Táto knižka si nezaslúži dlhú recenziu. Je to trochu podfuk, ale určite nemá deklarovaných 168 strán… prinajlepšom tak polovicu. Je plná prázdnych bielych stránok a sem-tam nejaká stará fotka, čo je veľká škoda, keďže autorka vraví, že je fotografka… Slovenskí Vietnamci nepíšu veľmi knihy, vlastne si nepamätám ani jedného. Možno ani nie sme literárne a gramaticky kompatibilní – táto Kvet podľa všetkého vraví, že rozmýšľa po slovensky (ale inak nemá ani 1% z takej kysuckej Ančy). Vietnamci sú po Rakúšanoch druhí najvzdialenejší národ, s ktorým sa stýkame. Slovák a Vietnamec nechodia na pivo… Kórejcov alebo Filipíncov na pive vídam, Vietnamcov veru nie… Ale to odbáčam. 5/5 bodov za pokus napísať intímnu spoveď ako sa žije dcére rodičov narodených vo Vietname. To u nás nie je. Menej bodov za stručnú blogovú formu. Knižka obsahuje promile myšlienok a ešte k tomu začatých a nedokončených. Aspoň tak sa mi zdá… Myšlienky sú prosté a čisté, niekedy prekvapivo intímne, ale hm hm, na konci nie som zase o toľko múdrejší. V jednej vete autorka spomenula, že vietnamský majiteľ bistra sa k smrti bojí, že jeho jedlo nebude Slovákom chutiť, a presne to som zažil :). Smrť v očiach, keď som odstrčil nenakorenené Pho plné citróna a škorice, ešte v dobe, keď phočka nikto u nás nerobil. A že som si z celej knihy zapamätal zrovna toto, by autorku zrejme nepotešilo :). Bude musieť toho napísať viac. Alebo aspoň odfotiť.
O autorovi Zobraziť všetky články
