Na pive

Autoradmin

Sváko Ragan kniha

Sváko Ragan

Sváka Ragana pozná každý, ale kniha o ňom od Ela Šándora vyšla naposledy pred 50 rokmi. A teraz vydalo vydavateľstvo Európa sváka zase – trochu osekaného, pomiešaného a nie je to len o svákovi – je to trochu mišmaš, ale kvalitný.

Starý seriál je legenda, nie je trápny ako väčšina slovenských seriálov – ľudové témy sú asi jediné čo naším tvorcom idú. Aj herci sa zišli, aj kulisy v nemeniacej sa slovenskej dedine boli výborné. Ale ako som prečítal knihu, tak som sa zamysel – sváčka v seriáli tvorcovia predsa len obrúsili. Časť seriálu vychádza z knihy pomerne verne, čosi si filmári pomenili a čosi asi vyrazili z politických dôvodov :P. V knihe mi sváčko nepripadal úplne ako nevinný figliar a huncút, ale trošku sem-tam aj ako hajzlík. Čo bolo možno v dobe Ela Šándora roztomilé. Keď nechcete spoilery z nich, tak ďalej nečítajte.

Ragan bol ten typ, ktorému keď zdochol kôň, tak hneď bežal za susedom, že mu ho konečne predá. Celý deň popíjali oldomáš na susedove trovy, až večer mu sváko ukázal skapacinu. Čo ja viem, keby som bol ja ten sused, tak sváčka pošlem niekde. Kšeftovanie so zlým koňom sa dostalo aj do seriálu, kde sváko robil “Moravca” a syn ostrihaného vypucovaného koňa preháňal, aby vyzeral svieži. V knihe raz Ragan kúpil koňa so streptokokózou – konským kachom. Bol naliaty a neskontroloval si koňa. Takže zavliekol do obce vážnu nákazlivú chorobu, čo musel vybavovať až v Bratislave – lebo koňa ani neprepísal, čím vážne porušil zákon. Vtedy sváko frflal, že za Rakúska nemusel toľko behať po úradoch. Ale bola tu aj príhoda ako sváko Ragan nechal cigána behať s koňom hore dole po trhovisku, lebo chcel, aby sa koník zohrial.

Gšeftár Ragan

Sváko celý život kšeftoval po jarmokoch, ale nikdy nemal živnostenský list – mal preto aj opletačky s četníkmi. Dokonca menil ceduľky na voze za susedove, keď nejaký dlžník chcel od neho zaplatiť dlh. Sváčkovi sa do platenia dlhov nechcelo.

Sváčko bol dosť vysadený na peniaze – neženil sa do luftu, ale pre peniaze. Aj z vojenskej služby sa vraj nejak dokázal vykrútiť úplatkom u doktora (tu si kniha odporuje, lebo na inom mieste je spomenuté, že slúžil u honvédov). Seriál bol dosť zvláštny v tom, že tuším presne nepovedal, kedy sváko žil. V knihe je dosť presne napísané, že mu zabili nápadníka dcéry v Prvej svetovej vojne a na vojnu bolo viac odkazov. Spisovateľ tu dokonca opisuje niečo ako spomienkový optimizmus – ako dobre sa lovilo (rozumej pytliačilo) “pred prevratom” za grófa Pálfyho. Vtedy mal vraj každý dedinčan flintu schovanú vo vŕbe alebo v slame.

V seriáli bola slovenská krčma, ale veru sváčko sa často zastavovali v židovských krčmách, “lebo aj Icíkovi treba dať zarobiť”. Respektíve jeho kone automaticky zastavovali pred známymi krčmami. V krčmách sa sváko nenápadne opieral chrbtom o tabuľu a zotieral dlhy opilcov, čo sa v knihe opisuje ako veľký altruistický čin. Vôbec židov asi spisovateľ nemal rád, lebo raz ich Ragan podviedol, keď im predal zničené podošvy. Boli mäkké a vodnaté, nedali sa nosiť. Ale sváko si dočkal do zimy, keď stuhli a vtedy ich vykšeftoval.

Jedna scéna v knihe mi prišla ako vážny podvod, nielen lapajstvo. Prišiel ku svákovi kupovať futro dobrý zákazník a Ragan žiadne nemal doma.Tak utekal ku svojmu dobráckemu susedovi Janovi a ten mu dal svoje kvalitné futro (lebo mnohí Brezovania boli garbiari). Svákovi sa ale Janovi nechcelo platiť, tak že mu vráti polku futra… lenže vrátil mu len nejaký nekvalitný a nepoužiteľný brak. Vraj “aby sa aj Jano zaúčal”. Čo ja viem, podľamňa šlo o čin hodný sociálneho demokrata. Však aj sváko bol istú dobu richtárom alebo podrichtárom (asi za vojny, to sa v seriáli vôbec nespomenulo) a potom bol prísažným (a kniha končí tým, že rozmýšľa o kandidatúre za senátora).

On ten Ragan robil aj iné hazlíctva – napríklad keď mal vziať na prázdnom voze nejakého šveca, tak mu zlomyseľne vyhodil nošu, takže chudák musel ísť pešo po ňu naspäť – a ešte ho ten sváko nepočkal kde sľúbil. Alebo mal až dve vrecká na tabak – jedno svoje, vždy plné a jedno prázdne, čo ukazoval, keď mal niekomu dať z tabaku. Sváko dosť chodil peši, a niekedy to boli desiatky kilometrov denne. Do vlaku ho dostali len raz, ale keď zapojili lokomotívu opačne, tak sa zľakol a išiel domov pešibusom.

Ako sme už povedali, sváčkove koníky sami zastavovali pred krčmami na obligátne tri deci modranského vína (v seriáli tuším objednával pol litra). V krčmách mával ostrý jazyk a raz ho aj Myjavci zmlátili na ceste domov v tme. V knihe nebol opísaný ako opilec. Síce pil v jednom kuse, ale jeho žena bola rada, že nepije a nekartuje. Len si dával svoje tri deci, občas si ráno dal liter vareného (to bolo znamenie, že celý deň môže piť surové víno v ľubovoľnom množstve) a sem tam si dal borovičku alebo slivovičku. Čiže veľa nepil :). Keď bol už starší, tak ráno si dával tri deci borovičky “na pretretie zraku” a potom ešte v krčme ďalšie tri. Čiže deň začínal šiestimi borovičkami, ale inak bol skoro abstinent. Keď vzniklo Československo, tak sedel v krčme niekoľko dní nonstop.

V seriáli bola scéna ako chytil zlodeja sliepok. Tá bola i vo filmovom podaní dosť zlá (to sme my, sliepky, ehm) a v knižnej som zase nepochopil, prečo si cigán značkoval cestu kde chce večer kradúť. V seriáli mal nejaký smiešny revolver, v knihe nechal zlodejovi cigánovi vyplatiť 20 rán palicou na päty. Keď zastával úrad, tak vraj na nikoho nezneužíval fyzicky svoju moc, len cigánov čo sa pobili, občas prešiel býkovcom.

V knihe ma zaujalo aj ako sváko Ragan robil politické narážky, napríklad na Turkov a spojenectvo s Uhorskom. Alebo ako nemal rád psov – hádzal po nich skaly a ľad, alebo keď mu pes omočil koleso na voze, tak na psa kričal, aby mu olízal riť. No proste v knihe mi došiel ten Ragan drsnejší ako v rozprávkovom podaní Jožka Kronera :).

V knihe bolo aj ako mu umrela dlhoročná manželka sváčka. To bola smutná časť v inak veselej knižke a treba povedať, že chuderka došla na lakomosť. Najskôr si zlomila obe nohy na poľadovici, potom dostala španielsku chrípku, nakoniec ju brali kríže a chradla. A jej rodina sa na porade zhodla, že budú najímať všelijaké baby zelinárky a ľudových liečiteľov, lebo normálni doktori sú drahí. Keď manželka umrela, tak bol sváčko zlomený, predsa len to bola dobrá manželka, slúžila mu ako brzda na voze (keď išli z kopca, tak sváko zvolal Stará hamuj! a babka zoskočila z voza a brzdila).

Ale nakoniec sa vo veku 65 rokov Ragan opäť oženil. Zobral si bohatú “amerikánku”, ženu čo sa vrátila z Ameriky s tučnou vkladnou knižkou. A v deň svadby poslal sváko svojho vyjednávača, aby mu tú vkladú knižku dala. Zneužil to, že vdova by sa už zase nevydala a nechcela mať posmech v deň svadby. Jednali sa až do večera a obrad bol pri sviečkach, no sváko dostal svoju vkladú knižnku – opäť sa neženil do luftu.

Ryba dyna, rechtor svina – potrebujú liter vína!

Najdlhšia kapitola v knihe je venovaná zabíjačke a treba povedať, že tak krásne ako Šándor zabíjačku hádam nikto neopísal :). A opäť – celý ten slávnostný rituál bol o dosť drsnejší ako v seriáli. Sviňka sa bránila, bolo ju treba poriadne tresnúť sekerou po hlave. Keď dcére Jude bolo svini ľúto, ta v seriáli jej povedali len jednu vetu, ale v knihe ju celý deň trápili, že ona je vinná za to, že sa niečo nedarí.

Na zabíjačku sa chystali Raganovci dlho, bol to tradičný sviatok. Mali tri svine – brav im zdochol na červienku a jednu sestru svini predali (vtedy prestala žrať). Veterinár síce zakázal jesť nakazeného brava, ale v noci ho cigáni vykopali, zjedli a nič im nebolo.

Na zabíjačke došlo k najkvalitnejším fekálnym vtipom zo svákovho repertoáru. Od jedného chlapca si sváko požičal jeho nový nožík na odrezanie chvosta -a nožík sa stratil. Chlapec sa rozplakal, až nakoniec vytiahol umazaný nožík prasaťu z konečníka. Inému chlapcovi sváko sľúbil nový prstienok – po dlhom presviedčaní strčil chlapcov prst svini do riti. Všetci diváci išli umrieť od smiechu.

Večer na karmine (povinnom pohostení) lakomý sváko do hostí cpal duple polievky a kapusty, aby boli plní až príde rad na jaterničky. Akurát farár a zať zvládli aj cennejšie chody viackrát. Sváko celý čas predstieral pohostinnosť, ale strážil, aby mu hostia nezožrali príliš veľa zo svine. Stojí za reč, že celú zabíjačku všetci popíjali a večer sa už rozšrotovali naplno. Vtedy začali všetci hromžiť na Baťu, ktorý berie garbiarom a švecom prácu.

Keď dákemu hodovníkovi došlo zle, vybehol von chváliť Dávida, ale “po brezovsky” čiže tak, že zaťal zuby a nepustil husté, len riedke, husté prehltol a vnútri vypil kávu.  Cigán Jožo chválil Dávida poležiačky, čo sa páčilo svákomu psovi Sultánovi, oblizoval mu zvratky – a to sa zas páčilo cigánovi, vraj len utieraj, potom ja utriem tebe. Skrátka, nie všetci scény z knihy si filmári trúfli vypustiť medzi divákov, hoci by im boli povedomé :).

Čo robia technologické firmy proti koronavírusu

Korona vírus Google

Takmer každá vláda na svete povzbudzuje svojich občanov, aby ostali doma a pokiaľ možno z domu aj pracovali. Pre služby v osobnom styku je to katastrofa – online biznis však rastie.

Keď kvôli globálnej pandémii ľudia sedia doma na sociálnych sieťach a preklikávajú sa shopmi, technologickí giganti sú ešte viac vyťažení, ak je to vôbec možné. Ale aby sme veľkým spoločnostiam nekrivdili, každý výrobca alebo poskytovateľ služby sa snaží prispieť svojou troškou v boji s koronavírom. Čo ponúkajú IT firmy? Praticky každá založila nejaký fond na prevenciu, liečbu alebo výskum vírusu. Okrem toho sa však zaujímavo snažia využiť aj vlastné kanály.

  • Google. Už vo vyhľadávaní si všimnete, že všetko okolo pandémie má vlastné vynovené okná s tými najpotrebnejšími informáciami (hore na obrázku). Informácie pumpuje do užívateľov Google napríklad aj cez svoj Play Store v telefónoch alebo iných službách. Google podporuje výskum, prácu nadiaľku a spolupracuje s americkou vládou (rozoberajú to aj na svojom blogu).
  • Twitter. Aj Twitter má svoje zvláštne event stránky a partnerstvo s niekoľkými veľkými organizáciami, napríklad WHO. Twitter robí tiež niečo, čo nazýva ochranou verejnej diskusie (v rámci ktorej banuje rôzne nezmysly okolo korony) – čo je krok dosť kontroverzný a v budúcnosti okolo neho bude zrejme veľká debata. Ich opatrenia sú napríklad tu.
  • Amazon. Aj tento gigant má svoju kontroverziu – s dvojtýždňovými platenými dovolenkami pre zamestnancov, ale opäť, presahuje to možnosti tohto článku. Amazon robí podobné opatrenia ako ostatní, ale keďže predáva fyzické veci, snaží sa o akúsi filtráciu predaja ochranných masiek, zdravotníckych predmetov, dezinfekcie a podobne – aby ich neskupovali ti, čo ich nepotrebujú (alebo sa snažia iba zbohatnúť), ale aby tieto veci išli tam kde ich treba.
  • Facebook. Hneď zo začiatku začal Facebook banovať reklamné účty zneužívajúce pandémiu. Tiež poskytuje bezplatne priestor pre WHO a podobné organizácie.  Aj Facebook sa snaží ochrániť užívateľov pred dezinformáciami, dokonca kvôli tomu urýchľuje stavbu svojho “nezávislého súdu” na filtráciu informácií.
  • Apple. Korona dosť zasiahla Apple, ktorý ruší svoje tradičné obrie eventy a odsúva predaje noviniek na neskoršie. Svoje presvietené obchody musel zavrieť. Pandémia dosť zasiahla mobilný trh – telefónov sa predáva o dosť menej. Opatrení má však Apple dlhý zoznam – aj voči svojim investorom alebo zamestnancom. Spoločnosť updatuje svoju Siri, svoj online obchod, ale aj svoju online televíziu so slávnou Oprah.
  • Microsoft. Aj Bing má podobný tracker pre jednotlivé krajiny ako vyhľadávač Google. Fyzicky sa podieľa na opatreniach najmä vo svojom sídelnom štáte Washington, ale po celom svete ponúka napríklad zadarmo pre firmy na 6 mesiacov svoj veľký produkt Office 365. Zdarma ponúka aj cloud a služby pre neziskové organizácie bojujúce s koronou, tiež vo veľkom podporuje UNICEF a liečbu detí. Nuž, a Microsoft vlastní aj laboratóriá a patenty, ktoré priamo slúžia na výskum vakcíny vírusu.
  • Reddit. Obrí bilboard na Times Square v NYC (s výzvou aby ľudia ostávali doma) zaplatil práve zakladateľ Redditu. Reddit sa snaží, aby jeho hlavný informačný kanál bol čo najčistejší a plný len tých ozaj užitočných informácií.
  • Uber. Korona je veľký problém pre spoločnosť, ktorá funguje na preprave ľudí. Ale aj Uber musí vyzývať ľudí, aby ostali doma. Svojim vodičom dokonca poskytuje bezplatnú podporu na niekoľko týždňov. Uber nabáda k donáškovým službách, čisteniu áut a podobne.

 

Zabudnutá Ázia z minulosti (dodatočne recenzované obedy)

Char Kway Teow

Opäť pár predkaranténych spomienok z nudy :).

Char kway teow. Na hlavnom obrázku vidíte toto – indonézsky Char kway teow v trnavskom Enak bistre. Názov pôsobí veľkolepo, ale preklade sú to len vysmážané ryžové rezance :). A nie je to ani jedlo bohatej triedy, je to robotnícky kalorický obed :). Nuž ale u nás platí za lepší obed za 12.50 eura. Musím sa priznať, že ak niečo nemám rád – tak je to paradajková šťava a krevety. Nuž a práve tu som zistil, že to môže byť urobené aj veľmi dobre – tento obed mi docela šmakoval, takže doteraz som jedol len rajčinové krevety, ktoré kuchár nevedel pripraviť. Kuchár v Enaku to vie.

Nepálske Thali

Nepálske thali na Obchodnej v BA. Toto je zaujímavé thali (alias táckareň) v hlavnom meste. Zastrčená minišpajza v tmavej a ošarpanej pasáži… Pôsobí to veľmi prosto až chudobne – a na Tripadvisore to má plný počet hviezdičiek. Už si ani nepamätám, čo som si presne objednal – vidíte to na obrázku. Len si pamätám tú sladkú guličku napravo :). Je to klasické vegetariásnke thali, korenené, so škoricovým čajom a mliekom ako to mali radi britskí kolonizátori :P. Viac než jedlo ma zaujala samotná prevádzka. Pravdepodobne ju má originál Nepálčan – obsluha vyzerala ako otec a dcéra. Celý čas som bol ich jediným zákazníkom a oni pozerali do akejsi obrazovky… kde však nebolo žiadne video, ale iba text. Ako keby celý deň obaja čítali knihu. Menu nemalo veľa položiek, ale nebolo drahé a v bratislavskom prostredí pôsobí docela exoticky.

Krevetový rámen Tatami

Krevetový rámen v nitránskom Tatami. Na pár rámenoch (vraj sa majú písať s krátkym a) som tu už bol, a musím priznať, že je to stále ten jeden istý dokola, len sa mu vymení jedna položka :). Ćiže už tušíte, že podnik mierne kritizujem :P. Kedysi som chodil na stojáka do ľudovej jedálne, kde mali jednu spoločnú vodu v kotli a len do nej prihadzovali fazuľu alebo mäso (guláš), aby sa zmenil názov polievky. Toto m pripadá podobné. Chcelo by to väčšiu rozmanitosť.

MumBhai Express Chicken

MumBhai Express Chicken. Exotický názov, ale je to len bratislavský streetfood, čo na maličkom pojazdnom autíčku stáva často pred Starou Tržnicou. Majú tam asi 3 položky na výber a vonia to po indických koreniach. Inak mi to pripadá ako najnormálnejší obed najviac sa blížiaci našim normám – mäso a ryža. Klasika.

Zeleninové biryani

 Zeleninové biryani. Indická reštaurácia Swagatam v Nitre nemá až takú veľmi dobrú povesť (hneď vedľa je ďalší indický podnik a možno je to aj to isté). Dal som si toto biryani na vegánsky spôsob, iba s opečenou zeleninou. Tej nebolo veľa a dosť sa scvrkla – keď si niečo podobné robím doma, tak tam dám zeleniny oveľa viac a nepečiem ju toľko. Kuchárovi sa nechcelo ani biryani pomiešať, ako vidíte na obrázku. Troška pošpinené vajíčkom a biely jogurt v miske – každý aspekt tohto jedla sa dá hodne vylepšiť. Samo o sebe to nie je zlé, ale repete by som si už nedával.

Ako sa pije vodka

Ako sa pije vodka

Je pozoruhodné, ako neskoro sa rozšíril zvyk popíjať vodku vo väčšom množstve. Vo východnej Európe existovala síce už pred svätým Štefanom, ale užívatelia volili iné nápoje.

Ešte na prelome 18. a 19. storočia písal Juraj Fándly o vodkách ako o liekoch. Sám sa považoval za vyhláseného bylinkára (napísal knihu Zelinkár) a pálil rôzne bylinkové vodky, ktoré dnes už nikto nepozná. Pritom Fándly veľmi odcudzoval opilstvo – podľa neho bolo zdravé otočiť do seba kalíštek, keď sa človek ešte za tmy hotoval do práce, ale fenomén prepíjania gazdovstiev, ho frustroval. Vodka bola niekoľko storočí iba medicína a nedostali ste ju inde ako v apatieke (v lekárni). Piť ju na pomútenie hlavy by ešte pred 200 rokmi bolo niečo, ako piť dnes Alpu – teda čin zo zúfalstva. Vraj sa vodka kedysi používala miesto zubnej pasty a vody po holení.

Potom ale aj prostí ľudia prišli na to, že je možné ju vyrábať s nízkymi nákladmi. Trik nebol v surovinách (voda a obilie), ale v opakovaní procesov pri výrobe. Moderné firmy sa väčšinou hrdia, že ich vodky sú sedemkrát destilované a sedemkrát filtrované. Nie je to podmienka, ale rozprávková symbolika sa sem zrejme hodí. Vodka sa môže vyrábať aj zo zemiakov, ryže, repy a niektorí výrobcovia si vedia pomôcť aj ovocím alebo cukrom – to však nie je pravá poctivá vodka. My za najkvalitenšiu považujeme vodku z tvrdej pšenice. Problematika tvrdej a mäkkej pšenice je tak obsiahla, že ju radšej ani nenačnem :). Len podotknem, že mäkká pšenica sa hodí viac na chleba. Na vodku je lepšia ozimná pšenica, pretože sa toľko chemicky nestrieka.

A čo voda? V reklamách na vodku vídate panensky hodvábne krištáľové studničky, ako z nich modelka rukami pridáva božskú prísadu do liehu. V skutočnosti je vodu treba demineralizovať – čo nie je úplne to isté ako destilovať vodu do ostrekovačov v aute. Drevené uhlie by už dnes nestačilo, tak sa voda (ideálne z veľmi veľkej hĺbky) zbavuje tvrdosti a filtruje cez polopriepustnú membránu v procese…. ktorý by som vlastne nemal pre dobro tohto článku rozoberať :). Aj výsledná filtrácia vodky je pekne komplikovaná vec, na internete sa človek môže dočítať o desiatkach postupov s rôznymi drahými kovmi a diamantami, ale keď s to nevidíte na vlastné oči, asi tomu veľmi nerozumiete. V minulosti číra vodka neexistovala – pretože filtračné technológie boli na nízkej úrovni, vodka vyzera skôr ako šľahačka.

Ďalšia vec, ktorej sa vyhnem, je história vodky. V skratke – existuje spor, či sa vodka prvýkrát objavila v Poľsku, v Rusku, alebo vo Švédsku. V každej krajine majú múzeum vodky, kde by vám zrejme povedali niečo iné (Varšava, Peterburg, vo Švédsku majú až tri múzeá vrátane veľmi komerčného Absolut home). Tento spor je nerozlúsknuteľný, pretože fakt, že sa slovo vodka prvýkrát objavilo v nejakom poľskom súdnom dokumente, vlastne nič nedokazuje. Na obrázku z wikipédie je ruské múzeum:

Múzeum vodky

Ideálna vodka je číra a čistá, jemná, bez akýchkoľvek príchutí a pachov. Pravda, vodky sa dnes rôzne farbia a pridáva sa k nim všetko možné – je to preto, že nič nie je vhodnejšie na miešanie drinkov ako čistý alkohol (etanol) a voda. V USA majú normu, že vodka nesmie mať menej ako 40 percent alkoholu, kým v Európskej únii je to iba 37,5 percenta (takže viete prečo tie lacné blufy mávajú 37,5). Sú výrobcovia (a zaberajú veľkú časť trhu), ktorí sa ničím nezaťažujú, proste nakupujú lieh vo veľkom a spájajú ho s vodou – a výsledok nazývajú tým, čo vidíte na regáloch supermarketov.

Do pšeničného zákvasu sa pri výrobe pridávajú enzýmy a kvasinky, aby destilácia prebehla čo najčistejšie. Etanol má bod varu nížšie ako voda a tiež sa vyparuje – nie je ľahké ustriehnuť vo vodke “grády”, nejaké percentná alkoholu sa stratia aj pri filtrácii. Vodka pred fľašovaním zreje pár týždňov behom ktorých prebiehajú akési chemické vodíkové reakcie, ktorým nerozumiem.

Je tu ešte jeden zábavný fenomén – v Amerike existujú bezlepkové vodky. Samozrejme, lepok nie je v žiadnej vodke, pretože neprejde destiláciou (lepok – glutén je hlavným proteínom v pšenici). Avšak americké zákony umožňujú používať túto reklamu pre hlúpych zákazníkov, hoci je to to isté, ako keby ste chceli predávať vodu z točky bez lepku. Lepok môže byť vo vodke, iba keby ho niekomu napadlo pridať ho do výslednej vodky v rámci nejakého ochucovania.

Mimochodom, slovo vodka (malá voda) znamená vlastne to isté, čo slovo whiskey, pretože to v škótskej keltčine znamenalo voda života. V Rusku sa z obyčajného mužika mohol stať superboháč vďaka vodke – to je príbeh Pjotra Smirnova, ktorého Smirnoffku si kupujeme dodnes (nepliesť si ho s druhým Pjotrom Smirnovom, sovietskym revolucionárom a ministrom). Tento Pjotr používal veľmi šikovné techniky – keďže vo feudalizme bola propagácia tak nejak zakázaná, pozýval chudobu na ožieračky, kde všetko platil sám. Neskôr si už chudba musela platiť za svoje :p.

Ako sa teda pije vodka?

Teplú vodku má rád málokto, ideálne je vždy vychladená. Teplota v chladničke je zhruba 4-8 stupňov, vodka sa teda pije často pri teplote 7-9 stupňov po vytiahnutí fľaše von. To vyhovuje veľkému počtu ľudí, ale ani pitie zamrazenej vodky nie je samoúčelné. Jednak je vodka nápoj severských národov a pri uložení do mrazáku zmení vodka svoju viskozitu a vystupuje z nej viac jej duch.

Etiketa pitia vodky nie je vôbec ako pri whiskey alebo nebodaj víne – vodka nebola nápojom aristokracie, čiže sa okolo nej nevytvárali kulty a rituály. V Rusku sa vodka prakticky vždy zajedá (aromatickými pokrmami – uhorky, kaviár, cibuľa… inak, vodku tam vážia na gramy a používajú väčšie poháriky ako my. A pre istotu ich nerozbíjajú tak často ako vo filmoch). U nás ju zapíjame napríklad džúsom, ale to nie je pekný zvyk – kto brzdí, ten to robí preto, lebo pije vodku vo väčšom množstve. Ak si chcete vychutnať kalíštek vodky, nič navyše určite nepotrebujete. Ale nikto vám ani nič neprikazuje ani nekrúti nad vami hlavu – takéto móresy sa k vodke nehodia.

V Amerike majú veľmi obľúbené Martini, čo je v podstate vodka a taliansky aromatický vermut. Ako sa pije vodka v Rusku, ukazuje na tomto videu Inna exotickému cudzincovi :).

Ešte pár zábavných tradícií o pití vodky v Rusku:

  • Cyklus je prostý – ovoňaj, obráť, zajedz.
  • Nezáleží na tom, aké množstvo vodky kúpite, pred koncom žúrky idete kúpiť ešte jednu fľašu naviac.
  • Pohárik neodkladáte, kým nie je dopitý – a dolievate stále tou istou rukou.
  • Keď vám dvaja kamaráti povedia “mysli za troch”, zamená to, že vás pozývajú na vodku “v trojke”. Vzniklo to, keď za Chruščova zdražila fľaša vodky na tri ruble a voľný predaj bol zakázaný.
  • Nepokladajte dopitú fľašu na stôl. Vraj to vzniklo tak, keď kozákom v roku 1814 po bitke o Paríž účtovali v miestnyc podnikoch ceny podľa množstva fliaš na stoloch.  Odvtedy ich dávajú pod stôl. Samozrejme, dopité. Dopola plná fľaša vždy znamená, že nič ešte nekončí.
  • Posledný na cestu, vychádzková palička, alebo po našom “do druhej nohy” :). Známa tradícia.
  • Prípitok “Na zdravie” alebo “Vashe zdorovye!” je zvláštny, keďže vodka zdravá nie je. Ale ako sme už napísali na začiatku – vodka sa pred storočiami používala výhradne ako liek.
  • Žiadne pauza medzi prvým a druhým pohárikom. A len maličká pauza medzi druhým a tretím. Pijáci vodky sú zrejme netrpezliví ľudia.
  • Trestné kolo. Keď sa najete pred vypitím vodky, tak musíte absolvovať trest navyše. Taktisto človek, ktorý sa do spoločnosti pridá ako posledný, musí vypiť naraz väčší pohár (aby dohnal hladinu).

Ruské prípitky

1. Za zdarovie! (Na zdravie!)
2. Za vstrechu (Na stretnutie!)
3. Za našu družbu! (Na naše priateľstvo!)
4. Za ľjubov! (Na lásku!)
5. Za raidtelej! (Na rodičov!)
6. Za našich milich dam (Na tie naše pekné ženy!)

 

Ešte raz z predkaranténnych fastfoodov

Glass Onion Pastrami Vodáreň

Už zase siaham do archívu, ktorý mal byť spláchnutý (doslova). Všetci dúfame, že sa prevádzky čoskoro otvoria :).

Pastrami Glass Onion v trnavskej Vodárni. Na hlavný obrázok som posunul tieto trochu dosť drahé sendviče z obyčajného chleba, ktorú sú však skvelé – ak sa dobre urobia. To píšem zato, že keď som si tu dal pastrami z kyslej kapusty, tak som odišiel rozčarovaný z toho ako to bolo zle pripravené (rozmočené krajce chleba v kapustovej vode). Ale skúsil som ešte raz vstúpiť do tej istej rieky a Glass onion (tzn. zo sladkého chutney z červenej cibule) boli výborné sendviče. Aj to mäsko sa krásne rozpadalo, bolo vidno, že ho pripravovali dlho.

Aturka Pide

Pide v Alaturka. Pokiaľ sa nemýlim, tak Alaturky sú v Bratislave tri (alebo boli pred koronou). Tuto som sa zastavil v tej pod Fresh Marketom. Z prostého dôvodu – bol som tu nejak pred desiatou hodinou, všetko vo Fresh Markete bolo zavreté, len Alaturka už fungovala. Bola skoro prázdna, čo mi vždy vyhovuje a príjemne som si posedel nad týmto Pide. Syr a salám, možno to by to nestálo za reč, keby som si nespomenul na predražené stredoázijské obdoby v centre Bratislavy, kde vám donesú nechutný bluf z chladničky a vypýtajú si trojnásobok ceny. Toto bolo čerstvé rovno z pece a tým pádom v pohode.

Fryday Belgické hranolky

Hranolky vo Fryday. V Nitre na Kupeckej otvorili úplne nový streetfood zameraný na belgické hranolky, tak som sa kukol dovnútra. Veľkorysý priestor, novučičko zrenovovaný – ale išiel trochu strach z toho, že som tam na obed bol úplne sám :). Aj to najmenšie klopkanie sa tam ozývalo :p. Nedostal som účtenku, takže ma napadlo, že startup je hneď na začiatku vo finančných problémoch :). Vlastne mi to môže byť jedno, možno ich zachrániť karanténna donášková služba. Dal som si hranolky s trhanými líčkami. Už si nepamätám viac, len že to stálo okolo piatich euro a bolo to také normálne, ako by som si spravil doma. Hm. Dobré… ale niečo tomu chýbalo.

NYC Corner hot-dog

A na záver hot-dog od už ustáleného NYC Corneru, ktorý som si kúpil z auta na akomsi jarmoku a je dôkaž, že si tento už klasický streetfood drží úroveň aj keď chlapci v aute vyzerajú, že preflámovali celú noc a nechce sa im byť v práci :).

Celia

Pivo Celia dark

Korona ma tlačí do zlých vecí – zdá sa, že musím recenzovať pivo, ktoré som nikdy recenzovať nechcel. Je sucho a nedá sa ísť na pivo, nuž tak. Mám tu taký obrázok, ešte od minulého roka – Celia, resp. na obrázku je Celia Dark.

To veľké písmeno Ž znamená Žatecký pivovar. Žatecký chmeľ je svetoznámy. Pivovar asi dosahuje len lokálneho významu. Čo je na týchto Celiách zaujímavé? Že sú bezlepkové, gluten free – a ehm, dajú sa kúpiť v predražených bio obchodoch. Teda, dali sa pred karanténou, neviem ako je to teraz. Ako to, že tam nie je lepok, keď je tam jačmeň? Nuž vraj nejako technologicky dokážu ten lepok z toho jačmeňa vyondiť. Niežeby to pivu pomohlo, ale vraj aj celiatici majú právo na pivko (50% čitateliek Modrého koníka si vedia vygoogliť svoju pestrú paletu intolerancií a zvyšok to jednoducho vie).

Biela plechovka “prémiového ležiaka” je oblepená nápismi ako clean, noble, traditional, quality, ideal, truly, naturally, light feel a pod. – už to je podozrivé. Pivo bolo dosť vodové…. jemné ako voda z točky. Možno aj trošku pivové, ale skôr nie. Veľmi ako pivo teda nechutí – vypijete ho, lebo je teplo a ste smädní, nie kvôli zážitku. A aj fľašková Dark Celia mi nepripomínala to čo mala, totiž tmavé pivo. Ani stopy po nejakej kávovine alebo pražení, alebo nejakých iných príchutí tmavého piva. Proste také nijaké pivá.

Vyzerá to, že si doma ešte posedíme… a ja budem musieť robiť viacero takýchto diskových recenzií o ničom.

Sokrates a jeho dlh voči Asklépiovi, synovi Korony

Sokratova smrť

Sokrates bol slobodný občan Atén a preto si spôsob svojej popravy mohol slobodne zvoliť. Bol to výdobytok prvej demokracie na svete. Vybral si bolehlav, mrkvovitú bylinu, ktorá paralyzuje svaly (vrátane močáku), až sa ľudia aj zvieratá udusia. V starovekom Grécku bežný spôsob odchodu do Hádovej ríše.

Filozof mal dosť času pripraviť sa. K poprave síce malo dôjsť okamžite po rozsudku, ale museli počkať na akési obrady a návrat jednej lode, ktorú búrka na mesiac zahnala na more. Za mesiac čakania Sokrates vytvoril najlepšie dialógy a najviac sa mu vyjasnila myseľ – už mu bolo jasné o čom to tu celé je. Zo životom sa spokojne rozžehnal a neremcal ako tí spoluväzni, čo trieskali do mreží a zavýjali, že človek sa pred popravou nemôže ani poriadne vyspať, keď sa mu pred celou presúša stádo brblajúcich filozofov.

Po rozlúčke s blízkymi (zahŕňajúcimi niekoľkostranové mnohovýznamové filozofické myšlienky) vstúpil žalárnik s pohárom bolehlavu a vyjadril Sokratovi sympatie. Bolo mu ľúto, že to takto dopadlo. Sokrata občania odsúdili v podstate ani nie za to, za čo ho miestni Ľubošovia Blahovia obvinili (bezbožnosť a kazenie mládeže), ale bol to politický proces – Atény prehrali 30-ročnú vojnu a uprostred rozkladu a depresie bolo treba na niekoho to zvaliť. Medzi žalobcami bol napr. aj jeden stratég, čo prešiel dôležitú bitku, takže je dosť jasné, že sa pri hľadaní vinníkov súčasného stavu dosť natrápili.

Sokrates bez vzrušenia obrátil bolehlav do seba a začal sa prechádzať po cele (aby sa jed rýchlejšie dostal do tela, ako mu poradil žalárnik). Postupne Sokrata štípal žalárnik do nôh (nič necítil) a vyššie. A tesne na konci vyslovil Sokrates svoju poslednú vetu – a na dva a pol tisíca rokov spôsobil ďalším filozofom veľa trápenia a hašterenia. Jeho posledné slová boli:

“Kritón, Asklépiovi dlhujeme kohúta – nezabudni za neho zaplatiť.”

Kritón bol Sokratov dobrý priateľ. Asklépius bol grécky boh medicíny a uzdravovania sa. Len pre poriadok sa pristavíme pri Asklépiovi. Pôvodne sa tento syn boha Apolóna a smrteľnej princeznej Korony volal Hepius, ale premenovali ho po kráľovi, ktorému tento mytologický medik vyliečil zrak. Asklépius bol síce smrteľný argonaut, ale keďže liečil lepšie ako jeho otec Apolón, bol vyzdvihnutý do božského panteónu (čo sa v Grécku stávalo často). Mal niekoľko dcér – napr. aj Hygienu (vidíte ako vznikajú lekárske termíny). Asklépia nakoniec zrazil naspäť do prachu sám Zeus – prekážalo mu, že Asklépius každého vyliečil, nikto neumieral a ľudstvo sa množilo. Tu vidíme, že téma preľudnenia vŕtala Grékom v hlave už v čase, keď na celej planéte žilo cca dokopy 150 miliónov ľudí.

Ako sa teda dajú vyložiť Sokratove posledné slová?

  • Podľa Platóna (v skratke) Asklepius vyliečil Sokratovu dušu od tela, pretože konečne získal nadhľad a jeho duša sa vrátila k svojej prirodzenosti. Platón bol, samozrejme, posadnutý komplikovanými teóriami o duši a čo sa týka Sokrata, nedá sa mu veriť ani slovo. Síce zapísal 95 percent Sokratových myšlienok, ale svojho učiteľa často používal, aby hlásal jeho (Platónove) idey, nie tie svoje, ktoré boli iné.
  • Podľa Nietzsche sa Sokrates skrátka oslobodil od choroby života. Podľa tohto nemeckého selfmademana je život choroba a smrť je liek. Čiže celý život sme chorí a náš život získa cenu, až keď sa nám z neho podarí dostať.
  • Mytologická verzia hovorí, že Sokrates bol darom bohov ľudstvu, aby ho vyliečil z jeho slepoty. Veď o ňom už ako o mladíkovi veštica z Delf vyhlásila, že niet múdrejšieho človeka na svete ako Sokrates – toho to potom privádzalo často do pomykova a celý život hlásal, že vie, že nič nevie a že jeho múdrosť spočíva možno len v tom. A Smrťou Sokrata sa jeho dar nakoniec naplno vlial do ľudského vedenia.
  • Cynická verzia hovorí, že Sokrates (ktorý hlásal monoteizmus), tak nejak v kútiku duše skrátka veril klasickému gréckemu systému mnohobožstva a len si chcel nechať zadné vrátka a ochrániť svoju rodinu.
  • Klasický historický prístup nám vraví, že Sokrates bol skrátka celoživotný vtipkár a jeho posledné slová boli jeho posledným žartom. Tejto teórii som najviac náchylný veriť, pretože Sokrates naozaj celý život všetkých naokolo podpichoval a trúsil nevinné žartíky. Jeho humor bol dobrácky a nikdy nikoho neurážal či netroloval. Keď na neho žena vrieskala alebo mu vyliala na hlavu nočník, len sa stoicky usmieval. Na druhú stranu, zhromaždenie, ktoré Sokrata odsúdilo na smrť,  si možno si myslelo niečo iné. Vie sa, že Sokrata neznášali najmä tí, čo ho nepoznali. Aristofanes napísal na účet Sokrata dehonestujúcu útočnú hru (ešte predtým než sa stretli osobne), kde ho opísal ako arogantného sofistu. Ale Sokrates sa neurazil, vzal to športovo a s humorom – a s Aristofanom sa nakoniec spriatelil. Takže jeho posledné slová môžu byť jemný vtip – Sokrates, monoteista 400 rokov pred Ježišom z Nazaretu, si robí srandu keď so zlyhávajúcimi pľúcami chce obetovať pohanskému bôžikovi.

O posledných Sokratových slovách sú napísané tony textu. Mnohé rozoberajú aj gramatiku (napr. môj preklad nemusí byť správny) a ľudia sa hádajú, či Sokrates povedal “nezabudni na to” “nezanedbaj to” a pod. Šup do Googla.

Na záver prosba pre pracovníkov Google Translatoru: neprekladajte stále slovo cock ako penis. Ťažko sa píšu potom články o Sokratovej smrti. Ďakujem

Všetky Vlasovove ženy

Vlasov a Heidi

Na konci minulého roka sa nám cez kontinent prevalila Řeporyjská válka, konflikt s menším počtom obetí, ale s dobiela rozpálenými diskutérmi. Reč je, samozrejme, o generálovi Andrejovi Vlasovovi a jeho družine kriminálnikov (alebo osloboditeľov – podľa toho, ktorému tímu fandíte).

Na tento fenomén sa každý pokúšal pozerať tak nejak politicky. Ale čo keby sme to celé zobrali z iného konca? Pretože o Andrejovi Andrejevičovi by sa dal napísať slušný erotický román. Alebo natočiť soft porno  s Nogom a Brychtovou. S pointou akoby vystrihnutou z Príbehu Adolfa a Evy. Pretože Vlasov mal problémy nielen s vernosťou jednej armáde, ale aj s vernosťou menšiemu počtu žien. Za každou sukňou vyrazil ako naspídované torpédo – a často aj za nejakou tou vojenskou blúzou.

Pomýlený generál (alebo Generál zradca, opäť – podľa vašich preferencií) mal jednu zákonitú manželku – Annu. Obaja pochádzali z malého ruského mestečka Lomakino, kde mali aj trvalý pobyt  (hoci Vlasovovi podriadení neskôr vo výpovediach jeho domácnosť situovali do Mosky, ale to bol len drobný informačný šum v stalinskom udavačskom systéme). Na konci vojny si Vlasov vzal druhú manželku v Nemecku – Adelheid. Samozrejme, s tou prvou nebol rozvedený… Obe ženy sa vraj dožili vysokého veku, na rozdiel od Andrejeviča, ktorý odvisol vo svojich 44 rokoch.

Vlasov bol talentovaný vojak a člen strany. Bol z chudobných pomerov a podarilo sa mu zatajiť brata bielogvardejca (on sám bol v občianskej vojne červenoarmejec) a kulackých príbuzných svojej ženy. V armáde rýchlo stúpal a treba povedať, že vďaka jeho schopnostiam. Posielali ho všade tam, kde boli jednotky v rozklade a po svojom odchode zanechával Vlasov vzorné bojaschopné pluky. Stalinské čistky, keď bola rozprášená veľká časť veliteľov, prežil Vlasov ako vojenský sudca, čiže ako oddaný Stalinov človek.

Milovník Ríše stredu

Niet divu, že ho v predvečer Druhej svetovej vojny ako vojenského poradcu poslali do Číny. Radil Čankajškovi, pretože Kuomitang mal vtedy práve krátke obdobie mieru s Maom. Tu už máme o Andrejevičovom sexuálnom denníku spoľahlivé záznamy. Vlasov mal v Číne napríklad 16-ročnú gazdinku, ktorej nepekážalo, že jej milenec je asi tak štyrikrát väčší. A taktiež pod krycím bojovým menom Volkov vymetal všetky luxusné čínske nevestince, kde sa umenie lásky pilovalo niekoľko tisícročí. Keď sa vo vchode zjavila dvojmetrová postava, majitelia červených lampičiek už vedeli, že majú skryť všetko ópium – Vlasovovi veľmi nesadlo a bolo mu z neho zle.

Ale hlavná cena bola iná – postaršia kvetinka Madame Soong, Čankajškova manželka. V čínskych dejinách je zapísaná ako veľmi silná politička (keď z marxistu dokázala vykresať takého nacionalistu). Aj ona podľahla kúzlu vojaka s dioptriami ako krt. To už je slušný zárez na generálovej pažbe – prvá lady najľudnatejšieho štátu na svete. Čankajšek o mileneckom vzťahu možno vedel, ale robil sa, že nič nevidí – ostatne, aj on mal v duchu cisárskej tradície viac manželiek a konkubín.

Po návrate z Číny však prišla prvá udalosť, keď sa Vlasova prvý raz dotkol stalinský systém. Zobrali mu všetky vyznamenania a zakázali mu čo i len ceknúť o svojich úspechoch. Dôstojník trpko poznamenal, že sa k nemu NKVD správala ako ku kriminálnikovi.

Obkľúčený generál

Stále však bol zapísaný ako mimoriadne schopný veliteľ. Preto v deň napadnutia Nemeckom stál na tom najhoršom možnom mieste – na tom úplne najzápadnejšom, pri Ľvove. Tu sa nedalo nič robiť, ale čerstvý generál (povýšili ho pár hodín po vypuknutí vojny) sa vyznamenal aj tak. Potom dostal za úlohu brániť Kyjev. Mesto padlo, ale nebola to Vlasovova chyba – pohnojili to jeho spomalení nadriadení. Taktiež NKVD pred Vlasovovými očami postrieľala ukrajinských väzňov, ktorých chcel nasadiť do boja.

Ranený generál sa z kotla vymotal peši medzi poslednými… držiac sa za ruku s istou pani doktorkou. Jej meno som zabudol, ale legenda vraví, že mali spolu syna, ktorý pod zmeneným menom stále kdesi v Rusku žije.

Keď sa vystrábil, zažil svoju hviezdnu hodinu pri Moskve. V zúrivej zúfalej bitke bol jediný veliteľ, ktorý dokázal útočiť, lebo správne vycítil miesto, kde sú Nemci najviac vyčerpaní. To si nadriadení všimli (a preto skončil Vlasov ešte na ťažšom úseku). Aj tu mal generál svoje frontové manželky – ženy, ktorých prítomnosť nikomu nestála za pol slova, veď nikto si  tom pekle nemohol byť istý životom v najbližšej minúte.

Napokon nastúpil sexy generál na Volchovský front. Pôvodne tu prišiel len na inšpekciu, ale velitelia armády sa vyhovorili a zdúchli letecky na dovolenky – vedeli, že prehra je neodvratná a niekto schytá Stalinov hnev. Maršál Mereckov si už nechcel zopakovať mesiace v pivnci s agentami NKVD pri hre na vybíjanie zubov.  Velenie padlo na Vlasova.

Tunajšia armáda sa ocitla v neuveriteľnom pekle. V obkľúčení, bez munície, zásob, ošetrovateľov, bez lietadiel a ťažkých zbraní… Vojaci hnili medzi mŕtvolami v močiaroch a kŕmili sa kôrou zo stromov. Ich jedinou úlohou bolo zomrieť a trochu zdržať Nemcov – nebolo tu síce veľmi o čo bojovať, no hneď vedľa bol mimoriadne dôležitý Leningradský front, a ten musel byť udržaný aj za cenu straty susednej armády.

Nejakým spôsobm sa do štábu podarilo dostať Vlasovovej kuchárke z rodného mestečka. Poslala mu ju vlastná manželka, aby ho varovala, že NKVD prehľadala ich dom. Je možné, že práve tu sa zlomila Vlasovova vernosť vlasti. Nevedel, že Stalin mu nič nezazlieva a pubertálne obdobie, keď decimoval vlastnú armádu, má už vodca za sebou. V skutočnosti plánoval Stalin poslať Vlasova brániť Stalingrad, to sa však už generál nedozvedel. Ale aspoň mu ostala gazdiná na zohrievanie poľného lôžka. Podľa fotky vidíme, že to bola veľmi statná žena. Generál ju mal tak rád, že sa pri druhom úteku peši, postaral, aby mala väčšiu šancu na únik ako on. Keď padol do zajatia v akejsi stodole, Nemci vedeli, že ulovili veľkú rybu.

V uniforme ušitej Nemcami

Najdlhšie kapitoly v knihách o Vlasovovi sú tie o jeho pôsobení na strane nacistov. V skratke – Hitler aj Himmler boli proti zapájaniu Rusov a iných sovietskych národnosti do bojov proti Stalinovi. Bol to párik idiotov. Veď do boja proti boľševikom sa zapojilo milión bojaschopných Sovietov. Miesto toho, aby nacisti z nich vybudovali veľkú armádu, používali túto silu len lokálni velitelia a to neoficiálne.

Andrej Andrejevič sa 4 roky pokúšal vybudovať vojsko z emigrantov, kozákov, antiboľševikov a zajatcov, ale v podstate len márnil čas. Akú takú armádu (1 plnú divíziu a jednu nedocvičenú) dostavali až v posledných dňoch vojny, keď už Hitler odpočíval pod drnom.

Vlasov si naraz spomenul, že aj on bol kedysi seminaristom (ako Stalin) a v troskách vypálených ruských miest a chrámov prednášal pred bradatými popmi. Opitý si pripíjal na zdravie Hitlera – ale zároveň znervózňoval Nemcov rečami o obnovení Ruskej ríše. Mal k dispozícii rusky píšuce noviny v náklade 600 tisíc kusov. NKVD o jeho panstve v srdci Treťej ríše vedela a pokúsila sa ho niekoľkokrát zavraždiť.

Za zmienku stojí najmä pokus istej mladej blondýnky menom Olenka. Vraj to bola nesmierne okúzľujúca žena, z ktorej sa chlapom čkalo, keď ju zočili na druhom konci ulice. Bola krásna a charizmatická. Okamžite zbalila nielen generála, ale pre istotu aj celé osadenstvo jeho domu. Používala rafinovanú metódu, ktorej sa nedalo povedať nie. Ostala s mužom sama v izbe a vyzliekla sa do naha. Jediný kto odolal, bol Vlasovov osobný strážca, ktorý historku opísal vo svojich pamätiach ako dôkaz svojho umu a duševnej sily. Podľa mňa mu proste Nemci dávali troška viac brómu do čaju.

Ruská oslobodenecká armáda teda existovala len na papieri. Generál si užíval s novou kuchárkou a ďalej blýskal očami po okolitých dámach. Začali ho však prepadať aj návaly depresie – už tušil, že Nemci vojny nevyhrajú a on sa bude hompáľať. Čoraz častejšie sa opíjal, keď celé dni zostal smradľavý spotený vo svojej obývačke len s vodkou a nejakou milenkou (okrem iného mal už aj novú doktorku).

Koniec a Heidi

Nakoniec už aj Himmlerovi a Keitelovi došlo, že posledné fliačky zeme už asi neubránia a kývli Vlasovovmu okoliu, že teda môžu začať trénovať tú svoju ROA. Z nejakého dôvodu si vlasovci mysleli, že keď vyhlásia svoje idey v slovanskej Prahe, tak z toho budú miestni Česi odvarení. Neboli. Kto by chcel predlžovať vojnu a protektorát, keď sa už čakalo na koniec, že. Vo februári 1945 bol Vlasov dokonca pozrieť panstvo monsiňóra Tisa v Bratislave. O tejto návšteve sa mi nepodarilo nič nájsť, čiže hádam, že ani našincov príliš nezaujal.

V tú poslednú jar mal už Vlasov slušné množstvo ľudí – 700 úradníkov a 15 tisíc vojakov. Boli to síce všelijaké pozbierané zvyšky kriminálnikov z Bieloruska a banditov od Varšavy, ktorý navyše cestovali aj s rodinami, ale v roztopenej nemeckej armáde relatívna sila. Mal pod sebou zhruba osem generálov a aj veľmi slušných letcov.

A tam na konci prišiel najpodivnejší románik generála, ktorý otočil meč proti vlastným. Pri dovolenke v Bavorsku lapal po dychu nad nádherou krajiny a nad tým, aký je aj ten najchudobnejší sedliak bohatý. Bolo tu akési SS sanatórium, ktoré viedla akási esesácka panička – Adelheid von Bilenberg, Heidi. Jej manžel bol SSák, ktorý padol a jej brat bol úradník z okolia Himmlera. A hoci bola z prostredia, ktoré pohŕdalo slovanskými untermenschmi (pri Vlasovových cestách musel jeho sprievod schovávať Himmlerove brožúry o retardovanej slovanskej podkaste vystavené v každom kníhkupectve), okamžite sa do veľkého sexy generála zamilovala. Ten prvý pohľad aj vidíte na fotke v tomto blogu. Vlasov povedal, že Nemci ho porazili dvakrát – raz na rieke Volchove a druhýkrát v Bavorsku.

Vzali sa v Karlových Varoch. Svadba bola zvláštna, ale aspoň sa ešte raz všetci poriadne sťali. Na zachovanej fotografii sa jedine Heidi usmieva, kým ostatní svadobčania sa chmúria ako keby ich mali ísť popraviť (haha). Nikto sa nepýtal, čo si o tom asi tak pomyslí zákonitá manželka pána seminaristu, ktorý práve znovu objavil vieru. To už sa Eisenhower opatrne pýtal Molotova, čo s ruskými zajatcami na západnom fronte (Sovieti tvorili 10 percent nemeckých síl).

Vskutku, bizarná romantika. Ešte treba dopovedať, že Vlasov po svadbe nechal Heidi tak a šiel k svojej milenke Nadeždi, zajatej robotníčke z východu. Pri Heidi sa zdroje rozchádzajú – jeden pekný ruský blog tvrdí, že ho generála naozaj úprimne milovala a po vojne dala svoje posledné peniaze na jeho oslobodenie. Druhý zdroj hovorí, že Heidi bola vypočítavá a svadbu vymysleli s matkou, len aby sa dostali ku generálskej penzii (Vlasov však nespadal pod velenie Wehrmachtu, takže mali nárok na veľké povojnové). A tak končí príbeh, ktorý na rozdiel od Adolfa a Evy, mal aj fyzické naplnenie. Niekto by to mal sfilmovať. Pokojne aj bez Nogu.

Vlasov o Prahu nebojoval, iba vlasovci

Ešte poznámka na záver: čokoľvek si kto myslí o Vlasovovi v Prahe, tak on s oslobodzovacími bojmi nemal nič spoločné. Bol vtedy už demoralizovaný a skľúčený. Len ho naliateho vozili za vojakmi. Iniciatívu prevzali jeho podriadení, hlavne generál Buňačenko (dúfali, že padnú do zajatia Američanom – hoci už vedeli o dohode Stalina a Roosvelta, držali sa posledného stebla). Vojaci ROA pôvodne chceli ísť do Juhoslávie za Titom, alebo na Ukrajinu k Banderovcom, ale na konci vojny bola v dosahu len Praha. Dva dni o Prahu zúrivo bojovali s posledným germánskymi fanatikmi a dôchodcami a padlo ich tam 300. Aj preto sa Česi môžu pýšiť Pražským povstáním a tým, že sa300 rokov po Bielej hore český živel opäť raz vylial zo svojich brehov. Aj keď zo strategických dôvodov až týždeň po führerovom exite.

Najväčšie pandémie v histórii, ktoré zmenili všetko

Mor

“Podľa tohto poznáš, že ja som Jahve. Palicou, ktorú mám v ruke, udriem vody Rieky a ony sa premenia na krv. Ryby v rieke pohynú, Rieka bude zapáchať a Egypťania už nebudú môcť piť vodu z Rieky.“

Ak ste sa narodili v osemdesiatych rokoch 20. storočia alebo neskôr, ste šťastní ľudia. Lebo až dovtedy boli pandémie bežná vec. Ľudská história je jeden dlhý nepretržiý sled nákaz, ale niektoré z nich boli také kruté, že kompletne pretočili dejiny – vyrabovali, zradili a predali starého ducha doby.

  1. 10 rán egyptských. Biblický príbeh o tom ako egyptský faraón nechcel prepustiť Izraelitov zo svojej služby každý dobre pozná. Na pomoc prišiel Jahve a na Egypťanov zoslal žaby, ovady, vredy, kobylky atď. Existuje veľa teórií ako sa to mohlo udiať. Teória epidemiológa Johna S. Marra hovorí, že červené riasy v Níle (odtiaľ názov Červený mor) mohli z rieky vysať všetok kyslík, až ryby pomreli. To bola prvá rana – krv. Následkom toho z riek vyskákali žaby – druhá rana. A keď tie dochli na súši, pohlo to celým biotopom, premnožili sa komáre a kobylky, dobytku hynuli mladé atď. atď. jednoducho 10 morových rán. Alebo môžete veriť oficálnej cirkevnej teórii, že Jahve bol taká sviňa, že chodil od domu k domu a pobíjal všetko prvorodené v krajine, lebo Izraelitov mal radšej ako Egypťanov.
  2. Peloponézsky mor. Okolo roku 434 pred naším letopočtom sa Grékom darilo. Vyhnali mnohonásobne silnejších Peržanov, ich kultúra a obchod kvitli. Všade sa pofľakovali zástupy filozofov a mudrovali. Atény boli tak kultúrne vyspelé mesto, že sa v ňom už nespievali obľúbené falické piesne v sprievode, čiže dionýzovske odtrhovačky, ktorá sa môže spievať len pod vplyvom alkoholu a len ak máte penis (ženám tento typ hudby nepripadal smiešny). Skrátka a jednoducho – Gréci podpísali večný mier a vzápätí sa pustili do seba. Veľmi komplikovaná vojna všetkých miest proti všetkým (o kolónie), vedená Aténami a Spartou zúrila 30 rokov. V jej pätách prišiel mor, ktorý zrejme zredukoval len populáciu Atén o tretinu. Ale stalo sa aj niečo iné – zmenila sa helénska morálka. Prakticky skončilo obdobie humanizmu, keď veľa filozofov bolo považovaných za bezbožných, pretože verili, že človek je mierou všetkého. Historici pochybovali o zásahoch bohov do dejín a za to ich potom občania vyhnali – opäť sa vrátila éra, keď sa verilo, že za všetko môžu olympskí bohovia. Mimochodom, mor prežil 40-ročný filozof Sokrates, ktorý bol od svojej služby v armáde veľmi otužilý a každý deň cvičil.
  3. Justiniánsky mor. V roku 541 vypukol pľúcny mor v nevídanom rozsahu, prakticky vyhubil polovicu najľudnatejšej Byzantskej ríše. O tisíc rokov neskôr dostalo toto bakteriálne ochorenie názov Čierna smrť (pretože postihnutým najskôr sčerneli neprekrvené končeky prstov a uši, neskôr pribudli tmavé vredy a zvracanie krvi). Šlo o prvú pandémiu, ktorá bola historikmi seriózne popísaná (tzn. nešlo len o náboženskú literatúru). Zaviedla sa prvá karanténa – ľudia sa zabarikádovali doma, pred, ehm, démonmi. Exorcisti mali vtedy veľmi výnosné povolanie. Hoci v Konštantínopole zúril mor iba rok, vo vtedy známom svete sa držal 50 rokov a prakticky existuje dodnes. Nakazení sa správali veľmi hrubo, útočili na okolie alebo páchali samovraždy. Nebolo ľahké pochovávať 5000 mŕtvych denne v hlavnom meste, keď sa naplnili hrobky a priekopy, začali nebožtíkov hádzať do mora. Šíreniu choroby pomohol aj veľký hlad – nikto nechcel voziť jedlo do nekropoly. Po nákaze prišiel jeden pozitívny fenomén – vo veľkých častiach ríše bolo zrušené poddanstvo, nebolo totiž remeselníkov, obchodníkov, úradníkov atď. Avšak stala sa aj iná kľúčová vec – vďaka vyľudneniu a slabosti ríše sa zo severu začali do Byzancie tlačiť turecké kmene (ešte pred vznikom islamu). Tie pôvodne robili pre cisárových ľudí len nejaké bočáky, neskôr seriózne za byzantíncov bojovali, nakoniec ich premohli a ovládli.
  4. Čierna smrť. Päť rokov zúrila nevídaná pohroma, ktorú do Európy zavliekli talianski moreplavci v roku 1346. Vraj vtedy nemal o mikrobiológii nikto ani potuchy, ale možno niečo predsa len tušili. Latinská cirkev zakázala prijímať eucharistiu z kalicha, z ktorého všetci pili. Je dosť možné, že to spravili len zato, aby vínko pilo len duchovenstvo a chudobe ostal suchý chleba. No hlavne – nasledovalo potom zopár desaťročí veľmi krutých vojen, kde hlavná otázka stála: má sa teda prijímať eucharistia pod obojím alebo ako? Husiti a križiaci si mlátili s cepmi po helmách len kvôli tomuto teologickému problému. Monthy Pythonovci to pekne zobrazili ako konflikt uctievačov svätej tekvice vs veriaci strateného sandálu. Čierna smrť (pôvodom zo Strednej Ázie) pobila polovicu európskeho kontinentu, šírili ju často čierne potkany. Zaujímavé bolo, že na ňu dochli mačky rovnako ako ľudia, ale psy boli rezistentné. Najväčší učenci svojej doby verili, že za chorobu môže zlý vzduch. Dnes sa nazdávame, že choroba uvrhla Európu o 150 rokov naspäť, ale jej opakovania menšieho rozsahu prispeli k vzniku renesancie a opätovému vzkrieseniu humanizmu. Jej svedkomi boli Shakespeare alebo Nostradamus, ktorý bol jeden z prvých morových doktorov (to bolí tí chlapcí v zobákových maskách, v ktorých si pálili vonné bylinky).
  5. Sedem cholerových nákaz. Trvali dvesto rokov, ale prvá sa zjavila v Indii už pred 2500 rokmi – mohla za to zahumusená rieka Ganga. Cholera je vlastne choroba špinavej vody a v Afrike ju mali ešte aj v deväťdesiatych rokoch. U nás bola ešte v sedemdesiatych rokoch a keď na ňu zomrel nejaký význačný komunistický súdruh, tak mu do nekrológu napísali, že umrel na infarkt (pretože pacient zomrel, žiaľ, na hnačku, čo v každej dobe pripadá ľuďom nedôstojné). Najhroznejšie boli Tretia Cholera (1852-1860) a Šiesta Cholera (1899-1923), každá zabila asi milión obyvateľov. Smutné obdobie medzi epidémiami opísal v slovenskej literatúre doktor Martin Kukučín v Dies Irae (Dni hnevu). Najsmrteľnejšia Tretia Cholera prišla opäť z Indie a posvätnej Gangy (kde sa Indovia radi kúpu medzi mŕtvolami). Najslávnejší doktor, ktorý stopoval pôvod choroby sa volal ako ten v Game of Thrones – John Snow. Pri Treťej aj Šiestej Cholere si to najviac odnieslo Rusko. Naopak, v USA v druhom prípade sa nakazilo iba 11 ľudí – už sa vedelo o hygiene a o tom, že úrady musia urobiť razantné opatrenia.
  6. Ázijská chrípka. Vypukla v roku 1889, ale už predtým sa vírus H2N2 (tieto čísielka sa niekoľkokrát zmenili, pretože vírus zmutoval do nových podtypov) objavil v Kanade, v Grónsku a v Turkestane (a súvisel teda zo zimou). Táto choroba stála život milión ľudí a aj kvôli nej sa spustila veľká vlna sťahovania z preplnených európskych metropol do Ameriky. Práve pri tejto chorobe začala éra bakteriológie a seriózneho vedeckého skúmania podobných ochorení. Chrípkových pandémií bolo potom niekoľko, epidémie sú prakticky každý rok. Mimochodom, ázijskú chrípku si najviac odniesli obyvatelia Sankt Peterburgu. Najväčšia druhá vlna Ázijskej chrípky sa objavila v Číne v roku 1958, po hrozných vojnách nacionalistov s komunistami. Vírus zúril v prakticky vyhladovanej zrútenej spoločnosti, takže nikto nevie presne, či 15 miliónov obetí zabila choroba alebo Veľký hlad. A v tejto situácii veľkému Maovi nenapadlo nič rozumnejšie, než rozpútať kultúrnu revolúciu v podobe Veľkého skoku. Bol to skrátka kolosálny chuj. A hoci ho Číňania uctievajú, aj oni dnes eufeministicky opisujú tento rok ako “vykĺbenú dobu”. V roku 1968 sa chrípka vyzúrila najmä v Hong Kongu, kde zomrelo pol milióna ľudí. To už mal vírus svetovú mortalitu 5 percent, lebo ľudstvo sa už začalo trochu učiť.
  7. Chrípka 1918. Po obrovskej vojne, ktorá zmietla politické systémy, kultúru, morálku a tisícročné princípy prišla pohroma v podobe nového typu chrípky. Nakazila sa tretina svetovej populácie. Choroba mala mortalitu 10 až 20 percent. Potvrdilo sa, že choroba, vojna a hlad chodia vždy ruka v ruke. Na tejto novej chrípke bolo zvláštne to, že na ňu umierali zdraví mladí ľudí – na chrípky predtým zomierali hlavne starí, nemluvňatá a tí s oslabenou imunitou. V roku 1918 chorľaví a slabí zvláštne prežívali a tí mocní hynuli.
  8. HIV (AIDS). Kde by sme boli bez gumy. Prakticky najviac obetí má vírus HIV – až 36 miliónov ľudí. Našťastie sa vírus neprenáša napríklad podaním rúk alebo vzduchom (prenáša sa hlavne sexom a krvou). Najviac je postihnutá subsaharská Afrika, kde má tento vírus 5 percent populácie, čo je okolo 30 miliónov pacientov. Vo zvyšku sveta žije s HIV 5 miliónov ľudí, z toho 3,3 milióna sú deti, pretože to dostali už v maternici od matky. Lekári sa vírus snažia skôr kontrolovať a izolovať, lebo liečbu stále nikto nepozná. Každý vie, že neumirete konkrétne na HIV, ale na to, že vírus oslabí imunitný systém človeka natoľko, že ho premôže nejaký banálny problém. V USA sa HIV a jeho prepuknutá choroba AIDS týka veľmi veľa homosexuálov – každých 10 minút je diagnostikovaný pozitívny prípad.

Nákaza

Červený Nugger vs Jahodový Porter vs Master Špeciál

Master Špeciál

Príjemný volebný deň, 29. februára. Zopár nepríjemných týpkov skončilo, a ja som oslavu demokracie oslávil troma pivkami (však nepôjdem do volebnej miestnosti natriezvo). 

Toto zlaté pivo hore je Master Špeciál. Tak stálo na tabuli aj na účtenke. Inak – nevedno, čo je to za pivo. Nič som nevygoogli. Master má 18tku a polotmavú 13ku – evidetne toto bolo nejaké úplne iné pivo, ku ktorému sa zase nedá dopátrať, lebo na internet každý kašle :p. Čo je škoda, lebo z dnešnej trojice ma najviac oslovil. Dal som si ho ráno o desiatej v trnavskom Blumene. Barmanka mi tam rozkúrila v krbe a došiel potom chlapík, čo doniesol plynový ohrievač, čo hučal ako letecká turbína. To je tak keď chodíte osamote ráno na pivo :). Maser bol hutný, horký a vyslovene príjemný. Stabilná pena, príjemná vôňa a vôbec nie také tie citrusovo-kvetové veci. Chuť sladová a akoby viacvrstvová, dalo by sa v tom pive hľadať dlho jemné tóny. Spokojnosť.

Křikloun červený Nugget 13°

Vo vedľajšom podniku Vodáreň plnom drobizgu som našiel toto –  Křikloun červený Nugget 13°. Od Křiklouna mám už celú večnosť na disku jednu trinástku odfotenú, ale nezrecenzovanú. K tomu pivu som nevedel, čo napísať – a väčšinou zo seba viem dostať aspoň jednu vetu. Proste nič. Ale táto červená verzia stojí za pozornosť. Horké pivo, ktorého farba údajne vznikla kombináciou 4 chmeľov a 4 sladov. Dakto to nazval Red IPA, ale toto keď je Red IPA, tak ja som kráľ Šumavy. Na prvé napitie mi vrazila do dutiny chuť ako keby som sa napil toho najtmavšieho najvypraženejšieho stouta. Ale bol to len prvotný pocit, ktorý ustúpil. Hutná a plná trinástka s veľmi kvalitným polotmavým potenciálom. Farba je skôr na ozdobu, ale zážitok pitia vcelku na úrovni.

Jahodový porter

Nuž a nakoniec, aby som zdvojil červené zážitky, tak tu máme Jahodový porter od Kocoura. Vyzeral ako čierna duša sociálneho demokrata, tú červenú farbu v ňom objavil foťák namierený proti svetlu :p. Ale tá chuť – absolútne jahody. Jahody všade. Sladučké jahody – akoby sa im pri lievaní sirupu do piva šmykla ruka. Prisahámbohu, nič iné som si z tohto piva neodniesol – nebolo zlé, len ako jahodová malinovka (pritom štrnástka). Je to dobré pivo, ale len jeden pohár – dva po sebe by už mohla byť chyba, ak nie ste v blízkosti toalety :p.