Celým menom Sir Arthur Ignatius Conan Doyle bol slávny škótsky spisovateľ (zomrel v roku 1930 v 71 rokoch, jeho posledné slová vraj adresoval manželke – si úžásná), ktorý sa preslávil svojimi detektívkami, ale aj vedecko-fantastickou, romantickou, faktickou či historickou literatúrou. Či bolo jeho stredné meno Ignatius podľa záznamu matriky, alebo Conan po starom otcovi, vlastne nie je dodnes jasné. Bol dvakrát ženatý a mal päť detí. S druhou manželkou Jean vraj udržoval platonický vzťah ešte za života nešťastnej prvej ženy Louise, ktorá zomrela na tuberkulózu.
Obaja jeho rodičia boli Íri. Otec mal dlhé roky problémy s pychickými chorobami. Arthur Doyle vyštudoval síce za lekára, ale to ho až tak nepreslávilo (hoci dostal rytiersky titul za žurnalistickú službu v juhoafrickej búrskej vojne a mal možnosť slúžiť na lodi plaviacej sa do Afriky či veľrybárskom islandskom plavidle). Svoju popularitu zúžitkoval aj tak, že ho vďaka renomé zvolili za poslanca do parlamentu. Ako neúspešný lekár obdivoval analyticko-dedukčné metódy svojho učiteľa profesora Bella – tak sa zrodil podklad pre Sherlocka Holmesa, ale aj profesora Challengera (tiež mimoriadne vydarená séria kníh, kde dominuje svetovo preslávený Stratený svet). Nie žeby sám nerozumel medicíne, ale mal smolu na partnerov a nízke príjmy z praxe. Keď však čakal znudený na nechodiacich pacientov, začal písať príbehy – vďakabohu za to. Inak pracoval aj ako očný doktor.
Pokúšal sa byť aj právnikom, či vyšetrovateľom a angažoval sa v dvoch kriminálnych prípadoch. Dokonca sa mu podarilo oslobodiť od obvinenia dvoch mužov narieknutých z vraždy.
V čase približnej Prvej svetovej vojne umrelo Doylovi veľa príbuzných – prvá manželka, brat, bratranci – a tak spisovateľ upadol do depresie. Z nej sa pokúšal dostať štúdiom kresťanskej spirituality alebo členstvom v organizácii The ghost club, ktorá sa zaoberala mystériami sveta. Doyle potom veril na kontakt s mŕtvymi a pokúšal sa spojiť so svojimi blízkymi. Inak bol celý život pragmatickým britským vlastencom, vyjadroval sa k politike a verejnému životu, v parlamente presadzoval napríklad projekt tunelu pod prielivom La Manche.
Doyle nepochybne čerpal inšpiráciu aj od Edgara Allana Poea a jeho postavy Augusta Dupina. Práva na tlač prvej knihy – Štúdie v šarlátovom – predal Doyle za 25 libier. V tých časoch to bolo slušné, veď ako lekár si zarobil asi 10 libier ročne (približne 900 dnešných libier). Časti príbehov publikoval v prestížnych časopisoch. Zo začiatku nepracoval ako samostatný autor, ale spolupracoval so škótskym dramatikom J. M. Barriem. Po desiatich úspešných rokoch sa rozhodol Sherlocka zabiť vo vodopáde s jeho úhlavným nepriateľom – Doyle sa chcel venovať historickým románom. Napokon, po čase sa k detektívovi opäť vrátil v krátkych príbehoch z minulosti, kde naznačil, že Sherlock možno nezahynul, len sa ukryl pred mocnými nepriateľmi. V poviedke Prázdny dom jednoducho Sherlock oklamal aj smrť. Časť obecenstva ale považuje Holmesov koniec za defintívny už v príbehu The final problem.
Pán spisovateľ bol tiež vášnivým športovcom. Chytal vo futbalovej bráne na amatérskej úrovni. V krikete to ale dotiahol ďaleko – tam hral na najvyššej úrovni. Ako golfistu ho zvolili za kapitána crowbouroughského klubu. Nuž a napokon veľká vášeň, lyžovanie. Doyle rád lyžoval vo Švajčiarsku v časoch, keď ešte táto krajina nebola vyhlásenou turistickou destináciou – a sir Arthur správne predpovedal, že Švajčiarsko sa v budúcnosti stane lyžiarskou veľmocou. Taktiež bol jedným z prvých vášnivých automobilistov.