KDE KONČÍ TURISTA, ZAČÍNA CESTOVATEĽ.
Za jedno euro tridsať ma doviezol vlak do spaghetti westernového mestečka Porto Torres. Zopár školákov vyskákalo do naštartovaných áut a zmizli v diaľke.
Koľajnice sa im nepodarilo dotiahnuť až do mesta. To som zistil rýchlo, keď vedľa cesty zmizol chodník. Zopár šoférov si pri pohľade na osamelého pútnika začalo sťahovať okienka na autách, ale potom správne usúdili, že nemajú hasiť, čo ich nepáli. Okolo nejakého archeologického kopca som dostal do mesta, čo má 22 tisíc obyvateľov, ale mimo sezóny a cez siestu to tam žije, neviem, ako v Dolnom Lopašove? O štyroch poobede si tam človek nekúpi ani tyčinku Snickers (v prístavnej krčme mali len Lionky).
Povaľuje sa tu čierny pes (na slniečku) a jeden opilec (tiež na slniečku). Všetko pozatvárané, rolety posťahované. Most nefunkčný. Prístav krásny s veľkými loďkami (v diaľke).
Mesto polepené s plagátmi nejakých dievčat, čo vyzerá ako hra nejakého miestneho úchyla. Plno podnikov, čo majú na sebe napísané pizzera/ristorante, ale nie sú ani pizzeria ani ristorante 
.
Čo som mal robiť? Rýchlo stadeto vypadnúť. A tak som googlil kde si kúpim lístok na autobus. Každý Talian, ktorého som sa spýtal niečo po anglicky zostal ako keby som ho oblial s kyselinou (ale to je normálne v celom Taliansku, špeciálne v turistických destiniách, tuším).
Google ma poslal na nejakú autobusovú stanicu. Preskočím zopár zábavných rozhovorov. V skratke: nikde žiadna ceduľa. Ani na stanici ani na autobuse. Ale to nevadí, lebo on stál inde, nie na tej stanici. Ževraj si lístok môžem kúpiť v Tabachini (zatiahnutá roleta napriek nápisu 24h) alebo v novinovom stánku, len si nikto nebol istý, či ten stánok nie je zavretý už pár rokov. Chcel som si kúpiť niečo v automate, ale ten už pár rokov tiež nedoložili.
Na tej stanici prišiel jeden malý psík a vykakal sa tam. Šofér bol v pohode, zobral ma načierno domov. Aj tak sme boli v autobuse len traja (ešte dve tínedžerky, čo reagovali pre zmenu ako po údere kladivom do tváre. Vystúpili pri nejakej osamelej rozpadávajúcej sa chalupe uprostred lesa.
Okolo inak plno priemyslu. Veterné elektrárne, čo sa netočia. Fantastická obrovská hala z betónu s dvadsaťmetrovými stromami vnútri. Svorka zňuchávajúcich vlčiakov .
Mali tu ešte Tourist Office, pyšnú a obrovskú stavbu, čo vyzerala, že by pojala naraz 600 stratených turistov (akurát – zavreté a žiadna ceduľa, len vnútri som videl, že tam bol vestibul, kde by sa dal usporiadať festival – to museli postaviť z nejakého fajného eurofondu).
Mám z tejto slepej uličky objaviteľského koníčku aj fotoreport.
