Ruská výroba civililných lietadiel nenaráža ani tak na prekážky ako na realitu. Hangáre sa vyprázdňujú a Rusi o tom dobre vedia – dokonca to často v novinách kritizujú.
Rusko má štyri veľké spoločnosti, ktoré sa zaoberajú výrobou civilných lietadiel. Ich názvy ste asi počuli – Jakovlev, Suchoj, Tupolev a Iliušin. Asi je jedno koľko ich je, lebo všetky patria pod spoločný štátny holding. Tieto firmy sú mamuty, majú desiatky tisíc zamestnancov, všade chodia zamestnanci do práce, vyvíjajú lietadlá, berú výplaty, píše sa o nich v novinách, všetko vyzerá v poriadku. S jedným maličkým problémom: od začiatku vojny s Ukrajinou vyrobili dokopy 13 prúdových komerčných lietadiel (také čo prepravujú ľudí, nie bomby, tie druhé ešte Rusi vyrábať dokážu, čísla sú tajné a ich nepriatelia odhadujú, že ročne dodajú ruské továrne asi 50 strojov svojmu vojenskému letectvu).
V pláne mali do roku 2030 vyrobiť 1081 lietadiel (z kvalitných domácich súčiastok), ktoré mali tradične zničiť Airbusy a Boeingy. Tento príbeh nie je nový. Je to starobylý ruský sen, po tom ako sa na konci deväťdesiatych rokoch otriasli a uvedomili si, že za Sovietskeho zväzu ročne vyrábali skoro 200 veľkých a stredne veľkých civilných lietadiel (najväčšou klasikou bol Tu-154). Sovieti nevyrábali topánky a záclony, ale lietadlá chrlili ako na páse (vojenských, samozrejme, o dosť viac ako civilných). Produkcia lietadiel sa stala boľačkou, ktorú je možné v Rusku verejne kritizovať, keď nie je možné kritizovať niečo iné.
Ešte jedna veľmi dôležitá poznámka: súčasťou sna vždy bolo, že ruské lietadlá nebudú obsahovať dovážané technológie. Všetko má byť domáce. Je to chiméra, ale táto myšlienka nechýba v žiadnom článku o ruskom letectve v ruských médiách. Ruská civilná aviatika je vraj prekliata odkedy jeden testovací Suchoj Superjet spadol v indonézskych horách aj s päťdesiatimi cestujúcimi (nechápem, prečo robia testovacie lety s pasažiermi, ale nevadí).
Keď si vygooglite články o ruských “Superjetoch” od roku 2000 dodnes, zaplaví vás fantastická mozaika úžasných plánov. Ako budú Rusi predávať lietadlá Indom a Číňanom, ako si u nich postavia externé továrne, ako budú ruskí turisti lietať do Bombaja na vlastných strojoch. A množstvo ešte fantastickejších článkov a detailov o vývoji vlastných technológií. Ako sa zrúti západ a už ani pes neštekne po Airbuse a Boeingu.
Skok do roku 2026. Za štyri roky vojny vyrobili Rusi magickú trinástku lietadiel. Jeden Tu-214, o ktorom vyšlo niekoľko propagandistických reportáži v televízii, ale veľa sa o ňom nevie, lebo sa asi nikdy nebude vyrábať sériovo ani sa nedostane na trh. Lieta na ňom podpredseda ruskej vlády a minister priemyslu Manturov, a pretože je to kľúčová postava pre zbrojársku výrobu, Rusom to dáva zmysel.
A potom je tu dvanásť Jakovlevov MC-21 (alebo MS-21 ak chcete). Ak by sa vyrábal sériovo, mal by nahradiť Tu-204… keby keby. Keď si o lietadle pozriete slovenskú wikipédiu, vidíte, že informácie o ňom sú pekne zastarané :). Napríklad, že by ho mala servisovať nemecká Lufthansa :). Model MC-21-300 mal ešte americké motory (neviem prečo ale ten je na všetkých obrázkoch), kým MC-21-310 má mať už ruské motory. Samozrejme, po sankciách sa uvažuje už len o variante s ruskými motormi. Pred sankciami sa podarilo vyrobiť šesť prototypov, ktoré si trošku polietali nad Sibírou a či niekedy mali sľubovaný dolet 6000 km, vie len Pánboh. Je to jednochodbový Superjet, ktorý by mal v závislosti od verzie odviezť 130 až 180 pasažierov.
Ani v najnovšej verzi nedokázali Rusi nahradiť päť zahraničných technológií: systém proti námraze, protizrážkový alarm, meteorologický radar, toaletu (vážne?) a elektrické rozvody v trupe. Hlavný ruský upgrade spočíval vo vývoji vlastného krídla z kompozitných materiálov. Krídlo malo byť ľahké a tip top, aby turisti doleteli do toho Bombaja. Pôvodne sa uvažovalo o oceľovom krídle ako za Zväzu, ale rozhodli sa pre kompozitné materiály ako majú Američania. Výsledok: krídlo je o šesť ton ťažšie ako americké. Lietadlo je ťažké, žerie palivo ako bláznivé a muselo byť prekvalifikované z medzinárodných letov na domáce linky (zbohom slnečný Bombaj). Ruskí inžinieri dostali na vývoj vlastného kompozitného systému tri roky, a logicky, nedokázali vyhútať to, nad čím americkí inžinieri dumali desaťročia.
Rusko je najväčšia masa zeme na svete a lietajú nad ním stovky liniek. A teraz domáca zvláštnosť: nelietate z Vladivostoku do Novosibirsku, alebo z Krasnojarska do Soči. Vždy letíte do Moskvy, aby sa let vyplatil. Lebo aj medzi veľkými ruskými mestami by sa na priamy let nazbieralo len pár desiatok cestujúcich. Do Moskvy lietajú všetci… Rusko má na šírku skoro 10 tisíc kilometrov. Ich nový zázrak má dolet okolo 3800 kilometrov. To je málo, veľmi málo… na to čo to žerie. V projekte sa utopili miliardy dolárov (bilióny rubľov) a vzniklo z neho niečo, čo je ekonomické asi ako lekvár od Tupca Kamenického. Ale Boeingy si teraz ruský štát nemôže kupovať. A tak úradníci vydávajú stále podivnejšie plány s ešte podivnejšími číslami.
Do roku 2030 budú musieť Rusi z civilnej flotily vyradiť aspoň 400 lietadiel, niektoré sú až zo sovietskej éry. Pred rokom im padol jeden päťdesiatročný Antonov 24. Päťdesiat cestujúcich mŕtvych. Ruskí úradníci zareagovali tak, že predĺžili certifikáty o chlp modernejších An-26 o desať rokov (už ste leteli v lietadle, čo lieta 60 rokov?). Civilné lietadlá sa od vojenských líšia tak, že nestoja v hangároch, lietajú dennodenne. Vo všeobecnosti bežný Rus verí, že ich úradníci brali za Jeľcina úplatky od západných firiem, aby sa vykašľali na vlastný vývoj a kupovali Airbusy a Boeingy (ktoré sa teraz opravujú z náhradných dielov kupovaných načierno).
