Na pive

Autoradmin

Nový trend na Twitchi: Change bikini

Change bikini Twitch craze

Zvláštne, že to trvalo tak dlho: pomôcť musela pandémia. Slečny na Twitchi objavili ako zarobiť (ešte väčší) ranec peňazí.

Živé vysielanie pre deti je po čase nuda: trochu hier, trochu klábosenia, trochu spánku. Niekoho napadlo robiť celodenné prenosy z vírivky. Vlastne – bohato stačí aj nafukovací gumenný bazénik, vaňa alebo kúsok marcovej pláže. Z Twitch Star, na ktorú sa denne dívalo 5 tisíc ľudí, sa naraz díva 20 tisíc a príspevky do klobúka sú bohatšie.

Sexuálny podtón? Ale prosím vás. Vy sa nechodíte kúpať do bazéna? Bikini sú normálne oblečenie… a čo sa deje na onlyfans, ostáva (väčšinou) na onlyfans. Služba Twitch si uchováva počestnosť. Ostatne, 40% užívateľov sú deti a mládež. Vlastníkom Twitchu je Amazon a palivom je 30 miliónov divákov, ktorý každý deň zavítajú na stream.

Rada na začiatok: kde začať. Hľadajte známe tváričky Amourath, Indiefoxx, Faith, Spoopy Kitt… stream vám časom odporučí desiatky ďalších kanálov :). Spoopy Kitt v rozhovore prezradila, že ľudia sa radi dívajú na pekné ženy a ona sa zase rada kúpe. Tzv. win-win situácia.

Tento „change bikini“ craze – alebo dlhšie Changing into cute bikini, je psychologická hra. Streamerka zmizne na dlhé minúty prezliecť sa a tisícky divákov nedočkavo slintajú na monitor. Sprievodným javom trendu je písanie si fixkou na ruky mená prispievateľov a zohýbanie sa po predmety, ktoré sú na potvoru vždy oproti kamere. (Minimálna sadzba zato, že si Amourath napíše vaše meno na kožu je 50 dolárov. V niektoré dni je pokreslená ako Mojžišove dosky).

Niektoré streamerky sa pokúšali v bazéne hrať hry, ale Playstation v elektrike by ic mohla raz zabiť. Väčšina streamov preto funguje v móde Just chatting – nič zvláštneho sa nedeje, diskusia na kromaňonskej úrovni lenivo tečie a stádo moderátorov striehne na chlapíka, ktorý urobí narážku na prsné implantáty účinkujúcej, aby ho mohli doživotne zabanovať. Sem-tam si nejaká streamerka pretiahne šunky alebo si zavolá kamarátku.

Streamerke s prezývkou Iamjasmine sa stalo pľuhavstvo – povolila jej cverinka na podprsenke, keď sa prezliekla za Ariel Malú morskú vílu. Keď jej potom vykuklo prsko v iných bikinách, Twitch ju neľútostne zabanoval! Erotiku nechce trpieť. Bany sa pritrafili aj iným streamerkám, Indiefoxx napríklad až štyrikrát – bany sú to však krátke a kvalitne zaplatené.

Ak máte pocit, že ide o softporno pre 13-ročných, nuž tu je pravidlo Twitchu: Plavky sú povolené, ak zakrývajú genitálie a účinkujúci vystupujúci ako ženy, musia mať zakryté aj bradavky. Látka musí byť nepriehľadná, aj keď je mokrá – o veľkosti sa však nič nepíše. To najlepšie: zadok nemusí byť zakrytý. Ak sledujete, viete, o čom píšem. Kúpanie sa vo vírivke alebo vo vani predstavuje primeraný dôvod na nosenie plaviek.

Ak by ste chceli Twitch svojim dietkam zakázať, spomeňte si ako ste vo svojej mladosti vyrastali na Baywatchi, Erike Eleniak, Pamele Anderson a Yasmine Bleeth (meno, tej čo jej žralok odtrhol nohu som zabudol. A ešte tam bola doska Stefani). Jednoducho – niekde sa to naučiť musia.

Change into Cute Bikini – Twitch streamer craze

Slávne duely minulosti

Slávne duely minulosti

Prečo sú dnes všetci takí napuchnutí a nevyprdení? Lebo sme prestali duelovať. Krásne časy, keď ste niekoho miesto papuľovania na internete rovno švacli rukavicou a svoj problém ste si vyriešili manuálne a s definitívnou platnosťou.

Prestavte si, žeby Sulík vyzval na súboj Matoviča, alebo Remišová kapitána Danka, tak ako sa to robilo voľakedy. Trebárs pred prvou svetovou vojnou, keď sa vo Francúzsku nezhodol predseda Radikálnej strany Georges Clemenceau (vojnový premiér známy pod prezývkou Tiger, ktorý uťahoval šróby Nemcom) a predseda Nacionalistov Paul Déroulède (miláčik Paríža, ktorému jedinému prišli na pohreb davy ako Victorovi Hugovi). Dohodli sa, že preskočia nudné pasáže a vysvetlia si veci pištoľami. Zrovna tento súboj dopadol nudne – padlo šesť výstrelov a ani jeden pán sa netrafil. Obaja boli skvelí šermiari, ktorí cvičili paloše aj vo vysokom veku, ale strelné zbrane im nešli.

Andrew Jackson vs Charles Dickinson. Dvaja kohúti z amerického juhu sa stretli v roku 1806. Ten prvý sa neskôr stal prezidentom – jediným prezidentom USA, ktorý veril na plochú zem a zabil v dueli chlapa. Pohádali sa o taľafatku – o prepadnutú kauciu v konských dostihoch za zraneného koňa (obaja boli bohatí chovatelia koní a o peniaze až tak nešlo). Dickinsona sa prípad ani netýkal, ale jeho svokra. Chlapi na seba brechali ako psy v krčme. Posilali za sebou všelijakých pomocníkov, sácali sa, uverejňovali hanlivé stĺpčeky na svoje osoby v novinách. Vlieklo sa to rok. Dickinson to pokašľal – urazil Jacksonovu manželku. Síce sa jej ospravedlnil, že bol sťatý ako prasa, ale pachuť ostala. Duely boli v Tennessee nelegálne, tak sa stretli na hraniciach v Kentucky. Dickinson sa po ceste vystatoval svojimi streleckými schopnosťami, pálil na všetko naokolo. Jacksonov sekundant prišiel s geniálnym nápadom – nechajú Dickinsona vystreliť prvého, pretože jeho prvá zbrklá strela nebude kvalitná. Plán mal dieru, ktorú Jackson objavil vo svojom hrudníku. Guľka mu polámala rebrá, ale nezabila ho. Jeho strela do Dickinsona bola kvalitnejšia a ten vykrvácal s epickými poslednými slovami na perách. Jackson nosil guľku pri srdci do konca života – lekári sa báli ju mu vyoperovať. Dickinsonova guľka vraj skĺzla po mosadznom gombíku budúceho prezidenta. Tomu vyčítali, že si vzal voľný kabát a že mal až dva výstrely – na prvý Jacksonov pokus sa jeho pištoľ zasekla a vypálil až druhý raz. Dickinson sa musel neozbrojený prizerať – podľa pravidiel, ktoré boli rovnako mizerne vymyslené a uplatňované ako tie pri konských dostihoch.

Lady Almeria Braddocková vs pani Elphinstonová. Spodničkový duel pobavil Londýnčanov v roku 1792. Istá pani Elpinstonová prišla na šálku čaju k lady Braddockovej. Dámy sa rozkošne cukrovali. Pani E. poznamenala, že v minulosti bývala lady B. krásna, ale dnes jej ruže z tváre už potmavli. Tá sa zhrozila, keď sa dozvedela, že pani E. si myslí, že má 60 rokov, pričom lady tvrdila, že má 30. Pani E. vyhlásila, že to čítala v nejakej knihe od istého Collinsa. Keď lady trvala, že je tridsiatnička a Collins je podvodník, pani E. nerozumne trvala na svojom postoji. Z nejakej príčiny sa rozhodili vyriešiť si to ako gentlemani. Lady B. červená v tvári zrúkla, že volí pištole aj meče. Prvá rana z pištole pani E. v Hyde Parku vystrašila všetky kačice. Výstrel lady B. bol presnejší – zostrelila klobúk svojej sokyne. Dámy sa chytili šablí a Lady zrejme naozaj nemala šesťdesiat rokov, keďže premohla pani E., zranila ju na ramene a potom gentlamansky súhlasila, že jej pani E. pošle ospravedlňujúci list.

Puškin vs barón de Heeckeren d’Anthès. Veľký ruský básnik Puškin mal krásnu ženu Natáliu, ktorá sa však stala jeho prekliatím Bola nesmierne koketná a rozpaľovala mladých mužov v celom Petrohrade. Poručík d’Anthès bol francúzsky rojalista, ktorý slúžil v cárovnej stráži (Francúzi mohli podľa zákona slúžiť v inej krajine bez straty občianstva) a patril k zástupu obdivovateľov potvory Natálie. Puškinovi sa dostal do rúk akýsi text, kde sa mu vysmievali, že je Veľmajster rádu paroháčov. Domnieval sa, že ho napísal de Heeckeren d’Anthès – navzdory faktu, že francúzština v liste bola mizerná, Puškin sa zrejme v žabožrútskej gramatike tiež nevyznal. De Heeckeren d’Anthès, aby urovnal klebety, si zobral za ženu Natáliinu sestru Jekaterinu. Čím ešte viac prikúril pod kotol, lebo teraz flirtoval so svojou švagrinou. V studený januárový večer 1837 patrila prvá rana Francúzovi. S istotou ju poslal do Puškinovho žalúdku. Podlomený Puškin dokázal soka iba škrabnúť na ruke. Zomrel o dva dni. Francúza síce zavreli za nelegány duel, ale cár ho omilostil. Trestom bolo – ehm, vyhnanie z Ruska do západnej Európy. De Heeckeren d’Anthès sa dožil vysokého veku a 20 rokov bol doživotným poslancom v parlamente.

Isabella de Carazzi vs Diambra de Pettinella. V madridskom Prade visí rozkošný obraz od Riberu – antická mlátička dvoch mladých žien. Ďalšia dievčenská bitka, pri ktorej by Howard Wolovitz držal Leonarda. V 16. storočí bolo normálne, že sa muží bili o priazeň žien. Tentokrát sa pobili dve dámy o pozornosť istého bakalára Fabia de Zeresolu, nech to bol ktokoľvek (vraj to bol pekný hajzlík). Isabella a Diambra boli dobré kamarátky. Chytrák Fabio sa dvoril obom dámam naraz, bez toho, aby o tom tušili. Stačil neopatrný pohľad na Isabellu a Diambre bolo všetko jasné. Pohľad na Isabellu sa jej zdal horúcejší ako tie, čo vrhal Fabio na ňu, pričom si bola istá, že chlap bude jej. Celý Neapol (vtedy ho okupovali Španieli) sa zbehol na rytierske kolbisko na nevídané divadlo. Isabella si vybrala modrú farbu s diamantom na chochole, Diambra bola zelená so zlatým hadom na helme. Rozbehli sa oproti sebe na koňoch ako rytieri a divo sa zrazili. Z kopijí boli triesky, podali im palcáty. Diambra práskla takú ranu do Isabellinho štítu, že sa spadla z koňa a Diambra si bola v tej chvíli istá, že Fabio si ju vezme za ženu. Isabella však schmatla meč, zhodila sokyňu a strhla jej helmu. V tej chvíli urobila niečo nečakané – uznala svoju prehru a povedala, nech si Diambra nechá Fabia. Asi dostala rozum.

Bismarck vs von Vincke. Bismarck bol z junkerskej rodiny, ale zbrane ho nebavili. Hoci ho celý život videli v uniforme, jeho koníčkom bola moc a ovládanie. Keď študoval právo v Gottingene, musel pre svoje hrubé spôsoby bývať v chatrči mimo mestských hradieb. Bol síce hovädo, ale ctižiadostivé hovädo. Potreboval sa dostať do duelantského klubu študentov – kde sa pestoval akademický šerm zvaný Mensur medzi jednotlivými študentskými bratstvami. Táto technika spočívala v presne vyrátanej vzdialenosti protivníkov. Priateľské zápasy boli občas dosť brutálne, no Bismarckovi šlo len o reputáciu. Mal skoro 2 metre, postavu ako býk a neprehral ani jeden z 25 duelov – iba raz ho zranili, ale budúci kancelár tvrdil, že šlo o faul. Keď po dueli prišiel do kutice, hodil meč pod posteľ a zašomral, že je rád, že má tie hlúposti za sebou. V živote absolvoval len jeden ozajstný duel. Raz rokoval so zástupcami Rakúska-Uhorska, pričom si zapálil cigaru, aby ukázal Rakúšanom, že nestojí pod nimi. Istému príčinlivému Prusovi von Vinckemu sa takéto chrapúnske správanie na najvyššej úrovni protivilo, ale Bismarck len urobil poznámku na jeho vzdelanie. Von Vincke vyzval Bismarcka na „súboj štyroch guliek“ (ehm, no áno). Bismarck navrhol svoje obľúbené šable, ale von Vincke bol guľkový typ. Ako to dopadlo? Nijak. Diplomati presvedčili kohútov, aby vypálili strely neškodne do vzduchu, aby neutrepla pruská pozícia pri vyjednávaniach s Rakúšanmi. Bismarck súhlasil, ale dokonca života frfľal, že mal von Vinckeho odbachnúť, pretože on bol ten urazený a nedostalo sa mu satisfakcie.

Dumasov prvý duel. Alexandre Dumas starší si veľmi zakladal na svojej dobrodružnej povesti. Bol syn generála a kreolky a neskôr mal napríklad súkromnú loď, s ktorou sa plavil oslobodzovať Taliansko (plnú kuchárov a jedla). Jeho prvý duel absolvoval v 23 rokoch, keď ako nafúkaný dandy vymetal parížske pivnice. Pri biliarde si akýsi vojak uťahoval z jeho plášťa a čižiem, čo podobne ako mušketier d’Artagnan nemohol Dumas nechať tak. Dumas cvičil streľbu, ale oznámili mu, že súboj bude na meče. Súper sa však nedostavil – vyspával opicu. Tak sa bili až obdeň v zasneženom kameňolome. Súper požiadal Dumasa, aby mu pomohol vyzliecť hrubé oblečenie a keď sa vyzliekal Dumas, spadli mu nohavice. Všetci sa schuti zabavili, ale Dumas pre istotu nikoho už nevyzval do súboja. Zapol si traky a zreval „En-Garde!“ Hneď na začiatku uštedril Dumas vojakovi ľahké zranenie na ruke a ten bol tak prekvapený, že zakopol o koreň a skončil na zemi. Súboj bol nijaký, protivníci boli maslá a rozišli sa bez vážnych zranení. Fiktívne súboje šli Dumasovi lepšie.

Pauline von Metternich vs grófka Anastasia von Kielmannsegg. Ak si myslíte, že príbeh Diambry a Isabelly by mali sfilmovať, ta počkajte na príbeh Paulínky, vnučky slávneho Metternicha :). Nájdite si jej portrét – bola to okúzľujúca dáma. Na akejsi hudobnej výstave prišlo k vážnej roztržke – Pauline a Anastasia sa nezhodli na kvetinových aranžmánoch. Niečo také mohlo skončiť iba súbojom na meče. A teraz príde tá najlepšia časť – bojovali vraj hore bez, aby sa im nezapálili rany od oblečenia. Pauline tieto reči neskôr označila za výmysel talianskych novinárov, ale v tomto prípade im musíme veriť, že to bolo tak. Prítomní muži sa vraj museli otočiť a dámy chytili do rúk šable. Pri súboji sa vraj navzájom dorantali ľahkými ranami. Keď im potom chceli muži pomôcť, nejaká zlostná barónka roztiahla dáždnik a odohnala panstvo preč od zranených dám. Mala podozrenie, že úmysly panstva neboli čisto altruistické.

Édouard Manet vs Edmond Duranty. Francúzi mali v histórii veľké zástupy chronických duelantov-umelcov. Napríklad Marcela Prousta alebo Cyrana de Bergerac. Najslávnejším sa stal duel maliara Maneta a spisovateľa Durantyho, obaja boli veľkí kamaráti. Manet sa preslávil maľovaním pajzlov a pobehlíc (kunsthistorik by asi s mojou definíciou nesúhlasil) a Duranty s obhajobou realizmu a vášňou pre bábkové divadlo. Práve umelecké nezhody sa stali jablkom sváru. Manet totiž chcel skoncovať s realizmom a posúval sa k impresionizmu. Ťažko niesol Durantyho kritiku v novinách. Vtrhol do obľúbenej Durantyho kaviarne, vyfackal ho a vyzval na súboj na meče. Manet mal vraj za sekundanta Emila Zolu (to bol chlapík, ktorý sa podobne ako Clemenceau vyššie motal okolo Dreyfusovej aféry). Stretli sa potajomky v lese. Celý súboj vraj pozostával z jednej jedinej zúrivej rany, súperi si treskli tak silno mečmi po sebe, že obom praskli a Duranty sa ľahko zranil (francúzska oceľ, no). To Manetovi stačilo ako satisfakcia a za chvíľu boli s Edmondom zase starí parťáci z mokrej štvrte.

Miyamoto Musashi and Sasaki Kojirō. Najväčší japonský šermiar všetkých čias bol akiste Miyamoto Musashi. Prvého chlapa zložil v 13 rokoch. Nebol len vojak, bol aj umelec – Japonci si na tieto veci potrpia. Bol rónin, takže sa mohol potulovať po krajine bez toho, aby sa musel spovedať nejakému pánovi. Vyvinul vlastnú techniku šermu – kensai, svätý meč. Za života absolvoval 60 duelov s vyhlásenými protivníkmi, ktoré v zásade končili smrťou jedného účastníka. V roku 1612 konečne skrížil paloš so svojou nemesis – Sasaki Kojirōm, mečiarom číslo dva v celom šogunáte (Sasaki sa domnieval, že je číslo jedna, ale Miyamoto ho čoskoro vyviedol z omylu). Stretli sa na ostrove. Miyamoto meškal niekoľko hodín, pretože si z vesla strúhal meč. Drevený mečom chcel (podľa vlastných slov) potupiť starého soka, podľa iných šlo o trik – drevený meč bol oveľa dlhší ako Sasakiho katana, s ktorou márne vystrelil svoj legendárny Lastovičí sek. Miyamoto musel z ostrova zdúchnuť po anglicky, lebo nasledovníci Saskiho sa nazdali, že nebojoval čestne. Víťaz usúdil, že sa v živote už dosť nadueloval, stal sa učiteľom, potlačil jednu revolúciu, maľoval obrazy a na smrteľnej posteli spísal svoje techniky v knihe.

Aulus Cornelius Cossus vs Lars Tolumnius. V 5. storočí pred naším letopočtom bol Rím mestečko, ktorého slávnu armádu tvorilo tisíc pastierov z okolia, ktorí sa stretli na Marsovom poli a cvičili. No a Cossus bol generálom tohto dobrodružne naladeného hlúčika (jeden z troch v histórii ovenčených trofejou Spolia optima, čo bol vlastne len kúsok handričky odtrhnutý z protivníkovej mrciny). Pre Rimanov ale homérske bitky veliteľov neboli bežné. Druhú stužku mal napríklad Crasus z Cézarovho triumvirátu, zato že vyzval na súboj akéhosi macedénského vodcu. Tolumnius bol vtedy v počiatkoch Ríma kráľ etruského mesta Veii, ktoré bolo, mimochodom, len pár hodín chôdze od Ríma, takže duel ste mohli vybaviť do obeda. Tolumnius nahovoril rímsku kolóniu Fidenae na vzburu (no, kolóniu – asi to bola len väčšia dedina). Keď prišli rímski vyslanci žiadať vysvetlenie, podľa legendy si hodil kocky a tie mu povedali, že ich má zavraždiť. Vo vojne sa rímske vojsko rozrástlo. Konzul Sergius vyhral bitku, ale akosi pri tom prišiel o celé vojsko (čo prezrádza rozprávačskú techniku rímskych historikov). Bolo treba vymenovať zvláštneho diktátora, ktorý mal za vojenského tribúna Cossusa . Jazdecká bitka sa vyvíjala rôzne – obe strany sa naháňali na koňoch a nebolo jasné, kto víťazí (hoci rímski historici napíšu, že Rimania hneď na začiatku prudko rozrazili etruské šíky). A tak Cossus zamieril k Larsovi, ostatne, celá vojna bola aj tak iba z jeho hlavy. Zrazil ho z koňa, prepichol kopijou, vyzliekol ho donaha, poslal Toumniovu zbroj do Jupiterovho chrámu, nechal postaviť sochy zavraždeným vyslancom na novom námestí a stal sa rímskou obdobou pápeža.

Keď sa snažím vygoogliť najslávnejší duel všetkých čias, stále prichádzam na stret Hamilton – Burr… a práve preto ich sem nedám :P.

Éra antivírov skončila a iné úsmevné omyly v IT

Gates Jobs

Rok 2012: elitný novinár Tom Simonite v rovnako elitnom MIT Technology Review tvrdí: Éra antivírov skončila. Urobil tak na základe nálezu malvéru Flame, ktorý si dva roky nerušene zbieral dáta od užívateľov, robil screeny obrazoviek a podľa zvuku kláves dokázal rozpoznať, čo užívateľ píše. V článku padlo prirovnanie k Maginotovej línii v Druhej svetovej vojne (veľmi nákladnému obrannému systému Francúzska, ktorý sa Hitlerovi generáli rozhodli jednoducho ignorovať a obísť).

Flame nespúšťal dlho žiadny poplach, lebo žiadny antivír vo svojej databáze nemal jeho signatúru. A tak Tom, ktorý je dnes senior redaktor v ešte prestížnejšom Wired došiel k presvedčeniu, že antíviry sú pasé ako zvoncové nohavice. Teraz, o desať rokov neskôr, vieme, že sa mýlil – antíviry sú robustnejšie a je ich stále viac a viac. Spoločnosti vyvíjajúce antivírový softvér, sa topia v peniazoch.

Samozrejme, omyl jedného novinára je málokedy fatálny. No história pozná aj dosť drsnejších omylov: napríklad keď sa smiali telefónu alebo lietadlám (a niekto neurobil správnu investíciu a odišiel do histórie).

Naopak, taký Bill Gates sa investícii nikdy nebál. V roku 1997 sa jeho konkurent Apple topil v hlbokom bahne. Vytiahol ho z neho Bill injekciou v hodnote 150 miliónov. Samozrejme, neurobil to zadarmo – akurát si nevypýtal tie správne veci. Dnes vieme, že mal pýtať niečo s telefónmi. Tento omyl časom narástol na hodnotu mnohých miliárd dolárov.

Gates si všetko vynahradil špehovaním Xeroxu – keby neookopíroval ich technológiu okienok na obrazovke, nikto by ho dnes nepoznal. Ale nedal si pozor, aby to od neho neodpozoroval zase agilný Apple (a to bol systém pôvodne vyvíjaný pre IBM, len si to správny človek neuvedomil).

U Apple sa zase za najväčší omyl považuje vyhodenie Steva Jobsa a nahradenie Johnom Sculleym, ktorý dokázal firmu doviesť akurát tak do problémov. Inak, tretí zakladateľ Apple Ron Wayne v začiatkoch firmy predal svoj 10-percentný podiel za 1500 dolárov a myslel si, že urobil dobrý obchod. Dnes by jeho podiel mal hodnotu viac ako 50 miliárd dolárov (takúto historku má možno veľa prvých majiteľov bitcoinu :)).

V Yahoo v roku 2012 urobili riaditeľkou Marissu Meyer, ktorá robila predtým v Googli… akurát v Yahoo sa preslávila len svojou gender politikou a tým, že robila aj vo vyskom štádiu tehotenstva. Yahoo, ktorý bol pôvodne silnejší a bohatší ako Google, si dnes mimo Ameriky už nikto nevšíma. V časoch, keď bol Yahoo sexy a Google nikto, dávali manažéri googlakom niekoľko ponúk na odkúpenie – Google sa tomu nebránil, len ľudia z Yahoo boli leniví obchod dokončiť. Ono vôbec Yahoo bolo vždy trochu ustráchané – keď Google kúpil Youtube, Mark Zuckerberg chcel predať svoj Facebook do rodiny Yahoo. Suma miliarda sa im zdala príliš (to je asi osemdesiatina ročného obratu dnes).

V roku 2000 najväčšia sieť pôžičovní DVD na svete Blockbuster odmietla dať Netflixu 50 miliónov dolárov (čo vtedy bolo v možnostiach Blockbusteru). Pyšne to odmietli s tým, že budúcnosť je v požičiavaní DVDčiek poštou. Dnes už väčšina ľudí DVD zariadenie ani nepotrebuje, stačí im Netflix alebo obdobná služba.

Alebo kto si spomenie na firmu s názvom RealNetworks? Tí odmietli konštruktéra iPadu, ktorý so svojím nápadom odošiel nakoniec k Applu a zažil svoju hviezdnu chvíľu. Rovnako vysmiali manažéri Kodaku inžiniera, ktorý pracoval na digitálnom fotoaparáte – táto historka je legendárna, rovnako ako krach Kodaku. Manažéri Nintenda zase posadili na koňa Sony – pracovníci Sony pôvodne pracovali pre Nintenda (a veľa sa pritom naučili). Nintendo ich potom poslalo preč a najalo si ľudí of Philipsu. A tak konzolový svet videohier ovládlo Sony. (Sony malo zase slabú chvíľku, keď prišlo s protipirátskou technológiou Rootkit – vystrašil ich prípad Napster a pokúsili sa na trh vniesť trochu diktátorstva).

Veľké firmy sa dopúšťajú často chýb, ak pracujú systémom pokus-omyl. Cintorín Google je legendárny – firma rozbieha stovky nápadov a tie ktoré sa ukážu neperspektívne, jednoducho utopí. Niektoré omyly sú zo súdka, keď museli firmy platiť miliardové pokuty – Samsung, Facebook, Microsoft… na najzábavnejšie omyly ostávajú tie technologické.

Vo Facebooku sa zrejme dodnes hanbia, že sa kedysi nechali nahovoriť na projekt Beacon… alebo že neverili vymazávacej sieti Snapchat.

10 dôvodov prečo politici klamú

Klamári v politike

Ak ste si nevšimli, že politici lžú, pravdepodobne vám ušlo, že ráno vychádza slnko. Politici, skresľujú, prekrúcajú, zavádzajú, vytŕhajú z kontextu, nehovoria pravda. A nie o takých malých veciach „kde je to povolené“ (napr. nevyniesol som koš, lebo čakám na smetiarov = nechce sa mi). Politici klamú, klamú, klamú… a keď ich odhalia, začnú na staré lži lepiť nové lži, je jedno či prepracovanejšie alebo hlúpejšie. Prečo je to tak?

  1. Politici sú narcisi. Arogantní a zameraní na seba. Plávajú vo vlastnej sebadôvere. A v oveľa väčšej miere ako zvyšok populácie, alebo v iných povolaniach. Politika je prakticky umenie klamať a nebyť za to postihnutý. Vtedy hráte hru dobre. Čím vyššia inteligencia, tým väčší priestor pre uveriteľnejšie klamstvá.
  2. Niektorí klamú zo zvyku. Notorické luhanie znamená, že klamár presvedčí sám seba o pravdivosti vlastných výrokov, lož a pravda sa mu dokonale zlejú a on sa cíti pohodlne ak ich neoddeľuje.
  3. Spoločenská akceptácia lži. Funguje krásne napríklad v reklame. Lživá reklama je dobrá, pretože pomáha predať náš produkt. A politika je veľmi výnosný produkt. Politici majú miliónkrát vyskúšaná, že príjemná lož je oveľa obľúbenejšia ako nepríjemná pravda.
  4. Voliči nechcú počuť pravdu. Pravda – zraňuje. Je nepríjemná. Ohrozuje niekedy vašu konzistenciu, váš svetonázor. Politici nechcú byť nikdy poslovia zlých správ a preto na oznam niečoho hodne zlého pošlú zvyčajne nejakého poskoka (ako keď napríklad mierovú zmluvu v Prvej svetovej vojne poslali Maďari podpísať ani vlastne nevieme koho). Volič ochotne volí politika, ktorý síce klame, ale klame v záujme voliča.
  5. Priznanú lož ľudia neodpúšťajú. Ak by sa našiel blázon, ktorý pripustí, že klamal, bude s týmto faktom konfrontovaný do konca života. Ľudia totiž neodpúšťajú úspešným a určite nie tým, čo lepšie zarábajú.
  6. Politici vedia, že ich nasledovníci im uveria nech sa deje čo sa deje. Politik a jeho volič obývajú jednu a tú istú bublinu s nepriepustnou membránou, je jedno, že politik to robí iba na oko a pre zisk – časom do vlastného bahna zabŕdne viac a viac.
  7. Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Tento cynický výrok nacistického propagandistu funguje.. a funguje aj v demokraciách. Z klamstiev, ktoré nie sú účinne vyvrátané, sa po ich opakovaní stáva folklór.
  8. Lož je správna, ak slúži správnemu cieľu. Napríklad – ponížiť a uraziť protivníka, ktorého nemáme radi. Ochrániť milovaného pána predsedu. Ochrániť nelegálne bočné zisky. Nehovoriac o tom, ako si dokáže politik ospravedlniť to, keď náhodou verí, že koná dobro.
  9. Evolučné tiky mozgu. Napríklad Semmelweisov reflex núti človeka k popretiu nových informácií, ktoré spochybňujú zaužívané názory. Dunningov-Krugerov efekt je nesmierne rozšírený medzi politikmi aj voličmi – nekompetetný a neschopný laik v odbore má oveľa sebavedomejšie tvrdenia ako skutočný odborník v odbore. A tak ďalej.
  10. Machiavellistické teórie. Ak chcete v politike niečo dosiahnuť, pravdou a láskou to nejde. Dejiny politiky sú dejinami luhania a úspešných luhárov.

Z tohto jednoduchého článku, dúfam, ctený čitateľ, vyvodil ešte jeden záver: nielen politici sú tí, čo klamú, palivo im dodávame my všetci okolo – tým, že podporujeme klamárov a svojím správaním ich do klamania niekedy tlačíme.

Ako ekologicky zbierať odpad

Ako ekologicky zbierať odpad

S odpadom je nutné sa vysporiadať všade – či už v domácnosti, firme, nemocnici, hoteli.. Správne vybraté vrecia na odpad sú alfou a omegou.

Vrecia delíme na niekoľko základných kategórií: sáčky do koša, sáčky na smeti, vrecia na odpad a pevné vrecia. Každý druh má vlastné výhody, a je určený na iný druh použitia. Pri výbere vriec na odpad teda zvážte najmä aký druh odpadu do vriec pôjde a aký je bežný objem odpadu, ktorý sa pravidelne vynáša. Klasické vrecia na smeti si urobia svoju službu dobre, ak v nich však budete prenášať ťažší odpad, môžete sa pripraviť na ďalšie upratovanie.. Na druhú stranu, ťažké hrubé vrecia na priemyselný odpad môžu byť zbytočne neekonomické a viac zaťažia životné prostredie.

Sáčky do koša 35 litrov sú ideálne na ľahký odpad typický pre kancelárske či príručné koše. Ostré a ťažké predmety môžu sáčok poškodiť. Pre takýto typ odpadu sú vhodnejšie sáčky na smeti.

Sáčky na smeti sú o niečo pevnejšou, no stále ľahkou alternatívou sáčkov do koša. Hodia sa pre upratovačky či do kuchýň, a ich hlavnou výhodou je uzatvárateľnosť, vďaka čomu sa bezpečne vynášajú. Zaťahovacie vrecia pri dobrom uzavretí redukujú zápach pri kontajneroch prevádzky.

Veľké vrecia využijete vo veľkých smetných košoch, či pri separovaní odpadu. Zvládnu aj väčšiu záťaž, a vďaka pevným stenám sa hodia aj na vyhadzovanie odpadu po vysávaní či čistení dielne, ktorý môže obsahovať aj ostré hrany. Pevné vrecia na 120 litrov však zabezpečia aj bezpečné prenášanie odpadu, sú pevné, takže sa neroztrhnú.

A na záver, najpevnejšie vrecia sú určené pre veľké záťaže a ostré hrany. Hrubé steny odolajú aj silnému tlaku a kovový či sklenený odpad zvládnu ľavou zadnou.

Triedenie odpadu je už všade bežným štandardom. Najčastejšie sa používajú nasledovné druhy vriec na separovaný odpad:

Biele sáčky do koša 70 litrov sa používajú najčastejšie v priestoroch WC, odhadzujú sa do nich použité papierové utierky.

Ak je upratovačka vo firme vybavená upratovacím vozíkom, na ktorý si upevní vrece na odpad, vynášanie smetí z kancelárie bude oveľa rýchlejšie.

Autor článku: ADLERR, s.r.o.
© 2021. Všetky práva vyhradené. Obsah z tejto stránky je zakázané kopírovať.

Prečo si ľudia stále nadávajú do fašistov?

Fašisti

Godwinov zákon hovorí: čím viac sa diskusia predlžuje, tým viac stúpa šanca, že niekto príde s prirovnaním k Hitlerovi, alebo k  fašistom. Alebo inými slovami: fašizmus je, keď má niekto iný názor.

Napísať niekomu na internete, že je fašista, to je ako zaželať mu hnusné ráno. Určité prívlastky (napríklad lekárske diagnózy) sa tešia veľkému nadužívaniu. Nadávka fašista má dokonca vlastnú históriu na Wikipédii. Dozvieme sa, že termín fašista považoval George Orwell za nezmyselný (ale až neskôr), alebo že za fašistu sa normálne označovali všetci nepriatelia Sovietskeho zväzu.

Ale pozor – nadávku fašista nepoužíva len strážnik Edo, keď sa na svojom starom tlačítkovom telefóne pripojí na Facebook. Pred nedávnom vyšla kniha Ako umiera demokracia a tu za kryptofašistov označil 80 miliónov amerických republikánov inteligentný a sčítaný autor. Jasné – akademik nepoužíva také prvoplánové a hrubé urážky. Ale predsa len z toho učeného textu to tak nejak vyplynulo – že republikáni (konzervatívci) majú faši sklony a zametajú chodníček pre nástup novodobých hnedých košiel.

Problém je, že masa republikánov vám bude to isté tvrdiť o demokratoch. Pritom kultúrna vojna v USA je absolútne o iných témach ako tá vo Veimarskej republike (ktorú autor označil za štát so zdravými inštitúciami – možno problém bol v tom, že to bol provizórny štát, kde inštitúcie skôr nefungovali?).

Ja sa osobne nazdávam, že problém spočíva skôr vo väčšinovom volebnom systéme v Amerike… Nemá zmysel mať viac ako dva bloky, ktoré automaticky pohlcujú náznaky ostatných strán. A tak republikáni majú vo svojom košiari ultrapravičiarov, kým demokrati sa zase tlačia na svojom kopčeku s ultraľavičiarmi. Myslím si, že americký profesor a spisovateľ sa jednoducho nechal strhnúť ako milióny diskutérov – vysokoškolskí učitelia sú v USA takmer bez výnimky demokrati, kým texaskí farmári zase republikáni. Nadávanie si do fašistov je i tam folklór.

Zaujímavé, že s myšlienkou zmeny volebného systému prišiel na druhý deň po voľbách militantný leftieMichael Moore, ktorému pre republikánov už iný termín ako fašisti, už ani nenapadá. Zmena systému by vskutku viedla k pozoruhodným výsledkom, v dobrom i v zlom.

V šesťdesiatych rokoch bol miláčikom francúzskych študentov a ľavice Sartre. A ten mal vo zvyku zhruba každých 5 minút označiť generála de Gaulla za fašistu. Starý generál bol zhmotnená pýcha konzervativizmu, konfliktný človek, ktorý papuľoval aj Churchillovi, keď mu poskytol azyl. Lenže: bol to de Gaulle, ktorý bojoval proti ozajstným nacistom v čase, keď sa celé Francúzsko buď vzdalo, alebo kolaborovalo. De Gaulle organizoval zvyšky francúzskych jednotiek na bojisku a Sartre sedel v okupovanom Paríži a písal divadelné hry, ktoré sa náramne páčili Nemcom, pretože Sartre bol v tej dobe posadnutý myšlienakmi filozofa Heideggera, prominentného člena nacistickej strany.

Tak kto je tu vlastne fašista? De Gaulle to Sartrovi vracal tak, že ho volal Majstre a toho šlo poraziť. Navyše, keď Sartre chcel, aby ho po nejakom tom proteste zatkli, tak mu starý chytrák Charles vždy vybavil prepustenie.

Mám problém s faktami, z ktorých vychádza Carter Hett pri posudzovaní histórie: tá sa totiž dá interpretovať aj inak. Niekto môže tvrdiť, že konzervatívci v dekadentnej Veimarskej repbulike neexistovali. Štrnásť rokov medzi sebou bojovali socialisti a národní socialisti (doslova – aj sa tĺkli po uliciach svojich kultúrnych miest). Tí druhí vyhrali, keď tým prvým konečne prebrali agendu. Vezmime si, že desaťročia pred prvou svetovou vojnou vyhrávali nemecké voľby výhradne socialisti. Konzervatívna strana možno bola tá, čo najviac rinčala zbraňami, ale aristokratov a dôstojníkov bolo v parlamente len desať percent. Po vojne si tú hŕstku rozdelili socialisti a nacionalisti. Konzervativizmus mal prázdniny. Všetkých posadol amok po nových nevyskúšaných smeroch.

Preto sa mi zdá argument, že konzervatívci vystrelili nacistov na vrchol, pritiahnutý za vlasy. V dekadentnej naštvanej republike sa tradície vyparili s podpisom kapitulácie vo vlakovom vagóne – starú morálku zobrala vojna. Komunisti boli stabilná tretia sila v štáte, dokonca ovládali Berlín – a hneď na začiatku aj založili vlastnú verziu Sovietskeho zväzu (ako inak – pomocou násilia). Takže radikalizovali sa všetky strany v Nemecku, nielen nacionalisti. Polstoročie pred prvou svetovou vojnou zjednotil nemecko superkonzervatívec junker Bismarck – tento pán to s veľkým výtlakom to dosiahol tak, že mazal med okolo úst socialistom (a v praxi vykonal zo sebeckých príčin to, o čom socani z idealistických príčin len rozprávali). Socialisti, veľkí odporcovia vojny, veselo obchodovali so svojím presvedčením vo všetkých veľkých konfliktoch. Vždy boli proti, ale v skutočnosti „sa delili na krídla“ a bez ich hlasov by Prušiaci nepestovali svoju militaristickú tradíciu.

V predvečer Prvej svetovej vojny mali v nemeckom parlamente socialisti hlavné slovo (získali 35 percent stoličiek a kvázikoalíciu s ultraľavicovými progresívcami a centristami). Po vojne vyhrali päť veimarských volieb. A celý čas boli ochotní predať vlastnú matku za trochu piesku na púšti. Takže niekto môže tvrdiť, že aj socialisti zametali Hitlerovi cestu k moci – ostatne, veľa historikov tvrdí, že mladý Adolf bol socialista.

Čo je teda definícia fašizmu? Hnedé – čierne košele, fakle, škriekanie z tribúny, antisemitizmus? Nie. Antisemiti boli v Nemecku všetci. Nebolo to len tak, že socialisti „trošku“ koketovali, ako napísal v knihe pán profesor. V Nemecku a v Európe to kvasilo storočia. Marx brýzgal na židov len sa tak prášilo (chlapík, ktorého obaja rodičia boli židia a konvertovali len kvôli pruským antisemitským zákonom zakazujúcim vykonávať im určité profesie). Čakalo sa len na chlapíka, ktorý verí na svoju predurčenosť, nemá zábrany a vie strhnúť davy.

Pravou definíciou fašizmu je jedno slovo: násilie. Ak presadzujete svoje myšlienky násilím, vtedy sa blížite pôvodnej definícii. Ostatne, tie Mussoliniho fasces boli sekera a prúty, ktorými Rimania deklarovali svoju fatálnu nadradenosť a vládu. Fašizmus nemá obsah, a môže mať ľubovoľnú agendu – jeho podstatou je násilná forma.

Krásne obrázky z fotopasce upotrebia výskumníci aj obyčajní nadšenci

Veverička

Vlci relaxujúci v mláke, urastený jeleň pri východe slnka, elegantné líšky alebo hašteriace sa veveričky – do života divej zveri môžeme nahliadnuť bez toho, aby sme objekty nášho pozorovania rušili alebo nebodaj vytláčali z jeho prirodzeného prostredia. Fotoaparátový lov naberá na popularite spolu so zvyšujúcou sa dostupnosťou a kvalitou fotopascí.

Fotpasce (v angličtine aj trail camera, niekedy dokonca spy, game alebo scout camera) sú dnes šikovné skladné zariadenia, ktoré pracujú iba, keď je v jeho okolí nejak pohyb, samé sa pripoja na internet a pošlú vám úlovky – zábery, ktoré sa za normálnych okolností nedajú získať. Ceny fotopascí sa pohybujú zvyčajne od zhruba 70 do 1000 euro – je jasné, že čím drahšia, tým rýchlejšia reakcia, čistejší a krajší obraz, lepšie nočné videnie, kvalitnejšie uchytenie (skrutky, remienky…) či viac funkcií.

Najlepšie miesta na fotopascu

  • Kde sa reálne pohybuje divá zver. Čiže tam, kde na prechádzke prírodou narazíte na zvieracie stopy, škrabance, ohryzenú kôru, vyryté diery v zemi. Ak máte problém, že divá zver chodí k vášmu hospodárstvu, jednoducho si kamerou postrážite vlastný pozemok (a vtedy sa nestrachujete, že vám fotopascu vezme niečo dvojnohé).
  • Blizko zdroja potravy. Napríklad pri krmítku (dávajte pozor, aby ste zver nevyrušovali), ale možete napríklad na lúku vyhodiť za tašku starej kapusty – niečo sa pri kope určite zastaví. Klasickou návnadou je aj trochu soli, ktorú zver nielen miluje, ale ju aj potrebuje.
  • Blízko potoka alebo napájadla. Zver často zvykne mať vlastné chodníčky, ktoré sú skúsenému oku dobre viditeľné – nikoho neprekvapí, že sú najmä v okolí vodných zdrojov, lebo zver potrebuje piť a pri vode sú jej stopy (prešliapané tunely v tráve atď) v blate najlepšie viditeľné.

Nielen miesto je dôležité – ale aj čas. V zime sa zver pohybuje minimálne. Na konci leta sa začína páriť a na jeseň sa samce v ruji najčastejšie bijú. Zato na jar je zveri najviac – všetky gravídne matky majú potomstvo, ktoré potom začnú v priebehu roka prerieďovať poľnovníci, poľnohospodárstvo, predátori a podobne.

Niekedy sa odporúča umiestniť fotopascu do takej výšky, v akej očakávate zver. Kamera nesmie byť nikdy namierená do slnka a nemala by snímať úzky najblížší priestor, pretože je tu vždy pauza medzi registráciou pohybu a samotným záberom. Nuž a samozrejme – na tienistom mieste. Nielenže to šetrí elektroniku, ale aj znižuje plané poplachy.

Čo sledovať pri nákupe fotopasce? Výdrž batérie, prípojku k operátorovi či Wi-Fi, veľkosť záznamovej karty, kvalitu obrazu, šírku záberu. Niektoré fotopasce sú lepšie pri robení fotiek, iné si poradia aj s videom, najlepšie vám vyhovia vo všetkom a v pekne vysokej HD kvalite. Ak ste dostatočne bohatí, samozrejme, nemusíte ostať len pri jednej fotopasci – viac kamier na pozemku má väčšiu šancu na úlovok.

Pamätajte, že ľudský pach spoľahlivo zneistí zver. Ak sa pri kamere často pohybujete, okolie vami napáchne – a zver typu jeleň má skvelý čuch. Takže musíte občas bojovať s vlastným pokušením. Kameru nepremiestňujte často – ako nejaký rybár začiatočník. Pointa je v trpezlivosti, aj výborné miesta celé dni nevykazujú poriadne zábery. Na druhú stranu, drahý fotoaprát a drahá kamera vyžadujú istú údržbu (a ochranu pred počasím), takže veľa šťastia s plánovaním fotolovu.

Kedy skončil stredovek? Keď jedného deda polámali na kolese

Jean Calas

Dobrá otázka: kedy skončil stredovek? O jeho začiatku niet pochýb – keď zanikla doráňaná Rímska ríška v roku 476. Ale na poslednom dni stredoveku sme sa nezhodli. Každý ho učí inak.

  • Objavenie Ameriky. Na základnej škole nás učili rok 1492 – rok, keď sa Kolumbus na krehkých lodičkách doplavil do Ameriky (resp. na Bahamy). Španieli s rokom súhlasia, ale za koniec stredoveku považujú dobytie Granady, poslednej moslimskej enklávy na svojom ospalom polostrove. Inak, nešlo o nablýskané masové podujatie ako sa javí z obrazov Francisca Pradilla y Ortiza. Niektorí autori pochybujú, že reconquista vôbec existovala. V  Granade šlo kresťanom aj moslimom hlavne o peniaze a ako to už chodí, doplatili na to najmä Židia. V každom prípade, 800-ročná éra skončila.
  • Kníhtlač. Vzdelaný vysokoškolský pedagóg môže zastávať názor, že stredovek skončil, keď Guttenberg vynašiel kníhtlač (v roku 1450 si požičal prvé guldeny na projekt a v 1455-tom tlačil prvé biblie). Šlo o informačnú revolúciu porovnateľnú s nástupom internetu. Naraz sa mohli množiť vedomosti, na ktoré stratila monopol cirkev. Ako dobre vieme, informácie sú najmocnejšou zbraňou na svete.
  • Zánik východného Ríma. Politickým supermedzníkom bol pád Konštantínopolu – 1453. Vtedy zatvorila krám stredoveká veľmoc Byzancia alias Východná Rímska Ríša. Ak starovek skončil pádom západného Ríma, je logické, že stredovek bol zavŕšený koncom východného Ríma. Európa stratila východ a musela sa obrátiť na západ. Tento dátum sa často používa, ale môžeme mať k nemu výhrady – Byzancia na konci nebola žiadnou ríšou, o ten status prišla dávno predtým. Bola už len živoriacim mestom na úzkom pruhu územia, ktoré žilo z minulosti a ich najväčší úspech bolo, že im sultán dával malú kôpku peňazí za živenie jedného príbuzného. Keď si to ďalší sultán rozmyslel a stráže zabudli zamknúť jednu malú bránku, bolo po Byzancii.
  • Koniec križiackych kráľovstiev na Blízkom východe. Ak za najstredovekejší fenomén považujete križiacke výpravy, môže sa vám pád posledného križiackeho mesta Akkonu v roku 1291 javiť ako dobrý koniec stredoveku. Skončili storočia veselého búšenia železom na brány (prevažne) moslimského sveta.  Zostávajúce zvyšky rytierov s dlhými tvárami naložili čo to z nakradnutého zlata na lode a vydali sa zakladať nové ríše do svojich rodných domácich ríš (kde z toho nikto extra neskákal radosťou).
  • Znovuobjavenie Aristotela. Pevninskú Európu v stredoveku ovládali Nemci, ktorí sa považovali za potomkov Rímskej ríše, akurát v svätej verzii. Pohŕdali všetkým gréckym – dedičstvo bolo v latinčine. Tieto dve vety znejú, ako keby boli stredovekí Európania veľkí vzdelanci. V skutočnosti boli dosť zadubení – až keď sa otvorili dobyté knižnice v Seville, Cordóbe a v Tolede, začali sa v nej opatrne vŕtať prví zvedavci. Objav zabudnutých gréckych filozofov bol intelektuálny výbuch – prišla renesancia, čo je sympatický dôvod na označenie príchodu novoveku.
  • Ďalšie medzníky. Určite by dali nájsť ďalšie „konce“ stredoveku – napríklad keď sa ľudia začali trochu starať o hygienu a veľké epidémie prestali kosiť polovicu populácie. Osvietenstvo, náboženské a politické slobody, vymaňovanie sa obyčajného človeka zo stredovekého trojsystému šľachta-duchovenstvo-chudák-čo-na-ostatných pracuje – to všetko sa dá považovať za koniec stredoveku. V Uhorsku sa napríklad hovorí, že stredovek skončil bitkou pri Moháči (1526) a v Rusku to bolo možno až 200 rokov po Európe – keď sa v roku 1689 ujal vlády Peter Veľký a so striedavými úspechmi sa pokúsil zmodernizovať ruské samoderžavie. Mám tu však ešte jednu novú tému, ktorú som na slovenskom internete nenašiel a ktorú týmto odvážne  otváram:

Koniec mučenia – prípad Calas

Čo je to stredovek? Zaostalosť, spiatočníctvo. Animálne surové spôsoby. Stredovek bol obdobím, keď sa zabudlo na veci, ktoré tisícročia objavovalo ľudstvo počas staroveku. Medziiným aj mučenie, každodennú stredovekú radovánku a účinný nástroj vykonávania moci. Ako vieme, v Ríme bolo zakázané mučiť občanov (nevzťahovalo sa to na otrokov, barbarov a spôsobu vykonávania popravy sa nekládli medze fantázii). Nenapadá mi nič stredovekejšie ako mučenie. A tak za koniec stredoveku môžeme považovať aj (hodne hodne) dlhé obdobie, keď sa začalo upúšťať od týchto praktík (mučenie však nikdy nezmizlo, ako nám ukazujú hnedo-červené dejiny 20. storočia a články o Katarzii na Denníku N počas pandémie).

13. októbra 1761 sa z domu obchodníka Jeana Calasa (scéna na obrázku hore) ozýval krik – práve našli mŕtvolu 29-ročného syna Marca Antoina, inak zhýralca a zadĺženého hráča. Rodina mŕtveho sa tvrdila, že sa do domu niekto vlámal (možno s mečom). Ale obhliadajúci lekári usúdili, že muž bol obesený – svojím alebo cudzím pričinením. Rozpor vo výpovedi otca Calasa by za normálnych okolností nemal byť dôkazom vraždy – teda, pokiaľ nie ste hugenot v katolíckom prostredí. V tom prípade je dôkazom vraždy aj to z akého pohára pijete víno. Lekárska formulka sa rýchlo rozšírila medzi ľuďom, pričom si katolícki veriaci vzrušene kládli dôraz práve na výraz „cudzím pričinením“.

Na vysvetlenie: hugenoti vo Francúzsku boli tí porazení. Nemohli mať vlastné bohoslužby, v minulosti prehrali všetky vojny, štát im zakazoval vykonávať niektoré profesie a zastávať úrady. Nuž a mladý Marc Antoine bol vlažný, hugenotské veci mu boli ukradnuté, nechcel problémy – zato starý Jean sa protestantstva poctivo držal. Šepot v tme hovoril, že pár hodín pred vraždou syn oznámil otcovi, že prestúpi na katolícku vieru. Boli to nepotvrdené klebety, tak ako aj ďalšie veci – nikto to nevedel dokázať, ale všetci si tým boli istí.

Vraždu vyšetroval istý David de Beaudrigue, sudca, detektív a prokurátor v jednom, zbrklý a hrubý muž, ktorý si svoju kanceláriu doživotne kúpil, rovnako ako šľachtické výsady k nej.

Jean Calas, bohatý obchodník so šatstvom (súknom? plátnom? vraj bohatol najmä z veselých bavlnených vzorov, nech už to znamená čokoľvek) z centra v Toulose bol obvinený z vraždy. Z prípadu sa stal proces storočia, ktorý slávny Voltaire roky rozpitvával ako obrovskú škvrnu na francúzskom súdnictve – a celá vec viedla ku kompletnému obratu chápania zločinu a trestu v spoločnosti.

Voltaire (ktorému už ťahalo na sedemdesiatku, bol svetoznámy, hašterivý a unavený z lôn bohatých mecenášok) sa obrátil k ľudom, k verejnej mienke, nie k sudcom a úradníkom. Celá vec dospela až do štádia zrušenia mučenia a stala sa základom pre myšlienku zrušenia trestu smrti. Mimochodom, 63-ročný obchodík Calas bol vzdialený príbuzný druhého veľkého renesančného mysliteľa baróna z Montesquieu (preto sa prípad tak dobre propagoval – a ešte kvôli ďalším bohatým príbuznym, niektorým dokonca za hranicami). Voltaire poznal zvnútra Bastilu a vedel, čo je nespravodlivosť. Vyťahoval sa že,  celý život písal, aby sa veci menili, nie pre pocit z písania, ako tej trpák Jean-Jackues Rousseau. Keď sa o prípade dopočul, útrúsil: „My síce nestojíme za veľa, ale hugenoti sú ešte horší.“ Ale vŕtalo mu to v hlave, stretol sa s najmladším synom kupca, zistil si viac a zmenil názor. A tak začala Voltairova trojročná krížová výprava za modernejšiu spravodlivosť.

Aby sme boli čestní, tak to neboli len Voltaire a Montesquieu (v čase vraždy 10 rokov po smrti), ktorí hnali nové myšlienky v oblasti práva. Veľmi dôležité boli návrhy nenápadného Taliana Cesare Beccariu, ktorý vo veľmi tenučkej knižke zhrnul moderné zásady práva, ktoré platia prakticky aj dnes – odsúdil mučenie, neprimerané tresty, dokazovanie vynútenou výpoveďou, zaviedol prezumciu neviny. Keby nebol taký trkvas, tak by bol dnes docela slávny. Avšak chudák Cesare bol beznádejne nespoločenský neohrabaný tĺk – keď ho pozvali do francúzskych salónov, tak sa medzi veľkými chvastavými hlavami stratil a nikam v živote potom už nešiel. Jeho nápady preberali iní.

Ale späť k prípadu. Po dvoch dňoch vo väzení Jean Calas zmenil výpoveď. Povedal, že prvú verziu s votrelcom si vymyslel, pretože samovrahmi cirkev pohŕdala, nechcel, aby syna vyzliekli donaha a vliekli po ulici. Nevedel, že šepot vonku tvrdí, že „votrelec“ neprišiel zvonku domu, ale zvnútra. Takže po novom Calas uviedol, že syna našli obeseného na drevenom preklade nad dopoly otvorenými dverami. Nastal veľký buzz – široko sa pretriasalo či to mohli dvere vydržať a podobne.  Jeden sudca prípad verne zrekonštruoval pomocou, ehm, šnúrky a ceruzky. Skrátka, vyvstalo veľa technických otázok, na ktoré by vedela odpovedať len učebnica fyziky pre 3. ročník Ľuboša Blahu. Pretriasalo sa, že mladému synovi sa hnusila práca v obchode, že kamarátom sa chválil s novým modrým oblekom (to predsa samovrahovia nerobia) a v celom prípade vystupoval katolícky sluha hugenotskej rodiny.

Vyšetrovateľ dal vyhlásiť, že zatajení svedkovia budú exkomunikovaní z cirkvi. Prihlásilo sa 100 ľudí, z ktorých každý mal historku, čo kedy kupec povedal pekárovi, čo jeho manželka vravela krajčírovi a čo videl holičov kamarát, keď šiel do krčmy. Neexistoval žiadny zásadný dôkaz vraždy, len milión drobných opletačiek. Čo stačilo na to, aby sa mladý Marc Antoine stal takmer svätým – pochovali ho s poctami ako katolíka, hoci nikdy nekonvertoval, slúžili sa za neho bohoslužby a pod.

Súd na radnici Toulose bol neúprosný – osem sudcov hlasovalo za vinný, päť si nebolo istých (pričom iba jeden z nich navrhoval oslobodenie). Keď bol rozsudok smrti na svete, vypočul slávny súd konečne aj kupca Calasa – v mučiarni.

Kupec tvrdohlavo zapieral vraždu. Sudcovia boli prekvapení – nazdávali sa, že kupec pri mučení udá celú rodinu a záležitosť sa rýchlo skončí. Naťahovali ho na škripci pomocou kladiek a závaží, až mu kĺby vyskakovali z puzdier. Potom mu do úst vložili dve palice, aby mu ich roztiahli. Zapchali mu nos a naliali do neho 13 litrov vody. Kupec sa stále nepriznal. Ctihodní sudcovia boli zaskočení – to nečakali.

Prišiel čas vyjsť z tajnej mučiarne a urobiť verejné divadlo. Sudcovia sa nazdali, že dedko je starý a vetchý a všetko zo seba šikovne vyklopí. Kupca ukrižovali a kat mu systematicky polámal všetky hnáty. Potom ho natiahli tvárou k nebu na koleso,  dali mu dvojhodinovú pauzu na rozmyslenie a začali ho ďalej lámať. Zvyšky tvorca, čo sa kedysi volali Jean Calas dokázal povedať, že je nevinný. Sudcov to ešte viac zmiatlo. A nakoniec ich zaplavila neistota, keď ľudské ostatky na kolese vyhlásili, že im odpúšťa ich hriechy. Všetci diváci videli muža, ktorý odišiel majestátne, polámaný iba na tele, ale nie na duši či viere – spoločnosť zaplavil súcit a sudcov pocit trápna. Nakoniec prepustili 5 zvyšných členov rodiny kupca, čo odporovalo pôvodnej verzii o vražde.

Do veci sa vložil Voltaire. Skôr prinútil ako presvedčil vdovu, aby sa odvolala – a celé to sám zaplatil. Do prípadu zatiahol všetkých priateľov právnikov (a Voltaira poznal každý), dokonca si zohnal mladého vyšetrovateľa ako v Jackovi a tlsťochovi. Začal čítal zákony a fascinovalo, aká zbierka nezrozumiteľných nerozhodných hlúpostí to je. Nakoniec prípad odpečatila parížska vláda, ktorá si „spis“ vzala k sebe. Voltaire produkoval energickú kampaň, vydával brožúry a traktáty, hromžil na všetkých zúčastnených v Toulose (a nepríjemne fakty skresľoval, aby viac sedeli jeho propagande). 40-členný apelačný súd v Paríži kupca Calasa zbavil viny. Život nemohli vzkriesiť, ale aspoň očistili jeho dobré meno. Nové právne princípy sa začali šíriť do sveta – pozvoľna končil stredovek.

Dialektický rozpor v rozprávke Soľ nad Zlato

Soľ nad zlato
Ok – chápem. Rozumiem, prečo poučenie z rozprávky zdôrazňuje úžitkovú hodnotu chloridu sodného, aj to ako sa jeho minerálna forma voľakedy ťažko dobývala. Aj to, že v stredoveku nejak tušili, že bez soli ostanú dehydrovaní a inzulín im začne spôsobovať veľké problémy (ak sa rovno neobžerú zákuskami).
Dajme tomu, že prijímam aj fantastickú deus ex machina, ktorá zabraňuje nakúpiť si dostatok soli za zlato (ak sa soľ prepadla pod zem, čo im bránilo ju vykopať? No – nechajme to tak). Tu to začína byť divné – soľ mizne presne na hranici, a ako vieme, v stredoveku ešte nemali cez cestu závoru, pri ktorej Lasica dojí kozu. Hranice neboli definované presne – a aj rieky z roka na rok putovali. Ale dobre.
Nikto z dvora sa však nepozastavil nad tým, čo povedala otcovi prostredná princezná. Ktorá sa vyjadrila až po slečne so zlatom a evidentne jej axióma bola menej hodnotná. V stredoveku bolo totiž zlato nedosiahnuteľná cennosť – v Európe bolo množstvo strieborných nálezísk, ale zlatom disponovali len králi a duchovenstvo. Dokonca sa ani neplatilo zlatými mincami – tie boli iba v gréckom (byzantskom) svete, u nás bolo najcennejšie striebro. A zlato malo ku striebru o dosť lepší kurz ako dnes, keďže sme sa naučili krajinu plundrovať kyjanidovou metódou.
Prečo nevyhnali rovno aj prostrednú princeznú? A čo mala za lubom?
Radšej teda ani nerozoberať, čo prostredná dcéra povedala v Dobšinského verzii 😛. Doslovne riekla, ehm: „Otče drahý, ja vás mám rada ako svoj vienok zelený“. Túto verziu by som deťom už radšej nečítal – aj keď nepochybujem o čerstvosti vienka danej slečny a o jej láske k nemu. Vo filmovej verzii (s nadabovanou Šafránkovou) prostredná princezná vyzerá ako predavačka v Zelovoci, preto takticky zoširoka opisuje všetky poklady sveta, aj keď nie je jasné, či má na mysli drahé kamene, kovy či snáď iné „poklady“.
Rozprávka končí tak, že Maruška má čarovné vrecko „z ktorého brali a brali, a nikdy sa soli nedobrali, nikdy im už nechýbala.“ Posledný enviromentálny blud by som cenzuroval aj dospelému publiku. Začínam trochu rozumieť cancel kultúre a prečo si berie na mušku klasické rozprávky.

Prasa Pištík z Farmy zvierat

Pištík - Squealer

Najvýstižnejšie správy o ľudstve netreba vpisovať do archipelágov – zmestia sa pohodlne aj do 100 stranovej útlej knižôčky. Ako Orwellova Farma zvierat. Odporúčam.

V tejto alegórii sa ocitlo pozoruhodné množstvo postáv z histórie, ale ich archetypy máme aj dnes. Samozrejme – hlavnú rolu hrajú prasce. Každý sa ľahko dovtípil, že Major bol Marx (alebo Lenin), že Napoleon predstavuje Stalina, Kuliš (po slovensky Snehuliak) bol Trockij… nuž a prasa nášho článku Pištík (slovensky Kvičiak, anglicky Squealer) predstavuje hlavného propagandistu Farmy. Použijem jeho české meno. Môže ísť o Molotova, alebo trebárs ľubovoľného novinára hlavných Stalinových novín Pravdy. Medzi zvieratami sú emigranti, básnici, agenti NKVD, naivní dôverčiví robotníci, veriaci, ale aj naše obľúbené ovce, ktoré svojim jednoduchým bľačaním prehlušia akúkoľvek kritiku.

Sám Orwell sa mohol pasovať do postavy osla Benjamina, pravda, ten v knihe radšej mlčal, čo Orwell nemal v povahe. Určite však nebolo jeho cieľom označiť všetkých komunistov za prasce, pretože on sám bol komunista. Kniha opisuje, čo sa stane so socializmom, ak sa socialisti premenia na tých, ktorých predtým vyhnali.

Pištík je fanatický manipulátor, ktorý prekrúca všetky fakty a z čiernej robí bielu (alebo ak chcete – z vody cocacolu). Pištík je demagóg – jeho prejav pôsobí na dav zvierat, ktorý nevie poriadne čítať ani premýšľať. Práve jeho myšlienky držia farmu pokope, po tom ako musel ujsť hlavný mozog prasa Kuliš a vodca Napoloen sa uchyľuje iba k násiliu.

Na začiatku prasce predstavia ostatným zvieratám 7 prikázaní zvieracieho socializmu. V priebehu knihy všetky prikázania začnú prasce porušovať, aby však nenastal zmätok pred zvieratami, poveria obratného rečníka Pištíka, aby to nejak žehlil. A Pištík žehlí – po nociach prikázania prepisuje, niečo vyčiarkuje, niečo dopisuje – ako sa mu to hodí (keď prasce začnú holdovať alkoholu, Pištík do prikázania dopíše, že zakázané je piť „príliš veľa“, hoci prasce evidentne nepoznajú svoju mieru).

Pištík sa ako hlavný poskok režimu stáva čoraz skorumpovanejším a zakrýva čoraz drzejšie požiadavky prasiat. Všetky neúspechy zvaľuje na emigrovaného Kuliša okolo ktorého vytvorí kopu fantasických mýtov. Nakoniec prikázania zredukuje do finálnej vety: „Všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.“ (Ovce nechápu ani túto vetu, preto bľačia dokola iba Štyri nohy dobré, dve nohy zlé.)

Prasatá sú čoraz cynickejšie a začnú sa uchyľovať k zabíjaniu, čo Pištík vysvetľuje tak, že jednoducho niekto ochorel alebo ho odviezli do nemocnice. Pôvodne Pištík na zvieratá vyťahoval len malé lži, aby si pomohol v neistých rétorických situáciách a pri dialektických rozporoch (ktoré vedel lepšie vysvetľovať Kuliš), malé lži však prerastú do obrovských klamstiev.

Poradí si napríkald s obhajobou stavby Veterného mlynu, ktorý vodca Napoleon sprvu odmietal. Pištík jeho náhlu zmenu názorov vysvetlí ako prešibanú taktiku, hoci tie múdrejšie zvieratá si pamätajú, že opakuje v podstate slová vyhnaného zločinca Kuliša.

Pištík vznostnými slovami opisuje svojho vodcu a pri každej príležitosti vysvetľuje nové usporiadanie – nie je možné nechať vládnuť všetkých, preto sa vodca Napoloen za všetkých obetuje. Z Farmy sa stala totalita a Pištík tancuje na svojich kopýtkach a vrtí vzrušené chvostíkom, keď vysvetľuje, že zvieratá musia slúžiť kvôli svojmu dobru.

Keď Farma začne obchodovať, prijímať peniaze a dokonca nadviaže styky so susedmi (jeden reprezentuje Hitlera), tak Pištík neúnavne obchádza Farmu a všetkým vysvetľuje, že sa to neprieči ich prvým myšlienkam – a musí už pristúpiť k vyhrážkam, pretože prasce boli pôvodne presne proti všetkému, čo začali zavádzať.

Keď začnú prasce žiť ako ľudia, Pištík vytiahne svoj najčastejší argument – chcete, aby sa vrátil pán Jones (pôvodný majiteľ farmy, kapitalista). Túto myšlienku opakuje neustále dokola a dokáže ňou obhajovať už i vyslovené zločiny, napríklad vraždy sliepok.

Vodca Napoloen sa medzi zvieratami takmer neukazuje. Ak potrebuje vysvetliť niečo, pošle jednoducho fanatického klamára Pištíka ochotného vymyslieť si čokoľvek… alebo novú generáciu psov s vymytými mozgami.

A takto skončil socializmus na Farme zvierat – prasce sa zmenili na ľudí, len sú oveľa horšie, sú bohaté, prežraté, pohŕdajú prácou a bránia sa zmesou propagandy a násilia.