Autoradmin

Správa o stave nitrianskej železničnej stanice

Vlaková stanica Nitra

Kukám, že v Nitre na stanici majú novinku. Lístky sa už predávajú vonku z okienka – ako na jarmoku. Každý kto tadeto v poslednom čase išiel, vie, že sa im tu zrútila strecha. Stačili púhe 2 roky v havarijnom stave a vyšla optimistická správa: strecha sa bude opravovať! Už v máji! Normálne bolo z tej správy cítiť veselé žmurknutie na cestujúceho občana.

Predtým sa dali lístky kupovať v akejsi bočnej izbici, kde bola aj informačná tabuľa, viď. obrázok pod týmto textom. Pred cca 2 mesiacmi zmizla ako rúška zo skladu štátnych hmotných rezerv a už sa viac neobjavila. Momentálny počet informačných tabúľ v piatom najväčšom meste na Slovensku: 0.

Tu bola digitálna informačná tabuľa.
Takto si teraz kupujeme lístky v Nitre. Na čerstvom vzduchu

Trať v Nitre má špecifickú vlastnosť: nie je elektrifikovaná. Čiže nemôže do nej bársjaký vlak. Linku do Trnavy napríklad zaviedli pred cca rokom. Chápete, nie? Trnava-Nitra sa do minulého roka vôbec nechodila. Veľký skok vpred, ktorý inak kvitujem.

Ránečko v Nitre

Samozrejme, Nitra nie je jediná stanica v havarijnom stave, kde cestujúcim po vstupe do budovy hrozí akútna smrť. Veselé historky majú aj iné mestá… Na staniciach prerábajú toalety tak, že vždy 3-4 stanice po sebe majú záchody zatvorené. Vtedy sa nechcete viezť vo vlaku, kde sa zavrel dáky čierny pasažier na záchode :). Normálne som mal raz problém nájsť funkčnú toaletu na 100 kilometrovom úseku…

Poobedná siesta v čakárni

Je možné, že stanica v Bratislave by si zaslúžila asi viac zábavných historiek… tam je aj tých narkomanov o dosť viac. Celkovo, aj v tom hlavnom meste človek sadne do električky a rozmýšľa, prečo šoférka vybieha z električky zo smetákom a miksľuje voľačo v koľajniciach… No proste Slovensko.

Vľavo defibrilátor, ktorý je v každom dánskom vozni. Vpravo telefónny prístroj v Nitre na stanici.

Finálna otázka: kam sa asi tak podeli tie všetky tie peniaze? Keď si naši ministri cestujú na futbal tromi lietadlami (o troch iba vieme). Keď jedna fotka na instagrame s kapitánom stojí 30 tisíc euro. Keď si náš štát požičal iba tento rok 9 miliárd eur, a nikde to jaksi nevidieť. Kam sa podeli diaľnice, modernizácia železníc, bratislavské metro? Alebo trebárs aj ten tatranský Alweg, lebo však aj vtedy sa kradlo, že? V krajine, kde má každý druhotriedny politik vilu v Dubaji, sa ľavičiar z Ali Expresu Chmelár celkom vážne včera spýtal, či chceme, aby naši politici jazdili na Škodovkách. No nie, chceme aby jazdili na Buggati Veyronoch a mali vlastný cestný pruh. Ja tuším, kde sa asi podeli tie peniaze, za ktoré mala byť nitrianska stanica už dávno opravená a možno aj postavená druhá.

Shogun (Seriál, prvá séria)

Shogun (seriál, 1. séria)

Knihu som nečítal (je dosť objemná), starý seriál som nevidel (som moc mladý), ale predsa len som si oboje trošku pokukal – aspoň náznakovo. Aby sme mali s čím porovnávať…

Okolo Shoguna sa spustil sezónny buzz, s tým že je to ako Game of Thrones (nie je – aj keď nejakí draci by sa tam zišli, hlavne, keď sa päť minút rozprávajú nad čajom), ale inak je to ozaj dobrý seriál. Pamätám si, že keď som bol malý, tak na STV chodil Shingen vs Kenshin, ani zaboha neviem toto nájsť na internete. Pamätám si, že tam boli hromady masových bitiek… Tak tie v Shogunovi nie sú :). Na margo výpravy. No – nie je to až také moc obrovské. Najsilnejšia časť seriálu sú komorné dialógy a to je vlastne dobrá správa. V 21. storočí stojí niečo na kvalite scenára a nie na efektoch. Výborne.

Zaujímavé je, že kým ten pôvodný seriál bol taký presvietený slnečný, ten nový je taký ponurý, temný… a natočený v Kanade :). Dramatickosť je iba pozitívum – tam kde sa predtým spustila veselá cirkusová hudba, tu je to dosť o hubu. Každú chvíľu to vyzerá, že si niekto bude musieť rozpárať brucho. Na seriáli robilo veľmi veľa Japoncov (filmári sa vraj delili na americký a japonský tím ktorému vraj platili viac), čo je veľmi dobre. Hlavná hviezda sa síce nepodobá na svoju predlohu, ale zo skutočnej histórie je tu toho máličko… Celý seriál je fikcia zasadená v konkrétnej dobe.

Hovoril som, že seriál nie je postavený na efektoch? Takmer každá scéna vo filme je s istou mierou CGI… a je to, žiaľ, vidno. Kostýmy vraj vyrábali ručne a sú autentické… a hlavný hrdina (v polke dieloch docela zbytočná postava) Blackthorn má fešný účes z roku 2024 a dosť prehráva. Inak na postavách urobili tvorcovia dobrý casting, hlavne na Yabushige. Ženské postavy sú fešné, ale tak zo západného pohľadu… Origoš Japonci by nad nimi asi trochu ohrnuli nos.

Je tu jedna výtka, ktorá platí na absolútne každý jeden veľký seriál dneška: miestami je to dlhšie ako by malo. Naťahovaná vata. Mohli tam dať oveľa viac scénok o kultúrnych rozdieloch, ako som vyrozumel, v knihe toho bolo viac. Ale dneska sú tí Japonci už jak my. Skoro.

Môžeme si robiť srandu z atentátu na politika?

Dobrý voják Švejk vo väzení

Jednoduchá otázka. Jednoduchá odpoveď – ako už tušíte z hlavného obrázka. Áno, dokonca i z takej veci ako je atentát sa môžu robiť vtipy. Humor totiž nemá hranice. Aj keď vlády a politici si myslia, že by mal byť regulovaný. To zato, že vlády a politici si myslia, že všetko má byť regulované. Obzvlášť to, čo nemajú pod kontrolou.

Najslávnejšia česká kniha a jeden z najlepších svetových humoristických románov začína ako všetci vieme – príchodom pani posluhovačky Müllerovej za Švejkom:

  • Tak nám zabili Ferdinanda! Práskli ho z revolveru v Sarajevu!
  • A kterýho? Já znal dva a ani jednoho není škoda.
  • Toho z Konopiště. Toho tlustýho, nábožnýho!

Atentát na rakúsko-uhorského následníka bol možno najhorší v histórii. Nielenže zomreli traja ľudia (grófka Chotková bola tehotná a Princip ju strelil rovno do brucha), ale následne sa začali medzi sebou hlušiť stovky miliónov ľudí. Napriek tomu – Hašek v knihe vtipy len tak sypal… Inteligentnejší čitateľ sa už domyslel, že spisovateľ si nerobí srandu z ľudskej tragédie – ale z habsburgskej skostnatenej inštitúcie. Cisárova vláda totiž zareagovala okamžite ako tá naša – cenzúra, prenasledovanie novinárov, chytanie občanov „za schvaľovanie atentátu“.

Švejk vo väzení diskutuje s väzňami. Začínajú si uvedomovať, že za mrežami pobudnú dlho.

  • Mňa zavreli, lebo som pri kartách vykríkol: Sedm kulí jak v Sarajevu!
  • Ja som predseda baráčnikov. Mali sme záhradnú slávnosť. Hovoria nám – je smútok, ukončite to. A ja hovorím, počkajte, len dohrajú Hej, Slovanov!
  • Obraz som zvesil, lebo na neho srali muchy!

A ten štvrtý vraví – Mne vynechte, darebáci! S váma bych se mohl tak jenom dostat do nejaký šlamastyky! To bol pán, čo sedel za pokus o lúpežnú vraždu.

Kapišto? Začiatok dvadsiateho storočia mal presne také isté agregáty nenávisti, len miesto Facebooku a Telegramu to boli noviny, mali sme ľudového komisára humoru, čo by každého zatváral… nikam sme sa nepohli.

Humor nie je láskavý, ani spravodlivý, môže byť zlomyseľný… najlepšie je, že nemá pána. Do mocných sa triafa extrémne dobre – to zato, že obyčajný človiečik iný nástroj nemá. Humor môže byť zúfalý, silený, trápny, dvojzmyselný, čierny a podľa všetkého ho majú aj Japonci. Nikto proti nemu nemá imunitu… Ale. Humor funguje len vtedy, keď sa má do čoho zakvačiť. Keď si robíte srandu z niečoho, čo je naozaj pravda. Teda – ak nám niekto poskytuje palivo, napríklad ako náš legendárny kapitán. Keby nebol taký blb, tak sa vtipy na neho ťažko vymýšľajú…

V Asterixovi (čo je rozprávka pre deti) sa často v scéne s Cézarom objaví aj Brutus. Cézar sa ho zakaždým niečo spýta a Brutus lenivo súhlasí – obťahujúc veľký nabrúsený žabykláč. V Amerike by asi nikoho nenapadlo cenzurovať humore o Abeovi Lincolnovi alebo Kennedym. V Červenom trpaslíkovi bol o atentáte na Kennedyho celý diel – výborný, dodávam. Celé to vypálilo tak, že Kennedy sa zabil sám, so strojom času. Mimochodom, týmto vtipom mu vlastne autori seriálu zložili poctu.

Na jeho súpera Nixona strieľali, jeden človek dokonca plánoval uniesť lietadlo a nabúrať s ním do Bieleho domu. A hoci je Nixon najnenávidenejší americký prezident (spomeňte si napríklad na hlavu vo Futurame), nikomu nenapadlo, že teraz treba vyhadzovať novinárov z roboty, alebo obmedzovať zákon na zhromažďovanie. To sa totiž deje iba v diktatúrach alebo tam, kde k tomu majú nakročené.

Radikalizuje sa slovenská spoločnosť? Nie, nikdy sme neboli jednotní

Atentát na premiéra Róberta Fica

Opýtal som sa AI, či môže mať atentát na politika aj nejaký pozitívny účinok na spoločnosť. Google odmietol odpovedať – čo je logické, lebo by odpoveď mohla vyznievať ako návod na viac atentátov. Takto som tú otázku úplne nemyslel. Povedzme, že by som chcel dostať akademickú odpoveď. Chat GPT napísal:

Hoci môže byť ťažké hovoriť o pozitívnych dôsledkoch atentátu na politika, existujú niektoré spôsoby, ako by mohol takýto tragický čin ovplyvniť spoločnosť:

Zvýšená politická jednota: Atentát môže spôsobiť, že ľudia sa zjednotia naprieč politickými stranami v odsúdení násilia a v podpore pre zlepšenie bezpečnosti a stability.

Posilnenie demokratických hodnôt: Takýto udalosť môže pripomenúť spoločnosti hodnoty demokracie, slobody prejavu a právneho štátu, čo by mohlo viesť k posilneniu týchto hodnôt.

Zvýšená politická angažovanosť: Atentát môže motivovať ľudí, aby sa viac angažovali v politickom procese a aby si uvedomili význam mierumilovného politického zapojenia.

Posilnenie bezpečnostných opatrení: Takéto udalosti môžu viesť k posilneniu bezpečnostných opatrení a k lepšiemu zabezpečeniu verejných činiteľov, čo by mohlo zabrániť budúcim útokom.

Aj keď tieto faktory môžu mať pozitívny vplyv na spoločnosť, je dôležité si uvedomiť, že akýkoľvek atentát je neospravedlniteľný a spôsobuje nevyčísliteľné utrpenie rodinám a spoločenstvu ako celku. Ideálnym cieľom by malo byť dosiahnutie týchto pozitívnych dôsledkov bez nutnosti prežiť takú tragédiu.

Nuž tak. Keďže sa nám niečo podobné stalo prvýkrát v novodobej histórii, sme prekvapení ako premiérovi ochrankári, ktorí v živote niečomu podobnému asi ešte nečelili. Ako vraví AI – môžeme sa uvedomiť a zomknúť, ale aj nie. Môžeme ešte viac vybičovať našu agresitivitu. Pokora alebo násilie. Stále máme na výber.

Vraví sa, že v čase krízy sa ukazujú charaktery. Dokonalá pravda. Včera a dnes vidíme, kto sa snaží vášne upokojovať a kto prilieva do ohňa. Otázka číslo jedna je: Radikalizuje sa slovenská spoločnosť?

Ja si myslím, že nie. Takto rozdelení sme odjakživa… od prvej vlny tzv. národného obrodenia, keď sa doboví ešte-ani-nie-politici nedokázali na ničom zhodnúť. Aj medzi štúrovcami boli zvady, hádky, len sa sa to dnes už tak neberie. Ono vlastne význam návštevy na Hollého fary nebol možno ani tak v dohode o spisovnom jazyku, ale že evanjelici šli za katolíckym farárom… A aby sa nehádal východ a západ, dohodli sa na stredoslovenčine. Ten kratučký moment zjednotenia bol štátotvorný. Ale inak – aj naši veľkí národní buditelia strávili väčšinu života v nikam nevedúcom hašterení.

Nedávno som si pozeral staré noviny z roku 1931 a tam v titulku svietil pojem Kultúrna vojna. No vidíte, nie je to vynález posledných rokov. Dávno zabudnuté mená sa hádali v dávno zabudnutých sporoch ako psy. Pri takom Slovenskom národnom povstaní sa dnes nezdôrazňuje, že aj vtedy, v tej osudovej hodine H, boli politické strany kompletne rozdelené a pohádané. Každú chvíľu im hrozila smrť alebo väzenie, a oni si aj tak priehrievali polievočku, vediac, že aspoň v tomto jednom momente majú byť všetci jednotní. Nakoniec sa nejak predsa len polepili a vznikol ďalší z hŕstky štátotvorných okamihov Slovenska.

Naše Svätoplukove prúty sa ľahko lámu. Ako sme boli rozdelení, trebárs na začiatku deväťdesiatych rokov? Pred rozdelením Československa, po rozdelení? Aké hulvátsky a chrapúnsky sme sa vtedy správali. Nakoniec, predsa len zahlasovali rovnako a vtedy vznikla Slovenská republika. Ale okrem jedného dňa zmierenia bolo 364 dní bitky.

Nie, nič sa nezmenilo. Jedna vec sa zmenila – máme Facebook. Všetko je dnes rýchlejšie.

Osobne nechcem robiť závery z konania jedného magora. Ten pán je v skutočnosti kráľovsky nekonzistentný a keď sa vydáte na krížiacku výpravu naprieč jeho názormi, jednak nie je o čo stáť a jednak si tam každý nájde, čo chce. Chorobne potreboval pozornosť a tej sa mu dostalo. A to je najväčší neduh na internete.

Obrázok: RTV Prievidza

Hunter Thompson: Hell’s Angels (kniha)

Hell's Angels kniha

Huntera Thompsona poznáme ako autora knihy Strach a hnus v Las Vegas (v sfilmovanej verzii sa ktohovie prečo preslávil Johny Depp, ktorý odvtedy hrá všetky postavy ako by boli na drogách). Tá kniha je podľa popisku jednom dlhom drogovom tripe, o Las Vegas a hľadaní amerického sna. Ale v skutočnosti – je o konci hippies generácie. Knihou sa tiahne jedna filozofická myšlienka. Že drogy nemajú žiadnu filozofickú myšlienku. Keď to hipíkom a ich guruom hľadajúcim osvietenie došlo, zostala po nich iba veľká drogovo závislá generácia.

Thompson napísal jednu lepšiu knihu: Hell’s Angels. Tu už poctivo vystupuje ako ozajstný reportér-spisovateľ (s „LSD mám iba obmedzenú skúsenosť“). V každej jeho knihe sa zdôrazňuje, že píše v štýle gonzo novinárstva – ale po prečítaní musím skonštatovať, že v podstate často narážal na to, že je menej gonzo ako všetky americké médiá, ktoré mali o Hell’s Angels iba kusé informácie z druhej ruky, málokedy sa obťažovali ísť naozaj ku zdroju, kým Thompson sám vraj s Hell’s Angels rok jazdil (na britskej motorke, čo vraj bolo veľké faux pas).

Na reportáž predsa len ani po roku nezozbieral dosť materiálu, takže kniha je tentokrát aj plná zamyslení a nekončených prívlastkov motorkárov, aký sú to surovci, mystickí rytieri na oceľových tátošoch atď. atď. Tie popisy sú ozaj zdĺhavé a ozaj gonzo – prifarbené a zveličené. Gro knihy sa odohralo v roku 1965, čo je nesmierne zaujímavý dátum. Jednak Hell’s Angels ešte neboli to čo dnes (globálna značka na čínskom prádle), ale ozajstná skupinka životných trosečníkov. Plus začínala vojna vo Vietname (na čo kontrakultúra Hell’s Angels zareagovala tak, že začala mlátiť ďalšiu kontrakultúru hipíkov, študentov a ginsbergovských beatníkov). A ešte jedna vec…. LSD bolo legálne. Americké úrady ešte nevedeli, čo si o tej látke majú myslieť plus bola niekoľkonásobne lacnejšia ako heroín (zábavná myšlienka: Thompson napísal, že LSD do mysli vzdelaných a inteligentných ľudí zasieva semienko šialenstva, ale Angeli po vyprchaní účinku fungovali normálne, ich mozgy boli asi tak jednoduché, že šialenstvo u nich nemalo úrodnú pôdu :)).

Polku knihy tvorí jeden opilecký výjazd do akéhosi mestečka, kde sa nič vážne nestalo – to už vyžaduje dosť reportérskeho umu, vykresať čtivú knihu, tam kde sa nič nedeje, len sa sto motorkárov opíja z piva v plechovkách :). Ako vravím – knihu odporúčam.

Dnes by čosi také mali vydavatelia problém vydať… napríklad kvôli kapitole s hromadným znásilňovaním. Nebolo to asi až také horúce, Hell’s Angels si v šesťdesiatych rokoch budovali povesť chvastaním sa a preháňaním a médiá im to žrali aj s navijakom. Ale keď k niečomu naozaj došlo, Thomson trošku tvrdí, že si za to tie ženské mohli samé. To by dnes neprešlo. Ale logiku to má – keď niekde desať kilometrov za mestom sa zíde motorkársky zjazd, kde všetci vedia, že sa zošrotujú, budú sa biť a budú sexovať, a keď medzi ne v noci dôjdu nejaké dievky, pravdepodobne im o iné aktivity ani nešlo.

Páči sa mi, že ani v tejto knihe nejde v skutočnosti o hípkov, hoci sa dej odohráva v Severnej Kalifornii, teda priamo v mieste ich vynálezu. Polkou knihy sa tiahne pokus o vystihnutie podstaty a image Hell’s Angels – či sa to podarilo, musíte si odpovedať sami. Za mňa ešte jeden plus: vysvetlenie termínu Linkhorn v americkej kultúre :). U tohto autora, ktorý je cynický a občas kusý, sa toho dá nájsť viac ako sa zdá.

Mňačko vs Kisch, Gryzlov vs Mňačko. Ako si červení reportéri šliapali na päty

Novinári v Číne

Tri generácie reportérov – zapálených komunistov. Mladšia generácia zakaždým odsúdila staršiu. Dosť drsne, jedovato. Prečo sa nemali radi tí, čo naoko stáli na rovnakej lodi? Ťažko povedať.

Hoci boli Čechoslováci, každý mal iný pôvod. Egon Ervín Kisch bol nemecky píšuci Žid, Pražák a svetobežník. Na východné Slovensko sa dostal počas krvavých bojov v Prvej svetovej vojne. Pokrikovali na neho – Kisch, zapíš to!. Rodičia Ladislava Mňačka pochádzali z Moravy, Laco bol teda naturalizovaný Slovák, mentálne revolucionár z robotníckej kolónie. Gavril Gryzlov bol syn bielych ruských emigrantov. Po tatkovi opilcovi zdedil geniálnu pamäť a naučil sa neznášať korheľstvo.

Jednu vec mali spoločnú – teda okrem ľavičiarstva. Ego. Prezývku Zúrivý reportér nedali Kischovi súčasníci, vymyslel si ju sám. Bol pyšný na historku ako sa chrbtom otočil samotnému následníkovi trónu v jeho vlastnej záhrade. Mňačko bol fanfarón, v pravidelných intervaloch vyviedol nejaký kúsok. Emigroval do Izraela a potom narobil vietor vláde, keď sa uprostred Pražskej jari vrátil – a zase emigroval.

Najviac zabudnutý Gryzlov bol magor v dobrom aj v zlom. Vedelo sa o ňom, že trvá na tom, aby pri každom jeho článku bolo jeho meno vysádzané niekoľkonásobne väčším fontom ako článok samotný. Zaslúžil sa o znovuoživenie osobnosnej žurnalistiky, ale bol aj nervák, čo strihal telefónom káble. Nerušte majstra pri písaní! Mal sa narodiť do doby mobilov.

Tajná Čína

Spor medzi (mŕtvym) Kischom a Mňačkom spustil názor na Čínu. Zábavné je, že presne tak isto sme o Číne schopní pohádať sa aj dnes, viď. napríklad inernetový spor reportéra CNN Etzlera a 10 rokov v Číne žijúceho Lukáša Codra. Síce žili od seba vzdialení tisíc kilometrov, každý v inom prostredí, ale to im neprekážalo, aby sa v názore na Čínu nepovadili ako psy.

Kisch navštívil Čínu v tridsiatych rokoch 20. storočia a ako pravý reportér to vzal od podlahy. Šiel sa podívať na popravu (formálne vykonanou čínskou vládou, ale nariadenou Angličanmi). Navštívil neslávne čínske fabriky, kde dvanásťročné dievčatá vyzerali ako šesťročné a osemnásťročným ešte nezačala menšturácia. Napísal reportáž o ťahačoch ríkš (v povolaní kde sa umieralo do piatich rokov), venoval sa priekupníkom zbraní, prostitúcii a francúzskym herniam… Zamieril do kláštora, kde pracovali do pása holé stareny. Teda, ako zistil – eunuchovia, ktorí boli pred revolúciou mocnými cisárskymi dvoranmi.

Autor zásady “Reportér nemá tendence, nemá co ospravedlňovat a nemá stanoviska” sa v Číne názorovo vybúril. Zaujal ostrý protikoloniálny postoj. Na západných mocnostiach nenechal suchú nitku. Vysledoval západné špiónstvo, pokrytectvo, obchod s ópiom. Šanghaj bol vtedy Babylonom sveta kolískou neresti (práve tieto postrehy tak klali Mňačkovi oči). Krátko pred Kischovou návštevou mesto zbombardovali Japonci. Kisch napísal, že Európania vo svojich štvrtiach ani nevstali od večere. Hoci Japonci Šanghaj okupovali s veľkým množstvom vojska a lodí, konflikt nikomu nestál za označenie vojna. Jednoducho: taká špeciálna operácia.

Kischova kniha Tajná Čína sa preslávila obsahom, ale číta sa ťažkopádne. Kischove postrehy sú skvelé, ale jeho štýl… každý odsek si treba prečítať dva razy. Minimálne. Má zlozvyk tých čias, že čitateľovi v úvode nijak nenaznačí, o čom bude zvyšok textu. Niektoré historky sú zábavné – ako navšívil čínske divadlo, kde herci už 900 rokov nosia rovnaké kostýmy a potom bol s jedným hercom túto garderóbu nakúpiť. Trvalo to dva dni a herec homosexuál neustále nariekal nad nechutným európskym zvykom nechať hrávať ženské postavy ženskými herečkami…

Ďaleko je do Whampoa

S Kischovou knižkou sa oboznámil mladý Mňačko, keď sa po vyše dvadsiatich rokoch nechal naverbovať na loď ako pomocný účtovník (ako hviezda Rudého Práva vyfasoval kráľovské vreckové a všetky možné povolenia). Československá loď Július Fučík viezla z rumunského prístavu sto českých traktorov na pomoc čínskemu ľudu. Mňačko odmietol lietadlo, od plavby si sľuboval dobrodružstvo. Vyzbrojil sa stovkou filmov a vyhuboval manželke, že mu do kufra pchá kefu na šaty. V Prahe mu sľúbili vydať knihu – Ďaleko je do Whampoa – na tú dobu v luxusnom formáte. Vlastne, asi aj na našu dobu…

Úprimne: Mňačkovmu cestopisu chýba šťava. Reportérstvo nechal v prístavoch, kde bolo pár Nemcov a Američanov a mohol si do nich rýpnuť. Väčšinu knihy vedie v zdvorilom, úctivom duchu. Dokonalý socialistický civilizmus, neviem už ako by som to nazval.

Na mori okrem obrovského tepla a morskej choroby nebolo toho veľa čo zažiť. Čínu zobral systematicky: od Whampoa a Kantonu, cez Šanghaj až do Pekingu (Peking ho absolútne nezaujal, alebo mu došli filmy?). Nechal sa súdruhmi voziť po potemkinovských dedinách, a tak jeho kniha je plná fráz, opisov bohatých večerí, ako navštívil Maovu revolucionársku školu, bábkové divadlo, ukážkový riečny sampan… z toho sa nedá uvariť reportáž, čo má gule.

Samozrejme, že aj Mňačko je ostro protizápadný a nonstop nadáva na imperialistov. V päťdesiatych rokoch Číňania začali liečiť deti, posledná rikša sa ocitla v múzeu, inžinieri kreslili obrovské stavby… Reportér je očarený čínskou veľkosťou, vecami, o ktorých netušil, že existujú, ale vyslovene si zakázal písať o problémoch. Medzi riadkami sa občas niečo mihne.

Na strane 231 sa čitateľ dokonale nudí, tak Laco naraz prihodí polienko v podobe článku Reportér v pekle. Tu to začína. Je to o Kischovi. Zlomyseľný text o tom ako Lucifer varí v kotli Kischa za to, ako referoval o Číne. Mňačko oslovuje Kischa Egonko a vraví mu, že mučenie prestane, ak povie pravdu, ale Egonko trvá na lžiach. Uštipačný článok, kde naraz vybuchla Mňačkova agresivita. V inak mierumilovnej knižke.

Nezmyselný útok. Už sme spomenuli: Kisch zavítal do Číny v úplne inej dobe. Vtedy Šanghaj patril európskym kolonizátorom a kvitol tu hriech každého druhu. Mňačko (a iní slovenskí spisovatelia) prišli v päťdesiatych rokoch do začínajúceho budovania socializmu, keď európske veľmoci museli vyprázdniť ihrisko.

Mňačko bol v päťdesiatych rokoch fanatik, pomáhal pri popravách (k čomu sa ako jediný prihlásil). Časom ho komunistická viera opúšťala… Ale vtedy v Šanghaji nadšene hlásil, že čínsky obchodník je najčestnejší na svete, a keď na ulici zabudnete kufor, pionieri pri ňom zorganizujú hliadku. Raj na zemi (ešte pred Maovými skokmi a kultúrnymi revolúciami).

Kniha končí návštevou Moskvy, čo je mimoriadne schizofrenická reportáž, a už vidno, že v Lacovi začal hlodať červík pochybností. Nechá svoje postavy nadšene vykrikovať: “Moskva, Moskva, Moskva!”, ale zároveň vidí niečo nehrá. Ešte to nenapíše. Borovský a Masaryk by sa čudovali. Najlepšie na knihe Ďaleko je do Whampoa sú fotografie.

Červený Hemingway

Fotografom, aj keď nie pamätným bol aj Gavril Gryzlov. Sebavedomie mu nechýbalo. Blýskal sa rozhovormi o tom ako a prečo fotí, ale myslím, že okrem fotiek z procesov s gardistami, žiadne nestoja za zmienku. Ani Gryzlovove cestopisy neboli veľmi dobré, Talianom sa vysmieval za to, že sú Taliani… Turista z dediny, nie ozajstný cestovateľ.

Na začiatku roka 1968 napadol Gryzlov Mňačka – surovejšie než by sa patrilo na bývalého kamaráta a kolegu (alebo: obdivovateľa). Gryzlov poznal svoju moc. Vedelo sa o ňom, že pomáha bezbranným a zabudnutým. Sem-tam ublížil. Za mladí sa vysmial veľkým meme článkom trampom – a spôsobil prenasledovanie trampského hnutia bezpečnosťou. Tesne pred pádom bol celebritou.

Keď Mňačko zdúchol do Izraela, bol to prúser. Z pôvodného veľkokibuca na štýl Interhelpa sa po vojne sa zo židovského štátu stalo pravicové teleso a to socialistický tábor nevedel rozdýchať. Vtedy sa na Mňačkovú adresu vyjadril každý novinár a umelec v krajine. Hlavným kolbiskom bol Kultúrny život. Gryzlov si na kopanec vyhradil celú stranu vo svojej Smene, čo v časoch, keď mali noviny 4-8 strán, nebolo málo.

Skráťme to: Gryzlov predstieral intelektuálny filozofický tón, ale v skutočnosti len vykydal najhoršie klebety (typu, že Mňačko si do Izraela zaletel po zdedené valuty svojej manželky), ktoré okorenil negatívnymi (starostlivo vybranými) recenziami v západných médiách na Mňačkovu knihu Ako chutí moc. Gryzlov sa nevedel preniesť cez to, že Mňačkove knihy sú vystavené v západných kníhkupectvách a autora pozývajú do viedenskej televízie…

Aj Gryzlov narazil. Veľmi skoro. K ľadu ho uložil iný “novinár” – kamarát Husák. Než sa Gusto pustil do čistiek, zbavil sa najskôr priateľov, ktorí mu pomáhali dostať sa do pozornosti verejnosti, tzn. kamarátov z tlače a televízie (prihodil právnikov, čo ho vysekávali z lochu a zopár bývalých kolegov historikov). Čo sme chceli, to sme dostali, ako sa u nás hovorí. Má tento príbeh červených reportérov nejaké poučenie? Podľa mňa nemá.