O Diable sa jeho veľkí fandovania nevedia ani ujednotiť, na tom, aký žáner to vlastne je? Akčné RPG? Hack’n’Slash? Alebo má vlastný názov žánru „diablovka“? Podľa mňa je to klikačka – človek sa tu naozaj veľká nakliká. Nakoniec je to jedno. Či obetujete Blizzardu, alebo ohŕňate nos, že je to nudné a neviem aké, o Diable každý počul a každý má na neho názor. Dosť často vyjadrený v dolároch, ktoré sa hromadia na účtoch jeho vydavateľa.
Somrák Marius na začiatkud druhého dielu prosí o odpustenie, za to, že oslobodil démona Baala z väzenia. Chudák, keby ten vedel, s kým sa to vlastne baví… No svojimi nepremyslenými mrzkými činmi pekne zavaril, nebesiam i ľudstvu. Stále sa nájde niekto, kto oslobodí démonov z ich kryštálov a preto stále musí prichádzať niekto, kto ich tam opätovne zapečatí. A to všetko v kulisách pekelných ohňov, krvavých kreatúr, nečistých rituálov a spáleného mäsa.
Keď sa hráč pred dávnymi a dávnymi vekmi (1996) objavil v Tristrame, šlo o lásku na celý život. Do očí hneď vyplálila svoju značku krásna grafika. Jemné animácie boli o dobu popredu. NPC tu síce bolo ani čo by sa na jednu ruku prstov zmestilo, ale to bol tiež ďaľší plus – nevykecávať zbytočne a rúbať. Prvú hru urobili v Blizzard North a kráľovstvo sa tu volalo Khanduras. Veľa sme z neho nevideli. Len dedinku pri vstupe do pekelných hĺboch a katedrálu, ktorej časť nad povrchom bola veľká asi ako kaplnka.
Levelov bolo 16, na samom dne čakal nažhavený (doslova) Pán teroru, Diablo osobne. Aby sme 16 náhodne generovaných podlaží nemuseli prechádzať pracne pri každom nákupe v dedinke, časom sa tu objavili praktické skratky. Stačilo hupsnúť do rozžeravenej lávovej jamy a hneď sme boli v najťažších kobkách preplnených ťažkými beštiami. A okolo toho hrala nadpozemská (či skôr podpozemská) hudba Matta Uelmena. Teda pre tých, ktorí nemali oripovanú verziu, ktorá mala len čosi okolo 100 MB. V tých dávnych časoch ešte na Slovensku vládli rôzne móresy :).
Nekomplikujme RPG prvky
RPG časť autori brutálne osekali a ostalo iba to nevyhnuté. Podľa hesla – v jednoduchosti je krása. To poskytuje fanúšikom materiál na nekonečné hádky, či tá hra je vôbec RPG alebo akcia alebo ako. Nuž, RPG to je. Sú tu úrovne dungeonu, levely postavy. Hitpointy a mana sa zvyšuje (legendárne farebné gule, ktoré vydržali v sérii dodnes), útokov a kúziel časom pribúda. Pár jednoduchých štatistík (bojovník potrebuje silu).
A esenciou hry je nachádzanie stále lepších a lepších vecí (štatistiky, opäť, náhodne generované). V trojke už prišla online aukcia a crafting… Niektorých to sklamalo, ale hra sa jednoducho vyvíja ďaľej. Už nie je len pre osamelých melancholikov zamknutých vo svojich hráčskych kobkách.
Ako inde aj tu sa vravelo vždy, že mág je slabučká kopa papiera zo začiatku, a mocný plameňomet na konci. Mne osobne pripadal aj bojovník dosť vyrovnaný. Pravda, neskôr sa zapotil možno viac – keď sa na neho zosypala skupina obrovitých monštier a musel ich rúbať do radu, kým mág len zamával palicou a už sa valila vlna na všetkých. No tá mágova výdrž na začiatku bola naozaj na zaplakanie, k prvým bossom sa asi vracal až po čase.
Lučištníčka (rogue) strieľala ako z guľometu, ale nejak zvlášť ma nezaujala. Ako to už býva vyzerá to dosť zvlášne, pokiaľ niekoho solíte s lukom a stojí nalepený na vás.
Nasledovníci
Krátko po prvom Diable sa stalo módou ho kopírovať. Kto by sa nechcel zviesť na úspechu novo-objaveného žánru. A tak začali vznikať hry rôznej kvality s rovnakým princípom. Niektoré boli výborné, v časopisoch dostávali vysoké hodnotenia. Do nášho RPG rebríčka sa nezmestila ani jedna, tak spomeňme zopár aspoň tu – Nox, Darkstone, Revenant, Titan’s Quest, Sacred alebo aj taká sci-fi verzia Harbringer.
V súčastnosti je aktuálna séria Torchligt, v tíme je zopár ľudí z Blizzardu, prebrali aj ich pekný komiksový štýl zobrazenia, áčková hudba atď. No, predloha je len jedna.
Pretože veľké firmy majú zmysel pre symboliku, Blizzard začal príbeh Diabla tam, kde začal takmer pred 20 rokmi, aj príbeh pokračuje po rovnakom počte rokov. Každý z charaktero má už svoju vlastnú knihu. Či skôr trailer a obsiahly článok v oficiálnej wiki.
Je to väčšie, namakanejšie, zničiteľnejšie…. a tiež farebnejšie. Pôvodne bola trojka vraj príliš temná, tak ju trošku zosvetlili aj pre tých, čo nenakupujú v tmavých kútoch v supermarkete. Stále je tam však dosť tmavých kútov, kde sa ukrývajú sily tmy čakajúce na biednych ľudí.
Svet: kráľovstvo Sanctuary, Svätyňa. Svet stvorených Archanjelom Inariom, kedysi žijúci v mieri, teraz polapený v epickej bitke medzi Nebesami a Peklom. Hlavní arcidémoni tu majú mená ako Baal, Mephisto či Diablo. Dej sa točí okolo ich zapečaťovania do mocných kryštálov, ktorí si príležitostní hrdinovia sem-tam zvyknú vraziť do lebky. Ani sám archanjel Tyrael proste nestačí na všetko, páni deštrukcie, teroru a nenávisti sú mocní. Okrem osamelých hrdinov mu pomáha zopár prastarých magických rádov, barbarské klany a podobne.
Nezabudnuteľné momenty: Filmíky a animácie, temnota, šialenstvo, pekelné ohne, to v Blizzarde vedeli. Či už ako v jednotke hrdina prichádza do zdevastovanej dediny, v dvojke Tyrael (na anjela je až podozrivo urážlivý a uštipačný) navštevuje blázinec, všetko je krásne temné a pomätené. Tyraelove bojové scény sú tiež husté. Ale k herným zážitkom – chlapík v krvi pred katedrálou, toho si iste pamätáte? Niektorých bossov, ako Butcher, ktorí boli „mierne“ silnejší. Alebo prvý koniec – epická bitka s Diablom (ktorý sa dal uchlastať na smrť, pokiaľ ste si nemíňali počas hry fľašky :)). A posledná animácie, kde si hrdina vražil ostrý desaťcentimetrový kryštál do lebky :).
Zvláštnosť: Obtiažnosť nastavená od ľahkej k sprvu uzamknutým ťažším módom. Takto si autori zabezpečili replaybilitu (a tiež náhodným zostavením poschodia dungeonu). NPC pár, s krátkymi a jasnými dialógmi. Temný príbeh sa odohráva v úžasných animáciách. Už v druhom dieli, autori zvýšili metráž, hru rozdelili na akty. V trojke majú animované sekvencie skoro 40 minút dokopy.
Variabilita povolaní: V jednotke len tri – chlapík s mečom, chlapík s čarodejníckou palicou a ženská s lukom. V dvojke sa ich počet rozšíril na päť, rovnaké číslo ponúkla aj trojka. Hoci tu sa to pozmenilo dosť, napríklad Nekromancer zmizol a miesto neho prišiel Witch Doctor s inými schopnosťami atď.
Poznámka: Hype okolo týchto hier nie je normálny. A to nielen kvôli reklame Blizzardu, ale kvôli postoju, ktorý zaujímajú samotní hráči a sami robia hrám lepšiu reklamu, na akú by sa žiadna reklamná agentúra na svete nezmohla. Keď vyjde Diablo, všetci sú tak zmagorení, že utekajú do obchodu a kupujú hry. Keď vyšla dvojka, tak v Score tomu venovali skoro 50 strán z časopisu. Trojka sa predávala super-rýchlo po miliónoch. To naozaj nie je zdravé, všakže?
