Na pive

Autoradmin

World of Warcraft Classic: Homecoming

WoW Classic

V poslednom lúči starootcovská horela roľa. Z cudziny tulák vkročil som na ňu bázlivou nohou. V láskavom oku jakoby krotká výčitka nemá: -prečo si nechal otcovskú pôdu? Obrancu nemá!

Za 15 rokov sa niekto stane miliardárom, niekto slávnou speváčkou s gigantickým pozadím a niekto mocným Netherlordom, ktorý porazil Légiu :).

Vraciame sa. Boralus zíva nudou. V prázdnej gilde nikde ani nohy. Len tu visí oznam: všetci sme odišli na PVP classic server Gehennas – nájdete nás tu. A tak sa zase rodím do starého sveta. Krásneho sveta bez transmogov, achievementov a rachitických blood elfov.

Netrvá to dlho – klient nemá 72 GB, ale len 4 GB. Zmestí sa na 4 CDčka, teda, keby si ešte niekto pamätal, čo to je :). V menu sa smejem – z ktorej strany Dark Portalu je taká pekná krajinka? Každý vie, že tam pustatina, alebo maximálne tak močiar s Medivhom a naštvanými chrono-drakmi. Len grafik to vtedy pred 15 rokmi ešte nevedel.

Gehennas sa nekoná. O jednej v noci tu svieti: 13 tisíc ľudí v queue, čakajte 200 minút. No ale fuj :). Na druhý deň na obed je to ešte horšie, 15 tisíc čakateľov a vraj 400 minút mám posedieť :). Na high population server sa skrátka nedostanem a tak klikám na jeden z tých nových low population.

Doma

Idem za gnómku warločku, mocnú pani démonov, ktorých privoláva z Twisting Netheru. Volím si šik účes, ktorý budem nosiť ako Jarda Jágr do päťdesiatky, lebo v celom Azerothe nie je ešte ani jeden kaderník.

A nato šok. Starý dobrý Coldridge Valley, to tiché odľahlé večne zasnežene miesto,  je ZAPLAVENÉ hráčmi. Tlupy gnómov a trpaslíkov páchnucich pivom sa tu bezprízorne potulujú a každý sa pokúša odkrágľovať vlka, ako nám poradil prvý quest giver. Každý vlk má zelený bar asi pol sekundy. 500 gnómov na desať metrov štvorcových. Nemožné natiahnuť do jedného vlka shadowbolt. Jediná šanca nájsť toho svojho je, že sa mi náhodou spawne na hlave a ja ho so šťastím prejdem verným nožíkom po vajciach, tzn. autoattackom.

Autoattacku si tu každý užije :). Chudáci hunteri to nemlátia prakticky ničím iným a paladini, tá pokrytecká zaostalá kasta bude na autoattack odkázaná asi tak do levelu 20 :). Za hunterov skoro nikto nechce hrať – nikomu už sa nechce stále kupovať šípy a kŕmiť peta (ktorého ešte nikto nemá). Ono kupovať guľky za 10 meďenákov, keď ich máte dokopy 30 nie je žiadna sranda :) (Je to zlodejina). Zato mágov je tu ako nasraných, každý si predstavuje ako si za portál do hlavného mesta bude účtovať zlaťáky.

Lagy sú neskutočné. Čokoľvek robím prakticky s 2 sekundovým delayom. Na druhú stranu, nie je to také hrozné ako počas bitky v Nazjatare, čím Blizzard potvrdzuje svoju povesť indie spoločnosti :).

Hlúčik gnómov pľuje na elfku na leveli 4, ktorá sa sem bohvieako dostala. Akýsi human vraví, že v ľudskej štartovnej lokácii je to ešte horšie, zem prakticky nevidno cez mŕtvoly verminov, na čo na neho gnómi začnú pokrikovať, aby išiel domov. V Coldridge Valley by si Donald Trump prišiel na svoje. Na druhú stranu, z dejín WoWka už vieme, že veľký múr nezastaví húfy nemŕtvych či worgenskú kliatbu.

Ale to predbieham. Naspäť do Dun Moroghu, kde sa na neprístupné gnómske letisko dokážu dostat len tí najväčší fiškusi a preto musíme zdieľať štartovnú lokáciu s bradatými tučnými trpaslíkmi, z ktorých tí najšťastenejší už machrujú s novými 6-slotovými batohmi z náhodného lootu.

Trampoty pani warlockovej

Môj critical je 4,16 % a práve som našiel Plášť s armorom 5, takže 3ku predávam. A šup, už mám krásnu hnedú Frayed róbu ako z Game of Thrones. S nevoľou zisťujem, že môj mocný shadowbolt mi o level vyššie prasa s prehľadom rezistne. Vychcaný tréner odo mňa pýta 1 strieborniak a ja mám len 78 meďenákov! Musím predať posledné jedlo, aby ma tréner naučil Corruption, ktorý sa navyše kastí 2 sekundy! A to ešte musím démonom kupovať grimoáry a nejaký gnóm pri trénerovi narieka, že mu sneh zamočil róbu.

Je to skrátka patália. Impa musím castiť 10 sekúnd a nič nevydrží, buď je defenzívny a reaguje spomalene alebo ho prepnem do agressive módu, kde sa pokúsi naagrovať polku mapy. Nevidím na mape questy, nevidím hitpointy na nepriateľoch, nevidím ako tikajú dotky na targete… a ešte mi nejaký pľuhavý paladin vylootuje quest bedňu pre gnóma Félixa. Na druhú stranu, aspoň nemusím po každom mobovi sedieť a kŕmiť sa ako mágovia, ktorým sa to časom určite prejaví na páse :P.

Najradšej by som vyrazil na lov elfov, ale žiadni tu nie sú – okrem tých, čo sú naši spojenci a krčia sa niekde v lesoch pod neprístupným Hyjalom, kde prebehnúť z jedného konca mapy na druhý trvá asi tak dva týždne. A tak zabíjam prasatá a mladých snežných trollov a počúvam náreky hunterov, že nemajú na náboje. Prvé odvážne trpaslice sa začínajú vyzliekať a tancovať za pár drobných.

Je dobré byť warlockom. Viem, že neskôr si nebudem kupovať regenty od vendorov, ale budem vysávať duše zo zabitých nepriateľov. Síce tak prídem o jeden batoh, ale na vyšších leveloch sa stanem naozaj mocnou a všestrannou postavou a jediná moja nemesis budú roguni, no tí sú OP už asi tak 7 expanzií, čo už.

Dostávam najdôležitejšiu úlohu v údolí. Trpaslíkovi pred trollou jaskyňou akýsi obrovský potetovaný troll ukradol jeho veľmi dôležitý zápisník a ja ho mám dostať naspäť! Nejaká chorá hlava ešte vymyslela, že po ceste mám zaklať 14 mladších trollov, pretože je docela fuška nájsť nejakého nažive :). V hĺbke jaskyne ma už neprekvapuje, že na onoho trolla čakajú zástupy hráčov. No, trošku divné je, že stoja sporiadane v rade a naraz ma prepadá myšlienka, že som na serveri plnom Nemcov :). Našťastie, o chvíľu nejaký Poliak “šuká krajanow”, takže slaviansky element, ktorý nečaká v rade, tu ešte je prítomný.

Zakrvavený zápisník (asi s receptom na pivo) mám, ešte odnesiem jedno pivo do dediny a už v Coldridge nemám čo robiť. Je na čase vydať sa do sveta na skusy. Akurát na rozdiel od hlúpeho Jana spoza pece nemám uzlíček s posúchmi, ale len 22 meďenákov a dopis pre trpaslíkov v neznámom meste s názvom Kharanos. Bude to divá cesta plná zabíjania prasiat.

Hurá za hranicu, kam ešte živý gnóm nestúpil

Ešte si vypočujem sexuálny návrh od gnóma v rovnakej róbe ako ja a pustím sa do tunela, ktorý je podľa slov stráži zamorený troggmi. Nič to, tá riava hráčov to tam dokonala prečistila. A tak sa vydávam do šíreho Azerothu. (Je to lepšie ako skončiť v háreme strýka Quentina).

Íst skratkou sa nevyplatilo – naraz utekám pred leopardom na leveli 7, kým ja som len 5 a ani s impom na neho ešte nemám. Tesne pred smrťou len zahliadnem nejakého vymakaného huntera, ako sa tam jednu z tých beštií pokúša skrotiť – zrejme sa mu do uší ešte nedostali zvesti o bájnom bielom levovi v Barrens, ktorého by chcel mať každý low-level hunter.

Kharanos je obrovský! A questy dostávam aj na blízkom parkovisku tankov. Zase sú to veci krútiace sa okolo mäsa a piva – starý dobrý Dun Morogh. Utekám aj pred vlkom, no našťastie ho dvomi ranami zloží skúsený Horal na stráži. A potom to príde. Celé sa to zdrbe – WORLD SERVER IS DOWN. Starý dobrý Blizzard. Po nalogovaní každý zistí, že na jeho cieľový server čaká už 20 tisíc hráčov a na general chate sa začne šíriť klebeta, že Blizzard bude za server transfer pýtať 100 euro.

Chcem sa naučiť prvú profesiu – enchanting – ale Horal na stráži len krúti hlavou. V celom Dun Morogh nie sú žiadni tréneri enchantu, iba v hlavnom meste Iron Forge. Vraj sa môžem naučiť ťažiť meď a odlievať guľky v engineeringu, ale načo mi to bude? Nechcem stráviť mladosť v aukcii. Kuchár ma naučí cooking, ale uprostred divočiny zisťujem, že neviem rozložiť oheň, lebo nemám kresadlo ani drevo :P. Táborák v prírode je skrátka luxus, ktorí si môžu dovoliť len tí majetnejší :P.

Jedlo potrebujem. Súboje sa pritvrdzujú, každý boj končím s polku hitopintov a potom chvíľu postávam a čakám na regeneráciu. Quest v jaskyni plnej wendigov je veľmi drsný – jaskyňa už nie je plná dobrodruhov a wendigom prekáža, že im ruším popoludňajšiu chvíľku onanie. Dvakrát zahučím, kým nazbieram 9 koží z wendigov, mimochodom, nie každého sa mi podarilo odrať.

V miestnej krčme hrá fajnová hudbička, bavíme sa o pive s trpaslíkmi a mne sa nechce ísť prekúmavať vzdialený Frostmane Hold a vraždiť tunajších trollov. Toto už je naozaj ďaleká výprava a nevedie sem ani poriadna cesta. Na druhú stranu, za 5 hláv mi sľúbili Winter Warm róbu s 18 armorom a to už sa oplatí. Riskujem, mám rozbité veci, žiadne peniaze na opravu – musím si zarobiť tak ako viem. To už je údel dobrodruhov, ktorý možno v nejakej veľmi vzdialenej budúcnosti siahnu na plutvu samotnej kráľovnej Azshare.

Na Agrokomplexe v storočí, ktoré nepraje výstavám

Kvalitný burčiak

Poľnohospodárska výstava Agrokomplex. Pani ministerka sa čuduje pri stánkoch. Dakto vám chce predať relaxačný náramok. Ochutnávka moravskej tlačenky a supermini žajdlíček v obliehanom stánku s alkoholom. Zopár babiek v krokoch, detičky na traktore a vzadu v kravíne rodina Maďarov tľapká prasiatko po krkovičke. Jeden pavilón je veľmi pekný a ostatné skôr také jarmočné. Vláčik stále premáva a trakoristi sa vozia na Lamborghini ako predtým.

Karpat Radlery
Nuž ale ochutnajme Karpaty Radlery – veľmi sladké nápoje, ktorým pomaly končí sezóna. Obávam sa, že ani jablko ani baza nezískajú takú popularitu ako citrón, ktorý sa v lete čapuje na veľa miestach. Čo som si všimol, že baza vôbec nepenila a jablko, to bola šľahačka. Inak ani neviem, čo by som k týmto nápojom, ktoré si človek dá od smädu a vysmädne ešte viac, napísal :).

Trogár Dark Ale
Trogár Dark Ale. O tomto pivku sa nedajú nájsť žiadne informácie, iba poznámka, že je tajomné :). Tajomné mi neprišlo, len od dark-ale som čakal niečo silné a hutné a bolo to skôr také strednejšie a mierne. Žiadne prekvapenie. Piteľné pivo za 2 eurá. Horšie bolo, že v stánku M4, kde malo byť viac remeselných pivovarov boli asi len 3 stánky a jeden z nich bol Urpiner. Čiže skoro nič, aj Trogár došiel zato, že je domáci. Toto ignorovanie domácej pivnej craft scény je do očí bijúce a možno že to zabil ten hlúpy žetónový systém v minulosti. Inak, aj street food stánky sa Agrokomplexu dokonale vyhli, čo je záhada. Také masové podujatie a jeden typický street food až úplne vzadu kdesi pri svinčákoch. Inak hŕba “kolotočárskych” stánkov, kde si už nikdy nič nedám, lebo raz som si takto dal kebab s kofolou na výstave bonsajov a tak to vo mne zabublalo, že mi nebolo dvakrát všetko jedno :P.

Malinovcia a Passion

Malinovica a Passion. Nuž a v jednom kúte ešte skanzenová pálenica, kde vraj pálil aj Jožko Dóczy :). Hŕstke okoloidúcim (málokto sa dostal tak ďaleko) núkali malinovicu vpravo. Bola dosť drsná, chýbala jej nežnosť priemyselného destilátu, aj keď ním nepochybne bola :). A vľavo je čosi, čo sa volá Passion. Ehm, ehm… vášnivý slovenský likér určený k tajuplným hrám. Tak píše reklama. Podľa mňa sa jedná o vášnivé tajuplné pečenie torty, pretože tento destilát chutil ako taká silnejšia sladká príchuť do zákuskov. Nuž, to je tak, keď niekto páli z čokolády a pomaranča.

Stará mama pirohy
Pirohy od starej mamy. Ako vravím, moc sa tam na tom Agráči už nestravujem, ale tieto pirohy od Starej mamy (firmy, nie tej pani) boli zadarmo, tak si nedaj :). Boli skvelé – mali aj slané aj akési karamelové. Ich kontroverzia spočíva v tom, že reklamné vzorky, samozrejme, uvarili tak ako sa majú, kým v Tescu si ich kúpite ako mrazený polotvar, takže chutia asi tak z 30% ako originál.

Pagáče

A ešte prípad Pagáče. Oškvarkové skúšam stále dokola ako čarodejní škriatkovia z Troch veteránov – a stále sa v ľudstve sklamávam. Len sem-tam človek naozaj narazí na ozajstný mastný oškvarkový pagáč. Čuduj sa svete, vôbec to nezáleží od výzoru ani od ceny. Tieto vyzerali, že sú oškvarkové a aj pri prvom hryze tam bol celý oškvarek. A potom… suchý zvyšek. Zase som sa sklamal. Pritom stáli 1.20 eura. Dal som si aj pagáče v skanzene v pekárni za 60 centov, a tie boli tiež také suchšie, skôr iba potreté masťou. V hypáči si kúpite také oškvarkové pagáče, kde môžete byť radi, keď je našpinených pár zrniek. Toto jedlo skrátka skoro každý šudí. Kde sú tie časy starých mám, keď dávali oškvarky a cesto skoro v pomere 1 : 1 :P. Alebo podľa návodu na dva pekáče, vandel oškvarkov.

Ako to bolo s pozývacím listom v roku 1968

Praha 1968
  • Pozývacie listy v r. 1968 neboli len dva – tzn. ten “hlavný” od Biľaka (podpísaní Biľak, Indra, Švestka, Kolder, Kapek) a súkromný list Brežnevovi od Koldera, kde sa spomenul termín bratská pomoc (v hlavnom liste sa spomínala pomoc všetkými prostriedkami).
  • Samozrejme, že ich bolo viac. Brežnev raz spomenul list s 11 podpismi (lebo rôznych paralelných rokovaní bolo určite viac), maďarský vodca Kadár tvrdil, že videl list až s 18 podpismi. Ale určite bolo listov viac. Aj ten, ktorý dal v roku 1992 Boris Jeľcin Havlovi nemusel byť originál. Bol to len prepis listu, ktorý 22. augusta 1968 vytlačila sovietska Pravda. Ten list bol už prepísaný na minimálne dvoch miestach. Oslovenie Drahý súdruh Brežnev zmenil Brežnev radšej tak, že list bol adresovaný zboru všetkých sovietskych tajomníkov a vynechal aj poslednú vetu, kde ho žiadali, aby sa nikde nezverejňovali mená popísaných.
  • Najaktívnejší bol ako všetci vedia Biľak. S Brežnevom komunikoval cez najvyššieho ukrajinského tajomníka Pjotra Šelesta, stretol sa s ním najskôr na Ukrajine a potom na Balatóne v Kadárovej chate. Stretnutie na Balatóne bolo najdôležitejšie, tam presvedčil váhajúcu sovietsku stranu, aby napadli Československo.
  • Najskôr sa Šelest chcel rozprávať s Biľakom pri jazere ako náhodní turisti, čo sa stretli. Ale cez zvuk vĺn nebolo nič počuť. Ono to bolo tak – Šelest mal vždy dvoch asistentov. Jedného normálneho sekretára a druhý asistent bol technik, čo tajne nahrával všetky diplomatické rokovania a z tých sa potom prepisoval denník.
  • Svoj denník Šelest zverejnil v 90-tych rokoch, možno aj ako malú pomstu, že ho Brežnev odstavil od moci v sedemdesiatych rokoch (vraj brzdil mierové zmluvy s Nixonom) a Brežnev ho osobne nemal rád… Ale v 1968 ho ešte musel mať rád, keď mu zveroval dôležité záležitosti.
  • Biľak bol v Kadárovej chate nervózny, zadŕhal sa a na niektoré otázky nevedel odpovedať. Ruky sa triasli aj Brežnevovi, keď preberal list – bolo im jasné, čo robia. Biľakovské krídlo volali všade v denníkoch a pri rozhovoroch “zdravé sily”. So Šelestom sa Biľak bavil dlhé hodiny do rána a nad ránom vypili portské víno a išli spať.
  • Ako zdravé sily vymenoval Biľak 20 súdruhov. Podpisy od nich sovietska strana chcela nielen kvôli legitimizácii svojho postupu, ale aj kvôli tomu, aby mali neskôr spolupracujúcu vládu a aby sa z toho už nemohli československí kolaboranti vyvliecť. Legitimizáciu dodali neskôr Moskovské protokoly (mimochodom, jediný, kto ich nepodpisal bol Kriegel, ktorého odvtedy volali v Moskve “ten haličský žid”, vojenský lekár, čo slúžil v Španielsku v interbrigádach a potom v čínskej vojne proti Japonsku).
  • Vláda krajiny odvlečená do Moskvy vôbec zažila rôzne formy nátlaku. Napríklad Dubčeka vzali nejakí muži k akémusi jazeru a nechali ho tam rozmýšľať, či príde guľka do zátylku, alebo sa vráti do Kremľa. Nakoniec však všetci podpísali, aj prezident Svoboda nakoniec stratil odvahu. Po podpísaní sovietskej strane nesmierne odľahlo, všetci sa rozveselili a začali bozkávať a objímať československú stranu. Vytiahla sa vodka, kaviár – záležitosť sa začala považovať za vybavenú. A v noci, keď už boli všetci Čechoslováci vo svojich izbách, začali ich obchádzať mladé pekné súdružky a pýtať sa, či niečo nepotrebujú.
  • Šelest vedel pri rozhovore na Balatóne, že Biľak hovorí z cesty, že argumentuje zvláštne a že hovorí skôr o predstavách (Biľak tvrdil napríklad, že pravičiari, tzn. dubčekovci, vyhadzujú do vzduchu mosty, alebo že súdruhvia zdravých síl sú nútení páchať samovraždy). Nechal sa však nakoniec presvedčiť niektorými detailami a sám v Moskve potom argumentoval ako jastrab pred umiernenými členmi vlády (Kosygin). Možno nakoniec Brežneva predsa len najviac urážali tie karikatúry.
  • Ako všetci vedia, pracovníci KGB si prebrali list v Bratislave na verejných záchodoch.
  • Či si potom umyli ruky – nevedno.
  • Nuž a vedel Biľak ušiť sako? To sa dnes už tiež nedozvieme.

Vtedy v Hollywoode

Vtedy v Holywoode

Veľká recyklácia. Holywood v novom Tarantinovi nevyzerá ako niečo zvláštne.

Samozrejme, hŕba recenzií ma vyslala do kina na nový Tarantinov trhák – a podľa plného kina bolo vidno, že som nebol sám. Všelijaké tie nadšené, intelektuálne, originálne nešťastné recenzie – kopa blbostí :p. Pretože nový Quentin sa mi veľmi nepáčil… vlastne to bola docela nuda. Jediné čo ušlo bolo krásne zobrazenie Mansonovcov.

Quentin vraj uvažuje, že pôjde do dôchodku a možno by už mal. Filmovať síce vie, ale dokola stále tie isté schémy mi prišli ubíjajúce. V každom jednom filme viete dopredu, že sa postavy budú dve hodiny baviť o ničom a potom vytryskne pár sekúnd koncentrovaného násilia a vy za to dáte 5 euro. Teraz tá vata trvá 3 hodiny a vy dáte 7 eur. Dokola a dokola… skákanie v čase, používanie rozprávača, stále tí istí herci z minulých filmov, tie isté autá, tie isté značky, vinylový soundtrack, kameá kamarátov… uf. Drsná scéna nejde urobiť už drsnejšie, len komiksovejšie. Sem-tam sa niekto nesmelo zasmeje v kine. Herci hrajú naschvál naivne. Ale neviem, či to stojí za reč.

Film je prepchatý popkultúrnymi odkazmi – čo však v posledných rokoch robí v Holywoode úplne každý. Je pekné si to potom doma googliť a človek sa poteší, čo všetko si všimol a čo všetko mu ušlo – ale kde je tá povestná Quentinova originalita, ktorou sa tento vyhadzovač z pornokina pýšil :P. Zobral si tragickú historku z Holywoodu, niečo porobil ako naozaj bolo, niečo si vymyslel – no dobre. Možno by som na Quentinove zdĺhavé úvody nemal chodiť s plným močákom.

Quentin bol tentokrát úplnym autorom filmu (bol aj scenárista, aj režisér, aj producent, čo sa stalo predtým len v Grindhouse). Robí si srandu z Holywoodu a najviac to schytá chudák Bruce Lee. Prečo? To nikto nevie. O Polanskom a Tate som pred filmom veľa nevedel, takže táto vsuvka je to najužitočnejšie, čo som si z filmu odniesol.

Tipy pre študentov, ktorí sa nechcú zblázniť pri písaní diplomovej práce

Diplomovka

Isteže veľa užitočných rád vám dajú pedagógovia už v škole. Väčšinou trvajú na dôkladnej formálnej a gramatickej úprave, a ešte vám pripomenú, aby ste písanie práce zbytočne neodkladali (sami si pamätajú ako to bolo, keď práce odovzdávali oni). Čo potrebujete naozaj vedieť? Môžu vám pomôcť naše tipy.

  • Tému si zvoľte takú, čo vás bude naozaj baviť. Ak vás to nebude zaujímať, každý odsek bude utrpenie. Nezabúdajte, že okrem vyvesených návrhov môžete prísť aj so svojími vlastnými nápadmi.
  • Úvod sa nepíše ako prvý. Ak to s prácou myslíte vážne, tak sa úvodná časť v priebehu neustále mení a vy niečo skutočne objavujete.
  • Neutopte najdôležitejšie a najzaujímavejšie vyhlásenie v strede dlhých odsekov. Veľké myšlienky (vaše vlastné) zvýraznite. Písanie podkladov je rovnako dôležité ako výsledok.
  • Pracujte v príjemnom prostredí a v pravidelnom rytmuse (niekoľko hodín denne, s prestávkami). Každý deň si dávajte malé a realistické ciele (napríklad tri strany a hotovo). Mentálna hygiena je veľmi dôležitá – potrebujete aj čas na seba. Nenechajte sa vyviesť z miery spolužiakmi, čo prácu aktivisticky dokončili ešte minulý rok :).
  • Určite si uzávierky (deadline) a míľniky a svoj rozvrh poctivo dodržiavajte. Ak máte problém s prokrastináciou, choďte na článok tipy proti prokrastinácii :). Keď sa dlho nemôžete pohnúť z miesta, je na čase sa na myšlienku vykašľať a začať inou kapitolou.
  • Buďte jasní, vyhnite sa vágnym a neurčitým frázam a mažte po sebe pomocné klišé vety, ktoré sa vám tam časom určite nazhromaždia. Klišé slová sú napríklad “kultúrny”, “sociálny”, “ekonomický”, “nezvyčajný”… naozaj by ich nemalo byť veľa.
  • Nemusíte sa vyjadrovať za každú cenu profesorsky a komplikovane. Žargón do práce nepatrí. Ani všeobecné vyhlásenia, ktoré si každý uvedomuje (napríklad, že musíme žiť ekologicky, alebo že každý chce zarábať peniaze).
  • Vlastný výskum zvádza k rozpisovaniu detailov. Čo sa však netýka témy, je zbytočné. Musíte mať cit pre to, čo je dôležitá informácia. Komplikované súvetia zjednodušujte.
  • Nemusíte citovať za každú cenu. Toto je veľká achilovka našich univerzít. Vzbudzujú v študentoch pocit, že by mali citovať veľmi veľa – a potom môže vaša práca vyzerať ako kompilát. V skutočnosti máte priniesť vy niečo nové, a nepredstavovať si ako diplomovka plná cudzích myšlienok zapadá prachom v archíve. Výskum nemusí byť robený iba z kníh – môže mať prakticky akúkoľvek formu, ak je hodnotný.
  • Hodnotný výskum nie je googlenie. Nie všetko na internete je dôveryhodné, aj keď sa vám to môže tak javiť. Služba Google Scholar napríklad dôveryhodná je. Podklady pre záverečné práce treba mať z overených zdrojov.
  • Dáta najskôr zozbierajte, až potom nad nimi premýšľajte a robte závery.
  • Kapitoly začínaje vždy najdôležitejšími myšlienkami. Čím dôležitejšia vec, tým vyššie má byť. Aj komisia tak bude vašu prácu čítať – koniec koncov budú mať toho naraz veľa a pochopiť vašu prácu im pomôže jej štruktúra.
  • Určite navštevujte svojho školiteľa (konzultanta). Na katedrách to občas býva tak, že jedna pomazaná hlava toho dostane naložené oveľa viac ako ostatní pedagógovia a študenti potom môžu mať pocit, že sa im vyhýba, alebo nevenujte. Ľudsky povedané – nebojte sa ich otravovať. Oni vám majú pomáhať zo zákona.
  • Dajte svoju rozpracovanú diplomovku prečítať niekomu inému. Všimne si chyby, ktoré vaše unavené oči neregistrujú a môže vás upozorniť, keď sa váš obsah vzdiali téme.
  • Zálohujte často! Dáta miznú. A vôbec, písanie tak dôležitej práce je dobrý dôvod na kúpu napríklad nového laptopu, tlačiarne alebo inej investície, ktorá vám zostane aj po škole.
  • Rátajte s tým, že tlač a viazanie zaberú istý čas (v istý moment copy centrá nemusia nával stíhať), takže nedávajte tlačiť prácu na posledný termín.
  • Pripravte sa na obranu. Ak ste prácu vypracovali poctivo, nebude to vôbec tá najťažšia časť.

ŽiWell Sĺňava desiatka

ŽiWell Sĺňava

Ako si predstavujem letné pivo? No, nejak takto.

ŽiWell Sĺňava, píšťanské pivo…. píšťanský názov. A veľmi trefný. Aj krásna žltá farba patrí pekne k dochádzajúcemu letu. Toto pivko v originálnom pohári je pohľadné a veľmi ľahké. Je to desiatka, ale má len 3,9% alkoholu. Pena síce krémová, ale telo slabé.

K tomuto pivu treba skrátka situáciu. Čo tak nedeľa obed, idete z trebatických hodov a stavíte sa ve Vrbovém v KUUT café, nikde ani nohy, len jedno pivko si buchnete, keď je vonku tých 30+ stupňov. V takom počasí je vodnatejšie pekné pivko výhodou. Mimochodom, chuť nie je dokonalá, mohlo by to byť horkejšie… lenže, kto sa bude sťažovať, keď je čas oddchu :p.

Soté v Jašterovi vs Soté v Zbojníckych Baštách

Soté špeciál z Grilu Viecha Jašter

Vygooglil som, že soté znamená minútka z francúzštiny a preto sa robí najmä z mäsa, čo sa dá rýchlo obsmahnúť. No – presne také som nemal :). Ale dnešná recenzia ma naplnila spokojnosťou.

To hore, to je soté špeciál z grilu z Viechy Jašter pri Hlohovci. Je to penzión už tak troška bokm od mesta, pod začiatkom Považského Inovca. Nebudem sa opakovať ako pokazené rádio, ako mám radšej reštaurácie v zašitých kútoch, pretože si nemôžu dovoliť blafovať ako tie v centrách miest, čo majú zákazníkov automaticky. U Jaštera sa mi páči. Mali aj obyčajné kuracie soté za 5,90, ale ja som si dal špeciál za 9.50.

Tri druhy mäska (kuracie, bravčové a hovädzie) v troch plackách (lokšiach?). Sú reštiky, kde by mi dali dve, alebo možno aj len jednu. Veľmi veľká porcia (na obrázku to nevidno, ale je to skôr taký tanier na pizzu). Naplnil som sa doplna, aby som sa tak kapitánsky vyjadril. Medzi mäskom bola cibuľka a slaninka… v strede štyri zemiačky z grilu s dvomi druhmi dipu.  Plus trošku obyčajnej zeleninky (tej mohlo byť aj viac). Toto soté dnes vyhráva.

Zbojnícke bravčové soté v Zbojníckych baštách v Trnave. Nechcem, ale povedať, že toto trnavské soté z prasiatka opatrené názvom národného športu, bolo nejak zlé. Naopak – za 6 euro aj dačo také akurát. Tieto Zbojnícke bašty sú síce v centre, ale dosť zastrčené – myslím, že okolo nechodí veľa ľudí. Placky a fazuľka sa k tomtuto jedl pekne hodia, a slaninky a zeleninky mohlo byť opäť viac :).Keď som odchádzal, čašník sa ma opýtal, že prečo som si nesadol do klimatizovanej izby. Ale inak sa mi aj tuná páči. Podnik ale nemá webovú stránku, a kašle aj na tú Facebookovú, čo je dosť mínus.

Zbojnícke bravčové soté v Zbojnických baštách

Grilovaný encián U suseda v Červeníku

Grilovaný encián U suseda

Mohol by som napísať reportáž o dedinskom festivale v Červeníku… keby sa neprihnala veľká búrka a celé to nezrušila.

Pod stejdžom ostala mláka veľká ako miestne ihrisko, program s Arzénom a škótskym strýcom, ktorého nikto nepoznal, sa musel zrušiť.  Ale nie je to voda, ktorá pomaly eroduje meno agentúry Topest, ktorá sa “vracia ku koreňom”.

Stihol som pár pív a jeden grilovaný encián, tu dole na obrázku. Je to presne to, čo vidíte. Stálo to skoro 10 eur… Vlastne, stánky s jedlom v tom Červeníku nemali nejak jasne napísané ceny, buď sa tam presná cena nespomínala, alebo tam bola nejaká vágna gramáž neviemčoho. Taký encián stojí v obchode dakedy aj jedno euro, no a krumple a kapusta išli asi hore, no skrátka veľká večera :P. Asi sa spoliehali na to, že všetci budú opití a bude im to jedno. Aspoň mi opiekli pekne na veľkej platni, aj s veľkým ohníčkom na krumpličkác – a potom prišla tá letná metelica, prevrátila jeden záchod a poumývala pivné pulty. Chcel som si zistiť niečo o stánku, ktorý zalieva dážď na obrázku, ale web im nefunguje a názvov so susedmi je docela dosť :P

Tak aspoň pár postrehov z festivalu :). Miko z Gladiátoru asi 20 x povedal niečo o teplom počasí a ďalej úspešne cestuje s kapelou naspäť v čase. Dokonca vytiahol aj jeden starý kus z knihy Tisíc a jeden vtip: je také teplo, že mi doma jedno pivo vypilo druhé, hahaha. Ale aby som  mu nekrivdil, publikum mali zaplnené, na festivale, ktorý mal očividne nižšiu návštevnosť než v minulosti. Nie tak Greksa, ktorý hrá len covery a nejak to tam škrípalo…. a opäť, nemohla za to búrka, že pri zábradlí stálo zhruba 10 najskalnejších.

V miestnej krčme bola jedna krčmárka extrémne naštvaná a nadávala na emigrantov zo susedných obcí (čo tam chodia, keď majú miestni hody). Medzi SBSkármi bola aj jedna tínedžerka v šortkách, taktickú vestu mala rozopnutú a bez taktických predmetov. Nakoniec to celé skončilo pod bielym stanom, ktorý sa začal pod vodou prehýbať, pár mládežníkov sa vykúpalo v kalužiach, staršie návštevnice si zabékali, jeden sa tam povracal a to bolo celé. Na druhý deň v nedeľu tam Boris Kollár robil kortešačky. Ide to s Červeníkom dolu vodou.

Grilovaný encián v Červeníku
Grilovaný encián za 10 euro

Na Vata Feste s hranolkami

Batátové hranolky Forky

Bol som na Vata Feste v Seredi. Vlastne je to premenovaný  piknik v parku okolo zámku, ktorý niektorí volajú kaštieľ alebo hrad, a všetci vidia, že je to ruina.

Došiel som o zhruba piatej hodine, dievčiny v spodnom prádle od pole dance už balili tyč (to ma zaujalo, ako dlho im to trvalo) a ešte sa tam naťahovali nejakí jogíni. Povedali, že robia akrojogu, tzn. jogu, na ktorej prevádzkovanie vám stačí jeden aker pôdy. Pár stánkov a malé pódium – no, skôr piknik ako fest. Čo teda? Dal som si batátové hranolky od stánku Forky (ten je podozrivý nielen kvôli tomu, že je vegánsky, ale napríklad aj tým, že na to, že to má byť z Trnavy, tak majú zvláštne miestne názvoslovie :p). Hranolky za 3 eurá, navrhol by som do nich sypať viac omáčky.

Letný gril Papkáč

A tu máme Letný gril od Papkáča z Nitry. Trošku kuracieho mäska a zeleninky v placke (lokši?). Omáčka ma zaujala najviac, kôprová. Kôpor je veľmi zdravý, písali to aj v lekárnickych rozprávkach, a rastie všade ako burina. Kôpru by sme mali jesť viac :P. Škoda, že v tom Papkáči nemali sladké zemiakové gule, ktoré vyzerali najzaujímavejšie.

Palacinka Pán Waflička

A ešte nejaká drobnosť na záver. Palacinka od Pána Wafličku. No… drobnosť. Čo tu recenzujem palacinky, tak toť som dostal asi najväčšiu. A iba za štyri eurá. Obsah vnútri je customizovateľný, marí sa mi, že tam dominujú banány a čokoláda. Človek, aby si šiel potom zabehať, asi tak na týždeň :). Myslím, že tento stánok mal už prázdne zásoby ku koncu piknika.

Na pive vo Fresh Markete (Draft Craft)

Tempest Brewing Vermont Sessions

Pekné miestečko na maličkej slovenskej pivnej mape – v jednom rohu Fresh Marketu je roh s osemnástimi pípami a zbierkou rumov na polici.

No nechajme rumy a ochutnajme pivká. Toľko pív vyslovene pýta ochutnávky a domáci gazda tu je nachystaný s jednodecovými pohárikmi a veľmi rôznymi cenami vyrátanými na centy.

Tempest Brewing Vermont Sessions. To svetložlté bublinkové pivo hore na obrázku som dostal ako odpoveď na otázku “čo tu máte takého letného”. Je to naozaj ľahké, ale nie veľmi zapamätateľný kúsok. Skôr som si zapamätal to, že malo uvedené ako pôvod GB a vedľa bol nejaký UK :P. No, toto nebudeme riešiť. Toto pivo nebolo veľmi výrazné, ani penivé (ani alkoholické), skrátka, keď prídete v úpeku po chodníku do toho Marketu, tak padne dobre.

Režná Bára

Režná Bára. Táto tmavšia a zachmúrenejšia Bára od Chomouta sa mi z celej ochutnávky páčila najviac. Má aj viac grádov (7 percent alkoholu) a mala by to byť ražná IPA (žito je síce raž, ale viem, že tak voláme kde čo u nás :P). Pivo skĺbilo chlebovú a ovocnú chuť s jasným dojazdom – a veľmi slušnou horkosťou. Krémová pena, plné telo, výrazný prejav – prečo nie?

Tempest Brewing Mexicake

Tempest Brewing Mexicake. A ešte tento “mexický koláč” (názvom nerozumiem) od Tempestu. Hustý, čokoládový, korenistý. Veľmi silný alkohlový počin, ktorý chutí ako čokoláda k tým rumom, čo má majiteľ na policiach naokolo. Čokoľvek je v tomto Imperial Stoute, je to vypražené len ako to ide. Pre milovníkov kávy a ďalších ukrytých chutí – aj keď nepoznám nikoho, kto by si tento štýl objednával vo väčších množstvách :).