Duel dvoch odlišných režisérov – Tarantino versus Iñárritu.
Obaja natočili tučný a brutálny (myslím na násilné scény, nie kvalitu :)) western. A veru nie western typu, kde sa kovboji strieľajú v saloone a režisér večeria špageti. Oba filmy majú niečo podobné… sú super v kine, ale neviem, či by som sa na ne vydržal pozerať na DVD. Sú dlhé a v oboch sú zámerne pomerne dlhé „zívačkové“ časti. U Tarantina ide o klasické „kecy o ničom“, ktoré pripravujú pôdu na veľký boom. U Mexického režiséra ide o dlhé melancholické zábery na divú nespútanú prírodu a atmosférické zábery. Poďme si netradične porovnať jednotlivé aspekty týchto trochu netradičných blockbusterov.
Výprava: Tarantino si doslova vystačil s jednou izbou. Nič iné, nepotreboval, no dobre, možno kočiar, trošku snehu a opustený domček. Toť vsjo, žiadne ohromné rekvizity, scenérie, animácie. Nič, len herci. Iñárritu natáčil drvivú väčšinu filmu v krásnych, panensky nedotknutých exteriéroch. Úžasná príroda má predstavovať americkú Montanu, v skutočnosti ide o mohutnú krásu Kanady a sem-tam dokonca aj Argentíny. Úbohí herci vďační za trošku teplého čaju.
Herecké výkony: do nemoty sa omieľa, že Revenanta dostane už Leonardo svojho Oscara. Prajem mu to, aj keď je to pre mna stále ten sladký chlapček z Titanicu :). Režisér ho vraj nútil do hnusných vecí (film nie je veľmi pre vegetariánov) a Leonardo tvrdí, že nemusel ani hrať, lebo natáčanie bolo fakt dosť drsné a v polovici sa na to chcel už aj vykašľať. Zloták Tom Hardy je snáď ešte lepší, ale to mám zato, že držím palce záporákom. Tarantino rozohral hru s ôsmimi hroznými (v skutočnosti ich podľa mňa bolo tak 9 až 10 hrozných, nech počítam ako chcem, ale režisér chcel mať proste číslovku osem v názve, keďže šlo o jeho ôsmy film). Tiež sa dosť rozčúlil, že Samuel L. Jackson nedostal nejakú cenu či čo, proste klasický Hollywoodsky prípad rasovej diskriminácie. Fakt je, že Jackson ozaj exceloval, tak ako aj ostatní – a kuvici na internete tvrdili, že herci dosť prehrávali. No neviem, keď hráte v jednej izbe – musí to byť trochu divadelné. Herecké výkony sú super v oboch filmoch.
Dej: Revenant je skôr klasický. Troška deja, dá sa asi predvídať, ako to skončí. Je to postavené na parádnych scénach, rúbanica s indiánmi, a najmä bitka s medvedicou sa stane filmovou klasickou. Ústrednou myšlienkou je boj lovca Glassa o život, jeho nezdolný koreň – a pomsta. Pri Osem hrozných sa nedá predvídať absolútne nič. Na prvé videnie je to detektívka a všetky tie kecy mimo misu a nudné činnosti ako jedenie alebo nekončené zatĺkanie dverí – všetko má svoj zmysel. Tarantinov kúsok je dejovo o dosť premakanejší, Mexičanov film má zase svoju lyriku a melanchóliu.
Hudba: tu si to rozdali 64-ročný Japonec Sakamoto a staručký Morricone. Morriconeho všetci chválili, jeho muzika je psychedelická (použil vraj aj pár starších trackov) a nepodobá sa vôbec na jeho klasické práce. Do filmu sadne ako riť na šerbeľ. No a to isté sa dá povedať aj o hudbe v Revenantovi. Tu by sme obom pánom na najvyššom leveli uznali remízu.
A remízu asi uznáme aj obom režisérom. Doniesli do kina niečo naviac – ťažké filmy. Občas musí mať divák trpezlivosť. Revenant je postavený na herectve DiCapria, ktorý hrá chlapíka schopného na dne mora založiť oheň (určite by sa v reálnom živote stal aspoň zástupcom náčelníka skautského oddielu). Nuž a Osem hrozných… je klasická Tarantinovka, karikatúrne charaktery. dlhočizná príprava a bruálne pif-paf v pár sekundách.
