Óda na priemernosť.
Všetci vieme, že sme odchovaní na svetlých ležiakoch a preto máme málo fantázie. Roky sa snažím v tmavom pive nájsť onú tajomnú pridanú hodnotu a veru, párkrát sa to už aj podarilo, keď človek svoj zaslúžený korbeľ s dobrým pocitom položí na stôl a povie si – to je ono. Bohužiaľ, nie je to prípad našich dvoch dnešných fľaškových duelantov.
Pozrel som si pár pivných recenzií na internete, každý autor pivo odbil s cca 50 až 60 percentami a hotovo. Bernard dopadol o máličko lepšie ako Staropramen. U mňa je to podobné – tiež by som dal len 2, 3 hviezdičky z 5-tich, a niečo málo viac mi chutil Staropramen (českí recenzenti majú čapákov, my sa sa musíme uspokojiť so zle skladovanými fľaškami z Tesca). Zaujímavé je, že v Bernardovi sa snaží výrobca trochu nabudiť zdanie luxusnosti keramickým pákovým vrchnákom a o kvapku vyššou cenou. Nepodarilo sa.
Obe sú také nijaké, ani hutné, ani silné, ľahké, prchavé, s „krátkou chuťou“. Staropramen je troška červenší, Bernard tmavší. Obe podobná kávová chuť, jeden pivovar sa propaguje ako ten, ktorý pozerá hlavne na kvalitu, druhý pivovar je známy tým, že posledné roky forsíruje kvantitu. Ale napokon, je to skoro to isté.
Zhrnutie: keď je človek smädný a nič iné nie je po ruke, vypije sa, bez rečí. Ale inak sú to veľmi, veľmi priemerné pivá.
