Unplugged koncerty majú všetci radi. Po všetkom tom trieskaní a hučaní človek konečne počuje, o čom to vlastne bolo. Aj keď väčšinou na unplugged koncertoch býva tak o jeden kábel menej ako normálne (vraví sa, že to slovo znamená aj to, že si diváci môžu vytiahnuť vatu z uší). Skrátka a dobre – noc po piatočnom koncerte Bijouterrier / Vrbovskí Víťazi sa mi zase nechce písať reportáž. :P
Hrali pekne, dokonca nemôžem napísať ani, že len tá trúba im tam chýbala, keďže sa tam ukázal akýsi pokus o žart s trúbou (Bijouterrier), no a Víťazi bez plastových trúb by hádam ani neboli víťazi. Neomietnutá trnavská synagóga asi nebola asi stavaná na koncerty so sanitárnou technikou (zvuk sa tam troška odráža, predsa len, zbor antispevákov a hrmenie rabína o Písme vyžadujú trochu ozveny). Ale i tak to bolo fajn – a aj návšteva bola slušná No a úplne na konci došiel aj Kuko (bez Paťky).
Jediný kto ale zachoval pohybové dekórum unplugged žánru bol Sánchez, ktorý od začiatku do konca ako starý groover (alebo knedľa) kvasil na stoličke. Tak sa má hrať
Braňo Jobus lúdi zvuky zo záchoda
Ujo, ktorého volajú Strýco, odráža mikrofón Majke
Andrej Jobus, plné ruky práce (ako vždy)
Nitrania s väzbami na Južné Slovensko v konzervatívnom trnavskom prostredí
„Ma neser!“
