„So ženami je ťažké,“ zistili vedci dokonca aj v Japonsku. Bez nich je to ale ešte horšie – a tak sa niektorí Japonci rozhodli venovať svoju lásku vankúšom. Náhodou, taký vankúš može byť ideálna spoločníčka. Neodvráva, nemá záchvaty mrzutosti a na svadbe vydrží celú noc až do rána bez kvapky alkoholu.
Chodiť s vankúšom, pekná šialenosť. Na internete si môžete pozrieť peknú zbierku fotiek, kde nápadníci rôzneho veku a výzoru starostlivo stískajú svoje vyvolené Daimakury – vankúše so slečnou z nejakého anime alebo dokonca z hentai (nezriedka vo vyzývavej póze). Pozor, rozhodne nejde len o nejaké zvrátené sexuálne hračky – s vankúšom chodia šťastní zadaní nápadníci na večere, cestujú s nimi vo vlaku, vlastne ich partnerka s nimi zdieľa slasti a strasti celého života, ako sa na obetavú polovičku patrí.
V japončine sa im hovorí aj Chikufujin alebo Zhufuren. Čiže Bambusová manželka, alebo lepší termín je Holanďanova žena (to viete, holandskí námorníci v Indonézii boli roky preč od svojich žien, ale potreby sú potreby). Keby náhodou mládenec, ktorý si v životných otázkach už urobil jasno, dohral videohru a prekonal šok z oslovenia, možno by vám o svojej filozofii povedal aj viac.
Hikikomori
Rande vankúše sú len maličkou podmnožinou oveľa širšieho fenoménu, tzv. Hikikomori. U nás sa tuším tomu nadáva sociálna exklúzia, ale je jasné, že v Japonsku ide o niečo úplne iné. Tam totiž týmto patologickým syndrómom trpí dokonca asi až 3,6 milión jedincov populácie (sprvu to bol problém adolescentov, teraz už aj dospelých – tretina z nich má nad 30 rokov).
Títo ľudia žijú v izolácii svojej izby, takpovediac vo svojom svete. Toho reálneho sa boja ako čert kríža. Nemajú žiadne sebavedomie. Samozrejme, z času na čas musia aj oni opustiť bezpečie svojho domu a vydať sa na výpravu rovnajúcej sa Kolumbovej ceste do neznáma. Nie je treba pripomínať, že hikikomori sa extrémne hanbí v prítomnosti opačného pohlavia a tým pádom vie nadviazať maximálne platonický vzťah cez internet. V skutočnosti väčšina ľudí nie sú plnokrvnými hikikomori, pretože sčasti predsa len žijú sociálne (aj keď nútene), ale majú svoje chvíle, keď sa jednoducho zavrú doma a nevychádzajú von.
Japonskí psychiatri definovali niekoľko podmienok, ktoré sa vzťahujú na hikikomori: človek trávi takmer celý deň doma (po dobu 6 mesiacov), vyhýba sa aj tým najbežnejším sociálnym situáciám, tým pádom trpí aj jeho pracovné a študijné úsilie, je úplne stiahnutý do seba (vnútorné ego), ale nemá inú psychickú poruchu ani sa nevyhýba plateniu daní. Človek ťažko znáša tlak okolia a stráca priateľov, ak vôbec nejakých mal (a mať za kamaráta niekoho opačného pohlavia, to už vôbec nie).
Príbeh hikikomoriho začína nenápadne – utiahnutý chlapec práve ukončil školu a zrazu sa hanbí zabúchať na dvere zamestnávateľa a tým pádom je v Japonsku, kde sa pracuje celý život v jednej firme, vyradený. Alebo sa to spustí tým, že sa človek stane futōkō, študent, ktorý sa nedostal na školu. To je v Japonsku tiež veľká rana, je to niečo ako keby samuraj nemal pána a bol rhóninom.
„Pravými hikikomori“ sa nazývajú tí, ktorí majú už vyše 40 rokov a strávili 20 rokov v izolácii. Zatiaľ je ich málo, úradom je ale jasné, že v roku 2030 tento problém naplno prepukne a zasiahne možno viac než len 1 percento japonskej populácie.
Za fenomén môže veľa vecí – napríklad kultúrne zvyklosti krajiny, kde sú na mladého študenta kladené veľké nároky, a keď ich nezvládne, nie je možnosť opravy. Po škole sa od človeka očakáva, že vstúpi okamžite do pracovného procesu – a keď zlyhá aj tu, stráca pred ostatnými tvár. Systém elitnej a podradnej práce rozdrvil už kdekoho – v Japonsku je ale nesmierne silná stredná vrstva, ktorá umožnuje žiť hikikomorimu relatívne v pohodlí a vo finančnom bezpečí (buď na štátnej sociálnej pomoci alebo pod strechou rodičov, ktorí ku všetkém prispievajú tiež zlým odhadom situácie).
Ak máte radi japonské anime seriály alebo komiksy mangu, určite ste si už všimli koľko legendárnych hrdinov trpí rovnakými pocitmi.
