Tak máme výročie Mníchovskej dohody, ktorú mnohí volajú aj Mníchovská zrada. Nie úplne je jasné, kto zradil (Nemci? Spojenci? Beneš?), v každom prípade na konci septembra sa s týmto dátum pojí aj tradičný Októberfest. A tak sme tu, po deviatich hodinách v autobuse, pokrčení a dolámaní stojíme na širokej mníchovskej ulici. Je ráno osem hodín, po zamračenej noci vyšlo slniečko, babie leto, pohoda, klídek, na ulici skoro nikoho. Naraz niečo zasyčí a rozľahne sa zúrivý štekot. Okoloidúci bicyklista sa sťažuje, že niekomu zo zájazdu presiahla nôžka do cyklopruhu. Vážne: sme v TOM Mníchove. Bavorskú hranicu sme prekročili v mestečku Braunau, kde sa narodil veď-viete-kto.
Keď som deň predtým napísal do Tripadvisoru, čo robiť v Mníchove, ako prvé mi odporučil návštevu Orlieho hniezda. Áno, to, čo darovala nacistická strana Hitlerovi k narodeninám a kraľovala tam Adolfova Eva. Mimochodom, od Mníchova je nejakých 150 kilometrov, neviem prečo je mestská atrakcia číslo jedna :). Medzi ďalšími atrakciami je Third Reich walking tour a sme doma :). Keď som sadol pred stanicou do červeného Hop-Off busu, prvá vec, na ktorú ma hlas v slúchatkach s príšerným prízvukom upozornil, bola vila kde Hitler hostil Mussoliniho. Potom bolo nejaké námestie, kde boli chrámy zasvätené nacistickým mučeníkom, miesto kde boli nejaké protižidovské pogromy, veliteľstvo gestapa, piváreň kde Hitler zakladal SA, piváreň, kde Hitler začal puč proti vláde, hnedý dom, dom nacistického umenia… Hitler sem-Hitler tam. To všetko stojí. Každý roh v Mníchove má niečo s nacistami. Tam sa Hitler vymočil do trávy, hentam vypustil vetry. Všetko to stojí, je krásne zachované a ošetrované. A v meste sú všetci nejakí podráždení…
Aj AI ma varovala: Mníchov patrí medzi najrezervovanejšie mestá na svete. Je ťažké si tu nájsť priateľov. Podniky utínajú o desiatej, nikde sa nemôže fajčiť a ceny všetkého sú príšerne vysoké (okrem masla, maslo v Lidli stálo 1 euro, ale nikto ho nechcel, prázdna bola škatuľa s najdrahším maslom). No vážne, lístok na MHD jednosmerný stojí toľko ako v Bratislave 24-hodinový. A októbrofestový Maßkrug stojí bratru 16 euro – každému Slovákovi pred očami prebehne film ako si za tú istú sumu kupuje 20 plechovičiek v Tescu. Plechovičiek s príjemným vodovým ležiakom miesto tých ich bavorských kyseláčov z pšenice. Taxík 80 euro. Lístok na futbal 70-150. Prečo sa vlastne divím, že sú tam všetci nejakí zachmúrení?
Na Októberfest príde každý rok 6-7 milión návštevníkov, takže ani nepreháňate, keď doma poviete, že v sobotu tam bolo milión ľudí. Založili ho ešte za čias Napoleona a prerušuje sa iba v prípade, že jeho organizátori vedú svetovú vojnu. Veľká tlačenica už pred obedom. Polka ľudí v bavorských krojoch. Kým dievčatám dirndl pristane, chlapci v lederhosoch vyzerajú ako mladý Göring, ktorému do hopšup prášku napadali mušačince. Vraj sa tam koná aj nejaký súbežný gay event. Kolotoče veliké, na hlohovecký jarmok také nechodia.
Skrátim to. Asi päťdesiat černochov bolo fascinovaných mojím batohom (veľmi sa tam boja teroristického útoku, najväčší útok vykonal Nemec a súdu trvalo asi tridsať rokov, kým uznali, že to bol Hitlerov fanúšik. Keď mal jeho obraz nad posteľou). Do stanu s pivom ma nepustili ani do jedného. Nikto nemal čas mi nič vysvetliť… Tak som si aspoň dal dvadsať metrov za Októberfestovou lúkou pizzu u Turka. (Nebudem si predsa v Bavorsku dávať klobásy alebo praclíky!) Ha! Turek okamžite videl kto som a so samozrejmosťou sociálneho demokrata ma obšľahol o tri eurá. Na tabuli mal napísané, že každá pizza stojí 10-12 euro, ale z dvacky mi vydal iba päť euro. Okamžitá strata schopnosti komunikovať v angličtine. Žiadny príbor, servítok alebo tanier – a čo tu vlastne ešte robíš? Keď sme odchádzali, tak som zistil, že zvyšok zájazdu mal rovnaký nápad, a tiež ich automaticky otočili o prebytočné papieriky :). Roztomilé mesto.
Neviem. Keby som býval v Mníchove, aby som si stále púšťal Crying at the discoteque. Tie veci, čo sa hovoria o Bavoroch, dnes už skôr neplatia. Konzervatívni pohostinní sedliaci spod Álp. Najviac to pokašľal kráľ Ľudovít II., čo bol regulárny magor, a odovzdal Bavorsko Bismarckovi, takže miesto veľkého množstva pekných rurálnych krajiniek vznikla veľká urazená ríša, kde neskôr budúci mníchovský arcibiskup a nástupca svätého Petra Joseph Ratzinger (ako člen Hitlerjugend) pomáhal zostreľovať spojenecké bombardéry.
V metre v Mníchove sa nevyzná ani besná ťava. Vo všetkých metrách kde som bol, vždy boli všade blbuvzdorné tabuľky a mapky – okrem Mníchova a Budapešti. Tam som videl iba nejakú superkomplikovanú mapu a štvrtinu nápisov tvorilo „Dachau niečo“. Hlavne som ho vlastne ani nepotreboval – centrum som si pekne pochodil pešo. A však pekné to tam je. Chladné… Ale pekné. Zaujalo ma, že v meste BMW je strašne veľa taxíkov Mercedesov a ani jeden nemá emblém na kapote :). Bezdomovci, čo tam žijú, majú pravdepodobne väčší príjem ako ja. Do pivární, kam som si dal špendlíky na mape, som sa nedostal.
Však tuná mám celý album z pochôdzky.
Škoda, že som nemal čas pozrieť sa do BMW múzea a hlavne do Deutsches Museum, čo je mimoriadne odpudivá budova, ale vnútri je najväčšie technické múzeum na svete. Tam si chlap užije – akurát treba na to asi aj celý deň, aby to pokukal celé. S Mníchovom sa spájajú mená ako Beethoven, Wagner, Mann… Všetko samí supervážni chlapíci, ani jeden veselý šprýmař. Najveselší chlapíci boli Einstein a Max Planck a s tými veď-viete-kto pekne vytrel podlahu. Z Mníchova som odišiel so zmiešanými pocitmi. Najviac sa mi páčila elektronika na záchodoch. Najskôr som sa zľakol že sa toaleta chce prestavať na transformera, potom som si pár sekúnd myslel, že misa sa otáča, lebo niektorí radšej sedia naširoko, ale z vedľajšej kabínky sa ozvalo: „Neboj sa to, to sa ten hajzel len sám umýva, aby nemuseli platiť upratovačkám.“
