Na pive

Autoradmin

Stredoázijská reštaurácia Nobile

Chačapuri po aždarsky

Každý kto chodí “kukať na Kaukaz” tvrdí to isté – všetko je tam veľmi lacné a domáci sú extrémne pohostinní.

Neviem, či to je tak aj dnes, ale dostať sa do pazúrov gruzínskych dedinčanov bývalo kedysi pre našich cestovateľov utrpenie. V jednej rodine takého nerozvážneho dobrodruha prepchali jedlom… načo vzápätí dostal pozvanie do ďalšej rodiny, kde s ním urobili presne to isté. Ďalší hostitelia čakali v rade – a veľmi by sa urazili, keby ste nenapchali aj u nich. Tak presne takéto to v Nobile nie je. Ale do radu.

Takto som sa plížil po Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Pršalo, lialo. Nuž ma napadlo, že sa skryjem v tých prívetivo vyzerajúcich podnikoch pre turistov. Jeden steakhouse bol úplne prázdny – na obed, ale v daždi nula zákazníkov. Iba štyria čašníci odpočívali na terase.

“Máte pivo?” opýtal som sa bodro chalanov. Pozreli na mňa pyšne ako slovanisti, čo práve vyhrali nad Hornými Orešanmi. “Pane, a nechcete ísť radšej inde? U nás by ste sa nedoplatili. U NÁS TO STOJÍ 4 EURÁ.” (Takto doslova mi to zahlásil, píšem veľkým, aby bolo jasné, že som si to nevymyslel :P). Zvláštny fenomén, ktorý mi nikto nevie poriadne vysvetliť :P.

Tak som šiel o pár metrov a tam reštaurácia Nobile (na webe majú napísané “Chuť Kavkazu v Európe”, aj s tou gramatickou hrúbkou). A tam… som čakal 20 minút, kým ma oblúžili. Skupinu, čo došla po mne, obslúžili ihneď. Veľmi temné myšlienky sa mi zozbierali v hlave. Čo im všetkým je? Nie som ja ten domýšľavý? Vadí im, že mám krátke nohavice? (Všetci čašníci mali kraťasy). Vadí im, že som sám? (Nemali úplne plno a sadol som si za maličký dvojstolík). Preto nikoho neprekvapí, že som nenaladil dostatočne pozitívne na jedlo, čo mi naveľa doniesli.

Polievka Charčo

Polievka Charčo.  Za 4.60 eura dostanete toto. Rajčinová polievka s… ryžou. Aspoň jej bolo veľa. Plávali tam 2 kúsky hovädzieho mäsa. Pri prvom ma napadlo, že si kuchár zaslúži pochvalu, pretože skoro nikto nevie hovädzinku uvariť tak na mäkúčko. Druhý kus bol ako žuvačka. Zdvihol som telefón z parapetu – bolo na ňom nalepených asi 300 kilogramov prachu. Ten parapet nikto neutieral od doby, keď sa blízke Hlavné námestie volalo Hitler Platz. Hm

Chačapuri po aždarsky. Na tom hornom obrázku, to je koláč so syrom a vajcom, čo som si dal ako hlavný chod.  Ešte sa ma čašník opýtal, či to má pomiešať. Scénu ako sa jeden dospelý chlap druhému vŕta v koláči si radšej ani nepredstavujem. Všetko čo o tomto koláči za 12,50 eura potrebujete vedieť je, že nemá žiadnu chuť. Syr bez chuti. Vajco na mäkko chutí ako vajco na mäkko. Žiadne korenie. Starý slaný koláč. Mohol by byť skvelý, keby bol čerstvý, alebo ho posypali s niečím. Posúchy bez ničoho, len také samotné, sú výborné – keď ich čerstvo vytiahnete z trúby. Na druhý deň už ani nie. Toto chačapuri vytiahli čerstvo z mikrovlnky. Aj to pečivo, čo som dostal k polievke chutilo ako 5 dní staré parené buchtičky. Ak hádate správne, že som nad tým začal krútiť koreničkou, hádate správne :). Nič nevypadlo. Zakýval som na čašníka za pultom. Kukol na mňa a ďalej si cinkal s mincami.

George Orwell sa istý čas živil ako plounger (umývač riadu, spodina) v drahých francúzskych reštauráciách. Napísal zaujímavý postreh – že tie najdrahšie a najvyberanejšie jedlá by si nikdy nedal. Najskôr sa v nich prstami vŕtajú kuchári, ktorí sa nikdy neumývajú. Potom do toho strkajú prsty čašníci, ktorí si tými istými prstami prehrabávajú naondulované frizúry. Zatiaľ čo tie lacné veci sa hádžu vidličkami rovno na panvicu. V bistre, kde vidíte ako to varia, dostanete kvalitnejšie jedlo ako v hogofogo reštauráciách, kde sa pivnice topia v pote a špine. Myslím, že reštaurácie, ktoré majú zákazníkov zadarmo a nemusia o nich bojovať sú to najhoršie na Slovensku, zmes pýchy, neprofesionality a vegety. Neviem si predstaviť, žeby som sa na niekoho pokúsil urobiť dojem a pozval ho (alebo ju) najesť sa na Hviezdoslavove námestie. To skôr ten Slovan dá Horné Orešany :p.

Spiderman Far From Home

Spiderman Far From Home

Na tomto filme som bol síce pred tromi týždňami, ale nedá mi to. 

Prečítal som si pár recenzií. Boli aj také, že posledný Spiderman bol najbožskejší komiksový film všetkých dôb (no… to asi nie), alebo na sme.sk napísali, že to bol najpolitickejší komiksák (no… to asi tiež nie). Vlastne, tá recenzia na sme.sk bola neskutočne hlúpa. Ani sa nedá polemizovať s myšlienkami, ale rovno napádať hlúposť autora “filmového kritika”.  Napríklad mu vŕtalo  v hlave, že prečo v pražskej pivárni sedia krojované dievky. Tak neviem – buď nedával pozor, alebo bol so zápchou na záchode, alebo sa opaľoval uvádzačku pred kinom. V každom prípade sa tu nevyplatí spoilovať :).

Spiderman “Zase niečo s Home” je dobrý práve zato, že sa na nič nehrá, netlačí veľmi na pílu, je trochu parodický, a tak. Veľmi dobre zapadá do celého diania v MCU, veľmi prirodzene pokračuje po komiksovom porne Endgame. Často mení lokácie (ako Endgame), takže je svieži a vtipný…a  letný. Neviem, prečo sa niekto pozastavuje nad tým, že šestnásťročný hrdina je detinský.

Je tu výborný Mysterio, je tu dosť zvratov, neberie sa to vážne (na čo doplatí chudák Nick Fury) a celé to má šmrnc takej tínedžerskej trip komédie, kde sa rieši aj kto s kým a pod. Skrátka – nič pre filmového historika, ktorý by rád rozoberal nórske nízkorozpočtové filmy.

A potom tá Marcela Leiferová, ktorú Amíci zahrali v Alpách na ceste do Prahy :p. Marcela sa nechala počuť, že však má aj iné – príbehovitejšie – piesne. Už si viem predstaviť, ako si holywoodská produkcia vyberá soundtrack podľa toho ako hlboko ich zasiahol príbeh Marcely Leiferovej :). No nič, mier, na Spidermana sa oplatí ísť, aj keď je to len odľahčené remeslo, kde tentokrát nikto neumrie.

4 typy hotdogov

Käsekrainer hotdog

Mal som rád tie časy, keď stačil obyčajný čerstvý rohlík, obyčajný párok (s mäsom) a obyčajná horčica – a volalo sa to párok v rožku. Nuž čo, nová doba.

Käsekrainer hotdog. To najbohatšie (netvrdím, že najlepšie) som dal na obrázok hore. Viedenská klobása so syrom v hotdogovej žemli – bohatá bašta. Dokonca aj tie zbytočné hranolky mali nejaký fajnový názov, ale bola to len značka lacných mrazených šuntov z Tesca. Celé to stojí skoro 8 eur, čo je na hotdog predsa už len dosť. Na druhú stranu, toto sa už ani nezmestilo do orálu – zjedol som to s nožom a vidličkou ako nejaký bôčik.

Čertíci Primario

Čertíci Primario. S týmto stánkom som sa už niekoľkokrát stretol. Je to niečo ako vyššie, len za 5 eur. S tým bielym majonézo dresingom mi to prišlo trochu nejaké… na druhú stranu, druhý hotdog v ponuke sa volal Diablo, ten bol asi korenistejší. Celkom rozumná voľba – keď nič iné nie je.

Knižkov hotdog

Knižkov hotdog. Aj s týmto drobcom sa stretávam. Cena 3 eurá znamená… že je to celé nejaké malé. Domáca klobásočka v domácej bagetke. Neviem si pomôcť – ako keby to bolo pre deti. Aj horčice mi tam chlapík na ten venček natrel ako keby sa na celom svete práve minuli svetové zásoby horčice. Malá šikovná jednohubka, po ktorej človek premýšľa, čo by ešte zhltol.

Vegedog

Vegedog. Malá bizarnosť na záver. Tento vegedog ma presviedča, že vegetariáni nie sú tí, čo nejedia mäso… ale tí, čo majú nejaké divné zvláštne chute. Asi ako pravekí zdochlinári. Totiž, ten sójový párok v strede by bol najmenší problém (aj tak človek nevidí rozdiel medzi sójovým a tými lacnými od Babiša). Ale prečo to dať do starého suchého grahamového rožka, poliať to horčicou bez chuti a zeleninu nahradila varená cibuľa? Čokoľvek čerstvé by sa tam strašne hodilo… Nie moc dobrý hotdog.

Medzitým na Pohode 2019

Pohoda 2019
  • Čo som si zabudol doma? Tri dni som rozmýšľal – a prišiel som na to až pri balení stanov, keď jeden chlapík vytiahol z batohu kladivo a začal si vyklepkávať poohýbané kolíčky.
  • Hneď na začiatku som dostal Set proti Katarzii – špunty do uší a pásku cez oči. Našťastie, Katarzia nedošla (alebo sa umne skrývala).
  • Afgánsky ženský (skôr dievčenský) orchester Zohra vyzeral nejak smutne. Žiadna “bombová” show. Iba pár plachých úsmevov do množstva divákov sediacich na zemi. Bodaj by nie, keď časti z nich šlo (bez preháňania) o život. Pravdepodobne boli duchom úplne inde – ako hokejisti, čo emigrovali na západ. Posledný zápas si nikto z nich nepamätá, lebo na ňom boli ako námesační. Ale inak dievčatá tuším hrali aj orientálnu verziu Dvořáka :).
  • Najlepší koncert? Možno reggae babka Kalpyso Rose, ktorá spievala ešte s Bobom Marleym. Jeden moment to vyzeralo, že sa pokúša o brušný tanec. Inak, tá ostatná kopa hiphopu na Pohode nestojí za nič. Radšej by som počúval covery od Mariky v podaní Duo Yamaha. Programu som tento rok videl slušné množstvo (ale v tých malých stanoch sa stále nedá dotlačiť rozumne).
  • Bol som aj na Penelope Isles, ktorí zmeškali lietadlo, vyzerali ako učiteľky zo škôlky, ale odohrali to v nedeľu o troch ráno, nie ako to Lykke, čo si nechali zaplatiť a potom zavolali, že lietadlo nejde. Niet nad desaťminútové zvukové experimenty, keď už človek rozmýšľa nad porcelánovým záchodom doma :p.
  • Liam Wonderwall bol suchý. Aj tak som ho počul iba z nápojového centra :p.
  • Zažil som aj evakuáciu. V bezdymovej zóne sa pri malom dáždiku všetko rozpohybovalo, začali nosiť lavičky a vyháňať ľudí. Panika narastala, hostesky kričali, že nemajú nohavice, prskali vysielačky, skrátka, vedeli sme, že tam všetci umrieme. Našťastie sa potom búrka obrátila. Napršalo asi toľko, že záhradkári pri Trenčíne nemali ani vlhko pod paprikou.
  • Nahota na Pohode – hm. V skleníku na betóne bola akási baba v igelite (viď obrázok). Aj keď – mohol to byť aj muž, ťažko povedať :). Ťažká umelecká inštalácia, ale autor zabudol pridať ceduľu s popiskom. Bol som aj na Red Cabarete. A videl som… hromady chlapov stojacich  na špičkách a ich vyskakujúce frajerky. Všetci mali asi dva metre. Nakoniec som v nejakom zdvihnutom mobile zahliadol iný mobil a na tom inom mobile niečo rozmazané, čo mohol byť mäsitý polnišovský kus zadku… alebo aj kvetinová dekorácia. Ťažko povedať.
  • Garáž bola dobrá. Furt tam niečo kutili, potom sa na chvíľu otvorili dvere a zas zatvorili.

Baba v igelite na Pohode

Domáce hranolky
Domáce hranolky. Stánok Smile napísal, že na Pohode predali 2 tony domácich hranoliek. Boli opečené na trochu inakšom oleji a tá cesnaková majonéza by sa gangstrom z Pulp Fiction asi nepáčila :). Za 3 eurá v pohode.

 Crêperie À La Bonn' Galett palacinka KompletkaLangoše

Crêperie À La Bonn’ Galett palacinka Kompletka. Asi najobskúrnejší názov… po slanej palacinke som siahol, lebo ako vidíte na obrázku – vo vedľajších langošov bol dlhočizný rad (lebo napísali o nich v novinách, akože tam dlho stoja a tak). Bretónska palacinka sa volala Kompletka, čo som sa veru hanbil vypýtať od mládenca. Mala byť slaninová, s vajíčkom a syrom… a nebola dobre urobená dľa môjho názoru. Pokvapkaná celá niečím citrusovým sladkým, čo prebilo akúkoľkovek inú chuť. No, chvátal som ju na zemi v daždi, pod stanom, kde mi do taniera odklepávali popol fajčiaci dobrovoľníci zbierajúci odpad – zrejme som nebol dosť naladený na pozitívnu recenziu.

Zemiaky s bryndzou, klobásou a slaninou
Zemiaky s bryndzou, klobásou a slaninou. Z akejsi koliby, ktorej názov som zabudol. Prišiel som na to, prečo sú halušky so slaninou a bryndzou oveľa lepšie ako prosté zemiaky :). Miska je síce z cesta, ale tak tvrdá, že sa nedala jesť. Nápad dobrý, len mu niečo chýbalo.

Teriyaki kura

Teriyaki kura. Na záver som sa ulakomil na toto a bol to najhorší zážitok na pohode. Teriyaki kura sa zrejme nehodí na street food. Teriyaki samotného bolo málo a omáčka bola tak riedka, že stiekla na dno. Z karfiolu a brokolice sa mi skoro urobilo zle :). Stálo to 6,90, ale chlapíkovi ani nenapadlo vydávať desaťcentovky.

Pivo na Pohode 2019

Stručne o pive: desiatka stále hnusná ako predtým. Dvanástka sa mierne zlepšila. Pribudla podivná trinástka (Kaprál), štrnástka bola asi najlepšia z celej ponuky a šesťnástke sa stále nedarí bojovať so silným alkoholovým odérom, ktoré by mali silnejšie pivá vedieť skrývať vo svojom tele. A áno, na obrázku máme samooblužný automat žerúci kredit z karty rýchlosťou japonského Maglevu :). Výčapníci sa ale o svoje povolanie báť nemusia – ide skôr o zaujímavosť. Aj tak tu musela asi 60 hodín v kuse sedieť jedna dievčina za pokladňou, iná nonstop láskyplne utierala pípy (ehm) a dobrou radou kedy-tedy prispel aj SBSkár. IPL 13ka bola asi najpivovitejšia z celého festivalu.

Chlapi od hovnocucu

A na záver poďakovanie chlapom od hovnocucu, ktorí to tam celé držia pokope a makajú aj v daždi. Pravda, mnohí dobrodruhovia hľadali všelijaké cestičky a zákutia medzi stanmi, to je však už iný príbeh :P. Vďaka dobrej hygiene vám pokojne môžu spadnúť poháre do misy v toitoike a školáčky v nápojovom centre si nič nevšimnú, hoci poháre od blata držia od seba ako niečo odporné. Zaujímalo by ma čo si mysleli – že od čoho je tá modrá farba na pohároch a mojich rukách? :)

Bol som kuknúť novú krčmu U právnika

Halušky U právnika

No, krčmu… z toho čo som videl, je to skôr nejak napoly reštaurácia, napoly bar, napoly piváreň… a napoly podnik pre deti. Tuším je tých polovíc až príliš.

Úplne novučičký podnik. Ešte týždeň pred otvorením tam búchali robotníci a dorábali rekonštrukciu. Aj preto to nie je úplne dokončené… na kľučku od dverí prilepili ceduľu “silno stlačiť”. Pozoroval som asi dvadsať minúť ako s tým návštevníci aj čašníci zápasia (neustále chodil dakto dnu a von, keďže vonku na preliezkach mali detičky). Hlavne mladé ženy sa s tou kľučkou neskutočne mocovali. Ťahali to, prehýbali sa pri tom ako Danko pre Putinom, sekali s tým… až nakoniec prišla jedna, čo tie dvere neotvorila vôbec :). Nešťastne sa tam obzerala a nakoniec ostala vnútri. Asi tam dodnes ešte blúdi :p. (Trik pritom nebol v sile, proste tú kľučku treba len dotiahnuť úplne dokonca – 5ročné decko si to otvorilo bez problémov).

Čo tým chcem povedať. Že ma podnik, žiaľ, až tak nezaujal. Áno je nový. A Partizáni vedľa je zase stará špeluňka s patinou. No obe krčmy majú takú obyčajnú ponuku. U právnika (volajú to tak, lebo je to hneď vedľa Právnickej fakulty v Trnave) majú v jedálnom lístku veľmi veľa položiek, ale všetko také bežné veci. Veľa pív – ale všeto také bežné značky, žiadny špeciál (ak nepočítam Hurbana, ale to je iba taký sezónny marketingový tentonoc). Niekoľko desiatok rumov na bare – to už je prehnané. To sa tam nevypije podľa mňa. Čo som si mohol objednať?

Halušky a Bažanta 73. Halušky úplne obyčajné, tak ako ich majú v reštauráciách. Múkové, nie zemiakové… miesto bryndzy poliate skôr smotanou… cibuľa hore staršieho dáta, určite nie čerstvo opečená… a mohlo ich byť viac. Také bežné. V podniku čo má aj cigar longue miestnosť je všetko také polovičné.

Alita: Battle Angel

Alita: Battle Angel

Aliltke sa zapaľujú lýtka.

Veľká pecka, nielen pre milovníkov mangy. Cameron, ktorý celý život vyrába len megapecky ohýbajúce čísla konečne po 10 rokoch vytiahol hlavu zo zadku a priniesol adaptáciu pôvodne japonského príbehu (zato tie obrovské digitálne oči, s ktorými musí divák prejsť tri fázy – najskôr je to na smiech, potom si človek zvykne a nakoniec je super). I keď je tam vlastne napísaný len ako scenárista.

Nie je tajomstvo, že ma fenomén Avatar minul. Okrem technológie mi to prišlo ako docela sprostosť. S hippisáckymi modrákmi som proste nejak extra nesympatizoval (a že bude Cammík robiť už len na troch ďalších dieloch… :)). Zato Alita – to je plné kyborgov, je to postapo, cyberhento toto a smelo tam môžu rezať hnáty, aj tak sú všetky zo železa. Čo sa týka vizuálu – škoda slov, s Rogue Player One je to momentálne určujúca topka. A má ten príbeh pod tým nejaký hlbší zmysel?

Alita Motorball

No, má. Manga Alita bola vždy oveľa vhodnejšia na sfilmovanie než povedzme taký Ghost in the Shell alebo Blade Runner. GITS je úplne iná liga, hlboký, technologický, filozofický… to najlepšie z mangy museli z filmu vyhodiť a Motoko premenovať na Miru. Pre fandov to bola slabota. Ale Alita bol taký nadčasový  holywoodsky blockbuster už dávno. Keď pretrpíte sladučký príbeh s trkvasom Hugom (to je pre Japoncov ono – neschopný chlapček a superbaba mu musí doliezať). Je to celé ako s DiCapriom v Titanicu vrátane konca, ktorý je, mimochodom, verný predlohe :).

Riešiť drobné detaily sa mi nechce – čo vo filme ostalo z mangy, čo tam bolo, čo vynechali (najviac ma mrzí gaiden toho hlavného zlého veľkého, ale to by bolo príliš drsné aj na 18+ vek a nieto na 12+, čo je aktuálne Alita vraj vhodná aj pre decká). Je to urobené dobre, oplatilo sa na to dlho čakať, uchovalo si to svojskosť mangy, ale nešlo to temných extrémov ako ozajstné cybertoto veci. No a v slovenskom dabingu je Marcin. Po odchode z kina človek začne trochu ľutovať svoje mäkké mľandravé telo a zatúži po niečom z kovu alebo aspoň plastu, s vyberateľným srdcom a aklimatizujúcimi sa nanotechnológiami.

Tento film som si pozrel vďaka HDFY.to online streamovacej službe.

Chernobeer IPL

Chernobeer IPL

Not great, not terrible.

Mám tu také pivo – 7,5 decový Chernobeer. Indian Pale Lager, či trochu ako IPA a trochu ako ležiak, trinástka. Z lietajúceho pivovaru, ktorý nepoznám – pivo vyrobené v Česku, ale FB (plný pivných vtipov, vrátane tých s pornoherečkami) je písaný po slovensky. Najskôr som myslel, že sa niekto chce zviesť na úspechu miniseriálu Černobyl, ale ten vyšiel až v máji, kým pivo je asi staršie. No…

Pivo je dosť horké, nie úplne hutné, pije sa dobre, ale nemá drsný dojazd. Je piteľné a dosť marketingové. Vidíte tú ružovú etiketu. Na nej mŕtvy Sid Vicious, plno všakovakých hesiel, no a keďže je to Chernobeer, tak tam niekto vypočítal množstvo atómov v pive… a tiež rádioaktívny rozpad draslíka a uhlíka v pive. Vlastne je tam napísané len “rádioaktívne prvky” a “bezpečená spotreba”, nefyzikovi asi nebude vôbec jasné, čo znamenajú tie rovnice (Čas rozpadu? Alebo množstvo častíc niekde? Bohvie).

Ešte majú aj pivo NucleALEr. Čapované som to nevidel, iba z obchodu-pivotéky to nejaká dobrá duša priniesla. Myslím, žeby sa ich v taký vlahý letný večer dalo vypiť aj viac. Alebo aj v suchý deň.

Steam Brew Imperial IPA a Red German

Steam Brew Imperial IPA a German Red

Zas nám raz niekto ukazuje ako sa to nemá robiť.

Tieto dve pivká sú z Lidlu, ako si iste už mnohí všimli. Z police na grilovanie, keď je to leto. Samé Grill & Fun a poznáte to. Inak, neviem, či v každom Lidli je to tak, ale pivá na štyroch rôznych miestach? :P

Plechovky vyzerajú lákavo – s peknými steampunkovými obrázkami a napísmi Steam Brew vyslovene lákajú nielen fanúšikov. Žiaľ… najlepšiu robotu na pive odviedol grafik, čo to nakreslil a marketér, čo to dokázal predať veľkému reťazcu. Ako pivovar je tam napísaný akýsi Privatbrauerei Eichbaum z mesta, na ktoré ani nemám dve bodky nad u. Bol založený v 19. storočí a jeho úbohá html webová stránka bola vyrobená v približne rovnakej dobe.

No, prečo sa mi tieto pivá nepáčili? Obe boli silné, osem-percent alkoholové… a pod tým alkoholom by ste ťažko niečo našli. Obe pivá majú v zložení napísané “exkluzívny ležiak”. V skutočnosti ide o veľmi lacný ležiak. Ona imperial IPA nie je vôbec IPA, ale svetlé pivo (skôr polotmavé, ale na každom obrázku má inú farbu heh). To isté German Red… polotmavé pivo a ležiak. Exkluzívny. Pivo je ako nemeckí komunisti – nechutné a plné alkoholu. V skutočnosti je v tejto sérii ešte tretia plechovka – Imperial Stout, ale neviem, či to stojí za skúšku. Skôr nie.

Gonnsuke Ramen Tan-Tan

Gonnsuke Ramen Tan-Tan

Tak som sa konečne dostal do Fresh Marketu v Bratislave. Síce tam nehrala dychovka, ale šiel som presne za jediným miestom na Slovensku, ktoré je zamerané iba na rámeny (alebo o ktorom viem).

Na internete som si pozrel presne čo chcem. Odignoroval som všetky tie lákavé veci a postavil som sa do radu v úplnom rohu celého domu. No a tam mi povedali, že čierny rámen s bôčikom (Kogashi) nemajú, že nech dôjdem zajtra. Tak mi nálada zvädla. Volil som teda druhý špeciál, Tan-Tan. 8 euro je dosť, tak som bol zvedavý čo je to za zázrak.

Treba povedať, že aj Tan-Tan ma príjemne prekvapil. Čakal som nejakú zázvorovo-paprikovú chuť, ale bolo to úplne iné. Jemné, nasladlé… zrovna ma v duchu napadlo, že to nie je veľmi štipľavé, keď som sa  rozkašľal. Korenisté to teda bolo dosť. Iba jedno vajíčko (na Facebooku majú obrázok, kde dali aj desať vajíčok do jednej misky). Je im vidno do kuchyne, ako to tam miešajú z navarených surovín. Som rád, že rezance (jediná surovina, ktorá naozaj v rámene musí byť) neboli šmýkacie a mäsko bolo docela tučné. Tento fastood má auru čerstvosti, ktohovie, možno sa za 10 rokov ešte do toho Fresh Marketu dostanem (keď je to tak v prdeli).

Nuž a tak. Panská zábavka. Na internete som si potom kukol, že trik toho čierneho rámenu sa vyrába olejom, tak mierne pookrial. Rámenami sa kŕmia Japonci, ktorí sú najzdravší na svete a niečo v tom byť musí.

Slaná palacinka vs slaná lokša

Palacinka Pepek Námorník v Tall Boys Café & Crêpes

Jedna vec mi prišla zaujímavá a totiž to, že kým palacinky sú veľmi nenáročné na prípravu (a v minulosti to bývalo jedlo chudobných), sú často drahšie ako lokše, ktoré sa vyrábajú o dosť ťažšie (teda… mali by sa. Niečo mi hovorí, že ich kuchári nekladú na podušky s utierkami :p).

Palacinka Pepek Námorník v Tall Boys Café & Crêpes. V kaviarničke pár krokov za mestskou vežou v Trnave som si dal najdrahšiu slanú palacinku akú mali – Pepek námorník. No… slanú. Ako sa to vezme. Boli v nej dosť divoké kombinácie: slanina a jahody, špenák a med s citrónom. Skôr taká slano-sladká palacinka, v ktorej jahody dosť všetko prebíjali, slaninky bolo dosť a špenát sa krčil pod ostatnými ingredienciami :P. Veľká franúzska palacinka (vraj +300 gramov) za 6,30 eura. Za skúšku určite stojí, najmä ak nie ste zvyknutí na takéto kombá. Aj ostatné palacinky v menu vyzerali zaujímavo.

Pekáreň Tekovská kúria a Lokša so slaninou, cibuľou a bryndou

Pekáreň Tekovská kúria a ich slaná lokša. Len pár krokov ďalej od Tall Boys je nová Tekovská kúria – pekáreň, už druhá tejto značky v Trnave. A okrem pekárne sa tam dá aj posedieť a najesť. Čo by som povedal k tejto lokši.. hádam len toto: genialita sa skrýva v dvoch veciach. V jednoduchosti a v cibuli so slaninou :P.

Ešte je v tých dvoch lokšiach aj bryndza, na obrázku to, žiaľ, nevidno, ale sú veľmi pekne naplnené. Zakrochkal som si blahom a objednal by som si ešte jedno kolo, keby som nebol taký plný. Cena bola férová, 5,30 eura. Inak, podnik bol relatívne prázdny, a miesto papierových menu tam rozdávali tablety (čo je vec čisto na efekt, než žeby to malo nejaký význam).

Keďže tam nebolo plno, kuchár rukami občas nedvojak pomačkal bagety na regáli, asi si to od nudy ani neuvedomoval :P. Zato ja som si uvedomil, čo je najlepšia pekáreň – takú som videl, len keď som bol malý. Najlepšia pekáreň je taká, kde stoja rady desiatok ľudí a kladú si horúce chleby do tašiek. Keď je taká obrovská prevádzka, chlebíky a pečivo nemajú čas vychladnúť… môžete sa zastaviť v krčme a stále donesiete domov figliarsky chrumkavý teplý chlebíček. Divím sa, že oná pekáreň z môjho detstva skrachovala – ich výdajné miesto bolo síce odpudivé, bez jediného prvku okrem starého pultu, pod dákymi ošarpanými schodami, ale denne sa tam museli premlieť hádam aj tisícky ľudí. A vtedy ten chleba nemal čas zostarnúť a bol skonzumovaný mladý a krásny.