Autoradmin

Ako to bolo v 90-tych rokoch na dedine

Slovenská dedina v 90-tych rokoch

V meste už boli prvé ázijské reštaurácie a ešte mali obrusy. V krajine bola 20% nezamestnanosť, lebo sorošovci hádzali otcovi zakladateľovi polená pod nohy. Ako si viedol vidiek? Pár rokov po páde socializmu? Popravde – trošku toho socializmu (hodne) ešte zostalo.

  • Babky nosili na hlave ručníky (dnes už nazývané hidžáby). Každá mala na sebe 10 sukien, navrchu, samozrejme, vždy čierna. Pletené vestové zvrchníky a tuhé kabelky plné kostí pre pajtáša doma. Pamätáte si ako zásadne sedávali v autobuse vpredu? :). Autobusy bývali preplnené, kde dnes sedia 3 ľudia, voľakedy sa tlačilo aj 100. Dneska by sme sa už nad takým obrázkom divili.
  • Zadné sedačky v autobusoch boli kompletne zničené, vytrhané, polepené žuvačkami, popísané… toľko deciek tam bolo, že autobusár nevedel, kto to robí.
  • Rybári chodili na ryby ráno. Na bicykli alebo pešo. Ten na babete – to bol aristokrat. A hlavne – žiadny rybár v živote by nevzal so sebou ženu a deti (keď už šlo o duševnú hygienu nemať ich za krkom že). Dneska rybár príde so ženou na dvoch SUVčkách, udicu má takú, že musí stáť 10 metrov od brehu, každé 3 minúty sa presunie „lebo neberú“ a všade zostanú odpadky po jeho rozmaznaných dietkach.
  • Dnes už vymizli sedliaci starého typu s kravami, kozami alebo koňmi (koní je dnes aj viac, ale na parádu pre vaše dcéy v tínedžerskom veku). Ozajstný sedlák – si kvôli kúsku zeme dal do kolena vŕtať, ale za socializmu im všetko zobrali V 90-tych rokoch sa kradlo (prerozdeľovalo) nanovo… ale to je iný príbeh.
  • Všade boli odpadky a smetiská. Ak si myslíte, že dneska je vidiek špinavý, nepamätáte si deväťdesiatky. Bolo to horšie. Oveľa. Samozrejme, také komunistické špecialitky, že sa rieka pravidelne menila na toxický mutagén pomaly mizli.
  • Babky vedeli, čo je to prať v potoku. Pretože práčka voľakedy býval názov osoby. V domácnostiach ešte boli také drevené oné, o ktorých si vnúčikovia mysleli, že sa na tom strúha kapusta, ale v skutočnosti sa na tom pralo.
  • Každý sa snažil „brať podľa svojej potreby“. Inými slovami – čo zostalo z komunizmu? Že každý kšeftoval s čím mal. Kuchárky z družstevnej alebo školskej kuchyne chodili domov s taškami pozakrývanými utierkami. Z družstevného skladu skladníci ochotne rozdávali vrecia ako zo svojho.
  • A keď ste vedeli vykŕmiť prasa skoro zadarmo, tak bolo aj veľa zabíjačiek. Potom došla taká doba – pamätám si to prerátavanie – keď kilo prasaťa stálo 45 korún, tak sa zabíjačka oplatila, keď zdražilo na 55 korún, tak už sa gazdovia škriabali na hlave.
  • Keď ste poznali pani, čo na družstve pozerala váhu a doniesli ste jej kávu (bonboniéru, fľašu), tak prasa razom schudlo 30 kilov a ešte sa to oplatilo. Prasiatka boli ešte obalené tukom, nie ako dnes, fitness prasiatka.
  • Poľovníci boli rovnakí machovia strieľajúci hlava nehlava ako dnes. Možno vtedy viac strieľali po psoch. Kľudne aj z okna domu :). Čo však manželky ťažko niesli.
  • Horský bicykel bol coolový názov pre bicykel. Riešilo sa, či je legálne s tým chodiť po ceste, alebo by si človek mal nájsť nejakú horu. Decká mali BMX (v lepšom prípade) alebo v horšom prípade nejaký produkt socialistického strojárstva.
  • Autíčka na diaľkové ovládanie mali tučný kábel a pokazili sa po 2 minútach na dvore, alebo po 4 minútach na koberci.
  • Neexistovalo ísť po deti do škôlky na aute. Čo vám šibe? Keď to peši máte 5 minút? Dnes pred škôlkou musí byť veľké parkovisko.
  • Futbalist dnes chodia trénovať futbal zásadne tiež iba na autách. Aj tí čo to majú len 2 minúty pešo. Tak keď do fitka vedú eskalátory že. Voľakedy chodili futbalisti na tréning rovno z roboty a každý jeden robil manuálne. Dnes sú futbalisti kvalitne obalení tukom a brankári sa moc nehádžu :).
  • Na futbalovej bráne ste nemohli nechať natiahnutú sieť, lebo by vám ju ukradli. Decká si nemohli nechať pohádzané hračky kade tade, lebo by ich ukradli. Zakotúlaná lopta by zmizla pravdepodobne už pár sekúnd po nešťastnom odkope. Zdá sa, že zlodejov u nás neubudlo, ale z vidieka sa presunuli do miest alebo do teplých krajín.
  • Všetci kradnú znamená ja kradnem. To je vlastne rovnaké ako dnes!
  • Dalo sa chodiť na piesok (stavebný materiál). Piesok je neobnoviteľný zdroj, resp. obnoví sa za hodne dlhú dobu. Bývalo plno miest s pieskom – pri riekach a potokoch, jazerách a bágroviskách… často sa tam pochovávali kone (skúšali ste kopať jamu pre koňa?). To je dnes kompletne vyťažené. Bývali u nás pieskové pláže skoro všade…
  • Keďže nikto nemal mobil, obecné rázovitosti zaznamenávali kronikári (učitelia) ručne, alebo neskôr – na písacom stroji.
  • Každú jeseň sa robila hlboká orba na poliach. Čítal som nejaký článok s farmárom, ktorý machroval, že už nemusí hlboko orať. Čo je divné, lebo už veľmi dlho to nikto nerobí. Lepší model je len tak to pohrabať, nasadiť repku, vyliať na to X chemikálií a brať dotácie.
  • Keď družstevníci (ktorí ešte vďaka vlastnej blbosti neskrachovali alebo ich neokradli) pokosili kukuricu, stovky ľudí sa vydali na pole zbierať zvyšky. A každý domov dovliekol pár mechov kukurice. Lebo vtedajšie kombajny asi tak pätinu úrody pováľali. Dnešné kombajny nechajú kukurice alebo slnečnice tak pre jedného blázna s kýblom.
  • Všetci muži chodili oblečení v montérkach. Pár šťastlivcov bolo na skusoch v Rakúsku a po príchode domov hovorili, očuj, však tam nikto nechodí v montérkach. Keď dorobia, tak sa prezlečú. A na stavbách môžu nechávať miešačky vonku :).
  • Keď ste šli do extravilánu obce (tzn. prírody), nestretli ste týpkov vyobliekaných v Decathlone ako dnes. Proste tam každý bol niečo robiť (niečo nabrať, páliť, vyhodiť, alebo len tak sa prechádzať, lebo voľakedy ste sa mohli prechádzať aj bez športvých legín a lacných čínskych gadgetov). Bežcov ste určite nestretávali, jedine futbalistov.
  • Každý zdravil každého. Skrátená forma „dobrý“ nebola veľmi slušná.
  • Neexistovalo, žeby v krčme robili pizzu.
  • V lete sa na jazerách kúpalo oveľa viac ľudí ako dnes. A bolo aj viac utopených.
  • Topenie štencov (alebo aspoň kupírovanie) nebola zvláštna téma na rozhovor.
  • Na dedinských zábavách bolo oveľa viac bitiek, lebo sa to považovalo za akýsi bontón a demonštráciu žijúcej spoločnosti.
  • V každej záhrade v nižšie položených dedinách bol vinohrad. Oveľa viac gazdov dorábalo vínko alebo pálilo.
  • Predačka v obchode mala stále maniere zo socíku, tzn. žiadny tovar, neustále inventúra. A potom skrachovala a divila sa. Aj za hlbokého mečiarizmu vstávali tetky skoro ráno, aby sa im v obchode niečo ušlo. Auto s tovarom bola vzrušujúca udalosť. Dnes vám už nikto nič nedovezie – obchodníci musia všetko kupovať v Lidli alebo Kauflande. A ich zákazníci ich nenávidia za to, že v dedinskom obchode sú veci drahšie ako v Lidli a Kauflande. O 10 centov? Svine!
  • Všetci trochu starší ľudia si ešte pamätali detstvo – že všade kde sú dnes role, boli ovocné stromy, dediny neboli ešte domy nasáčkované pri sebe, ale boli pohádzané hospodárstva tam, kde sú dnes šíre polia… pri potokoch bývali armády čiernych salamandrov so žltými škvrnami, a krajina v lete vyzerala ako keby ju niekto kompletne kosil košačkou – všetko spásali zvieratá, veru tak… neboli nikde zarastené vresoviská. Tí úplne najstarší si pamätali, že dakedy chodili ľudia oblečení ako László z Uragánu (žiadne kroje, to sa vymyslelo dodatočne), na rieke boli mlyny na pltiach (statické nemalo zmysel stavať, keď neboli priehrady a rieky vodohospodársky kontrolované). Atď. atď.
  • V 90-tych rokoch ešte nikto nechyroval o tvrdých drogách priamo v obci. To bola urban téma pre učiteľky na etickej výchove. Dnes díleri chodia po zapadnutých cestách za dedinou, lebo je tam pokoj.

Miroslav Válek: Problémy návratu

Tel Aviv 1967

V jednej z mnohých diskusií, na ktorých si spisovatelia vymieňajú názory o Ladislavovi Mňačkovi, predniesol jeden z našich kolegov asi takúto úvahu:

Kedysi v horúcom lete ste vydali vyhlásenie o Mňačkovi, medzitým prešiel december, január (rozumej decembrové a januárové plénum ÚV KSČ) a vy stále, akoby sa nič nezmenilo. Trváte na svojom vyhlásení asi len z prestižných dôvodov.

Úbohí členovia predsedníctva Sväzu slovenských spisovatelov! S akou samozrejmosťou sa o nich predpokladá, že stanovisko odhlasovali: alebo pod nátlakom, čiže zo strachu, alebo zo zrejmého kariérizmu, alebo jednoducho z hlúposti, pretože nepochopili to, čo pochopil Mňačko, že tiež bojovať doma nemá zmysel, že to treba robiť v cudzine a že teda teraz, keď to už Mňačko vybojoval, zotrvávajú na svojom stanovisku len Z tupej tvrdohlavosti.

Ale ako to bolo v skutočnosti?

Kým stanovisko predsedníctva SSS tvrdí, že zápas, o ktorý teraz ide, možno vybojovať len na domácej pôde, Mňačko vo svojom vyhlásení vo Frankfurter Allgemeine Zeitung z 11. augusta 1967, hovorí: Chcem vo svojej krajine ešte niečo presadiť. Ak to nejde ináč, musí to isť tak, ako to robím teraz.“

Ale našťastie to išlo aj inak. Vývin nerozhodol v prospech Mňačka a to je jeho základný a dovolím si pripojiť tragický omyl.

Ak Ján Rozner v Kultúrnom živote z 15. 3. t. r. vo svojom článku o Mňačkovi hovorí: ,,Z objektívneho hladiska Vaculik i Mňačko každý inak a velmi rozdielnymi spôsobmi otriasli autoritou absolútnej moci, pomohli ju zdiskreditovať a v určitej kvalitatívne neurčiteľnej miere prispeli svojím podielom k poznaniu neudržateľnosti daného stavu a k jeho zmene…“, spája to, čo je z istého hľadiska nespojiteľné. Poskytuje časť mravnej kvalifikácie, čo v tomto prípade má Vaculík, aj Mňačkovi, ktorý ju v tomto prípade nemá, poskytuje časť Vaculíkovej pravdy Mňačkovmu omylu.

Treba ma dobre rozumieť. Neodsudzujem Mňačkov omyl. Lutujem ho. Tak ako ľutuje básnik cítenú, ale nenapísanú báseň, tak ako ľutujeme príležitosť, ktorá sa už nevracia.

Tento omyl nebol, pravdaže, jediným dôvodom Mňačkovho odchodu. Ďalším z dôvodov bol jeho nesúhlas so zahraničnou politkou našej vlády a to, že nemohol tento nesúhlas verejne vyjadriť.

Ján Rozner V Kultúrnom živote hovorí: ,,Mňačko súdil, že aj keď sme sa postavili po bok arabských štátov, bolo našou povinnosťou zároveň sa dištancovať od takýchto vtedajších výziev…“ (Od arabských výziev na zničenie Izraela pozn. M. V.), a na inom mieste dodáva: „Napokon, týždne po svetovom škandále s Mňačkom, sme sa aj my od takýchto vyhláseni dištancovali…“

Ale Mňačko má na vec iný názor. Vo svojom frankfurtskom vyhlásení píše: „Je mi známe, že v Spojených národoch vydal socialistický tábor vyhlásenia, v ktorých sa dištancuje od týchto hrozieb. (Od hrozieb Arabov pozn. M. V.) Bohužiaľ sa to však stalo až po porážke Arabov. Už skôr mali byť Násir a druhí arabski vodcovia dopredu varovani pred touto politikou a nie až potom, keď utrpeli vojenskú porážku. Také oneskorené varovanie stráca zmysel.“

Teda, kedy sme sa vlastne dištancovali? Týždne po Mňačkovom odchode alebo pred jeho odchodom? Mňačko tvrdí, že pred Mňačkovým odchodom. Súdi, pravda, že ,,také oneskorené varovanie stráca zmysel“. Keby usudzoval inak, stratil by totiž vážny argument. Musel by priznať, že protestuje proti politike vlády, ktorá účinne protestovala proti politike Arabov. A prečo stráca oneskorené varovanie zmysel? Asi preto, že porazený nepriateľ nie je nebezpečný. Ale ak je opak pravdou, ak aj porazený nepriateľ je potencionálne nebezpečný, má aj toto varovanie svoj zmysel.

Mňačko teda protestoval svojím odchodom proti politike československej vlády k Izraelu bez ohľadu na to, či a kedy sa táto vláda dištancovala od arabských nacionalistických hrozieb.

Moje úvahy na témy zahraničnej politiky môžu byť, pochopiteľne, naivné nie som politik. Ale nie som ani – nazdávam sa zaujatý a ak sa mi na strane Arabov nepáčia šovinistické tendencie, na druhej strane sa mi nepáčia iné veci. Jeden príklad za mnohé: Podľa zprávy ČTK, uverejnenej v Pravde z 13. 3. 1968, sto prílušníkov izraelskej inteligencie, spisovateľov, novinárov atd., protestovalo proti porušovaniu ľudských práv v Izraeli a na obsadených územiach, výslovne proti kolektívnym trestom a vyháňaniu arabských obyvateľov z Gazy a zo západného brehu Jordánu.

S rizikom neinformovanosti sa pýtam: Protestoval aj Mňačko? Dištancoval sa od týchto metód? A kde? V komunistickom časopise Kol H áam, s ktorým, ako vraví, spolupracuje alebo v kapitalistickej tlači v Európe? Do dňa napísania tohto článku, do 20. 3. 1968, som ani nepočul, ani nečítal podobné vyhlásenie. Ani v Roznerovom článku v Kultúrnom živote sa nič podobného nespomína. Je v Je v ňom síce jasne vysvetlené, ako kvalifikuje Charta OSN arabské výzvy ku genocíde, ale ako kvalifikuje táto Charta porušovanie ľudských práv v Izraeli, o tom sa článok nezmieňuje.

A predsa si myslím, že ak sa to doteraz nestalo Mňačko bude, musí hovoriť aj o tejto, druhej strane ,,veci“. Lebo ak je pre mňa to, čo v tomto článku zdržanlivo nazývam ,,odchodom do zahraničia“, v podstate Mňačkovým zbehnutím, v srdci mi zostáva stále kúsok hlúpej nádeje, že nejde o vnútorné zbehnutie.

Pokračujme. Mohol Mňačko verejne vysloviť svoje výhrady? Radšej by som položil otázku takto: chcel Mňačko vysloviť svoje výhrady u nás? Napr. na sjazde spisovateľov? Zdá sa mi, že nechcel, lebo pokúsiť sa mohol. Zhodou okolností, alebo lepšie povedané, vďaka tomu, v čom sa Mňačko mýlil, bol by ich vyslovil nakoniec, hoci oneskorene, aj verejne, v tom zmysle, ako to chápe Rozner: verejne ako publicista.

V čase, keď odchádzal, by mnohé svoje názory u nás v tomto zmysle verejne vysloviť nemohol, v tom má Rozner pravdu.

Ale zdá sa mi, že niektoré svoje názory mohol Mňačko aj na Západe vysloviť práve len tam, kde ich vyslovil. A preto sa mi jeho riešenie nepáči.

A zasa naopak, niektoré svoje názory mohol Mňačko vyslovit inde (v prvom prípade som mal na mysli druh novín, v druhom krajinu) a nevyslovil. Napr. svoje názory o antisemitizme v ČSSR, vyslovil Mňačko práve v Nemeckej spolkovej republike.

Na mňa – možno je to subjektívne ale na mňa to pôsobilo tak, akoby hovoril: Prosím, tu máte, dávam vám možnosť, vytvoriť si krásnu historickú analógiu.

Domýšľať to, by bolo príliš kruté. Predpokladám radšej, že išlo o náhle a totálne zlyhanie citu pre spravodlivost, pre mieru a pre takt. Ešte niekoľko súvislostí. Najprv citát z Roznerovho článku:,,Mňačko, pokiaľ sa pamätám, konštatoval napríklad, že hlavný problém Československa nie je v tomto momente v oblasti ekonomickej, ale morálnej. Možno je to nesprávne, ale je to velezrada? Tvrdil, že rehabilitácie neboli dokončené, že proces so Slánskym nebol nikdy vysvetlený, Boli dokončené bol vysvetlený?“

Na pohľad – všetko v poriadku. Slánskeho proces nebol vysvetiený. Problém ČSSR je aj v oblasti morálnej. Ale tieto dva citáty sú v Mňačkovom frankfurtskom vyhlásení aj v takejto súvislosti najmä v takejto súvislosti ,,Sú u nás Tudia a ja patrím k nim – ktori terajšiu situáciu v Československu nepovažujú za hospodársku krízu, za depresiu, ale za morálnu krizu. Táto morálna kríza má zaklad v Slánskeho procese, v udalostiach, ktoré nasledovali, a v skutočnosti, že tieto otázky neboli ešte vyriešené…“

A čo pred procesom SO Slánskym? Boli síce nejaké nepríjemné prípady. Napríklad prípad tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. Ale morálna kríza nebola. Tá vznikla zrejme až neskôr.

Mohol by som pokračovať. Ale aký to má zmysel?

Mnohí mi vravia: Stačí malý zvrat v politickej situácii a ČSSR zmení svoju politiku k Izraelu.“ K údivu tých, ktorí dočítali tieto riadky až sem a myslia si, že som vypovedal súkromnú vojnu Izraelu, odpovedám: Pevne dúfam, že zmeníme svoju politiku k Izraelu. Bolo by najlepšie, keby sme ju mohli zmeniť tak, aby sme si uchovali dobré vztahy af s arabskými krajinami.

Ale o to nech sa stará Ministerstvo zahraničných vecí.

Ja si každopádne ponechávam svoje právo, rozlišovat v každej krajine, kde je pravá a lavá ruka.

A iní mi zasa budú po prečítaní tohto článku vraviet:,,Si proti Mňačkovi.“

Musím sa priznať skrúšene, pretože to v poslednom období začína byt dost nepopulárne: som za Mňačka.

Som, pravda, za iného Mñačka, než je ten, ktorý ku mne hovorí z viedenských televíznych a rozhlasových relácií.

Pravdaže, ak ma chce niekto presvedčit, že mierou vecí je Mňačko, že skúšobným kameňom pokrokovosti je bezvýhradný vztah k Mňačkovmu odchodu do zahraničia a k názorom, ktoré tam vyslovil, musím mu povedať, že ide o zámenu osób.

Som za iného Mňačka.

Je taký Mňačko?

Ak áno, nerozumiem, prečo ho treba spájať s tým, čo tak podstatne meni jeho podobu. Prečo je potrebné, aby odišiel človek a vracala sa politická koncepcia? Po nesčíselných hodinách márnych diskusif mi zostáva iba jediné: veriť, že prvý to všetko pochopí sám Mňačko.

Autor článku: Miroslav Válek, minister kultúry od 1. januára 1969

Tento článok je uverejnený v Kultúrnom živote, z marca 1968, keď sa rozhodovalo o návrate L. Mňačka do Československa. Mňačko emigroval v roku 1967 so svojou manželkou do Izraela, na protest proti postoju socialistických krajín voči tejto krajine. Prvá časť článku, ktorý sa volá Dve otázky (kde sa Válek venuje napr. čítaniu Solženycinovho listu sovietskej vláde na zjazde spisovateľov – je vynechaná). V čase vyjdenia článku bol už Mňačko „omilostený“ – o pár mesiacov emigroval zase, na oveľa dlhšie.

Prečo ľavičiari neznášajú Izrael?

Izraelská IDF

Nové kolo násilia – staré otázky. Pýtal som sa Umelých inteligencií, prečo ľavičiari neznášajú Izrael (prakticky do posledného zaujali stanovisko – Izrael do mora. Viac alebo menej explicitne vyjadrené). Pokiaľ viem, jediný kto sa z tohto kruhu vymanil (dosť nešťastným spôsobom) bol Ladislav Mňačko, a to bolo už pekne dávno – počas tej vojny spred 50 rokov. Toto mi odpovedala AI, prečo ľavica (samozrejme, tá zahraničná, nie domáca izraelská) nikdy nefandí tímu s Dávidovou hviezdou na drese:

Politika voči Palestínčanom: Izraelská politika voči Palestínčanom je často kritizovaná za to, že je príliš represívna. Niektorí ľavičiari sa domnievajú, že Izraelská okupácia Západného brehu a Pásma Gazy je nelegitímna a že Izrael porušuje ľudské práva Palestínčanov.

Podpora zo strany Spojených štátov: Izrael je jedným z najväčších príjemcov americkej vojenskej a ekonomickej pomoci. Niektorí ľavičiari sa domnievajú, že táto podpora je neprimeraná a že Izrael využíva svoju blízkosť k Spojeným štátom na to, aby unikol medzinárodnej kontrole.

Militarizmus: Izrael je považovaný za jednu z najmocnejších armád na Blízkom východe. Niektorí ľavičiari sa domnievajú, že izraelská závislosť od vojenskej sily je nebezpečná a že Izrael by sa mal viac zamerať na mierové riešenie konfliktu s Palestínčanmi.

Ja by som pridal ešte pár dôvov:

Antisemitizmus: Medzi fašistami a komunistami 30-tych a 40-tych rokov nebolo veľa rozdielov. Ako vieme, u nás len prezliekli uniformy. „Intelektuáli“ boli donútení sa mierniť (keď už sa riadením osudu ocitli na druhej strane), ale ktovie, čo si človek myslí vnútri? Nejakým spôsobom sa tento latentný antisemitizmus desaťročia tlačí pred nami, a nejak sa vtisol aj do salónnnych socialistov, ktorí inak radi pózujú ako pacifisti, ale v každej vojne poctivo držia basu svojej strane.

Pád socializmu: Ako vieme, keď vznikol Izrael, Sovietsky čas bol krátko na jeho strane. Dokonca prikázal Československu, aby Izrael vyzbrojil starými zbraňami zo skladov a tieto zbrane prakticky odrazili arabský pokus o „prekresľovanie čiar v púšti“, ak sa mám tak eufeministicky vyjadriť. Áno, na chvíľu to vyzeralo, že sa Izrael stane socialistickou krajinou. Prúdili sem ľudia z východnej Európy, kibuce rástli ako po daždi. Lenže – môžu fungovať vedľa seba kibuc a firma? Po pár rokoch zistili, že polovica „družstevníkov“ pracuje načierno pre firmy a o ďalších pár rokov boli kibuce do posledného sprivatizované. A nič nerozzúri socialistu viac ako fakt, keď v realite jeho fatamorgána nefunguje. Izrael je proste veľké zlé kapitalistické.

Systém postavený na práci: Aby taký malý štátik fungoval, musia v ňom ľudia dosť veľa pracovať. Zbrojiť. Správať sa kolektívne – v hraniciach militaristického kapitalizmu. To salónni ľavičiari (tí čo sa živia písaním facebookových statusov), prakticky ľudia, ktorí v živote nepracovali, nedokážu pochopiť, nedokážu s tým myšlienkovo pracovať, nechápu to. Druhá otázka je, či sú Palestínčania viac blízki socializmu ako Židia. Ťažko povedať – nemajú priestor, na to, aby si mohli vybrať.

Kto bol Mahátma Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí

Majster zdvorilej neposlušnosti? Chronický neplatič daní? Indický dandy v šatách britského právnika? Konzervatívni Briti ho mali plné zuby, lebo kade chodil, takde podrýval ich autoritu (a to úplnú väčšinu života strávil ako dobrý poddaný britskej koruny presvedčený o správnosti jej zákonov). Isté je – lebo to sám priznal – že nemal rád titul Mahátma (Veľký Duch) a nikdy ho netešilo, keď ho tak oslovovali. Volal sa: Móhandás Karamčand Gándhí.

Dnes sa dá na neho pozerať ako na ultranacionalistu, ktorý však neznášal násilie a bol mu cudzí aj rasizmus (teda väčšinou – juhoafrických černochov nemusel). Jeho odporcovia ho mali za štylizovaného pozéra. Dá sa na neho aj tak pozerať. Všetko mal prešpekulované, nikdy nič nerobil spontánne. Dával na obdiv svoju skromnosť a chudobu (podobne ako povedzme – taký Robespierre), ale tá chudoba nebola nikdy úplne ozajstná. Kedykoľvek mu mohol dať priateľ veľkú sumu peňazí. Alebo hoci aj – cudzí človek, čo vystúpil z auta. Lebo keď potreboval na svoj aktivizmus (nazýval to verejná práca) nejaký rozpočet, tak vždy sa niekto našiel kto vysypal kufor peňazí do spoločnej pokladničky, ktorú spravoval výhradne Gandhí.

Bol pyšný na svojho ducha a dopracoval sa k tomu, čo veľa filozofov, a síce, že ostatní ľudia sú prázdne bezduché nádoby :). Bol taký svätý selfmademan. Všetci si ho predstavujeme ako dedka v plienke, ale tak vyzeral iba na konci života. Prvú časť života strávil v bezchybnom anglickom obleku, lebo vyštudoval na ostrovoch (kde sa mu skoro všetko hnusilo, ale našiel si aj zopár bláznivých obdivovateľov). Mimochodom, v jeho knihe Experimeny s pravdou – používa slová Európan a Brit ako jednu a tú istú vec.

Ako sme už spomínali, hrozil sa toho, že dopadne ako iní ľudia, čiže stane sa z neho nízke zviera. Tak si vyvinul vlastný systém, ktorú by som opísal ako svätú trojicu: Boh, žalúdok a penis. Až chorobne bol posadnutý týmito vecami, ktoré vnímal neoddeliteľne. Tretina jeho knihy je o tom čo jedol, druhá tretina ako odolával ženským zvodom a tretia o zvyšku vesmíru. Bol trošku (dosť) pokrytec. Jedného dňa manželke oznámil, že už v živote nebude žiadny sex (ženu vôbec považoval len za nástroj svojej vôle a nejak extra sa nezaujímal čo ona na to). To už mali štyroch synov – spávali spolu od trinástich rokov, keď ich ako deti oženili. Dokonca keď Gándhímu umieral otec, tak si nemohol pomôcť a utekal do vedľajšej izby posexovať s manželkou. Odohodil telesnosť – ale až v čase, keď mal penisom natočené na niekoľko životov dopredu.

O jedle zapísal stovky strán. Dopracoval sa k tomu istému ako Jerome Klapka, len obrátene. Anglický humorista si myslel, že plný žalúdok upokojuje vášne, Gándhí zase že to robí prázdny žalúdok. Jeho nekonečné litánie o vegetariánskej strave sú… nekonečné. Je zaujímavé, že sa nedokázal vzdať mlieka, bez neho umieral. Vysadil korenia – ale vo väzení sa sťažoval, že mu nedávajú karí, takže karí nepovažoval za korenie? Nemal rád ani zeleninu (!), ale mal rád fazuľky. Bol nekonečne pyšný, že sa stravuje ako najväčší chudák v Indii – jedol banány, arašidy, datle, citrusy a ďalšie veci, ktoré sme mali za komunistov iba na Vianoce :). Ktovie čo by mu povedala moja babka, keby jej oznámil, že neznáša chleba.

Napadlo mi, či by sa nedal opísať ako komunista. Komunisi si ho dosť považujú, ale on vo svojej autobiografii tuším ani raz nespomenul slovo socializmus. Pritom si prešiel fázami ako klasický komunistický vodca: mladý intelektuál, odborový predák, nacionalistický vodca a napokon svätec :). Ako iní komunista, aj Ghándí si zapisoval do deníčka všetky situácie, keď sa priblížil k fyzickej práci :). Robil zadarmo, ale aj od svojich blízkych žiadal, aby robil zadarmo. A potom potreboval na niečo peniaze… Nechcel, aby v novinách kam posiela príspevky boli inzeráty, ale nepovedal vydavateľom, čo majú robiť, keď im klesne náklad.

Ako každý komunista, ani on nemal ekonomickú stránku tak nejak doriešenú. Jeho predstava bola, že Indiu pozdvihne na nohy, keď 200 miliónov Indov začne zase priasť na ručnom kolovrátku. Kolovrátok si nosil aj so sebou – bola to v tej dobe zvlášnosť, lebo priasť nevedel nikto a už vôbec nie vyrábať materiál. Na všetko už boli stroje.

Obdivoval Tolstoja, aj sídlo svojej sekty nazval Farma Tolstoj. Boli si podobní. Obaja chodili v čo najchudobnejšom šatstve, ale v skutočnosti neboli chudáci. Obaja mali len tú svoju jedinú pravdu, obaja sekírovali manželky, pohŕdali politikou (a preto ju s radosťou robili), mali všelijaké posadnutosti atď. Od Tolstoja prebral Gándhí myšlienky o Bohu a božom kráľovstve, ktoré krásne napasoval do rôznych indických starovekých filozofií. Aj Tolstoj mal v mladost veľa nasexovaného, a aj on na staré kolená démonizoval sex. Gándhí zašiel tak ďaleko, že hm hm hm, to je známa historka: no proste ako nahatý starec spával so svojimi nahatými neterami tínedžerkami, aby všetkým dokázal, ako zvláda žiadostivosť. Ehm.

Došiel tak ďaleko, že bol pyšný na impotenciu, ktorú si spôsobil svojimi experimentálnymi diétami a liečbou. Čo sa týka jedla, párkrát ležal na smrteľnej posteli a odmietal všetky rady od doktorov (napr. slepačí vývar alebo whiskey), ale raz veru aj on podľahol. Smrti sa nebál, ale keď sa mu natrhol konečník, tak sa podvolil doktorovi a napil sa kozieho mlieka. Smrť ho nedokázala dostať tam kam análna agónia. Jeho finálny objav s jedlom bolo: jesť päťkrát za deň a naposledy pred západom slnka. Vidíte, nemusel desaťročia experimentovať, stačilo si kúpiť ľubovoľný časopis. Inak, experimentoval aj s liečbami (najväčšie úspechy mal s obkladmi so zeminou) a uznával iba dva lieky: chinín a ricín (presne ako ten doktor vo Švejkovi).

Na jeho farme malé deti kopali jamy a rúbali stromy – volal sa to telesná výchova. Svojím synom odmietol dať klasické vzdelanie. Tvrdil, že škola má dať najmä charakter, učiť čistote a mravom. Môžeme súhlasiť – ale on sám mal elitné právnické vzdelanie, inak by sa s ním nikto nikdy nebavil. Kam by sa dostal, keby ho ako zahriaknutého mladíka neposlali na skusy na druhý koniec planéty? Tam ho vyformovali.

Formoval ho apartheid. Keď v Južnej Afrike pracoval ako právnik v britských kolóniách / búrskych republikách, často ho vyhadzovali z vlaku alebo koča, hoci mal lístok, dostal aj bitku. V tomto nemusel experimentovať s pravdou. Pravda bola na jeho strana. Briti a Búri boli vtedy poriadne svine. Treba aj dodať, že India mala za Gandího mladosti sedemkrát mene obyvateľov, ako potom keď ho zastrelili a jeho dielo bolo dokonané. Indovia Britom prerástli cez hlavu – technikou, ktorú Veľký Duch odmietal (sex).

Je zaujímavé, že v spomienkach na svoj život takmer vôbec nespomínal väzenie alebo nebodaj nejaké historky z neho. Iba párkrát nejasne spomenul, že ho Briti dávali do želiez keď im papuľoval. Na krehké chlápätko bol dosť nepoddajný – a nie vždy bol v práve, keď napríklad vyšiloval sprievodcovi, že mu nedokáže nájsť miesto vo vozni, kam sa natlačili stovky cestujúcich.

Nemal rád ani hinduisticých pustovníkov a pútníkov. Svojím spôsobom bol Gandhí racionálny chlapík, uvedomoval si, že je tvrdohlavý blázon. Zažil mory aj vojny. Do vojen sa hlásil ako dobrovoľník, zdravotník, v podstate z vlasteneckého citu k Británii.

Jeden z hlavných princípov Veľkého Ducha bola Áhinsa: absolútne nenásilie. Ale. Napríklad bol zato, aby sa strieľali túlavé psy, lebo pes má prednosť pred človekom (uznávam, asi tam nemali šibnuté baby z útulku, čo by neborákov havkáčov zachraňovali.

Cez prvú svetovú vojnu podporoval britské impérium. Moslimská liga a Indický kongres chceli zneužiť vojnu v Európe a zo slabosti iméria vyťažiť samosprávu. Gándhí bol proti súkmeňovcom. Tvrdil, že keď Britom ukážu dobrú tvár, zrušia rasovú segregáciu. A tak – organizoval odvody Indov do britskej armády. To bolo dovtedy nemysliteľné. A tak nejak sa to rozchádzalo s Áhinsou… Navyše tvrdil, že Indi si aspoň spomenú ako sa drží zbraň (dovtedy platil v Indii prísny zákaz držby zbraní). Britov to neskutočne vytáčali, ale nedokázali si s ním poradiť. Nakoniec ho zastrelil šibnutý hinduista, ktorému sa zdalo, že sa príliš bratá s moslimami.

V tom čase bol vodcom Indického kongresu, skupinke, kde boli samí právnici :). No proste ako u nás.

Predvídal Neuromancer ako to bude s AI?

Neuromancer

Keď ste nečítali fajnú knižku Neuromancer, tak vedzte, že tento text je jeden veľký spoiler a čaro toho diela spočíva najmä v tom, že neviete na čom ste a ako to dopadne.

Neuromancer vznikol vo fajnovom roku 1984, keď sa rodili najlepší ľudia a Orwell si predstavoval, že budeme všetci slúžiť v jednom obrovskom komunizme. Čo to znamená? V roku 1984 používal spisovateľ William Gibson tajomné a neznáme termíny ako Matrix, AI, dokonca vymyslel aj termín The Pirate Bay (v digitálnom zmysle). Tak skoro netušil nič o internete, alebo smartfónoch… 3 MB RAM je tuná napríklad extrémne kvalitná a drahá technológia :).

Jeho postavy používajú pevné linky, ale videá si napríklad prehrávajú rovno v mozgu. Neuromancer je moc fajná predpoveď cyberpunkovej budúcnosti, aj keď, samozrejme, nie vo všetkom. Gibson si nemyslel, že AI odpáli zemeguľu ako Skynet v Terminátorovi alebo že napchá ľudstvo do bateriek ako bratia (alebo sestry?) Wachowskí. V jeho svete je AI akýmsi mastermindom, ktorý poťahuje za nitky v pozadí, bez toho, žeby to ľudstvo tušilo (takže vlastne ako v Asimovej Nadácii, ale ten mastermind slúžil ľudstvu, kým tuná slúži sám sebe).

Hlavným konfliktom príbehu (ktorý zistíme až ku koncu) je súboj dvoch umelých inteligencií. Jedna – Neuromancer (po slovensky neviem prečo Neuromant) je akýmsi správcom posmrtného života. Druhá umelá inteligencia sa snaží s tým prvým splynúť, čím obe zaniknú a vznikne niečo nové – a ten prvý sa tomu bráni.

Ako inak – sú za tým pracháči, ktorí nevedia čo od dobroty. V správnom cyberpunkovom svete je väčšina obyvateľstva chudobná až až a ledva si môže dovoliť lacný čip do hlavy a trošku drog cez nejaký gadget na zápästí. Jedna superbohatá rodina, čo si žije vo vlastnom svete si predlžuje život – operáciami a zamrazovaním sa. Ale ich matka na to ide inak – vymyslí si, že po smrti sa jej vedomie uloži vo svete Neuromancera a tam bude naveky žiť (a jej manžel jej to čoskoro dožičí, keďže ju zavraždí, takže pani nestihne vyvinúť Umelú inteligenciu dokonca).

Aká je motivácia týchto Umelých inteligencií? Z knihy to nie je jasné. Jedna postava (tiež mŕtva, len vo forme dát) varuje: nesnažte sa AI pochopiť, Ona nemyslí ako človek. Nemá ľudské motívy. Takže keď AI č. 2 menom Wintermute sem-tam niekoho zavraždí, ani neviete, či je je vlastne villain knihy alebo o čo mu ide vlastne. Nemá ľudské meradlá dobra a zla.

Onen Wintermute ani nemá sprvu ani rozhranie, aby mohol zasahovať do ľudského sveta. Nakoniec sa však pripojí k nejakému lekárskemu experimentu – ťažko duševne chorého veterána z vojny sa lekári snažia vyliečiť počítačovou cestou. Podarí sa im to – ale nevšimnú si, že mu mozog prepíše AI a že onen plukovník nemá vlastnú osobnosť. Od tohto bodu chodí ako bohatý zamestnávateľ po ceste a vybavuje veci pre Wintermuta. Hlavnú postavu knihy sa mu podarí ovládať skrz toho, že je narkoman a nutne potrebuje buď dávky drog, alebo drahé operácie, alebo sa aspoň zabiť. Pripomína to veľmi parádny film Upgrade (alebo trošku Deus Ex či nejaký diel z Ghost in Shell – tí všetci od Gibsona kopírovali).

Kniha čo nastoľuje vlastné otázky musí byť míľnik. Podľa mňa je Neuromancer oveľa lepší ako napr. svety Philipa K. Dicka, ktorého nápady sa (zatiaľ) nenapĺňajú. Raz by sa však mohli… Neuromancer je považovaný za ťažkú knihu, čítal som veľa recenzií, kde sa čitatelia sťažovali, že nerozumia o čo ide, všetko je zastreté hmlou, treba stále listovať dozadu… Za seba poviem, že mi Neuromancer prišiel zrozumiteľný, ide len o štýl čítania – keď ste zvyknutý na pozorné pomalé čítanie, tak nemáte problém. Keď potrebujete autora s ľahučkým štýlom, bez zahustených informácií a vysvetľovačkami na každom kroku, asi to nebude literatúra pre vás.

Feminizmus je ženský nihlizmus

Film Barbie

Nechce sa mi veľmi recenzovať film Barbie, jednak sa k nemu už vyjadril každý a jednak ma až tak zo stoličky nenadvihlo ako bolo sľubované. Nebolo to zlé, ale divím sa – čo na tom stálo 100 miliónov? Keď si to tak vezmete, bolo tam pár propiek, naháňačka na autách bola tak lacná, že by sa za ňu hanbili aj v Komisárovi Rexovi… a všetky najlepšie vtipy vystrieľali v traileroch. Opäť a doslova. No a tie hovoriace hlavy na konci… poslednú dvadsaťminútovku by som z filmu pokojne vyškrtol :).

Tak som sa nudil, že som do Umelej inteligencie Barda napísal pár otázok. Napr. čo keby Mattel vyrobil aj bábiku Barbie – profesorku Oppenheimer? Bard mi napísal, že by to bolo zdrojom vtipov, ktoré by však niektorí niesli ťažko (tipujem: Japonci), žeby boli protesty a žeby film mohol niekto aj zažalovať…zzz. Nuda.

Potom som začal zisťovať, či sú aj bábiky filozofky. Alebo ešte lepšie – Nihlistky. Nakoniec som sa dopracoval k otázke, či vôbec v histórii ľudstva existovali nejaké známe nihilistky. V tom momente urobil Bard zvláštnu vec – vymenoval mi asi päť najslávnejších feministiek v histórii (na prvom mieste, samozrejme, so Sartrovu frajerkou). Umelá inteligencia usúdila, že feminizmus je v podaní žien vlastne nihilizmus! Úžasná myslienka. Ktorá otvára možnosti na napísanie veľkej tučnej knihy (ako povedal Schopenhauer, mám myšlienku, ale nedokážem ju vysvetliť v menšom formáte ako v dvojzväzkovom diele).

Len pre poriadok. Google poskytuje úplne niečo iné. Na prvé miesta nihilistiek dal nejaké baby, čo pred sto rokmi páchali atentáty na ruské a japonské cisárske rodiny (v tej dobe sa nepoužíval výraz anarchisti, ale nihilisti). Alebo nejaké staroveké filozofky / moderné aktivistky, ktoré ale nikdy neboli nihilistkami. Resp. nikto to o nich netvrdil. Až umelá inteligencia.

Keď sa to tak vezme, nihilzmus má tri prejavy. Existenciálny – spochybňuje zmysel života. Metafyzický – spochybňuje náboženstvo a bubákov. A nakoniec, Morálny – snaží sa rozložiť spoločenskú morálku, ktorú neuznáva. U mužov najlepšie filozofickými kladivami. U žien je to zrejme napádaním patriarchátu, modrými vlasmi a cudzími slovami v divadelných kritikách (feminizmom). A potom, že s umelou inteligenciou sa nedá k ničomu dopracovať.