Nebol pomstychtivý a nebol záludný. Dva jednoduché rysy, ktoré starému dobrého Abrahamovi Lincolnovi z Illinois pomohli nečakane vyhrať prezidentské voľby. Nebol ani prvá voľba v republikánskej strane, ktorá mimochodom, bola jednak úplne nová a jednak bola najviac protiotrokársky zameraná v porovnaní s ostatnými stranami. A predsedom bol šéfredaktor New York Times (ktoré sú dnes už polstoročia noviny demokratickej strany).
Abe vyhral stranícke voľby v roku 1960 bez toho, aby osobne poznal svojich súperov, alebo dokonca členov svojho štábu (už to je známka ozajstného štátu, že sa strana nezmestí do jednej kúpeľky ako u nás). V celoštátnej voľbe proti demokratovi nemal jeho súper šancu, lebo jeho strana bola dokonale rozštiepená na rovnaké frakcie, kým u republikánov bolo radikálov málo. V skutočnosti bol Abe ako kandidát na nomináciu až štvrtý v poradí. Tí traja pred ním boli ostrieľanejší, známejší a všetci mali na papieri väčšie šance. Ale ako to už chodí, mali nepriateľov. Niekedy sa v politike silní muži navzájom vyšachujú a zvolený je slaboch typu Bohuslav Sobotka. Ako sa neskôr ukázalo – Lincoln nebol slaboch a jeho žalúdok zniesol pozoruhodne dosť. Jeho voľba spustila rozpad štátu, takže bol pod tlakom od prvého dňa v úrade.
Urobil niečo, na čo na Slovensku nie sme zvyknutí. Svoju vládu vyskladal výlučne zo svojich súperov a z politikov, ktorí boli v minulosti proti nemu. Absolútne nehľadal slaboduché nesamostatné duše aké máme vo vláde na Slovensku. Hlava reálneho štátu totiž potrebuje reálnu vládu, nie poradcu na utieranie zadku. V jeho vláde neboli slintajúci nasprostastí blbečkovia, ktorých jedinou zásluhou že si ministerskú stoličku vysedeli za desať rokov v parlamente, kde bolo ich hlavnou úlohou šimrať predsedu na chlpoch v zadku.
Naše politické strany majú problém – nie sú to ozajstné strany. Predseda si zvolí uzučké predsedníctvo a to potom so psou lojalitou volí predsedu. Neexistuje, žeby mu niekto niekedy zapapuľoval. A to je celý rozdiel medzi ozajstným systémom a karpatskou karikatúrou.
Takže Lincoln mal za ministra financii svojho najväčšieho soka v politike, ktorý proti nemu kul pikle od samého začiatku… ale zároveň bol schopný minister a v čase vojnovej pohromy držal financie pod kontrolou. Ich súperenie sa dialo v slušných mantineloch, to treba dodať. Minister nemohol utiecť a založiť si ďalšiu hlúpu ministraničku, ktorú dokáže zaplatiť jeden zjazdovkár. Predstavte si ten rozdiel – ozajstná vláda vs partia neschopných vylízaných blbečkov s rumennými líčkami ako u nás! Minister zahraničia, ktorý len tak mimochodom vybavil od Rusov Aljašku, vs regulárny kretén Lacko Lekvár, ktorého najväčší opus magna v živote bol nasprostastý web, ktorý spadol pri jednom užívateľovi.
Pritom občianska vojna v USA sa vyvíjala pre sever hrozne. Sever mal síce bohatstvo a zdroje, ale nemal jediného schopného generála. Vojna vyzerala tak, že každý rok dal Sever na hlavnom východnom fronte dokopy obrovskú armádu, poslal ju hlavné mesto Juhu a dostal nakladačku. Najslávnejší generál Grant sa od ostatných líšil iba tým, že mal prah, pokiaľ mu mohli umierať vojaci, posunutý ďalej ako jeho predchodcovia. Pre severanov bol vo vojne hlavným materiálom ľudský život… ostatne, bolo ich trikrát viac ako Južanov a to sa medzi Južanov ešte počítali otroci.
Ešte posledná poznámka o Lincolnovom vzťahu k otroctvu, obľúbená téma hlavne za socializmu u nás. Abe nebol nikdy za oslobodenie otrokov skôr ako vojna skončila. Až po víťazstve otvoril túto tému, ale aj tak jej chcel dať čas. Otrokárstvo bolo uprostred sváru celú vojnu, ale väčšina severu ho chcela iba obmedziť, nie zakázať (to čo volali Lousiana a hádali sa o jej zákonoch, získalo tvar až práve tesne pred vojnou). Americká vojna vyniesla slávnych spisovateľov, politikov a novinárov, ktorí boli zarputilými abolicionistami, ale Lincoln medzi nich nepatril. V tom sa prejavoval jeho mierny inštinkt v politike a vlastne to veci vo finále pomohlo.
