Ktorá historická epocha priala hazardu? Keby sme to brali z pohľadu vládcov a systémov, tak žiadna. Napriek tomu sa hralo vždy a všade – a najaktívnejší hráči bývali často tí panovníci, ktorí by to obyčajnému ľudu radšej zakázali. Obmedziť hazard je ťažké… moderné režimy zistili, že je lepšie ho regulovať – a vytĺcť z neho peniaze.
Na obrázku sú vygenerovaní rímski vojaci ako hrajú jednoduché kocky – nesmierne obľúbenú hru v celej ríši. Darmo to vojvodcovia zakazovali, vojaci pokojne prehrali posledné jedlo, za tú chvíľku vzrušenia. Kockám holdovali aj civilisti, darmo senát nechal do železa taviť zákony, ktoré sa usilovali hier zbaviť. Sami ctihodní senátori najskôr po večeroch hojne triasli kockovými pohárikmi. Po vyše dvoch tisícročiach sa zdá, že hazard tu bude s nami večne. Neoslabujú ho ani krízy ani prudké schudobnenie obyvateľstva. Práve naopak – čím menej peňazí máme, tým sa hrá viac. Niet nám pomoci.
Dejiny sa opakujú – aj tie malé
V stredoveku sa k praktickým úvahám pripojili cirkevné dilemy. Hazardná hra vychádza zo smrteľného hriechu… z chamtivosti a z pýchy. Odvádza našu pozornosť od duchovného života. Nuž ale keď argeológovia vyberajú odpadky zo starých stredovekých krovov, skôr nájdu kocky ako ruženec… Ak viete anglicky, tak trocha scholastickej filozofie a jej stretu s hazardom si môžete prečítať tu.
Za socializmu u nás hazard neexistoval. Oficiálne. Neoficiálne? Vyvinul sa zvláštny druh subkultúry, stávkarov a hráčov, s vlastným slovníkom, ktorí žili akoby v inom svete. Najlepšie to vidno v Horáčkovej knihe Habitus hazardního hráče – a keďže jej autor zakladal veľkú medzinárodnú firmu so stávkovými kanceláriami. A okrem toho vymýšľal texty k pekným pesničkám. Hazard oficiálne nenájdeme ani v obrovskej Číne, vo väčšine moslimských krajín, teoreticky ani na federálnej úrovni v USA – a pritom všade hazard veselo kvitne. V Číne bohatší cestujú do Hongkongu alebo Macaa (alebo hrajú v štátnych lotériách). V Južnej Kórey je napríklad hazard zakázaný… okrem konských dostihov (videli sme to v slávnom seriáli Squid Game). Moslimovia doslova živia veľké európske kasína (poznáme ich hráčsku vášeň aj u nás, napr. v Piešťanoch)… V USA je výnimok toľko, že niektoré mestá sú hazardom povestné. Nehovoriac o tom, ako v indiánskych rezerváciách začali rásť indiánske kasína po tom, čo im súdy uznali, že federálne zákony tam nemusia uplatňovať.
Budúcnosť je dnes
A ako to máme dnes? Vyzerá to, že Slovensko hazard dosť potiera – ale iba na papieri. Teoreticky je hazard už zakázaný v hlavnom meste a asi v polovici krajských miest. Podobne je to aj v Česku. Ale všetko má svoje ale. Kasína sa nám jednoducho iba premiestnili do online priestoru. A tam sa im darí. Čiže sa stalo to, že príjmy, ktoré predtým išli mestám, idú rovno do štátnej kasy. A hrá sa viac ako predtým. A za mestami vyrástli početné herne v malých obciach. Tentokrát sú to nielen bary s automatmi, ale napríklad aj rodinné herne, kde väčšina ponuky nemá s hazardom nič.
Keď sa niekoho opýtame, či je možné vykoreniť hazard zo spoločnosti, väčšina ľudí asi pokrúti hlavou. Mimoriadne skeptická je aj AI. Riziko je pre ľudí skrátka príťažlivé… nad negatívnymi dopadmi jednoducho prevláda vzrušenie a historická skúsenosť. Teoreticky hazardné hry nie sú zlé – ak ste si plne vedomí dôsledkov svojich činov a dokážete držať svoj koníček v istých medziach. Problém nastáva, ak to neviete. Spoločnosti prevádzkujúce hazard majú veľa pák a techník ako privítať nových hráčov – napríklad ponúkajú hracie automaty zdarma bez registrácie. Na hráčovi je, aby si všetko zrátal, premyslel a do ničoho sa nevrhal po hlave.
Čo môže robiť štát, ak chce udržať hranie v rozumnej miere, rozumej, aby nebolo veľa patologických hráčov na liečení a rodín s rozvráteným rozpočtom? Miesto zákazu zamerať sa na reguláciu. Teda dobré a prísne zákony, zoznamy rizikových hráčov, zákaz reklamy hazardu v médiách, investovať do prevencie a informácií, poskytovať ľuďom možnosť alternatívy ako tráviť voľný čas.
