Ako vzniklo Československo? No predsa náhodou. Ako Flemingove kvasnice. Keby tu doktor Fleming bol, poznamenal by, že mikrobiológiu študoval celý život a to svinstvo na dne misky neboli kvasnice (a už vôbec nie revolučné). Penicilínu aj mladému štátu sa muselo trochu pomôcť.
Keď sa ráno 28. októbra členovia českého Národného výboru holili a obliekali, vôbec netušili, že práve v ten deň vznikne Československo. Že sa niečo deje, netušili ani zakladatelia v zahraničí Masaryk, Beneš, Štefánik a Slováci, ktorí práve strúhali kus dreva, už vôbec nie. V ten deň malo prísť iba k prebratiu Obilného úradu v Prahe pod Národný výbor. Rakúske sýpky boli prázdne a v českých (ktoré boli ďalej od frontu) ešte niečo zostalo. Takže šlo iba o chleba a o nejakú malú formu samosprávy, ktorou chceli Nemci uchlácholiť Čechov. V Rakúsku sa báli, že českí výpravcovia budú sabotovať vlaky s potravinami… a ten ich iracionálny strach vrazil posledný klinec do habsburgského kráľovstva na baterky. Dynastia so smiešnymi podbradkami sa nazdávala, že koruna sa nosí na hlave a nie na pive.
Keď ste čítali Peroutkove Budování státu, viete ako obsiahlo sa venoval českej pasivite. Česi snívali, ale nič nerobili. A tak to bolo dobre. Tento rys riešenia politiky sa u nás dochoval dodnes :). Slováci ani nesnívali, maximálne tak o slanine v susedovej komore, a už vôbec nič nepodnikali. Nakoniec udalosti vybublali tak, že sme sa nestihli diviť. A aj sme potom chomrali a nadávali, ako sa patrí, keď na zemi nájdete zlatú truhlicu, čo nikomu nepatrí.
K pokusu vyhlásiť Československý štát prišlo už 14. októbra. Bola za tým vidiecka odroda lumpenproletariátu (rozumej: sociálna demokracia). Samozrejme, že štát všetkých pochytal a posadil do želiez. Šlo o všelijaké roztrúsené rečnícke akcie, manifesty a proklamácie, ktorých autori netušili čo to Československo vlastne bude a kto tomu bude kraľovať.
Habsburgovcami polepené lego sa rozpadlo samé od seba a nestačili sme sa čudovať, čo všetko nám Dohoda priklepla. Jeden rys málokedy českí a slovenskí historici spomínajú: že Habsurgovcov mali v zuboch predovšetkým ich vlastní najbližší spolupracovníci. V ich pláne bolo premeniť Rakúsko-Uhorsko na spolkovú krajinu, takže Česko by ostalo vajcom pod kvočkou a o Slovensku sa ešte nevedelo, že existuje. Maďari boli nejakí vlažní… 4 roky vojny a ich zeme stále neobmývali sľubované troje moria. A vôbec, práve boli uprostred krízy identity, na jednej strane supernacionalisti, na druhej strane liberáli, na treťej strane boľševici a navyše ani nevedeli akým jazykom sa majú rozprávať. Kto si čo chcel odtrhnúť, tak si odtrhol. Z Maďarska.
Prvý československý parlament (Národní shromáždění) mal 270 členov a keďže bol nevolený, aj to tak vyzeralo. Bolo v ňom strašne veľa spisovateľov bez rodokmeňa (čo by sme za to dnes dali). Strany si počty rozdelili podľa volieb v roku 1911.. a keďže Slovákov sa tá stará súťaž o koryto ešte netýkala, tak ich pekne ošmekli (dostali len 40 postov). To si vtedy uvedomovalo len pár slovenských doktorov, čo študovali v Prahe. Najviac boli ošmeknutí moravskí katolíci, ktorých bolo veľmi veľa, a ostatné české strany ich svorne neznášali.
Ministrov v prvej vláde bolo 17. Vôbec sme toľkých nepotrebovali. Postupne sa tam nachomýtali… V skratke: od prvého dňa sa u nás začalo šialene politikárčiť. Princíp straníckosti sa dostal na prvé miesto… a ostalo to tak dodnes. Prezident nemal žiadne právomoci, bol teda iba na parádu (čo Masaryka trochu škrelo, a keď si na to spomenul, tak si šiel zajazdiť na koni alebo podpáliť 10 metrovú hranicu dreva). Najlepšie na tom bolo, že ešte pár dní po vzniku Československa všetci slušne počúvali čo hovorí cisár pán vo Viedni, alebo čo si o tom myslia urodzení vicišpáni v hodvábe (nikto sa ešte nesprával ako republikán, preda len, bolo to dosť nové). Veci sa utriasli… alebo aj neutriasli, lebo prišli krízy, inflácia, komunisti a sťahovanie slučky pred Druhou svetovou vojnou.
Otázka znie: hodíme dnes vidly do toho, k čomu sa kedysi dopracovali Haškovi baráčnici spievajúci Hej Slovanov?
