Profesor Albert Einstein bol sionistom a zároveň pacifistom, čo je kombinácia, ktorú moc v Izraeli tradične obchádza.
Ak poznáte jeho knihu Ako vidím svet, určite ste si všimli niekoľko nadšených prejavov venovaných budovaniu Palestíny z 20-tych a 30-tych rokov (ešte pred Einsteinovou emigráciou z Nemecka do Ameriky v roku 1933). Stotožnil sa s myšlienkami Hertzla, zakladateľa sionistického hnutia, tak ako ich opísal v knihe Židovský štát.
Ale pozor – v jednej veci mal Einstein inú predstavu. Pochyboval ohľadom štátu a hraníc, predstavoval si, že v Palestíne budú žiť Židia a Arabi svorne v mieri pod britským dohľadom. Jeho výroky sú často používané Palestínčanmi, pretože v palestínskom naratíve bol profesor Einstein takmer antisionistom. Je to skreslené tvrdenie.
Vykladači Einsteina
Medzi Arabmi sa traduje, že Einstein označil pravicovú stranu Likud za fašistov, hoci profesor umrel v roku 1955 a Likud vznikol až v roku 1973. Na myšlienkach vytrhávaných z kontextu je vždy niečo pravdy – Einstein odsudzoval ozbrojencov z Irgunu, z ktorých niektorí neskôr stáli pri vzniku Likudu.
Jeden z najobľúbenejších Einsteinových výrokov, ktorí často citujú Palestínčania je: “Bol by som nesmierne nešťastný, keby sionisti robili to isté, čo nacisti robili Židom.”
Proti štátu v Palestíne (z pohľadu Palestínčanov) sa profesor vyslovil pred sudcom Hutchesonom , ktorý skúmal možnosť založenia židovského štátu (v roku 1946, teda v čase, keď bol vznik Izraela na spadnutie). Einstein sa vtedy vyslovil proti štátu – rátal s tým, že Briti budú vykonávať mandátnu správu aj v budúcnosti. Rozhovor nebol priamočiary, Einstein sa obával násilia, ktoré by po vyhlásení štátu mohlo vypuknúť (a ktoré tušili všetci zúčastnení).
Ako hovorí legenda, prvé kamene boli hodené ešte okolo roku 1880. Či to bola krava pasúca sa susedovom pozemku, alebo krádež koní, načo nasledovala konfiškácia mulov – ťažko povedať. Sionizmus ešte nehral rolu, prvé masové trenice začali až o 40 rokov neskôr, po Prvej svetovej vojne. Idealisti ako Einstein dúfali v nenásilné riešenie – lenže čím viac sionistické hnutie naberalo na sile, tým viac Palestínčanom dochádzalo, že sa niečo deje, a mier sa vzdaľoval.
Einstein navštívil Palestínu na svojej plavbe do Japonska v rokoch 1922-1923. Jeho denníky sú zaujímavé tým, že sa ich západní progresívci snažia zakázať za údajný rasizmus. Palestínske zápisky sú pomerne nudné – Einstein navštívil zopár známych, ktorí predtým zastávali funkcie na západe, pozrel si jeruzalemský bazár, zúrodňovanie púšte… a sťažoval sa na neustály silný dážď. V tomto období bol Einstein najaktívnejší v otázkach sionizmu – zbieral peniaze na Židovský národný fond a pre Hebrejskú knižnicu v Jeruzaleme.
Einstein v prejave povedal, že spolupráca medzi Židmi a Arabmi nie je vec Angličanov, ale ich samotných. “Spravodlivo vyriešiť úlohy, aby to neponížilo ani jeden či druhý národ. To je dôležitejšie a krásnejšie ako samotné budovanie,” povedal profesor a uviedol ako príklad Švajčiarsko – aby bol tento štát na takom vysokom stupni rozvoja, bolo nutné, aby sa jeho národnostné skupiny naučili medzi sebou spolupracovať.
To, že bol Einstein v sionistickej otázke optimistický, vyznieva z jeho ďalšieho prejavu, kde tvrdil, že kríza vzťahov zbavila židovskú vec hlušiny nacionalizmu. Sionizmus chápal nie ako pokus o vytvorenie politického spoločenstva, ale spoločenstva kultúrneho, v najširšom zmysle slova. Dúfal, že s Arabmi budú Židia spolupracovať a v budúcnosti sa vyhnú napätiu.
Mierumilovný sionizmus a realita
Slávnostné reči bývajú obrúsené. Einstein patril do krúžku Chaima Weizmanna, ktorého nazýval “naším dobrým vodcom”. Profesor Weizmann bol supersionista, vôbec nie rojko alebo nepraktický politik. Keď za ním prišiel cez Prvú svetovú vojnu lord admirality Churchill (spoznali sa osobne, keď sa Churchill zastával emigrantov utekajúcich pred pogromami z Ruska), že námorníctvo Jeho veličenstva nemá s čím strielať a potrebuje 30 tisíc ton acetónu, Weizmann odpovedal: “Dobre, ale ja som len laboratórna krysa. Dajte mi najlepších sládkov z pivovarov a veľkých páleníc a uvidíme, čo sa dá robiť.”
Weizmann (neskorší prezident Izraela) našiel správny postup, zo sto kilogramov obilia vyrobil dvanásť kilogramov acetónu. Chleba bolo menej, ale námorníctvo cez vojnu vypálilo 250 miliónov striel – Churchill na to nezabudol. Podpora zo strany židovského spoločenstva cez vojnu proti Osmanom bola dôvodom, prečo lord Balfour prekreslil čiary tak ako prekreslil. Cez Druhú svetovú vojnu aj tak skoro celý britský kabinet sympatizoval s Arabmi. Šestnásť zo sedemnástich členov vlády odmietalo sionistické návrhy. Ten sedemnásty bol premiér, sir Winston Churchill. Jeho politický výtlak bol ohromný aj v opozícii. Palestína sa pre starého imperialistu stala jediným územím, kde ho neškrelo, že sa Briti museli stiahnuť, keď straty prevýšili zisky.
Keďže Einstein spolupracoval s ľuďmi, ktorí umožnili vznik Izraela, ťažko mu uveriť, že odmietal štátnu formu s hranicami. Realita ukázala, že v konflikte Židia versus Palestínčania sa nedá stáť bokom – buď sympatizujete s jednými alebo s druhými. Stáť bokom ako svätý pánko, ktorý káže celosvetový mier, nie je možné ani pre profesora, ktorý si vydupal, že sa nechce stretávať so študentami.
Albert Einstein svojím spôsobom podporil vznik štátu Izrael, aj keď slovne sa z toho vykrúcal, lebo si nechcel ušpiniť ruky. Nechcem spochybniť jeho dobré úmysly – len to, že Izrael nemohol po množstve zrážok vzniknúť na pacifistickom základe. Muž, ktorý žiadal vývoj atómovej bomby, to možno chápal.
Terorizmus s biblickými následkami
9. apríla 1948 v dedine Deir Yassin stovka ultrapravicových sionistov z Irgunu a Lehi zmasakrovala (bez vedomia Hagany, oficiálnej milície) stovku nevinných palestínskych dedinčanov. Svet sa dozvedel, že Židia pri uvoľnovaní jeruzalemskej blokády vraždili deti, ženy a starcov. Vtedy by ste za Izrael (ktorý vznikol o pár dní neskôr) nedali ani šesták.
Židovskí intelektuáli boli zhrození – mnoho osobností na čele s Albertom Einsteinom sa poponáhľalo, aby napísali otvorený list, v ktorom odsúdili činy bojovníkov Menachema Begina (neskôr sa stal šiestym premiérom Izraela) . Poslali telegram jordánskemu kráľovi, ale ten ľútosť odmietol.
Vtedy urobili Arabi niečo, čo sa s nimi vlečie dodnes – v momente, keď boli sympatie sveta na ich strane, volili klasickú blízkovýchodnú krvnú pomstu. Ako odplatu prepadli lekársky konvoj a povraždili 70 lekárov, sestier a študentov. Väčšina tiel sa nedala identifkovať. Svet sa zháčil. Ben-Gurion, bývalý člen Irgunu, vyhlásil Izrael. Volanie pacifistov a akademikov prehlušil hukot prichádzajúcej vojny.
