Na pive
Kirin Ichiban pivo

Medzi slepými jednooký kráľom.

Tieto pivká som zoradil tak ako mi chutili, ale je to trochu zahmlievajúce. Ani jedno totiž nie je niečo extra a kvalita dovozu z Ázie je v prípade pív nízka. Kirin Ichiban – z etikety som toho veľa nevyčítal.. akurát, že je to vlastne v Nemecku vyrobené pivo pod japonskou licenciou… takže vlastne ani nie je ázijské :). Keď pivovar v Japonsku pred 140 rokmi zakladali, tak vychádzali kompletne z nemeckých vedomostí… ale asi nedávali pozor. Napriek tomu mi Kiri Ichiban, Japanese premium beer s čínským šťastným drakom v logu sadol najviac, bol najemnejší a mal aj akúsi príjemnejšiu karamelovú príchuť, ktorá však nevydržala dlho. Hodnotenia na internete má veľmi skromné a základná internetová stránka pivovaru vyzerá ako keby stála 20 eur.

Pivo Bintang

Potom tu máme Bintang Beer, indonézske “pivo z hviezdou”. Na prvý pohľad tá hviezda patrí Heinekenu.  Pale lager, a ehm, Pilsner. Nepýtajte sa ma prečo. Pivo je asi naozaj vyrobené v Indonézii a importované cez Holandsko, aj keď tie nešťastné etikety sú asi tlačené pre celý svet rovnaké. Na obrázku vidíte, že je pivo mdlé (aj keď fľaškové), celkový dojem je asi ako Kelt z plastu. V pive ťažko niečo cítiť, keďže všetko zabíja nasládlá alkoholová pachuť… vlastne, presne to isté, čo v prípade nasledujúceho piva Sapporo. Sú to tretinkové pivá, čo stoja viac ako štyri, päť eur, ktoré ochutnáte len raz život… a potom si dáte radšej vodu z točky.

Pivo Sapporo

A potom tu je pivo Sapporo, predražený chyták v bratislavskej SaSaZu. Nejak mi došla trpezlivosť v tomto podniku. Ani neviem čo by som napísal. Vlastne viem. O pive to nebude.

Táto pobočka pražskej zážitkovej reštaurácie… toto miesto… špekulovalo čo so mnou. Čašník od prvej sekundy videl, že tam nepatrím a trošku si zo mňa v rámci normy uťahoval.

Tento pochmúrny priestor je dôkaz, že ani evolúcia nie je nekonečná, že niekde sa kruh rozpojí  a celé sa to rozbehne naspäť. Že sme fakt iba opice, čo sa vyvinuli z rýb, ktorým narástli nohy. Pokiaľ chcete vidieť, čo s ľudmi robí kombinácia peňazí a prostej blbosti, príďte do SaSaZu. Tu sa pyšne vystavuje celé hogofogo stádo v celej svojej kráse cisárových nových šiat. Novodobí Paškovia tu v tlmenom svetle hodujú nad ničím.

Prečo tu tak nešťastne plkám? No, lebo mi nedali najesť :). Nechal som tam tridsať euro a vypálil som do blízkej “slovenskej” rešaurácie, mimochodom, tiež mucholapky na turistov, kde som si dal kôpku halušiek za 15 euro… a stále ma stravoval obrovský hlad zvnútra a chuť niekomu povedať, že preboha, keď sa v lístku píše, že je tam fazuľka, to sa vážne myslí 1 (slovom jedna) fazuľka? Ochutnávkové jednohubky nášho hlavného mesta ma odrovnali :).

Je tu socha Budhu, červené lampy a drinky začínajúce na siedmich eurách. Čo tu nie je (kuk do menu na internete) sú napríklad ceny. No vážne, keď si podnik neuvádza ceny (čo robí asi jeden zo sto), tak má zlé úmysly. Na mieste som fyzicky zistil, že zlý úmysel je, aj keď sa neuvádza gramáž jedla :). Veľký mindfuk sa sa tu pletie na zákazníkov – ale pozor. Všetci odtiaľto odchádzajú spokojní s lookom gastro estétov. SaSaZu mieri priamo do stredu tej najzhnitejšej ľudskej márnivosti.

Jasné, keď vám príde návšteva zo zahraničia, nevezmete ju do Subwayu na autobusovej stanici. Ale verím, že aj v 21. storočí sa sem-tam ešte niekto chce v reštaurácii najesť. Že po návšteve reštaurácie nemusíte doma vyžierať chladničku.  Alebo rozmýšľať, kto postrelil tú nešťastnú civilizáciu do oboch nôh, že vymýšľa takéto panské huncútstva.

SaSaZu je príjemné miesto, kde sa schádzajú nepríjemní ľudia. Ľudia, ktorí uviazli. Všetci sa tu bavia potichu, až kým nepríde reč na peniaze, to potom naraz vedľajší stôl pridá na decibeloch, z druhej strany kontruje dáka kunsthistorička o tom, že tí jebnutí hore nevedia vyplniť papiere a ešte tu nejaký treťotriedny trkvas z ministerstva vykladá štvrtotriednej úradníčke o svojej novej golfovej palici. Idem radšej do lesa, alebo s Lukášom Perným na kus smaženého syra.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin