Ako sa fašisti stávajú fašistami? Salámovou metódou. Nikto ich nekrája, krájajú sa sami s veľkým nadšením. Na začiatku husté reči. Potom sem-tam nejaká rana palicou. Niekto vystrelí… Potom sa strieľa viac. Na konci sa bombardujú celé národy.
Dve obrovské tučné knihy (na obrázku) sa dajú dnes kúpiť v regulárnom kníhkupectve za 5 euro alebo 144 českých korún. Český vydavateľ si to zle prepočítal – natlačil veľké kopy drahých kníh, ktoré sa nahromadili na policiach obchodov, pretože predsa len, tak veľa ľudí u nás sa asi o Mussolini nezaujíma. Čo je škoda, lebo toto čítanie možno nie je na Nobelovu cenu, ale má svoj prínos a veľakrát sa pri nej človek zamyslí. Nebojte sa hrúbky kníh. Fonty v nich sú veľmi veľké a vzdušné. V podstate na 700 stranách je toľko ako v inej knihe na 300 stranách. Číta sa to dobre, vydavateľ plače za rozflákanou investíciou (a preto asi nevyšiel ešte tretí diel).
Nejde o faktografiu ani beletriu – skôr akési spojenie do dokumentánej psychologickej beletrie. Vzostup fašistov. A čo bolo potom. Pripomína mi to príbeh Vlka z Wall Street. Naoko to nemá vôbec nič spoločné. Zdá sa, že drogy a sex boli vo Vlkovi len ako lacná pasca na diváka. Ale bola to podstata veci. Nikdy by nezaložil takú obrovskú firmu, keby neviedol taký mačistický hulvátsky život. A fašisti by sa nikdy nestali fašistami bez všetkej tej agresie, živočíšnosti, hnevu, hrubosti a sebaklamu.
Na začiatku boli fašisti maličký nevýznmný hlúčik bizarných postavičiek. V politike nemali šancu. A vlastne – ani na vrchole nikdy nezískali v Taliansku väčšinu. Tak ako nezískali väčšinu nacisti v Nemecku a už vôbec nie ľudáci u nás. V demokracii sa stala taká vec – hromada strán, frakcií, klík a skupiniek sa navzájom vyšachovali. Moc zdvihli tamtí, lebo nemali zábrany.
Je ťažké udržať v literárnom diele hromady postáv pohromade, aby to nezplavovali detaily ako v klasických historických beletriách. Scuratimu sa to podarilo. Nie vždy, v prvom diele dal trochu priveľa priestoru Gabrielovi d’Annunziovi a v druhom jednej starnúcej Benitovej milenke. Aj keď svojím spôsobom sú to zaujímavé príbehy, hlavne to obsadenie Fiume (Rijeky) a založenie vlastného liberálno-fašistického štátu :). Že neexistuje liberálny fašizmus? No vidíte, d’Annunzio bol fašista, vyhlásil vojnu vlasti, z ktorej sa do jeho miništátiku chodili celebrity rozvádzať :).
Skoro sa zdá, že fašisti sa k moci nemohli nedostať – v prostredí dekadentného Talianska po prvej svetovej vojne. Kráľ bol trkvas, šľachta potajomky ulietavala na všelijakých obscénnostiach, socialisti mali asi tak 3-4 frakcie, v krajine boli kresťanskí ľudáci, republikáni, monarchisti, reformisti, utopisti a ktoviečo ešte… Mussoliniho parta trpela komplet posttraumpatickým syndrómom z vojny. Arditi – bývalé elitné jednotky, síce vojnu neovplyvnili, ale naučili sa tam sem-tam niekoho podrezať (dýky potom nosili aj slovenskí fašisti). Čo sa najviac podarilo talianskemu spisovateľovi, tak vystihnúť ten zhluk sklamaných veteránov. Pestrá zbierka polokreténov, chudákov, ale aj sem-tam inteligentnejšieho jedinca, alebo nejakého bohatého znudeného synka. Ich šéf sa naučil pilovať lietadlo len aby bol pre ženy viac sexy a bol to grobian, nemal problém sa kdekoľvek vyšťať pred ľuďmi. Proste fašisti.
Jednu vec kniha krásne popisuje, a ja som to vedel už predtým, a tu sa mi to potvrdilo. Fašizmus nie je ideológia. Aspoň nie taká s obsahom. Fašizmus je forma. Na začiatku Mussolini iba obšľahol svoj starý socialistický program. Ale medzi kamarátmi boli všelijaké názory a ideály. Nakoniec vodca rozhodol – fašizmus sa nebude viazať na žiadnu ideológiu. Jedine čo ho bude definovať je násilie (a ešte dodal, že rytierstvo, ale to už sú tie veľkohubé kecy, do ktorých fašizmus Benito obalil). Hromada silných rečí, podivných gest a veľkých póz, pózy, pózy, pózy, násilie. Toť vsjo, celý fašizmus. Ešte zakázal frakcie, čiže časom sa mu tam namnožili :). Ale nemali žiadne právomoci. Rozhodovať má jeden vodca a hotovo. Rozhodujúcim momentom bolo, že sa spriahol s boháčmi a priemyselníkmi proti komunistom. Komunisti tiež holdovali násiliu, ale len takému dengľavému, skôr iba sabotovali podniky a podpaľovali stohy slamy. V tvárou tvár vrahom sa im rozklepali kolená (zbytočne im radili z Ruska, ako to treba robiť).
Mussolini roztrhal všetky formy kontroly a stratil zábrany, ktoré spočiatku ešte mal. Fašizmus získal názov podľa fasces, zväzkov prútov a sekery, ktorú nosili starovekí rímski liktori na znamenie toho, že môžu fyzicky trestať. Ale liktori boli kontrolovaní. Jednak sa medzi nich nedostal bárskto (iba občan, najlepšie bývalý centurión), mali zakázané mučiť Rimanov a sekeru nesmeli nosiť v hraniciach mesta na znamenie, že bez súdu nemôžu trestať. A ešte sa o funkciu delili s vigilmi, čo bola nižšia prepustenecká hasičská polícia. Mussolini sa všetkého zbavil, bez akýchkoľvek zábran mal odviesť Taliansko do budúcnosti. Nikto by si ho nevšímal, keby talianske úrady neboli také ospalé… Keď sa v Taliansku objavil schopnejší prefekt alebo šéf policajtov, tak ho bežní občania nenávideli a hádzali mu polená pod nohy (napadá mi paralela so sudcom Falconem, z toho sa stala legenda tiež až po smrti). Mussoliniho arditi začali vraždiť – a Taliansko nereagovalo. Poplakali si na pohrebe a šli na cestoviny.
Tieto knihy odporúčam. Literárne to nie je nejaký zvláštny vrchol, veľa myšlienok je z hlavy autora a nie autentická história, občas skĺza do vaty, ale číta sa to dobre, a buchle, ktoré majú na šírku 12 cm som prečítal hneď. Prvý diel pojednáva o tom, ako sa nula z Milána stala predsedom vlády a dvojka je už o jeho samoderžaví a budovaní koloniálneho panstva. Pozor, ide o literatúru, obrovské množstvo historických faktov v knihe nenájdete – na to sú lepšie asi iné knihy. Študentom histórie žurnalistiky by som Scuratiho odporúčal, lebo väčšinu jeho zdrojov tvoria dobové noviny.
Posolstvo je jasné. Pri fašizme nejde o myšlienky. Ide o tú veľkohubosť, nafúkanosť, aroganciu. Do ktorého v honbe za voličom skĺzne príliš agresívny politický marketing. To máme zrovna aj dneska.
