Slnečnice sa stali symbolom dvadsiatej Pohody. Miesto ohrádky kvetov, záhrada krásnych vysokých slnečníc s nižšou hektárovou výnosnosťou. Skôr ako Pokémona tu ale chytíte vlka. V intímnom tieni vytieklo slastne zopár hektolitrov moču. Proste taký chill kútik. Dokonca vám pri „tom“ aj zahrali. A možno aj vás pri záverečnom vítaní slnka niekto pofŕkal niečím, čo ste považovali za rannú rosu z čerstvo odtrhnutej slnečnice :).
Mimochodom, neverte tomu, že pivo bolo veľmi dobré. Presstitúti to síce radi napíšu, ale aj tak určite každý nasával špeciály vo VIP zóne. V skutočnosti bolo pivo dobré len pre milovníkov psích telesných štiav. Desiatka aj dvanástka mali akúsi príchuť… ktorá tam byť nemala. Mali proste navariť festivalovú riedku vodu ako robil predtým Bažant. Človek ten prídavný odér prestal vnímať až po takých desiatich pivách. Našťastie to Urpiner zachránil v Café Kušnierik, kde sa dala kúpiť dobrá šesťnástka za dve eurá (pivo, nie barmanka). Situáciu ešte korigovala Pivobrana, ale tam sa muselo čakať v dlhých radoch. Nabudúce by Pivobrana mohla byť v 30 stánkoch s aspoň piatimi druhmi piva na jeden. Ale namazali sme, to je hlavné. Niektorí dokonca opaľovacím krémom, ktorý podľa legendy kdesi rozdávali zdarma.
Garáž, hejteri a puch
Garáž na tvrdšie žánre patrila k najlepším nápadom. Ale mali ju pomenovať skôr Garážička alebo Kúpeľňa. Fakt bola dosť malá, na dva skútre a vaničku na nohy. Pri headbangovaní si tresol každý muzikant hlavu štyrikrát – o strop, o podlahu, doprava a doľava. Naplno videli len štyria šťastlivci v prvom rade. Našťastie bola zozadu malá diera kade sa dalo chvíľu očumovať. Možno by podobné zariadenia mohli urobiť aj do dievčenských spŕch. Gymnastov, čo liezli na strechu, bolo treba zvesovať dole.
Keď ste malý bezvýznamný hejter a chcete to na internete niekam dotiahnuť, musíte vyhejtovať Pohodu. Napríklad Ľuboš Blaha bol neznámy panenský Chocholúšik – kým nenapísal o Pohode, že je to zraz fašistov a odvtedy sa stal slávnou obrnenou päsťou našich lokálnych flame wars. Tento rok vyhejtoval Pohodu najkrajšie Boris Kollár. Bohužiaľ, jeho predpoveď počasia sa nesplnila, neboli žiadni mŕtvi, tak aspoň pretiahol dovolenku. Po týchto chlapcoch by mali raz pomenovať nejaký stage alebo aspoň uličku v Stanovom mestečku. Niekto hejtuje celý rok a nikto si ho nevšimne :(.
Jeden maličký dáždik nakoniec predsa bol. Trval tak krátko, že sa nedal považovať ani za malú sprchu. A sprcha sa sem-tam zíde :). Ale dá sa existovať aj bez toho. Nechápeme, prečo si všetci toľko umývajú nádobíčka a šušky, keď ich potom aj tak nepoužívajú. Cestovateľský zápach si po pár dňoch dokáže vyvinúť vlastnú osobnosť a stane sa vaším najlepším festivalovým priateľom. Stačí sa troška poliať pivom a niet dievky, čo by sa za vami neobzrela. Minimálne v autobuse.
Spánok, Prodigy a minaret
Možnosť zalomiť kdekoľvek a kedykoľvek je úžasná. Parkovisko aj Stanove mestečko sú strašne ďaleko a vzdialenosti nadránom vďaka Einsteinovým rovniciam o zakrivenosti časopriestoru ešte narastajú. Centrum Pohody sa mení na miesto stopäťdesiatich spánkov a pri tom žiadni okolidúci neoberajú z vás suveníry, ani vás nepovažujú za jahodové samozberné pole (ako na Topfeste), žiadny SBSkár nepríde s tým, že sa chce biť (ako na Topfeste) a ani vás nevyhadzujú z vankúšov v chillout zónach (ako na Topfeste). Keď sa zobudíte pod pódiom, kde dvesto ľudí vydupáva akýsi ľudový tanec, každý vás zdvorilo prekročí. Akurát keď sa kolo tanečníkov začne krútiť naopak, tak každý zakopáva o tú hromadu šťastia na zemi.
Lajnapy nestoja tradične za veľa. Teda aspoň tie veľké vyhypované, hedlajnerové. Buď je to niečo pomalé, čo nepoznáte, alebo niečo moc farebné a do strany. Každý tento rok každý rozprával a písal len o Prodigy. Prodigy sem, Prodigy tam. 300 rozhovorov o starnúcich strýcoch vo svojom poslednom epileptickom tanci. Čo na tom každý vidí? O Prodigy ste sa bavili s neznámymi ľuďmi, s ktorými ste si nemali nič povedať. Bol si na Prodigy? (v preklade – neviem kto si, tak tu prehodím pár zdvorilostných slov a zmizneš z môjho života). Samozrejme, prvá otázka po príchode domov bola – ako si ti páčili Prodigy? :). Nie, kašľať na tie veľké koncerty. Najviac sa nám páčili akýsi anonymní Kórejčania… z Kórey? (nedali nám žiadny program, takže sme boli odkázaní na reči a báje). Ich hudba bola ozaj premakaná a pocitová…a nás bársčo nedojme. Také kórejské DSBMko, akurát najdominantnejší nástroj bol zavýjajúca plechovka na palici. Výborného programu sú haldy – len v tých menších stanoch.
Tento rok budili rozruch aj umelci. Drevený minaret pripomínal všeličo, napríklad raketu, wickermana alebo obrí falus Borisa Kollára. Naopak, záujem nevzbudil Pokec. Ťažko povedať, prečo tam dlhé roky stavajú svoj stan, platia veci a ľudí, keď potom cez peak príde do tej ich miestnosti na Pokeci tak päť až sedem ľudí, z toho polovica dámy, ktoré majú rady spoločnosť a bozkávajú sa len v prípade sympatií (anál za príplatok). Ako sa im to ekonomicky oplatí? Pokec je mŕtvy. Ostatné firmy mali originálnejšiu ponuku. Napríklad v IKEA ste sa mohli vyspať (ževraj – zase nám to povedali až po skončení festu). Stolný futbal zadarmo – človek sa cíti ako v českej hospode :).
Toaletný záver
Nuž a nakoniec máme tému záchody. Tie nešťastné hajzle… Tiež sa nedokážete v Toitoike uvoľniť naplno, keď vám pred dverami stepuje 50 prdiacich týpkov? Nehovoriac o tom, že tie poistky, čo prepínajú zelenú na červenú, sa dajú ľahko otvoriť, stačí trošku silnejšie potiahnuť. Skrátka a dobre, nie každému dokáže na festivale črevná mikloflóra zapievať a preto sa podaktorí stravujú menej. Čo je veľká škoda, lebo gastro je tradične super. Dať si slepačí vývar a potom si ku kusu mäsa po indicky dokúpiť šalát vo vegánskom stánku – paráda. Ale potom potrebujeme vyleštenú toaletu, kde v perimetre 50 metrov nikto nie je, s ohrádkou z bieleho dreva a dúhou nad strieškou.
Nuž ale čo. Tri dni nejeme a aj tak je sobota vždy nejaká nevykálaná. Hotové nešťastie. Ako v Brave v rubrike Sex, láska, trápení. Človek len sníva o 6-litrovej Roca Americe, ktorú poťahuje za splachovátko doma. Vraví sa, že tá pravá Pohoda nastáva až pri prvom dotyku vášho zadku s porcelánom. Na Pohode síce sú „porcelánové“ záchody, ale je to len milosrdná lož. Je to akási priemyselná kamenina a kus plastu. Všade sú veľké špáry, takže počujete ako sa vedľa vás dvaja východniari pokúšajú prehlušiť zvuky fekálnym humorom a na druhej strane zase nejaká dievka s nízkym vkusom tlmene potláča smiech. Navyše to tam stráži nejaká 20-ročná hajzelbabka s unaveným pohľadom, ktorá dúfala, že pôjde zadarmo na koncerty a oni ju dali strážiť kadibúdky (Kaščák sa „Chemical Sisters“ poďakoval medzi prvými, zrejme si ich stráži ako americká armáda doktorov). The crown and glory ‘mongst the human waste…
Poznámka: nakoniec v nedeľu ráno cca 5.35 na záchodkoch nikto nebol :) Juchú
