Rozprávka, kde dobro zvíťazí nad zlom, princ odsekne hydre všetky hlavy, ale princeznej vysvetlí, že viac miluje stranu ako ženu.
Kam sa podeje mužik, ktorému práve vzali Boha? Našťastie, rodná strana má po ruke nový kánon. Revolúcia a občianska vojna v Rusku zocelila nový druhý bojovníkov – v búrke zrodených, oceľou zakalených agitátorov. V Gorkom, intelektuálovi, vždy sliepňala iskrička malého kacírka, ale Nikolaja Alexejeviča Ostrovského uplácali z ozajstného boľševického cesta.
Jeho kniha „Ako sa kalila oceľ“ sa stala bibliou a zároveň učebnicou nového režimu. Ostrovskij mal okolo seba mystickú auru – ochrnul, oslepol, knihu už len diktoval. Nuž a ako bývalo v Sovietskom zväze dobrým zvykom, súdruhovia mu knihu pravdepodobne niekoľkokrát dodatočne editovali, keďže už v roku 1919 sa vraj po Ukrajine pohybovali atentátnici s dokladmi fašistickej strany vo vrecku.
Toto je recenzia knihy z červenej knižnice, ale nie z tej lacnej brakovej zamilovanej, ale poctivej, socialistickej. Knižku z roku 1951 sme objavili v antikvariáte v takmer panenskom nepoškodenom stave. Knižky sa tlačili po tonách, ale zrejme po nich siahalo menej mladých, ako pedagógovia-marxisti dúfali.
A pritom dnes je ešte vysoko aktuálna – keď chcete pochopiť niektoré veci. Napríklad ukrajinská vláda je tu opísaná ako perverzné šovinisticko-separatistické hnutie banditov. Červená zástava povláči belaso-žltú zaslúžene po zemi. Aj Poliaci tu vystupujú ako vyslovene negatívne svine a v poľsko-boľševickej vojne už aj súdruhovia ochotne siahali po starých cárskych mapách.
Poľsko nakoniec boľševici ale nedobyli – Ostrovskij napísal, že hrdinom došli zásoby, Poliaci uznávajú kredity Pilsudskému, Trockij napísal, že za to mohli Stalin s Vorošilovom, ktorí si viedli na Haliči súkromnú vojnu a zmagorení francúzski historici dodnes tvrdia, že víťazom od Varšavy bol ich generál Weygand (neskôr za Pétaina prominentný kolaborant s Nemcami). Na tomto prípade vidno ako sa fakty o vojne v Rusku v rokoch 1918-1923 neskutočne prekrúcali ako sa komu hodilo. Takže tu máme pohľad Ostrovského…
Hlavným hrdinom je chlapec, Pavel Korčagin, čerstvo vylúčený zo školy odporným popom. V Pavkovi sa inak autor zrejme zčasti vidí (a teda ho aj opíše ako veľmi príťažlivého mladého muža, po ktorom vzdychajú všetky baby od buržujiek, cez mladé doktorky až po komsomolky. Napríklad jedna súdružka mu chcela venovať svoj venček, len aby ju mal prvú slušný chlapec a nie nejaký petľurovec).
Pavka hupsne do doslova čierno-bielo rozdeleného sveta, až na to, že biele a čierne armády sú tie banditské, správna farba je, samozrejme, tá červená. Najväčšie svine sú tu bývalí cárski dôstojníci s vlastným vojskom, alebo samozvaní ukrajinskí atamani, pri ktorých opise jedinýkrát siaha autor po sarkastickom humore. Inak píše veľmi vážne.
Ukrajinský mládenec žijúci na železničnom uzli sa hneď na začiatku naučí, že bohatých synáčikov treba priúčať len päsťou. Typickým príkladom malomestskej buržoázie sú zdegenerovaní čašníci v staničnej reštaurácii – pretože dostávajú od cestujúcich vysoké sprepitné a to je v boľševickej morálke odporné. A tiež každý z nich pasie nejakú dievku z kuchyne, budúcu uvedomelú súdružku. Každý trochu bohatší človek je tu opísaný vo veľmi negatívnom svetle, ale napríklad, boľševici nenávidia aj učiteľov, gymnazistov a chudobnú inteligenciu.
Dosť veľký paradox, že z veľkého množstva armád a ideologických prúdov v revolučnom Rusku, mali bojujúci boľševici najväčšie platy (asi tak 50-krát vyššie ako napríklad československí legionári na Sibíri. Ale zabavená pokladnička im časom vyschla).
Veľkým nepriateľom je aj ukrajinský sedliak. Kým robotník je uvedomelý a užitočný, roľník je zadubený a tvrdohlavý. Však ich aj Stalin nechal potom schválne umierať od hladu po miliónoch… Kulaci (primitívi, ktorí sa nechcú vzdať svojich rolí, na ktorých hrdlačili ich otcovia) sú Ostrovským opísaný ako hrdlorezi, ktorí podrezávajú deti (doslova). Napríklad, keď príde boľševická jednotka po obilie pre súdruhov na fronte, nechcú im ho dať. Takže súdruhovia si ho musia spravodlivo sami vziať, aby mali prostriedky proti rabujúcim nepriateľom (žiadny sarkazmus).
Boľševici sú opísaní ako tuhí a tvrdí chlapi s býčimi šijami, naliati silou ako staré hrčavé duby. Tí najdrsnejší z nich chodia opásaní nábojovými pásmi, na opasku majú bomby a bojujú s guľometmi v rukách. Pomalý každý má odtrhnutú ruku, alebo aspoň vystrelené oko. Zaujímavé je, že uvedomelý boľševik nepije – ožiera sa len bielogvardejská čvarga, načo zvyčajne nasleduje nejaký protižidovský pogrom. Práskači sú v knihe opísaní veľmi pozitívne (samozrejme, ak donášajú v neprospech nepriateľov červenej armády).
Ale späť ku Korčaginovi. Asi v tretine prvého dielu Ako sa kalila oceľ, všetko naraz dosť zvlhne a vyrysuje sa. Z malého Pavka, ktorý voľakedy ukradol dôstojníkovi revolver, vyrastie veľký bojovník, prejde si zraneniami, dostane sa dokonca do Čeky (niečo ako sovietska verzia SS-sákov, predchodcovia NKVD a KGB, akurát je ich oveľa viac a vedie ich Krvavý Félix, bývalý poľský šľachtic).
A Korčagin bojuje, robí, agituje… a dokonca sa aj vzdeláva. Scéna, keď si veliteľ jazdeckej jednotky, Najsprávnejší chlap na svete™, prisadne k obyčajným vojakom a čítajú si z knižky, je veľmi dojemná (najmä ak z histórie viete, že ich hlavný veliteľ Buďonnyj bol negramotný). Všade sa zrazu ozýva nevýslovne vzrušujúce nové slovo súdruh. Aj Pavkovi kamaráti (stále ešte napoly deti) nadšene pochodujú v šíku a objavujú tú krásu, keď sú jedným bodákom z mnohých. Družná pieseň spájajúca srdcia je nevyhnutnosťou.
Silných scén je veľa. Napríklad keď Poliaci obesia zopár boľševikov a medzi nimi aj Serjožkovu sestru Vaľu (podobná scéna ako keď Francúzky v nemeckom koncentráku idúc na smrť spievali Marseillesu). Všetci sa chcú Poliakom strašne pomstiť, ale veliteľ, Najsprávnejší chlapc na svete™ Poliakov pustí na slobodu, so slovami, že nedopustí, aby na milovanej červenej zástave bola čo i len škvrnka. Nuž, po tých miliónoch mŕtvych…. heh, toto si Ostrovskij mohol odpustiť.
Korčaginova láska ku krásnej buržujke Toni krachne kvôli jej povrchnému individualizmu a tiež kvôli tomu, že sa pekne oblieka. To súdruhovia, odchovaní na estetike vojenskej blúzy, vidia veľmi neradi. Tu príde na pamätnú vetu, že Pavko miluje stranu viac ako ženy :). Potom sa vrtí okolo ideologicky podkutej súdružky, ktorá predtým už mala dvoch boľševikov, ale oboch si vzala guľka, a tak ďalej a tak ďalej (prečítal som si len prvý diel, na druhý momentálne nie je energia :)) … No skrátka, kniha pre deti, čo.
Napokon ani neviem ako zaspoilovať koniec, keďže som knihu nedokončil. Niečo mi ale vraví, že červení pobijú všetkých nepriateľov, z detí sa stanú zakalení čestní robotníci a na obrovskom kuse zeme nastane raj.
