Na pive

Autoradmin

Krampus: Miesto 150 čertov 150 rúk s telefónmi

Krampus Piešťany

Na pochod čertov v Piešťanoch som čítal iba  samú chválu. Dokonca ho na svojich reklamných plochách promoval sám pán trnavský arcibiskup.

Ale rátal niekto sľubovaných 150 čertov naozaj? Ja som len na pár sekúnd zahliadol akési plastové rohy. Keby som bol Cicero, tak by som výlet opísal takto: “Veni, mihi manducare, et vidi stercore.” Podujatie si zaslúži aj trošku zdravej kritiky.

Mal som čas. Doviezol som sa do Piešťan. Chyba sa ale stala, že som uveril programu, že samotný pochod bude o 17.00 hodine. Na Facebooku to niekoľkokrát zdôrazňovali. Keď niekto komentoval, že prído o šiestej, tak mu organizátori napísali, že to dôjde tesne po pochode. Vďaka týmto informáciám som nadobudol pocit, že pochod bude naozaj o 17.00 a o 18.20 môžem ísť veselo domov.

17.40 som stál asi 20 metrov od kruháču pred Auparkom (tzn. v úplnom strede) podujatia a nič sa nedialo. 50 minút som stál jak cicina! Našiel som si pekné miestečko za malými deťmi, takže nad ich malými hlávkami bolo vidno na cestu. Akurát nikde žiadny čert. Na to, že kvôli Krampusu zablokovali centrum mesta, tak mali rozvrh dosť na saláme.

Za tých 50 minút sa toho veľa zomlelo. Napríklad došla monthypythonovským spôsobom obézna pani a v tej tlačenici zahlásila svojmu zničenému spoločníkovi: “Tu je miesto, pred tohto pána sa postavíme” a skúsila strčiť svoj telesný stoh sadla na mojich 10 centimetrov štvorcových, na ktorých som stál. Každý pes, čo šiel okolo, čuchal tej tetke, čo má vo vrecku. Stavil by som sa, že si v stánku na trhu kúpila údenú klobásu.

Detičky nevyzerali z čakania nadšene. Okolo sa potácali sobotní opilci. Vedľa mňa stál nezúčastnene akýsi namrzený pár. Niekoľkokrát sa zrazu prehli o 90 stupňov dozadu, na tvári vystrúhali šťastnú grimasu, odfotili si selfie a ďalej čakali vytočení dogabaní ako na súdny deň.

Rozviazala sa mi šnúrka. Skúsil som si ju zaviazať trasením nohy, ale nešlo to. Naraz tá majiteľka údiarstva zrevala: “Ešte raz sa zohneš, tak ti dám facku! Však ich máš zaviazané.” Tak som po 50 minútach opustil svoje teplé miestečko kde sa nič nedialo a videl som, že sa konečne nejakí čerti blížia. Dokopy boli asi štyria. Je možné aj že ich bolo 150, len som cez ten les rúk s telefónmi videl veľké hnedé.

Pravdepodobne čerti robili na ceste šašoviny, lebo sa ozvývalo výskanie z prvého radu. Stále som videl to isté. Myslím, že organizátor mal málo zábradlia, preto celý pochod urobil na takom malom plácku. Úplne chápem to arcibiskupove rozčarovanie, keď vystúpi zo svojho Micubiši Padžero s 10 metrovou pláštenkou, ktorú mu pridržiavajú miništranti a potom sa hodinu na tej zime nič nedeje. Krampus bol pre mňa veľké sklamanie.

A to bolo celé. Ešte som sa vymočil pri kríčku a išiel som domov. Na Facebooku písali, že Ľuboš Blaha má 40ku narodeniny. Cítil som sa ako druhý najzbytočnejší človek v celom vesmíre.

 

Adventné trhy v Trnave

Slaninový šporheltník

Trnavské trhy patria tradične k tým najlepším u nás. Rád tu chvátam. Aj keď si musím poznačiť, že po dlhom čase som objavil asi najhorší slovenský burger.

Slaninový šporheltník. Najskôr to lepšie. Toto sa mi veľmi páči. Je to ako palacinka/lokša, len z lievancového cesta. Na fotke hore som to otvoril, aby tomu bolo vidno vnútornosti… nejaká bryndza  (alebo syr?), uhorky. Tetka, čo mi to naložila to mala v ruke. Šporheltník skrátka sedí do mojich chutí a nebol ani mastný, žeby som sa zagebril. Za 4.50 eura.

Trhance jak párance

Trhance jak párance. Tieto pojazdné “slíže” možno poznáte. Ak nie, tak odporúčam. Z nejakého dôvodu práve pri nich stál obrovský rad, najväčší na trhoch. Poctivo som si ho vystál, reku s čím ma prekvapia. Medzi makovými, strúhankovými a neviem ešte akými slížami som vyvolil tvaroh. Moja obľúbená kombinácia. Ale hm. Chlapík tvaroh nemal pomiešaný s cukrom – len mi tak hodil lyžičku do stredu a ešte som dostal jednu navrch. Slabina týchto skvelých párancov je tá fastoodová vysoká nádoba z papiera – nedá sa v tom nič pomiešať. Takže som mal miestami extrémne sladké a miestami vôbec sladké slíže :P. Ale inak pozitíva recenzia. V maličkom stánku na kolieskach stáli 4 ľudia, vyzerali ako rodina, 3ja ručne nonstop trhali do hrnca a jeden predával. Ešte aj 80-ročnú babku zapriahli do roboty. Tiež za 4.50 eura.

Divinový burger

Divinový burger. No a potom sú tu tie Achilove päty trhov. Napríklad tento burger za 6,90 eura. Čakali by ste niečo extra, nie mäsovú žemľu ako na železničnej stanici. Mäsko bolo možno z Daňka – iba tipujem, lebo Danielove klobásy mali vyložené a pulte. Pani v stánku bola síce milá, ale som si skoro istý, že ona burgre nemá rada ani ich neje, len sa niekto zas dopočul, že sa s tým dá prevádzkovať živnosť a tak to aj vyzerá. Horší burger som asi nemal (ehm – v živote?). Žemľa bola neskutočne suchá. Bál by som sa ju dať do strúhanky. Ako by som sa najedol piesku. V ústach mi vyschlo ako Blahovi, keď sa ho opýtajú na Paškove firmy. Priznám sa, nedojedol som, nedalo sa. Asi v ňom bolo trošku omáčky, ale tá vytiekla cez tenky papierik dole, lebo som kukal, že dáky psík na vodítku podo mnou niečo oblizoval a ešte som mal aj zagebrený kúsok rukáva, takže mi ho psík doma oblizuje už dva dni.

Štefan Moravčík: básnik, milovník a Záhorák. Najlepšie mu ide tvorba pre deti

Štefan Moravčík Povesti o slovenských hradoch

V záhoráckej obci Jakubovo by ste Moravčíkovcov našli viac. Z jedného nenápadného chlapca vyrástol jeden z najväčších básnikov súčastnosti. Starý pán Moravčík je jedným z posledných, ktorí sa vedia hrať s naším jazykom a dokonca vymýšľať nové slová.

Kedysi vraj s Dušanom Mitanom propagovali erotiku v literatúre, v dnešnej prejedenej dobe už radšej číta severské detektívky. Desať rokov bol normalizovaný, nemohol písať, len utierať prach z kníh v knižnici. Vraveli sme, že je veľkým básnikom? Iste, patrí k starým puškám typu Hevier a Feldek. No musíme mu priznať aj plno prózy. O rodnom Záhorí toho popísal strašne veľa. Jeho najslávnejšie evergreeny sú knižky, ktoré vychádzajú viackrát po sebe. Knihy od básnika Štefana Moravčíka:

  • Povesti o slovenských hradoch. Pútavé príbehy o starých hradoch, keď ešte neboli ruinami, ale v rukách mocných hradných pánov.
  • Veselé potulky (po Slovensku, po svete). Literárna vlastiveda pre deti, ktorá sa číta skoro sama.
  • Moravianska venuša. Niektorí píšu o histórii chronologicky faktograficky, niektorí zase vo veršoch. Toto je veľmi príjemný druhý prípad.
  • Záhorácky raj. Ak chcete vedieť, prečo je práve kraj za Malými Karpatami pupkom sveta, skúste túto knižku.

Štefan Moravčík býval voľakedy rebel. Už ako zrelý šéfredaktor Slovenských pohľadov ešte stále privádzal mladé študentky do pomykova svojimi kvetnantými nápadmi. Dokonca si trúfol do slovenčiny preložiť Hrabalove diela (čo je ako keby sa niekto pokúšal preložiť Švejka). Prekladal aj Shakespeara alebo uhládzal texty pre Národné divadlo. Veľký znalec histórie (ostatne, vyštudoval dejepis a filozofiu) považuje za barbarstvo, keď si básnik nájde normálne zamestanie. Básnik má byť podľa neho robotníkom, ktorý stláča a hnetie dužnaté slovo z plnej reči, aby konečne pustilo šťavu, aby sa nerozplynulo v dudlavej mlčote.

Dôvod, prečo je stále v čítankach na základných školách a prečo ho v súťažiach recitujú školáci je ten, že sa spisovateľ vždy vedel vrátiť nohami na zem. Verše pre deti alebo trebárs rozprávky či vtipné detské anekdoty mu vždy išli najlepšie – a preto sa z učebníc zrejme dlho nevytratí. Básničky tohto pána idú pod kožu veľmi ľahko.

 

Test držiakov na mobil do auta

Držiak mobil auto

Pohodiť mobil v aute na sedačku spolujazdca nie je najlepšia varianta. Buď Vám ho niekto zasadne, alebo sa pri prvej zákrute vmedzerí do sedačky a loviť ho za jazdy nie je práve bezpečné. Mobil patrí do držiaka. Tie modernejšie varianty Vám mobil pokojne aj rovno nabijú. Vyskúšali sme za vás 5 najpredávanejších typov. Ktoré v súboji vyhrali a prečo?

Najväčší predajca mobilného príslušenstva v SR ProMobily.sk nám pomohol vytipovať 5 najobľúbenejších a zákazníkmi najviac kupovaných držiakov na mobil. Tieto držiaky nám aj poskytol k otestovaniu. Upevnili sme ich do našich automobilov a náš 14 denný test držiakov do áut mohol začať.

Prvé rozhodovanie: držiak na čelné sklo alebo do vetracej mriežky klimatizácie?

Prvá otázka prišla vzápätí. Existujú dva druhy najpredávanejších držiakov. Tým prvým sú držiaky na čelné sklo (upevní sa pomocou veľkej prísavky) a tie druhé sa upevňujú pomocou “svorky” do vetracej mriežky klimatizácie. V našom teste sme mali 2 držiaky na čelné sklo (krkový a kĺbový) a 3 držiaky do vetracej mriežky.

Výhody a nevýhody držiakov na čelné sklo

V našom teste sme vyskúšali dva držiaky na čelné sklo. Jeden bol tzv. “Krkový”. Hovorí sa mu tak, pretože pripomína husí krk. Je dlhý a dá sa tvarovať. Veľkou výhodou je, že si ho nasmerujete prakticky kamkoľvek. Celú dobu sme na telefón veľmi dobre videli a skvele sa preto hodí, keď používate mobil ako navigáciu. Na druhej strane ale dĺžka tohto “krku” zapríčiní, že na nerovnej ceste sa mobil trošku pohyboval. Osobne, pre každodenné použitie by sme volili radšej kĺbovú variantu držiaka na sklo. Ten je pevný, takže nepodlieha otrasom a pomocou kĺbu ide tiež pomerne príjemne nasmerovať pre komfortné videnie. Skvelou variantou je držiak, ktorý je priamo spojený dobíjacím káblom a ak váš telefón podporuje bedzrátové nabíjanie, tak sa telefón pri vložení do držiaka začne automaticky dobíjať.

Zhrnutie: držiaky na čelné sklo s dlhým krkom by sme odporučili vodičom, ktorí jazdia v kamiónoch alebo VANoch, kde je veľká vzdialenosť od čelného skla. Dlhé typy držiakov túto vzdialenosť skráti a vodič dosiahne pohodlne na mobilný telefón. My ako vodiči bežných typov osobných automobilov sme ocenili skôr kĺbové držiaky alebo držiaky do mriežky.

Držiak do auta

Držiaky do vetracej mriežky: mechanické

Držiaky do vetracej mriežky sme mali hneď tri. Jeden bol mechanický (upevňuje sa podobne ako u držiakov na čelné sklo roztiahnutím svorky) a ďalšie dva boli magnetické (upevňujú sa pomocou magnetu).

Najprv k tomu mechanickému

Zhrnutie: Páčil sa nám jeho veľmi minimalistický dizajn. V aute takmer nie je vidieť a pritom je maximálne funkčný. Držal dobre, v aute sa nám nijako nepohyboval. Najlepšia varianta je nechať ho stále upevnený vo vetracej mriežke a iba doň vkladať a vyberať mobilný telefón. Ako drobnú nevýhodu (oproti magnetickej variante, o ktorej budeme písať nižšie) vnímame, že vkladanie držiaka nie je toľko komfortné (u magnetu jednoducho priložíte a hotovo). Pri mechanickej variante musíte držiak roztiahnuť. Na druhú stranu výhodou je, že tento držiak potom môže použiť ktokoľvek. Aj ten, kto nemá svoj mobilný telefón opatrený magnetickou nálepkou (ktorá je potrebná u magnetickej verzie).

Držiaky do vetracej mriežky: magnetické

Testovali sme hneď dve varianty magnetických držiakov na mobil do auta. Klasické a s možnosťou bezdrôtového dobíjania. Varianta magnetických držiakov nás nadchla zo všetkých najviac. Hlavne pre svoju veľmi jednoduchú manipuláciu. Držiak sa vždy skladá z dvoch častí. Tou prvou je držiak do vetracej mriežky a druhá je nalepovacia kovová samolepka, ktorú si umiestnite na váš mobilný telefón. Ak si nechcete samolepku priamo lepiť na telefón, stačí ju dať medzi mobil a silikónový obal. Magnet bude fungovať aj tak (u nabíjacej varianty držiaku ale odporúčame lepiť priamo na mobil a dobíjať bez obalu, je to rýchlejšie).

Zhrnutie: magnetické držiaky do vetracej mriežky sa nám veľmi páčili. Držali pevne a manipulácia s nimi bola naozaj pohodlná. Mobil sa len priloží k držiaku a sám sa veľmi dobre prichytí. A rovnako tak ľahko sa odopne. Perfektné je, že keď si na tento “rituál” zvyknete, už nikdy nebudete hľadať spadnutý telefón kdesi na sedadle alebo v nejakej priehradke, pretože všetko bude mať svoje pevné miesto.

Všetky popísané držiaky sú k dostaniu v mnohých farebných variantách a najrôznejších prevedeniach. Určite odporúčame pozrieť sa na všetky varianty držiakov do automobilov – samotných nás prekvapilo, ako krásne môžu vyzerať a že sa vlastne môžu stať aj ozdobou auta.

Ako sa holiť s novým tetovaním

Tetovanie

Ako idú dokopy holenia a tetovania? Otázka, ktorú v štúdiu určite položte.

Nesprávne holenie vám môže poškodiť vaše nové tetovanie – ak sa príliš ponáhľate alebo sa neporadíte s vaším umelcom. Pri neodbornom holení si môžete zrezať tenučkú vrstvu pokožky, alebo sa môžu stratiť niektoré fragmenty atramentu. To sa môže stať počas fázy hojenia tetovania – a tých fáz je niekoľko. Avšak ak je už tetovanie zahojené, usadené, farba sa stane súčasťou kože a koža je zdravá, môže sa holiť ako normálne.

Holiť sa pred tetovaním?

Tatéri nemajú radi, ak sa s nimi klient neporadí dopredu. Najhoršie je, ak človek príde čerstvo oholený s podráždenou pokožkou (hoci on sám to podráždenie nemusí vnímať). Opýtajte sa dopredu. Ak bude tatér potrebovať niečo oholiť, má na to vybavenie. Alebo vám môže odporučiť miesto, kde vám odstránenie chĺpkov urobia profesionálne, alebo aké ochranné pomôcky si máte na citlivé miesto nanášať. Pokožka by mala byť čistá, bez vrstvy odumretých buniek, hydratovaná atď.

Ako dlho sa tetovanie holí?

Je to individuálne, väčšinou medzi 2 a 4 týždňami. Niektorí uvádzajú aj napríklad 5 dní, ale je dobré byť trpzelivý. V extrémnych prípadoch je tetovanie “zdvihnuté” aj niekoľko mesiacov. Počas procesu hojenia sa farba musí usadiť v nižšej vrstve pokožky, takže činnosti škriabajúce po povrchu kože už na tetovanie nebudú mať vplyv. Môžete použiť nejakú kozmetiku, olej, jesť vitamíny – tým ničomu neuškodíte. Najcitlivejšia je stredná fáza hojenia, vtedy je tetovanie najtmavšie, lebo vrchná stará vrstva pokožky sa odlupuje a nahrádza ju nová ochranná vrstva.

Holiť sa po tetovaní?

Ak si nahmatáte strnisko, môžete byť v pokušení oholiť sa. Avšak tetovanie je čosi ako séria drobných invázií do kože, citlivé miesto môže byť plné mini raniek, takže je lepšie počkať. Na to, aby ste zistili, že už je tetovanie zahojené a vy sa môžete normálne holiť existuje jednoduchý test – zo zavretými očami skúšajte jemnými dotykmi nerovnosti, hrboly alebo chrastičky na tetovaní. Ak cítite rozdiel medzi tetovanou kožou a okoliou nezasiahnutou (hranicu), tak pokožka ešte nie je zahojená.

Kapustové pirohy v Bojnickom dvore

Pirohy s kapustou

Ako zmeniť útroby na chemickú továreň.

Bojnický dvor je pekný kút pod zámkom, s domčekmi, suvenírmi, troškou kultúry atď. A s vkusnou reštauráciou… ktorá nemá jedálny lístok ani menu na internete, takže cestovateľ ide do veľkého neznáma :).

Veru. Za 8,50 som si dal tieto plnené pirohy. Bol to ojedinelý zážitok. Dámy, prosím ďalej nečítať. Budem písať o zážívaní po tomto obede.

Na prvom mieste však treba poznamenať, že tunajší kuchár robí všetko inak ako by som robil ja. Tak napríklad kapusta. Nenechajte sa mýliť obrázkom, v skutočnosti je jej tam veľmi veľa, len je skrytá pod pirohmi. Kapusta je tu sladká, ako k nejakej kačici. Ja by som sladkú nevolil. Nevolil by som ani obyčajnú slaninku vyškvarenú do úplne oškvarkova, dal som Oravskú, alebo údené mäso, alebo čokoľvek. Prišlo mi to celé ako zvláštná kombinácia, mimochodom, ale naobedoval som sa celkom dobre.

Nuž a potom o pár hodín doma to začalo. V jedení kapusty nie som žiadny začiatočník. Viem, že to obnáša sem-tam aj vypustenie nejakého toho bio obláčiku. A že som sa ich za život navypúšťal. No toto bolo úplne iné. Moje črevá sa rozospievali do takej kakofónie, že som ich vôbec nespoznával. Útroby sa mi premenili na zbraň hromadného ničenia. V živote by som nepovedal, že z ľudského tela môže vychádzať to čo zo mňa cca 1-2 hodinku vychádzalo. Nespoznával som ani audiovizuálny prejav – a ten omnis, to bolo niečo úplne iné, zvláštne a nevyspytateľné.

Takže až budem v Bojnickom dvore najbližšie, určite sa spýtam, čo dávajú do kapusty, keď som od nej taký hustý.

Ako mi prišlo zle z Vege Burgera

Vegeburger Páni Baklažáni

Pri vlakovej stanici v Nitre sú na prízemí jedného obytného domu Páni Baklažáni. Novotou voňajúce vegánske bistro.

Predtým tam bol nejaký startup, pokus o socialistickú krčmu (veľký priestor, 1 starý pult a rozhovor typu – Dobrý deň, prosím si jednu  Kofolu. -Kofola došla. Nedáte si radšej pivo?). To rýchlo skrachovalo a teraz sú tam tí Baklažáni. Moderné priestorné a vzdušné bistro v príjemných farbách a peknou atmosférou. Tak sa mi to teda zdalo, než ma prepadli prvé bolesti.

Na fotke vidíte Vege Burger. Zelenina, žemľa a varené zemiaky. Bol som hladný, tak som ho zjedol schuti – bolo to moje jediné jedlo dňa, lebo sme potom išli do lesa na hríby. Ani sa mi ho nechce viac opisovať, lebo by sa k tomu mala vyjadriť skôr regionálna hygienička alebo obchodná inšpekcia. Slovom Vege Burger ako som nečakal. O cca tri alebo štyri hodiny som sa už na inej vlakovej stanici skrúcal v bolestiach.

Tak zle mi nebolo hádam už niekoľko desaťročí. Možno keď som mal sedem rokov a pohltal som celú mikulášsku výslužku naraz. Kompletne ma niečo zvnútra zalepilo, nedalo sa mi ani sedieť ani stáť. Ako keby sa mi v útrobách liahol prerastený votrelec.

A teraz sa vrátim k myšlienke, že to bolo moje jediné jedlo dňa a nič iné som nemal. Tak čo bolo teda v milom vegeburgríku? Tipoval by som to na tú červenú cvikľu. Možno to ani nebola cvikľa, lebo všetky cvikle čo som v živote jedol boli sladkokyslé. Táto bola iba kyslá, veľmi veľmi ostro kyslá. Žeby tá bola pokazená? Alebo to bolo niečo iné? Skrátka a jednoducho – k Vege Burgeru by mali dávať aj čierne uhlie a tablety na trávenie. Fuj, to bola skúsenosť.

A prečo tu tak remcám? Lebo tomuto bistru oveľa viac (šup na web alebo FB) záleží oveľa viac ako iným, že majú patent na zdravé jedlo. Samozvaní sudcovia, čo presne vedia, čo je najzdravšie na svete a čo škodí. Robia o tom workshopy. Majú predražený obchod so zdravými potravinami. V praxi som po návšteve u nich rozmýšľal o chirurgickom zákroku.

Tučný kocúr burger Trnava

Po pár dňoch som si musel napraviť vieru v svet. V Trnave v Tučnom kocúrovi, na mieste, kde sa nikto nemusí hrať na hogofogo health manažéra. Prostý Chorizo-Jalapeño burger za 6.50. Hranolčeky a zaúdená majonéza k tomu. A svete div sa, nič mi nebolo.

Ešte na tému Tom Yum: Rambus vs Naam

Tom Yum polievka Bistro Rambus

Pred časom som tu porovnal 3 Tom Yum polievky a výsledok asi nebol svetoborný, keďže som sa dopracoval k tomu, že najlepšia je tá najlacnejšia z nákupného centra :). A tá najdrahšia je len taká ostrejšia voda. Aby bol svet v rovnováhe, tak som vyskúmal nejakú tú zlatú strednú cestu a vylepšil si názor na tieto polievočky.

Tom Yum Shrimps polievka v Bistro Rambus. Túto majú v Seredi. Presný popisok znie: Thajská tradičná polievka s kokosovým mliekom, rybím vývarom, shitake hubami, citrónovou trávou, thajským koriandrom, cibuľkou, cherry paradajkami, krevetami a ryžovými rezancami. Možno tam nie je úplne všetko – neviem.  Ako vidno na hornom obrázku, podbral som obsah lyžicou, aby bolo vidno, že polievka za 5,90 eura je plná vecí. Ostrá, kyslá a zároveň vyvážená s hríbmi a krevetami. Padne veľmi dobre. Ale o maličký fúzik by som dopredu posunul druhého súťažiaceho.

Tom Yum polievka v Naam Thai food vo Freshmarkete v BA

Tom Yum v Naam Thai Food vo Freshmarkete v BA. Čo sa týka obsahu a objemu, povedal by som, že je na tom podobne ako tá polievka hore… akurát táto bola lacnejšia. Iba 3,50, to je príjemná cena. Navyše – dostal som na výber, z troch veľkostí, či chcem verziu s nejakým mäsom alebo bez… a ešte sa ma spýtali aj či do nej chcem rezance (to som myslel, že je samozrejmosť). Takže po pár mesiacoch som si vybral obľúbenú Tom Yum – ktorú na potvoru robia na mieste, kadiaľ sa nepohybujem :).

Los Mexikas vs Hacienda Mexicana v Bratislave

Tacos de costilla v Los Mexikas

Zozimuje sa, je čas na hutnejšie a výživnejšie jedlo. Ideálne od národa, ktorý je najtučnejší na svete (Mexičania predbehli Američanov). Pri tomto porovnaní dvoch mexických reštaurácií v Bratislavy som odišiel sklamaný. Všímate si ako rýchlo odpisujem tie podniky v centre hlavého mesta? :)

Tacos de costilla v Los Mexikas na Františkánskom námestí v BA. Ten najcentarovejší centar z bratislavských centarov. Nepovedal by som, že tu o 12.00 na obed budem sedieť v reštaurácii úplne sám. Na Tripadvisore si všímam hodnotenia ako “hidden gem” alebo “authentic and cozy”. Dovolím si hlboko nesúhlasiť s týmto hodnotením.

Je mexická reštaurácia mexická pretože v televízori hrá mexická hudba, steny sú vymaľované za žlto a zo stropu visia indiánske motívy? Samozrejme, že nie. Keď som vošiel, v reštike bolo nadymené, niečo sa tu spálilo – a nebolo klimatizácie a okien, aby sa to dostalo von. Sedieť  v tom nie je nič príjemné.

A čo je jedlo? Dlhý a pekný lístok. Skoro všetko je ale s torillami (to je ešte v poriadku). Objednal som si Tacos de costilla con niečo. Nepamätám si presne ten názov. Na internete sa to nedá dohladať (nemajú web), účtenku som nedostal, “pretože systému to trvá 5 minút”. Ani kartou som nemohol zaplatiť, lebo aj to bolo zamrznuté a po čakaní som za toto tacos dal 10 euro v hotovosti.

Horšie mexické jedlo som asi nemal. Hm. Ešte som nemal tacos, kde by boli cítiť iba tie kukuričné placičky. Boli zemité a veľmi prepečné – a nič iné v celom tacos som neucítil. Syr – nič. Tá priložená omáčka (do ktorého sa namáča nachos) mdlá a bez šance prehlušiť niečo. A to mäso… Studené. Vysušené. Bohvie z ktorého roku. Celé to bolo suché a zvláštne, aj keď pálivý pocit na konci ostal. Priateľský personál nízku kvalitu jedla nezachráni.

Baked beans in Hacienda Mexicana

Opečené fazule v Hacienda Mexicana (El diablo bar). Tiež v úplnom centre je tento dobre zariadený bar a reštika. Vnútri nikto nesedel, takže som tom mal celé pre seba. Len sa tam občas pritmolili opití zahraniční turisti v tielkach a šortkách (na konci októbra).

Jedlo oveľa lepšie. Pečené fazule na čili omáčke. Slaninka a syr – super. K dokonalosti chýbalo iba, keby boli tie zemiaky nejak opečené do chrumkava. To by som sa potom cítil ako Pravá ruka diabla Joe Trinity chvátajúci fazule rovno z panvice. A iba za 6,50 čo v tejto mokrej štvrti plnej cudzincov naozaj nie je veľa.

Čo mi pokazilo náladu? Pivo. Konkrétne Krombacher Weizen. Už som ho tu dakde recenzoval, takže na 100% viem, že môže byť oveľa lepší. Pšeničné pivá sú vždy trošku dokysela… tento bol do baterkova. Čisto citrónová paralyzujúca kyslosť pri pití piva. Keďže pivo má veľmi špecifickú farbu, všimol som si, že barman nalial jeden pohár toho istého bokom, ovoňal ho, lizol si a s odporom pivo vylial do umývadla. Načo sa aj s čašníkom na mňa naraz pozreli.

Keď som odchádzal a dostal štandardnú otázku, či mi chutilo, použil som štandardnú odpoveď “v pohode”. Takže nič moc, usúdil smutne čašník. Ehm, bol som nejaký plný, chcel som utešiť čašníka. Mali ste si dať niečo iné, povedal mi na to on.

Príbehy z kapitolu.

Krombacher Weizen

 

 

Kout a Mikkeller v La Putika

Mikkeller Peter, Pale and Mary

Minirecenzia bratislavských prevádzok, ktoré samy seba nazývajú La Putika. Bolo by pekné ich obísť šesť, ale ja som bol len v dvoch :p. Pokiaľ ma Google neklame, tak dvojka je na Klobučníckej ulici v centre a štvorka na Tomášikovej.

Mikkeller Peter, Pale and Mary. V dvojke som si dal toto malé (žiaľ) pivko, pri ktorom je na prvý pohľad jasné, že divný názov je veľmi dôležitý :p. Pivo je slabé, drahé (vyše euro za deci…), ale svojím spôsobom zaujímavé. Je to už niekoľký kus, na ktorý narážam, ktorý si uvádza veľmi moderne, že je to gluten free. Tomu sa nerozumiem veľmi, žeby to vyrábali z ovsa a nie z jačmeňa? Pre mňa si môžu písať aj vegepivo :P. Ako som spomenul, chutilo mi, pri svojej ľahkosti si pivko zachovalo akú takú ostrosť, a príjemný ovocný odér. Pena nebola veľmi krémová… a keby som to pivo poznal, pre vyššiu cenu by som si ho asi nedal – dobré pivo OK, ale zase nebol to až taký zázrak.

Koutská desítka

Kout desítka. V dvojke La Putike som si dal klasickú desinku. Mali síce na tabuli napísaný nejaký špeciál, ale bolo mi povedané, že ešte neprišiel. Hm. Veľmi rád by som zrecenzoval tohto eurokouta, ale vážne, už ma to ani nebaví, ani si nepamätám tieto drobné subtílnosti medzi rovnakými ležiakmi, ktoré vyhrávajú súťaže s menami ako Pivex a pod. Pivo pre kráľa Šumavy. Jasné, dal som si hneď ďalšie a potom som spokojne odkvačil, len už neviem, čo písať do recezie. Hádam len to, že si barmanka plietla Kout a Svijany, alebo že toalety v tých La Putikách nie sú veľmi na úrovni (prvá vec, čo treba na krčme pozerať – aké majú záchody. V La Putikách to boli skôr také hajzlíky). V tej dvojke napr. páni nemali na dverách ani ceduľu. Viem si predstaviť, ako taký hanblivý Japonec donesie plnú nádrž do hotela po 10 hodinách, lebo nenašiel správne zariadenie v centre Bratislavy.