Comics Salón & Istrocon je dvojka spriaznených festivalov, ale okrem organizátorov málokto chápe – prečo sú to vlastne dve rôzne veci? Na vysvetlenie: ten prvý je zameraný viac na mangu, anime a komiksy a ten druhý zase viac na filmy, sci-fi, fantasy, knihy, hry atď. Comics Salón má len desať rokov, Istrocon je už dospelý chlap. Napriek názorom hŕstky internetových hejterov počet návštevníkov každoročne stúpa a tak s nami hádam ešte pár rokov oba fesťáky vydržia.
Každý čo na niečom podobnom bol vie, že najlepšie je to vždy prvýkrát – vtedy atmosféra návštevníka buď chytí a nepustí, alebo ho to nezaujme. V prvom prípade sa človek na festival vracia a potom sa veci v programe viac-menej opakujú. A keďže na Slovensku nemôžeme zaujať mohutnosťou podujatia, spoliehajú sa organizátori aspoň na “rodinnú atmosféru” a fakt, že menší dav odplaší menej hikikomori geekov . Skrátka – vraj tam tentokrát bolo už 12 tisíc ľudí.
Kde inde stretnúť larpákov z lesa, čudákov hrajúcich sa s figúrkami či kartičkami alebo gejmerov zúrivo mastiacich starodávne 16-bitové hry na prehistorickom Nintende alebo Amige? No proste podobné prípady ako sme my ostatní. Nájdu sa aj nejaké tie celebritky z fachu – dokonca zo zahraničia – alebo tí domáci, ktorých síce málokto pozná, ale o to viac potenciálu sa v nich skrýva. Napríklad taký Ďuro Červenák – má knihy v každom poriadnom kníhkupectve, ale návštevník Istroconu ho pozná ako človeka, čo neustále niečo krstí. A tak sa knihami jedného dňa prekrstí až do dôchodku.
Niektorí síce vravia, že celá akcia je hlavne pre decká a tak, ale to by tam potom nečapovali pivo, nie? A večer by neboli špecifické dozvuky a trochu tej čudnej hudby k tomu. Práve v roku 2012 hostila Bratislava aj menšie nenápadnejšie sprievodné podujatie, kde sa tmolili starší šedovlasí páni v rokoch, vybavení historickými analógovými fotoaprátami na krku a spomienkami na socialistické Parcony. Parcon alias Pardubický con bol zaujímavý (tuho undergroundový) výstrel do šedej tmy socializmu.
Vtedy boli totiž také západné veci pre dobových paplášov nemysliteľné – a tak sa minifestival musel konať v Kultúrnom stredisku pod záštitou sovietskej vedeckej fantastiky. Nakoniec parconský fandom prežil aj súdruhov a režim a dodnes putuje po Česku a Slovensku. Pamätníci dokonca doniesli staré čiernobiele fotografie, ako to vtedy vyzeralo – no, žiadne roztomilé lolitky, dievčat bolo pomenej a mali rovnaké svetre a účesy ako chlapci. Klasika.
Pravidelná záštita japonského veľvyslanectva je fajn vec, ale popravde, ani neviem ako to v tom japonskom “pavilóne” vyzerá – tam býva každý rok veľmi natrieskané, hlava na hlave. Na cosplay divadle je to už oveľa lepšie – hľadisko je v starom Istropolise dosť veľké na slušný dav fanúšikov kostýmovej hry na hrdinov. Kostýmy hodnotiť hádam nemusíme – rokmi sa to pozvoľna zlepšuje. Veď to vidíte na okolitých obrázkoch. Fotografi tu majú raj – kde inde vám ochotne zapózuje toľko sympatických mladých ľudí zadarmo?