium (posledný Sanson dokonca napísal knihu o popravách v Dumasovom štýle). Majster kat málokedy uskutočňoval popravu vlastnoručne, na to mal predsa svojich pomocníkov. Popravu iba riadil a sem tam niekoho uškrtil, keď súd do dokumentov pridal tajný dodatok – zmiernenie bolesti pri usmrtení.

Keď Guillotin prvýkrát opisoval Národnému zhromaždeniu nový vynález, použil niekoľko nešťastných formulácií – tvrdil, že nikto nič neucíti, maximálne chlad na zátylku, čo v dave vyvolalo záchvaty rehotu. Po komplikovanom schvaľovacom procese a skúšobných popravách s mŕtvolami, bola gilotína schválená. Česť testovacieho pilota, ktorý vstúpi do histórie, pripadla akémusi zlodejíčkovi Pelletieremu.

Verte alebo nie, k vývoju gilotíny prispelo aj jeho Veličenstvo. Ľudovít XVI bol ako panovník babrák, ale mal zámočnícky koníček, rád sa vŕtal v kovových hračkách. Keď ho internovali v Tuilerských záhradách, ani mu nenapadlo, žeby jeho poddaní strčili pod gilotínu raz aj jeho. Keď mu jeho dvorný lekár ukázal náčrtok gilotíny, Ľudovít si hneď všimol, že polmesiacovitý nôž je nezmysel – nepasoval by na každý krk. On sám mal krk veľmi tučný a krátky. Kráľ navrhol, aby bol nôž šikmý, čo sa pri jeho poprave naozaj osvedčilo. Svojim poddaným poprial, aby im jeho krv priniesla šťastie a odobral sa do mučeníckeho neba.

Revolúcia poslala pod gilotínu zhruba 10 tisíc z 35 tisíc svojich detí. Nie vždy sa stínalo – istý Collot d’Herbois v Lyone sa Parížanom vysmieval, že odsúdencov pohlavkujú a on sa rozhodol popravovať streľbou z kanónov (takto zniesol zo sveta 200 neborákov denne). Nakoniec aj Collot mal skončiť pod gilotínou (ako komplic Robespierra), ale „zachránila ho“ smrť na žltú horúčku.

Popravy v Paríži sa konali tradične na Námestí Grève (neskôr na námestí Réunion a sem-tam museli teperiť gilotínu na iné pamätné miesta revolúcie). Ak ste vlastnili okno smerujúce na šibenicu, mohol sa z vás stať bohatý občan – na popravy sa vždy zbehol obrovský dav a z okna ste sa mohli pozerať ako z lóže v divadle. Najmä najbohatšie dámy s obrovskými garderóbami si mohli dovoliť lístky do najbližích okien. Robespierrovi, ktorý posielal pod gilotínu celé skupiny, sa dostalo výsady, že ho sťali hlavou otočenou nahor (báli sa, aby mu neodpadla čeľusť, ktorú si pokúsil odstreliť).

Gilotína sa stala strašným symbolom, obzvlášť keď sa politické frakcie začali vybíjať navzájom medzi sebou. Gilotínovaniu sa hovorilo červená omša a šibnutým ženským, čo spod konštrukcie vrieskali na odsúdencov urážky sa hovorilo olizovačky gilotíny. Odsúdenci sa často snažili o zachovanie chladnej tváre, odísť dôstojne, niektorí robili ako by sa nič nedialo, alebo dokonca žartovali.

Keď sťali istú hysterickú barónku, ktorá hodiny bojovala o pár okamihov naviac, dav to zasiahlo tak, že besnel menej ako predtým – a kata napadlo, že keby každý odsúdenec tak bojoval o život, bolo by menej popravených. Majstrovi katovi proti jeho vôli akýsi papaláš vnútil pomocníka šaša, ktorý miesto pomoci robil šašoviny pre dav. Keď popravili kráľovnú Máriu Anoinettu, akýsi tesár, ktorý nepatril k štábu, ale opravoval pódium, zobral do ruky hlavu a ukázal ju davu. To bolo normálne, to robili pri všetkých – ale tesár hlavu vyfackoval, takže strčili za mreže aj jeho, pretože porušil článok o výsmechu (čo je zvláštne, lebo popraveným sa zvieracím spôsobom vysmieval celý dav).

Nastal problém, že krv spod gilotíny prestala vsakovať do zeme a celé námestie páchlo – z okolia sa zbiehali psy a krv chlemtali. Kat nechal urobiť kanalizáciu, ale zachvíľu bola plná, takže museli urobiť päť väčších žúmp na najcennejšiu ľudskú tekutinu.

Keď vo vojne s Pruskom po desaťročiach vznikla opäť komúna, komunardi dali zničiť všetky gilotíny, pretože pohŕdali trestom smrti. Nakoniec zistili, že potrebujú na onen svet dopraviť nejakých poviazaných väzňov (vrátane arcibiskupa), tak začali väzňov strielať, čím založili komunistickú tradíciu. Gilotínu používal aj Hitler – obzvlášť na politických väzňov. Dal gilotínovať zhruba 16 tisíc ľudí.

Keď začala gilotína úradovať, na popravy chodilo aj množstvo detí. Netrvalo dlho a vo Francúzsku sa rozšíril nešvar – malé deti sa hrali s hračkárskymi gilotínkami. Boli zhruba pol metra vysoké a plne funkčné. Detské gilotínky dokázali popraviť bábiku alebo chyteného hlodavca. Takto vznikla iná tradícia – zakazovanie nebezpečných hračiek úradmi. Detské gilotínky skončili v kuchyniach, kde sa nimi krájala napríklad mrkva alebo uhorky.

Posledným popraveným gilotínou bol akýsi Tunisan Hamida Djandoubi. Bol to imigrant, ktorému sa po amputácii nohy nedalo robiť na poli, tak sa dal na pasáctvo. Uniesol, umučil a zavraždil istú nešťastnú 22-ročnú Elisabeth Bousqetovú. Stal sa posledným sťatým odsúdencom v Západnom svete – v roku 1977. Vo svojich 27 rokoch. Keby prípad dokázali jeho právnici naťahavovať o čosi dlhšie, dočkal by sa zrušenia trestu smrti za prezidenta Mitterranda. Mimochodom, tú poslednú popravu sledoval aj Christopher Lee. Keď hral Sarumana v Pánovi Prsteňov a režisér Jackson mu vysvetľoval, aby si predstavil popravu, sir Christopher povedal, že si to nemusí predstavovať.

Nový trend na Twitchi: Change bikini

Change bikini Twitch craze

Zvláštne, že to trvalo tak dlho: pomôcť musela pandémia. Slečny na Twitchi objavili ako zarobiť (ešte väčší) ranec peňazí.

Živé vysielanie pre deti je po čase nuda: trochu hier, trochu klábosenia, trochu spánku. Niekoho napadlo robiť celodenné prenosy z vírivky. Vlastne – bohato stačí aj nafukovací gumenný bazénik, vaňa alebo kúsok marcovej pláže. Z Twitch Star, na ktorú sa denne dívalo 5 tisíc ľudí, sa naraz díva 20 tisíc a príspevky do klobúka sú bohatšie.

Sexuálny podtón? Ale prosím vás. Vy sa nechodíte kúpať do bazéna? Bikini sú normálne oblečenie… a čo sa deje na onlyfans, ostáva (väčšinou) na onlyfans. Služba Twitch si uchováva počestnosť. Ostatne, 40% užívateľov sú deti a mládež. Vlastníkom Twitchu je Amazon a palivom je 30 miliónov divákov, ktorý každý deň zavítajú na stream.

Rada na začiatok: kde začať. Hľadajte známe tváričky Amourath, Indiefoxx, Faith, Spoopy Kitt… stream vám časom odporučí desiatky ďalších kanálov :). Spoopy Kitt v rozhovore prezradila, že ľudia sa radi dívajú na pekné ženy a ona sa zase rada kúpe. Tzv. win-win situácia.

Tento „change bikini“ craze – alebo dlhšie Changing into cute bikini, je psychologická hra. Streamerka zmizne na dlhé minúty prezliecť sa a tisícky divákov nedočkavo slintajú na monitor. Sprievodným javom trendu je písanie si fixkou na ruky mená prispievateľov a zohýbanie sa po predmety, ktoré sú na potvoru vždy oproti kamere. (Minimálna sadzba zato, že si Amourath napíše vaše meno na kožu je 50 dolárov. V niektoré dni je pokreslená ako Mojžišove dosky).

Niektoré streamerky sa pokúšali v bazéne hrať hry, ale Playstation v elektrike by ic mohla raz zabiť. Väčšina streamov preto funguje v móde Just chatting – nič zvláštneho sa nedeje, diskusia na kromaňonskej úrovni lenivo tečie a stádo moderátorov striehne na chlapíka, ktorý urobí narážku na prsné implantáty účinkujúcej, aby ho mohli doživotne zabanovať. Sem-tam si nejaká streamerka pretiahne šunky alebo si zavolá kamarátku.

Streamerke s prezývkou Iamjasmine sa stalo pľuhavstvo – povolila jej cverinka na podprsenke, keď sa prezliekla za Ariel Malú morskú vílu. Keď jej potom vykuklo prsko v iných bikinách, Twitch ju neľútostne zabanoval! Erotiku nechce trpieť. Bany sa pritrafili aj iným streamerkám, Indiefoxx napríklad až štyrikrát – bany sú to však krátke a kvalitne zaplatené.

Ak máte pocit, že ide o softporno pre 13-ročných, nuž tu je pravidlo Twitchu: Plavky sú povolené, ak zakrývajú genitálie a účinkujúci vystupujúci ako ženy, musia mať zakryté aj bradavky. Látka musí byť nepriehľadná, aj keď je mokrá – o veľkosti sa však nič nepíše. To najlepšie: zadok nemusí byť zakrytý. Ak sledujete, viete, o čom píšem. Kúpanie sa vo vírivke alebo vo vani predstavuje primeraný dôvod na nosenie plaviek.

Ak by ste chceli Twitch svojim dietkam zakázať, spomeňte si ako ste vo svojej mladosti vyrastali na Baywatchi, Erike Eleniak, Pamele Anderson a Yasmine Bleeth (meno, tej čo jej žralok odtrhol nohu som zabudol. A ešte tam bola doska Stefani). Jednoducho – niekde sa to naučiť musia.

Change into Cute Bikini – Twitch streamer craze