K tomuto blogu som sa rozhodol dopísať pokračovanie. Včera som akurát očul niekde v meste ako nejaký superstarista vyhráva Hafananu. To by sa v 90-tkach hanbil! A dnes, naraz, klasika… Tak ešte podolujem nejaké spomienky na deväťdesiate roky na vidieku.
- Veterinári chodili do obce, v rozhlase nechali dopredu vyhlásiť, že vtedy a vtedy očkujú, a div sa, pred obecným úradom bol dlhý rad majiteľov psov. Prečo to dnes nerobia napr. tie mladé veterinárky, čo sa v práci nudia, lebo majú málo zákazníkov, ale majú veľké SUVčká? Som si istý, že tak 50% dediny psov nemá zaočkovaných (proti besnote a infekčným chorobám), aj keď je to povinné zo zákona.
- Som si istý, že keď som bol prcek, tak sa všetci báli besnoty, aj poľovníci rozhadzovali nejaké “kocky” líškam a v škole nám potom učiteľky s hrôzu hovorili, nech sa toho nechytáme (takže sme to potom hľadali). Besnota už u nás nebola roky rokúce… a tie ojedinelé prípady na východe sú možno že aj podfuk (môj názor).
- Zábavné je, že psy mohli voľakedy legálne behať po ulici. Až neskôr to zákon zakázal. Tuším až v roku 2017 začali vychádzať také tie obecné VZN o pohybe zvierat… Čo je zaujímavé, lebo profesia šarhu nebola nikdy vzkriesená. Zatúlané psy a mačky lovia bláznivé dievčence, ktoré potom na Facebooku píšu, že zase nemajú granule. V skratke: štát aj obce majú na túto problematiku fajnové zákony, ale inak na to kompletne kašlú.
- Dnes ste vraj povinní zbierať po psovi jeho kôpky :). Ja teda uprednostňujem, jednoducho mu nedovolím kálať v intraviláne babkám na predzahrádky. Ale už som raz videl nejakého premotivovaného neboráka, ako zbieral hovienka po psovi. Asi bol z mesta. No tak. Dnes sú obce o dosť čistejšie a menej obsraté ako voľakedy. Skôr na ľudí by som sa díval.
- Páliť sa mohlo na záhrade slobodne… aj píliť stromy ako sa komu chcelo. To si pamätám, že časom prichádzali také zákony že to sa nemôže a hento sa nemôže… Voláme to slobodná doba. Aj pálenie alkoholu bolo legálne, a potom dlho nelegálne a teraz sa zase zlegalizovalo pod prísnymi pravidlami, Páleníc asi nie je toľko ako kedysi… ľudia sú leniví. A asi aj zdravší.
- Úplne každý mal sliepky alebo aspoň zajace. Kačice smrdeli úplne všade. Po husi ste nemuseli do Tešedíkova. Chlievov bolo plno, a keď v ňom nebolo prasa, mohli ste v ňom skladovať seno. Dneska sú chovatelia, ale mám podozrenie, že je to skôr z plezíru ako z potreby. Keď napríklad niekto chová stádo kozičiek, ktoré ani nedojí ani nezabíja :).
- Bol u nás taký pán a ten choval ovce a kozu… a v deväťdesiatych rokoch to bola politika. Lebo komunisti im na štyridsať rokov zobrali majetky, tak potom chodil s ovcami a kozou (tá to viedla) na tú trávu, čo bola kedysi ich, ale už ju potom naspäť nedostali, lebo tam už niečo bolo postavené.
- Ohradníky na kravy. To je zaujímavé. Na západnom Slovensku som ich videl veľa – na miestach, kde nie sú medvede. Na východnom Slovensku v horách, kde sú medvede, nikto nemá euroohradníky. Možno lepšie ani nenačíňať túto tému (bude to mať niečo s Babišom a JaT).
- Na ulici všetci zdravili všetkých. A doma vám to pekne vštepovali, že musíte zdraviť. Teraz nenadávam na deti. Tí, ktorí mi neodzdravia … sú dnes dôchodcovia. Časť z nich… povedzme, taká tretina – je pekne pľuhavá, a zrejme nenávidia svojich susedov. Skrátka, nekazí sa mládež, kazí sa staroba.
- Černoch? Ind? Vietnamec? Na slovenskej dedine voľakedy? Šialená predstava. Dnes sem-tam hrá fotbal nejaký chlapec z Afriky, Ind maká v neďalekej fabrike a Vietnamec vie rozprávať krajšie po slovensky ako ty.
- Čo si pamätám, tak ešte v deväťdesiatkach chodili skoro všetci krčmári a čašníčky v takých tých socialistických rovnošatách. Dnes už ozaj výnimočne. Ale vtedy – krčmár bol síce súkromník, ale vestu mal. A ku krčme dva obchody, kde predávali predavačky v bielych pláštoch. Potom krčmár pil, pil, predal jeden obchod, pil, pil, predal druhý obchod… až prepil aj krčmu.
- Slamu ste si mohli nabrať kludne ako zo svojho (a aj iné veci). Farmárčili síce už súkromné firmy a súkromné osoby, ale socíkovská mentalita… ešte bola. Prišiel nejaký chalupár z Bratislavy za úradníčkou na družstve, že chce mech slamy pre zajacov, že zaplatí 100 korún, nech nie je za zlodeja. A pani sa smiala, smiala, a dalo jej veľa práce presvedčiť chalupára, že za to sa neplatí.
- Zabíjačky som spomenul už v prvom blogu. Ešte dodám: prv bolo oveľa viac mäsiarov (teda ľudí, čo to vedelo), každý mal na to hromadu vercajgu, tronožky boli v každom dvore… Dnes je z toho len také nostalgické podujatie, niečo ako snímanie mája.
- Chcel som napísať jeden bod, o tom ako sa vtedy veľa kradlo a že všetko ste museli mať primontované a strážené, a že potom sa to zlepšilo… a hm hm, však tá doba sa vracia! Teda, deti majú hračky po detských ihriskách, ale to asi také, ktoré už ani nechcú. Bicykel by som si dnes už nikde nenechával bez dozoru. Ďakujeme, sociálna demokracia!
- Jedna spomienka, ktorá sa mi dnes už nedeje. Šoféri autobusu mi kedy tedy nedali lístok, len na mňa žmurkli, že, teraz to budem mať lacnejšie :). Ako – kontrola a revízori sa vôbec nezmenili. Netuším, či vôbec existuje. Dá sa v buse platiť síce kreditkou, firemnou kartou, telefónom, ale mince ešte nezanikli? Sem-tam na nejakom opustenom spoji by to ešte šofér mohol skúsiť… ale tých mladých to už neláka, a cudzinci neboráci sú radi, keď sa naučia foneticky zastávky bez použitia azbuky.
- Agrotechnické postupy poľnohospodárov boli iné. Repka olejka neexistovala. Pamätám si, ako som čítal, že v Leopoldove má vzniknúť fabrika, ktorá bude z plodín vyrábať benzín. Vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad.
- Vpredu v autobuse bolo napísané, že je vyhradené pre neviem koho, a za vodičom – pre nevidiacich. A naozaj, v mladých veselých časoch som naozaj videl slepca, niekedy aj so psom, ako cestuje hromadnou dopravou. To som potom nevidel už desaťročia.
- V prevádzke boli ešte vétriesky :). Sú nejaké aj dnes? Verím tomu, že tie autá stále fungujú, len ich majitelia asi zomreli.
- V jeden moment nám starosta namontoval do dediny kamery a nikomu to nevadilo, že nás teraz pozerá na televízori, čo robíme. Čo by s takou technológiou vedeli komunisti? V deväťdesiatkach boli na sledovacie úlohy určené dôchodkyne, ktoré sa navzájom pripájali na obecný intranet (pred poštou alebo obchodom).
- Kolotoče boli oveľa lepšie ako dnes. Teda – na dedine. V meste to bolo presne opačne. Kolotoče nestáli ani zaprd, lebo boli tie isté ako chodili aj do obcí. Raz k nám prišli videoherné automaty… čo žrali dvojkorunáčky. To bola krása! A raz som si rozbil do krvi hlavu na kolotoči, lebo neviem prečo to bola zábava sa okolo toho desať hodín naháňať, keď to rozkladali. Elektriku vždy pripojili tak bársjak zo stĺpa, kolotoč púšťali dvíhaním hrzdavého dekla na na akejsi bedni plnej vody… no sranda. Kolotočári žrali o dušu termixy termixy…. a jeden vyfajčil niekoľko krabičiek cigariet denne, ten potom každý rok ostarel o desať rokov. V strelnici sedela taká 300-kilová pani, ktorú nikto nikdy nevidel chodiť. Na večer proste zaklapli okenicu a asi tam sedela do rána. V strelnici stačilo tri razy netrafiť, a vždy som dostal ružičku. Raz som ich mal asi tak 20 naraz. Dnes mi je dosť ľúto babky, od ktorej som bol 60-krát pýtať peniaze.
- Zanikli zábavy. Tak ako diskotéky v meste – sem-tam možno niečo existuje. Ale v malom. Taká klasická zábava so smradom, blbou muzikou, plechovkovým pivom a povinnou bitkou už veľmi neexistuje. Kto by tam tancoval, kto by sa bil, kto by krádel? Miesto toho je ale viac obecných podujatí pre 10 ľudí od všelijakých novovytvorených spolkov.
- Na konci školského roka do školy prišiel pán fotograf, odfotil všetky triedy a potom poslal hromady papierových fotiek, ktoré sa povinne platili. Teda dobrovoľne. Ale akoby povinne. To dnes ešte existuje? Keď pravdepodobne na 20-člennú triedu pripadá 30 mobilov, z ktorých každý fotí o 300% lepšie ako ten fotograf, ktorý, to mimochodom, vtedy ani nevedel (na fotkách sú tiene na tvárach, sú rozmazané, nevycentrované atď.).
- V škole sme mali kachle na uhlie. Priamo v triede :). Cez prestávku sa s tým dalo blbnúť donekonečna :). S takou rozžeravenou lopatkou bola sranda. Boli aj nejaké popáleniny, na ktoré učitelia a rodičia nikdy neprišli. Potom urobili nejaké normálne kúrenie a to je už nuda.
- Keď sme boli malí, tak jazerá zamŕzali a dalo sa na nich korčuľovať. Zaujímavé, že minulú zimu mrzlo asi 5-6 dní a jeden deň sa dalo seriózne korčuľovať tiež. To píšem za to, že roky predtým sa vôbec nedalo. A čo je divné, došli tam decká a rodičia a vážne mali korčule. To si ich kúpili kvôli tomu jednému dňu za päť rokov? Ja som mal aj kvinťáky aj veľké staré smradľavé korčule fajnové po nejakom hokejistovi, a naostatok v nich bývali myši. Keď som ich chcel zvesiť, tak odtiaľ vybehli. A čo také korčuľovanie, starci pohŕdavo sa zasmiali, my sme sa plavili na ľadových kryhách vo vašom veku.
- Keď už nemrzne a nesneží, netreba sypať cesty. Za mladi sa teda sypalo hodne. Aj soľou, aj kamienkami. Cesty mojej mladosti boli lemované pásmi bielych kamienkov… To dnes nie je. A dobre, aj keď tým vlastne schvaľujem klimatické zmeny. Pamätám si, že občas sypali aj pieskom, ale piesok je vzácny neobnoviteľný zdroj, ktorý dnes ubúda…. Voľakedy sa v našej obci do piesku pochovávali kone. Prečo do piesku? No – skúšali ste už vykopať jamu pre koňa? Raz som brigádoval u farmára, rekonštruoval svoj starý zreštituovaný dom, a kde sme vykopali jamu, tak všade boli nejaké veľké kosti. A steny domu boli ako z pudingu…. (nepálená tehla). Ten pán farmár párkrát chcel najať desiatky brigádnikov, aby mu ručne vytrhávali burinu na roli. To mal asi ešte ozvenu z čias, keď na roli bola celá dedina zohnutá nad motykami. Aj deťom dali nejaké pahýle… Ešteže dnes na to máme selektívnu chémiu.
- V deväťdesiatych rokoch bola nezamestnanosť 20 percent a možno aj 25 oficiálne, a neoficiálne teda oveľa viac. Čierna robota, chodenie na fušky kadetade… Marazmus na nás sedel ako veľká uprdená perina. Tá nálada… a keď sa veci zlepšili, blbá nálada ešte ostala a mladý človek hlúpy sa vyhováral, že roboty nie je! Po škole som bol krátko nezmestnaný a vtedy Kaník vymyslel, že sa povinne musia robiť nejaké verejnoprospešné práce. A ja na to spomínam s láskou :P. Bol tam veselý stret kultúr, napr. človek, čo nevedel čítať a chcel sa so mňou baviť o počítačových hrách, akurát nemal počítač, v živote žiadnu hru nevidel a mal od doktora papier na hlavu. Dodnes si pamätám veľa zábavných historiek, ktoré sú nepublikovateľné (napr. z cintorína). Ja by som to povinné robotovanie zaviedol zas! (Nie to, keď ste museli peši chodiť o dva okresy ďalej pracovať zdarma pre nejaký maďarský šľachtický rod).
- Neviem či mám spomínať cirkevné veci :P. To je pole, kde sa toho zmenilo asi najmenej. V našej obci sme mali farára, ktorý keby nebol farár, asi by sedel v base. Deťom rozdával cukríky a žuvačky… ale veľmi manipulatívne a nie každému a niektorých družiníkov pekne vydieral :). Potom zas došiel taký mladý dobrák, ktorému mohli decká aj po hlave skákať a veruže aj skákali. Teda, tento bol asi nijak nesúvisí so špecifikami doby. Toto je asi nadčasové. Keďže máme v obci viacero cirkví, ich boj sa tiahne napriek časom a priestorom. Ekumenizmus je sprosté slovo… a prastarí rodičia na cintorínoch odpočívajú oddelene, ak si katolík vzal evanjeličku… Cintoríny sú dodnes rozdelené, a židovský sa už rozpadol na štrk, lebo miesto mramoru si mohli dovoliť iba cementové kamene.
- Dnes už nemám, ale voľakedy som mal. Duchnu plnú peria. To perie mi napárala babka osobne a duchna bola pripravená slúžiť mi celý život. Už ani neviem kto a pri akej príležitosti mi ju vyhodil… poriadnu tučnú duchnu som mal oveľa radšej ako dnešné 2D prikrývky. Pierka na koberci mi nikdy nevadili. Dokonca bol “opravár” duchien, taký starý cigán v karavane. Brúsil aj nože, a opravoval dáždniky. Dnes by to bolo smiešne, lebo nový nôž aj dáždnik si kúpime lacnejšie ako by stála taká oprava. Ale je to škoda.
- Za socíku sa do zeme dávali iba železné trubky, a plastové a iné aj potom. Keď nám v obci spravili vodovod, tak časom začal praskať..na určitých miestach v úplne pravidelných intervaloch. A potom – v domácnostiach skoro rovnako naraz. Teraz už to máme prerobené…. bola to potopa :). Keď nám s veľkou slávou robili v deväťdesiatych rokoch plyn, tak rozhlas hlásil, nech si každý vykope jamu pred domom. Kopali sme jak blázni, aby nám bágrista neroztrhol hlavný prívodný kábel. A? Samozrejme, že ho ten kretén roztrhol, krásne obkopaný a obnažený kábel. A susedom čo sa na to vybodli, tak ten kábel tí roboši potom pekne sami obkopali.
- Korytári. Myslím, že vtedy ešte existovali. U nás bol jeden – cigán. Bol to vážený človek a jeho rodina bola slušná. Keď ochorel a zomrel, tak sa zopsuli. Koryto bola veľká vzácnosť. Museli ste s ním manipulovať jemnúčko ako so sklom. Pravdepobobne evolučný zvyk z doby spred cínových vaničiek… Korytár musel mať remeselo v ruke. Bol to pravý umelec. Vytesať s motyčkou jednoliaty výrobok do veľkého kusa dreva, tak aby to neprasklo a vydržalo celý život. Jedna rana vedľa a mohol koryto zničiť. Takých obdivuhodných remeselníkov bolo viac a práve v tej dobe vymierali. Nejaký sused mal dvor plný krásnych sedlárskych výrobkov a on chlastal ako o dušu, ako bezprizorná troska prežil všetkých normálnych ľudí vo svojej rodine.
- Na začiatku deväťdesiatok nastal zaujímavý fenomén. Začali vychádzať desiatky podivných časopisov. Ľudia mali komínčeky Fiškálov a Bosoriek, čo boli predchodcovia dnešného Zem a Vek. Alebo – vychádzali časopisy o nakupovaní v Rakúsku. A tak.
- Mali sme síce farebný televízor, ale oveľa radšej som pozeral malý čiernobiely prenosný televízorček. Vlastne na ňom bolo vidno veľké H… ale tak, videl som na ňom napr. prvé Star Wars na Nove :). Nova mala pekne hnusný obraz tak či tak – lebo sme ju chytali na terestriálnu anténu. Bol to veľký deň, keď v deväťdesiatomšiestom spustili Markízu – celý deň sme pozerali upútavky s Cliffhangerom a nejakým Leslie Nielsenom. Asi tak dvesto razy za deň.
- Po páde komunistov do hnoja, čo si nadrobili, bolo zvykom frfľať nad západnými výrobkami a donekonečna opakovať mantru “také sa už dneska nevyrábajú”. V preklade, začali sa k nám voziť všelijaké nepoužiteľné šunty za lacný peniaze a lakomý človek bol lakomý človek. Nechápal, že čo je lepšie, je drahšie. Nechápal, že ceny v dedinskom obchode sú vyššie, lebo nakupujú v mestskom obchode. Zostalo veľa tých socialistických deformácií… Ja na tomto mieste čestne vyhlasujem, že socialistické splachovače a kompresory neboli vôbec také kvalitné, ako sa o nich hovorilo. Najlepšie bolo to, čo si človek urobil sám. Napr. motokáru, plot, alebo klobásy.
- Išli sme na školský výlet. Jednej spolužiačke bolo treba, tak učitelia zastavili autobus a poslali ju do kukurice. Kukurica mala 10 centimetrov. Nálada v autobuse prudko stúpla. Na hoteli, kde sme boli, nebola pitná voda. Mali sme si kupovať Afrikolu za 3,50 koruny. Ja som dostal vreckové 50 korún, šialené peniaze, ktoré som dovtedy nevidel. Za 48 korún som si kúpil komiks Asterixa kdesi po ceste. Ale inak mi tá pitná voda vôbec nechýbala. Bola s nami aj trieda o dva roky staršia, a tam jeden kamarát chodil stále močiť do bazéna. S iným starším chalanom sme sa počas diskotéky vybrali na prieskum. Prešli sme na druhý koniec hory, v úplnej tme, v jeden moment sme prešli asi po nejakej 10 centimetrov širokej rímse nad zrázom, ktorý osvetľoval mesiac, a kde hrozila istá smrť. Učiteľky to nikdy nezistili :). Vyhrával im Maduar a Elán – Opičák, tak nedávali pozor. Vedúci výpravy im to už neprezradí – už je nebohý. Dostali ho drogy. Inak bol ale náramný pracant.
