Tri generácie reportérov – zapálených komunistov. Mladšia generácia zakaždým odsúdila staršiu. Dosť drsne, jedovato. Prečo sa nemali radi tí, čo naoko stáli na rovnakej lodi? Ťažko povedať.
Hoci boli Čechoslováci, každý mal iný pôvod. Egon Ervín Kisch bol nemecky píšuci Žid, Pražák a svetobežník. Na východné Slovensko sa dostal počas krvavých bojov v Prvej svetovej vojne. Pokrikovali na neho – Kisch, zapíš to!. Rodičia Ladislava Mňačka pochádzali z Moravy, Laco bol teda naturalizovaný Slovák, mentálne revolucionár z robotníckej kolónie. Gavril Gryzlov bol syn bielych ruských emigrantov. Po tatkovi opilcovi zdedil geniálnu pamäť a naučil sa neznášať korheľstvo.
Jednu vec mali spoločnú – teda okrem ľavičiarstva. Ego. Prezývku Zúrivý reportér nedali Kischovi súčasníci, vymyslel si ju sám. Bol pyšný na historku ako sa chrbtom otočil samotnému následníkovi trónu v jeho vlastnej záhrade. Mňačko bol fanfarón, v pravidelných intervaloch vyviedol nejaký kúsok. Emigroval do Izraela a potom narobil vietor vláde, keď sa uprostred Pražskej jari vrátil – a zase emigroval.
Najviac zabudnutý Gryzlov bol magor v dobrom aj v zlom. Vedelo sa o ňom, že trvá na tom, aby pri každom jeho článku bolo jeho meno vysádzané niekoľkonásobne väčším fontom ako článok samotný. Zaslúžil sa o znovuoživenie osobnosnej žurnalistiky, ale bol aj nervák, čo strihal telefónom káble. Nerušte majstra pri písaní! Mal sa narodiť do doby mobilov.
Tajná Čína
Spor medzi (mŕtvym) Kischom a Mňačkom spustil názor na Čínu. Zábavné je, že presne tak isto sme o Číne schopní pohádať sa aj dnes, viď. napríklad inernetový spor reportéra CNN Etzlera a 10 rokov v Číne žijúceho Lukáša Codra. Síce žili od seba vzdialení tisíc kilometrov, každý v inom prostredí, ale to im neprekážalo, aby sa v názore na Čínu nepovadili ako psy.
Kisch navštívil Čínu v tridsiatych rokoch 20. storočia a ako pravý reportér to vzal od podlahy. Šiel sa podívať na popravu (formálne vykonanou čínskou vládou, ale nariadenou Angličanmi). Navštívil neslávne čínske fabriky, kde dvanásťročné dievčatá vyzerali ako šesťročné a osemnásťročným ešte nezačala menšturácia. Napísal reportáž o ťahačoch ríkš (v povolaní kde sa umieralo do piatich rokov), venoval sa priekupníkom zbraní, prostitúcii a francúzskym herniam… Zamieril do kláštora, kde pracovali do pása holé stareny. Teda, ako zistil – eunuchovia, ktorí boli pred revolúciou mocnými cisárskymi dvoranmi.
Autor zásady “Reportér nemá tendence, nemá co ospravedlňovat a nemá stanoviska” sa v Číne názorovo vybúril. Zaujal ostrý protikoloniálny postoj. Na západných mocnostiach nenechal suchú nitku. Vysledoval západné špiónstvo, pokrytectvo, obchod s ópiom. Šanghaj bol vtedy Babylonom sveta kolískou neresti (práve tieto postrehy tak klali Mňačkovi oči). Krátko pred Kischovou návštevou mesto zbombardovali Japonci. Kisch napísal, že Európania vo svojich štvrtiach ani nevstali od večere. Hoci Japonci Šanghaj okupovali s veľkým množstvom vojska a lodí, konflikt nikomu nestál za označenie vojna. Jednoducho: taká špeciálna operácia.
Kischova kniha Tajná Čína sa preslávila obsahom, ale číta sa ťažkopádne. Kischove postrehy sú skvelé, ale jeho štýl… každý odsek si treba prečítať dva razy. Minimálne. Má zlozvyk tých čias, že čitateľovi v úvode nijak nenaznačí, o čom bude zvyšok textu. Niektoré historky sú zábavné – ako navšívil čínske divadlo, kde herci už 900 rokov nosia rovnaké kostýmy a potom bol s jedným hercom túto garderóbu nakúpiť. Trvalo to dva dni a herec homosexuál neustále nariekal nad nechutným európskym zvykom nechať hrávať ženské postavy ženskými herečkami…
Ďaleko je do Whampoa
S Kischovou knižkou sa oboznámil mladý Mňačko, keď sa po vyše dvadsiatich rokoch nechal naverbovať na loď ako pomocný účtovník (ako hviezda Rudého Práva vyfasoval kráľovské vreckové a všetky možné povolenia). Československá loď Július Fučík viezla z rumunského prístavu sto českých traktorov na pomoc čínskemu ľudu. Mňačko odmietol lietadlo, od plavby si sľuboval dobrodružstvo. Vyzbrojil sa stovkou filmov a vyhuboval manželke, že mu do kufra pchá kefu na šaty. V Prahe mu sľúbili vydať knihu – Ďaleko je do Whampoa – na tú dobu v luxusnom formáte. Vlastne, asi aj na našu dobu…
Úprimne: Mňačkovmu cestopisu chýba šťava. Reportérstvo nechal v prístavoch, kde bolo pár Nemcov a Američanov a mohol si do nich rýpnuť. Väčšinu knihy vedie v zdvorilom, úctivom duchu. Dokonalý socialistický civilizmus, neviem už ako by som to nazval.
Na mori okrem obrovského tepla a morskej choroby nebolo toho veľa čo zažiť. Čínu zobral systematicky: od Whampoa a Kantonu, cez Šanghaj až do Pekingu (Peking ho absolútne nezaujal, alebo mu došli filmy?). Nechal sa súdruhmi voziť po potemkinovských dedinách, a tak jeho kniha je plná fráz, opisov bohatých večerí, ako navštívil Maovu revolucionársku školu, bábkové divadlo, ukážkový riečny sampan… z toho sa nedá uvariť reportáž, čo má gule.
Samozrejme, že aj Mňačko je ostro protizápadný a nonstop nadáva na imperialistov. V päťdesiatych rokoch Číňania začali liečiť deti, posledná rikša sa ocitla v múzeu, inžinieri kreslili obrovské stavby… Reportér je očarený čínskou veľkosťou, vecami, o ktorých netušil, že existujú, ale vyslovene si zakázal písať o problémoch. Medzi riadkami sa občas niečo mihne.
Na strane 231 sa čitateľ dokonale nudí, tak Laco naraz prihodí polienko v podobe článku Reportér v pekle. Tu to začína. Je to o Kischovi. Zlomyseľný text o tom ako Lucifer varí v kotli Kischa za to, ako referoval o Číne. Mňačko oslovuje Kischa Egonko a vraví mu, že mučenie prestane, ak povie pravdu, ale Egonko trvá na lžiach. Uštipačný článok, kde naraz vybuchla Mňačkova agresivita. V inak mierumilovnej knižke.
Nezmyselný útok. Už sme spomenuli: Kisch zavítal do Číny v úplne inej dobe. Vtedy Šanghaj patril európskym kolonizátorom a kvitol tu hriech každého druhu. Mňačko (a iní slovenskí spisovatelia) prišli v päťdesiatych rokoch do začínajúceho budovania socializmu, keď európske veľmoci museli vyprázdniť ihrisko.
Mňačko bol v päťdesiatych rokoch fanatik, pomáhal pri popravách (k čomu sa ako jediný prihlásil). Časom ho komunistická viera opúšťala… Ale vtedy v Šanghaji nadšene hlásil, že čínsky obchodník je najčestnejší na svete, a keď na ulici zabudnete kufor, pionieri pri ňom zorganizujú hliadku. Raj na zemi (ešte pred Maovými skokmi a kultúrnymi revolúciami).
Kniha končí návštevou Moskvy, čo je mimoriadne schizofrenická reportáž, a už vidno, že v Lacovi začal hlodať červík pochybností. Nechá svoje postavy nadšene vykrikovať: “Moskva, Moskva, Moskva!”, ale zároveň vidí niečo nehrá. Ešte to nenapíše. Borovský a Masaryk by sa čudovali. Najlepšie na knihe Ďaleko je do Whampoa sú fotografie.
Červený Hemingway
Fotografom, aj keď nie pamätným bol aj Gavril Gryzlov. Sebavedomie mu nechýbalo. Blýskal sa rozhovormi o tom ako a prečo fotí, ale myslím, že okrem fotiek z procesov s gardistami, žiadne nestoja za zmienku. Ani Gryzlovove cestopisy neboli veľmi dobré, Talianom sa vysmieval za to, že sú Taliani… Turista z dediny, nie ozajstný cestovateľ.
Na začiatku roka 1968 napadol Gryzlov Mňačka – surovejšie než by sa patrilo na bývalého kamaráta a kolegu (alebo: obdivovateľa). Gryzlov poznal svoju moc. Vedelo sa o ňom, že pomáha bezbranným a zabudnutým. Sem-tam ublížil. Za mladí sa vysmial veľkým meme článkom trampom – a spôsobil prenasledovanie trampského hnutia bezpečnosťou. Tesne pred pádom bol celebritou.
Keď Mňačko zdúchol do Izraela, bol to prúser. Z pôvodného veľkokibuca na štýl Interhelpa sa po vojne sa zo židovského štátu stalo pravicové teleso a to socialistický tábor nevedel rozdýchať. Vtedy sa na Mňačkovú adresu vyjadril každý novinár a umelec v krajine. Hlavným kolbiskom bol Kultúrny život. Gryzlov si na kopanec vyhradil celú stranu vo svojej Smene, čo v časoch, keď mali noviny 4-8 strán, nebolo málo.
Skráťme to: Gryzlov predstieral intelektuálny filozofický tón, ale v skutočnosti len vykydal najhoršie klebety (typu, že Mňačko si do Izraela zaletel po zdedené valuty svojej manželky), ktoré okorenil negatívnymi (starostlivo vybranými) recenziami v západných médiách na Mňačkovu knihu Ako chutí moc. Gryzlov sa nevedel preniesť cez to, že Mňačkove knihy sú vystavené v západných kníhkupectvách a autora pozývajú do viedenskej televízie…
Aj Gryzlov narazil. Veľmi skoro. K ľadu ho uložil iný “novinár” – kamarát Husák. Než sa Gusto pustil do čistiek, zbavil sa najskôr priateľov, ktorí mu pomáhali dostať sa do pozornosti verejnosti, tzn. kamarátov z tlače a televízie (prihodil právnikov, čo ho vysekávali z lochu a zopár bývalých kolegov historikov). Čo sme chceli, to sme dostali, ako sa u nás hovorí. Má tento príbeh červených reportérov nejaké poučenie? Podľa mňa nemá.
