Na pive

Autoradmin

Miroslav Masaryk: Asi budeme spolu chodiť (Knižná recenzia)

Miroslav Masaryk: Asi budeme spolu chodiť

Päťnásťročným solitérom chodia po hlave rôzne myšlienky. Napríklad myslia často na pohlavie – to opačné. A ako sa s ním zbližovať, aby to nevyzeralo úplne zúfalo.

V minulosti som si stanovil zásadu, ktorá sa mi dlhodobo vypláca – nikdy nečítať dve knihy z toho istého žánru po sebe. Po tenkej humoristickej knižke by malo ísť niečo obsiahle a vzdelané. Po fantasy história. Po vede komiks – atď. Tak sa stalo, že na začiatku roka sa mi medzi Tankový prapor a Bitúnok číslo 5 dostala tenká knižka o tínedžeroch zo 60-tych rokoch.

Hlavným hrdinom je obyčajný chlapec, ktorý križoval ulice Trnavy pred polstoročím. Je trochu vyberavý, trochu zmätený, občas sebavedomý, občas váhavý, zbiera papier, kšeftuje, kuká po babách, školu príliš neprežíva, vláči sa s kamošmi – skrátka, je mu dobre. Akurát by chcel frajerku a možno sa aj dostať do klubu odpanených. Toť vsjo.

Asi budeme spolu chodiť je Medzi nami dievčatami naruby. Možno trošilinku hrubší – chlapčenský pohľad býva sebecký. Všade okolo sú lány báb, no hrdinovia to nemajú ľahké. A nielen kvôli tomu, že im občas hrozí polepšovňa. Do ženských hláv nevidno tak dobre ako pod vypasované tepláky. V ročnej kronike pubertiaka sa teda väčšinou rieši kto z koho a kto s kým, chalani si berú baby ako lovci, alebo zľaknuto čakajú, kým ich vysnívané idoly stratia súdnosť, ale…

Ale nazrieme trochu aj do životov starších, autor knihy Miroslav Masaryk sem-tam pustí kvapku reálií šesťdesiatych rokov, dozvuky vojny a budovanie socializmu, no nie v tom zmysle, aby to skĺzlo do politiky alebo moralizovania,  rozoberie tému slobodnej mamy a jej obdivovateľov, pozrieme sa do umeleckých kruhov v malomeste, vzápätí si pričuchneme ku gulášu a fľaške na chate, a celé to drží pokope vďaka všadeprítomnému humoru, ktorý si neberie oddych. Na koniec knižky docvála každý svieži.

Komu je dielko určené? Niekde som videl, že pre tínedžerov (a chlapčenský pohľad určite zaujme aj nejednu tínedžerku). Hm. Určite si prídu na svoje aj tí, čo si pamätajú ako to bolo kedysi v šesťdesiatych rokoch. Alebo tí, čo poznajú veľm dobre Trnavu. Alebo ktokoľvek medzi tým. Vydavateľstvo Buvik vydáva hlavne knihy pre malé deti, ale tie rastú ako z vody. Väčšina postáv v príbehu prejde svojím vývinom.

V úvode autor varuje, že všetky osoby sú vymyslené a podobnosť s realitou je čisto náhodná. Mám podozrenie, že tej reality a nostalgických spomienok je v knihe až až. Na fikciu totiž pôsobí knižka až príliš uveriteľne.

Master: Trojkráľový ležiak a Black IPA (Voľba sládkov)

Voľba sládkov: Master Trojkráľový ležiak

Písal som, že Voľbu sládkov nechcem veľmi riešiť, a vidíte: furt ju riešim :). Až dva mesiace po sebe prispel pivami Master, popovický pivovar v portfóliu japonského Pilsneru.

K značke Master sa mi viažu veľmi romantické spomienky. Za študentských čias bol môj nesmierne obľúbený podnik nitránsky Vrták (Vršťať, Naozzay). Pivo tam bolo skoro vždy otrasné… kyselé, močoidné, no skrátka len veľmi silné komunitné väzby a nízky cenník tam tých ľudí držal :p. S jednou výnimkou – raz tam začali predávať Mastera a na toho sa dalo spoľahnúť. Bol vždy čistý a chutný a barman mohol pyšne vysvetľovať stredoškoláčkom prečo to tak veľmi pení.

Trojkráľový ležiak. Hore na obrázku je januárový ležiak od Masteru. Príjemné prekvapenie a povedal by som, že z Voľby mi toto pivo asi najviac sadlo. Konečne neriešime všelijaké citrusové chujoviny, ale ozajstné pivo, s viacvrstvovou obilnou chuťou. Na začiatku, po prvých glgoch mi v ústach zabrnela klasická zemitá chlebovinová chuť, ktorú u ležiakov milujem a ktorá sa z europív pred rokmi vytratila. No a ako som to pil ďalej, začal som si uvedomovať údený odér tohto piva. A vôbec nie rušivý. Slušná horkosť a všetky vlastnosti v norme – a spokojný pivník.

Black IPA. V decembri minulého roka prišiel Master do Voľby s Black IPA príspevkom. Tu by som bol opatrný. Videl som pozitívne recenzie… ale…. mne to pivo prišlo schizofrenické. Nemá ani vypraženú tuhosť tmavého piva, ani citrusovú silu a horkosť IPy. Ako keby zostalo filozoficky niekde uprostred – s prázdnejším telom ako letné pivo. Je to piteľné a urobené pre široké masy, nie pre milovníkov žánrových pív. Do útrob šlo ľahko, ale druhé kolo sme si nevypýtali.

Voľba sládkov: Master Trojkráľový ležiak

Radničná piváreň v Trnave. Ešte pridám obrázok Hotdogu (Teplého psa) z trnavskej Radničnej pivárne, kde som bol prvýkrát. Kedysi som sem chodil do zvláštnej cukrárne, kde čapovali pivo a pred časom to prerobili na piváreň. Nech už je majiteľ ktokoľvek, je to veľký milovník českej hospody. Všade samé logá Pilsner Urquellu alebo Jana Bechera (na solničkách, drevených táckach atď.). Zariadenie je prosté, také to drevené obloženie a obrazy mesta ako v českých klasických hospodách. K tomu veľmi veľký priestor a veľa stolov, tanky, dvoje toalety, veľký bar, a ambiciózna kuchyňa. Možno sem budem chodiť častejšie.

Z lístka mi padol pohľad na hotdog za 8 eur. To bolo ešte asi najlacnejšie jedlo. Vŕtalo mi v hlave, aký hotdog môže stáť v Trnave 8 eur – nuž tento dole na obrázku. ako vidíte, je taký plný, že sa žemle nedali poriadne zavrieť :). Dve klobásy a to okolo nie je cibuľa, ale opečené zemiačky (viac cibule a dáku omáčku navyše by som uvítal). No, bol som spokojný… Becherovka v priloženom kalíšku príjemný bonus na žalúdok. Zaujímavú piváreň nám tu zrobili.

Hotdog Teplý Pes v Radničnej Pivárni

Aj ja som Ďoďo z Fekišoviec. V škole náš učili nekradnúť, ale nie nebáť sa

Strach - Hnev - Bolesť - Utrpenie

Všetci sa rehocú na chudákovi Ďoďovi, ale Ďoďo je len ďalší Jozef Mak – človek milión a to sme my všetci. Niektorí síce vieme písať na počítači, ale aj tak je nám to prd platné. Tak schválne, kedy ste boli naposledy na obecnom alebo mestskom zastupiteľstve? Byť tam je naše sväté právo – dokonca aj keď sa bojíme vŕzgania parkiet a nevieme sa dívať ľuďom priamo do očí.

Raz sme s mojím šéfom len tak politikárčili v aute a on vyhlásil, že najhoršia slovnenská vlastnosť je priposratosť. Až z toho sa odvíja všetko ostatné. Bol to síce len elektrikár živnostník, žiadny filozof, ale pod túto myšlienku sa podpisujem. Celé roky nad ňou dumám. Šéfko to vysvetlil tak, že keď Slovák stretne vagabunda, o ktorom vie, že včera vykradol šopu, tak zdiaľky na neho kričí: “Nazdar, Fero, jak to ide?” Veľmi sa toho Fera bojí. Až tak, že sa bojí odbočiť pohľadom. V krajine šéfovej dočasnej emigrácie to tak vraj nebolo.

Tento typ zbabelosti krásne popisuje Irvine Welsh v knihe Trainspotting (čo dokazuje, že báť sa nie je len slovenský fenomén). Narkomani sa kamarátia s magorom Begbiem, bavia sa stále o futbale, ale v skutočnosti sú z neho len posratí a boja sa ho poslať do riti.

Najdovážnejší čin na svete je myslieť za seba

Čo je to vlastne odvaha? V ruskej literatúre jeden Tolstoj nechal Petrových vzbúrených strelcov spupne klásť hlavy na katov klát. Druhý Tolstoj zase posielal nahnevaných ruských generálov hľadať pokoj v daždi napoleonských guliek. Vo filmoch o Druhej svetovej rozzúrení sovietski dôstojníci nechávajú do seba strieľať, len aby nacistom ukázali ako sa umiera.

Tak presne tento extrémny šibeničný príklad odvahy nemám na mysli. Nemali by sme zamieňať filmové gerjostvo s odvahou. Mám na mysli skôr ten typ smelosti, ktorý Čechov hľadal v Smrti úradníka (a nenašiel ho). Také tie obyčajne veci ako nenechať na sebe rúbať drevo, alebo sem-tam predniesť niečo, čo niekomu nejde pod fúzy. Mohli by sme začať tým, že v reštaurácii začneme vracať pokazené jedlo ako robia inde. Ale my to radšej zožerieme a ešte máme humornú historku. Alebo blog :).

Cvičenie starostky Milky s poslancami nie je neobyčajná rarita. Je to tak všade. Niekedy cvičia iní so starostami. Obecný podvodník sa bodro zdraví s generáciami starostov a robí s nimi predražené chodníky, aj keď tí starostovia sa za to v hĺbke duše hanbia a províziu až tak veľmi nepotrebujú. Ale radšej vyzerajú ako skorumpovaní gauneri než zbabelci.

Potom tomu podvodníkovi napadne, že sa mu už nechce vymýšľať kšefty, načo sa drať, keď stačí prísť s papierom za občanmi s nejakou detskou historkou, aby dobrovoľne prepísali svoj majetok na neho – a oni to vystrašení urobia. A potom sa čudujú. Ech, tieto prípady z Reportérov :). Každý pozná príbehy zo svojho rodného kútika.

Pamätám si, ako jeden primátor okresného mesta odklonil nejakých pár sto tisíc euro nevedno kam. Nesmelý hlások na zastupiteľstve špitol, či by v budúcnosti nemalo mesto pri nákupe požadovať doklady o kúpe. Primátor sa len usmial a kývol na vystrašenú úradníčku. Tá začala servilne trhane vysvetlovať, prečo sa veci nemôžu kupovať bankovým prevodom a prečo netreba doklady – kopa bojazlivých (protizákonných) kravín. Všetci mlčali. Išlo sa ďalej.

Divíme sa, že za zlodejinu sa považuje, až keď samosprávy predražia zákazku nad povinných tridsať percent a vo voľbách sa neobyčajne darí najmä gaunerom? Videli ste Facebook Mikuláša Černáka než mu zrušili účet? Tie tisíce obdivných komentárov… z ktorých ale sálal posvätný strach. Ešteže nikomu nenapadlo zaradiť ho do ankety o najväčšieho Slováka. Možno aj tí alfasamci poskladaní okolo Kočnera neboli až takí alfasamci.

V prístave je loď bezpečná, ale na to sa predsa lode nestavajú

Veľký pes za ohradou chrabro breše – keď ide okolo malá čivava, tak mu zlostne odletuje pena od huby. Ale keď sa otvoria dvere na bránke, zistíme, že je roztomilý, ospalý a ani tá reťaz mu až toľko neprekáža. Komunisti nám sľúbili zložiť starú reťaz, ale založili nám novšiu, kvalitnejšiu. Ale nemyslím si, že tento druh metalurgie je ich vynález.

Prečo sa nevieme poučiť z rozprávok pre deti? Napríklad z Labakana. Zo zbabelých sluhov sú mimoriadne nafúkaní páni. Dajte šedému panáčikovi do rúk troška moci – pokračovanie poznáme. Tritisíc Fekišoviec na Slovensku.

Spomínam si, kto mi v živote najviac (a bez príčiny) vyhuboval. Bola to istá pani riaditeľka múzea. Keď som prišiel, pani riaditeľka zbadala na parapete niekoľko kvapiek vody. Niekoľko minút zato vytrvalo jačala na mladú podriadenú. Ale ako. Ľudský jazyk ešte neobsahuje slová, ktorým by sa tá ponižujúca scéna (pred neznámymi ľuďmi) dala opísať. Dievčina sa odplazila a ja som zistil, že to bola len predohra :). Zamestnanci múzea mi ešte niekoľko týždňov potajomky gratulovali, že som riaditeľku označil za jaštericu, hoci som to neurobil. Legenda sa zrodila bez môjho pričinenia, ale cítil som sa odvážne.

Alebo taký pán XY na jednom z najviac skorumpovaných úradov v kraji. Sekretárke som povedal: “Hľadám XY, je tu?” Naraz len dačo zrevalo: “Aký som ja XY? Pre vás som pán Y!” Viete si predstaviť v akom duchu sa nieslo najbližších 5 minút :). Jeho podriadení s ním však museli tráviť roky. Pointa je, že som toho mimoriadne pyšného a sebavedomého pána uvidel na jednom videu – na obrích dôchodcovských mítingoch HZDS otváral vodcovi dvere. Zhrbený, servilný, vždy priskočil ako lasička.

Dejiny zbabelosti

Mám ambíciu napísať Dejiny zbabelosti (tak ako sú Dejin lásky alebo Dejiny šialenstva). Nebola by to hrubá kniha. Stačilo by aj pár stránok – o sraľoch a potrimiskároch sa nevyplatí dlho rozpisovať.

Začal by som tromi stupňami evolúcie ľudstva. Polmilióna rokov sme boli len chlpaté opice, mrchožrúti, nič sme neriešili. Pred stotisíc rokmi prišiel problém – začali sme používať mozog. Veci sa skomplikovali. No a z príchodom civilizácie sme na seba uviazali bič. Zistili sme, že teplý žvanec si udržíme vždy len v rámci nejakého systému. Vymysleli sme si, že jeden človek káľa krajšie kôpky ako iný.

Dejiny slovenskej zbabelosti by som začal, keď uhorská šľachta nasadila sikulovi Dóžovi železnú korunu a prinútila jeho kamarátov, aby mu zubami odkusovali variace sa mäso zaživa. Zápoľský nebol citlivka. Oproti takému Crassovi, ktorý nechal ukrižovať “len” šesťtisíc povstalcov, sa vedel oveľa viac vybúriť. Do roku 1514 sme boli odvážni alebo zbabelí tak isto ako všade inde v Európe, ale práve v tomto roku bolo zavedené nevoľníctvo, v praxi stredoveké otroctvo – a kliatba myslenia východoeurópskych národov. To myslenie nám ostalo aj po osvietenských reformách.

Pamätáte sa, čo ste sa učili o protitureckých vojnách na škole? O tom ako sme 150 rokov bránili bránu do Európy, ako sa ten alebo onen statočný kapitán z pevnosti vyznamenal, ako sme im tých 150 rokov nakladali, až sa museli pobrať svinským krokom naspäť?

V skutočnosti to bolo 150 rokov zbabelosti. Zavedenie nevoľníctva bolo priamym dôsledkom toho, že uhorským statočným magnátom a rytierom sa nechcelo do vojny s Turkom. Tí smradi si len chceli užívať pohodlie a lacnú pracovnú silu a vojnu mal miesto nich vyhrať niekto druhý. A keď sa konečne ako tak zorganizovali, vieme ako to dopadlo (zloduch Zápoľský, čo to spískal, bol jeden z mála uhorských kráľov, čo mali nejaký vzťah k nášmu územiu).

V dejepise nás len veľmi málo učili, ako často stavali vyslanci uhorských magnátskych rodín svoje stany v tureckých táboroch, alebo ako ochotne prebiehala miestna šľachta pod turecký daňový systém. A poddanému – tomuto bolo úplne šumafuk, kto sa po ňom aktuálne vozí. Túto epochu by som nedával potomkom za vzor nepoddajnosti a vzdoru. Pravda je tá, že Turci by Uhorsko nikdy nedobyli alebo neudržali, keby tunajšie panstvo neviedlo vojnu proti vlastným poddaným a za vlastné pôžitky.

Každý má talent. Ale len odvaha ním hýbe správnym smerom

Možno by sa patrilo spomenúť pár ozaj odvážnych chlapíkov. Francúzskeho generála Štefánika, ktorý to nad európskymi bojiskami nechal do seba šiť v papierovom lietadielku alebo idealistu Gabčíka, ktorý z Británie priniesol pozvánku do pekla Heydrichovi za cenu vlastného života. Veľa slovenskej odvahy sa nazbieralo, až keď videli zahraničie. K prvej republike prikladali ruky najmä americkí Slováci a legionári v Rusku, kým domáci intelektuáli zahajovali protestný spánok. Golian a Viest dodnes nemajú žiadne sochy, hoci to boli ozajstní frajeri. Aj Dubček, jediný komunista, čo chcel vylepšiť systém, bol syn svetobežníkov a zcestovaných rodičov.

Za najväčší vzor odvahy sa považuje Jánošík. Bol to kuruc aj labanec, z obidvoch táborov zbehol a venoval sa už len súkromným aktivitám. Jeho legenda vznikla pretože sa pri svojej poprave a mučení choval naozaj nezvyčajne odvážne a chladnokrvne. Ale bol to chlapík, čo vystrelil dušu z farára a keď sa ho pýtali, či to spravil, tak nabonzoval dvoch svojich kamarátov. To je tak. Čistá odvaha je asi naozaj len vo filme.

V titulke som urobil narážku na známy Masarykov citát a na to, že nás v škole neučia týmto cnostiam neučia, hoci máme všelijaké finančné alebo počítačové gramotnosti. Viete, kedy sa Masaryk zachoval najodvážnejšie? Nebolo to vtedy, keď vypovedal poslušnosť habsburgskému domu. Bolo to vtedy, keď sa postavil svojim vlastným – v tej najchúlostivejšej záležitosti. Ostal verný pravde, aj keď potom vyzerali pred svetom všetci trošku ako spolok idiotov.

Hangover v Burger Club vs Chicken Burger v Hollywoode

Hangover Burger v Burger Club Trnava

Dve burgerovne v centre Trnavy. Ale ktorá je lepšia, nemám isto ani teraz.

Hangover Burger v Burger Clube. Pár krokov od pešej a od hradieb je tento malý podniček. V Tripadvisore ho dosť chvália a má väčšinou 5 hviezdičiek. Má branding ako všetky tie hipsterské burgerovne, čo sa vynorili za posledných pár rokov. Pár malých stolíkov a jednoduchý čistý interiér. Na obed myslím, že tu ani neboli ani dvaja zamestnanci, mám pocit, že mi ho obsluhujúca dievčina aj osmažila rovno. Burger hore na obrázku sa volá Hangover, ale som si istý, že ja by som si ho na opicu nedával :P To volím radšej niečo ľahšie… najlepšie slepačiu polievku na dušu, alebo hovädzí vývar. V burgeri bolo volské oko, cheddar a majonéza, vraj domáca. Plus nejaká omáčka do komba – sedelo to spolu výborne. Bez naťahovania, tento burger bol výborný, mäkký, držal pokope, nezakvackal som sa… ale predsa len, nebol to big man a stál 6,90 eura. Pivo som neopáčil.

Chicken Burger v Hollywood Burger. Pár ďalších krokov a skoro pod vežou je Hollywood Burger. Toto prostredie sa mi páči viac – na stenách plagáty Chucka Norrisa, Terminátora a Ramba :). Všetko ladené v červenom hollywoodskom štýle. Aj tie päťcípe červené hviezdy by sa určite páčili Lubošovi Blahovi. Podnik väčší, hlavne sa sedí po americky v oddelených boxoch, takže sa ľudia nemusia na seba pozerať. Pracovníkov v prevádzke viac… obsluhovala nejaká veľmi komunikatívna pani, ktorá má energicky informovala o všetkom – čo je dobre. Chicken burger (to je kurací, povedala pani) bol väčší ako Hangover, žemľa bola trochu akoby prepečená, kávová – neviem, či to je úmysel. Burger fajnový. Ku kuriatku sa krásne hodí medovo-horčicová omáčka a ešte nejaký dresing. Takže burger väčší a lacnejší – 5,90 eura. Určite by som si ho nezmýlil s cigánskou v žemli ako som dostal za stanicou :p . Menšie mínus boli hranolky… boli kompletne studené, historické, a do hrubších kúskov sa zatúlalo pár tenkých generických z mrazeného sáčka. Takže neviem. Dnes asi remíza.

Chicken Burger v Hollywood Burger Trnava

Hellstork Ancikrist

Hellstork Ancikrist

Opäť zlákaný obrázkom, tentokrát však dopadlo všetko inak. Pivko zo Záhoria/kopaníc, ktoré mi sadlo.

Na etikete Ancikrista sa na obecenstvo usmieva Nosferatu z Oravského zámku, prvý a najlepší upírsky horor, ktorý bol kedy natočený (skromný názor). To pivo vnútri – vôbec nebolo márne.  IPA takej polotmavej farby, trošičku menej chutiaca po citrusoch a viac normálnym ovocím… so 6,6 percentami alkoholu, ktoré boli však výborne skryté v sladovom plnom tele. Škoda, že malá fľaška stojí 3 eurá, inak by sa to dalo piť vo väčších množstvách :). Predtým som ho nikdy nemal ani o ňom nečítal, ale zarezalo mi, že som hneď vedel, že sa podelím o svoj názor.

Pivko má aj jeden maličký háčik – v zložení sa uvádza “destróza”. Myslel som, že ide o japonskú dievčenskú gotik-metalovú kapelu, ktorá sa pred dvomi rokmi rozpadla, pretože speváčka mala iný hudobný vkus… ale potom som vygooglil, že destróza je prostý cukor. A to je v pive predsa len trochu trik. No, tak si k pivu dáme trochu japonskej destrózy:

Malý sprievodca rámenom

Edo-Kin Piešťany

“Kde ho majú najlepší?” je otázka, ktorá sa vyvinula z pôvodného “Kde ho vôbec majú?”

Malý kurací rámen v Edo-Kin, Piešťany. 5.30 euro. Hlavný obrázok musí patriť rámenu, ktorý má najviac oslovil. I keď – dokonalý nie je. Vypýtal som si malú verziu (zrejme bola na výber 400 a 800 gramová varianta? Z internetov sa to vyčítať nedá – jedálny lístok platí zrejme pre bratislavskú pobočku, kde je všetko drahšie). Bolo v ňom iba jedno vajíčko… Ale bol to najbohatší rámen, plný drobnej cibuľky, hore je asi aj troška šafranu, bol najviac nakorenený a tým pádom aj trochu ostrý. Slíže neboli šmýkacie :). A keďže rámenu nebolo veľa, dal som si ho ako predjedlo.

Hovädzí rámen Satori Fusion Nitra

Hovädzí rámen v Satori Fusion, Nitra. 9.90 euro. Na pohľad najestetickejší kúsok na závodnom poli. Padol mi hneď do oka napriek veľkému nedostatku – chýbali v ňom vajíčka. No proste v ňom neboli. Tým pádom bol rámen zbavený humoru, lebo ako každý vie, kde sú dve vajcia, tam je vždy sranda. Dva druhy cestovín, vzhľadná kukurička, hríbiky a nešťastná brokolica, ktorú zjem nasilu ako prvú. Určite vyskúšam aj kuraciu variantu, ktorá je o dve eurá lacnejšia.

Zvláštne bolo, že aby mi ho doniesli, musel som trochu zabojovať. V spomínanej Satori majú denné menu – ale v ten upršaný štvrtok tam mali len polievku s brolicou (fuj), a niečo, ehm, hm hm, bryndzové s rozmačkanou tekvicou? Mozog hneď zahlásil – tak moment, ottál potál. Dám si dve veci, prvé bude hovädzí rámen, hovorím čašníčke. Tá vypleštila oči: “Ale veď to je veľké!” Ja na to, že hej, ja viem. “Ale fakt je to veľké.” Nedala sa čašníčka. Bolo jasné, že sa do mňa pokúša natlačiť menučkovú brokolicu. “A ešte si dám kurací Bibimbap,” hovorím tej dievčine. Zase výdych. “Ale to  je štipľavé!” reaguje zase. “Nevadí,” pokúšam sa získať znovu istotu. “Vážne je to štipľavé!” “To zvládnem.” Kde sú tie časy, keď bolo čašníkom srdečne jedno, čo si objednávate a nemuseli ste viesť tieto konverzácie :P.

Kurací rámen vo Wasabi, Nitra. 6.50 euro. Keby som mal vybrať najlepší pomer cena-výkon, tak zrejme tento rámen z nitránskeho Wasabi na Mostnej ulici. Na fotke nevyzerá až tak pekne – vnútri bola pomerne tma a vajíčka sú ponorené vo vode. Vlastne nevyzeral vôbec dobre (oproti obrázku v lístku). Ale bol sýty (pollitrový), cukrový hrášok príjmne chrúmal. Riasa stočená do trubičky a hríbiky schované pod prúžkami mrkvy. Dá sa na neho chodiť často.

Kurací rámen, Wasabi Nitra

Hovädzí rámen v Sushi-Ki, Trnava. 12.30 euro. Najhorší a zároveň najdrahší. Je docela vo veľkej miske a kvantita je asi najväčšie plus (aj keď v tomto prípade ide o vodu). Všetko je tu trikrát – 3-krát hrášok, 3-krát brokolica (…), trikrát hríbik… neviem. Neodišiel som z neho odvarený. Cena je veľký problém. Mám odloženú účtenku. Mám otvorený lístok na internete. V lístku stojí 8,90 euro, na účtenke si vypýtali 12,30 euro. To je priveľa, aj na Trnavu s 2% nezamestnanosťou. V Bratislave sú také rámeny za 12 euro bežné (no, bežné.. keď ich majú tak na štyroch miestach ), ale furt je to proste voda a trochu zeleniny. Sú ľudia, čo na Facebooku hecujú na revolúciu, keď polievka stojí viac ako jedno euro.

Možno si poviete, že platíte za to príjemné prostredie… No táto reštika Sushi-Ki sa čerstvo presťahovala a ja som tam bol na druhý deň po otvorení. Sedel som v zadnej chladnej chodbe bez akejkoľvek výzdoby, všade bolo cítiť rozpúšťadlo z lepidla a nad stolíkmi viseli na kábloch akési murárske lampy – ako na stavbách. Tento podnik musí ešte popracovať.

Sushi-Ki hovädzí rámen Trnava

Tori rámen v Sakure, Nitra. 4.50 eura. A ešte robotnícy rámen. Je najlacnejší, a vystihuje celkom svoj podnik. Sakura je pod Tescom, bývalým Priorom a je jasné, že na takom mieste sa zhlukuje hlavne proletariát a chudobné študentstvo. Preto je tu všetko aj napriek veľmi početnému jedálnemu lístku lacnejšie a nie až tak prešpekulované. Tunajší kurací rámen mi veľmi pripomína vifón – je plný takých tých rezanžekov a aj chuť je ako od vifónového korenia :P. Ale nie je vodový a doniesli ho v peknej zakrytej miske. Rámen, ktorý by ste si chodili dávať na stojáka.

Sakura Nitra kurací rámen

Bonus 1. Kurací Bibimbap v nitránskom Satori. 7.90 eura. Keď máte pocit, že rámen nestačil ako hlavné jedlo, môžete si objednať napríklad túto Kóreou inšpirovanú záležitosť. Nech googlim, koľko chcem, skoro na všetkých obrázkoch je uprostred každého Bibimbapu volské oko alebo vajíčko. Tu opäť, podobne ako v rámene chýba. V Satori majú evidentne niečo proti vajciam :). Ale inak je tento minikolotoč na ryži namixovaný dobre, mäsko mi trochu pripomenulo lečovú špecialitu, čo bývalo jedlo, ktoré sme mávali v 90-rokoch doma, keď bolo do výplaty ďaleko a nič iné nebolo :P.  Bibimbap bol v pohode.

Kurací Bibimbap, Satori Nitra
Bonus 2. Miska Kung-Pao s arašidmi, chili a ananásom, Edo-Kin, Piešťany. Cca 5 euro. A na záver klasické obedové menu z Píšťaň. Trošku malá, ale nie drahá porcia. Chili a koriander až tak veľmi necítiť, ananásových kúskov len pár, trochu klíčkov a cibuľky, zato arašidová teryiaková chuť príjemná. Veľmi riedka zálevka (nevolal by som to ani omáčka)  a trochu ryže. Taký obyčajný chod, ktorý mi svojou  veľkosťou a chuťou dobre zapasoval za malým rámenom.

Kung-Pao bowl

Bevog Punk Rock Holiday Mexican Lager Bergamot Edition

Bevog Punk Rock Holiday Mexican Lager Bergamot Edition

Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky…ale na pekný obrázok ťa nalákajú stokrát.

Etiketa je veľké lákadlo tohto piva. Sýtofarebná Marylin a veľkými fontami napísané Punk Rock Holiday. Pod tým Mexican Lager (je to však Slovinec navarený v Rakúsku)… a ešte Bergamot Edition. Čo značí, že je v tom citrón (musel som googliť, lebo bergamoty si normálne do čaju nedávam). Veru krkolomný názov.. ale aspoň som zistil, že ten Bevdog sa volá v skutočnosti Bevog :).

K pivu – má slabšiu slamennú farbu, pena veľké bublinky, telo nie je plné, skôr vodové… chuťovo nie je úplne márne. Celkom jemné pivko s výraznou citrusovou tentonoc… letné pivko. Je v ňom ovos aj pšenica… a má to 4,4 % grádov. Do našich mrazov sa hodí len keď si k nemu dáte ruma. Čo sa zrejme predraží, lebo 3-decová plechovka stojí 3 eurá. Hm, hm. Tu sa dostávame k meritu veci.

Rakúski pankáči asi budú niekde inde ako tí naši. Ja si pod pojmom pankáčske pivo predstavím nejakú lacnú gebuzinu, z  ktorej treští hlava. Euro za deci piva… tak ďaleko ešte nie sme :). Pankáč sa z piva potrebuje zlískať, aby sa mohol zvaliť do blatovej jamy a stade hroziť vrchosti. Toto je príliš nóbl pivo. Viem si predstaviť, ako anglická kráľovná s ním zapíja borovičku so zdvihnutým malíčkom.

Brewdog, Bevdog… všetci varia svoje drahé pivá pre pankáčov, ale tak sa mi zdá, že na tieto produkty má prostriedky len marxizmom zakalená oligarchia.

Trenčínske derby: Ichiba Sakame kura vs Oyshi Hawaii Poké Bowl Losos

Ichiba Sakeme kura

Prečítajte sa titulok ešte raz.

Zdá sa mi to, alebo sa nám to tu nejak domestikuje free style japonsko medzinárodná gramatika v našej gastronómii? :P Vybral som sa kuknúť dva sushi bary v Trenčíne. Neboli ďaleko od seba… tak reku, prečo nie.

Jedlo hore sa volá Sakame kura podávané v tempure a s jasmínovou ryžou v malom decentnom podniku Ichiba… hm. Teraz ma dostali. Nech googlim koľko chcem, slovo Sakame žiadny význam nedáva. Či si to náhodou nevymyslel luagarícijský kuchár Fučimi Navaja. Google vraví, že je to slovo z rovnakého slovníka ako krajčír Ušimi Sako, samuraj Žuj Mu Chuj a liberál Hoňsiho Typako.

Skrátka – preložil by som to ako Kuracie kúsky v cestíčku. Aj keď musím uznať, že Tempura (základ voda a múka) je jemnejšie a chrumkavejšie cestíčko, ako to hrubé s podivnou olejovou chuťou, ktoré podávajú v bežných vietnamských bistrách. Absolútne klasický normálny obed. Stál osem euro a v podstate som bol spokojný… ale neohúrený. Ichiba je pekné miesto. Bol som tam úplne sám, hralo tichučká hudba. Aj v Oyshi som bol sám :). Nechápem, kedy tí ľudia chodia jedávať. V Ichibe boli na mňa traja členovia personálu, v Oyshi rovno šiesti (huh). Asi žijú z donáškovej služby.

No a potom Ten Hawaii Poké Bowl dole… Ako prvé napíšem, že je obrovská chyba ísť naobedovaný do druhej reštaurácie na obed číslo dva :). Vravel som si, že mi ku kuriatku chýbala nejaká zelenina, nuž si nejakú dožičím… ale táto porcia by zmohla aj hobita zo Second breakfast clubu.

Radšej vymenujem, čo všetko v tej šalátovej mise je: červený losos. Edamame bôby. Riasy Goma Wakame. Avokádo. Uhorka. Sójové klíčky. Cibuľka a hŕstka cash orieškov. Všetko zelené, surové a zdravé až hrôza. O dve eurá lacnejšie ako verzia s tuniakom, ale ako vravím – je to jedno, ak vaše telo dostane z toľkej zeleniny šok :p. Všetko uložené na jasmínovej ryži, ktorá je vraj taká dobrá, lebo ju polieva len dažďová voda. Keby ju polievali slovenskí družstevníci, asi by jasmínová ryža dostala sem-tam aj dávku močky, no to už odbáčam, porovnal som si svoje, srdce mám na mieste a môžem ísť spať.

Oyshi Hawaii Poké Bowl Losos

Ohnivá panvička v trnavskom Steak House

Ohnivá panvička Steak House Trnava

Príbeh o tom, že horčica nie je všetko.

Steak House Trnava – pár krokov od hlavného námestia. Marí sa mi, že kedysi tu bola reštaurácia pod iným názvom (alebo to bolo to isté?). Bol som tu pred 10 rokmi a jediné, čo mi utkvelo v pamäti, že som mal nejakú zoschnutú balatónsku špecialitu – a už som tam viac nechodil. A teraz, po jednej dobe ľadovej a dvoch kultúrnych revolúciách som opäť zašúpal nohami na tunajšej rozhoži.

Štvrtok, dve hodiny poobede – úplne prázdny podnik. Som jediný zákazník. S personálom hráme presilovku, ja som sám, oni šyria – dve čašníčky a dvaja ľudia v kuchyni. Potom pribudol ešte jeden elektrikár montujúci lampy a jeden chlapík, ktorý sa štandardne opiera o pulty v každej prázdnej krčme na svete. Tým chcem iba poznamenať, že na mňa mali domáci dosť času aj priestoru :). Elektrikár ma nakoniec aj pekne pozdravil pri odchode :).

Čašníčke som zahlásil – Ohnivá panvička a opekané zemiačky. Prišla ku kuchárovi (do kuchyne vidno) a povedala mu – Ohnivá panvička a opekané zemiačky. On sa zachmúril, povedal niečo dlhšie ako áno (alebo dobre) a uprel na mňa dlhý tvrdý pohľad. Potom chvíľu smažil, ale pichľavými pohľadmi sme sa podchvíľou stále šibali.

Na stole mi pristál obed, ktorý vidíte na obrázku. Kurací kus, bravčový kus, slanina, klobása. Na horčicovom podmaze s fazuľou. A hej, opekané zemiačky boli v skutočnosti rozvarené zemiačky. Ale na účtenke bolo napísané opekané, tak ich asi opekali vo vode. V menu boli tri druhy – varené, opekané a americké. Bohužiaľ, nejak sa nedohodli…

Nebudem to preťahovať, na tomto obede som sa zasmial a doteraz sa smejem. Tá klobása v strede totiž bolo zamrznutá. Obsmahli ju v neviem ktorom tisícročí.  Tak ako ju kuchár vytiahol z mrazáku, tak ju aj práskol na tanier. Hnedá zvonku, červená v strede – a mrazivá ako bozk z Kremľa. Aj Jaro Slávik by vykvikol prekvapením nad takou klobásou, s ktorou sa hrali ešte mamut Manny a leňochod Sid. V jedálnom lístku boli jedlá ako Zbytek z Jánošíka, Spevokol alebo Obrie špáratko. Túto panvičku by som nazval Zlomyseľnosť šéfkuchára.  Celý obed za 14,30 eura. Čo už. Skúsim to opäť o desať rokov.

Keď listujem na webstránke, tak miesto šalátov sú tu mäsité jedlá s nesprávnymi popiskami. Ale aby som len nehanil Steak House, weby majú otrasné skoro všetky reštaruácie v širokom okolí. Poprípade ich vôbec nemajú, viď. slávny Thalmeiner, ktorého web vás presmeruje na akýsi podnik v Petržalke.

Ale aspoň pivo bolo dobré. Bernarda sa zvyčajne bojím, ale tento ušiel.

Bernard v Steak House Trnava

Teriyaki kura v trnavskom Wasabi

Teriyaki kura Trnava Wasabi

Wasabi na Frantiskánskej ulici v Trnave si na stránke hrdo píše, že ide o prvých sushistov na Slovensku (od 2008). Po desiatich rokoch som sa stavil i ja.

Trošku v centre, trošku zastrčené… na terase prichystané tri veľké plynové ohrievače do zimy, inak o piatej večer v piatok ešte prázdny podnik. Ideálne podmienky pre pustovníka, ktorý hľadá mier a kľuď nad miskou ryže. Plus veľmi si vážim, že ma neošmekli na čaji :).

Ale k veci: šesť Teriyaki kuracích kúskov na špajdľách. Do čiernej guličky sa nekúše. Sezam a príjemná (a veľmi slaná – nevyplatí sa ju zoškrabovať z betónu) omáčka. K tomu mala byť podľa popisku chili omáčka a arašidová pasta. Omáčku som nechal tak… ale zvyšné drobnosti boli výborné. Horký zeleninový šalát, niečo veľmi aromatické sladké, niečo kyslé, kúsoček hríbika – namixovaná kombinácia pre človeka, ktorý sa neponáhľa. Hŕstka ryže. S chuťami som veľmi spokojný, škoda, že toho nebolo viac :P.

Ako bonus ešte obrázok tunajšej Tom Yum Kung – krevetovej polievky, s hríbikmi, citrónovou trávou, zázvorom a tá zelená vňať navrchu je asi koriander. Veľmi ostrá citrónovo zázvorová chuť pre úzko špecializovaných fanúšikov žánru. I keď vonku sa znáša po zotmení prvý sneh  – padne dobre akákoľvek polievka. Stále 3 eurá, kuriatko 12 eur a jasmínový čaj 2 eurá. Všetky ceny pekne zaokrúhlené, pre ľudí, čo nemajú čas sa hrať s centami :).

Tom Yum Kung Krevetová polievka