Na pive

Autoradmin

Burger Street Festival v Eurovea

Burger Festival Eurovea

Prisahám, mal som úplne iné plány (zdravá strava), ale cink, jeden telefonát a nejak som skončil na Burger Festivale v tom veľkom obchode, na mieste ktorého by v každej inej civilizovanej krajine stálo niečo oveľa kultúrnejšie. Nuž ale čo. Bratislava má medzi hlavným divadlom a Dunajom nákupné centrum.

Nebeský burger

Štyri Nebeské burgre. Hneď na úvod môj najväčší omyl :P. Štyri ochutnávkové burgre od stánku, čo sa volal Nebeský burger (ale nemal to na ceduli, možno sa volal aj inak). Totiž. Kurník šopa. Zase som sa nechal nachytať. Od ochutnávkových menších burgrov by ste čakali… že bude každý iný. Chvíľu som pozeral ako chlapík kladie štyri identické plátky syra, identické mäsá a identické lístky do žemlí, ktoré sa líšili len svojou farbou…Takže som dostal štyri ÚPLNE ROVNAKÉ burgre. Vlastne… ochutnávkové vzorky na celom street feste vôbec nemali.

Patyzón burger

Patyzón burger. Našťastie pred tou štvorkou som si dal ešte Vyzrálec z českého Patyzón bistra. Ušiel, nebol dramaticky drahý a bol ladený tak nejak do kysela (skrytá kyslejšia zelenina). Ale fajn burger.

Loco burger

Loco Jack Daniels burger. Ak by som mal hlasovať o najlepší burger (dostal som dáke lístky, ale ani mi nenapadlo ich použiť – už len aby mi chodili reklamné maily potrebujem), tak by som vybral toto Loco výjazdné auto. Vlastne to bola úplne prvá voľba, takže som necítil ešte “únavu” materiálu – a verte mi, po štvrom burgri je každý ďalší už divný :). Keď som tento Jack Daniels presúval do svojich útrob, zjavil sa chlapík s petíciou a strčil mi ho do desať centimetrovej medzery medzi zamazanou hubou a kvapkajúcim bugrom. Čo čakal, že spravím? No proste, street festival. Polial som to ešte Rainbow Warrior pivom od Bradáčov a hotovo. Vravím, že som sem pôvodne nechcel ísť :).

Radničný bochník v Radničnej pivárni v Trnave

Radničný bochník v Radničnej pivárni v Trnave. A ešte pridám sem toto, lebo neviem, čo s tým. Zaprisahal som sa, že po tom burgerfeste už na túto potravinu načas kašľem a nebudem si to dávať. Objednal som v Trnave teda Radničný bochník (rozumie sa, že nie v ten istý deň). A prišlo mi… hm, burger? No hej, v strede nie je mleté mäso, dominuje tomu sladká cibuľa a uhorky, ale aj tak som mal pocit, že zase ládujem nešťastnú americkú kombináciu :P. Pod termínom bochník som si totiž predstavil nejaký mäkučký teplučký chlebík :). Ako vravím, burgrov som kompletne obžratý.

Salón piva Apríl 2019 Stará Tržnica BA

Vladimír Dzurillager Slovenský národný pivovar

Už som myslel, že na to žetónové podujatie nezavítam, našťastie, konečne zaviedli platbu tvrdou menou za pivo – a bum, som tu okukovať novinky.

Vladimír Dzurillager. Vidíte ten obrázok hore? To je Slovenský národný pivovar, ktorý som ešte nepoznal (asi zato, že chlapci v krojoch došli zďaleka). Mohol som si vybrať bernolákovské, štúrovské alebo štefánikovské pivo… Vybral som si Dzurillager, podľa môjho obľúbeného brankára. Ale bokom názvy – nefiltrovaný nepasterizovaný ležiačik ušiel, bol docela chmeľový a aj horký. Konečne odznel trend so sypaním citrusových chmeľov do všetkého a na tomto Salóne piva som pil oveľa menej ovocných príchutí. Veľké plus.

Pivovar Parom - Debakel

Parom – Debakel. Haha, hovorím, že citrusové pivá už neboli a hneď ďalšie bolo pšeničné s červeným pomarančom… a kvetinami :p. No, pretrpel som to aj preto, že pivo bolo vlastne výborné, tuším som prišiel dobre naladený a piť produkty z kvetinových záhonov mi prišlo zaujímavé. Opýtal som sa človeka za pultom Paromu, či pozná aj pivo Perún… nepoznal, tak sa diskusia ďalej nerozvíjala.

Pivovar Flámm

Flámm, desiatka (asi). Konečne ďalší pivovar, ktorý som nepoznal. Flámm, z Rajeckých Teplíc, oficiálne mal vzniknúť až mesiac po Salóne. Úplna novinka. Doniesli si aj mašinku BeerJet, ktorá vie načapovať šesť pív naraz. Je to dobré na nejaký fotbal, ale ľudské rúčky predsa len taký vynález nenahradí, keďže aj penu treba potom ešte ručne dorobiť :P. O tomto pivku mi bolo povedané, že je ľahké letné… a aj bolo. Oddychové. Som v pokušení vyhlásiť ho za pivo festivalu, pretože, ehm, som ho dostal zadarmo :). To je veľká vec. Keď som po príchode na Salón pozrel na prvú ceduľu, hneď ma tam vystrašila cena 2 eurá za deci piva. Našťastie, väčšina stála euro za deci (čo je stále dosť), ale nakoniec tam boli aj lacnejšie pivká – a vôbec nie zlé. A nové pivovary by si mali robiť reklamu medzi užívateľmi.

Pivovar u Ábela - pšeničný Cajch

Pivovar u Ábela – pšeničný Cajch. Ďalší pivovar, s ktorým som ešte nemal česť. Na obrázkoch vyzerá podnik výborne, akurát je na bratislavských Vinohradoch, čo je pre mňa trochu od ruky. Dal som si u nich rovno dve pivká – štandardnú IPA a na obrázku je Cajch, nie veľmi násilná pšenica, Celkom vyrovnané pivko s príjemnou vôňou pre milovníkov pšeničných pív.

Maryensztadt - Grodziszkie pivo

Maryensztadt – Grodziszkie pivo. Začína to byť zaujímavé. Rozhodne najpodivnejšie pivko, čo mal. Vraj stredoveké z dubového sudu. Na prvý pohľad bledučké  až ide z toho strach. Žiadna sila sa v ňom neskrýva a názov pivovaru či piva si nikto nedokáže zapamätať ani na päť pokusov. Jediné, čo som z tohto poľského bohatého portfólia vyrozumela bola Czeska Desitka :). No ale späť ku Grodziszkiemu – pozoruhodne slané a údené pivo. Ako by sa do toho asi namáčali chipsy? Zaujímavé.

Lagunitas he Waldos' Special Ale

Lagunitas he Waldos’ Special Ale. Ďalšie prekvapenie od amerického pivovaru Lagunitas. 25-stupňové pivo (na stránku pivovaru môžete až od 21 rokov!), čiže skoro 12 % alkoholu… ale podľa napitia by som to vôbec nepovedal. Alkohol kompletne skrytý v množstve chutí a aj tento Ale mi prišiel  trochu slaný. Absolútne zvládnuté silné pivo a ešte naviac originálne. Poprosil som slečnu, či si môžem pivko odfotiť, tak sa celá napriahla, aby sa tiež zmestila do záberu :p. Lagunitas pivá nepoznám, ale zdá sa, že stoja za objavovanie.

Baťák - Viedenský ležiak dvanástka

Baťák – Viedenský ležiak dvanástka. Partizánsky pivovar si u mňa urobil očko veľmi priaznivou cenou – pýtal iba 50 centov tam, kde ostatní pýtali euro. A pivo bolo skvelé! Viac klasické než nezvyčajné, dobrá plnosť aj horkosť, ak by som mal piť celý večer len jedno pivo, asi by som volil toto.

Hops - Cajgel

Hops – Cajgel. Prvý peržalský pivovar… viac si ani nepamätám, len že pivo sa volalo Cajgel. Nech mi je odpustené, nemal som tužku ani papier a po tých pivkách si už človek slabšie pamätá :). Ale hádam pôjdem okolo tohto podniku, keď budem náhodou v Petržalke.

Tri-krát Tom Yum polievka

Tom Yum v Sushi-Ki

Tom Yum je ostrá thajská polievka s mäsom, na ktorú občas človek dostane chuť. Základom je spomínaná ostrosť, dosahovaná napríklad chili, koriandrom, zázvorom, citrónmi.

U nás zatiaľ nehrozí žeby sme mali k dispozícii ohromné portfólio ake je dostať v Ázii, kde sa do polievky pridávajú stovky rôznych prísad, zeleniny a dokážu vykúzliť netušené. U nás som väčšinou narazil na kokosovú verziu so slížami… a na príklade troch podnikov v Trnave si môžeme ukázať, že aj takú jednoduchú vec ako polievku ide robiť diametrálne odlišne.

Úplne hore je polievka z trnavského Sushi-Ki a je asi najhoršia z recenzie. Prečo? Je najväčšia, politrová a aj najdrahšia. Suma 6,50 eura je prestrelených ak je polievka samá voda… Ak by tam boli viac ako tri krevetové krúžky a nejaké sklenené (šmýkacie) slíže, nepoviem. Polievka bola veľmi-slano ostrá a vyslovene tam chýbalo niečo, čo by tú ostrosť vybalancovávalo, napríklad huby alebo zeleninka. Nevládal som ju zjesť – ani dobrý štipľavý guláš predsa nejete, keď je tam len voda.

Tom Yum Shiva

Druhá je Tom Yum zo Shivy. Tu som dostal na výber – veľká alebo malá, s mliekom alebo bez mlieka a ešte si vybrať druh mäsa. Na obrázku vidno, že pod hladinou toho pláva už viac. Väčšie kúsky kuracinky  Túto som dojedol do konca a zistil som, že mlieko (alebo dokonca smotana) nie je pre polievku nutná polievka, ostatne, v máloktorej reštarácii robia naozaj poctivé krémové polievky. Táto verzia sa mi páčila, hoci aj ona vlastne stála 4 alebo 6 eur.

Tom Yum Arena

Nuž a nakoniec to najepšie. A vôbec nie preto, že ide o najlacnejšiu polievku za ľudovú cenu v nákupnom centre Arena. Meno bistra si ani nepamätám – proste thajské alebo vietnamské…klasické bistro. Akurát tam tí kuchári z Ázie majú podľa mňa viac citu. Robia to síce v najväčších množstvách, aj vidno z obrázka ako nahrubo pokrájali baklažány, alebo hríbiky vôbec nekrájali… a aj tak je to výborné. Dole som vylovil veľké kusy kuraciny a za tú cenu je to podľa mňa najlepšia Tom Yum polievka v okruhu kilometra :p.

Trinástky, za ktorých olizovanie vás nezavrú

Ostravar Rufus

Toto je veselý príbeh, v ktorom sa nešibe korbáčom – aktivisti môžu  ostať pokojní. Chcel som ochutnať tri veľkonočné trinástky. Aj aj som ochuntal – akurát nie je úplne jasné čo.

Na hlavnom obrázku je trinástka Rufus z pivovaru Ostravar. Už druhý rok ju navarili v limitovanej edícii, ktorá nemá ísť do fľašiek a má vydržať do cca Veľkej noci. Polotmavý špeciál. Pre milovníkov jantárových špeciálov skvelá vec. Je relatívne hutná, pena sa drží ako minister svojej stoličky a chuť je veľmi sladová.  Padol mi do oka (resp. do útrob) a tak som ich pre istotu poslal dole viac. Načapovali mi ho v nitrianskom Čudnom Pohľade.

A potom je tu niečo, čo veľmi neslúži ku cti trnavských krčiem. Vybral som sa aj na veľkonočnú krušovickú trinástku. Kde inde by ju mali mať ako v Krušovice Pube (na mape ju mali mať tu a ešte v bowlingárni v nákupnom centre, kam chodiť na pivo je predsa len trochu mimo). Barmanka pozrela dosť ohromene, že si pýtam trinástku… mali len obyčajnú dvanástku a desinu.

Nuž a ešte bizarnejší zážitok v pivárni Depo. Pivo bolo vynikajúce. Veľmi horké, zbavené všetkých tých citrusových radostí, ktoré nám doba nadeľuje. Akurát netuším, čo som to vypil… rozmýšľam nad tým niekoľko dní (vážne) a stále neviem. Na pohári a na účtenke bolo napísané iba Voľba sládkov. Voľba sládkov mala byť tento mesiaca Velikonční zlatá trinástka od Masteru.

Lenže. Čašníčka mi povedala, že to pivo je… pozor: Voľba sládkov Frambor nepasterizovaná trinástka. Presne tieto slová v tomto poradí použila. Tak a z toho som jeleň. Ten Frambor má byť Strong Bitter, špeciálne hutný a horký ležiak (čo aj bol). Akurát Master mal byť zrovna tiež dosť horký (EBU nad 30). Podľa farby nie je šanca zistiť, čo je to za pivo, keď to nepoznám. Skôr medený Frambor ako zlatý Master… ale. Grafici čo vyrábajú reklamy pre pivovary sú šibnutá kasta idiotov, čo radi ťahajú jazdce vo Photoshope, čoho výsledkom je, že žiadne pivo na letáku sa nepodobá na seba v realite.

A pivovary stále chrlia nové a nové názvy z mikroskopicky pozmenených receptov – ani divá sviňa sa v tom nevyzná. Čiže niečo som vypil, chutilo mi to, ale netuším čo to bolo :P.

Voľba sládkov alebo aj nie

Kirin Ichiban vs Bintang vs Sapporo

Kirin Ichiban pivo

Medzi slepými jednooký kráľom.

Tieto pivká som zoradil tak ako mi chutili, ale je to trochu zahmlievajúce. Ani jedno totiž nie je niečo extra a kvalita dovozu z Ázie je v prípade pív nízka. Kirin Ichiban – z etikety som toho veľa nevyčítal.. akurát, že je to vlastne v Nemecku vyrobené pivo pod japonskou licenciou… takže vlastne ani nie je ázijské :). Keď pivovar v Japonsku pred 140 rokmi zakladali, tak vychádzali kompletne z nemeckých vedomostí… ale asi nedávali pozor. Napriek tomu mi Kiri Ichiban, Japanese premium beer s čínským šťastným drakom v logu sadol najviac, bol najemnejší a mal aj akúsi príjemnejšiu karamelovú príchuť, ktorá však nevydržala dlho. Hodnotenia na internete má veľmi skromné a základná internetová stránka pivovaru vyzerá ako keby stála 20 eur.

Pivo Bintang

Potom tu máme Bintang Beer, indonézske “pivo z hviezdou”. Na prvý pohľad tá hviezda patrí Heinekenu.  Pale lager, a ehm, Pilsner. Nepýtajte sa ma prečo. Pivo je asi naozaj vyrobené v Indonézii a importované cez Holandsko, aj keď tie nešťastné etikety sú asi tlačené pre celý svet rovnaké. Na obrázku vidíte, že je pivo mdlé (aj keď fľaškové), celkový dojem je asi ako Kelt z plastu. V pive ťažko niečo cítiť, keďže všetko zabíja nasládlá alkoholová pachuť… vlastne, presne to isté, čo v prípade nasledujúceho piva Sapporo. Sú to tretinkové pivá, čo stoja viac ako štyri, päť eur, ktoré ochutnáte len raz život… a potom si dáte radšej vodu z točky.

Pivo Sapporo

A potom tu je pivo Sapporo, predražený chyták v bratislavskej SaSaZu. Nejak mi došla trpezlivosť v tomto podniku. Ani neviem čo by som napísal. Vlastne viem. O pive to nebude.

Táto pobočka pražskej zážitkovej reštaurácie… toto miesto… špekulovalo čo so mnou. Čašník od prvej sekundy videl, že tam nepatrím a trošku si zo mňa v rámci normy uťahoval.

Tento pochmúrny priestor je dôkaz, že ani evolúcia nie je nekonečná, že niekde sa kruh rozpojí  a celé sa to rozbehne naspäť. Že sme fakt iba opice, čo sa vyvinuli z rýb, ktorým narástli nohy. Pokiaľ chcete vidieť, čo s ľudmi robí kombinácia peňazí a prostej blbosti, príďte do SaSaZu. Tu sa pyšne vystavuje celé hogofogo stádo v celej svojej kráse cisárových nových šiat. Novodobí Paškovia tu v tlmenom svetle hodujú nad ničím.

Prečo tu tak nešťastne plkám? No, lebo mi nedali najesť :). Nechal som tam tridsať euro a vypálil som do blízkej “slovenskej” rešaurácie, mimochodom, tiež mucholapky na turistov, kde som si dal kôpku halušiek za 15 euro… a stále ma stravoval obrovský hlad zvnútra a chuť niekomu povedať, že preboha, keď sa v lístku píše, že je tam fazuľka, to sa vážne myslí 1 (slovom jedna) fazuľka? Ochutnávkové jednohubky nášho hlavného mesta ma odrovnali :).

Je tu socha Budhu, červené lampy a drinky začínajúce na siedmich eurách. Čo tu nie je (kuk do menu na internete) sú napríklad ceny. No vážne, keď si podnik neuvádza ceny (čo robí asi jeden zo sto), tak má zlé úmysly. Na mieste som fyzicky zistil, že zlý úmysel je, aj keď sa neuvádza gramáž jedla :). Veľký mindfuk sa sa tu pletie na zákazníkov – ale pozor. Všetci odtiaľto odchádzajú spokojní s lookom gastro estétov. SaSaZu mieri priamo do stredu tej najzhnitejšej ľudskej márnivosti.

Jasné, keď vám príde návšteva zo zahraničia, nevezmete ju do Subwayu na autobusovej stanici. Ale verím, že aj v 21. storočí sa sem-tam ešte niekto chce v reštaurácii najesť. Že po návšteve reštaurácie nemusíte doma vyžierať chladničku.  Alebo rozmýšľať, kto postrelil tú nešťastnú civilizáciu do oboch nôh, že vymýšľa takéto panské huncútstva.

SaSaZu je príjemné miesto, kde sa schádzajú nepríjemní ľudia. Ľudia, ktorí uviazli. Všetci sa tu bavia potichu, až kým nepríde reč na peniaze, to potom naraz vedľajší stôl pridá na decibeloch, z druhej strany kontruje dáka kunsthistorička o tom, že tí jebnutí hore nevedia vyplniť papiere a ešte tu nejaký treťotriedny trkvas z ministerstva vykladá štvrtotriednej úradníčke o svojej novej golfovej palici. Idem radšej do lesa, alebo s Lukášom Perným na kus smaženého syra.

Rohožecké Višňové vs Staroslovienske Orechové

Cherry beer Rohožec

Dnes tu máme trochu netradičné pivá. No… pivá. Zvlášť pri tom Cherry Beer z turnovského pivovaru Rohožec si človek môže predstavovať aj niečo iné.

Cherry síce po angicky znamená čerešňa, ale ide o višňové pivo, ako chuťou, tak aj farbou. Na etikete fľašky je trošku gýčový obrázok modelky s červeným čelom. Pivo vyrobili jednoducho, urobili klasický ležiak… a do toho naliali višňovú príchuť. Pretože v tom pivovare vyrábajú aj limonády, asi tuším ako im to napadlo heh. Tento starodávny postup praktikovali aj naši dedovia, keď si do piva liali sirup, zapíjali borovičku a potom im to tak nejak lepšie šliapalo. Avšak ja veľkým fanúšikom tohoto postupu nie som.

Pivo má slušnú krémovú penu, relatívne stredne plné pivo… ale tá višňová melasa absolútne prebíja pivo. V podstate cítiť iba ten sirup. Je to ako radler, len silnejšie. Doslova. Zaujímalo by ma, čo sa stane s útrobami, keď do nich človek naleje viac takýchto pív. Ak nie je nablízku pekná voľná toaleta s kľúčom, tak je zrejme lepšie ostať pri jednom Cherry pive :).

No a potom tu máme Orechovú dvanástku od Staroslovienskeho pivovaru, pioniera remeselných pív u nás a zároveň podniku, z ktorého mám trochu pocit, že sa z neho vytráca nadšenie a energia.

Je príslovie o orechovom víne. Že to je také, ktoré stačí naliať pod orech a ten sa hneď otrasie. Netreba orechy zrážať s palicou. No a presne tak isto je to s orechovým pivom. Je také kyslé… dúfajte, že si ho nepomýlite s elektrolytom v baterke. Kyslé, kyslé… americké sour pivá sú nič proti tomuto. Pivo a nálev z kvasených uhoriek v jednom. Ctený čitateľ si už všimol, že nie som fanúšik tohto žánru. Raz darmo, niekomu to pasuje… ale ja za víťaza dnešného duelu volím Cherry Beer.

Orechové pivo Starosloviensky pivovar

5-krát trnavské burgre

Merkur burger s medvedím cesnakom

Vyzerám, že burgre žeriem celý život, ale v skutočnosti nebyť rečí súdruha Blahu, tak by som si tento bič – zo srandy – na seba neuplietol. No, ale patrí sa nejak doklepať tému do konca :). Burgre v Trnave som načal nejakými cca piatimi kúskami a teraz to hádam dôstojne zakončím. Burgre zoradím od najlepších hore, až po najhorší dole. 

Merkur špeciál burger s medvedím cesnakom. To najlepšie na hornom obrázku. Určite najlepší pomer cena-výkon, aj s hranolkami to stálo “len” 8,90 euro , čo ozaj v tomto žánri nie je veľa. Tento burger je sezónny… videl som lokšu alebo chlebíček s medvedím cesnakom a potvrdzujem, že v burgri sa to veľmi hodí (aj do omáčky, aj ako šalát). V Prahe v redakcii iDnes už začali šíriť paniku, že príroda toľký zber medvedieho cesnaku neprežije :P. Majú proste svoj svet. Trnavský Merkur je socialistická architektúra na socialistickom sídlisku, kde ešte kul pikle okresný tajomník strany proti krajskému. Ale. Pub je pekne prerobený, s fajnovým lístkom a jemnou rockovou muzikou na obed. Tento burger skrátka vyhral – zmestil sa do orálu, bol kompaktný, syrový plátok bolo dobre cítiť a hranolky boli domáce.

Spartan burger v Pivárni Bokovka

Spartan burger v Pivárni Bokovka. Za 9.90 euro veľmi solídna ponuka… je tam navyše akási placka, kapusta, ako tak sa to pomestilo dovnútra :). Celkovo v tej Bokovke je tak nejak všetko ako má byť – akurát tomu miestu chýba patina, nepoznám nikoho známeho, kto by tam chodil. Je to moc nové, postavené bohvie z akých peňazí, podľa dobrého návodu. Veľké priestory, upachtení čašníci v ružových košeliach, veľmi dobrá úroveň piva a voňavé záchody. Som zvedavý ako dlho tento podnik vydrží v tejto forme, zatiaľ veľmi slušné burgre (aj iné veci) robia.

Shiva hovädzí burger

Shiva hovädzí burger. Novootvorený podnik, ktorý som už spomínal mal na lístu najlacnejší hovädzí burger – iba 6,90 euro aj s hranolkami (ktoré mi kuchár rozložil pekne do krúžku, lebo mal asi dosť času, nebolo tam veľa zákazníkov). Burgru by som ani nemusel veľa vyčítať.. možno, keby bol viac plochý ako vysoký. To hore boli asi cibuľové krúžky… alebo nejaká iná zelenina – po pár pivách sa to ťažko poznáva. Burger je naživo krajší ako na rozmazanej fotke. Chcelo by to ešte niečo… ale za tú cenu férová ponuka.

Forhaus domáci burger

Forhaus domáci burger. Iba jeden burger v celkom pestrom lístku, kde je dosť grilovania a údeného… ale aj zdravších vecí. Je to druhý najhorší burger v Trnave a vysvetlím aj prečo. Pretože stál 11,90 – skoro dvakrát toľko ako iné burgre. A k tomu tie najobyčajnejšie z obyčajných hranoliek… a najobyčajnejší kečup. To naozaj? Fajná reštaurácia na fajnej historickej ulici, kde sa vidno snahu a na stole mi pristane niečo, čo si viem za pár centov osmažiť aj sám. Teda… burger samotný nebol zlý. Vidíte ho na obrázku – poschodový double, ktorý som zjedol na dvarazy. Volské oko a slaninku hore, cibuľu a uhorku dole. Do putovania za burgrami som vložil veľa energie, času a cestovania a od toho najlepšieho som nečakal, že to odfláknu :).

Eddie burger

Eddie burger. Jeho názov mi vypadol… hlavná myšlienka boli hríbiky, čo mohlo byť celkom dobré… Táto prevádzka sídli rovno oproti futbalovému štadiónu, má dobrú polohu, prezentáciu ako ostatné burgerovne, ale inak neviem. Prišiel som sem v sobotu na obed. Dievčina za pultom tu stála vo vetrovke a kalný pohľad upierala do zeme. Stal som sa prvým zákazníkom dňa :). Počul som ako sa baba silou vôle prepla do módu robota volá, ale v očiach mala napísané, že robiť v sobotu by malo byť proti ženevskej konvencii. Oklepala sa, zapla rádio a dala sa do toho. Asi o tri minúty malú prevádzku zahalil hustý dym ako na kolotočoch.

Chlapík, čo sedel pri stolíku a počítal akési papiere len dvihol zrak a nič nepovedal. Dievča nemalo dobrý štart do dňa :p. Tak sa aspoň chlapík vydal na roznášku. Odfrčal na aute a bedňu s donáškou zabudol na pulte. Ani on asi nebol fanúšik popiatkových smien. Burger stál 7.90 euro a druhýkrát som dostal obyčajné hranolky a trochu kečupu do plastu. Napadlo mi, že som mohol ísť cez cestu dať štyri mini McDonald burgríky… Verím, že väčšinou je to u Eddieho oveľa lepšie. Ako recenzent uznávam, že si vyberám tie najhoršie časy na recenzovanie :p. Ale aj Louis de Funès sa snažil nachytať vyrábačov jedla.

Peruánsky Bistec a lo pobre vs Panenka na medveďom cesnaku

Bistec a lo pobre

Peru a Slovensko sú skoro rovnaké krajiny. Peru je len 25-krát väčšie (takže každý z jeho 25 regiónov je veľký ako Slovensko). Podmanil si ho Španiel Pizzaro a nás zase Maďar Štefan a potom Habsburgovci. Vďaka tomu sú naše kuchyne rozmanité… aj keď vlastne dosť uspôsobené tomu, že ide sme dosť rozvojoví a jedálne lístky sa pripôsobujú chudobe. Peruánskeho Indiána by ste v 19. storočí nerozoznali od starca na Gemeri so zapletenými vrkôčikmi. V Peru majú veľké hory, pod nimi ohromný dažďový prales a najsuchšiu pláž na svete, ktorú prirovnajme, povedzme, k pieskovým plážam pri Šaštíne. Skrátka – skoro to isté.

Inak si neviem vysvetliť, prečo na mňa peruánska reštaurácia Casa Inka v Bratislave zapôsobila takým známym dojmom. Človek vstúpi dnu a cíti sa ako v ľudovej jedálni s obrázkami s Južnej Ameriky :). Taká obyčajná reštaurácia. Majiteľ má podľa internetov ale pekne exotické meno a tie mená sú vlastne najlepšie na tom celom – než mi padli zraky na Bistec a lo pobre, žmurkali na mňa z lísta Tacu tacu montado, Chicharrón de pollo alebo Aji de gallina.

No a potom donesú človeku to čo vidíte na obrázku :). Rezeň na prírodno s hranolkami a ryžou :). Nie div, že som si pripadal ako doma. Jediné, čo tam bolo exotickejšie, boli opečené banány miesto kompótu. A omáčka, dosť štipľavá, pri ktorej som si nevedel spomenúť, čo mi vlastne pripomína…. Stálo to 9.90 eura a ešte som si dal polievku Sopa criolla za 3,40 eura. Tá bola tak nefotogenická, že ju sem ani nedávam – a áno, aj v nej plávalo volské oko. Na pohľad škaredá, ale chuťovo dobrá, opäť taká hutná sedliacka kuchyňa :P.

Nuž a polievku som si dal aj v šúrovskom Raisovom dome (U prívozníka?). Z medvedieho cesnaku, za 2,80 a tiež nebola vôbec pekná na to že chutila v pohode. V spomínanej reštaurácii, kde majú na parkovisku obrázok Hlinku, Husáka a Mečiara mali pekné podujatie – jedlá z medvedieho cesnaku. Dá sa to teraz vidieť vo viacerých podnikoch, keďže spomínaná rastlina zhusta rastie teraz v každej priekope pomaly. Na to ako je táto surovina lacná, ale na mňa zapôsobila cena jedla 13,50 trochu prehnane :). Treba ale povedať, že menu alebo rizoto z medvieho cesnaku boli za normálnejšie ceny.

S panenkou na medvedom cesnaku som bol spokojný opäť sčasti. Myslím, že takto suchá panenka by nemala byť, a to som v tomto liberál (jedine omáčka to zachraňovala a zemiačky tiež ušli). Ak mám rozsúdiť tento peruánsko-slovenský duel, hm, hm, obom niečo chýbalo… Myšlienka nie, skôr prevedenie. Keď si dáte niečo z lístka a nie menu, tak čakáte viac.

Bravčová panenka na medveďom cesnaku

Postřižinské pivo vs Horehleď

Postřižinské pivo

Raz som sa tak motal (zasa) po Račianskom mýte v Bratislave a v jednej špeluňke sedel na obed ostamotený naliaty Talian, ktorý neviditeľnému obecenstvu vykladal, že je tam už tretí raz a vôbec, a ten držal v ruke Postřižinské pivo. Tak som si ho objednal aj ja.

Milovníkom literatúry názov zabrúsi medzi ušami – áno, je to pivo nazvané podľa Hrabalovho diela, ktoré sfilmoval Menzel. Celé sa to odohrávala v Nymburku, kde si miestny malý pivovar povedal, že z názvu urobí značku. Inak, filmové scény sa vraj natáčali v úplne inom pivovare :). Postřižinské pivo je oficiálny názov pre jedenástku z pekného portfólia. Pivko bolo čisté a dosť kvasinkové, ako stvorené na malú zastávku a pozorovanie peknej krémovej peny.

A potom je tu dvanástka Horehleď, ktorú nám “podali” (radšej nepíšem načapovali) v trenčianskom Mestskom hostinci. Pivo je nazvané podľa riaditeľa v obecnom pivovare Hrádek na severe Moravy. Do Trečína to asi nie je ďaleko – ako sa v takej frekventovanej krčme mohlo pivo pokaziť? Pretože tento Horehleď bol mimoriadne zlý a odpudivý – a možno to nie je recenzia piva, ale podniku. Pivo bolo chytené, od niečoho napáchnuté a podivne nepiteľné. Človek by si povedal, že v preplnenej krčme sa to otáča rýchlo…. Čím sme sa dostali k jednoznačne porazenému závodníkovi v dueli. Prepáč Horehleď, ale slušný podnik si na pivo dáva pozor.

Horehleď 12°

Šariš Ejl vs Nadržený klokan Ale

Šariš ejl

Ejl, ale po našom! Špecialitou je slovenská vášeň! V dueli s Klokanom od Helfu, ktorý má v ponuke Klokanov hneď dvoch – nafrněného a ehm, nadržaného.

Dvakrát ale, na ktorom sa marketingovci vybúrili. Na tie šarišské reklamy som sa díval tak dlho, až som nevydržal a išiel na jeden z ich minieventov, čo robili po krčmách. Inak, dvaja brigádnici mali len logo na tričkách a vôbec nedošli v steampunkovom kroji, ani netancovali zmodernizované  ľudovky, ako teraz na východe všetci robia (podľa reklamy). Toľko textu, ale zabudli vôbec spomenúť, či je to dvanástka alebo desiatka, alebo vlastne je to fuk :). Ejl je ale vyladený na chuť Slovákom, tzn. nemá vôbec hutnosť ani ten typický ráz ale, je skôr podobný klasickým ležiakom (hoci je kvasený zvrchu). To pivo chutí obyčajnejšie, než som čakal, ale nebolo vôbec zlé. Otáčať sa dá, otázka je, či to stojí za ten humbuk, a či sa zapíše nejak do dejín :). Skôr nie – proste si vybrali jednu značku na reklamu a spočítali, si žeby reklama mohla (hádam) mať úspech.

No a potom tu máme dvanástku od Helfu – Nadržený klokan. Uletený názov – a zbytočný, lebo jediná vec, čo o Helfe viem, že majú výborné pivá a je to mladučký pivovar a ešte že to majú len na pár miestach. Teraz som vygooglil ešte, že je to pivovar postavený na troskách Osečanu, takže zase sme na začiatku :). Ale ako vravím, je to raritnejšie pivo a výborný. Ani ich ale (vraj ľahšieho valónskeho typu, tzn. Frantík) nie je typický ale, tak ako jeho konkurent hore. Prišiel mi trošičku iskrivejší, o štipku korenistejší a s plnšou penou ako konkurent – a preto aj o kúsok víťaz duelu. Ale obe pivá boli dobré.

Helf Nadržaný Klokan ale