Voľakedy sme vždy kľačali pred nejakým kráľom, ohýbali sme krky pod vládcami sveta. Dnes ohýbame pravdu. (Kahlil Gibran).
„Na konci budú všetky hriechy prepáčené,“ tvrdí s istotou starý Iluminát na konci hry Deus Ex. Teda ak ste si vybrali koniec, v ktorom sa všetko vracia do starých koľají – mocní tohto sveta naďalej sedia na svojich nedostupných stolcoch a ukrytí v tieňoch manipulujú ľudstvom. Totálna kontrola je jediné, čo sa ľudským tvorom bez morálky ráta.
Deus Ex nie je hra pre paranoikov. Ba vlastne je možné, že zo zopár hráčov paranoikov urobila. Len málokde je možné vidieť svet tak veľmi ponorený v temnom cyberpunku ako v tejto hre. Svet plný konšpirácií, svetových sprisahaní, tajných organizácií, kde nie je jasné, kto za koho kope… svet, kde čínske triády žijúce z predaja drog patria k tej lepšej strane – ak tu vôbec nejaká dobrá strana je.
Na začiatku príbehu stojí akýsi Bob Page, nenápadný chlapík s tuctovým menom, tak trochu šialene bohatý (trilionár) a vraj filantrop štedrý ku charite k tomu. Netrpezlivý učeň starých iluminátov neváha použiť vírus Šedá smrť na ľudstvo, stvoriť si vlastných cyborgov s ľudskou dušou, či umelú inteligenciu, ktorej myslenie je nad chápanie ľudí s ktorou chce splynúť a dosiahnuť novú úroveň božstva. Presne tak ako vraví Voltaire – ak by boh neexistoval, nejakého by sme si museli vymyslieť. Tento Page stojí k božstvu blízko. Na toto ale prišli hráči až keď tento neskutočne vynikajúci kúsok herného umenia dohrali dokonca. Počas hry je všetko nejasné a zamotané.
Lepšie vládnuť v pekle ako slúžiť v nebi
Náš hrdina sa volá JC Denton a nosí drsnácke tmavé okuliare, ktoré ukrývajú jeho jedinú neľudsky vyzerajúcu časť tela – oči. Všetko ostatné má dokonale ľudský tvar – je to najpokročilejší druh kyborga. I keď on verí, že je obyčajný človek vybavený modernými augumentáciami, syn rodičov a brat agenta Paula, ktorý sa bohvieprečo dal časom k strane teroristov, ruskej a čínskej mafii.
Začiatok je prostý – JC je agent v organizácii UNATCO, ktorá má sídlo pod Sochou slobody v New Yorku a bojuje pod krídlami OSN proti svetovému terorizmu. Agentúra má dobrú povesť a jasný cieľ. Slúžia tú dobrí ľudia ako vyslúžilý vojak Sam Carter, mladý hacker Alex Jacobson alebo priateľský doktor Jaime Reyes. Okrem týchto priateľov má v blízkom okruhu JC kyborgov starého typu agenta Gunthera Hermanna a agentku Annu Navarre… Každý z nich má svoj osud a hrá svoju hru. Prvá misia je čistá práca – teroristi si trúfnu zaútočiť na veliteľstvo UNATCO. Takže do práce.
Po čase si nachádza JC aj iných priateľov, pilota, čínskeho vedca génia, ktorého si triáda chráni ako oko v hlave, pokútneho novinára… dokonca i nejakých podivných hackerov, ktorí možno ani nie sú ľudia. No, či ozajstné priateľstvo v tomto svete existuje a či s našim agentom len nemanipulujú, nie je vôbec isté.
V čom je trik hry
Je to veľmi jednoduché – v ohromne rozľahlej hre sa hráč ani chvíľku nenudí. Ten, kto robil mapy, možno nebol dokonalý výtvarník (v jednotke je to tu troška hranaté všetko), ale vedel namixovať dokonale hrateľné úrovne. Každé miesto má svoju pointu, svoje opodstatnenie.
Prostredia sa často menia, i keď nie sú to práve najmilšie miesta – bary plné čudákov, nemocnice, kde zvyšky lekárov bojujú s vírusom a chorými chudákmi, kriminálne pelechy, hniezda narkomanov, katakomby pod Parížom, opustené stanice metra, hangáre plné podozrivej technológie alebo náboženských fanatikov.
Každý jeden miniproblém hry (sú ich stovky, možno tisíce) ide riešiť veľa možnosťami. Vezmite si také zamknuté dvere. Skúsený zlodej zámok zdolá pakľúčom. Elektrotechnik môže skratovať ochranné elektronické obvody.
Hacker ich otvorí cez počítačový terminál. Surovec vybije kľúč z nejakého strážcu. A ten, čo sa iba zakráda, nájde v nejakom zapadnutom kúte náhradný kľúč, alebo tajnú chodbu, ktorou dvere obíde…Toľko možností naraz? Nie veru. Tie dvere môže odpáliť raketou, či granátom.. poprípade ich otvoria nepriatelia v zápale bitky… A takto je riešených každých 10 metrov mapy.
Ktorá hra ponúkne hráčovi toľko možností? Škola System Shocku je tu dovedená k dokonalosti. A pritom všetkom je hra dosť ťažká – ale nie frustrujúca.
Raz hore, raz dolu
Séria Deus Ex má zvláštny osud. Jednotku stvoril jeden z najuznávanejších herných dizajnérov a ľudia, ktorí prišli z rozpadnutého štúdia Looking Glass, kde pracovali na stealth akciách typu Thief. Jednotka patrí k hlavným pilierom hernej histórie, dvojka je mizerná. Možno by nebola až taká zlá, keby sa na ňu nehľadelo metrom používaným voči predchodcovi… No a trojka priniesla všetko späť, závan starých dobrých časov na prelome milénia a hrateľnosti, samozrejme v parádnej novej technológii (inak časovo je tretí diel prológom k prvému).
Trojku robili už úplne iní ľudia, ktorí sa vraj v jednotke učili iba na tom dobrom, ale chceli priniesť aj čosi svojho. Nakoniec sa až tak veľmi od originálu nevzdialili, ako by to mohlo vyznieť z rozhovorov. Každý detail novej hry bol podrobený prudkým diskusiám starých hráčov (napr. zmena kamery na third person v niektorých momentoch atď.).
Deus Ex je proste kniha herného dizajnérstva… čudné, že tak málo hier ju napodobňuje. Väčšinou autori urobia nejakú mapu, naspawnujú plno nepriateľov (čím viac, tým väčšie zdanie obtiažnosti a predlžovanie herného času) a hotovo. Málokomu sa chce pohrať sa s každým kúskom sveta, aby sa dal prejsť viacerými spôsobmi. Napríklad i nenásilne. A tá temná cyberpunková story… i v 3. tisícročí majú perfektne premyslené príbehy stále svoje miesto.
Svet: planéta Zem v budúcnosti, hlavne svetové metropoly ako New York, Paríž, Hongkong – vykreslené v pekne pochmúrnom cyberpunku.
Nezabudnuteľné momenty: toto je hra, ktorá obsahuje jeden silný moment za druhým. Príbeh neupadá do letargie, neústale sú tu nejaké zvraty a nečakané udalosti (reč je hlavne o prvom dieli). Navzdory všetkým konšpiráciám, zmenám strán, tajným spolkom, rodinným prekvapeniam atd. som si zapamätal finálnu bitku s agentkou Annou Navarre. Už som sa tešil ako túto nechutne hnusnú povahu vymažem s raketometom zo zoznamu organizácie, nedočkavo som odklikal posledný rozhovor s ňou – a bum, rozpadla sa, chudera. Ako vytrénovaný hacker som totiž v počítačoch UNATCO našiel dáke tajné informácie o nej, neviem, či to bol vtip autorov hry, alebo nejaké self-destrukčné heslo, ktoré jej šéfovia implementovali medzi augumentácie – no skrátka stačilo jej povedať, že je šibnutá krava a bolo po nej :). Aj takto bojujú hackeri. P. S. Jej parťák Gunther má tiež svoju „killphrase“, ale tú sa mi nepodarilo objaviť.
Zvláštnosť: v tejto hre nemusíte zbierať veľké delá a zaobstarávať si lepšie a väčšie zbrane. Vystačíte si napríklad aj s pištoľkou – je skladná (inventár je strašne maličký) a dôraz je na trénovaní zbrane a nie druhu. Skúsený pištoľník odpráskne nepriateľa na 1 ranu. Nevytrénovaný nedokáže zamieriť ani na vráta od stodoly, ako sa mu trasie ruka. Môžete to hrať dokonca aj s nožom, alebo mečom, alebo naopak s puškami či sniperkami, k dispozícii je aj tank mód s ťažkými evergreenom typu raketomet. No najlepšie je, že sa vraj dá všetko vyriešiť aj bez zbraní a zabíjania, obchádzaním a uspávaním, hackovaním… Ku každým zamknutým dverám v hre je vraj niekde kľúč… no, ja som hru prechádzal poctivo som prehľadával všetko a aj tak som tých kľúčov našiel máličko :)
Variabilita povolaní: žiadne povolanie tu nenájdete, len schopnosti, do ktorých je možné vložiť pár bodíkov. Je veľmi dôležité orientovať sa na pár smerov veľmi dobre. Napriek absencii umelého výberu povolania, je variabilita hrania práve tu asi najväčšia zo všetkých dostupných PC hier. Znovuhranie skoro povinnosťou.
Maximálny level: na levely, či XP sa tu nejak extra nehrá. Skúsenosti dostávate za objavenie lokácií a plnenie úloh, za zabitie nepriateľov nie. Bodíkov, ktorými si vylepšujete skilly, je veľmi málo, každý skill sa dá iba 4-krát vylepšiť, nedá sa uberať veľa štýlmi naraz. Ďalej sa vylepšujete augumentáciami – tie nachádzate postupne v hre a sú veľmi rozmanité od baterky v očiach cez rýchlejší beh či skákanie až po systém, ktorý odkláňa rakety od cieľa. V dvojke skilly zmizli na škodu celej veci.
Poznámka: meno producenta Warrena Spectora voľakedy znamenalo veľa. Spoločná značka s Johnom Romerom ani nie. Druhý diel nestál za veľa, resp. autorské štúdio Ion Storm asi stál existenciu. Trojku urobili v montrealskom Eidose, materský Eidos bol pôvodným vydavateľom série. Existuje aj konzolová strieľačka Project Snowblind z tohto univerza.
