Na pive
Slovensko - Vladimír Mináč

Vladimír Mináč mal výročie, videl som pár statusov, úsudil som, že najlepšie si na baťka spravím názor čítaním jeho kníh a pridám svoju trošku do diskusie.

Kedysi dávno som čítal Mináčove poviedky – boli dosť dobré, taký Fraňo Kráľ po dvadsiatich rokoch. Čítal som i budovateľský román z päťdesiatych rokov Modré vlny (vydával sa hlavne v rokoch sedemdesiatych, keď už budovateľské romány nefičali – toľko k debate, či bol Mináč normalizátor alebo nie). Pri Modrých vlnách ma zachvacovali vlny trápnosti. Knižku som ako-tak dokončil s veľkým sebazaprením. Mináč sa nevytiahol – hoci román je napísaný technicky dobre a číta sa ľahko, každému je jasné, že tento chlapík má osobitný talent a štýl. Mäsiari-americkí agenti to za socializmu ďaleko nedotiahli, toľko k obsahu.

Zohnal som si dvojdielko Dúchanie do pahrieb a Návraty k prevratu.

Knižku s krásnymi bielymi stránkami som kúpil za 2 eurá (dnes už stojí 3,90) z vydavateľstva Matice slovenskej – hovorí to o slabej čítanosti tohto diela. Ďalšia vec – poslali mi ju po 2 mesiacoch po niekoľkonásobnom urgovaní – to vypovedá o fungovaní tejto inštitúcie, na ktorej čele dlhé roky Mináč stál. Kto aspoň nazrel pod pokrývku nepotického fungovania Matice (kde sa nepracuje, ale zakopáva), tuší o čom hovorím.

Dúchanie do pahrieb je najlepšia esej, ktorú Mináč napísal – Julo Satinský hovoril, že Dúchanie mu leží vedľa postele (s Lasicom raz spracovali jeden humoristický kus od Mináča a podľa všetkého spolu dobre vychádzali). Nesúhlasím s popiskom knižky – podľa mňa je Dúchanie životopis Janka Francisciho na štýl Štefana Zweiga, akurát krátky a nedokončený. To je ostatne, najhorší rys ľavičiarov-intelektuálov – keby neboli leniví, tak by im patril svet. V každom prípade v Dúchaní do pahrieb uznávam Mináčove kvality (hoci sa mi nepáči to neustále nariekanie nad našou národnou malosťou).

Mináč mal v sebe taký prepínač, ktorým podľa potreby šťukal sem a tam. Raz bol ultranacionalista, raz komunista, raz demokrat. Verím, že v krčme sa s ním mohlo vychádzať dobre a mohol si rozumieť s ľuďmi rôzneho presvedčenia. Ale ja mám len jeho knihy – jediný zdroj, podľa ktorého ho môžem hodnotiť. V knihách Mináč neustále mačká tú nešťastnú páčku (ktorú mal v sebe viacmenej každý socialistický človek, ale málokto ňou myksľoval tak zúrivo).

Návraty k prevratu je esej zbytočná a čitateľsky otravná. To najhoršie, čo som od Mináča čítal. Zožeňte si zošit o Spisovateľstve a štýle od Artura Schopenhauera (je to výňatok z jeho poslednej veľkej knihy). Čo píše o autoroch, ktorí sú nejasní, skrývajú sa za hmlu a frázy – to je celý Mináč v Návratoch. Absolútne som nerozmel, čo chce umelec povedať. Nakopené floskuly a krasorečnícke obraty – viacmenej je jasné, že Mináč chce kritizovať, ale nerobí to otvorene, lebo cíti, že by vyzeral hlúpo. To ostatne dokazuje už predhovor o subjektívnom vnímaní histórie, kde vlastne alibisticky obhajuje svoje názory… len nie je jasné aké. Chartisti, Soroš, Čalfa – Mináč má nejaký pocit, a ten pocit s ním môže zdieľať len človek podobne naladený. Myšlienky nie sú priehľadné ani dokončené.

K dobru Vladimíra Mináča treba poznamenať, že na hodnotenie nových časov mal len tri roky a nevidel, povedzme, best of best Vladimír Mečiar po roku 1994. Tesne po revolúcii (alebo ako hovorí on po Prevrate) sa v televízii pokúšal hájiť socializmus proti skupine bojovne naladených študentov. Nebol to pekný pohľad, skoro by sa dalo povedať, že ho urážali, pomýlený nemoderný dedko Mináč nemal na víťazstvo v diskusii nárok, ale aspoň mal odvahu a šiel tam.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin