Padol názor, že krívačku a slintačku si vymyslela Ursula von der Leyen, aby nás potrestala za to, ako hlavný bojovník proti pandémii hlasuje na európskej pôde (úplne nesúhlasím, pretože náš hlavný bojovník spravidla hlasuje ako vzorný euroman a papuľuje iba doma, keď sa nikto nedíva). Zhodou okolností túto teóriu šíri okolie bojovníka proti pandémii, čím vzniká pikantné napätie. Tak sme za alebo proti? A môžeme byť za alebo proti vírusom?
Na wikipédii sa píše, že už roku 1836 traja chrabrí výskumníci vypili nakazené mlieko a dokázali, že táto choroba existuje. Stále je možné, že niekto tú wikipédiu prepísal pred mesiacom (a s ňou miliardu ďalších webov), čo je teória, ktorá sa nepochybne skvele uchytí na Kysuciach. Ale. Mne sa marí, že mám o slintačke a krívačke pár kníh. Siahol som do police, dve minúty listoval a samozrejme, tu to bolo. Kniha James Herriot: Zverolekár medzi nebom a zemou. Beletria (fajnová). Vydané v Prahe v roku 1986, popisujúce fiktívne anglické mestečko Darrowby pred Druhou svetovou vojnou. Kto pozná túto knihu vie, že sa jedná o nebyčajne láskavý a dobrácky humor (OK, u nás to asi málokto pozná, existuje aj veľmi pekný seriál, ktorý bohužiaľ nie je veľmi hlúpy, takže sa u nás vysielať nebude). A tento láskavý dobrácky humor sa v kapitole o slintačke a krívačke prepne do vážneho módu. Lebo pri tejto chorobe veterinárov prechádza smiech.
V jednej kapitole sa rieši, že nás mladý začínajúci veterinár nevie vypĺňať úradné tlačivá, čim je ohrozená jeho kariéra. Prečo? Lebo úrady berú záležitosti infekčných nákaz veľmi vážne. Jedna nákaza môže zničť hospodárstvo v krajine – neexistujú žiadne výnimky.
V inej kapitole nájde veterinár na rypáčiku malého prasiatku vodnatý pľuzier… a zakrážko nájde ďalšie na kopýtkach. A je to tu. Krívačka a slintačka. Nikto nesmie opustiť farmu – a treba hneď volať na ministerstvo (čo v tridsiatych rokoch nie je jednoduché, lebo na farmách nie sú telefóny). Zdrojom nákazy bude asi nejaké dovezené mäso, ktoré poriadne neprevarili v kotli.
Farmár nechápe, prečo hrozí, že všetky jeho zvieratá budú musieť byť utratené. Veď tú chorobu možno liečiť, nie? Áno, ale počas doby liečby, by mohol vírus preskočiť na susedné farmy. Sú na to prísne zákony – ktoré ale počítajú s náhradmi pre farmárov. Znamená to, že z farmy by sa stalo pohrebisko (kafilérie, kde sa robí múčka do cementu, alebo bionaftu ešte neboli). Na celom ostrove Veľkej Británie by museli utratiť milióny kusov dobytka a ostatné krajiny by možno voči Britom zaviedli námorné blokády. Nakoniec veterinár dezinfikuje seba aj svoje auto, spáli šatstvo, zbaví sa nástrojov atď.
Ministerstvo okamžite zavedie karanténu v okolí 20 kilometrov (len pripomínam, že nikto nemá telefón ani internet). Ďalšia vec, farmár rozvážal uhlie autom… a bol so zvieratami na nejakom trhu. Takže to mohol už rozniesť ďalej.
Tu spisovateľ píše, aké je to veterinárov a úradníkov (ktorí netušia, či už choroba bola rozsiata, alebo odhalená v zárodku), a aké je to pre obyčajného človeka, ktorý si o tom prečíta v novinách ako o kuriozite. Mohli iba čakať, či sa objaví ďalší prípad. Celé osadenstvo farmy sa musí neustále dezinfikovať, a kúpať v chemikáliách (ktoré sa dnes už asi nepoužívajú). Veterinár chodí v ochrannom obleku, páchne a bojí sa zdvihnúť telefón.
Príbeh vrcholí: na tej istej farme sa nájdu bradavice na vemene kravy. Skrátim dlhý text. Ukáže sa, našťastie, že ide o nejakú inú chorobu, čo krava chytila od ročného batoľata pani farmárovej. Slintačka a krívačka sa v kraji nerozšíri. Všetko dobre dopadne – ale vedia to až po týždňoch, lebo ešte nemajú techniku na zisťovanie prítomnosti vírusu. MUDr. Kotlár by sa divil.
