Pozývacie listy v r. 1968 neboli len dva – tzn. ten „hlavný“ od Biľaka (podpísaní Biľak, Indra, Švestka, Kolder, Kapek) a súkromný list Brežnevovi od Koldera, kde sa spomenul termín bratská pomoc (v hlavnom liste sa spomínala pomoc všetkými prostriedkami).
Samozrejme, že ich bolo viac. Brežnev raz spomenul list s 11 podpismi (lebo rôznych paralelných rokovaní bolo určite viac), maďarský vodca Kadár tvrdil, že videl list až s 18 podpismi. Ale určite bolo listov viac. Aj ten, ktorý dal v roku 1992 Boris Jeľcin Havlovi nemusel byť originál. Bol to len prepis listu, ktorý 22. augusta 1968 vytlačila sovietska Pravda. Ten list bol už prepísaný na minimálne dvoch miestach. Oslovenie Drahý súdruh Brežnev zmenil Brežnev radšej tak, že list bol adresovaný zboru všetkých sovietskych tajomníkov a vynechal aj poslednú vetu, kde ho žiadali, aby sa nikde nezverejňovali mená popísaných.
Najaktívnejší bol ako všetci vedia Biľak. S Brežnevom komunikoval cez najvyššieho ukrajinského tajomníka Pjotra Šelesta, stretol sa s ním najskôr na Ukrajine a potom na Balatóne v Kadárovej chate. Stretnutie na Balatóne bolo najdôležitejšie, tam presvedčil váhajúcu sovietsku stranu, aby napadli Československo.
Najskôr sa Šelest chcel rozprávať s Biľakom pri jazere ako náhodní turisti, čo sa stretli. Ale cez zvuk vĺn nebolo nič počuť. Ono to bolo tak – Šelest mal vždy dvoch asistentov. Jedného normálneho sekretára a druhý asistent bol technik, čo tajne nahrával všetky diplomatické rokovania a z tých sa potom prepisoval denník.
Svoj denník Šelest zverejnil v 90-tych rokoch, možno aj ako malú pomstu, že ho Brežnev odstavil od moci v sedemdesiatych rokoch (vraj brzdil mierové zmluvy s Nixonom) a Brežnev ho osobne nemal rád… Ale v 1968 ho ešte musel mať rád, keď mu zveroval dôležité záležitosti.
Biľak bol v Kadárovej chate nervózny, zadŕhal sa a na niektoré otázky nevedel odpovedať. Ruky sa triasli aj Brežnevovi, keď preberal list – bolo im jasné, čo robia. Biľakovské krídlo volali všade v denníkoch a pri rozhovoroch „zdravé sily“. So Šelestom sa Biľak bavil dlhé hodiny do rána a nad ránom vypili portské víno a išli spať.
Ako zdravé sily vymenoval Biľak 20 súdruhov. Podpisy od nich sovietska strana chcela nielen kvôli legitimizácii svojho postupu, ale aj kvôli tomu, aby mali neskôr spolupracujúcu vládu a aby sa z toho už nemohli československí kolaboranti vyvliecť. Legitimizáciu dodali neskôr Moskovské protokoly (mimochodom, jediný, kto ich nepodpisal bol Kriegel, ktorého odvtedy volali v Moskve „ten haličský žid“, vojenský lekár, čo slúžil v Španielsku v interbrigádach a potom v čínskej vojne proti Japonsku).
Vláda krajiny odvlečená do Moskvy vôbec zažila rôzne formy nátlaku. Napríklad Dubčeka vzali nejakí muži k akémusi jazeru a nechali ho tam rozmýšľať, či príde guľka do zátylku, alebo sa vráti do Kremľa. Nakoniec však všetci podpísali, aj prezident Svoboda nakoniec stratil odvahu. Po podpísaní sovietskej strane nesmierne odľahlo, všetci sa rozveselili a začali bozkávať a objímať československú stranu. Vytiahla sa vodka, kaviár – záležitosť sa začala považovať za vybavenú. A v noci, keď už boli všetci Čechoslováci vo svojich izbách, začali ich obchádzať mladé pekné súdružky a pýtať sa, či niečo nepotrebujú.
Šelest vedel pri rozhovore na Balatóne, že Biľak hovorí z cesty, že argumentuje zvláštne a že hovorí skôr o predstavách (Biľak tvrdil napríklad, že pravičiari, tzn. dubčekovci, vyhadzujú do vzduchu mosty, alebo že súdruhvia zdravých síl sú nútení páchať samovraždy). Nechal sa však nakoniec presvedčiť niektorými detailami a sám v Moskve potom argumentoval ako jastrab pred umiernenými členmi vlády (Kosygin). Možno nakoniec Brežneva predsa len najviac urážali tie karikatúry.
Pár dní pred inváziou bol na návteve ČSR maršál Konev. Údajne za účelom slávnosti, ale… Nejaký novinár sa ho na rovinu opýtal: „Plánujete napadnúť Československo?“ A Maršal Konev odvetil: „Nieéééééé.“
Ako všetci vedia, pracovníci KGB si prebrali list v Bratislave na verejných záchodoch.
Či si potom umyli ruky – nevedno.
Nuž a vedel Biľak ušiť sako? To sa dnes už tiež nedozvieme.
