Na pive

Autoradmin

Konektory sú všade. Ako ich kupovať

Konketory

Pre prevádzku akéhokoľvek systému, sú konekory kľúčové. Ak ich nevidíte, znamená to len, že sú skryté pod krytom – ale určite sú tam – v elektronike, v spotrebnom tovare, v priemysle, v ťažkých strojoch… Typológia konektorov je komplikovaná, ostatne, existuje ich zhruba pol milióna až milión (samozrejme, vyrábané podľa noriem). Konektory prenášajú prúd, signál, dáta, ale aj kvapalinty či plyny…

Ak ste elektrotechnik, viete, že správny konektor urobí váš výrobok ľahším, menším, lepšie ovládateľným, spoľahlivejším. Bežný človek sa s problematikou konektorov stretáva až keď niečo nefunguje… a keď je niečo pokazené, vo veľkom množstve prípadov to znamená, že je niečo s kabelážou alebo konektormi. Dobre vybraný konektor vám v budúcnosti ušetrí prostriedky za opravu. Aké sú zásady dizajnu konektora a na čo hľadieť, ak hľadáte tento nepriehľadnuteľný dôležitý detail?

  • Materiál. Plast, kov, kompozit, iný materiál? Vyberajte starostlivo, lebo materiál puzdra, kabeláže, kontaktov a zvyšku ovplyvní v budúcnosti spoľahlivosť konektora. Mosadzné, pochrómované alebo poniklované konektory sú tradične odolné, ale sú aj ťažšie. Ak potrebujete ľahké výrobky, určite zháňate plastové riešenia. Vo veľmi korozívnom prostredí (napríklad v potravinárstve) vládne nerezová oceľ. Mechanické zapadnutie samca a samice do seba je veľmi dôležité, ale ešte dôležitejšie je rátať s tým, že zákazníci budú konektory mechanicky nahmáhať viac ako im to zvyčajne doporučuje výrobca.
  • Správne elektrické vlastnosti. Napätie, prúd, počet kontaktov, izolačné vlastnosti, schopnosť prenášať prúd – pozorne študujte parametre od výrobcu a jeho testovacie výsledky berte vždy s istou rezervou. Dôležitý (a prehliadaný údaj) býva napríklad špecifikácia zvýšenia teploty – určite nechcete, aby sa má akákoľvek elektronika prehrievala v konektore, pretože to časom jednoducho vedie k znefunkčneniu.
  • Funkcie. Jeden konketor jedna funkcia. Avšak existujú aj hybridné konektory – a k ich existencii je veľa dobrých dôvodov – ktoré obsahujú prídavné funkcie a aj keď o ne zo začiatku nestojíte, časom ich môžete využiť.
  • Odolnosť kontaktov. Typ koncovky má priamy vplyv na odolnosť celej zostavy, ale kľúčový je kontakt. Určite sa vám stalo, že sa vám kontakt veľa krát zalomil (kov po čase oxiduje a pod.) a vtedy konektor musíte buď vymeniť, alebo sa ho pokúsiť opraviť. Musíte vedieť v akom prostredí budete konektor používať – pre ilustráciu, v dávnejšej minulosti mávali domácnosti celú elektroinštaláciu hliníkovú, čo sa však časom stalo neudržateľné, hliník sa lámal, horel, odchádzal – jednoducho sme potrebovali dostať všade meď (čo zároveň tlačí cenu tohto kovu horu).
  • Tesnenie. Každý konektor má v špecifikácie stupň ochrany, udávaný údaj od výrobcu. Znamená to, ako je konektor utesnený voči vlhkosti, prachu a ďaľším enviromentálnym ruchom, navyše pod rôznymi podmienkami, v rôznom tlaku, hĺbke, ovzduší… Ide o dosť kľúčovú informáciu pri kúpe konektora.
  • Miniaturizácia. Miniaturizácia postpuje aj v roku 2022. V elektrotechnike to znamená, že kde ste v minulosti potrebovali 2-3 konektory, návrhár súčiastky sa snaží o jednoduchosť a použiť iba jeden konektor. Niektoré konektory sú však natoľko zmenšené, že to už ohrozuje ich základnú funkciu – nedá sa miniaturizovať za každú cenu.
  • Servis a ručenie. Klasika, skontrolujte si pri kúpe dátumy – výroby, životnosti, dodávky, v akých podmienkach čo ako funguje. Aj dodávateľ musí niesť istú časť rizika za fungovanie konektoru.

Ak Fico a Kotleba zavelia, budeme mať aj u nás 80 percent zaočkovaných

Polícia SR a očkovanie

Mám teóriu. Nie je z mojej hlavy. Vlastne sa sem-tam objavuje pod príspevkami pravidelne: a síce, že keby páni Fico a Kotleba boli za očkovanie, zaočkovanosť na Slovensku by bola dávno vyššia. Ostatne, oni možno vakcíny v sebe už dávno majú. Cesty do exotických destinácií, fotky z lyžiarskych stredísk a pod., čiže zo služieb, kde vás pustia iba s Greenpassom… ťažko si predstaviť, žeby nejaká aerolinka pustila podnapitého cestujúceho na palubu len tak na dobré slovo.

Jasné, covidfašizmus, diktatúra, atómové bomby. Ako všetci vieme, každých pár rokov sa na Slovensku valí politická téma sľubujúca koniec sveta. Tentoraz je to iné len v tom, že politickú látku zdieľame so zvyškom sveta (nieže by nás to vyrušovalo).

Pamätáte si na rok 2015? Jasné, že nie. Vtedy nás frustrovali homosexuáli, rozvracali a rozberali našu štátnosť na súčiastky. Dokonca o tom bolo aj referendum. Pikatné bolo, že predseda parlamentu (a neskorší premiér) bol homosexuál, hlavný ideológ Ľuboš Blaha bol starý známy účastník gay pride pochodov a táto skupinka sa tvárila, že je „proti“. Kotlebovci rúbali scénu na triesky. Potom sa zistilo, že dvaja veľmi blízki Kotlebovi spolupracovníci dávajú svoje nahé fotky na internet a ponúkajú sex s ľubovoľným množstvom pohlaví v ľubovoľnej kvantite (koľko sa zmestí do domu). A bolo. Odvtedy o homosexuáloch na Slovensku už nikto nepípol.

Spomínate si ako bol pán Fico proti privatizácii? Bývala to jeho najväčšia téma. Najväčšie zlo bolo, ak štát pustil z rúk nejaký strategický podnik. Potom tento sociálny demokrat predal (veľmi ziskový) Telekom Nemcom. Nikto – ne-po-ve-dal ani pol slova. Absolútne ticho a nezáujem. Pretože neprivatizoval pán s modrou knižkou ale pán s červenou knižkou.

Kotlebovci… na scénu vstúpili (okrem hajlovania a uniforiem) s tým, že zakážu neprispôsobivých občanov. Časom sme zistili, že veľká časť z nich sú neprispôsobiví občania, že nie sú schopní normálne žiť, pracovať, platiť odvody (staré mercedesy nafarbené nazlato a dlhy v sociálnej poistovni), že nedokážu normálne hovoriť, len hučať. Schválne, kedy naposledy ste počuli kotlebovca hovoriť o neprispôsobivých občanoch?

A rozpomeniete sa ešte na to, čo bol u nás problém číslo jedna pred covidom? Invázia z moslimských krajín. Že naše ženy budú znásilňovať moslimovia (dnes Američania). Samozrejme, že nás nikto nezaplavoval a všetky znásilnenia vykonalo domáce obyvateľstvo. A predsa to ľudí vytáčalo viac do biela. Krik a vreskot. Potom Kotleba vzal manželku do moslimskej krajiny. A odvtedy sme o téme nepočuli ani slovo. Absolútne ticho.

V momente ako Frederika začala lietať za vtákmi do južných krajín, téma moslimovia zhasla. Ako sme sa bránili európskym kvótam. Nebolo väčšieho zla ako eurokvóty na utečencov. Potom Fico tú kvótu jednoducho splnil – zobral 150 ľudí. A odvtedy téma stíchla. To čo mal byť začiatok konca civilizácie dnes, už nikto nespomenie… Pretože tú kvótu vybavil Fico a nie Sulík alebo Radičová. To je celý vtip. Keď povie Fico to isté ako neoliberál, nie je to isté.

Slovensko je rozdelené na dva jednoduché systémy myslenia, niektorí sa tvária, že sú neutrálni, medzi tým (lepšie povedané nad tým), že sú rebeli , že žiadnemu politikovi nikdy nesadnú na lep, ale je to len samolož, sme dva tábory, jeden obrátený na východ (rovnako ako za čias Hurbana Vajanského) a druhý obrátený k východu chrbtom. Medzi tým nič nie. A každý sa rozhoduje len podľa toho, čo kde moderné. Nejakého konzistentného principálneho názoru naprieč desaťročiami nie sme schopní – ako malé deti. Aj tie americké základne začal Fico, stíhačky nakúpil Danko, bola to nudná záležitosť pred tromi rokmi a v inej konštelácii.

Keď sa Fico dostane do vlády, začne pomaličky propagovať vakcináciu, budeme mať aj my 80 percentnú zaočkovanosť. Téma vyhnije a skončí tak ako všetky štípajúce výbušné hádky predtým – nikto si už na ne nespomenie. A verte, nikomu nebude prekážať, ak poprední politici urobia otočku o 180 stupňov a prezlečú z noci do rána kabát.

Obrázok: FB strána Polície SR

Keď hudbe vládli eunuchovia

Farinelli

100 rokov vládli talianskej opere vykastrovaní speváci. A talianská opera – tá znamenala viac ako všetky opery vo zvyšku sveta dokopy. Každý taliansky štátik / mesto malo vlastnú operu – Taliani mali 60 unikátnych osobitných svätostánkov kvalitnej hudby. Nakoniec sa začalo kastrovanie zakazovať, predsa len to bol nechutný barbarský zvyk. A ako zvyčajne – zákaz neplatil pre Vatikán (ktorý ho inicioval).

Prví eunuchovia boli „strážci lôžka“ v starovekom Grécku. Taký staroveký obchodník mohol pokojne odísť na pár rokov do vojny, za obchodom alebo na zálety, a mohol si byť istý, že po návrate domov načapá manželku s otrokmi maximálne tak hrať starovekú obdobu hry Backgammon. Eunuchovia sa hodili na stráženie háremov nie zato, žeby mali vlastnosti bojovníkov, ale najmä zato, že nemali chuť na zakázané ovocie. Pamätáte si na rozprávku s Labakanom? Keď chcel sultán, aby ho manželka nešpehovala, zavolal si húf eunchov, aby spievali a vytvorili okolo neho harkonenský kužeľ.

Eunuchovia boli veľmi poslušní a verní – nelomcoval nimi testosterón, nebavili ich bitky, ani šťuchanie paličkou do spiaceho hada, nezisťovali či prežijú, keď skočia z útesu a podobné iné aktivity, ktoré sa pripisujú mužom s nadbytkom testosterónu. Boli preto skvelí úradníci – využívalo sa to najmä v Číne. Taký eunch bez potomstva netúžil založiť dynastiu a pán sa nebál jeho rebélie. Najslávnejší čínsky moreplavec bol eunuch – keď pristáli, tak sa mohol zodpovedne pripravovať na ďalšie plavby miesto spoteného obiehania prístavných zariadení s notesom v ruke. Mimochodom, v Indii sa stal prípad, že si do miestneho parlamentu schválne zvolili eunuchov asi pred 10 rokmi, eunuchovia vraj netúžia toľk po peniazoch – nie sú skorumpované svine ako testosterónom natlakovaný muž-sociálny demokrat.

Teraz by mala nasledovať typológia eunušstva a ako sa k tomuto stavu predurčení jedinci dopracovali. Túto časť radšej vynechajme – je veľmi drsná, krvavá a kreatívna. Stačí povedať, že ufiknúť ľubovoľnú súčiastku na zdravom človeku znamenlo väčšinu histórie okamžité ohrozenie života, pretože o nejakej sterilite ešte nikto nepočul. Poďme radšej k hudbe.

Základné typy mužského spevu sú tenor, barytón a bas (plus ďalšie). Exisoval však aj typ hlasu castrato (evirato). Bol takmer zhodný so ženským sopránom, mezosopránom a kontraaltom… akurát že ten mužský bol zvučnejší, silnejší, živší. Eunuch dokázal vylúdiť úžasne čisté a sýte tóny vo výškach, ktoré muži bežne nedosahujú. V jeden moment bol spevák kovovo zvučný a mocný, rezavý ako pílka, v okamih prešiel do ľúbozvučného zurčiaceho potôčika, do tuhej ohnivej bravúry. Skrátka, tá hudba mala gule. Aj keď nemala.

A ešte jedna dôležitá vec: možno by sa našla speváčka s pľúcami ako kovačske mechy, ale cirkev tejto polovici ľudstva zakazovala spievať v božom chráme. A asi tak do 19. storočia boli hlavnými objednávateľmi hudby hlavne kostoly, katedrály, biskupi a iné duchovenstvo. V roku 1589 pápež Sixtus VI oficiálne bulou zlegalizoval eunchov – cirkev potrebovala „anjelské hlásky“ pre svoj zbor na veliteľstve. A tak bolo časté že najmä chudobní chlapci boli svojimi príbuznými kastrovaní v prísľube budúceho bohastva. Rozumie sa samo sebou, že nie každý dosiahol na kariéru dobovej kombinácie Braňa Mojseja a Boba Halforda – a aj vtedy bol showbiznis neľútostný, aj superslávni speváci eunuchovia končili v cirkusoch ako obézne kuriozity.

Vatikán v zbore prevádzkoval eunuchov až do roku 1913, pričom niektorí tvrdia, že posledný eunuch spieval ešte v roku 1959. Svätá cirkev sa hrozila krvi a zakazovala napríklad medicínu (fujky fujky), ale kastrácia sa vždy dala šikovne ospravedlniť. Napríklad tak, že dotyčný mladík pred pubertou spadol pod koňa. Vatikán mal vždy plno chlapcov, ktorí spadli pod koňa. Táto vatikánska kapitola dnes nikoho nevzrušuje – na rozdiel napríklad od židov či moslimov niekto nežiada ospravedlnenie kléru. Pretože eunuchovia nemali potomkov.

Obrázok je z Farinelliho, filmu z roku 1994 – o najlepšom spevákovi všetkých čias. Film nie je veľmi verný histórii, je tu niekoľko zvláštnych sexuálnych scén, hlavný hrdina je štíhly (eunuchovia mali sklony k priberaniu a mali zadky ako Halina Pavlovská) a ten hlas, čo počujete – ten vylúdila počítačová technika skombinovaním ženskej speváčky a nejakého chlapa, ktorý v mladosti možno tiež spadol pod koňa. Tie vzrušené diváčky a omdlievanie v hľadisku ale boli asi naozaj pravda, ostatne, v 18. storočí bolo do MC Erika ešte ďaleko a nikto nemal iPod ani Spotify.

O čom písalo Rudé právo

Gusto Husák

Zasvietila na mňa reklama: kúpte si historické noviny z dňa vášho narodenia. Za ľudových 50 euro (pôvodné noviny stáli 50 halierov). 50 euro za niečo, čo je na internete zadarmo – hneď som stiahol číslo z dotyčného dátumu (Len pre úplnosť – nepošlú vám ozajstné historické noviny, ale „reprodukciu“ – dakto stiahne free súbor z verejného archívu a pošle vám ho za mesačnú výplatu krajíčky v Bangladéši). Je to zaujímavé čítanie. História a Gusto „Zachránim-vás-aj-keby-som-vám-mal-napľuť-do-očí“ Husák. O čom písalo Rudé Právo vo významný sviatok môjho narodenia:

  • Hlavný článok nesie titulok Pro dobrou sklizeň a pojednáva…, no, o žatve. O socialistickej súťaži medzi kombajnistami a ako komunisti v kolektívoch stimulujú boj s prírodou. Pre vysvetlenie: žatva plní prvú stranu Rudého práva povinne niekoľko desaťročí. Predstavte si elitných pražských reportérov a aparátčikov strany, ktorí musia každý deň vyprodukovať niekoľko heroických článkov o žatve. Niet divu, že pri zhruba tri až päť tisícom článku sa im to začne trochu zlievať a nikto netuší, čo sa v texte vlastne píše. Hlavná správa dňa.
  • Druhá hlavná správa je o študentských brigádach, ktoré sú v plnom prúde. Padne termín stavba mládeže (v osemdesiatych rokoch predsa len opatrnejšie). Tretia správa je o karlovarskom filmovom festivale, ktorý nastavil zrkadlo imperialistickému elementu. Vyhral sovietsky režisér a cenu za celoživotné dielo dostal Američan, čo natočil film o fiktívnom synovi špióna, čo ukradol nukleárne tajomstvo z USA a vložil ho do rúk sovietskeho ľudu. Súdruh Biľak navštívil ČTK a poučil osadenstvo ako podávať zrozumiteľnejšie informácie.
  • Hlavná fotografia novín zobrazuje poľnohospodársky mechanizmus vyrobený v Detve, ktorý ide na vývoz do krajín RVHP. Správa pyšne informuje, že sme vyviezli techniku za 1,5 miliardy korún vo franko cenách. Termín franko cena znamená, že závod nedostane za dodávku ani korunu, všetko sa zapíše do notesa a československá vláda to Detvancom doplatí zo svojho.
  • Správa o politických väzňoch v USA (Indiánoch). Ako ich bijú a tak. Je tu aj správa o nepokojoch v Západnom Nemecku a ako ich polícia krvavo rozháňa.
  • Dôležitá správa je, že premiér Štrougal poslal brahoprajný telegram do Egypta (a minister zahraničia Chňoupek poslal pre istotu ešte jeden). Prezident Husák poslal v druhom dôležitom článku blahoprajný telegram do Nikaraguy, kde sa vlády ujalo teleso s poetickým názvom Junta národnej obrody (združujúca extrémnych ľavičiarov s extrémnymi pravičiarmi – niet divu, že je to podľa Gustovho gusta). Chňoupek sa opäť vytasil s kópiou. Na vysvetlenie: Husák musí byť v každom čísle na prvej strane. Zistilo sa, že články o ňom vyvolávajú v občanoch nadšenie a spontánne akcie, tak Rudé právo dennými notickami udržuje obyvateľstvo v spontánnej nálade.
  • Posledná správa na prvej strane oznamuje radostnú novinu: sovietsky priemysel plní plán na 102 percent a neustále stúpa produktivita práce (osemdesiate roky, vek optimizmu).
  • Kým na prvej strane sú iba dokola používané klišé titulky, na druhej strane to začne byť zaujímavejšie. Titulky prestanú hovoriť o čom sú články a čitateľ musí texty čítať. Niekoľko rôznych článkov hovorí o prepožičiavaní významných vyznamenaní významným komunistom (Rad práce, Rad víťazného februára), pričom v každom stĺpčeku sú vymenovaní významní súdruhovia, ktorí sa tohto významného aktu zúčastnili. Sú tu aj krátke správičky o kultúre, zvyčajne nejaká výstava dokumentujúca boj proti fašizmu, alebo výstava, kde nikto nevie o čo ide, ale sú tu vymenovaní dôležití súdruhovia, ktorí na podujatie prijali pozvanie.
  • Tretia strana patrí veľkým témam. Na svetovom formáte sú len dva články – to je naozaj veľa textu. Jeden článok je obligátna téma o protifašistickom boji (vychádza desaťročia) a hlavná téma dňa je šetrenie energie v hutníckych kombinátoch, kde autor opatrne naznačuje hutníkom, aby mali rozum a neplytvali toľko (samozrejme, nikto netvrdí, že vyrábame málo energie, západ sa zmieta v kríze a Československo ukazuje ako šetriť).
  • Štvrtá strana je plná veselých políčok – malé žánre, ktorých názov som zabudol (epištolárne?). Spoločenská kronika, konkurzy – a more inzerátov. Napríklad na televízor Diamant, ktorý môžete mať za 115 korún mesačne alebo Rubín pre náročných divákov za 285 korunovú splátku. Čedok predáva zájazdy k čiernemu moru – 19 dní za 3900 korún. Armabeton, obuvnícke nože, domáce marhule. Vylosovali súťaž Slovnenskej knihy s názovom Kniha na dovolenku – a výhry veru nie sú žiadne kľúčenky, ale prvá cena je Škoda Garde, druhá cena 10 tisíc korún atď. Niekto predáva 1000 kaktusov, niekto zháňa pohľadnice vydané do roku 1925… Nuž a to najlepšie nakoniec: inzeráty v zoznamke. 20-ročný mladík hľadá rovnako starú dievčinu silnejšej postavy, recepčná hľadá 60 až 70 ročného pána (láka ho na svoju rekreačnú vilku) a 36-ročný Pražák-fajčiar hľadá slečnu, ale dopredu ju varuje, že cez víkendy na ňu nebude mať čas.
  • Piata strana patrí náročnejším domácim témam (rozumej, tu už nikto nečíta ani titulky). Je tu pokus o akúsi kritiku hospodárskej politiky – tony nič nehovoriacich fráz – pravdepodobne nikto netuší, prečo to celé stagnuje – a nakoniec dôjde na výber z kubánskej poézie. Na tejto strane sú najlepšie výroky – spravidla cca 10 riadkové výhony nejakého riaditeľa niečoho, ktorý sám netuší, čo vlastne povedal, ale teší sa, že je v tom veľa administratívnej hatlaniny.
  • Slabšie povahy sú už dávno na šiestej strane – zahraničná politika. Veľké úspechy v afgánskej energetike, rozvoj spolupráce s Kubou, články o Pakistane a Indii (Pakistan = zlý, vyvíja atómové zbrane, kupuje technológie od USA, India = dobrá, tiež vyvíja atómové zbrane, ale dá si poradiť od súdruha Kosygina), Pentagon robí pokusy na ľuďoch a Európske hospodárske spoločenstvo sa zmieta v posledných kŕčoch a znižuje sociálne výdobytky zotročeným občanom. Najhorší ekonómovia sú na Novom Zélande, v Nikarague (dobrí) vyvlastnili už 75 percent veľkostatkárov. V Juhoške je parádna voda. Istý dovolenkár píše list od mora, že v Juhoslávii orgány bijú na poplach – nemajú turistov. Pritom Čechoslovák jasne vidí, kde je diera – alkohol zdražel o 14.8 percenta a pivo a víno dokonca až o 18 percent. S takými cenami si môžu viete čo (poslednú vetu som dopísal ja).
  • Aj siedma strana je venovaná zahraničnej politike. Opäť sa píše o Nikarague (keď už im súdruh Husák poslal ten telegram). Československo sa nedá vydierať Američanmi! Rudé právo varuje pred vesmírnymi aktivitami Američanov a západnými základňami na Bahamách. Je možné, že v USA to už začalo – za štát Maine kandiduje nejaký komunista za prezidenta a v Británi plánujú robotníci z dokov zvrhnúť vládu. Inak sú americké voľby spomenuté ako neférové a nedemokratické. Krvavý pes Helmut Kohl (západné Nemecko = zlé) posiela 50 miliónov mariek Salvádoru, pravdepodobne na porušovanie ľudských práv. Kongo a arabská liga majú našliapnuté do ľudovodemokratického socialistického tábora. Posledná správa prekvapuje: Čína vo svojich médiách neustále očierňuje Sovietsky zväz a Rudé právo sa pohoršene pýta: komu to prospieva?
  • Napokon šport. Uprostred leta sa nič nedeje a naplniť stranu (ktorú mnohí čítajú ako prvú) – je náročné aj pre ostrieľaného redaktora. Rozhovor s účastnicami Spartakiády o päť rokov starých veciach. Hlavná správa je z hádzanej – Československo prehralo so Sovietskym zväzom 16:17, čo je podľa titulku Rudého „prehra, ktorá nebolí“. Od najdrahších priateľov sa necháme kedykoľvek vytrepať s úsmevom na tvári.

Darček pre manžela a partnera. Ako vybrať ten najlepší darček?

Darček pre manžela a partnera. Ako vybrať ten najlepší darček

Či už sú to Vianoce, narodeniny, meniny alebo vaše spoločné výročie, vždy stojíte pred rovnakou otázkou – čo mu kúpiť? Ak už vaša fantázia za posledných niekoľko rokov či mesiacov dosiahla svoje hranice, nechajte sa inšpirovať našimi tipmi.

Dobrodruh alebo domased

Veľa závisí od toho, aký typ partnera máte. Zjednodušene povedané, či ide o vrcholového turistu, ktorý každú voľnú chvíľu využije na nejakú aktivitu, alebo skôr pohoďáka, ktorého najčastejšie nájdete na gauči. V prvom prípade je určite dobrou voľbou akýkoľvek adrenalínový zážitok – či už let stíhačkou, jazda na Ferrari alebo zoskok padákom, weby dnes ponúkajú obrovské množstvo možností.

Veľmi dobré tipy za ešte lepšie ceny vďaka zľavovým kupónom nájdete tu https://www.kuponyzdarma.sk/zazitky/. Menej akčného muža zasa môže potešiť nová počítačová alebo konzolová hra, fľaša dobrého alkoholu či nové pyžamo (to je napríklad jedna z vecí, ktorú si väčšina mužov vôbec nekupuje a napriek tomu ju potrebuje viac, ako novú košeľu či päťdesiatu mikinu). Taktiež môžete využiť zľavy a zľavové kódy na stránkach KuponyZdarma.

Doplnky do auta

Vďačným a praktickým darčekom môže byť aj doplnkové vybavenie druhej najväčšej pýchy každého motoristu – jeho auta. Či už vyberiete nejakú príjemnú vôňu, nové koberčeky, držiak na mobil alebo cestovný pohár na kávu. Niektoré z týchto doplnkov sa dajú dokonca aj personalizovať, takže na takom pohári môže pokojne byť meno vašej lásky. Určite poteší aj poukážka do autoumyvárne.

Ak je stále na cestách, praktickým aj štýlovým darčekom zároveň sú smart hodinky. Vďaka hodinkám môže telefonovať bezpečne cez vstavaný reproduktor, mimo šoférovania vie rýchlo odpovedať na vaše správy, prípadne môžete sledovať jeho polohu. Vyberte rovno z výberu Nákupnej poradne – najlepšie smart hodinky, aby hodinky mali všetky najlepšie funkcie a ich prevedenie bolo na vysokej úrovni.

Ak máte doma gentlmana

Samozrejme, všetci muži by mali byť gentlmeni, ale ak to ten váš aj rád prenáša do svojho šatníka, neexistuje lepší tip na darček ako módny doplnok. Vyhnite sa kompletnému oblečeniu, ako sú obleky, nohavice či košele, ktoré si takto založený partner vie určite najlepšie vybrať sám, a buďte skôr minimalistická: potešte ho novou vreckovkou, kravatou, taškou na notebook či manžetovými gombíčkami.

V zime to môže byť aj kvalitný šál či rukavice. Samozrejme, ak váš partner zasa naopak neznáša nakupovanie oblečenia, veľkú radosť mu urobíte, ak to vyriešite zaňho a na sviatok mu podarujete kompletný outfit, vďaka ktorému nebude musieť ísť do obchodu s oblečením aspoň mesiac. Za zváženie stojí aj kvalitný alkohol, vyberte rovno z tých, ktoré sú právom označované ako najlepší alkohol, pritom väčšinu kúpite v sumách od desiatok eur.

Štátnik Husák: Ak ho milujete, nie je čo riešiť

Gustáv Husák: karikatúra v Die Zeit

Prečítal som si text od pána docenta E. Ch. na Facebooku, akési vyobrazenie štátnickeho rozmeru Gustáva Husáka na výročie jeho úmrtia. Dovolím si nesúhlasiť. Husák žiadny štátnik nikdy nebol a tu v podstate môžem skončiť.

V téme Husák nie sú žiadne biele miesta, ani medzery, ako zvyknú začínať učené historické príspevky o tejto osobnosti. Naopak – materiálu je toľko, že si každý môže vybrať čo sa mu páči. Gusto bol chameleón a z jeho duchovnej pozostalosti si môže každý vybrať čo len chce. Husák bol totiž utopický komunista, demokrat, stalinista, nacionalista – čo bolo v ktorej dobe konkrétne výhodné. Už toto nepovažujem za rys štátnictva, ba vlastne presný opak, ale ako napíšem na konci článku: prečo si nestanoviť nejaké objektívne kritériá, čo je vlastne štátnik, definovať pojem a až potom sa o ňom baviť.

Husák: Ján Zápoľský 20. storočia

Aby Zápoľský v 16. storočí počítil na čele chlad vlastnej koruny, najskôr zradou (obzvlášť podlou) venoval väčšinu kráľovstva úhlavným nepriateľom Turkom. Gustáv bol chlapík z toho istého cesta – museli sme na takého čakať 450 rokov – pán docent o ňom napísal, že bol mocibažný a bezohľadný, ale nie je to presný opis. Mocibažní a bezohľadní boli iní komunisti, Husák hral ligu nad nimi.

Keď sa po invázii vojsk Varšavskej zmluvu konal prvý riadny zjazd komunistov (nie ten vysočanský, ale ten neveselý v estrádnej hale PKO), tak všetci na ňom boli akýsi ubití, ubolení, neosprchovaní, frustrovaní. Len Gusto čiperne pobehoval hore dole a šibal očami raz naľavo raz napravo. Všetci si všimli, že je nejaký bujný, že šteboce ako vtáčik na jar. V Kremli už sa rozhodli, že najlepšie bude mať v Československu za koňa nejakého bývalého väzňa (tento model fungoval v Maďarsku – Kadár, aj v Poľsku – Gomulka).

Čo je to štátnik? Tento pojem určite nezávisí od dĺžky služby ani výšky zvereného úradu (obzvlášť ak bol dotyčný inštalovaný cudzou mocnosťou). Termín štátnik ani nezávisí, či sa na dotyčného pozeráte pozitivíne, alebo ho nenávidíte, či zdieľate jeho svetonázor, alebo nie. Najskôr napíšem moje súkromné dôvody, prečo Husáka nepovažujem za štátnika (čo sú ale len moje neobjektívne dôvody).

Tak za prvé: kedysi v Československu chodil seriál Povstalecká história na objednávku strany. Seriál so skvelou výpravou a supersympatickým Miškom Dočolomanským v roli Husáka (legenda vraví, že to Dočolomanský musel vziať, aby ho nevyhodili z SND kvôli akémusi sporu z predsedom základnej organizácie komunistov). V povstaleckej histórii bol Husák vykreslený ako charizmatický neohrozený vodca povstania, už mu chýbalo len opásať tri nábojnicové pásy a do ruky strčiť ľahký guľomet. Z nejakého dôvodu si odvtedy veľká časť populácie myslí, že Husák bol charizmatický neohrozený vodca povstania.

Pravda je, že keď povstanie vypuklo, tak Husák o tom netušil. A keď to konečne oneskorene zistil, miesto toho, aby sa postavil na čelo bratislavskej posádky, zakázal ostatným vodcom poslať bratislavských vojakov do boja, a sám sa ponáhľal k povstalcom na sever, aby nezmeškal vodcovskú pozíciu, po ktorej tak túžil. 3000 trnavských vojakov z neďalekej posádky vyrazilo do povstania, ale 7000 bratislavských Husák zastavil.

Ešte si pripomeňme, že pred povstaním Gusto bol teoretickým salónnym hostiteľom, vyfajčil cigaretku s nejedným ľudákom a dokonca sa zúčastnil zájazdu „k frontu“, ktorý organizovala HSĽS. V spomínanom statuse pána docenta sa o Dubčekovi píše negatívne, ale fakt je, že kým Dubček utekal do fyzického boja, Husák pred bojom utekal. Dubčeka strelili do nohy, Husák si pre prechode hory uhnal otlaky v topánkach. Na svojej ceste do Banskej Bystrice urobil Husák svoj typický kúsok: v Nitre dal zatvoriť svojich spolusúdruhov. Husák, Novomeský a Šmidke totiž boli až piate vedenie komunistickej strany, všetky vedenia pred nimi nacisti/ľudáci pochytali a zavreli.

V Nitre ušli bachari a nechali dvere na celách dokorán otvorené. Dokonca pre väzňov prišiel nákladiak – a naraz prikvitol Gusto a rozkázal straníkom vrátiť sa do ciel. Netreba dodávať, že nejeden väzeň to neprežil. Tí čo prežili potom Husáka odsúdili za buržoázny nacionalizmus, dobre si pamätali, čo je Gusto zač. Je mierne chybné domnievať sa, že Husák dostal nálepku buržoázneho nacionalistu „za svoje pôsobenie v prospech federácie“. Veď Husák bol od svojcih študentských čias zástancom toho, aby sa Slovensko pripojilo k Sovietskemu zväzu!

A dokonca v tom zmysle poslal aj Stalinovi list: prosil, aby sa Slovensko stalo 16. zväzovou republikou (vymyslel si, že je to želanie 70 percent Slovákov). Tento list supermocnému Stalinovi dodnes „historici“ v pote tváre ospravedlňujú a bagatelizujú, že to bol len taký lístoček a bla bla bla. Gusto bol federalista a hotovo. List mal docela vážnu dohru: Stalin nepodporil povstanie a neposlal lietadlá zo zásobami (v tom momente potreboval spojenectvo Londýna, ktorý protežoval Benešovu stranu). A zakázal spojencom, aby sa do „jeho sféry“ vyplyvu starali, takže to čo u nás pristálo, bolo načierno. Komunisti (najmä Široký) si veľmi dobre zapamätali, čo im Husák cez vojnu urobil, a potom sa s ním porátali skrz nálepku buržoázneho nacionalistu. V šesťdesiatych rokoch sa vo veľkom rehabilitovali, ale Novotný (tiež starý mukel) nechcel Husáka prepustiť z basy, poznal ho a bál sa ho. Myšlienka, že „kruto trpel za presadzovanie federatívneho usporadania“ je mierne nepresná. A ak má byť federácia najväčším Husákovým štátnickým dielom (podľa E. Ch.), tak potom šlo o dielo polovičné, a tým pádom nechcené, a obe strany sa ho zbavili hneď ako k tomu dostali príležitosť.

Nebolo to len raz, čo Husák ohrozil povstanie. Potajomky rokoval s ľudákmi (Čatlošom), bez toho žeby o tom niekto vedel. Vojenským taktikom sa stal až potom, čo bolo povstanie rozprášené. Nazdávať sa, že povstanie padalo na Husákových vodcovských schopnostiach mi pripadá rovnaké, ako keď si Fico v Štrasburgu získal povesť mimoriadne nadaného mladého právnika (akurát, že Slovenská republika vyhrala 0 sporov). O Ficovi si tiež plno ľudí myslí, že je múdry štátnik, ktorý vidí za roh, hoci vidí len po najbližšie voľby. Dva Husákove projekty – federácia a socializmus – doslova umreli na podvýživu a biedne schopnosti tých, čo ich spravovali.

Husák nevedel kedy odísť, za jeho panovania sa z reprezentácie štátu stal domov dôchodcov, kde sa partia starcov zubami nechtami držala zvyškov moci. Ani nim nenapadlo vychovať si mladú generáciu, vyučiť si následníkov a dať im rozvíjať svoje dielo. Teda, ak za učňov nepokladáme tých absolventov moskovských inštitútov, pracovníkov tajných služieb a mladých pracovníkov zahraničného obchodu, ktorí sa neskôr stali oligarchami, previedli štátny majetok na svoje súkromné kontá a dodnes žijú napojení na štátny rozpočet – ak sa ráta toto, tak Husákovi istý štátnicky rozhľad môžeme priznať, aj keď sám by sa tomuto vtipu asi nezasmial.

Husák vraj „po svojej republike“ nechal dve miliardy dolárov „prebytku“. Neviem odkiaľ je táto informácia. Kedže suma je uvedená v dolároch, ktovie, či to nie je z nejakej „tamtej“ webstránky. Rozpočty z osemdesiatych rokov si vygooglite za pár sekúnd – každý jeden hospodáril s nulovým rozdielom, príjmy a výdavky sa vždy rovnali. Onen „prebytok“ mohli byť pohľadávky voči spriateleným krajinám, rozumej, dlh za topánky (Československo vyrábalo 130 miliónov párov topánok ročne, 30 miliónov v Partizánskom) a iné komodity, za ktoré Sovietsky zväz nemal v úmysle nikdy platiť, jednak sa v rámci RVHP nepoužívali peniaze a jednak na to už ani nemali zdroje. Takže prebytok bol vlastne manko, ktoré sa sčasti po revolúcii pokúšal štát vymôcť obskúrnymi službami (tie ekonomické pojmy vyznievajú v mojom podaní hodne domácky).

V 1968 roku bol Husák veľký demokrat. Riaditeľ televízie Vrabec mu dovolil mať na obrazovke reláciu, kde Husák rozprával o demokracii, smial sa na vtipoch Lasicu a Satinského a vôbec. Samozrejme, po invázii musel Vrabec odísť, čo na tom, že to bol najschopnejší riaditeľ v jej histórii, ktorý z amatérskeho podujatia spravil profesionálnu inštitúciu. Medzi prvými musel ísť ten právnik, čo mu vybavil rehabilitáciu (krásne gesto), alebo napríklad šéfredaktor Smeny Gryzlov, v ktorého novinách Husák predtým vypisoval, že hranice sú zadrôtovaná klietka, že Lenárt je politická trasorítka a že na ohníku v štátnom znaku si môžeme opekať slaninu. Chudák Gavril si do konca života asi myslel, že Gusto je jeho kamarát a fajn chalan, asi mal ako ďaľší šéfredaktor Kalný začať vyrábať rozhlasové relácie pre tetičky – Gusto už nikdy nikomu nepomohol (zadarmo).

Inak, ešte ku komentáru pána docenta E. CH. – termín normálizácia nevymyslel Dubček a termín konsolidácia nevymyslel Husák. Oba výrazy boli z tvorivej kremeľskej dielne, líši sa len dátum na papieri. A ešte vykresľovať Dubčeka ako pasívneho aparátčika, čo len plnil rozkazy – nebola Pražská jar práve o tom, že si robil čo chcel, bez ohľadu na to, ako na neho vrieskajú sovietski vyslanci a generáli? Jasné, potom ho zlomili… Ale kto by sa nezlomil, keď mu k hlave priložia hlaveň tanku. Gusto bol z tých, čo hlavu k hlavni priložili radostne a z vlastnej iniciatívy. Ale teraz už odbáčam, do komunistickej telenovely. Tento dlhý nedeľný text, čo som hore vyrobil, naozaj nemá spoločné s tým, či bol Husák štátnik alebo nebol.

Čo je to štátnik

Podľa spisovateľa Clarka existujú 4 spôsoby ako zistiť rozdiel medzi štátnikom a politikom:

  • Politik myslí na nasledujúce voľby, štátnik myslí na nasledujúcu generáciu.
  • Politik rozmýšľa nad úspechom jeho strany, štátnik nad dobrom krajiny.
  • Politik si želá ustanoviť konkrétne opatrenie, štátnik konkrétny princíp.
  • Politik sa nechá unášať prúdom, štátnik chce kormidlovať.
  1. Husák na voľby nikdy nemusel myslieť. Voľby sa ho netýkali. Šlo len o zábavnú estrádu s vlajkami a hudbou, kde každý nevoľník sľúbil vernosť strane a kto tam bude v tom či inom kresle, to sa plebsu naozaj netýkalo . Bol zvolený tankami, armádou iného štátu a hŕstkou rovnako ambicióznych mocichtivých nešťastníkov ako bol on sám. Na nasledujúcu generáciu sotva myslel, keď sa jeho vláda zvrhla v blokovanie reforiem a vyhadzovanie šikovných ľudí.
  2. Husák rozmýšľal iba v rámci svojej strany. Nikdy nemal legitimitu. Nikdy nezažil ozastné voľby, kde by dostal aspoň jeden ozajstný hlas. Nie je ani isté, či by svoju krajinu napevno nerozpustil v inej, väčšej krajine (v minulosti sa o to pokúsil).
  3. Hovoriť o princípoch v súvislosti s človekom, ktorý prevracal kabáty podľa toho aký vietor vial, je smiešne. Hlavným princípom komunistického hnutia bolo, že ľuď sa zbaví vládcov a bude si vládnuť sám (ako sa im to podarilo, môžete si sami odpovedať). Husák bol principálny asi ako Napoleonov minister Joseph Fouché, ktorý za života zložil 8 prísah 8 rôznym režimom. Jednoducho: praktický machiavellista.
  4. Gustáv Husák sa v roku 1968 zhlobka nadýchol…. a ponoril sa do toho najbahnitejšieho prúdu, ktorý existoval. Ak niekedy kormidloval, tak len s oveľa väčšou rukou na svojej ruke, asi ako keď otec dá pošoférovať malému dieťaťu.

Gustáv Husák nebol nikdy štátnik. Kolaboroval a to u nás máme radi – len z toho nič nemáme.

Stefan Zweig o krvilačnosti revolucionárov

Revolucionár

To bol práve tragický údel vodcov Francúzskej revolúcie: nikto z nich nemiluje krv, a napriek tomu sú z nevyhnutnosti donútení ju prelievať. Desmoulins od písacieho stola zbesilo požaduje zriadenie tribunálu pre girondistov; ale keď potom sedí v súdnej sieni a vypočuje rozsudok smrti nad dvadsatimidvomi, ktorých sám dovliekol pred sudcu, smrteľne zbledne, roztrasie sa, vyskočí av zúfalstve vybehne zo sály; nie, toto nechcel! Robespierre, ktorého podpis stojí pod tisícerými neblahými rozsudkami, bojoval dva roky predtým v poradnom zbore proti trestu smrti a označil vojnu zločin. Danton, hoci sám vytvoril onen tribunál, zdesene vyrazil zúfalý výkrik, že ,,lepšie je pod gilotínou zahynúť než popravovať gilotínou iných“. Dokonca aj Marat, ktorý vo svojom posolstve verejne požaduje tristotisíc hláv, snaží sa zachrániť každého z tých, majú položiť hlavu pod sekeru.

Tí všetci, označovaní neskôr za krvavé beštie, za vrahov z náruživosti, opájajúci sa pachom mŕtvol, tí všetci chovajú v hĺbke svojej duše odpor ku každej poprave: všetci pôvodne chcú popravami len hroziť, a tým držať svojich protivníkov v šachu. Lenže z teoretického schvaľovania vraždy nutne vzchádza vražedná dračia sejba. Vina francúzskych revolucionárov nie je teda v tom, že by sa boli opájali krvou, ale v tom, že sa opájali krvilačnými slovami. Dopustili sa tej pochabosti, že v snahe nadchnúť ľud a dokázať sami sebe svoj radikalizmus vytvorili krvilačný žargón a neustále fantazírovali o zradcoch a o popravisku. Ale keď potom ľud, opojený, opitý, posadnutý týmito zbesilými, provokujúcimi slovami, skutočne požaduje „energické opatrenia“, ktorých nevyhnutnosť mu bola tak zdôrazňovaná, nedostáva sa vodcom odvahy, aby sa proti nim vzopreli: musia tieniť gilotínou, aby sa nezdalo, že ich reči o gilotíne boli klamlivé. Ich skutky musia nutne doháňať ich zbesilé slová. Dochádza potom k strašným pretekom, pretože v tejto honbe za priazňou ľudu sa nikto neodváži zostať pozadu za ostatnými. Podľa neprekonateľného zákona tiaže má každá poprava za následok ďalšie popravy: čo začalo ako hra s krvavými slovami, to pokračuje stále zúrivejším usekávaním ľudských hláv; tisíce sú takto obetované nie z rozkoše, ba ani z vášne a tým menej z odhodlania, ale z nerozhodnosti politických činiteľov, ktorí v sebe nenájdu dosť odvahy postaviť sa na odpor. A nakoniec sa tak deje zo zbabelosti.

Dejiny sveta bohužiaľ nie sú, ako sa väčšinou podávajú, len dejinami ľudskej odvahy, ale aj dejinami ľudskej zbabelosti; a tiež politika nie je vždy, ako sa stále znovu tvrdí, činnosťou riadiacou verejnú mienku, ale otrockým podliehaním vodcov tej istej inštancii, ktorú oni sami vytvorili a na ktorú vykonávali svoj vplyv Tak vznikajú vojny: z hry s nebezpečnými slovami, z predradenia nacionálnych vášní. Tak vznikajú politické zlo diny. Žiadna neresť a žiadna brutalita nespôsobila toľko krviprelievania ako ľudská zbabelosť.

(Stefan Zweig v knihe Jospeh Fouché)

Na cesty zo zľavovým kupónom

Cestovanie s kupónom

Kupóny a zľavy sú skvelý darček – je to ako peniaze, ale nie sú to peniaze. Nedarujete nepodarený dar – obdarovaný si sám kúpi svoju vec v obľúbenom obchode. Niet pochýb, že si pod stromčekom veľa Slovákov nájde lístoček, ktorý sa zmestí do peňaženky.

Teraz môžete darovaným kódom dokonca niekoho poslať na cesty: niekoho kto miluje výlety, alebo je vidieť, že mu je covidové kvasenie doma proti srsti. Jednoducho – niekam vypadnúť. Bývanie v hoteloch býva významná položka, preto je Booking zľavový kód namieste. Booking je svetoznáma spoločnosť, ktorá pokrýva celý svet a doslova pomáha plánovať výlety, pretože máloktorá služba je tak prehľadná a nápomocná ako práve Booking. Aj väčšina slovenských hotelov a ubytovní má s Bookingom zmluvu.

Cestovaním človek získa novú perspektívu, uvidí svet a často to môže byť trebárs blízke miesto, veď ako dobre poznáte susedné krajiny alebo dokonca Slovensko? Naozaj ste boli už všade? Na výletoch sa dá dokonca pracovať – ak máte administratívnu prácu, s ktorou vás pošlú na home office, nikto nevraví, že home office musí byť doma. Nové skúsenosti, veľa zaujímavosti, dotyk s prírodou a neznámymi končinami; no a tiež – naučiť sa niečo nové, spoznať iné kultúry a verte, že inde na svete ľudia naozaj premýšľajú inak.

Na kupónoch sa, samozrejme, dá aj zarobiť – to je hlavná funkcia celého podujatia. Firmy si pomocou nich zvyšujú čísla, hádžu do pľacu akcie, získavajú meno a návštevnosť shopov. Zákazník zase šetrí cenné percentá, čo sa v čase očakávanej inflácie vždy hodí. Stránka www.kuponovnik.sk patrí k overeným službám u nás so širokou ponukou.

Darovaný kupón vás môže rozhúpať k činu – ak sa vám nechce, nechať prepadnúť sumu je škoda, a nakoniec môžete skončiť na výlete, ktorý si zapamätáte na celý život… lebo hmotnú vec po čase uložíte do police, ale spomienky vám ostanú.

Bol Steve Jobs génius?

Steve Jobs a Steve Wozniak

Ak nie si génius, nenapodobňuj Steva – budeš vyzerať ako debil. Takto začína jeden článok v magazíne Forbes, jeden z mnohých. Génius, vizionár, inovátor. Ikona. No, a samozrejme, starší brat pre svojich spolupracovníkov, ktorí dnes na neho s láskou spomínajú.

Tesne pred smrťou si Jobs nechal napísať životopis od špičkového životopisca Waltera Isaacsona. Dal mu voľnú ruku, takže mohol napísať aj veci, ktoré sa mu nepáčili. No – teoreticky. V zásade Isaacsonova biografia vyznieva tak, že Jobs bol naozaj výnimočný veľduch digitálneho veku.

Kopa prázdnych rečí.

Génius bol ten nenápadnejší, ten druhý – Steve Wozniak. Jobs mal šťastie, že sa s Wozom skamarátil. Bol to Wozniak, ktorý postavil dva kľúčové produkty (Apple I a hlavne Apple II), ktoré z miniatúrnej firmičky Apple spravili najobchodovanejšiu spoločnosť na burze. Na wikipédii sa uvádza, že autormi týchto domácich počítačov boli Jobs a Wozniak. Prirodzene. Ale postavil ich Wozniak úplne sám (samozrejme, komponenty nevyrábal).

Na konci svojej autobiogafie iWoz Wozniak napísal, že najlepšie vynálezy vznikajú vždy od jedného človeka, nikdy nie od skupiny – lebo aj tí najkreatívnejší inžieri by sa napokon nevedeli dohodnúť. V Apple II vyriešil Woz za pár dní najpokročilejšie elektronické-fyzikálne-softwarové problémy svojej doby. Dovtedy sa počítače stavali výhradne hardwarovo, boli obrovské, nemali obrazovky (len predné panely s páčkami a svetielkami)… Wozniak bol tak popredu, že jeho počítač pracoval s farbou, mal väčšiu kapacitu než produkty konkurencie, bol lacný a mal v sebe oveľa menej čipov než komplikované stroje iných amerických firiem. A potom sa s Jobsom nad tým počítačom spolu odfotili. Odvtedy sa všade a vždy píše, ako keby Jobs (ktorý nevedel ani programovať) bol autorom najmodernejších technológií na svete.

Áno, bez Woza mohol Jobs maximálne tak pájkovať spoje v továrni Atari. Woz bol všestranný, mal veľké nadanie pre jednoduché riešenia komplikovaných problémov – a bol beznádejne nesmelý a nespoločenský. Nedokázal si ani vybaviť súčiastky – zato Jobs dvihol telefón a súčiastky vybavil zadarmo.

O Jobsovi môžeme písať, že bol génius maximálne tak v marketingu a možno v oblasti dizajnu – aj keď to je ďalší mýtus. Jobs nebol dizajnér. Mal oko pre čistý a jednoduchý vzhľad produktov, ale nič nenavrhoval, bol produktový manažér, ktorý na všetkých vrieskal.

Historka zo života Steve & Steve: ešte pred Applom zavolal Jobs Wozniakovi, že chce napodobniť hru Pong, prvú počítačovú hru na svete. Wozniakovi povedal, že to musí byť do 4 dní. To bol šialený termín. Woz 4 dni nespal a stvoril parádnu hru, revolučne ju naprogramoval (dovtedy boli hry len hardvérové) tentokrát dokonca s grafikou a cheatom (takže sa mohol zabávať na telefónom hackerovi Kapitánovi Crunchovi, ako hral jeho hru Breakout, dokončil ju bez jedinej chyby a veril, že je v hre taký dobrý). Pointa: Jobs povedal, že za hru dotal 1500 dolárov a Wozovi dal 750. Samozrejme, že to bolo oveľa viac – Jobs jednoducho najlepšieho kamaráta ošmekol. Keď sa to Woz dozvedel, pokrčil ramenami. Vraj ho to zabolelo, ale nechcel prísť o priateľstvo – na jeho dobráckej poľskej povahe ste mohli rúbať drevo. Každý iný človek na svete by ikonického vizionára dakde poslal a bolo by po legende.

Wozniak, podivne vyzerajúci geek, ktorý sa vtedy chcel podobať na hipíkov, ale nechcel brať drogy (s čím Jobs nemal problém) nepôsobil na biznismenov nijak. Miesto neho jednal charizmatický Jobs. Jobsa sa jeho otec kedysi vzdal, ale niečo po ňom zdedil – arabskú schopnosť bez mrknutia oka si kedykoľvek vypýtať rozprávkovú sumu za prácu. A keďže Wozove veci prevyšovali kvalitou čokoľvek na trhu, tak Apple dokázal zohnať peniaze. Tu treba Jobsovi priznať kredity.

Ale technologický vizionár? Trebárs Apple II postavil Woz tak, že mal 8 slotov na rozširovanie externými zariadeniami. Jobs na neho navrieskal, chcel len 2 sloty, ale prvý konflikt ešte vyhral Woz. A naozaj – ukázalo sa, že na Apple II sa pripájalo veľa zariadení, aj Wozovo otvorený ekosystém Apple v začiatkoch veľmi pomohol, hromady geekov na neho programovalo hry a aplikácie. Neskôr Jobs spravil z počítačov Apple uzavretý ekosystém, ale miliardová firma si to už mohla dovoliť.

Pri Apple III si Jobs presadil svoje – počítač mal minimum slotov. A zároveň bol prepadák. Woz sa k Apple III vyjadril v tom zmysle, že počítač nestavali inžinieri, ale marketingové oddelenie. A raketovo rastúcu spoločnosť tak pri živote držali staré počítače, ktoré išli ako teplé rožky. Pri Apple III Jobs trval aj na tom, že nemá mať veľké chladiče a otvory na vetráky. Vizionár sa opäť sekol, a Apple III jednoducho nefungoval, neustále padal, a to ich povinne musel mať každý zamestnanec Apple na stole. Spokojní s ním boli najmä tí, čo ho mali vypnutý a nepracovali s ním. Jobsovi „vizionárske“ zásahy do návrhu jednoducho nefungovali. Pritom Jobs vrhol obrovské peniaze do reklamy Apple III. Apple II nedostal ani cent a napriek tomu sa predávala iba dvojka. (Treba ale dodať, že reklamu dvojke robili drobní obchodníci).

Iná historka: v San Franciscu sa konala výstava, kam prišli aj Woz s Jobsom. Woz si všimol, že neprišla firma s počítačom Altair, najväčší konkurent. Vymyslel jeden zo svojich klasických žartíkov – nechal natlačiť 8000 letákov, ktorý popísal samými nezmyslami bez hlavy a päty. A nakoniec tam dal tabuľku porovnávajúcu počítače – Apple II umiestnil do stredu. Jobs leták seriózne skúmal a viedol o ňom vážne debaty. Vôbec si nevšimol, že je to vtipná kravina. Nedokázal rozmýšľať v technologickom smere.

Za najväčšiu chybu vo svojom živote Jobs považoval, že na 10 rokov najal za riaditeľa spoločnosti Johna Scullyho. Scully došiel z Pepsi Coly a z Apple urobil marketingovú spotrebiteľskú spoločnosť (to sa Jobsovi páčilo). Jobs Scullym povedal: „Woz a Markkula založili Apple, ale my dvaja založíme budúcnosť.“ Postupne sa však Jobs dostal do konfliktu so Scullym a dozornou radou. Mal vzácny dar nasierať ľudí. Roky sa v Apple intrigovalo ako v nejakej telenovele. Jobs napríklad rád zvolával porady, ktoré pretiahol do polnoci a ďalšiu poradu zvolal na siedmu hodinu ráno. V skratke: vykopli ho. Vtedy „vizionár“ spravil ďalšiu detinskú chybu – zbavil sa všetkých akcií Apple (keby si ich nechal, mal by časom bez pohnutia prstom oveľa viac miliárd, vedelo sa o ňom, že je chamtivý a lakomý, že svojej nemanželskej dcére nedáva ani cent, a neprispieva ani na charitu a nepodporuje mladé talenty).

Woz odišiel z Apple ešte skôr, aj keď v skutočnosti neodišiel nikdy, lebo celý život dostával minimálnu mzdu z Apple a bol na zozname zamestnancov. Len si chcel založiť firmičku na vývoj diaľkových ovládaní, chcel sa vrátiť ku časom, keď navrhoval súčiastky, neznášal manažérske a biznisové veci. Jeho predstava bola – mať jedno unvierzálne diaľovké ovládanie s jedným tlačitkom na všetku elektroniku v dome, miesto viacerých rôznych ovládaní. Keď sa to Jobs dozvedel, prišiel do firmy, ktorá mala ovládaču zabezpečiť dizajn a plastový obal, roztĺkol ovládač o stenu a povedal, aby to Wozovi poslali takto. Vyhlásil, že ona dizajnérska spoločnosť pracuje iba pre Apple, čo bol nezmysel, lebo Frog robil pre každého kto si ho najal. Jobs jednoducho nemal problém klamať .- ostatne, klamal aj pred súdom o vážnych rodinných záležitostiach.

Ďaľšie argumenty proti tomu, že bol Jobs technologickým prorokom: jeho vlastné spoločnosti Pixar a NeXT. Pixar kúpil Jobs od Lucasa a jeho víziou bolo, že to bude hardwarová spoločnosť. Pixar sa stal jednotkou v detských animákoch navzdory Jobsovi, nie vďaka nemu (Jobs Pixar dlhé roky predával – akurát ho nechcel nikto kúpiť, až kým oveľa neskôr neprišiel Disney). NeXT bola firma, ktorá nepoznala trh, nevedela, čo produkovať a potácala sa dotovaná svojím majieľom miliardárom. Dodnes väčšina ľudí nevie, čo vlastne NeXT ponúkal, len to, že mal fajnové najdrahšie logo v histórii.

Keď sa Jobs vrátil do upadajúceho Apple, novinári výskali: technologický titan a vizionár je späť. A v skutku, Apple sa dostal do hry vďaka iPodu a neskôr iPhonu a iPadu. Akurát. Že tieto veci vyvíjali inžinieri, ktorých meno nepoznáte, už pred Jobsom. Jobs došiel, povedal, môžete, dajte to do krabíc, a potom v čiernom roláku robil promotérske show. Platil najdrahšie reklamy cez finále Superbowlingu. Čo je všetko super, len nám tam chýba tá časť, keď sa Jobs rozumel do technológií lepšie ako iní. Píše sa o ňom napríklad, že vizionársky tušil príchod malých rodinných počítačov. Akurát, že to tušili všetci, ktorí sa okolo techniky pohybovali. Inžinieri na tom pracovali a obchodníci ako Jobs sa na tom viezli. Rovnako ako keď na zlatej horúčke nezbohatol žiadny zlatokop, ale tie firmy, čo im predávali vybavenie. Alebo keď sa udeje politická revolúcia, nikdy z nej nič nemá ten, čo ju začal, vždy sa do čela postaví ten, čo ju začne predávať.

Keď Jobs preniesol výrobu iPhonov do Číny, zmenil celú geopolitickú realitu. Rovnováha mocností na svete sa zmenila – v neprospech Jobsovej krajiny. Nuž a napokon, keď bol ťažko chorý a lekári mu radili, aby upravil svoju výživu, nepočúval ich, až sa napokon vytratil. Stihol sa však postarať, že mýtus o jeho živote bude taký, aký si prial.

10 slávnych ľudí, ktorí v minulosti veľa hrávali

Celebrity hráči

Herne si zakladajú na mlčanlivosti a diskrétnosti – ale raz darmo, keď príde do kasína herec alebo športovec, ktorý zarába milióny, o rozruch je postarané. Tu je 10 celebrít, ktorí sa okrem svojej práce preslávili aj hraním či stávkovaním:

Tobey Maguire, prvý Spiderman je známy tým, že kým na plátne hrával milé chlapčiatka, v súkromí bol parťák z Mokrej štvrte. Kvôli pokru mal problémy so zákonom – zúčastňoval sa ilegálnych hier. Medzitým sa “polepšil” a hrá už len vo vyhlásených kasínach. Médiám prezradil, že za život vyhral v pokri viac ako 10 miliónov dolárov – koľko prehral, o tom taktne pomlčal. O Tobeyho hráčskej vášni sa dajú popísať stohy kníh.

Pamätáte si na komédiu Dannyho parťáci, o ohľaduplných vykrádačoch kasín? Herec Brad Pitt dovtedy o poker alebo automat ani nezavadil. Až pri príprave na rolu vo filme sa k tomu dostal. Pitt je známy tým, že hrá dlho, ale ostáva gentlemanom a nad vecou. Ďaľší herec Matt Damon sa k hraniu dostal identicky, ale pri príprave na úlohu vo filme Hráči o tri roky skôr – kde hral študenta profesionálneho hráča pokeru. Damon je dnes tiež profesionálny hráč, vyhráva v pokri viac ako jeho súperi. Hlavnú rolu v Dannyho parťákoch si strihol George Clooney, ktorý je celoživotný hráč svetového formátu. Dokonca si vo Vegas založil vlastné kasíno, ale to rýchlo skrachovalo – George je lepší hráč ako podnikateľ.

O Paris Hilton, rozmarnej dedičke siete hotelov sa vie, že hrá na zelených stoloch aj online. Na svoje 31. narodeniny vyhrala 30 tisíc dolárov v Blackjacku. To pre veľké kasína, samozrejme, nie je veľká čiastka ani problém – horšie je, že sa Paris niekedy nevie zmestiť do kože a tak má v niekoľkých veľkých podnikoch v Las Vegas zákaz vstupu. Paris inak nie je až taká veľká hráčka – oveľa väčšie sumy míňa na šaty ako na stávky.

Sir Roger Moore hral Jamesa Bonda v siedmich bondovkách. Rozumie sa samo sebou, že aj herec bol vášnivý hráč – James Bond sa skoro v každom filme objavil v nejakom kasíne. Sir Roger to trochu preháňal a jeho priateľ, majiteľ kasína mu pri dvojdňovom ťahu dal miesto ozajstných žetónov iba napodobeniny z detskej hry. Na radu manželky Roger hranie nakoniec obmedzil. To jeho predchodca Sean Connery (prvý James Bond) sa preslávil niekoľkými podivuhodnými historkami z kasína, napríklad keď v Alpách vyhral v rulete na čísle 17 dvakrát po sebe.

Charlie Sheen býval nočný vták a hranie k nemu patrilo ako fľaša šampanského. Najviac ho vraj ťahali športové stávky – bol schopný prehrávať pravidelne okolo 20 tisíc dolárov týždenne iba na športe. Na druhú stranu – za jednu epizódu v seriáli Dva a pol chlapa dostával takmer 2 milióny dolárov, čiže si to mohol dovoliť. Ale aj na Charlieho prišli horšie časy a musel s hazardom seknúť.

Najlepší golfista na svete Tiger Woods mal nerestí až až. Najviac sa písalo o jeho náklonosti k opačnému pohlaviu, ale aj jeho láska k Blackjacku stojí za pozornosť. Niekoľko kasín muselo kvôli Tigrovi znížiť svoje limity stávok, aby neprišlo k škandálom. Tiger mával požiadavku typickú pre neho: chcel, aby okolo stola kde hrá, postávalo vždy veľa atraktívnych modeliek. Mimochodom, Tiger nie je ten golfista, ktorý by hral o najväčšie sumy v histórii – tým najťažším hráčom bol John Daly.

Tigerovým častým parťákom býval legendárny basketbalista Michael Jordan. Tak ako bol skvelý pod košom, bol vraj mizerný v pokri. Hovorí sa, že za jeho odchodom v roku 1993 bol hazard – vlastne o tom existujú celé knihy. Michael nevedel vydržať uprostred playoff proti New York Knicks a strávil noc v Atlantic City (časť New Jersey na druhej strane riekdy Hudson, kde je hazard na rozdiel od New Yorku legálny).

No a nakoniec jedna domáca rybička: český hokejista Jaromír Jágr bol vyhlásený za 9. najväčšieho gamblera v histórii športu (podľa akej metodiky sa k tomu bulvár dopátral, nevedno). Okrem jeho skvelých kľučiek na ľade si tak pamätáme aj neustále novinárske otázky, koľko zase Jarda prehral a či už zaplatil dlhy americkému daňovému úradu – a Jarda sa vždy roztržito poškriabal na hlave a popravde odpovedal. Neskôr tvrdil, že sa mu už hranie zunovalo a prehrané peniaze aspoň sčasti zarobil naspäť tak, že jeho meno a obrázok svietia na automatoch v Las Vegas.