Na pive
Gilotína

Nesprávne sa verí, že gilotínu vynašiel doktor Joseph-Ignace Guillotin. V Európe sa podobnými zariadeniami stínalo stáročia pred rokom 1790. Pre potreby „revolúcie“ zostrojil nový efektívny nástroj nemecký inžinier-mechanik Tobias Schmidt v spolupráci s osobným doktorom kráľa Ľudovíta XVI Louisom. Preto sa gilotínu najskôr volala Louison, resp. dievčenskou prezývkou Louisetta.

Nakoniec sa ujal názov Gilotína – doktor Guillotin z toho nebol šťastný. Podobne ako Oppenhemier si uvedomil čo spôsobil, až keď uvidel svoje dietko v činnosti. Doktor Guillotin! História si ho mala zapamätať ako chlapíka, ktorý začal s masovým očkovaním alebo ako zakladateľa Académie Nationale de Médecine. Alebo ako toho, kto skúmal ľudskú anatómiu a pomáhal aktívne chudobe. Miesto toho vieme len, že stál za mašinkou, ktorá spočíva v tom, že zo 4 metrovej výšky za pol sekundy po koľajničkách spadne na krk odsúdeného 50+ kilogramov nabrúsenej ocele.

Úmysly doktora Guillotina boli dobré: chcel, aby boli popravy humánejšie. Znie to ako nezmysel, ale popravy do roku 1790 boli masaker: ľudské telá boli rôzne mučené, hanobené, pokrútené, liali do nich olovo. Roztrhanie koňmi bol mizerne vymyslený trest – 4 silné kone málokedy roztrhali telo na prvý pokus, vždy bolo okolo toho plno nechutností. Napríklad pri lámaní v kolese sa stávalo, že pomocník trafil železnou tyčou druhého pomocníka, pretože musel tresnúť z celej sily a mykajúceh sa odsúdeného musel niekto pridržiavať aj napriek remencom.

Keď predok Charlesa-Henriho Sansona (parížskeho majstra kata, piateho v osem-generačnej histórii katov Sansonovcov) prvýkrát stínal obojručným mečom, odsúdený markíz sa krútil tak, že, kat mu prvou ranou iba odrazil čeľusť a meč sa mu zaplietol do vlasov. Rýchlou a čistou popravou by to nazval iba optimista.

Doktor Guillotin bol členom Národného zhromaždenia a bol dobovým Ceasarom Baccariom hrdelného práva: chcel popravy zmodernizovať. Húževnato pracoval na novom zákone a presadil šesť progresívnych článkov; zato si ho všetci spájali s gilotínou:

  1. Každý človek bude čeliť rovnakému trestu bez ohľadu na pôvod (šľachta stratila svoje privilégium, že bola často trestaná oveľa miernejšie ako bežní chudáci).
  2. Smrť musí byť vykonaná čo najrýchlejšie prístrojom.
  3. Rodina vinného sa nijak nepodieľa na vine a nenesie zodpovednosť za činy zločinca. V úmrtnom liste nebude poprava spomenutá.
  4. Bude trestné, ak sa niekto bude pozostalým po zločincovi vysmievať.
  5. Majetok popraveného nebude skonfiškovaný (predtým bol zvyk, že časť šla vždy kráľovi a cirkvi – nakoniec si kati aj tak z chudáka Ľudovíta XVI odniesli pár suvenírov, majster kat vreckovku a črievice, jeho pomocníci zvyšok).
  6. Telo popraveného bude vrátené rodine, ak o to požiada (predtým bolo zvykom telo jednoducho pohodiť na hnojisko alebo ho skladovať v pivnici u kata, a treba poznamenať, že prvý Sanson začal telá pitvať a naučil sa o ľudskom tele toľko, že za ním bežali chorí a zranení, keď im už normálni doktori nevedeli pomôcť. A ešte mal aj sociálny systém – peniaze za liečbu bral len od boháčov).

Mechanik Schmidt vraj vymyslel princíp gilotíny pri hraní Ifigénie v Taulide. Bol to totiž výrobca klavírov a jeden z mála priateľov majstra kata. Schmidt hral večer na klavíri, kat Sanson hral na viololončele, potom sa obaja vzrušili, vymenili si nástroje a Schmidz narýchlo načarbal náčrtok gilotíny.

Ak sa čudujete, že majster kat bol jemný hudobník, tak vedzte, že Sansonovci boli vlastne šľachtici, a všetci boli veľmi vzdelaní. Kat mal veľmi slušný príjem, ktorý nemal kde míňať – nemohol do spoločnosti. A keďže mal aj veľa voľného času, tak hlavnou kratochvíľou u Sansonovcov bolo samoštúdium (posledný Sanson dokonca napísal knihu o popravách v Dumasovom štýle). Majster kat málokedy uskutočňoval popravu vlastnoručne, na to mal predsa svojich pomocníkov. Popravu iba riadil a sem tam niekoho uškrtil, keď súd do dokumentov pridal tajný dodatok – zmiernenie bolesti pri usmrtení.

Keď Guillotin prvýkrát opisoval Národnému zhromaždeniu nový vynález, použil niekoľko nešťastných formulácií – tvrdil, že nikto nič neucíti, maximálne chlad na zátylku, čo v dave vyvolalo záchvaty rehotu. Po komplikovanom schvaľovacom procese a skúšobných popravách s mŕtvolami, bola gilotína schválená. Česť testovacieho pilota, ktorý vstúpi do histórie, pripadla akémusi zlodejíčkovi Pelletieremu.

Verte alebo nie, k vývoju gilotíny prispelo aj jeho Veličenstvo. Ľudovít XVI bol ako panovník babrák, ale mal zámočnícky koníček, rád sa vŕtal v kovových hračkách. Keď ho internovali v Tuilerských záhradách, ani mu nenapadlo, žeby jeho poddaní strčili pod gilotínu raz aj jeho. Keď mu jeho dvorný lekár ukázal náčrtok gilotíny, Ľudovít si hneď všimol, že polmesiacovitý nôž je nezmysel – nepasoval by na každý krk. On sám mal krk veľmi tučný a krátky. Kráľ navrhol, aby bol nôž šikmý, čo sa pri jeho poprave naozaj osvedčilo. Svojim poddaným poprial, aby im jeho krv priniesla šťastie a odobral sa do mučeníckeho neba.

Revolúcia poslala pod gilotínu zhruba 10 tisíc z 35 tisíc svojich detí. Nie vždy sa stínalo – istý Collot d’Herbois v Lyone sa Parížanom vysmieval, že odsúdencov pohlavkujú a on sa rozhodol popravovať streľbou z kanónov (takto zniesol zo sveta 200 neborákov denne). Nakoniec aj Collot mal skončiť pod gilotínou (ako komplic Robespierra), ale „zachránila ho“ smrť na žltú horúčku.

Popravy v Paríži sa konali tradične na Námestí Grève (neskôr na námestí Réunion a sem-tam museli teperiť gilotínu na iné pamätné miesta revolúcie). Ak ste vlastnili okno smerujúce na šibenicu, mohol sa z vás stať bohatý občan – na popravy sa vždy zbehol obrovský dav a z okna ste sa mohli pozerať ako z lóže v divadle. Najmä najbohatšie dámy s obrovskými garderóbami si mohli dovoliť lístky do najbližích okien. Robespierrovi, ktorý posielal pod gilotínu celé skupiny, sa dostalo výsady, že ho sťali hlavou otočenou nahor (báli sa, aby mu neodpadla čeľusť, ktorú si pokúsil odstreliť).

Gilotína sa stala strašným symbolom, obzvlášť keď sa politické frakcie začali vybíjať navzájom medzi sebou. Gilotínovaniu sa hovorilo červená omša a šibnutým ženským, čo spod konštrukcie vrieskali na odsúdencov urážky sa hovorilo olizovačky gilotíny. Odsúdenci sa často snažili o zachovanie chladnej tváre, odísť dôstojne, niektorí robili ako by sa nič nedialo, alebo dokonca žartovali.

Keď sťali istú hysterickú barónku, ktorá hodiny bojovala o pár okamihov naviac, dav to zasiahlo tak, že besnel menej ako predtým – a kata napadlo, že keby každý odsúdenec tak bojoval o život, bolo by menej popravených. Majstrovi katovi proti jeho vôli akýsi papaláš vnútil pomocníka šaša, ktorý miesto pomoci robil šašoviny pre dav. Keď popravili kráľovnú Máriu Anoinettu, akýsi tesár, ktorý nepatril k štábu, ale opravoval pódium, zobral do ruky hlavu a ukázal ju davu. To bolo normálne, to robili pri všetkých – ale tesár hlavu vyfackoval, takže strčili za mreže aj jeho, pretože porušil článok o výsmechu (čo je zvláštne, lebo popraveným sa zvieracím spôsobom vysmieval celý dav).

Nastal problém, že krv spod gilotíny prestala vsakovať do zeme a celé námestie páchlo – z okolia sa zbiehali psy a krv chlemtali. Kat nechal urobiť kanalizáciu, ale zachvíľu bola plná, takže museli urobiť päť väčších žúmp na najcennejšiu ľudskú tekutinu.

Keď vo vojne s Pruskom po desaťročiach vznikla opäť komúna, komunardi dali zničiť všetky gilotíny, pretože pohŕdali trestom smrti. Nakoniec zistili, že potrebujú na onen svet dopraviť nejakých poviazaných väzňov (vrátane arcibiskupa), tak začali väzňov strielať, čím založili komunistickú tradíciu. Gilotínu používal aj Hitler – obzvlášť na politických väzňov. Dal gilotínovať zhruba 16 tisíc ľudí.

Keď začala gilotína úradovať, na popravy chodilo aj množstvo detí. Netrvalo dlho a vo Francúzsku sa rozšíril nešvar – malé deti sa hrali s hračkárskymi gilotínkami. Boli zhruba pol metra vysoké a plne funkčné. Detské gilotínky dokázali popraviť bábiku alebo chyteného hlodavca. Takto vznikla iná tradícia – zakazovanie nebezpečných hračiek úradmi. Detské gilotínky skončili v kuchyniach, kde sa nimi krájala napríklad mrkva alebo uhorky.

Posledným popraveným gilotínou bol akýsi Tunisan Hamida Djandoubi. Bol to imigrant, ktorému sa po amputácii nohy nedalo robiť na poli, tak sa dal na pasáctvo. Uniesol, umučil a zavraždil istú nešťastnú 22-ročnú Elisabeth Bousqetovú. Stal sa posledným sťatým odsúdencom v Západnom svete – v roku 1977. Vo svojich 27 rokoch. Keby prípad dokázali jeho právnici naťahavovať o čosi dlhšie, dočkal by sa zrušenia trestu smrti za prezidenta Mitterranda. Mimochodom, tú poslednú popravu sledoval aj Christopher Lee. Keď hral Sarumana v Pánovi Prsteňov a režisér Jackson mu vysvetľoval, aby si predstavil popravu, sir Christopher povedal, že si to nemusí predstavovať.

O autorovi Zobraziť všetky články

admin